Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 332/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť M. C. st. a M. C. ml., obe bytom H., zastúpených advokátom JUDr.

N. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2009

a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. C. st. a M. C. ml. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2009 b o l i p o r u š e n é .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2009 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. C. st. a M. C. ml. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť M. C. st. a M.

C. ml. trovy konania spolu v sume 444,04 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy)

na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania

v sume 444,04 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS

332/09-44 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C. st. a M. C. ml. (ďalej len

„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2009.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním z

15. januára 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. januára 2010. Vo vyjadrení

najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol

dovolanie sťažovateliek proti Krajského súdu v Košiciach z 23. mája 2006 sp. zn.

, ktorým bolo potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I z 30. júna 2005

č. k. -187.

Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a

dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z

možností prípustnosti dovolania podľa Následne sa sústredil na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 So zreteľom na dovolateľkami

namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa

odňala možnosť konať pred súdom ( ). Dospel k záveru, že dovolateľky

namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Osobitne sa zaoberal aj

otázkou, či si súdy nižších stupňov splnili poučovaciu povinnosť podľa výslovne

uviedol, že z obsahu spisu (čl. 73 a 74) vyplýva, že dovolateľkám bola doručená (28. 11.

2003) výzva z 11. 11. 2003 označená v poznámke ako „Výzva pre navrhovateľa podľa § 114

“, ktorej obsahom bolo i poučenie, že ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od

súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to

potrebné na ochranu ich záujmov. Napriek tomuto poučeniu žalobkyne v priebehu ďalšieho

konania o ustanovenie zástupcu z radov advokátov súdom nepožiadali, keď vyjadrenie

žalobkyne 2/ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 21. 10. 2004 o tom, že nik z

radov advokátov ich nechce zastupovať, pretože vec je vedená proti žalovanému 1/, nebolo

možné bez ďalšieho za takúto žiadosť považovať. Zaoberal sa aj námietkou ohľadom

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo

porušené ani ustanovenie Svoj záver dovolací súd náležite v

odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia náležite právne vyargumentoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti

dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred

súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sťažovateľky sa

s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom

prístupe.»

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateliek

podaním z 21. januára 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 22. januára 2010.

V podaní okrem iného uviedol:

«Porušovateľ vo svojom stanovisku... opakuje svoju argumentáciu z odôvodnenia

svojho ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia (Uznesenie zo dňa 29. 04. 2009, sp. zn.:

4 ďalej len „Uznesenie dovolacieho súdu“), keď konštatuje, že po

preskúmaní prípustnosti dovolania v danej veci (Dovolania sťažovateliek proti Rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 05. 2006, sp. zn.: - ďalej len

„Dovolanie“) dospel k záveru, že so zreteľom na dovolateľkami (sťažovateľkami)

namietanú vadu konania, podľa ktorej sa účastníčkam konania odňala možnosť konať pred

súdom v zmysle ust. , písm. f) 2b. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), dovolateľky (sťažovateľky) namietajú

predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.

S uvedeným záverom je podľa názoru sťažovateliek potrebné nesúhlasiť a

domnievajú sa, že dôvod pre dovolanie na ich strane existuje. Podľa názoru sťažovateliek

im bola možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia , písm. f) odňatá

minimálne tým, že neboli náležité poučené o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z

radov advokátov ako aj tým, že nebol súdmi vykonaný dôkaz, ktorý navrhli vykonať a

navyše nevykonanie tohto dôkazu nebolo dostatočne zdôvodnené.

Opakovaná argumentácia porušovateľa o splnení poučovacej povinnosti súdov

podľa ust. o možnosti ustanovenia zástupcu z radov advokátov (pričom za

splnenie tejto povinnosti považoval doručenie tlačiva označeného ako „Výzva pre

navrhovateľa podľa § 114 O . s. p.“, ktorej obsahom je aj poučenie o tom, že „ak sú u nich

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu

z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu ich záujmov“) neobstojí a sme naďalej

toho názoru, že v štádiu, keď sťažovateľky konajúci súd vyzýval na zaujatie stanoviska k

prednesom a vyjadreniam žalovaných, ktorí sú advokátmi, malo im (sťažovateľkám) byť

dané konkrétne poučenie v zmysle ustanovenia o možnosti žiadať o ustanovenie

právneho zástupcu z radov advokátov. V tejto súvislosti opakovane poukazujeme na

ustanovenie článku 47, ods. 2 (ďalej len „“), podľa

ktorého: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi

alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených

zákonom.“, Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľky boli pred súdom prvého aj druhého

stupňa oproti odporcom v nerovnom postavení, čo je v rozpore s ustanovením článku 47,

ods. 3 SR: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.“.

Je dôležité uviesť do pozornosti konajúceho súdu tú skutočnosť, že porušovateľ sa vo

svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa) vôbec nezaoberá jedným z dôvodov Dovolania

sťažovateliek a to dôvodom, že súdmi nebol vykonaný dôkaz, ktorý sťažovateľky navrhli

vykonať a to výsluch JUDr. J. M. a navyše nevykonanie tohto dôkazu nebolo dostatočne

zdôvodnené. Porušovateľ sa k tejto otázke vo svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa)

pravdepodobne vyjadril len veľmi stručne v rámci vety, že „Dospel k záveru, že dovolateľky

namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.“

Keďže v stanovisku porušovateľa absentuje akákoľvek ďalšia konkrétna, výslovná

argumentácia ohľadom nedôvodnosti námietky sťažovateliek o nevykonaní dôkazu

výsluchom JUDr. J. M., sťažovateľky sa domnievajú, že porušovateľ má naďalej za to (ako

to vyslovil vo svojom napadnutom uznesení), že ani tato námietka, ani námietka, že

nevykonanie tohto dôkazu nebolo zdôvodnené nie je dôvodná a odkazuje pritom na

zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (Rozsudok Okresného súdu Košice zo dňa 30. 06.

2005, sp. zn.: ) na jeho siedmej strane: „... súd v konaní nevypočul

žalovaného v prvom rade, pretože tento sa pre plnenie pracovných povinností v postavení

predsedu ústavného súdu opakovane ospravedlnil z neúčasti a písomne sa vyjadril.“ a teda

uzatvára, že „odvolací súd nemal dôvod prvostupňovému súdu v tomto smere nič vytýkať a

ani sám sa touto okolnosťou zaoberať.“ (tak ako je to uvedené v Uznesení dovolacieho

súdu).

Je potrebné preto opakovane vytknúť, že podľa názoru sťažovateliek sa s takýmto

odôvodnením porušovateľa nie je možné uspokojiť a práve z dôvodu nevykonania

navrhnutého dôkazu neboli v priebehu konaní pred súdom prvého a druhého stupňa

odstránené vážne rozpory medzi tvrdeniami sťažovateliek a písomnými vyjadreniami

žalovaného v 1. rade (JUDr. J. M.). Sme presvedčení, že povinnosť žalovaného v 1. rade

dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať, by nemala brániť a nebránila by vykonávaniu

jeho povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a na druhej strane

vykonávanie povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky nemôže brániť a

nebráni povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať.

Tak ako to bolo uvedené v Doplnení sťažnosti zo dňa 22. 10. 2009 (ďalej len

„Doplnenie sťažnosti“), práve vykonaním uvedeného dôkazu (výsluchu JUDr. J. M.) chceli

sťažovateľky v predmetnom konaní preukázať existenciu svojho nároku na náhradu škody a

skonfrontovať skutočnosti uvádzané JUDr. J. M. v jeho písomných vyjadreniach s ich

vlastnými, protichodnými vyjadreniami. Zároveň vykonaním tohto dôkazu chceli

sťažovateľky v priebehu konania zistiť, prečo JUDr. J. M. podal žalobu o určenie rozsahu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní, prečo došlo z jeho strany k

porušeniu jeho povinnosti postupovať pri poskytovaní právnej pomoci účinne a hospodárne

a prečo ignoroval poučenie prvostupňového súdu a odišiel predčasne z pojednávania.

V zmysle stanoviska porušovateľa sa porušovateľ zaoberal aj námietkou ohľadom

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom uzatvoril, že nebolo

nimi porušené ani ust. V tejto súvislosti považujú sťažovateľky za

dôležité opakovane vysloviť názor, že je potrebné pochybovať aj o úplnosti a presvedčivosti

odôvodnenia rozhodnutí porušovateľom uvádzaných súdov nižších stupňov (rozsudok

Okresného súdu Košice I zo dňa 30. 06. 2005, sp. zn.: a rozsudok Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 23. 05. 2006, sp. zn.: ). Máme za to, že tieto

rozhodnutia sú nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom výklad

hmotnoprávnych predpisov uskutočnený súdmi vykazuje značný stupeň arbitrárnosti,

predmetnými rozsudkami sa priznáva zjavne neprimeraná ochrana niekomu, komu v

skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva, by mu nemohla byť

nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 SR ako aj právom na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Porušovateľ vo svojom stanovisku tiež uviedol, že aj svoje závery náležité v

odôvodnení Uznesenia dovolacieho súdu právne vyargumentoval.

Napriek uvedenej konštatácii porušovateľa, máme naďalej za to, že porušovateľ sa

nezoberal dôsledne Dovolaním sťažovateliek, ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal

sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec význam a ktorými by bolo dostatočne

objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia (Uznesenia dovolacieho súdu), neuvádza

dostatočne dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé. Na základe uvedených

skutočností máme za to, že odôvodnenie Uznesenia dovolacieho súdu nie je v súlade s

ustanovením , ods. 2 , nevysvetľuje akými úvahami sa pri hodnotení Dovolania

dovolací súd riadil a najmä nepôsobí presvedčivo.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sme i naďalej toho názoru, že Uznesením

dovolacieho súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Slovenskej SR a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, ako aj podľa článku 36, ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie vidíme v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci rozhodovania o

Dovolaní podanej sťažovateľkami nezoberal dôsledne všetkými dôvodmi Dovolania

sťažovateliek (nesplnená povinnosť súdov poučiť sťažovateľky o možnosti uvedenej v

ustanovení žiadať o ustanovenie právneho zástupu z radov advokátov,

nevykonanie navrhnutého dôkazu výsluchom JUDr. J. M. a nedostatočné odôvodnenie

nevykonania tohto dôkazu), ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal sťažovateľkám

odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec význam a ktorými by bol dostatočne objasnený

skutkový a právny základ rozhodnutia (Uznesenia dovolacieho súdu), neuvádza dostatočne

dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé, čím navyše podľa nášho názoru porušil

povinnosť stanovenú v ustanovení , ods. 2 v spojení s ustanovením O. s.

p, v zmysle ktorého odôvodnenie Uznesenia dovolacieho súdu malo byť o. i. aj

presvedčivé.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného

súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel k

názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , , I. ÚS

17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , I.

ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) vyslovil,

že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takému uplatneniu“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a

hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

[ a (ďalej aj „OSP“), m. m. ].

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej.

Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich

vierohodnosť a relevantnosť záväzného vyriešenia sporu. V tomto významnú úlohu zohráva

zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorú treba v občianskom súdnom procese

bezvýhradne uplatňovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov umožňuje voľný

myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohodnotenej veci,

pričom „súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov opierajúcich sa

o skúsenosť a logiku“ (Zoulík, F.: Soudy a soudnictví. CH. Beck, Praha 1995, s. 130).

V občianskom súdnom konaní je uvedená zásada zakotvená v , podľa ktorého

dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o

povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo

vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada

voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov

viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber

dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je

limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v

procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi

závermi.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli

pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto

súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1

; obdobne napr. , , ).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno

ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil

svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v

odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Sťažovateľky v dovolaní vyvodzovali prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237

písm. f) z dôvodu, že im postupom všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať

pred súdom najmä na tom základe, že súdy nevykonali nimi navrhované dôkazy

(nevypočuli žalovaného v prvom rade), a tiež tým, že im v konaní nebol ustanovený

zástupca z radov advokátov.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie k prvej námietke sťažovateliek v podstate

iba tým, že ju nepovažoval za opodstatnenú, pričom k tomu uviedol, že „Nevykonanie

označeného dôkazu odôvodnil súd prvého stupňa vo svojom rozsudku na strane 7 v prvom

odseku, čím bola splnená požiadavka vyplývajúca z ustanovenia , preto

odvolací súd nemal dôvod prvostupňovému súdu v tomto smere nič vytýkať a ani sám sa

touto okolnosťou zaoberať“.

V rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 30. júna 2005

sp. zn. , ktorý žalobu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľky „nepreukázali

v konaní vznik škody, ako ani zodpovednosť žalovaných - ich protiprávne konanie, ich

zavinenie a príčinnú súvislosť medzi ich protiprávnym konaním a vznikom škody“, sa na

strane 7 v prvom odseku (č. l. 193 súdneho spisu) uvádza: „Súd v konaní nevypočul

žalovaného v I. rade, pretože tento sa pre plnenie pracovných povinností v postavení

predsedu ústavného súdu opakovane ospravedlnil z neúčasti. Svoje stanoviská vyjadril v

písomnom vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného v II. rade. Navrhol

konať a rozhodnúť bez jeho vypočutia a účasti na pojednávaní. Súd potom postupom podľa

vo veci pokračoval v konaní bez jeho účasti.“

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľky sa domáhali na okresnom súde náhrady

škody proti žalovanému v 1. rade JUDr. J. M. a žalovaným v 2. a 3. rade „podľa

ustanovenia , ods. 1 a ods. 4 o advokácii v znení zákona

, účinným do 01. 01. 2004... z dôvodu, že zo strany žalovaných došlo pri

výkone ich povolania k porušeniu ustanovenia § 13 zákona o advokácii účinného do 01. 01.

2004...“

Dôvodom tejto žaloby bolo to, že žalovaný v 1. rade podal proti Ing. M. M. žalobu

„o určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní“, pričom

v tomto konaní vedenom pod sp. zn. bol ako právny zástupca sťažovateliek

okresným súdom poučený, že „jeho postup a žaloba sú nesprávne a správne by mal

žalovať, resp. správne by sa mal domáhať voči Ing. M. M. vydania veci“.

Sťažovateľky uvádzajú, že „Práve vykonaním uvedeného dôkazu (výsluchu JUDr. J.

M.) chceli sťažovateľky v predmetnom konaní preukázať existenciu svojho nároku na

náhradu škody a skonfrontovať skutočnosti uvádzané JUDr. J. M. v jeho písomných

vyjadreniach s ich vlastnými, protichodnými vyjadreniami. Zároveň vykonaním tohto

dôkazu chceli sťažovateľky v priebehu konania zistiť, prečo JUDr. J. M. podal žalobu o

určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní, prečo

došlo z jeho strany k porušeniu jeho povinnosti postupovať pri poskytovaní právnej pomoci

účinne a hospodárne a prečo ignoroval poučenie prvostupňového súdu a odišiel predčasne

z pojednávania...

Rozpory, ktoré takto vznikli po vykonaní dôkazov mohli byť podľa názoru

sťažovateliek odstránené výpoveďou žalovaného v 1. rade... ktorý mal pred konajúcim

súdom vysvetliť, prečo zvolil postup podania žaloby o určenie rozsahu vecí patriacich do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní proti Ing. M. M., aj keď

medzi dedičmi o tomto rozsahu nebol spor, prečo nevzal na vedomie poučenie

prvostupňového súdu o nedostatku pasívnej legitimácii Ing. M. M. a poučenie o tom, že by

sa mal podľa názoru prvostupňového súdu domáhať skôr vydania veci od Ing. M. M.“.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, ale Krajský súd v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sa „v plnom rozsahu stotožnil s

argumentáciou prvostupňového súdu, osvojil si uvedené dôvody rozsudku súdu prvého

stupňa, opakovane a stručne konštatoval, že sťažovateľky nepreukázali skutočnosti tvrdené

v odvolaní ani príčinnú súvislosť medzi konaním advokátov a vznikom škody. Odvolací súd

dospel tiež k záveru, že sťažovateľkám nič nebránilo domáhať sa u súdneho komisára

konania o dedičstve“, a potvrdil rozhodnutie okresného súdu rozsudkom sp. zn.

z 23. mája 2006.

Sťažovateľky sa domnievajú, že „s takýmto odôvodnením porušovateľa nie je možné

uspokojiť sa a práve z dôvodu nevykonania navrhnutého dôkazu neboli v priebehu konaní

pred súdom prvého a druhého stupňa odstránené vážne rozpory medzi tvrdeniami

sťažovateliek a písomným vyjadrením žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti považujeme za

potrebné podotknúť, že žalovaný v 1. rade sa celý čas zdržiaval v Košiciach - mieste

konania predmetného súdneho sporu a sme presvedčení, že povinnosti dostaviť sa na

predvolanie súdu a vypovedať, by nemala brániť a nebránila by vykonávaniu jeho

povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a na druhej strane vykonávanie

povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky nemôže brániť a nebráni

povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať“.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateliek „nezoberal dôsledne dovolaním sťažovateliek,

ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú

pre vec význam a ktorými by bolo dostatočne objasnený skutkový a právny základ

rozhodnutia... neuvádza dostatočne dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé“.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutí

všeobecných súdov, na ktoré najvyšší súd odkazuje, konštatuje, že prvú námietku

sťažovateliek považuje za plne opodstatnenú a z už uvedených skutočností sa dá ďalej

vyvodiť, že doterajšie konanie a rozhodovanie všeobecných súdov bolo jednostranné,

pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované žalovanými v 2. a 3. rade, pričom

nevypočuli najmä žalovaného v 1. rade, ktorý uzatváral dohodu o právnej pomoci so

sťažovateľkami aj napriek tomu, že to výslovne žiadali. Nezaoberali sa teda ďalšími

navrhovanými dôkazmi, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie skutkového stavu z hľadiska

tvrdení sťažovateliek. Svedčí o tom i to, že na strane 9 svojho rozsudku okresný súd (s. 195

súdneho spisu) uviedol: „Aj keď žalovaný v I. rade nebol vypočutý z vyjadrení jeho

právneho zástupcu, z obsahu spisu, najmä zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, zo

svedeckej výpovede svedka... nevyplýva, že by žalovaný v I. rade poskytoval právnu pomoc

Ing. M. M., prípadne, že by bol dohodol postup spôsobujúci vznik škody žalobkyniam s

treťou osobou. Tomu nenasvedčuje ani fakt, že advokátska kancelária žalovaného v I. rade

vrátila zálohu na poskytovanie právnej pomoci poskytnutú na základe zmluvy o poskytovaní

právnej pomoci v sume 30.000 Sk späť žalobkyniam dňa 20. 11. 2000.“

Krajský súd sa tiež riadne nevysporiadal v tomto smere s argumentmi sťažovateliek

uvedenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré tvrdili, že práve vrátenie

preddavku za poskytnutú právnu pomoc v sume 30 000 Sk v zmysle zmluvy o právnej

pomoci považujú za „uznávací prejav zodpovednosti žalovaných v I., II. a III. rade za

spôsobenú škodu“. (č. l. 202 spisu).

K tomu ústavný súd nad rámec uvádza, že v zmysle zmluvy o právnej pomoci medzi

žalovaným v 1. rade a sťažovateľkami (č. l. 35 a č. l. 36 súdneho spisu) bola dohodnutá

zmluvná odmena za podanie žaloby v sume 30 000 Sk. Táto odmena bola splatná ešte pred

podaním žaloby a zmluva neupravovala možnosť vrátenia odmeny za právne služby

v prípade, keď žaloba nebude úspešná. Prečo bola odmena vrátená, všeobecné súdy

neskúmali, a táto skutočnosť nevyplýva ani z písomného vyjadrenia žalovaného v 2. rade,

ktorý zastupoval žalovaného v 1. rade, z 2. decembra 2003 (č. l. 87 súdneho spisu). Z tohto

pohľadu sa rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu javia ako nepresvedčivé.

Najvyšší súd tiež detailnejšie neskúmal, ako sa všeobecné súdy vysporiadali s touto

záležitosťou, čo po vzájomnej konfrontácii sťažovateliek so žalovaným v 1. rade

v konečnom dôsledku mohlo potvrdiť, alebo i vyvrátiť všetky tvrdenia sťažovateliek v tejto

veci.

Z tohto pohľadu preto nemožno považovať doterajšie konanie za spravodlivé, a to tak

v zmysle , ako aj v zmysle dohovoru. Ústavnej praxi totiž

zodpovedá názor, že ak z vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť skutkový stav,

potom je nutné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania dokazovanie doplniť

(napr. obdobne m. m. ).

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z obsahu argumentácie sťažovateliek prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je

zrejmé, že podstata nimi namietaného porušenia ich základných práv a slobôd tkvie v

namietanej neodôvodnenosti a nesprávnosti záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v

napádanom uznesení.

Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní

upravuje . Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané

procesne ustanoveným postupom hodnotili podľa svojej úvahy jednotlivo, ako aj vo

vzájomnej súvislosti ( ) a aby rozhodli vo veci na základe zisteného skutkového

stavu ( ). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu,

resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich

bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.

Bolo povinnosťou všeobecných súdov vykonať potrebné dokazovanie na účely

dôsledného zistenia veci a dôvody, prečo prerokovali vec bez osobného vypočutia

žalovaného v 1. rade ku skutočnostiam uvádzaným sťažovateľkami v konaní pred

prvostupňovým súdom, sú nedostatočné a nepresvedčivé.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd tiež pristupoval k danej námietke

sťažovateliek príliš formalisticky, keďže sa uspokojil len so všeobecným konštatovaním

prvostupňového súdu a riadne neskúmal, resp. neodpovedal na všetky argumenty

sťažovateliek prednesené v odvolacom, resp. dovolacom konaní, ktoré žiadali vykonať

dôkaz (vypočutie žalovaného v 1. rade) práve pre účely odstránenia rozporov a nejasností

medzi účastníkmi konania.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2009

k prvej námietke sťažovateliek ústavný súd preto konštatuje, že právne a skutkové závery

najvyššieho súdu je možné v tejto časti kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne,

a tak nezlučiteľné s obsahom práv podľa a dohovoru,

ktorých porušenie namietajú.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2009 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vo vzťahu k druhej námietke, že «im nesplnením povinnosti súdov poučiť

sťažovateľky o možnosti ustanovenia zástupcu z radov advokátov bola odňatá možnosť

konať pred súdom, považoval za nedôvodnú a za splnenie tejto povinnosti považoval

doručenie tlačiva označeného ako „Výzva pre navrhovateľa podľa “, ktorej

obsahom je aj poučenie o tom, že „ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od súdnych

poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na

ochranu ich záujmov“», ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu a spisu

okresného súdu konštatuje, že nie je opodstatnená a uznesenie najvyššieho súdu k danej

námietke sťažovateliek je riadne odôvodnené (citované je na s. 3 tohto nálezu), a ústavný

súd ho preto v tejto časti považuje za súladné s a dohovoru.

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva a

práva sťažovateliek bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť,

ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o dovolaní sťažovateliek bude

jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateliek

v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia reagujúc najmä na

nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nevykonanie navrhovaného

dôkazu (vypočutie účastníka konania) v konaní o náhradu škody.

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateliek o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľky požadovali

finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľkám nepriznal, pričom

vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateliek sa v tomto

konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľky žiadali

v podaní z 21. januára 2010 úhradu trov konania v sume 444,04 € za tri úkony právnej

služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto

suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej

sume (bod 4 výroku nálezu).

Podľa sa na konanie pred ústavným súdom použijú

primerane ustanovenia . Podľa štát má

podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil,

pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Keďže ústavný súd sťažovateľkám na základe ich žiadosti a po splnení podmienok

ustanovil právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil

Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho

zastúpenia v sume 444,04 €.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zároveň uložil najvyššiemu súdu

povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľkami uplatnených trovách

konania tak, ako to je uvedené v bodoch 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010