Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1293 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1359)III. ÚS 332/09
PDF · 274.02 KB
No categories available
III. ÚS 332/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť M. C. st. a M. C. ml., obe bytom H., zastúpených advokátom JUDr.
N. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009
a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. C. st. a M. C. ml. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 b o l i p o r u š e n é .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 126/2007
z 29. apríla 2009 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. C. st. a M. C. ml. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť M. C. st. a M.
C. ml. trovy konania spolu v sume 444,04 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy)
na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. N. T., K., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania
v sume 444,04 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy) na účet Kancelárie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS
332/09-44 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C. st. a M. C. ml. (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním z
15. januára 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. januára 2010. Vo vyjadrení
najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol
dovolanie sťažovateliek proti Krajského súdu v Košiciach z 23. mája 2006 sp. zn.
6 Co 338/2005, ktorým bolo potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I z 30. júna 2005
č. k. 15 C 27/02-187.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a
dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z
možností prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľkami
namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa
odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dospel k záveru, že dovolateľky
namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Osobitne sa zaoberal aj
otázkou, či si súdy nižších stupňov splnili poučovaciu povinnosť podľa § 30 O. s. p. výslovne
uviedol, že z obsahu spisu (čl. 73 a 74) vyplýva, že dovolateľkám bola doručená (28. 11.
2003) výzva z 11. 11. 2003 označená v poznámke ako „Výzva pre navrhovateľa podľa § 114
O. s. p.“, ktorej obsahom bolo i poučenie, že ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od
súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to
potrebné na ochranu ich záujmov. Napriek tomuto poučeniu žalobkyne v priebehu ďalšieho
konania o ustanovenie zástupcu z radov advokátov súdom nepožiadali, keď vyjadrenie
žalobkyne 2/ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 21. 10. 2004 o tom, že nik z
radov advokátov ich nechce zastupovať, pretože vec je vedená proti žalovanému 1/, nebolo
možné bez ďalšieho za takúto žiadosť považovať. Zaoberal sa aj námietkou ohľadom
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo
porušené ani ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. Svoj záver dovolací súd náležite v
odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia náležite právne vyargumentoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti
dovolania, osobitne v súvislosti posudzovaním odňatia možnosti účastníkovi konať pred
súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sťažovateľky sa
s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom
prístupe.»
K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateliek
podaním z 21. januára 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 22. januára 2010.
V podaní okrem iného uviedol:
«Porušovateľ vo svojom stanovisku... opakuje svoju argumentáciu z odôvodnenia
svojho ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia (Uznesenie zo dňa 29. 04. 2009, sp. zn.:
4 Cdo/126/2007 ďalej len „Uznesenie dovolacieho súdu“), keď konštatuje, že po
preskúmaní prípustnosti dovolania v danej veci (Dovolania sťažovateliek proti Rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 05. 2006, sp. zn.: 6 Co/338/2005 - ďalej len
„Dovolanie“) dospel k záveru, že so zreteľom na dovolateľkami (sťažovateľkami)
namietanú vadu konania, podľa ktorej sa účastníčkam konania odňala možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 237, písm. f) zákona č. 99/1963 2b. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolateľky (sťažovateľky) namietajú
predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.
S uvedeným záverom je podľa názoru sťažovateliek potrebné nesúhlasiť a
domnievajú sa, že dôvod pre dovolanie na ich strane existuje. Podľa názoru sťažovateliek
im bola možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237, písm. f) O. s. p. odňatá
minimálne tým, že neboli náležité poučené o možnosti požiadať o ustanovenie zástupcu z
radov advokátov ako aj tým, že nebol súdmi vykonaný dôkaz, ktorý navrhli vykonať a
navyše nevykonanie tohto dôkazu nebolo dostatočne zdôvodnené.
Opakovaná argumentácia porušovateľa o splnení poučovacej povinnosti súdov
podľa ust. § 30 O. s. p. o možnosti ustanovenia zástupcu z radov advokátov (pričom za
splnenie tejto povinnosti považoval doručenie tlačiva označeného ako „Výzva pre
navrhovateľa podľa § 114 O . s. p.“, ktorej obsahom je aj poučenie o tom, že „ak sú u nich
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu
z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu ich záujmov“) neobstojí a sme naďalej
toho názoru, že v štádiu, keď sťažovateľky konajúci súd vyzýval na zaujatie stanoviska k
prednesom a vyjadreniam žalovaných, ktorí sú advokátmi, malo im (sťažovateľkám) byť
dané konkrétne poučenie v zmysle ustanovenia § 30 O. s. p. o možnosti žiadať o ustanovenie
právneho zástupcu z radov advokátov. V tejto súvislosti opakovane poukazujeme na
ustanovenie článku 47, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa
ktorého: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi
alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených
zákonom.“, Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľky boli pred súdom prvého aj druhého
stupňa oproti odporcom v nerovnom postavení, čo je v rozpore s ustanovením článku 47,
ods. 3 Ústavy SR: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.“.
Je dôležité uviesť do pozornosti konajúceho súdu tú skutočnosť, že porušovateľ sa vo
svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa) vôbec nezaoberá jedným z dôvodov Dovolania
sťažovateliek a to dôvodom, že súdmi nebol vykonaný dôkaz, ktorý sťažovateľky navrhli
vykonať a to výsluch JUDr. J. M. a navyše nevykonanie tohto dôkazu nebolo dostatočne
zdôvodnené. Porušovateľ sa k tejto otázke vo svojom stanovisku (stanovisko porušovateľa)
pravdepodobne vyjadril len veľmi stručne v rámci vety, že „Dospel k záveru, že dovolateľky
namietajú predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.“
Keďže v stanovisku porušovateľa absentuje akákoľvek ďalšia konkrétna, výslovná
argumentácia ohľadom nedôvodnosti námietky sťažovateliek o nevykonaní dôkazu
výsluchom JUDr. J. M., sťažovateľky sa domnievajú, že porušovateľ má naďalej za to (ako
to vyslovil vo svojom napadnutom uznesení), že ani tato námietka, ani námietka, že
nevykonanie tohto dôkazu nebolo zdôvodnené nie je dôvodná a odkazuje pritom na
zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (Rozsudok Okresného súdu Košice zo dňa 30. 06.
2005, sp. zn.: 15 C/27/2002) na jeho siedmej strane: „... súd v konaní nevypočul
žalovaného v prvom rade, pretože tento sa pre plnenie pracovných povinností v postavení
predsedu ústavného súdu opakovane ospravedlnil z neúčasti a písomne sa vyjadril.“ a teda
uzatvára, že „odvolací súd nemal dôvod prvostupňovému súdu v tomto smere nič vytýkať a
ani sám sa touto okolnosťou zaoberať.“ (tak ako je to uvedené v Uznesení dovolacieho
súdu).
Je potrebné preto opakovane vytknúť, že podľa názoru sťažovateliek sa s takýmto
odôvodnením porušovateľa nie je možné uspokojiť a práve z dôvodu nevykonania
navrhnutého dôkazu neboli v priebehu konaní pred súdom prvého a druhého stupňa
odstránené vážne rozpory medzi tvrdeniami sťažovateliek a písomnými vyjadreniami
žalovaného v 1. rade (JUDr. J. M.). Sme presvedčení, že povinnosť žalovaného v 1. rade
dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať, by nemala brániť a nebránila by vykonávaniu
jeho povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a na druhej strane
vykonávanie povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky nemôže brániť a
nebráni povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať.
Tak ako to bolo uvedené v Doplnení sťažnosti zo dňa 22. 10. 2009 (ďalej len
„Doplnenie sťažnosti“), práve vykonaním uvedeného dôkazu (výsluchu JUDr. J. M.) chceli
sťažovateľky v predmetnom konaní preukázať existenciu svojho nároku na náhradu škody a
skonfrontovať skutočnosti uvádzané JUDr. J. M. v jeho písomných vyjadreniach s ich
vlastnými, protichodnými vyjadreniami. Zároveň vykonaním tohto dôkazu chceli
sťažovateľky v priebehu konania zistiť, prečo JUDr. J. M. podal žalobu o určenie rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní, prečo došlo z jeho strany k
porušeniu jeho povinnosti postupovať pri poskytovaní právnej pomoci účinne a hospodárne
a prečo ignoroval poučenie prvostupňového súdu a odišiel predčasne z pojednávania.
V zmysle stanoviska porušovateľa sa porušovateľ zaoberal aj námietkou ohľadom
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom uzatvoril, že nebolo
nimi porušené ani ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V tejto súvislosti považujú sťažovateľky za
dôležité opakovane vysloviť názor, že je potrebné pochybovať aj o úplnosti a presvedčivosti
odôvodnenia rozhodnutí porušovateľom uvádzaných súdov nižších stupňov (rozsudok
Okresného súdu Košice I zo dňa 30. 06. 2005, sp. zn.: 15 C/27/2002 a rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 23. 05. 2006, sp. zn.: 6 Co/338/2005). Máme za to, že tieto
rozhodnutia sú nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom výklad
hmotnoprávnych predpisov uskutočnený súdmi vykazuje značný stupeň arbitrárnosti,
predmetnými rozsudkami sa priznáva zjavne neprimeraná ochrana niekomu, komu v
skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva, by mu nemohla byť
nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu a inú
právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy SR ako aj právom na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Porušovateľ vo svojom stanovisku tiež uviedol, že aj svoje závery náležité v
odôvodnení Uznesenia dovolacieho súdu právne vyargumentoval.
Napriek uvedenej konštatácii porušovateľa, máme naďalej za to, že porušovateľ sa
nezoberal dôsledne Dovolaním sťažovateliek, ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal
sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec význam a ktorými by bolo dostatočne
objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia (Uznesenia dovolacieho súdu), neuvádza
dostatočne dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé. Na základe uvedených
skutočností máme za to, že odôvodnenie Uznesenia dovolacieho súdu nie je v súlade s
ustanovením § 157, ods. 2 O. s. p., nevysvetľuje akými úvahami sa pri hodnotení Dovolania
dovolací súd riadil a najmä nepôsobí presvedčivo.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sme i naďalej toho názoru, že Uznesením
dovolacieho súdu v predmetnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek
na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ako aj podľa článku 36, ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie vidíme v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci rozhodovania o
Dovolaní podanej sťažovateľkami nezoberal dôsledne všetkými dôvodmi Dovolania
sťažovateliek (nesplnená povinnosť súdov poučiť sťažovateľky o možnosti uvedenej v
ustanovení § 30 O. s. p. žiadať o ustanovenie právneho zástupu z radov advokátov,
nevykonanie navrhnutého dôkazu výsluchom JUDr. J. M. a nedostatočné odôvodnenie
nevykonania tohto dôkazu), ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal sťažovateľkám
odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec význam a ktorými by bol dostatočne objasnený
skutkový a právny základ rozhodnutia (Uznesenia dovolacieho súdu), neuvádza dostatočne
dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé, čím navyše podľa nášho názoru porušil
povinnosť stanovenú v ustanovení § 157, ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s.
p, v zmysle ktorého odôvodnenie Uznesenia dovolacieho súdu malo byť o. i. aj
presvedčivé.»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného
súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel k
názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS
17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I.
ÚS 17/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03) vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu“.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť
[§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m. I. ÚS 243/07].
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej.
Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich
vierohodnosť a relevantnosť záväzného vyriešenia sporu. V tomto významnú úlohu zohráva
zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorú treba v občianskom súdnom procese
bezvýhradne uplatňovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov umožňuje voľný
myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohodnotenej veci,
pričom „súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov opierajúcich sa
o skúsenosť a logiku“ (Zoulík, F.: Soudy a soudnictví. CH. Beck, Praha 1995, s. 130).
V občianskom súdnom konaní je uvedená zásada zakotvená v § 132 OSP, podľa ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o
povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo
vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov
viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je
limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v
procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli
pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto
súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1
OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).
Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil
svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,
§ 30).
Sťažovateľky v dovolaní vyvodzovali prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237
písm. f) OSP z dôvodu, že im postupom všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať
pred súdom najmä na tom základe, že súdy nevykonali nimi navrhované dôkazy
(nevypočuli žalovaného v prvom rade), a tiež tým, že im v konaní nebol ustanovený
zástupca z radov advokátov.
Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie k prvej námietke sťažovateliek v podstate
iba tým, že ju nepovažoval za opodstatnenú, pričom k tomu uviedol, že „Nevykonanie
označeného dôkazu odôvodnil súd prvého stupňa vo svojom rozsudku na strane 7 v prvom
odseku, čím bola splnená požiadavka vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., preto
odvolací súd nemal dôvod prvostupňovému súdu v tomto smere nič vytýkať a ani sám sa
touto okolnosťou zaoberať“.
V rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 30. júna 2005
sp. zn. 15 C 27/2002, ktorý žalobu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľky „nepreukázali
v konaní vznik škody, ako ani zodpovednosť žalovaných - ich protiprávne konanie, ich
zavinenie a príčinnú súvislosť medzi ich protiprávnym konaním a vznikom škody“, sa na
strane 7 v prvom odseku (č. l. 193 súdneho spisu) uvádza: „Súd v konaní nevypočul
žalovaného v I. rade, pretože tento sa pre plnenie pracovných povinností v postavení
predsedu ústavného súdu opakovane ospravedlnil z neúčasti. Svoje stanoviská vyjadril v
písomnom vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného v II. rade. Navrhol
konať a rozhodnúť bez jeho vypočutia a účasti na pojednávaní. Súd potom postupom podľa
§ 101 ods. 1 OSP vo veci pokračoval v konaní bez jeho účasti.“
Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľky sa domáhali na okresnom súde náhrady
škody proti žalovanému v 1. rade JUDr. J. M. a žalovaným v 2. a 3. rade „podľa
ustanovenia § 21, ods. 1 a ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona
302/1999 Z. z., účinným do 01. 01. 2004... z dôvodu, že zo strany žalovaných došlo pri
výkone ich povolania k porušeniu ustanovenia § 13 zákona o advokácii účinného do 01. 01.
2004...“
Dôvodom tejto žaloby bolo to, že žalovaný v 1. rade podal proti Ing. M. M. žalobu
„o určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní“, pričom
v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/421/1994 bol ako právny zástupca sťažovateliek
okresným súdom poučený, že „jeho postup a žaloba sú nesprávne a správne by mal
žalovať, resp. správne by sa mal domáhať voči Ing. M. M. vydania veci“.
Sťažovateľky uvádzajú, že „Práve vykonaním uvedeného dôkazu (výsluchu JUDr. J.
M.) chceli sťažovateľky v predmetnom konaní preukázať existenciu svojho nároku na
náhradu škody a skonfrontovať skutočnosti uvádzané JUDr. J. M. v jeho písomných
vyjadreniach s ich vlastnými, protichodnými vyjadreniami. Zároveň vykonaním tohto
dôkazu chceli sťažovateľky v priebehu konania zistiť, prečo JUDr. J. M. podal žalobu o
určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní, prečo
došlo z jeho strany k porušeniu jeho povinnosti postupovať pri poskytovaní právnej pomoci
účinne a hospodárne a prečo ignoroval poučenie prvostupňového súdu a odišiel predčasne
z pojednávania...
Rozpory, ktoré takto vznikli po vykonaní dôkazov mohli byť podľa názoru
sťažovateliek odstránené výpoveďou žalovaného v 1. rade... ktorý mal pred konajúcim
súdom vysvetliť, prečo zvolil postup podania žaloby o určenie rozsahu vecí patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní proti Ing. M. M., aj keď
medzi dedičmi o tomto rozsahu nebol spor, prečo nevzal na vedomie poučenie
prvostupňového súdu o nedostatku pasívnej legitimácii Ing. M. M. a poučenie o tom, že by
sa mal podľa názoru prvostupňového súdu domáhať skôr vydania veci od Ing. M. M.“.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie, ale Krajský súd v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sa „v plnom rozsahu stotožnil s
argumentáciou prvostupňového súdu, osvojil si uvedené dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa, opakovane a stručne konštatoval, že sťažovateľky nepreukázali skutočnosti tvrdené
v odvolaní ani príčinnú súvislosť medzi konaním advokátov a vznikom škody. Odvolací súd
dospel tiež k záveru, že sťažovateľkám nič nebránilo domáhať sa u súdneho komisára
konania o dedičstve“, a potvrdil rozhodnutie okresného súdu rozsudkom sp. zn.
6 Co/338/2005 z 23. mája 2006.
Sťažovateľky sa domnievajú, že „s takýmto odôvodnením porušovateľa nie je možné
uspokojiť sa a práve z dôvodu nevykonania navrhnutého dôkazu neboli v priebehu konaní
pred súdom prvého a druhého stupňa odstránené vážne rozpory medzi tvrdeniami
sťažovateliek a písomným vyjadrením žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti považujeme za
potrebné podotknúť, že žalovaný v 1. rade sa celý čas zdržiaval v Košiciach - mieste
konania predmetného súdneho sporu a sme presvedčení, že povinnosti dostaviť sa na
predvolanie súdu a vypovedať, by nemala brániť a nebránila by vykonávaniu jeho
povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky a na druhej strane vykonávanie
povinností predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky nemôže brániť a nebráni
povinnosti dostaviť sa na predvolanie súdu a vypovedať“.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateliek „nezoberal dôsledne dovolaním sťažovateliek,
ich vecnými a právnymi argumentmi, nedal sťažovateľkám odpoveď na otázky, ktoré majú
pre vec význam a ktorými by bolo dostatočne objasnený skutkový a právny základ
rozhodnutia... neuvádza dostatočne dôvody, na ktorých sa zakladá a je nepresvedčivé“.
Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutí
všeobecných súdov, na ktoré najvyšší súd odkazuje, konštatuje, že prvú námietku
sťažovateliek považuje za plne opodstatnenú a z už uvedených skutočností sa dá ďalej
vyvodiť, že doterajšie konanie a rozhodovanie všeobecných súdov bolo jednostranné,
pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované žalovanými v 2. a 3. rade, pričom
nevypočuli najmä žalovaného v 1. rade, ktorý uzatváral dohodu o právnej pomoci so
sťažovateľkami aj napriek tomu, že to výslovne žiadali. Nezaoberali sa teda ďalšími
navrhovanými dôkazmi, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie skutkového stavu z hľadiska
tvrdení sťažovateliek. Svedčí o tom i to, že na strane 9 svojho rozsudku okresný súd (s. 195
súdneho spisu) uviedol: „Aj keď žalovaný v I. rade nebol vypočutý z vyjadrení jeho
právneho zástupcu, z obsahu spisu, najmä zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, zo
svedeckej výpovede svedka... nevyplýva, že by žalovaný v I. rade poskytoval právnu pomoc
Ing. M. M., prípadne, že by bol dohodol postup spôsobujúci vznik škody žalobkyniam s
treťou osobou. Tomu nenasvedčuje ani fakt, že advokátska kancelária žalovaného v I. rade
vrátila zálohu na poskytovanie právnej pomoci poskytnutú na základe zmluvy o poskytovaní
právnej pomoci v sume 30.000 Sk späť žalobkyniam dňa 20. 11. 2000.“
Krajský súd sa tiež riadne nevysporiadal v tomto smere s argumentmi sťažovateliek
uvedenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré tvrdili, že práve vrátenie
preddavku za poskytnutú právnu pomoc v sume 30 000 Sk v zmysle zmluvy o právnej
pomoci považujú za „uznávací prejav zodpovednosti žalovaných v I., II. a III. rade za
spôsobenú škodu“. (č. l. 202 spisu).
K tomu ústavný súd nad rámec uvádza, že v zmysle zmluvy o právnej pomoci medzi
žalovaným v 1. rade a sťažovateľkami (č. l. 35 a č. l. 36 súdneho spisu) bola dohodnutá
zmluvná odmena za podanie žaloby v sume 30 000 Sk. Táto odmena bola splatná ešte pred
podaním žaloby a zmluva neupravovala možnosť vrátenia odmeny za právne služby
v prípade, keď žaloba nebude úspešná. Prečo bola odmena vrátená, všeobecné súdy
neskúmali, a táto skutočnosť nevyplýva ani z písomného vyjadrenia žalovaného v 2. rade,
ktorý zastupoval žalovaného v 1. rade, z 2. decembra 2003 (č. l. 87 súdneho spisu). Z tohto
pohľadu sa rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu javia ako nepresvedčivé.
Najvyšší súd tiež detailnejšie neskúmal, ako sa všeobecné súdy vysporiadali s touto
záležitosťou, čo po vzájomnej konfrontácii sťažovateliek so žalovaným v 1. rade
v konečnom dôsledku mohlo potvrdiť, alebo i vyvrátiť všetky tvrdenia sťažovateliek v tejto
veci.
Z tohto pohľadu preto nemožno považovať doterajšie konanie za spravodlivé, a to tak
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavnej praxi totiž
zodpovedá názor, že ak z vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť skutkový stav,
potom je nutné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania dokazovanie doplniť
(napr. obdobne m. m. I. ÚS 226/03).
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z obsahu argumentácie sťažovateliek prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je
zrejmé, že podstata nimi namietaného porušenia ich základných práv a slobôd tkvie v
namietanej neodôvodnenosti a nesprávnosti záverov najvyššieho súdu obsiahnutých v
napádanom uznesení.
Otázky spojené s vykonávaním a hodnotením dôkazov v civilnom súdnom konaní
upravuje Občiansky súdny poriadok. Ten súdom ukladá povinnosť, aby dôkazy vykonané
procesne ustanoveným postupom hodnotili podľa svojej úvahy jednotlivo, ako aj vo
vzájomnej súvislosti (§ 132 OSP) a aby rozhodli vo veci na základe zisteného skutkového
stavu (§ 153 ods. 1 OSP). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu,
resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich
bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav.
Bolo povinnosťou všeobecných súdov vykonať potrebné dokazovanie na účely
dôsledného zistenia veci a dôvody, prečo prerokovali vec bez osobného vypočutia
žalovaného v 1. rade ku skutočnostiam uvádzaným sťažovateľkami v konaní pred
prvostupňovým súdom, sú nedostatočné a nepresvedčivé.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd tiež pristupoval k danej námietke
sťažovateliek príliš formalisticky, keďže sa uspokojil len so všeobecným konštatovaním
prvostupňového súdu a riadne neskúmal, resp. neodpovedal na všetky argumenty
sťažovateliek prednesené v odvolacom, resp. dovolacom konaní, ktoré žiadali vykonať
dôkaz (vypočutie žalovaného v 1. rade) práve pre účely odstránenia rozporov a nejasností
medzi účastníkmi konania.
Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009
k prvej námietke sťažovateliek ústavný súd preto konštatuje, že právne a skutkové závery
najvyššieho súdu je možné v tejto časti kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené a arbitrárne,
a tak nezlučiteľné s obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie namietajú.
Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 Cdo 126/2007 z 29. apríla 2009 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Vo vzťahu k druhej námietke, že «im nesplnením povinnosti súdov poučiť
sťažovateľky o možnosti ustanovenia zástupcu z radov advokátov bola odňatá možnosť
konať pred súdom, považoval za nedôvodnú a za splnenie tejto povinnosti považoval
doručenie tlačiva označeného ako „Výzva pre navrhovateľa podľa § 114 O. s. p.“, ktorej
obsahom je aj poučenie o tom, že „ak sú u nich predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov, súd im na ich žiadosť ustanoví zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na
ochranu ich záujmov“», ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu a spisu
okresného súdu konštatuje, že nie je opodstatnená a uznesenie najvyššieho súdu k danej
námietke sťažovateliek je riadne odôvodnené (citované je na s. 3 tohto nálezu), a ústavný
súd ho preto v tejto časti považuje za súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva a
práva sťažovateliek bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť,
ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o dovolaní sťažovateliek bude
jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateliek
v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia reagujúc najmä na
nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nevykonanie navrhovaného
dôkazu (vypočutie účastníka konania) v konaní o náhradu škody.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberal
žiadosťou sťažovateliek o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľky požadovali
finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľkám nepriznal, pričom
vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateliek sa v tomto
konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a vrátením veci na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľky žiadali
v podaní z 21. januára 2010 úhradu trov konania v sume 444,04 € za tri úkony právnej
služby.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto
suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej
sume (bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má
podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil,
pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Keďže ústavný súd sťažovateľkám na základe ich žiadosti a po splnení podmienok
ustanovil právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil
Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho
zastúpenia v sume 444,04 €.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zároveň uložil najvyššiemu súdu
povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd o sťažovateľkami uplatnených trovách
konania tak, ako to je uvedené v bodoch 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2010