Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 494/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. P.,

zastúpenej BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom

advokáta a konateľa JUDr. Branislava Jablonku, PhD., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XVI/2 Pz 78/14/1000

a jej prípisom z 9. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014

doručená a 8. júla 2014 doplnená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta

a konateľa JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej

pod sp. zn. XVI/2 Pz 78/14/1000 a jej prípisom z 9. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením policajta Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Nitra ČVS: ORP-1861/NR-NR-2012 z 2. októbra 2012 bolo

začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného

zákona. Trestné stíhanie bolo začaté na pokyn riaditeľa odboru osobitného určenia

generálnej prokuratúry zo 14. septembra 2012. Uznesením policajta Prezídia Policajného

zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry

Západ ČVS: PPZ-10/NKA-PK-ZA-SV-2013 z 15. marca 2013 bola z tohto trestného činu

obvinená sťažovateľka. Proti uzneseniu podala sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor

generálnej prokuratúry uznesením č. k. XIV Gv 11/2012-38 zo 6. mája 2013 tak, že ju

zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľka následne podala návrh na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní podľa , o ktorom

rozhodol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“),

v zastúpení povereným námestníkom pre trestný úsek, uznesením č. k. XV/2 Pz 52/13-7

zo 17. júla 2013 tak, že uznesením o zamietnutí sťažnosti zo 6. mája 2013 bol porušený

zákon v neprospech sťažovateľky, zrušil predmetné uznesenie aj uznesenie o vznesení

obvinenia a policajtovi prikázal, aby vo veci opäť konal a rozhodol.

Uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-582/NKA-PK-ST-2013 z 18. februára 2014

bolo sťažovateľke opätovne vznesené obvinenie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu

sťažnosť, o ktorej rozhodol generálny prokurátor, v zastúpení námestníkom pre trestný

úsek, uznesením č. k. XVI Gn 12/14/1000-4 zo 7. mája 2014 tak, že sťažnosť zamietol

ako nedôvodnú. Sťažovateľka následne podala návrh na postup podľa § 363 ods. 1

. Generálny prokurátor vybavil jej návrh napadnutým prípisom, ktorým

jej oznámil, že jej návrhu nemožno vyhovieť. V prípise uviedol:

«Uznesenie vyšetrovateľa bolo vydané na základe písomného pokynu dozorového

prokurátora sp. zn. XIV Gv 11/12/1000 z 03.02.2014, ktorým je vedúci oddelenia dozoru

v trestných veciach Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky...

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na účely konania podľa tohto zákona alebo

osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej

prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR,

krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.

Podľa § 54 ods. 3 zákona o prokuratúre tam, kde sa v osobitnom zákone

upravujúcom trestné konanie používa pojem nadriadený orgán prokurátora, rozumie sa tým

nadriadený prokurátor uvedený v odseku 2.

Podľa článku 6 písm. f/ príkazu generálneho prokurátora SR por. č. 11/2013, ktorým

sa upravujú aprobačné oprávnenia na Generálnej prokuratúre SR, námestník generálneho

prokurátora pre trestný úsek okrem vecí uvedených v článku 3 schvaľuje a podpisuje

v zastúpení generálneho prokurátora vo veciach, ktoré patria do jeho riadiacej pôsobnosti,

druhostupňové rozhodnutie vo veci, v ktorej na rozhodnutie prvého stupňa dal súhlas,

pokyn alebo sám rozhodol vedúci oddelenia dozoru v trestných veciach alebo vedúci

prieskumného oddelenia.

V súlade s citovanými ustanoveniami , zákona o prokuratúre

a internej právnej úpravy platnej na prokuratúre, o Vašej sťažnosti podanej proti uzneseniu

o vznesením obvinenia rozhodol uznesením sp. zn. XVI Gn 12/14/1000 zo 07.05.2014

v mene generálneho prokurátora splnomocnený nadriadený prokurátor, ktorým je

námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek...

Generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá nadriadeného prokurátora, preto

jeho rozhodnutie nie je oprávnený zrušiť podľa a nasl. žiadny

prokurátor činný v Slovenskej republike, a to bez ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie

podpísal sám generálny prokurátor alebo na jeho podpísanie splnomocnil námestníka

generálneho prokurátora alebo ktoréhokoľvek iného prokurátora.

Z uvedených dôvodov bez preskúmania veci podľa per

analogiam Vás upovedomujem, že Vášmu návrhu na zrušenie namietaných uznesení podľa

a nasl. nie je možné vyhovieť.»

Sťažovateľka namieta, že postupom generálnej prokuratúry jej bola odňatá možnosť

uplatniť mimoriadny opravný prostriedok podľa a nasl. , generálna

prokuratúra sa dopustila formalizmu pri interpretácii tohto ustanovenia, čím došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou generálneho prokurátora preskúmať jej návrh

a vydať uznesenie, ktorým by konštatoval porušenie zákona, alebo ju podľa § 365 ods. 1

upovedomiť, že k porušeniu zákona nedošlo. Generálny prokurátor sa

však jej návrhom nezaoberal s odvolaním sa na o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a príkaz generálneho

prokurátora č. 11/2013.

Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že príkazy generálneho prokurátora

nemajú charakter všeobecne záväzného právneho predpisu, a preto „ich aplikácia na danú

vec nemá ústavnoprávne opodstatnenie... Takýto predpis interného charakteru nemôže mať

v žiadnom prípade za následok odňatie ústavného práva sťažovateľky na prístup

k mimoriadnym opravným prostriedkom.

Taktiež z ustanovení § 363 ods. 1 TrPor nikde nevyplýva, a nie je možné k takému

záveru dospieť ani ich výkladom, že by tento opravný prostriedok nebol uplatniteľný, pokiaľ

rozhodnutie v prípravnom konaní, ktoré má byť predmetom prieskumu, bolo vydané

v zastúpení generálneho prokurátora. Nie je totiž vylúčená aplikácia inštitútu

autoremedúry, keďže z ustanovenia § 367 ods. 1 TrPor vyplýva, že generálny prokurátor

môže vo veci aj sám rozhodnúť. Vždy je totiž potrebné konkrétnu normu vykladať

tým spôsobom, aby sa dosiahol účel sledovaný zákonodarcom a zároveň ústavne

konformne, aby boli zachované práva fyzických a právnických osôb.“.

Sťažovateľka poukazuje na tú skutočnosť, že v procesne rovnakej situácii

už raz generálny prokurátor, v zastúpení povereným námestníkom pre trestný úsek,

rozhodol o jej návrhu na postup podľa tak, že uznesením

prokurátora generálnej prokuratúry a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon

v jej neprospech, a v nadväznosti na to zrušil uznesenie prokurátora aj policajta a prikázal

vo veci znovu konať a rozhodnúť. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „V súčasnosti

však, len v dôsledku zmeny, resp. vydania nového interného predpisu na Generálnej

prokuratúre SR, dochádza k právnemu stavu, že sťažovateľke je prístup k mimoriadnemu

opravnému prostriedku znemožnený. Takýto právny stav však nemôže byť v demokratickom

právnom štáte ústavne udržateľný.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľka uviedla, že výklad generálnej prokuratúry vytvára

dve kategórie obvinených, čo je neakceptovateľné, pretože «... právo obvineného, aby bolo

o jeho návrhu podľa § 363 a nasl. TrPor po jeho vecnom preskúmaní náležite rozhodnuté

nie je možné odňať tej „kategórii obvinených“, ktorých trestnú vec dozoruje prokurátor GP

SR v zastúpení generálnym prokurátorom SR, resp. sám generálny prokurátor.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

uznesenia generálneho prokurátora č. k. XVI Gn 12/14/1000-4 zo 7. mája 2014 a o veci

samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom

pod č. k. XVI/2 Pz 78/14/1000 spočívajúcom v tom, že Generálny prokurátor SR upovedomil

sťažovateľku listom zo dňa 09.06.2014 o tom, že jej návrhu na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní v zmysle a nasl. nie je možné

vyhovieť bez toho, že by vecne preskúmal návrh sťažovateľky v pozícii Generálneho

prokurátora SR, porušené bolo.

Generálnej prokuratúre SR sa prikazuje, aby vo veci konala, vecne preskúmala

návrh sťažovateľky zo dňa 23.05.2014 na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom

konaní v zmysle a nasl. a o návrhu sťažovateľky zo dňa

23.05.2014 rozhodla.

Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť sťažovateľky trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti postupu generálneho prokurátora vo fáze

prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti

jej trestného stíhania nebolo rozhodnuté. Podstatou sťažnosti však nie je námietka

neodôvodnenosti a nezákonnosti trestného stíhania, na posúdenie ktorej by ústavný súd

v tomto štádiu konania nemal právomoc, ale námietka nezákonného postupu generálneho

prokurátora, ktorý sa odmietol vecne zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom

sťažovateľky proti právoplatnému rozhodnutiu v prípravnom konaní. Ústavný súd preto

na predbežnom prerokovaní skúmal aj opodstatnenosť sťažnosti.

Návrh sťažovateľky smeroval proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia

a uzneseniu generálneho prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení

obvinenia. Pre posúdenie sťažnosti nie je relevantné, či uznesenie o zamietnutí sťažnosti

vybavil osobne generálny prokurátor alebo v jeho zastúpení námestník pre trestný úsek,

ktorý tak postupoval na základe príkazu generálneho prokurátora upravujúceho aprobačné

oprávnenia na generálnej prokuratúre (príkaz č. 11/2013). Podstatné by to bolo iba v tom

prípade, ak by generálny prokurátor poveril internou normou konať vo svojom mene iného

prokurátora vo veci, ktorá je podľa § 16 zákona o prokuratúre vyhradená do jeho osobnej

pôsobnosti. Rozhodovanie o sťažnosti podľa tam nepatrí. Ústavný súd

preto pri posúdení sťažnosti vychádzal zo skutočnosti, že o sťažnosti sťažovateľky proti

uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol generálny prokurátor.

Z odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora o zamietnutí sťažnosti

zo 7. mája 2014 vyplýva, že pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľke dal prokurátor

generálnej prokuratúry, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom

konaní v jej veci. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že pokyn na vznesenie

obvinenia nedal námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek, ako to tvrdí

sťažovateľka. Podľa preto o sťažnosti nemohol

rozhodovať prokurátor, ktorý dal pokyn na vydanie rozhodnutia, ale jeho nadriadený

prokurátor. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre ak ide o prokurátora generálnej

prokuratúry, je jeho nadriadeným prokurátorom na účely konania podľa

generálny prokurátor.

V predmetnom trestnom konaní tak vznikla situácia, že generálny prokurátor mal

na návrh sťažovateľky na postup podľa preskúmať

právoplatné rozhodnutie, ktoré sám vydal. Taký postup by však popieral základné zásady

trestného procesu zaručujúce objektívnosť rozhodovania. Aj prokuratúra musí rešpektovať

princíp nestrannosti rozhodovania. V trestnom procese je tento princíp zaručený

aj vo vzťahu k prokuratúre predovšetkým prostredníctvom inštitútu vylúčenia z konania.

Z dôvodu zachovania nestrannosti (objektívnosti) rozhodovania je vylúčené, aby o sťažnosti

na nadriadenom orgáne rozhodoval prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal

naň súhlas alebo pokyn ( ), čo je premietnuté do úpravy

postupu podľa . Z tých istých dôvodov je vylúčené,

aby generálny prokurátor v konaní o návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného

poriadku preskúmaval zákonnosť rozhodnutia, ktoré sám vydal. Možnosť autoremedúry,

na ktorú poukazuje sťažovateľka, neprichádza do úvahy, pretože autoremedúra ako výnimka

zo všeobecného princípu devolutívneho účinku opravného prostriedku je postup prípustný

v konaní o sťažnosti proti neprávoplatnému uzneseniu. Analógia je v tomto prípade

vylúčená.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje, že generálny prokurátor, v zastúpení povereným

námestníkom pre trestný úsek, už v tom istom trestnom konaní raz rozhodol o jej návrhu

na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní uznesením zo 17. júla 2013

tak, že zrušil uznesenie prokurátora generálnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti

aj uznesenie policajta o vznesení obvinenia, je zjavné, že išlo o procesne inú situáciu.

O sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia vtedy rozhodol prokurátor generálnej

prokuratúry, nie generálny prokurátor. Pretože v ďalšom priebehu konania dal prokurátor

generálnej prokuratúry pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľke, mohol o jej sťažnosti

proti nasledujúcemu uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodovať len generálny prokurátor

[ v spojení s zákona

o prokuratúre].

Navyše, využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora

vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný

súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného

poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno

použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti

meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo „vo veci“, a teda ide o rozhodnutia

konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad

vyplýva aj z dôvodovej správy k (),

v ktorej sa uvádza: „... treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola

v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené

alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva

na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor.“

Uznesenie o vznesení obvinenia je rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti

určitej osobe, nie je to rozhodnutie vo veci samej.

V tejto súvislosti možno tiež uviesť podobnú právnu úpravu v Českej republike.

Podľa § 174a Trestního řádu (zákona č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov) môže

najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu o zastavení

trestného stíhania a o postúpení veci.

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd dospel k záveru, že generálny prokurátor

nepostupoval v konaní o návrhu sťažovateľky na zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia svojvoľne a namietaným postupom jej neodňal možnosť domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom ochrany jej práv proti účinkom rozhodnutia o vznesení

obvinenia v trestnom konaní. Námietka porušenia jej základného práva na inú právnu

ochranu podľa preto nie je opodstatnená.

V časti namietaného porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažnosť zjavne neopodstatnená z toho dôvodu, že čl. 6 ods. 1

dohovoru sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo

o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom

(m. m. ).

Ústavný súd tiež dodáva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje

sťažovateľke ako obvinenej, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom

podaní obžaloby) ako obžalovanej, právne účinným spôsobom namietať porušenie

základných práv a slobôd garantovaných , resp. práv garantovaných dohovorom,

ku ktorým malo dôjsť v dôsledku vznesenia obvinenia. Je nutné skonštatovať,

že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľky

ako strany trestného konania jej už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu

korešpondujúce možnosti aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných

okolností a skutočností kladených jej za vinu. V prípade, ak dôjde k podaniu obžaloby, bude

v právomoci súdov, ktorým prislúcha rozhodovanie o vine a treste za trestné činy (čl. 50

ods. 1 ), konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky a posúdiť všetky relevantné

skutkové aj právne okolnosti prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov

prípravného konania v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby

(obdobne napr. alebo ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že trestné konanie predstavuje

od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania

jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov

činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce

pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1

. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou

podľa namietať porušenia chránených základných práv

a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na zistený dôvod

na odmietnutie sťažnosti odpadol aj dôvod rozhodovať o návrhu sťažovateľky na odklad

vykonateľnosti uznesenia o vznesení obvinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014