Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 63 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (68)II. ÚS 494/2014
PDF · 235 KB
No categories available
II. ÚS 494/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. P.,
zastúpenej BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom
advokáta a konateľa JUDr. Branislava Jablonku, PhD., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XVI/2 Pz 78/14/1000
a jej prípisom z 9. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014
doručená a 8. júla 2014 doplnená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta
a konateľa JUDr. Branislava Jablonku, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej
pod sp. zn. XVI/2 Pz 78/14/1000 a jej prípisom z 9. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením policajta Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Nitra ČVS: ORP-1861/NR-NR-2012 z 2. októbra 2012 bolo
začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona. Trestné stíhanie bolo začaté na pokyn riaditeľa odboru osobitného určenia
generálnej prokuratúry zo 14. septembra 2012. Uznesením policajta Prezídia Policajného
zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry
Západ ČVS: PPZ-10/NKA-PK-ZA-SV-2013 z 15. marca 2013 bola z tohto trestného činu
obvinená sťažovateľka. Proti uzneseniu podala sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor
generálnej prokuratúry uznesením č. k. XIV Gv 11/2012-38 zo 6. mája 2013 tak, že ju
zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľka následne podala návrh na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, o ktorom
rozhodol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“),
v zastúpení povereným námestníkom pre trestný úsek, uznesením č. k. XV/2 Pz 52/13-7
zo 17. júla 2013 tak, že uznesením o zamietnutí sťažnosti zo 6. mája 2013 bol porušený
zákon v neprospech sťažovateľky, zrušil predmetné uznesenie aj uznesenie o vznesení
obvinenia a policajtovi prikázal, aby vo veci opäť konal a rozhodol.
Uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-582/NKA-PK-ST-2013 z 18. februára 2014
bolo sťažovateľke opätovne vznesené obvinenie. Sťažovateľka podala proti uzneseniu
sťažnosť, o ktorej rozhodol generálny prokurátor, v zastúpení námestníkom pre trestný
úsek, uznesením č. k. XVI Gn 12/14/1000-4 zo 7. mája 2014 tak, že sťažnosť zamietol
ako nedôvodnú. Sťažovateľka následne podala návrh na postup podľa § 363 ods. 1
Trestného poriadku. Generálny prokurátor vybavil jej návrh napadnutým prípisom, ktorým
jej oznámil, že jej návrhu nemožno vyhovieť. V prípise uviedol:
«Uznesenie vyšetrovateľa bolo vydané na základe písomného pokynu dozorového
prokurátora sp. zn. XIV Gv 11/12/1000 z 03.02.2014, ktorým je vedúci oddelenia dozoru
v trestných veciach Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky...
Podľa § 54 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na účely konania podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie
generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej
prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR,
krajského prokurátora alebo prokurátora krajskej prokuratúry.
Podľa § 54 ods. 3 zákona o prokuratúre tam, kde sa v osobitnom zákone
upravujúcom trestné konanie používa pojem nadriadený orgán prokurátora, rozumie sa tým
nadriadený prokurátor uvedený v odseku 2.
Podľa článku 6 písm. f/ príkazu generálneho prokurátora SR por. č. 11/2013, ktorým
sa upravujú aprobačné oprávnenia na Generálnej prokuratúre SR, námestník generálneho
prokurátora pre trestný úsek okrem vecí uvedených v článku 3 schvaľuje a podpisuje
v zastúpení generálneho prokurátora vo veciach, ktoré patria do jeho riadiacej pôsobnosti,
druhostupňové rozhodnutie vo veci, v ktorej na rozhodnutie prvého stupňa dal súhlas,
pokyn alebo sám rozhodol vedúci oddelenia dozoru v trestných veciach alebo vedúci
prieskumného oddelenia.
V súlade s citovanými ustanoveniami Trestného poriadku, zákona o prokuratúre
a internej právnej úpravy platnej na prokuratúre, o Vašej sťažnosti podanej proti uzneseniu
o vznesením obvinenia rozhodol uznesením sp. zn. XVI Gn 12/14/1000 zo 07.05.2014
v mene generálneho prokurátora splnomocnený nadriadený prokurátor, ktorým je
námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek...
Generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá nadriadeného prokurátora, preto
jeho rozhodnutie nie je oprávnený zrušiť podľa § 363 ods. 1 a nasl. Tr. por. žiadny
prokurátor činný v Slovenskej republike, a to bez ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie
podpísal sám generálny prokurátor alebo na jeho podpísanie splnomocnil námestníka
generálneho prokurátora alebo ktoréhokoľvek iného prokurátora.
Z uvedených dôvodov bez preskúmania veci podľa § 365 ods. 1 Tr. por. per
analogiam Vás upovedomujem, že Vášmu návrhu na zrušenie namietaných uznesení podľa
§ 363 ods. 1 a nasl. Tr. por. nie je možné vyhovieť.»
Sťažovateľka namieta, že postupom generálnej prokuratúry jej bola odňatá možnosť
uplatniť mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, generálna
prokuratúra sa dopustila formalizmu pri interpretácii tohto ustanovenia, čím došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou generálneho prokurátora preskúmať jej návrh
a vydať uznesenie, ktorým by konštatoval porušenie zákona, alebo ju podľa § 365 ods. 1
Trestného poriadku upovedomiť, že k porušeniu zákona nedošlo. Generálny prokurátor sa
však jej návrhom nezaoberal s odvolaním sa na zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a príkaz generálneho
prokurátora č. 11/2013.
Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že príkazy generálneho prokurátora
nemajú charakter všeobecne záväzného právneho predpisu, a preto „ich aplikácia na danú
vec nemá ústavnoprávne opodstatnenie... Takýto predpis interného charakteru nemôže mať
v žiadnom prípade za následok odňatie ústavného práva sťažovateľky na prístup
k mimoriadnym opravným prostriedkom.
Taktiež z ustanovení § 363 ods. 1 TrPor nikde nevyplýva, a nie je možné k takému
záveru dospieť ani ich výkladom, že by tento opravný prostriedok nebol uplatniteľný, pokiaľ
rozhodnutie v prípravnom konaní, ktoré má byť predmetom prieskumu, bolo vydané
v zastúpení generálneho prokurátora. Nie je totiž vylúčená aplikácia inštitútu
autoremedúry, keďže z ustanovenia § 367 ods. 1 TrPor vyplýva, že generálny prokurátor
môže vo veci aj sám rozhodnúť. Vždy je totiž potrebné konkrétnu normu vykladať
tým spôsobom, aby sa dosiahol účel sledovaný zákonodarcom a zároveň ústavne
konformne, aby boli zachované práva fyzických a právnických osôb.“.
Sťažovateľka poukazuje na tú skutočnosť, že v procesne rovnakej situácii
už raz generálny prokurátor, v zastúpení povereným námestníkom pre trestný úsek,
rozhodol o jej návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku tak, že uznesením
prokurátora generálnej prokuratúry a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon
v jej neprospech, a v nadväznosti na to zrušil uznesenie prokurátora aj policajta a prikázal
vo veci znovu konať a rozhodnúť. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „V súčasnosti
však, len v dôsledku zmeny, resp. vydania nového interného predpisu na Generálnej
prokuratúre SR, dochádza k právnemu stavu, že sťažovateľke je prístup k mimoriadnemu
opravnému prostriedku znemožnený. Takýto právny stav však nemôže byť v demokratickom
právnom štáte ústavne udržateľný.“
V doplnení sťažnosti sťažovateľka uviedla, že výklad generálnej prokuratúry vytvára
dve kategórie obvinených, čo je neakceptovateľné, pretože «... právo obvineného, aby bolo
o jeho návrhu podľa § 363 a nasl. TrPor po jeho vecnom preskúmaní náležite rozhodnuté
nie je možné odňať tej „kategórii obvinených“, ktorých trestnú vec dozoruje prokurátor GP
SR v zastúpení generálnym prokurátorom SR, resp. sám generálny prokurátor.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
uznesenia generálneho prokurátora č. k. XVI Gn 12/14/1000-4 zo 7. mája 2014 a o veci
samej rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní vedenom
pod č. k. XVI/2 Pz 78/14/1000 spočívajúcom v tom, že Generálny prokurátor SR upovedomil
sťažovateľku listom zo dňa 09.06.2014 o tom, že jej návrhu na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku nie je možné
vyhovieť bez toho, že by vecne preskúmal návrh sťažovateľky v pozícii Generálneho
prokurátora SR, porušené bolo.
Generálnej prokuratúre SR sa prikazuje, aby vo veci konala, vecne preskúmala
návrh sťažovateľky zo dňa 23.05.2014 na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom
konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku a o návrhu sťažovateľky zo dňa
23.05.2014 rozhodla.
Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť sťažovateľky trovy konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti postupu generálneho prokurátora vo fáze
prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti
jej trestného stíhania nebolo rozhodnuté. Podstatou sťažnosti však nie je námietka
neodôvodnenosti a nezákonnosti trestného stíhania, na posúdenie ktorej by ústavný súd
v tomto štádiu konania nemal právomoc, ale námietka nezákonného postupu generálneho
prokurátora, ktorý sa odmietol vecne zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom
sťažovateľky proti právoplatnému rozhodnutiu v prípravnom konaní. Ústavný súd preto
na predbežnom prerokovaní skúmal aj opodstatnenosť sťažnosti.
Návrh sťažovateľky smeroval proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia
a uzneseniu generálneho prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia. Pre posúdenie sťažnosti nie je relevantné, či uznesenie o zamietnutí sťažnosti
vybavil osobne generálny prokurátor alebo v jeho zastúpení námestník pre trestný úsek,
ktorý tak postupoval na základe príkazu generálneho prokurátora upravujúceho aprobačné
oprávnenia na generálnej prokuratúre (príkaz č. 11/2013). Podstatné by to bolo iba v tom
prípade, ak by generálny prokurátor poveril internou normou konať vo svojom mene iného
prokurátora vo veci, ktorá je podľa § 16 zákona o prokuratúre vyhradená do jeho osobnej
pôsobnosti. Rozhodovanie o sťažnosti podľa Trestného poriadku tam nepatrí. Ústavný súd
preto pri posúdení sťažnosti vychádzal zo skutočnosti, že o sťažnosti sťažovateľky proti
uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol generálny prokurátor.
Z odôvodnenia uznesenia generálneho prokurátora o zamietnutí sťažnosti
zo 7. mája 2014 vyplýva, že pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľke dal prokurátor
generálnej prokuratúry, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom
konaní v jej veci. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že pokyn na vznesenie
obvinenia nedal námestník generálneho prokurátora pre trestný úsek, ako to tvrdí
sťažovateľka. Podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku preto o sťažnosti nemohol
rozhodovať prokurátor, ktorý dal pokyn na vydanie rozhodnutia, ale jeho nadriadený
prokurátor. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre ak ide o prokurátora generálnej
prokuratúry, je jeho nadriadeným prokurátorom na účely konania podľa Trestného poriadku
generálny prokurátor.
V predmetnom trestnom konaní tak vznikla situácia, že generálny prokurátor mal
na návrh sťažovateľky na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku preskúmať
právoplatné rozhodnutie, ktoré sám vydal. Taký postup by však popieral základné zásady
trestného procesu zaručujúce objektívnosť rozhodovania. Aj prokuratúra musí rešpektovať
princíp nestrannosti rozhodovania. V trestnom procese je tento princíp zaručený
aj vo vzťahu k prokuratúre predovšetkým prostredníctvom inštitútu vylúčenia z konania.
Z dôvodu zachovania nestrannosti (objektívnosti) rozhodovania je vylúčené, aby o sťažnosti
na nadriadenom orgáne rozhodoval prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal
naň súhlas alebo pokyn (§ 31 ods. 3 Trestného poriadku), čo je premietnuté do úpravy
postupu podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Z tých istých dôvodov je vylúčené,
aby generálny prokurátor v konaní o návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného
poriadku preskúmaval zákonnosť rozhodnutia, ktoré sám vydal. Možnosť autoremedúry,
na ktorú poukazuje sťažovateľka, neprichádza do úvahy, pretože autoremedúra ako výnimka
zo všeobecného princípu devolutívneho účinku opravného prostriedku je postup prípustný
v konaní o sťažnosti proti neprávoplatnému uzneseniu. Analógia je v tomto prípade
vylúčená.
Pokiaľ sťažovateľka poukazuje, že generálny prokurátor, v zastúpení povereným
námestníkom pre trestný úsek, už v tom istom trestnom konaní raz rozhodol o jej návrhu
na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní uznesením zo 17. júla 2013
tak, že zrušil uznesenie prokurátora generálnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti
aj uznesenie policajta o vznesení obvinenia, je zjavné, že išlo o procesne inú situáciu.
O sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia vtedy rozhodol prokurátor generálnej
prokuratúry, nie generálny prokurátor. Pretože v ďalšom priebehu konania dal prokurátor
generálnej prokuratúry pokyn na vznesenie obvinenia sťažovateľke, mohol o jej sťažnosti
proti nasledujúcemu uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodovať len generálny prokurátor
[§ 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku v spojení s § 54 ods. 2 písm. a) zákona
o prokuratúre].
Navyše, využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora
vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný
súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného
poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno
použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti
meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo „vo veci“, a teda ide o rozhodnutia
konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad
vyplýva aj z dôvodovej správy k § 363 Trestnému poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z.),
v ktorej sa uvádza: „... treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola
v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené
alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva
na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor.“
Uznesenie o vznesení obvinenia je rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti
určitej osobe, nie je to rozhodnutie vo veci samej.
V tejto súvislosti možno tiež uviesť podobnú právnu úpravu v Českej republike.
Podľa § 174a Trestního řádu (zákona č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov) môže
najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu o zastavení
trestného stíhania a o postúpení veci.
Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd dospel k záveru, že generálny prokurátor
nepostupoval v konaní o návrhu sťažovateľky na zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia svojvoľne a namietaným postupom jej neodňal možnosť domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom ochrany jej práv proti účinkom rozhodnutia o vznesení
obvinenia v trestnom konaní. Námietka porušenia jej základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je opodstatnená.
V časti namietaného porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažnosť zjavne neopodstatnená z toho dôvodu, že čl. 6 ods. 1
dohovoru sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo
o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom
(m. m. III. ÚS 206/06).
Ústavný súd tiež dodáva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje
sťažovateľke ako obvinenej, prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom
podaní obžaloby) ako obžalovanej, právne účinným spôsobom namietať porušenie
základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom,
ku ktorým malo dôjsť v dôsledku vznesenia obvinenia. Je nutné skonštatovať,
že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľky
ako strany trestného konania jej už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu
korešpondujúce možnosti aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných
okolností a skutočností kladených jej za vinu. V prípade, ak dôjde k podaniu obžaloby, bude
v právomoci súdov, ktorým prislúcha rozhodovanie o vine a treste za trestné činy (čl. 50
ods. 1 ústavy), konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky a posúdiť všetky relevantné
skutkové aj právne okolnosti prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov
prípravného konania v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby
(obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že trestné konanie predstavuje
od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov
činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce
pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia ústavou chránených základných práv
a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na zistený dôvod
na odmietnutie sťažnosti odpadol aj dôvod rozhodovať o návrhu sťažovateľky na odklad
vykonateľnosti uznesenia o vznesení obvinenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2014