Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 612/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej JUDr. Milošom

Kvasňovským, Dunajská 2317/32, Bratislava, vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Ivanom

Vankom, Floriánska 19, Košice, vedenú pod sp. zn. vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. -55 zo 16. júna 2017,

upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. -10

a č. k. -6 z 27. októbra 2017 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky č. k. -13 zo 14. decembra 2017 a takto

rozhodol:

1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej

aj „sťažovateľka“) vedená pod sp. zn. , ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na stíhanie len zo zákonných dôvodov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na inú právnu ochranu

podľa , ďalej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajskej prokuratúry

v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. -55 zo 16. júna 2017,

upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017

a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) č. k. -13 zo 14. decembra 2017.

1.2 Ústavnému súdu bola 4. januára 2018 doručená sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu so sťažovateľkou aj „sťažovatelia“) vedená pod sp. zn.

, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na stíhanie len

zo zákonných dôvodov podľa a základného práva na inú právnu ochranu

podľa , ďalej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozhodnutím

krajskej prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna 2017, upovedomením

generálneho prokurátora č. k. -10 a č. k. -6

z 27. októbra 2017 a rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. -13

zo 14. decembra 2017.

2. Z obsahu obidvoch sťažností (obidve predložené ústavnému súdu s totožnou

argumentáciou, pozn.) a príloh k nim pripojených vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľka krajského

riaditeľstva“) ČVS: KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. apríla 2017 (ďalej aj „rozhodnutie

vyšetrovateľky“) bolo aj sťažovateľom postupom podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vznesené obvinenie pre zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva

podľa k , a Trestný

zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len „“) s poukazom na

písm. b) . Prokurátor krajskej prokuratúry svojím uznesením

č. k. -55 zo 16. júna 2017 zamietol aj sťažovateľmi podané

sťažnosti proti rozhodnutiu vyšetrovateľky. Generálny prokurátor upovedomením

č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017 písomne

vyrozumel sťažovateľov o tom, že ich návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní podľa a nasl. nevyhovel. Napokon

generálna prokuratúra rozhodnutím č. k. -13 zo 14. decembra 2017

písomne vyrozumela sťažovateľov o tom, že nevyhovela ich návrhu na nimi požadovaný

postup podľa príkazu generálneho prokurátora č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe

prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní.

3.1.1 V prvej argumentačnej rovine zhodnej v podaných sťažnostiach u obidvoch

sťažovateľov je ich právny názor a presvedčenie o tom, že vyšetrovateľka krajského

riaditeľstva dostala pokyn k postupu podľa , a to tak vec

dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry, ako aj bezprostrednou nadriadenou

vyšetrovateľky (vedúcou oddelenia), v dôsledku čoho pri tomto jej postupe nekonala

autonómne a nezávisle. Podľa vyjadrenia sťažovateľov: „... Uznesenie o vznesení obvinenia

bolo vydané na základe pokynu KP Košice, resp. takého prejavu vôle alebo názoru KP

Košice, ktorý spĺňa znaky pokynu, čo podľa ust.

vylučuje právomoc KP Košice v rozhodovaní o sťažnosti proti Uzneseniu o vznesení

obvinenia a zakladá túto právomoc GP SR. Predmetné zákonné ustanovenia zároveň

zabezpečuje a jeho zmysel je v tom, aby o opravnom prostriedku proti Uzneseniu o vznesení

obvinenia, ktorým je sťažnosť, nemohol rozhodovať prokurátor, resp. prokuratúra, ktorá sa

akýmkoľvek spôsobom vyjadrila kladne k vzneseniu obvinenia, nakoľko je v takomto

prípade daná jej zaujatosť vo veci, čo vylučuje objektívne nazeranie na predmetnú trestnú

vec a objektívne, spravodlivé a najmä zodpovedné rozhodnutie.“ Podľa právneho názoru

sťažovateľov preto „Pri existencii pokynu KP Košice, resp. akéhokoľvek iného úkonu KP

Košice so znakmi pokynu týkajúceho sa vznesenia obvinenia sa v predmetnej veci založil

právny stav, kedy o sťažnosti proti Uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol neoprávnený

orgán a založil tak procesnú vadu predmetného trestného konania odôvodňujúcu zrušenie

dokonca až Uznesenia o vznesení obvinenia.“.

3.1.2 Postupu a upovedomeniu generálneho prokurátora č. k. -10

a č. k. -6 z 27. októbra 2017 sťažovatelia vytkli to, že z jeho obsahu

„... nie je zrejmé, akým spôsobom GP SR, a či vôbec, konfrontovala s vyššie uvedenými

skutočnosťami KP Košice a aká bola odpoveď KP Košice v tomto smere. V dôsledku tejto

skutočnosti je preto Upovedomenie GP SR nezrozumiteľné a nepreskúmateľné,

predstavujúce arbitrárne rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, ktoré by umožnilo

porozumenie a pochopenie o tom, akým spôsobom sa GP SR s predmetnou námietkou

vyporiadala, ako a na základe akých skutočností dospela GP SR k záveru o neexistencii

pokynu na vznesenie obvinenia, čo je ďalšou vadou predmetného trestného konania

a porušením práv obvinených.“.

3.1.3 Obidvaja sťažovatelia v podaných sťažnostiach teda akcentovali to, že vo veci

konajúcej vyšetrovateľke krajského riaditeľstva bol vydaný pokyn na postup podľa § 206

ods. 1 , aj poukazom na ich zistenia pri preštudovaní vyšetrovacieho

spisu, pri ktorom údajne „... už vyšetrovateľka PZ vyjadrovala celkom otvorene tak, že

dostala pokyn na vznesenie obvinenia, ktorý ale súčasťou vyšetrovacieho spisu nie je,

poznamenala si ho do písomného záznamu držaného mimo vyšetrovacieho spisu.“.

Sťažovatelia, vychádzajúc z uvedených zistení pochádzajúcich od samotnej vyšetrovateľky

krajského riaditeľstva a obsahu spisu, v závere poukázali aj na to, že „... GP SR sa pritom

mala všetkými skutočnosťami uvedenými v podaní datovanom 08.12.2017 zaoberať, a to

okrem iného v rámci postupu podľa Príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky

zo 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti

v trestnom konaní, nakoľko skutočnosti uvedené v podaní datovanom 08.12.2017 boli

skutočnosťami novej povahy, boli podložené dovtedy nepredloženými a pre GP SR

neznámymi dôkazmi, naviac potvrdené všetkými obhajcami v predmetnej trestnej veci, boli

jasné a zrozumiteľné. Na namietané skutočnosti mala byť preto v súlade s vyššie uvedeným

príkazom a s poukazom na jeho článok 10, ale najmä článok 11 dotazovaná v prvom rade

vyšetrovateľka PZ s uložením povinnosti predložiť ňou spomínaný písomný záznam alebo

záznamy, pričom nič nebránilo tomu, aby za účelom objektívneho objasnenia veci boli

zo strany GP SR požiadaní o vysvetlenie aj jednotliví obhajcovia. Základným ustanovením

predmetného príkazu a dôvodom jeho vydania je predsa záujem na ochrane zákonnosti.“.

3.1.4 V závere svojej argumentácie sťažovatelia skonštatovali, že je „... stále otázne,

kedy a kto (poznámka: za KP Košice) vydal predmetný pokyn na vznesenie obvinenia,

z akého dôvodu o jeho existencii nebola GP SR informovaná a nemala o ňom vedomosť,

keďže sa mu v Upovedomení GP SR ani priamo nevenuje, z akého dôvodu sa pokyn

nenachádza vo vyšetrovacom spise, resp. či bol do dnešného dňa písomný záznam

vyšetrovateľky PZ vôbec predložený KP Košice alebo GP SR, ktorý z prokurátorov o ňom

má alebo nemá vedomosť a prečo áno alebo nie, atď., pretože za existencie pokynu na

vydanie Uznesenia o vznesení obvinenia, ktorý pretrval v predmetnej trestnej veci až do

vydania Uznesenia o vznesení obvinenia, je takýto postup zo strany orgánov činných

v trestnom konaní nielen nezákonný, ale úplne vedome vytvárajúci právny stav, kedy KP

Košice rozhodovala a po praktickej stránke si zabezpečila možnosť rozhodovania

o sťažnosti obvinených proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, hoci na rozhodovanie

o sťažnosti nebola oprávnená.“.

3.2 V druhej argumentačnej rovine sťažovatelia zhodne poukázali na nesprávny

postup generálneho prokurátora, ktorý vo svojom upovedomení č. k. -10

a č. k. -6 z 27. októbra 2017 dospel k záveru, podľa ktorého „... ani

v prípade, že nebude v ďalšom konaní možné zistiť orgánmi činnými v trestnom konaní,

ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, vyšetrovateľ PZ, ani prokurátor nie je

oprávnený zastaviť trestné stíhanie, ale je povinný vo veci podať obžalobu“. Sťažovatelia

v konfrontácii s uvedeným právnym záverom preto argumentovali tým, že „Uvedené je

však v rozpore s povinnosťami, ale aj oprávneniami prokurátora formulovanými v ust. §

215 , ktoré umožňuje prokurátorovi zastaviť trestné stíhanie z rôznych

dôvodov, predovšetkým podľa výsledkov dokazovania v prípravnom konaní a podľa smeru,

akým sa toto dokazovanie uberá nielen vo vzťahu k skutočnosti, či sa skutok stal, ale

napríklad aj k tomu, či skutok, hoci sa stal, spáchal konkrétny obvinený. Ust. § 215

nielenže dáva prokurátorovi možnosť zastaviť trestné stíhanie, ale

priamo predpokladá povinnosť prokurátora zodpovedne a objektívne zvažovať (napríklad

pokiaľ ide o oprávnenia podľa ods. 2 predmetného ustanovenia), či určité rozhodnutie

možno považovať za dostatočné. Nie je preto pravdou, že prokurátor nemá možnosť trestné

stíhanie zastaviť a je jeho povinnosťou za každých okolností podať obžalobu. Je vecou

prokurátora vykonané dôkazy vyhodnotiť a dospieť k záveru o ďalšej zákonnosti trestného

stíhania obvineného alebo o dôvodnosti podania obžaloby, pretože dôkazná situácia sa

v priebehu prípravného konania môže výrazne zmeniť od dôkaznej situácie pred vznesením

obvinenia. Uvedený hodnotiaci a myšlienkový postup predsa musí prokurátor vykonávať

minimálne pred samotný podaním obžaloby, pretože v opačnom prípade by sme museli

prijať fakt, že podanie obžaloby zo strany prokurátora je len formálnym úkonom

v nadväznosti na skončenie vyšetrovania a preklopením záverov a názorov vyšetrovateľa, čo

by bolo v rozpore so zásadami trestného konania, ale aj v rozpore so zásadami a poslaním

prokurátorského povolania. Práve naopak, SR, a celý systém

trestného procesu a dodržiavania jeho zákonnosti v každom štádiu trestného konania

predpokladajú aktívnu, zodpovednú a objektívnu účasť prokurátora nielen na získavaní

dôkazov, ale aj na ich hodnotení s cieľom zabezpečenia odôvodneného a zákonného

postupu voči obvineným a prípadne aj zastavenia trestného stíhania pokiaľ sa preukáže, že

doterajšie závery neodôvodňujú ďalšie pokračovania trestného stíhania, prípadne sa

nepotvrdzujú skutočnosti, na základe ktorých bolo vznesené obvinenie. Každé ďalšie trvanie

trestného stíhania obvineného by bolo v takomto prípade nezákonným zásahom do jeho

práv.“.

4.1 Vzhľadom na už uvedené skutočnosti:

4.1.1 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľka

žiadala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydať nález, ktorým ústavný súd takto

rozhodne:

„Základné právo ... na stíhanie zo zákonných

dôvodov v zmysle článku 17 ods. 2 SR a práva na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle článku 46 ods. 1 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Krajskej prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16.06.2017,

zn.: -55, Upovedomením Generálnej prokuratúry zo dňa 27.10.2017,

zn.: IV Pz 246/17/1000- 10 a IV Pz 251/17/1000-6 a Rozhodnutím Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2017 zn. -13 porušené bolo.

Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16.06.2017,

zn.: -55, Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

zo dňa 27.10.2017, zn.: -10 a -6 a Rozhodnutie

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2017 zn. -13

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskej prokuratúre Košice na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajská prokuratúra Košice je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia

vo výške 374,81 EUR na účet jej právneho zástupcu...“

4.1.2 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľ

žiadal po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydať nález, ktorým ústavný súd takto

rozhodne:

„Základné právo ... na stíhanie zo zákonných dôvodov

v zmysle článku 17 ods. 2 SR a práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

článku 46 ods. I SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajskej

prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16.06.2017, sp. zn. -55,

Upovedomením Generálnej prokuratúry zo dňa 27.10.2017, sp. zn. -10

a -6 a Rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa

14. 12. 2017 sp. zn. -13, porušené bolo.

Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16. 06. 2017,

zn.: -55, Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

zo dňa 27.10.2017, zn.: -10 a -6 a Rozhodnutie

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 14. 12. 2017 sp. zn. IV

246/17/1000-13 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskej prokuratúre Košice na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

Krajská prokuratúra Košice je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške

374,81 Eur na účet jej právneho zástupcu...“

II.

5.1 V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa na základe žiadosti

ústavného súdu písomne k veci vyjadril len generálny prokurátor vo svojich písomných

vyjadreniach č. k. 2 GÚp 8/18/1000-6 a č. k. 2 GÚp 9/18/1000-5 z 9. júla 2018.

K predmetným písomným vyjadreniam generálneho prokurátora právni zástupcovia

sťažovateľky a sťažovateľa na výzvu ústavného súdu neposkytli žiadne vyjadrenia.

5.2 Generálny prokurátor bol ústavným súdom vyzvaný, aby sa vyjadril osobitne:

a) k opodstatnenosti sťažovateľmi deklarovaného vydania ústneho pokynu vec

dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku aj vo vzťahu k sťažovateľom,

b) vychádzajúc z obsahu sťažovateľmi predložených námietok, k spôsobu, akým

preveril nimi deklarované skutočnosti o vydaní ústneho pokynu na postup podľa § 206

ods. 1 vec dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry, teda,

či uvedenú skutočnosť preveroval na krajskej prokuratúre a u vyšetrovateľky krajského

riaditeľstva a s akým výsledkom,

c) k tomu, či generálna prokuratúra pri preverovaní sťažovateľmi deklarovaných

skutočností zohľadňovala postup podľa príkazu generálneho prokurátora č. 6/2017

o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom

konaní z 12. mája 2017,

d) vychádzajúc z

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“), k možnosti

postupu podľa predmetného príkazu na podklade sťažovateľmi deklarovaných skutočností

a k nim priložených príloh v súčasnom období.

5.3 Z vyjadrenia generálneho prokurátora zhodne k obidvom veciam vyplýva:

«35. Dňa 11. apríla 2017 bolo dozorovému prokurátorovi doručené uznesenie

sp. zn. KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. apríla 2017, ktorým bolo vznesené obvinenie

sťažovateľom. Uznesenie neobsahuje žiaden údaj o tom, že s jeho vydaním súhlasil, resp.

dal pokyn dozorový prokurátor. Dozorový prokurátor podal generálnej prokuratúre správu

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia podľa čl. 2 pokynu generálneho

prokurátora z 1. februára 2010 por. č. 2/2010 o oznamovaní mimoriadnych správ

a podávaní správ v trestných veciach. Ani v predloženej správe sa nenachádza informácia

o tom, že k vzneseniu obvinenia sťažovateľom bol uložený pokyn dozorového prokurátora.

Vec je naďalej sledovaná generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/3 Gpt 213/17/1000.

36. V rámci výkonu dozoru dozorový prokurátor dňa 13. apríla 2017 vykonal znovu

previerku vyšetrovacieho spisu sp. zn. KRP-102/3-VYS-KE-2016, o ktorej vyhotovil úradný

záznam. Vyplýva z neho, že v konaní, ako i v nadväzujúcom rozhodnutí vyšetrovateľky

nezistil žiadne pochybenie, a preto neprijal žiadne prokurátorské opatrenie podľa § 230

ods. 2 .

37. Spisový prehľad neobsahuje žiaden úradný záznam o vydaní konkrétneho

a jednoznačného súhlasu/pokynu k trestnému stíhaniu, resp. vzneseniu obvinenia

sťažovateľom. Tejto skutočnosti sú si vedomí aj sťažovatelia. Sťažovateľ opakovane

vo svojich podaniach tvrdí, že pokyn na vznesenie obvinenia bol vydaný ústne bez toho, aby

bol zachytený písomne v niektorom z oficiálnych spisových materiálov. Svoje tvrdenia

odvíja výlučne od vyjadrení vyšetrovateľky poskytnutých jeho obhajcovi

, v jednom prípade za prítomnosti iných obhajcov.

A) k otázke č. 1 ústavného súdu

38. Tvrdenie sťažovateľov o uložení ústneho pokynu dozorového prokurátora

na vznesenie obvinenia neobstojí. V prvom rade sám obhajca sťažovateľa uvádza rozdielne

verzie o uložení ústneho pokynu. V jednom prípade tvrdí, že vyšetrovateľke bol uložený

ústny pokyn (telefonicky) priamo dozorovým prokurátorom (podľa jeho e-mailu zo dňa

20. decembra 2017). V druhom prípade jej mal byť pokyn dozorového prokurátora uložený

prostredníctvom bezprostredne nadriadenej pod hrozbou odňatia veci (podľa jeho záznamu

v advokátskom spise zo dňa 13. októbra 2017). Samotná vyšetrovateľka, ktorá mala svojimi

vyjadreniami spochybniť autonómnosť svojho rozhodnutia o vznesení obvinenia

sťažovateľom, však v prípise zo dňa 28. decembra 2017 adresovanom krajskej prokuratúre,

poskytnutom na vedomie aj svojej nadriadenej, uvádza, že „Tvrdenie ,

že som pred obhajcami potvrdila, že mi bol , Krajskou

prokuratúrou Košice, resp. generálnou prokuratúrou daný pokyn na vznesenie obvinenia

a na vydanie výzvy na vydanie veci sa nezakladá na pravde.“. Zároveň z jej vyjadrenia

vyplýva, že obhajca sťažovateľa ju opakovane telefonicky, e-mailom i písomne žiadal

o potvrdení ústneho pokynu dozorového prokurátora na vznesenie obvinenia. Obhajca

sťažovateľa po doručení jej odpovede jej telefonicky oznámil, „že urobí všetko preto,

aby bol spis KP Košice odňatý, a to aj spôsobom, ktorý sa mi nebude páčiť.“. Naopak,

vyšetrovateľka v predmetnom liste popísala konzultáciu s predchádzajúcim dozorovým

prokurátorom ( ), ktorá vyznieva v prospech, nie v neprospech

sťažovateľky. Vyšetrovateľka sa však s jeho právnym názorom nestotožnila.

39. Na základe uvedených skutočností možno dospieť k záveru, že vyšetrovateľka

vydala uznesenie o vznesení obvinenia autonómne, bez akýchkoľvek vplyvov zo strany

dozorového prokurátora, ktorý jediný môže právne relevantným spôsobom ovplyvniť postup

a rozhodovanie vyšetrovateľa. Vo všeobecnosti platí, že konzultácie vyšetrovateľa

s dozorovým prokurátorom či jeho právne úvahy k ďalšiemu vývoju trestného konania

nemajú charakter záväzného pokynu pre vykonanie akéhokoľvek procesného úkonu

vyšetrovateľa. Ide len o štandardné prejavy výkonu dozoru prokurátora spojené s jeho

zodpovednosťou za priebeh a výsledok prípravného konania.

B) k otázke č. 2 ústavného súdu

40. Záväzný pokyn dozorového prokurátora na vydanie uznesenia o vznesení

obvinenia, ktorý by ho následne vylučoval z rozhodovania o sťažnosti proti nemu, nebol

uložený ani v písomnej forme a ani vo forme ústnej. Vyšetrovateľka dňa 28. decembra 2017

písomne poprela, že obhajcovi sťažovateľa v priebehu prípravného konania oznámila

vydanie ústneho pokynu. Naopak, jej vyjadrenie svedčí o nátlaku obhajcu sťažovateľa

a o skrytých vyhrážkach. Obsah vyjadrenia sťažovateľky nepriamo potvrdzuje i jej správa

ešte zo dňa 18. septembra 2017 (príloha č. 8) adresovaná krajskej prokuratúre, v ktorej

okrem iného uviedla, že mieni sťažovateľov pri ich výsluchoch vyzvať na vydanie nimi

spracovaného poradenstva. Z toho vyplýva, že ani tvrdenie obhajcu sťažovateľa o uložení

pokynu vyšetrovateľke zo strany dozorového prokurátora na vydanie veci (záznam

v advokátskom spise zo dňa 19. októbra 2017) nemá akúkoľvek dôkaznú oporu.

41. Nakoniec, ani prípadné vydanie pokynu dozorového prokurátora (písomného

alebo ústneho) neodporuje zásadám výkonu jeho dozoru. Uvedené tvrdenia sú v súlade

s vyjadrením dozorového prokurátora uvedenom v stanovisku zo 6. októbra 2017

predloženom generálnej prokuratúre ku konaniu o návrhu sťažovateľov na zrušenie

právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia. Dozorový prokurátor tu uviedol,

že „námietka obv. týkajúca sa údajného pokynu prokurátora

na postup podľa nemá oporu v skutočnom stave veci. V tejto veci nebol

uplatnený postup podľa , čo preukazuje absencia písomného

opatrenia prokurátora, pričom takýto pokyn nebol daný ani vo verbálnej rovine. Nebol tiež

vopred vyslovený súhlas prokurátora so vznesením obvinenia stíhaným osobám “ (príloha

č. 9).

42. Na základe všetkých listinných podkladov je zrejmé, že dozorový prokurátor bol

oprávnenou osobou na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov. Jeho postupom

nedošlo k žiadnemu skráteniu práv sťažovateľov na inú právnu ochranu či spravodlivý

proces. Generálny prokurátor opierajúc sa o obsah predloženého spisového materiálu

nemohol dospieť k inému právnemu záveru ako tomu, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti

bolo z hľadiska subjektu vydané príslušným prokurátorom. V tejto súvislosti treba

zdôrazniť, že obhajca sťažovateľa nepredložil k rozhodovaniu generálnej prokuratúry o

jeho návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 363 až 370

záznamy zo svojho advokátskeho spisu, a teda tieto skutočnosti mu

neboli známe. Tvrdenia sťažovateľa podložené záznamami jeho obhajcu z októbra 2017 boli

tak riadne preverené až následne krajskou prokuratúrou. Vyšetrovateľka vo svojej správe

zo dňa 28. decembra 2017 opísala obsah svojej komunikácie s obhajcom sťažovateľa,

pričom žiadne pochybnosti o hodnovernosti jej vyjadrenia nevznikli.

C) K otázke č. 3 ústavného súdu

43. V predmetnom konaní týkajúcom sa posudzovania opodstatnenosti právoplatného

uznesenia o vznesení obvinenia neprichádzal do úvahy postup prokurátorov podľa príkazu

generálneho prokurátora z 12. mája 2017 por. č. 6/2017 o postupe prokurátorov pri

vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní (ďalej len „príkaz“).

Dôvod vylúčenia dozorového prokurátora z konania a rozhodovania o sťažnosti bol

sťažovateľom uplatnený vždy v rámci iného opravného prostriedku (riadneho

a mimoriadneho), a preto nebol dôvod pre konanie podľa príkazu. Ani podanie sťažovateľa

označené ako „reakcia na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa

27.10.2017“ nebolo možné vybaviť v režime príkazu, keďže predchádzajúce vybavenie

signoval generálny prokurátor, ktorého postup nie je oprávnený preskúmať žiaden iný

prokurátor.

D) K otázke č. 4 ústavného súdu

44. Generálna prokuratúra je toho názoru, že sťažovateľ využil všetky prostriedky

nápravy, ktoré mal k dispozícii v prípravnom konaní ohľadne námietky porušenia funkčnej

inkompatibility dozorového prokurátora. Konkrétne ide o sťažnosť proti vzneseniu

obvinenia a následne návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom

konaní. Naopak sťažovateľka v priebehu celého prípravného konania neuplatnila žiadnu

výhradu voči osobe dozorového prokurátora konajúceho o jej sťažnosti. Sťažovateľka

až v ústavnej sťažnosti porušenie svojich práv oprela o existenciu údajného ústneho pokynu

dozorového prokurátora na vznesenie obvinenia.

5. Záver

45. Na základe vyššie uvedeného podľa názoru generálnej prokuratúry

k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae)

a v prípravnom konaní nedošlo. V tejto súvislosti možno

poukázať na opakovane judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého do obsahu

základného práva podľa nepatrí právo účastníka na rozhodnutie

v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom

základného práva podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu

verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Právny nárok

neexistuje ani na kladné prijatie návrhu oprávnenej osoby na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní a generálny prokurátor nemá povinnosť takému návrhu

vyhovieť. Je na úvahe generálneho prokurátora, či tento mimoriadny opravný prostriedok

uplatní alebo nie (bližšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ). Aj v intenciách rozhodovacej činnosti ústavného súdu platí,

že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , . , ).»

III.

6. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „“) alebo . V zmysle

ods. 1 v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania,

ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Zákon

o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť

na prípadné spojenie vecí primerane .

7. Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn.

a sp. zn. vyplýva, že predmet obidvoch podaných sťažností je totožný

a smeruje proti rozhodnutiam tých istých orgánov verejnej moci, a to rozhodnutiu krajskej

prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna 2017, upovedomeniu generálneho

prokurátora č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017

a rozhodnutiu generálnej prokuratúry č. k. -13 zo 14. decembra 2017.

S prihliadnutím na obsah predmetných sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť týchto sťažností vrátane tej skutočnosti, že obidve podané sťažnosti

smerujú proti tým istým odporcom a podstatu podaných sťažností tvorí nesúhlas obidvoch

sťažovateľov s ich trestným stíhaním, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne

normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49

až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho

odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

10. Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv rozhodnutím krajskej

prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna 2017, upovedomením generálneho

prokurátora č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017

a rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. -13 (v petite sťažností

nesprávne uvedené zrejmou chybou v písaní č. k. -13, pozn.)

zo 14. decembra 2017.

III.1 K sťažovateľmi namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím

krajskej prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna 2017

11. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Teda, ak na ochranu označených práv

bol sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu oprávnený využiť iné opravné

prostriedky/právne prostriedky nápravy podľa osobitných právnych predpisov, ústavný súd

jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých práv, porušenie

ktorých sťažovatelia namietali v konaní pred ústavným súdom aj proti rozhodnutiu krajskej

prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna 2017, mali k dispozícii účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv a či ich aj účinne využili.

12. Proti rozhodnutiu krajskej prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna 2017

mohli obidvaja sťažovatelia využiť účinný prostriedok nápravy v prípravnom konaní,

a to podanie návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363

a nasl. (ktorý aj využili, pozn.), a o tomto účinnom prostriedku nápravy

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť generálny prokurátor, pričom jeho právomoc

rozhodnúť o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku ako účinnom prostriedku nápravy

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažností

sťažovateľov odmietol podľa z dôvodu

jej neprípustnosti.

III.2 K sťažovateľmi namietanému porušeniu označených práv upovedomením

generálneho prokurátora č. k. -10 a č. k. -6

z 27. októbra 2017

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou

sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany

dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

14.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa nikoho

nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

14.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý,

koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom.

15. V obidvoch podaných sťažnostiach sťažovatelia namietali porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o toto sťažovateľmi

označené právo ústavný súd poukazuje na to, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov

rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia

osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (, ,

). V dôsledku uvedeného sú sťažnosti sťažovateľov v tejto ich časti

namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

zjavne neopodstatnené a ústavný súd preto nimi podané sťažnosti v tejto ich časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

16. Podľa ak generálny prokurátor po preskúmaní

veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody

na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1

alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

17. Z obsahu upovedomenia generálneho prokurátora č. k. -10

a č. k. -6 z 27. októbra 2017 vyplýva, že generálny prokurátor

v súvislosti s návrhmi sťažovateľov na postup podľa a nasl.

preskúmal vyšetrovací spis, ako aj dozorový spis krajskej prokuratúry a dospel k záveru,

že nie je dôvod na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní

v trestnej veci sťažovateľov [konkrétne uznesenia vyšetrovateľky ČVS: KRP-102/3-VYS-

KE-2016 z 10. apríla 2017 o vznesení obvinenia pre zločin skrátenia dane a poistného

formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 Trestného

zákona a uznesenia prokurátora krajskej prokuratúry č. k. -55 zo 16. júna

2017 vydaného v konaní o sťažnosti podľa a nasl. ]. Vo vzťahu

k dôvodnosti vedeného trestného stíhania generálny prokurátor vo svojom upovedomení

č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017 argumentoval:

«Trestné oznámenie v tejto trestnej veci vyplynulo z podania Národnej kriminálnej

agentúry pod ČVS:PPZ-74/NKA-FP-ST-2015 z 22. 4. 2015, z ktorého je zistiteľné v

podstate to, že v rámci trestného konania v inej trestnej veci bolo zistené, že služby zo

strany dodávateľa daňových subjektov a

v skutočnosti neboli dodané, že sa malo jednať o účelovú fakturáciu, a že vyššie

uvedené daňové subjekty si na základe zabezpečených faktúr za poskytnuté služby ešte

aj v rokoch 2009 a 2010 krátili vlastnú daňovú povinnosť neoprávnene pomocou iných

fiktívnych dodávateľov a nakoľko k uskutočneniu zdaniteľného plnenia nedošlo,

na odpočítanie dane z týchto faktúr im nevznikol nárok.

Za zásadný dôkaz, hodnotenie ktorého orgánmi činnými v trestnom konaní namietajú

aj obvinení, je možné považovať hlavne výpoveď v procesnom postavení svedka

, ktorá uviedla a popísala okolnosti, o ktorých sa dozvedela ako účtovníčka

obv. .

Z jej výpovede vyplynulo, že poradenská činnosť, za ktorú boli vystavované

faktúry v zmysle skutkových viet, ktoré sú obsahom uznesenia vyšetrovateľa KR PZ KE

ČVS:KRP- 102/3-VYS-KE-2016 z 10. 4. 2017, a naň nadväzujúcej dane z pridanej hodnoty,

ktorá bola obv. a obv.

zahrňovaná do ich daňových priznaní v obdobiach uvedených v jednotlivých

skutkoch uvedeného uznesenia vyšetrovateľa KR PZ KE, v skutočnosti nemala byť

poskytovaná.

Uvedenou svedeckou výpoveďou bolo skutočné poskytovanie služieb obv.

a obv. spochybnené, a bolo preto dôvodné ich

poskytovanie vyhodnotiť ako také, že tieto boli predstierané a boli vyjadrované iba

v účtovnej rovine...

Na rozdiel od skutočností uvádzaných svedkyňou , obv.

v procesnom postavení svedka v podstate uviedla,

že k poskytnutiu poradenských služieb obchodnou spoločnosťou reálne

došlo, konkrétne uviedla, že tieto služby boli riadne dodané tak, ako sú vyfakturované a

tieto jej boli sprostredkované prostredníctvom otca, obv. .

Samostatne a bezprostredne so zástupcami obchodnej spoločnosti nejednala

v tejto súvislosti s nikým.

V podstate rovnaké skutočnosti uviedli v procesnom postavení svedkov aj obv.

, ako aj obv. , s výnimkou

(t.č. obv. ), ktorá v procesnom postavení svedka po poučení podľa

, využila právo nevypovedať...

Uvádzané skutočnosti t. č. obvinenými nie je možné vyhodnotiť ako také, ktoré by

spochybňovali hodnovernosť výpovede svedkyne , hlavne za situácie,

keď aj ďalšie zistenia v podstate potvrdzujú skutočnosti, ktoré uvádzala svedkyňa

.

V tomto smere samotné nepredloženie ani jedného relevantného výstupu

z poradenskej činnosti, ktorá bola obvineným dlhodobo poskytovaná, a za ktorú mali byť

platené desiatky tisíc eur rozhodne nemôže byť považované za prenesenie dôkazného

bremena na samotných, t. č. obvinených, ako to namietajú.

Orgány činné v trestnom konaní vzniknutú situáciu nemali možnosť vyhodnotiť inak,

keď na strane jednej boli zo strany t. č. obvinených predložené doklady (výstupy

z účtovníctva, faktúry, príjmové doklady), ktoré ale predstavujú len účtovnú rovinu

poskytnutých služieb (tieto zachované boli a majú ich v dispozícii), a na strane druhej,

nebol z ich strany predložený ani jeden relevantný výstup z poradenskej činnosti, resp. ich

nemajú podľa vlastného vyjadrenia v dispozícii na predloženie orgánom činným v trestnom

konaní.

Navyše, ako bude nižšie uvedené, práve konaním obvinených bolo orgánom činným

v trestnom konaní znemožnené zabezpečenie výstupov z poradenskej činnosti, na podporu

ich vlastného tvrdenia iným spôsobom, ako ich predložením zo strany obvinených.

Nie je možné akceptovať ani námietku obvinených v tom smere, že neboli

k predloženiu výstupov z poradenskej činnosti vyzvaní, z dôvodu, že nielen obv.

vo výsluchu v procesnom postavení svedka 30. 9.

2015, ale aj obv. vo výsluchu v procesnom postavení svedka 28. 8.

2015 uviedli, že takýmto materiálom nedisponujú. Preto vyšetrovateľovi KR PZ KE

nevznikol dôvod vyzývať ich na ich vydanie.

V tejto súvislosti je nutné skonštatovať, že predloženie relevantných výstupov

z poradenskej činnosti obvinenými sa javí byť úplne prirodzené a logické, že budú

predložené na podporu správnosti nimi už predložených výstupov z účtovníctva, faktúr,

ako aj príjmových dokladov, ako aj podporu ich tvrdenia o skutočnej existencii výstupov

z poradenskej činnosti.

Práve spôsob, akým postupoval t. č. obv. , ktorý previedol obchodný

podiel obchodnej spoločnosti na , ktorému po prevode

obchodného podielu mal odovzdať celé účtovníctvo uvedenej obchodnej spoločnosti,

vrátane archívu spoločnosti, znemožnil orgánom činným v trestnom konaní zabezpečenie

výstupov z poradenskej činnosti.

Svedok v tejto súvislosti vo svojej výpovedi popiera, že by bol vedome

nadobudol obchodný podiel v uvedenej obchodnej spoločnosti a poprel aj tú skutočnosť,

že by prevzal nejaké dokumenty, ktoré s touto obchodnou spoločnosťou súvisia tak, ako to

uvádza obv. . V podstate uviedol, že podpisy, ktoré sa nachádzajú

na dokumentoch k tejto obchodnej spoločnosti boli od neho vylákané podvodne, a to tak,

že asi niekedy pred vianočnými sviatkami 2010 za ním prišiel známy , ktorý mu

ponúkol pôžičku vo výške 200,- eur s tým, že to ale treba celé urobiť cez notára. U notára

v podpísal takú veľkú kopu papierov, ktorých obsah nepozná. To bolo

celé a nevie o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, alebo, že by preberal nejaké

účtovníctvo. Tie papiere podpísal iba preto, že si myslel, že ide o tú pôžičku, ktorú napokon

ani nedostal.

Následne 23. 3. 2016 bol vypočutý v procesnom postavení svedka ,

ktorý uviedol, že pozná osobu , a že je to švagor jeho manželky. Taktiež uviedol,

že je pravda, že s ním išiel niekedy koncom decembra 2010 na notársky úrad do

, ale on dovnútra nešiel, ale len čakal vonku pred budovou. Ten mu

mal povedať, že si tam potrebuje vybaviť nejaké papiere. On sám mu žiadne papiere

nedával a ani mu nenúkal žiadnu pôžičku. O prevodoch nejakých spoločnosti a odovzdávaní

účtovníctva nevie nič.

Konštatujem, že takýto prevod uvedeného obchodného podielu je možné považovať

za špekulatívny, iba v snahe dosiahnuť možnosť nepreukázať reálnu činnosť obchodnej

spoločnosti , a že jedinou snahou obv. bolo síce zákonným

spôsobom využiť možnosť uvedenú obchodnú spoločnosť previesť na nadobúdateľa, ale iba

v záujme, aby sa nezachovali dokumenty, ktoré by mohli slúžiť, ako relevantný dôkaz

o činnosti tejto obchodnej spoločnosti, a ktorá by inak mohla poskytnúť relevantné

dokumenty, a to aj v súvislosti s poskytovanou poradenskou činnosťou v prospech

obvinených, orgánom činným v trestnom konaní. Práve týmto spôsobom bolo znemožnené

zabezpečenie výstupov z poradenskej činnosti orgánom činným v trestnom konaní iným

spôsobom, ako ich predložením zo strany t. č. obvinených.

Poznamenávam, že obvinení, ako už bolo uvedené uvádzali vo výsluchu v procesnom

postavení svedka, že výstupmi z poradenskej činnosti nedisponujú. Otázne je, či je tomu tak

skutočne z dôvodu, že nepovažovali za potrebne ich archivovať, lebo im žiadny predpis

takúto povinnosť neustanovoval, alebo z iného, iba im známeho dôvodu. Rovnako je otázne,

z akého dôvodu zaplatili nemalé finančné prostriedky, za poradenskú činnosť, ktorá bola

nevyhnutne potrebná na ich prácu, s obsahom výstupov ktorej nemali vzhľadom na ich

pracovné vyťaženie čas sa zaoberať, keď následne výstupy z poskytnutej poradenskej

činnosti, ani nebolo potrebné z ich strany uchovať. Iba samotný čas, v súvislosti

s poskytnutou poradenskou činnosťou na základe Zmluvy odbornej poradenskej

a konzultačnej činnosti zo 7. 1. 2009 a Mandátnej zmluvy z 5. 1. 2010, ktoré boli uzavreté

na základe dohody medzi obv. a obv. ,

a za ktorú mali uhradiť nemalé finančné prostriedky, svedčí o „dôležitosti“ výstupov

z poradenskej činnosti.

Aj z uvedeného je pre orgány činné v trestnom konaní logicky zdôvodniteľné to, že

výstupy z poradenskej činnosti v skutočnosti neexistovali, a že uvedené konanie obvinených

bolo výlučne v snahe zakryť vlastnú trestnú činnosť, z ktorej sú aktuálne obvinení.

Taktiež aktuálne za účelové je možné považovať aj vyjadrenie obv.

v tom smere, že poradenstvo dostávala v rozsahu, v akom ho

požadovala od dodávateľov prostredníctvom otca obv. ,

z nasledovného dôvodu.

Hoci obvinená uhrádzala poskytnuté služby, nikdy podľa vlastného tvrdenia, sa

rokovania s dodávateľmi služby nezúčastnila, osobne sa s nimi nestretávala, priamo s nimi

nekomunikovala, otázky poradenstva s nimi neriešila, nezaujímala sa, akým spôsobom

a prostredníctvom akých konkrétnych osôb uvedené otec realizoval a faktúry vystavené jej

dodávateľmi nikdy nepreverovala.

Je preto nelogické, ako mohla vedieť, že aká konkrétna služba jej je v skutočnosti

poskytovaná, a za akú konkrétnu službu uhrádza na základe jednotlivo vystavených faktúr

v rozhodnom období.

Z uvedeného je pre orgány činné v trestnom konaní logicky zdôvodniteľné to, že obv.

mal vedomosť o tom, že žiadne poradenské služby poskytované

neboli, a že obv. vedela, že žiadne služby nedostáva

ani ona. Súčasne z ničoho nevyplýva, že by bola zo strany obv.

uvádzaná do omylu v tom smere, že hoci žiadnu službu nedostal poskytnutú ani pre seba,

ale ani pre obv. , by jej mal predstierať, že jej doručuje

výstup z poradenskej služby, ktorý si vopred u neho objednala a uhradila za neho

fakturovanú cenu.

Z tohoto konštatovania je preto daná dôvodnosť aj o úvahách v súvislosti

so subjektívnou stránkou konania obvinenej, nakoľko zaúčtovávanie nákladov

za poradenské služby do účtovníctva s vedomím, že tieto v skutočnosti neboli poskytnuté

bolo z jej strany nepochybne vedené iba v úmysle zákonnú daňovú povinnosť skrátiť.

V prospech vyhodnotenia zabezpečených dôkazov v tom smere, že poradenské služby

boli iba predstierané, nasvedčuje aj duplexnosť takto poskytovaných služieb, nakoľko

aj obv. , ale aj obv. mali

v rozhodnom období účtovníka , ktorý im poskytoval rôzne služby

v širokom rozsahu, ako to uvádza vo svojej výpovedi z 20. 10. 2016 (č. l. 564-568

vyšetrovacieho spisu) a okrem mzdovej evidencie, DPH, kontrolných výkazov, a iné im

poskytoval aj konzultácie ohľadne vzniknutých problémov. Preto je spochybniteľné,

že niektoré služby by boli t. č. obvinení využívali duplexne a za tieto by aj opakovane platili.

Uvedené zásadné dôkazy, ale aj iné, ktoré nie je potrebné opakovať, boli vykonané

do vydania uznesenia vyšetrovateľa PZ ČVS:KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. 4. 2017,

po predchádzajúcom procesnom postupe podľa .»

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, , ). Inými

slovami, ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú ().

19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom tejto ochrany (, , ,

, a iné).

20. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručených v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (, ).

21.1 Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálneho prokurátora

č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017 (bod 17 tohto

odôvodnenia) ústavný súd konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej

právomoci a predovšetkým podľa príslušných ustanovení a Trestného

zákona, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické,

legitímne a právne akceptovateľné. Generálny prokurátor vzal na vedomie a zaoberal sa

podstatou argumentov sťažovateľov vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl.

, pričom zároveň, vychádzajúc pritom z obsahu vo veci vykonaných

dôkazov a z nich plynúcich skutočností, objasnil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru

o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľov. Závery, ku ktorým generálny prokurátor

dospel, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu prípravného konania

neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nie je možné považovať za arbitrárne. Jeho postup

bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, preto po jeho preskúmaní ústavný súd

nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľmi namietaným porušením základného práva na inú

právnu ochranu podľa , čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

21.2.1 V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je

tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu veci, a taktiež na to, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim

o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie

pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83,

H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

(napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom

(fair hearing) v žiadnom prípade nechápu právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti

konkrétneho prípadu (). V naznačených súvislostiach teda ústavný súd

akcentuje, že mu neprináleží sa vyjadrovať k právnej podstate skutočností, na podklade

ktorých bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľov, ani hodnotiť a „vážiť“

jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť alebo dôvodnosť, resp. to, či sú

postačujúce k záveru o vyvodení trestnoprávnej zodpovednosti.

21.2.2 Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať

iba ústavné kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené

v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho, či neprekračujú rámec

ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-ktorej

veci. Úlohou ústavného súdu teda nie je nahrádzať činnosť, resp. právne závery orgánov

činných v trestnom konaní, ale dohliadať na zlučiteľnosť účinkov výkonu právomoci

orgánov verejnej moci so základnými právami garantovanými prostredníctvom

a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. Ak je postup orgánu verejnej moci v konkrétnej

veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné

a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci

a vyslovovať porušenie základných práv (, ).

21.3 V naznačených súvislostiach je potrebné z hľadiska ústavnoprávnej

udržateľnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní poukázať aj na to, že odkladanie,

resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto postup splnené

podmienky, je porušením a podstatnou chybou prípravného

konania, eventuálne aj podstatnou chybou celého konania, ktoré predchádza rozsudku

[ ; Zo súdnej praxe 4/2006, ], preto za ústavne

akceptovateľný považuje ústavný súd aj právny názor generálneho prokurátora o tom, že

«Je neprípustné viesť trestné stíhanie len „vo veci“ pri splnení podmienok (aj) § 206 ods. 1

, teda so zjavným a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym

páchateľom, eventuálne tiež označeným v uznesení o začatí trestného stíhania menom,

priezviskom, prípadne aj adresou bydliska, bez toho, aby zároveň bolo vznesené

aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý

síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím by sa tejto osobe zabránilo uplatňovať

procesné práva obvineného, napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie

dokazovania, nazerať do spisu, alebo zvoliť si obhajcu.». Teda vznesenie obvinenia

je dôležitým procesným úkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné

stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné

postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia je preto potrebné,

aby sa odôvodnil záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom k takémuto záveru

o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí tzv. vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý

musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie je však potrebné,

aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná, ako to je v prípade obžaloby.

22. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,

že sťažovatelia sa v danom prípade domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa rozhodnutím vydaným

už v počiatočnom štádiu trestného stíhania (v skorom štádiu prípravného konania). V tejto

súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity. Princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu,

z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (, , , ). Ústavné

súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade

prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným

spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami

23. Ústavný súd už v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie

od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu

(, , , , , ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany

ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv

a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými

je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni

ochrancovia ústavnosti (napr. ), prípadne iné orgány verejnej moci na to

určené. Osobitne otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného

konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti prináleží zaoberať sa otázkou ochrany

základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení (s výnimkou niektorých špecifických

situácií, napríklad ak súčasne došlo k zásahu do osobnej slobody sťažovateľa), teda

po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému, resp. obžalovanému

poskytuje.

24. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec

sťažovateľov sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom

konaní, keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti ich trestného stíhania meritórne

zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľom ako obvineným a prípadne aj v ďalšom

štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným právne

účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných

vrátane nimi označeného práva na inú právnu ochranu, k porušeniu ktorého malo dôjsť

aj v dôsledku postupu generálneho prokurátora v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky

zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov

(prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z druhej časti (predsúdne konanie)

tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj tretej časti (súdne konanie) druhej

hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie

a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) .

Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvého stupňa, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať

v trestnej veci sťažovateľov, ale aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej

trestnej veci a prípadne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, sú súdmi

s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových

aj právnych otázok, vyriešenie ktorých je nevyhnuté pre meritórne skončenie veci

(, alebo ).

25. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd

Českej republiky, ako to vyplýva napríklad z jeho uznesenia sp. zn.

zo 16. augusta 2016:

„6. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že ako vo svojej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, pri svojom rozhodovaní vychádza zo zásady subsidiarity konania o ústavnej

sťažnosti, ktoré je treba vnímať ako konanie mimoriadne. Ústavný súd uplatňuje zásadu

zdržanlivosti a minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti iných orgánov verejnej

moci predovšetkým tam, kde doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté. Tak aj zasahovanie

do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného konania Ústavný

súd považuje, s výnimkou situácií úplne mimoriadnych (napr. ak je súčasne dotknutá

osobná sloboda jednotlivca), za neprípustné, prípadne nežiaduce [porov. nález sp. zn. III.

ÚS 62/95 z 30. 11. 1995 (N 78/4 SbNU 243) či uznesenie sp. zn. zo 6. 9.

1999, sp. zn. z 11. 12. 2001, sp. zn. z 21. 11. 2003, sp. zn.

z 30. 6. 2003 a ďalšie]. Kasačná intervencia tak má svoje miesto iba

v prípadoch zjavného porušenia kogentných pravidiel podústavného práva, kedy sa postup

orgánov činných v trestnom konaní úplne vymyká ústavnému, resp. zákonnému

procesnoprávnemu rámcu, a ním založené vady, prípadne ich dôsledky, nie je možné

v rámci sústavy orgánov činných v trestnom konaní, najmä všeobecných súdov, už nijako

odstrániť (porov. napr. uznesenie sp. zn. z 25. 1 . 2006). Inak povedané, svoj

zásah považuje Ústavný súd ako dôvodný iba v situácii materiálneho (obsahového)

a na prvý pohľad zrejmého odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

8. Pokiaľ ide konkrétne o uznesenie, ktorým sa podľa § 160 ods. 1 Trestného

poriadku rozhoduje o začatí trestného stíhania, Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane

konštatoval, že toto uznesenie je úkonom so závažnými dôsledkami pre osobu obvineného

a k jeho vydaniu smie dôjsť jedine v zákonných medziach ( Slovenskej

republiky, čl. 2 ods. 2 Charty). Avšak toto rozhodnutie má vo svojej podstate iba predbežný

charakter a jeho zmyslom vo vzťahu k obvinenému je oznámenie, že je stíhaný pre určitý

skutok, čo je podmienkou ďalších procesných úkonov v trestnom konaní [uznesenia

sp. zn. zo 6. 6. 2013 či uznesenie sp. zn. zo 7. 12. 2006

(U 14/43 SbNU 655)]. Zdržanlivosť v zásahoch proti uzneseniu o začatí trestného stíhania

Ústavný súd prelomil len za úplne mimoriadnych okolností, pre ktoré je charakteristická

existencia zjavnej ľubovôle v rozhodovaní. Aj vtedy však Ústavný súd zotrval na stanovisku,

že mu neprináleží akokoľvek preskúmať rozhodnutia o začatí trestného stíhania po vecnej

stránke, pretože to patrí do právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Dôvodnosť

obvinenia a zákonnosť trestného stíhania je totiž predmetom celého trestného konania,

a preto je príslušnými orgánmi z úradnej povinnosti skúmaná počas trestného konania.

Ústavný súd je v tejto súvislosti povolaný zaoberať sa otázkou ochrany základných práv

a slobôd zásadne až po jeho ukončení, po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov

na ochranu práv podľa .

10. Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku neodôvodnenosti a neopodstatnenosti trestného

stíhania, Ústavný súd konštatuje, že na začiatku trestného stíhania nie je možné z logiky

veci dosiahnuť úplnú istotu o spáchaní trestného činu; k začatiu trestného stíhania teda

postačí vyšší stupeň pravdepodobnosti nasvedčujúci tomu, že obvinený spáchal skutok

spôsobom popísaným v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania. Odtiaľ sa

potom odvíja aj adekvátna úroveň obsahovej precíznosti jednotlivých náležitostí

rozhodnutia. Pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania, s ohľadom na dôkaznú situáciu,

nie je možné požadovať od orgánov činných v trestnom konaní, aby v uznesení o začatí

trestného stíhania bol obsiahnutý úplne vyčerpávajúce popis. Trestná činnosť nemusí byť

v tomto štádiu spoľahlivo preukázaná a neskôr v skutkovej vete popísaná natoľko

spoľahlivo, ako je to napríklad u obžaloby (porov. napr. uznesenie sp. zn.

zo 16. 6. 2015 či uznesenie sp . zn. z 22. 9. 2015). Z hľadiska ústavných

garancií základných práv je podstatná predovšetkým identifikácia skutku tak, aby nemohol

byť zamenený s iným ( veta druhá ), teda aby bol obvinený

čo najpresnejšie oboznámený s tým, čo je mu kladené za vinu. Ústavnoprávnu rovinu pritom

nedosahuje spor o väčšiu či menšiu mieru úplnosti popisu skutku, resp. výstižnosti jeho

určenia, rovnako ako opodstatnenosti záveru o dôvodnosti trestného stíhania.“

26. Napokon z uznesenia ústavného súdu č. k. -16 z 22. augusta 2014

dokonca vyplýva:

«Navyše, využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora

vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný

súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného

poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno

použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti

meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo „vo veci“, a teda ide o rozhodnutia

konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad

vyplýva aj z dôvodovej správy k , podľa ktorej treba umožniť

vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom

postúpená inému orgánu alebo ktorými bolo zastavené alebo podmienečne zastavené

trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočívajú na chybnom procesnom konaní, aby

nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Uznesenie o vznesení obvinenia je

rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti určitej osobe, nie je to rozhodnutie

vo veci samej.

V tejto súvislosti možno tiež uviesť podobnú právnu úpravu v Českej republike.

Podľa § 174a Trestního řádu (zákona č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov) môže

najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu o zastavení

trestného stíhania a o postúpení veci.»

27. V nadväznosti na označenú argumentáciu ústavný súd, postupujúc podľa § 25

ods. 2 , odmieta sťažovateľmi podané sťažnosti vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v tejto ich časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa postupu generálneho

prokurátora, ktorý mal zaviazať podriadenú krajskú prokuratúru právnym názorom

spočívajúcim v postupe podľa po skončení prípravného konania

(bližšie pozri bod 3.2), ústavný súd poukazuje na vyjadrenie samotného generálneho

prokurátora, ktorý k uvedenej otázke vo svojom upovedomení č. k. -10

a č. k. -6 z 27. októbra 2017 konštatoval:

„Konštatujem, že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre

kohokoľvek zistiteľné, že zastaviť trestné stíhanie podľa

je možné iba v tom prípade, ak skutočnosť, že skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty

niektorého trestného činu alebo priestupku, iného správneho deliktu alebo disciplinárneho

previnenia, musí byť bez akýchkoľvek pochybností zistená. Ak výsledky vyšetrovania alebo

skráteného vyšetrovania svedčia o tom, že jeho doplnením môžu byť preukázané znaky

trestného činu, priestupku, iného správneho deliktu alebo disciplinárneho previnenia,

trestné stíhanie až do skončenia doplnenia nemožno z tohto dôvodu zastaviť.

Zastaviť trestné stíhanie podľa je možné len

za predpokladu, že je spoľahlivo a mimo akýchkoľvek pochybnosť zistené, že skutok,

pre ktorý sa trestné stíhanie vedie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

V prípadoch, v ktorých aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov trvajú

pochybnosti o tejto otázke alebo do úvahy prichádza viacero verzií skutkových zistení

a treba rozhodnúť o tom, ktorá z nich je pravdivá, na podklade posúdenia a hodnotenia

dôkazov, je nevyhnutné, aby prokurátor podal obžalobu a aby také rozhodnutie urobil súd...

Z dôvodu, že skutočnosti, ktoré svedkyňa uviedla boli potvrdené

vyššie uvedenými dôkazmi, postupoval vyšetrovateľ KR PZ KE správne a zákonne pri

vydaní uznesenia pod ČVS:KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. 4. 2017 v spojení s uznesením

ČVS: KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 18. 9. 2017, keď podľa začal trestné

stíhanie a súčasne podľa , vzniesol obvinenie...

Vzhľadom na uvedené za zásadné považujem to, že s prihliadnutím na obhajobu

obvinených a skutočností vyplývajúcich z výpovedí, ktoré boli doteraz realizované, ako aj

listinných dôkazov vyplýva, že v danom prípade existujú dve skupiny dôkazov, medzi

ktorými sú rozpory. Skutočnosť, že vyšetrovateľ PZ vykonáva dôkazy podľa § 2 ods. 10 Tr.

por. determinujú správnosť a zákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ, ako aj dozorového

prokurátora.

Ale ani v prípade, že nebude v ďalšom konaní možné zistiť orgánmi činnými

v trestnom konaní ( orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor

a policajt), ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, vyšetrovateľ PZ, ani prokurátor

nie je oprávnený zastaviť trestné stíhanie, ale je povinný vo veci podať obžalobu. Zistenie,

ako to už bolo vyššie konštatované, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, v takomto

prípade závisí iba od ich zhodnotenia súdom a ich vykonaním na hlavnom pojednávaní.“

29. Podľa prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak a) je

nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, b) nie je tento skutok

trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, c) je nepochybné, že skutok nespáchal

obvinený. Podľa súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak a)

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, b) skutok nie je

trestným činom, c) nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený... e) trestnosť činu zanikla,

f) prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2.

30.1 Z komparácie právnej úpravy v jeho a

explicitne vyplýva, že pre zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní (po postupe

podľa toto právo prináleží len prokurátorovi) sa vyžaduje

stav vykonaného dokazovania na takej úrovni dôkaznej situácie, že akýkoľvek iný záver

by bol nielen v rozpore s obsahom dôkazov, ale aj s príslušnou zákonnou úpravou.

Teda z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní musí vyplynúť jediný možný záver,

a to záver o tom, že je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený, alebo záver o tom,

že skutok sa síce stal, ale nemá znaky trestného činu alebo iného menej závažného

protiprávneho konania (rozumej spravidla priestupku).

30.2 Pokiaľ v rámci dokazovania v prípravnom konaní jestvujú dôkazy podporujúce

rozumný predpoklad (rozumej vychádzajúci z vykonaného dokazovania) o tom, že bol

spáchaný trestný čin a kto je osoba páchateľa, nejde v danom prípade o ten predpokladaný

právny a skutkový stav, ktorý by umožnil postupovať v intenciách § 215 Trestného

poriadku. Práve k tomu viedli aj už predostreté úvahy generálneho prokurátora, že pokiaľ

bude pri skončení vyšetrovania v predmetnej veci existovať skutkový stav pripúšťajúci

viacero verzií, rozhodnúť o tom, ktorá je alebo bude v predmetnej veci relevantná,

je oprávnený len súd ako nezávislý orgán súdnej moci, a nie orgán prípravného konania,

ktorým je prokurátor nedisponujúci postavením a nezávislosťou orgánu súdnej moci.

Tento záver nadobúda na význame práve pri postihovaní daňovej trestnej činnosti,

resp. ekonomickej trestnej činnosti, ktorá sa vyznačuje spravidla vysoko sofistikovaným

spôsobom jej páchania a častokrát aj absenciou priamych usvedčujúcich dôkazov.

30.3 Navyše je potrebné poukázať aj na to, že v čase rozhodovania generálneho

prokurátora o návrhu podľa bolo vyšetrovanie v predmetnej veci

len na jeho začiatku, keď neboli ani zo strany prokuratúry a ani zo strany obhajoby

zabezpečené všetky dôkazy a vyčerpané všetky dôkazné prostriedky, ktoré by spolu

s už zistenými skutočnosťami mohli odôvodniť záver aj podľa predstáv sťažovateľov

smerom k .

31. V nadväznosti na uvedené ústavný súd, postupujúc podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, odmieta sťažovateľmi podané sťažnosti aj v tejto ich časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

III.3 K sťažovateľmi namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím

generálnej prokuratúry č. k. -13 zo 14. decembra 2017

32. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa toho, že mal byť vydaný pokyn

vyšetrovateľke krajského riaditeľstva na postup podľa

zo strany vec dozorujúceho prokurátora krajskej prokuratúry (bližšie pozri bod 3.1

a argumentáciu tam uvedenú) vrátane postupu generálnej prokuratúry podľa príkazu

generálneho prokurátora č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní

žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní, ústavný súd v prvom rade poukazuje

na odôvodnenie rozhodnutia generálnej prokuratúry č. k. -13

zo 14. decembra 2017, v ktorom sa uvádza:

«Vzhľadom na to, že generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá nadriadeného

prokurátora, jeho stanovisko alebo rozhodnutie vydané v ktorejkoľvek veci je konečné a nie

je oprávnený ho preskúmavať žiadny prokurátor činný v Slovenskej republike, a to bez

ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie podpísal sám generálny prokurátor Slovenskej

republiky alebo na jeho podpísanie splnomocnil iného prokurátora.

Z uvedeného dôvodu Vaše podanie doručené Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky 8. 12. 2017 bolo odložené bez prijatia ďalších opatrení s tým, že upovedomenie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. -10

a -6 o spôsobe vybavenia Vášho návrhu na zrušenie právoplatného

uznesenia prokurátora a vyšetrovateľa PZ je konečné.

Vaše podanie v časti, v ktorej žiadate zistiť všetky skutočnosti týkajúce sa toho,

či v predmetnej trestnej veci bol, alebo nebol vydaný pokyn Krajskej prokuratúry Košice na

vznesenie obvinenia uvádzam, že stanovisko k tejto požiadavke je obsahom citovaného

upovedomenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 27. 10. 2017, sp. zn.

-10 a -6, v ktorom bolo konštatované, „že

z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu vyplýva, že pokyn postupom

podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por, nebol vydaný ani prokurátorom krajskej prokuratúry,

ako to namieta , a to ani vo forme vopred vysloveného súhlasu

prokurátora s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, či už v písomnej, alebo verbálnej

forme po tom, ako bola opatrením krajského prokurátora pod sp. zn. -2

zo 7. 7. 2016 určená výnimka z ustanovenia ,

o prokuratúre v znení neskorších predpisov na trestné konanie v tejto trestnej veci, vrátane

konania pred príslušným okresným súdom, ktorým boli poverení prokurátori Krajskej

prokuratúry Košice.“

Z uvedeného konštatovania vyplýva, že obsahom predloženého na vec sa

vzťahujúceho spisového materiálu (t. j. vyšetrovacieho spisu a obsahu dozorového spisu

prokurátora) nebola žiadna taká písomnosť, ktorú by mala povinnosť vyšetrovateľka

s poukazom na § 6 ods. 1 písm. e) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi založiť

do vyšetrovacieho spisu, z ktorej by vyplýval taký procesný prejav vôle prokurátora, ktorú

by bolo možné považovať za záväzný pokyn prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. a)

, resp. iná písomnosť, napr. vo forme úradného záznamu, z ktorej by

bola daná jednoznačne vyjadrená povinnosť, (nie zvažovanie určitého postupu policajtom)

na základe prokurátorom označených (už zistených okolností) k vydaniu uznesenia

o vznesení obvinenia.

Rovnaká písomnosť by potom musela byť aj obsahom dozorového spisu prokurátora,

ktorá skutočnosť pri vybavovaní Vášho návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia

vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice

z 10. 4. 2017 ČVS:KRP-102/3-VYS-KE-2016 v spojení s uznesením prokurátora Krajskej

prokuratúry Košice, sp. zn. zo 16. 6. 2017 zistená nebola.

Iba jednoznačne vyjadrený pokyn vylučuje prokurátora z rozhodovania o sťažnosti

proti dotknutému (následne vydanému) rozhodnutiu policajta.

S poukazom na uvedené Vaše podanie doručené Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky 8. 12. 2017 bolo odložené bez prijatia ďalších opatrení.»

33.1 K tejto námietke sťažovateľov ústavný súd v prvom rade konštatuje,

že keďže upovedomenie generálneho prokurátora č. k. -10

a č. k. -6 z 27. októbra 2017 bolo signované námestníkom generálneho

prokurátora konajúcim v zastúpení a na základe poverenia samotného generálneho

prokurátora, sťažovateľmi podaný návrh na postup podľa príkazu generálneho prokurátora

č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie

zákonnosti v trestnom konaní je možné vyhodnotiť ako obsolentný návrh, pretože

už zo samotného textu predmetného príkazu je zrejmé, že preskúmavať postup generálneho

prokurátora z dôvodu funkčnej nepríslušnosti nie je oprávnený žiadny iný prokurátor,

keďže už niet žiadneho iného nadriadeného prokurátora, ktorý by disponoval potrebnou

právomocou na také preskúmanie. Tohto záveru si boli zjavne vedomí aj samotní

sťažovatelia, ktorí stanovenú lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa

odvíjali od doručenia upovedomenia generálneho prokurátora

č. k. -10 a č. k. -6 z 27. októbra 2017,

a nie od doručenia rozhodnutia generálnej prokuratúry č. k. -13

zo 14. decembra 2017.

33.2 V druhom rade ústavný súd poukazuje na to, že v dôsledku námietok

sťažovateľov sa nezávislosťou postupu vo veci konajúcej vyšetrovateľky krajského

riaditeľstva zaoberal aj samotný generálny prokurátor, ktorý aj prostredníctvom podriadenej

krajskej prokuratúry a Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zaobstaral

písomnosti vyvracajúce sťažovateľmi deklarované skutočnosti. Išlo predovšetkým

o písomné vyjadrenie samotnej vyšetrovateľky krajského riaditeľstva z 28. decembra 2017

adresované krajskej prokuratúre, ako aj odpoveď na e-mailovú komunikáciu s právnym

zástupcom sťažovateľky JUDr. Milošom

Kvasňovským z 21. decembra 2017, z ktorých vyplýva, že samotná vyšetrovateľka

krajského riaditeľstva písomne a autonómne poprela skutočnosť o prijatí ústneho alebo

iného pokynu na postup podľa , či už zo strany svojich

bezprostredných nadriadených, alebo dozorujúcej krajskej prokuratúry vykonávajúcej dozor

nad vecou. Naopak, z príkazu generálneho prokurátora č. k. IV/3 GPt 213/17/1000-5

z 2. júna 2017 o neodňatí veci krajskej prokuratúre je zrejmé, že názor sťažovateľa

k otázke neprimeranej ingerencie prokurátorov krajskej

prokuratúry v predmetnej veci z dôvodu zaujatosti voči jeho osobe bol predmetom

posúdenia generálnym prokurátorom na podklade návrhu podaného týmto sťažovateľom.

Zo záverov uvedeného posúdenia vyplýva, že bez uvedenia konkrétnych skutočností

nasvedčujúcich možnú zaujatosť prokurátorov krajskej prokuratúry nestačí len

vo všeobecnej rovine vyjadrená nespokojnosť s postupom orgánov činných v trestnom

konaní, a teda generálny prokurátor nezistil v postupe krajskej prokuratúry žiadne

nedostatky odôvodňujúce rozhodnutie o odňatí veci.

33.3 Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia napriek svojim argumentom a snahám

nepreukázali porušenie princípu nezávislosti dozorového prokurátora vo vzťahu k tvrdeniu

týkajúcemu sa vydaného ústneho pokynu a následnému postupu vyšetrovateľa

pri predkladaní veci na rozhodnutie o sťažnosti. Podporne v súvislosti s už predostretými

argumentmi tieto závery možno oprieť aj o znenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní

a súdmi v znení neskorších predpisov, ktorá čo sa týka tvorby vyšetrovacieho spisu orgánmi

činnými v trestnom konaní, v § 6 bode e) výslovne zaväzuje orgán činný v trestnom konaní

založiť do vyšetrovacieho spisu rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu, záväzný pokyn

prokurátora, a teda v prípade, ak by bol vydaný ústny pokyn vyšetrovateľke krajského

riaditeľstva na postup v predmetnej veci podľa , musel by

byť takýto pokyn potvrdený písomnou formou a musel by tvoriť obsah vyšetrovacieho

spisu. Z obsahu podaných sťažností a k nim priložených príloh je zrejmé, že obsahom

vyšetrovacieho spisu takýto pokyn nie je, a preto argumentáciu sťažovateľov, v ktorej

vyjadrujú svoje presvedčenie o existencii takéhoto pokynu aj prostredníctvom predložených

úradných záznamov, resp. záznamov do advokátskeho spisu z 9. októbra 2017, 13. októbra

2017 a 19. októbra 2017, vníma ústavný súd len ako súčasť obhajobných námietok

obidvoch sťažovateľov v prípravnom konaní.

33.4 Napokon obhajca sťažovateľky

bol samotnou vyšetrovateľkou krajského riaditeľstva v rámci

ich vzájomnej e-mailovej komunikácie už 21. decembra 2017 písomne vyrozumený o tom,

že táto zo strany krajskej prokuratúry neprijala žiadny záväzný pokyn, v ktorom by jej bola

jednoznačne stanovená povinnosť na postup podľa tak,

ako to predpokladá aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júna 2017) a § 230

ods. 2 písm. a) . V tejto súvislosti sa ústavnému súdu žiada poznamenať

aj to, že obhajcovia sťažovateľov sa pri svojich zisteniach odvolávajú na vyjadrenia

vyšetrovateľky krajského riaditeľstva a ňou údajne spísaný záznam a tieto ich zistenia majú

sekundárne čerpať práve z jej vyjadrení, pričom ich na druhej strane samotná

vyšetrovateľka ako primárny zdroj tejto informácie popiera. Vzhľadom na uvedené

vyjadrenie vyšetrovateľky krajského riaditeľstva a reálnu absenciu písomného

prokurátorského pokynu k postupu podľa v obsahu

vyšetrovacieho spisu ústavný súd zhodne s právnym názorom generálnej prokuratúry

považuje absenciu predmetného pokynu za skutkovo primerane nielen preverenú, ale aj

preukázanú.

34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd, postupujúc podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, odmieta sťažovateľmi podané sťažnosti v tejto jej časti taktiež z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

35. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celkov sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nich uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich

je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2018