Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)IV. ÚS 612/2018
PDF · 607.67 KB
No categories available
IV. ÚS 612/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej JUDr. Milošom
Kvasňovským, Dunajská 2317/32, Bratislava, vedenú pod sp. zn. Rvp 33/2018 a sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Ivanom
Vankom, Floriánska 19, Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 34/2018 vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017,
upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. IV Pz 246/17/1000-10
a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 a rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. k. IV Pz 246/17/1000-13 zo 14. decembra 2017 a takto
rozhodol:
1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 33/2018
a sp. zn. Rvp 34/2018 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. januára 2018 doručená sťažnosť (ďalej
aj „sťažovateľka“) vedená pod sp. zn. Rvp 33/2018, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na stíhanie len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajskej prokuratúry
v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017,
upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017
a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. IV Pz 246/17/1000-13 zo 14. decembra 2017.
1.2 Ústavnému súdu bola 4. januára 2018 doručená sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu so sťažovateľkou aj „sťažovatelia“) vedená pod sp. zn.
Rvp 34/2018, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na stíhanie len
zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ďalej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozhodnutím
krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017, upovedomením
generálneho prokurátora č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6
z 27. októbra 2017 a rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 246/17/1000-13
zo 14. decembra 2017.
2. Z obsahu obidvoch sťažností (obidve predložené ústavnému súdu s totožnou
argumentáciou, pozn.) a príloh k nim pripojených vyplýva, že uznesením vyšetrovateľky
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľka krajského
riaditeľstva“) ČVS: KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. apríla 2017 (ďalej aj „rozhodnutie
vyšetrovateľky“) bolo aj sťažovateľom postupom podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
vznesené obvinenie pre zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 276 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona. Prokurátor krajskej prokuratúry svojím uznesením
č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017 zamietol aj sťažovateľmi podané
sťažnosti proti rozhodnutiu vyšetrovateľky. Generálny prokurátor upovedomením
č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 písomne
vyrozumel sťažovateľov o tom, že ich návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nevyhovel. Napokon
generálna prokuratúra rozhodnutím č. k. IV Pz 246/17/1000-13 zo 14. decembra 2017
písomne vyrozumela sťažovateľov o tom, že nevyhovela ich návrhu na nimi požadovaný
postup podľa príkazu generálneho prokurátora č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe
prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní.
3.1.1 V prvej argumentačnej rovine zhodnej v podaných sťažnostiach u obidvoch
sťažovateľov je ich právny názor a presvedčenie o tom, že vyšetrovateľka krajského
riaditeľstva dostala pokyn k postupu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, a to tak vec
dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry, ako aj bezprostrednou nadriadenou
vyšetrovateľky (vedúcou oddelenia), v dôsledku čoho pri tomto jej postupe nekonala
autonómne a nezávisle. Podľa vyjadrenia sťažovateľov: „... Uznesenie o vznesení obvinenia
bolo vydané na základe pokynu KP Košice, resp. takého prejavu vôle alebo názoru KP
Košice, ktorý spĺňa znaky pokynu, čo podľa ust. § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku
vylučuje právomoc KP Košice v rozhodovaní o sťažnosti proti Uzneseniu o vznesení
obvinenia a zakladá túto právomoc GP SR. Predmetné zákonné ustanovenia zároveň
zabezpečuje a jeho zmysel je v tom, aby o opravnom prostriedku proti Uzneseniu o vznesení
obvinenia, ktorým je sťažnosť, nemohol rozhodovať prokurátor, resp. prokuratúra, ktorá sa
akýmkoľvek spôsobom vyjadrila kladne k vzneseniu obvinenia, nakoľko je v takomto
prípade daná jej zaujatosť vo veci, čo vylučuje objektívne nazeranie na predmetnú trestnú
vec a objektívne, spravodlivé a najmä zodpovedné rozhodnutie.“ Podľa právneho názoru
sťažovateľov preto „Pri existencii pokynu KP Košice, resp. akéhokoľvek iného úkonu KP
Košice so znakmi pokynu týkajúceho sa vznesenia obvinenia sa v predmetnej veci založil
právny stav, kedy o sťažnosti proti Uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol neoprávnený
orgán a založil tak procesnú vadu predmetného trestného konania odôvodňujúcu zrušenie
dokonca až Uznesenia o vznesení obvinenia.“.
3.1.2 Postupu a upovedomeniu generálneho prokurátora č. k. IV Pz 246/17/1000-10
a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 sťažovatelia vytkli to, že z jeho obsahu
„... nie je zrejmé, akým spôsobom GP SR, a či vôbec, konfrontovala s vyššie uvedenými
skutočnosťami KP Košice a aká bola odpoveď KP Košice v tomto smere. V dôsledku tejto
skutočnosti je preto Upovedomenie GP SR nezrozumiteľné a nepreskúmateľné,
predstavujúce arbitrárne rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, ktoré by umožnilo
porozumenie a pochopenie o tom, akým spôsobom sa GP SR s predmetnou námietkou
vyporiadala, ako a na základe akých skutočností dospela GP SR k záveru o neexistencii
pokynu na vznesenie obvinenia, čo je ďalšou vadou predmetného trestného konania
a porušením práv obvinených.“.
3.1.3 Obidvaja sťažovatelia v podaných sťažnostiach teda akcentovali to, že vo veci
konajúcej vyšetrovateľke krajského riaditeľstva bol vydaný pokyn na postup podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku, aj poukazom na ich zistenia pri preštudovaní vyšetrovacieho
spisu, pri ktorom údajne „... už vyšetrovateľka PZ vyjadrovala celkom otvorene tak, že
dostala pokyn na vznesenie obvinenia, ktorý ale súčasťou vyšetrovacieho spisu nie je,
poznamenala si ho do písomného záznamu držaného mimo vyšetrovacieho spisu.“.
Sťažovatelia, vychádzajúc z uvedených zistení pochádzajúcich od samotnej vyšetrovateľky
krajského riaditeľstva a obsahu spisu, v závere poukázali aj na to, že „... GP SR sa pritom
mala všetkými skutočnosťami uvedenými v podaní datovanom 08.12.2017 zaoberať, a to
okrem iného v rámci postupu podľa Príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
zo 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti
v trestnom konaní, nakoľko skutočnosti uvedené v podaní datovanom 08.12.2017 boli
skutočnosťami novej povahy, boli podložené dovtedy nepredloženými a pre GP SR
neznámymi dôkazmi, naviac potvrdené všetkými obhajcami v predmetnej trestnej veci, boli
jasné a zrozumiteľné. Na namietané skutočnosti mala byť preto v súlade s vyššie uvedeným
príkazom a s poukazom na jeho článok 10, ale najmä článok 11 dotazovaná v prvom rade
vyšetrovateľka PZ s uložením povinnosti predložiť ňou spomínaný písomný záznam alebo
záznamy, pričom nič nebránilo tomu, aby za účelom objektívneho objasnenia veci boli
zo strany GP SR požiadaní o vysvetlenie aj jednotliví obhajcovia. Základným ustanovením
predmetného príkazu a dôvodom jeho vydania je predsa záujem na ochrane zákonnosti.“.
3.1.4 V závere svojej argumentácie sťažovatelia skonštatovali, že je „... stále otázne,
kedy a kto (poznámka: za KP Košice) vydal predmetný pokyn na vznesenie obvinenia,
z akého dôvodu o jeho existencii nebola GP SR informovaná a nemala o ňom vedomosť,
keďže sa mu v Upovedomení GP SR ani priamo nevenuje, z akého dôvodu sa pokyn
nenachádza vo vyšetrovacom spise, resp. či bol do dnešného dňa písomný záznam
vyšetrovateľky PZ vôbec predložený KP Košice alebo GP SR, ktorý z prokurátorov o ňom
má alebo nemá vedomosť a prečo áno alebo nie, atď., pretože za existencie pokynu na
vydanie Uznesenia o vznesení obvinenia, ktorý pretrval v predmetnej trestnej veci až do
vydania Uznesenia o vznesení obvinenia, je takýto postup zo strany orgánov činných
v trestnom konaní nielen nezákonný, ale úplne vedome vytvárajúci právny stav, kedy KP
Košice rozhodovala a po praktickej stránke si zabezpečila možnosť rozhodovania
o sťažnosti obvinených proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, hoci na rozhodovanie
o sťažnosti nebola oprávnená.“.
3.2 V druhej argumentačnej rovine sťažovatelia zhodne poukázali na nesprávny
postup generálneho prokurátora, ktorý vo svojom upovedomení č. k. IV Pz 246/17/1000-10
a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 dospel k záveru, podľa ktorého „... ani
v prípade, že nebude v ďalšom konaní možné zistiť orgánmi činnými v trestnom konaní,
ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, vyšetrovateľ PZ, ani prokurátor nie je
oprávnený zastaviť trestné stíhanie, ale je povinný vo veci podať obžalobu“. Sťažovatelia
v konfrontácii s uvedeným právnym záverom preto argumentovali tým, že „Uvedené je
však v rozpore s povinnosťami, ale aj oprávneniami prokurátora formulovanými v ust. §
215 Trestného zákona, ktoré umožňuje prokurátorovi zastaviť trestné stíhanie z rôznych
dôvodov, predovšetkým podľa výsledkov dokazovania v prípravnom konaní a podľa smeru,
akým sa toto dokazovanie uberá nielen vo vzťahu k skutočnosti, či sa skutok stal, ale
napríklad aj k tomu, či skutok, hoci sa stal, spáchal konkrétny obvinený. Ust. § 215
Trestného poriadku nielenže dáva prokurátorovi možnosť zastaviť trestné stíhanie, ale
priamo predpokladá povinnosť prokurátora zodpovedne a objektívne zvažovať (napríklad
pokiaľ ide o oprávnenia podľa ods. 2 predmetného ustanovenia), či určité rozhodnutie
možno považovať za dostatočné. Nie je preto pravdou, že prokurátor nemá možnosť trestné
stíhanie zastaviť a je jeho povinnosťou za každých okolností podať obžalobu. Je vecou
prokurátora vykonané dôkazy vyhodnotiť a dospieť k záveru o ďalšej zákonnosti trestného
stíhania obvineného alebo o dôvodnosti podania obžaloby, pretože dôkazná situácia sa
v priebehu prípravného konania môže výrazne zmeniť od dôkaznej situácie pred vznesením
obvinenia. Uvedený hodnotiaci a myšlienkový postup predsa musí prokurátor vykonávať
minimálne pred samotný podaním obžaloby, pretože v opačnom prípade by sme museli
prijať fakt, že podanie obžaloby zo strany prokurátora je len formálnym úkonom
v nadväznosti na skončenie vyšetrovania a preklopením záverov a názorov vyšetrovateľa, čo
by bolo v rozpore so zásadami trestného konania, ale aj v rozpore so zásadami a poslaním
prokurátorského povolania. Práve naopak, Ústava SR, Trestný poriadok a celý systém
trestného procesu a dodržiavania jeho zákonnosti v každom štádiu trestného konania
predpokladajú aktívnu, zodpovednú a objektívnu účasť prokurátora nielen na získavaní
dôkazov, ale aj na ich hodnotení s cieľom zabezpečenia odôvodneného a zákonného
postupu voči obvineným a prípadne aj zastavenia trestného stíhania pokiaľ sa preukáže, že
doterajšie závery neodôvodňujú ďalšie pokračovania trestného stíhania, prípadne sa
nepotvrdzujú skutočnosti, na základe ktorých bolo vznesené obvinenie. Každé ďalšie trvanie
trestného stíhania obvineného by bolo v takomto prípade nezákonným zásahom do jeho
práv.“.
4.1 Vzhľadom na už uvedené skutočnosti:
4.1.1 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 33/2018 sťažovateľka
žiadala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydať nález, ktorým ústavný súd takto
rozhodne:
„Základné právo ... na stíhanie zo zákonných
dôvodov v zmysle článku 17 ods. 2 Ústavy SR a práva na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Krajskej prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16.06.2017,
zn.: 1 Kv 34/16/8810-55, Upovedomením Generálnej prokuratúry zo dňa 27.10.2017,
zn.: IV Pz 246/17/1000- 10 a IV Pz 251/17/1000-6 a Rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2017 zn. IV Tz 246/17/1000-13 porušené bolo.
Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16.06.2017,
zn.: 1 Kv 34/16/8810-55, Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 27.10.2017, zn.: IV Pz 246/17/1000-10 a IV Pz 251/17/1000-6 a Rozhodnutie
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2017 zn. IV Tz 246/17/1000-13
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskej prokuratúre Košice na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajská prokuratúra Košice je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia
vo výške 374,81 EUR na účet jej právneho zástupcu...“
4.1.2 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 34/2018 sťažovateľ
žiadal po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydať nález, ktorým ústavný súd takto
rozhodne:
„Základné právo ... na stíhanie zo zákonných dôvodov
v zmysle článku 17 ods. 2 Ústavy SR a práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
článku 46 ods. I Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajskej
prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16.06.2017, sp. zn. 1 Kv 34/16/8810-55,
Upovedomením Generálnej prokuratúry zo dňa 27.10.2017, sp. zn. IV Pz 246/17/1000-10
a IV Pz 251/17/1000-6 a Rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
14. 12. 2017 sp. zn. IV Tz 246/2017/1000-13, porušené bolo.
Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice o zamietnutí sťažnosti zo dňa 16. 06. 2017,
zn.: 1 Kv 34/16/8810-55, Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 27.10.2017, zn.: IV Pz 246/17/1000-10 a IV Pz 251/17/1000-6 a Rozhodnutie
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 14. 12. 2017 sp. zn. IV Tz
246/17/1000-13 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskej prokuratúre Košice na ďalšie konanie a
rozhodnutie.
Krajská prokuratúra Košice je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške
374,81 Eur na účet jej právneho zástupcu...“
II.
5.1 V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa na základe žiadosti
ústavného súdu písomne k veci vyjadril len generálny prokurátor vo svojich písomných
vyjadreniach č. k. 2 GÚp 8/18/1000-6 a č. k. 2 GÚp 9/18/1000-5 z 9. júla 2018.
K predmetným písomným vyjadreniam generálneho prokurátora právni zástupcovia
sťažovateľky a sťažovateľa na výzvu ústavného súdu neposkytli žiadne vyjadrenia.
5.2 Generálny prokurátor bol ústavným súdom vyzvaný, aby sa vyjadril osobitne:
a) k opodstatnenosti sťažovateľmi deklarovaného vydania ústneho pokynu vec
dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného
poriadku aj vo vzťahu k sťažovateľom,
b) vychádzajúc z obsahu sťažovateľmi predložených námietok, k spôsobu, akým
preveril nimi deklarované skutočnosti o vydaní ústneho pokynu na postup podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku vec dozorujúcim prokurátorom krajskej prokuratúry, teda,
či uvedenú skutočnosť preveroval na krajskej prokuratúre a u vyšetrovateľky krajského
riaditeľstva a s akým výsledkom,
c) k tomu, či generálna prokuratúra pri preverovaní sťažovateľmi deklarovaných
skutočností zohľadňovala postup podľa príkazu generálneho prokurátora č. 6/2017
o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom
konaní z 12. mája 2017,
d) vychádzajúc z § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), k možnosti
postupu podľa predmetného príkazu na podklade sťažovateľmi deklarovaných skutočností
a k nim priložených príloh v súčasnom období.
5.3 Z vyjadrenia generálneho prokurátora zhodne k obidvom veciam vyplýva:
«35. Dňa 11. apríla 2017 bolo dozorovému prokurátorovi doručené uznesenie
sp. zn. KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. apríla 2017, ktorým bolo vznesené obvinenie
sťažovateľom. Uznesenie neobsahuje žiaden údaj o tom, že s jeho vydaním súhlasil, resp.
dal pokyn dozorový prokurátor. Dozorový prokurátor podal generálnej prokuratúre správu
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia podľa čl. 2 pokynu generálneho
prokurátora z 1. februára 2010 por. č. 2/2010 o oznamovaní mimoriadnych správ
a podávaní správ v trestných veciach. Ani v predloženej správe sa nenachádza informácia
o tom, že k vzneseniu obvinenia sťažovateľom bol uložený pokyn dozorového prokurátora.
Vec je naďalej sledovaná generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/3 Gpt 213/17/1000.
36. V rámci výkonu dozoru dozorový prokurátor dňa 13. apríla 2017 vykonal znovu
previerku vyšetrovacieho spisu sp. zn. KRP-102/3-VYS-KE-2016, o ktorej vyhotovil úradný
záznam. Vyplýva z neho, že v konaní, ako i v nadväzujúcom rozhodnutí vyšetrovateľky
nezistil žiadne pochybenie, a preto neprijal žiadne prokurátorské opatrenie podľa § 230
ods. 2 Trestného poriadku.
37. Spisový prehľad neobsahuje žiaden úradný záznam o vydaní konkrétneho
a jednoznačného súhlasu/pokynu k trestnému stíhaniu, resp. vzneseniu obvinenia
sťažovateľom. Tejto skutočnosti sú si vedomí aj sťažovatelia. Sťažovateľ opakovane
vo svojich podaniach tvrdí, že pokyn na vznesenie obvinenia bol vydaný ústne bez toho, aby
bol zachytený písomne v niektorom z oficiálnych spisových materiálov. Svoje tvrdenia
odvíja výlučne od vyjadrení vyšetrovateľky poskytnutých jeho obhajcovi
, v jednom prípade za prítomnosti iných obhajcov.
A) k otázke č. 1 ústavného súdu
38. Tvrdenie sťažovateľov o uložení ústneho pokynu dozorového prokurátora
na vznesenie obvinenia neobstojí. V prvom rade sám obhajca sťažovateľa uvádza rozdielne
verzie o uložení ústneho pokynu. V jednom prípade tvrdí, že vyšetrovateľke bol uložený
ústny pokyn (telefonicky) priamo dozorovým prokurátorom (podľa jeho e-mailu zo dňa
20. decembra 2017). V druhom prípade jej mal byť pokyn dozorového prokurátora uložený
prostredníctvom bezprostredne nadriadenej pod hrozbou odňatia veci (podľa jeho záznamu
v advokátskom spise zo dňa 13. októbra 2017). Samotná vyšetrovateľka, ktorá mala svojimi
vyjadreniami spochybniť autonómnosť svojho rozhodnutia o vznesení obvinenia
sťažovateľom, však v prípise zo dňa 28. decembra 2017 adresovanom krajskej prokuratúre,
poskytnutom na vedomie aj svojej nadriadenej, uvádza, že „Tvrdenie ,
že som pred obhajcami potvrdila, že mi bol , Krajskou
prokuratúrou Košice, resp. generálnou prokuratúrou daný pokyn na vznesenie obvinenia
a na vydanie výzvy na vydanie veci sa nezakladá na pravde.“. Zároveň z jej vyjadrenia
vyplýva, že obhajca sťažovateľa ju opakovane telefonicky, e-mailom i písomne žiadal
o potvrdení ústneho pokynu dozorového prokurátora na vznesenie obvinenia. Obhajca
sťažovateľa po doručení jej odpovede jej telefonicky oznámil, „že urobí všetko preto,
aby bol spis KP Košice odňatý, a to aj spôsobom, ktorý sa mi nebude páčiť.“. Naopak,
vyšetrovateľka v predmetnom liste popísala konzultáciu s predchádzajúcim dozorovým
prokurátorom ( ), ktorá vyznieva v prospech, nie v neprospech
sťažovateľky. Vyšetrovateľka sa však s jeho právnym názorom nestotožnila.
39. Na základe uvedených skutočností možno dospieť k záveru, že vyšetrovateľka
vydala uznesenie o vznesení obvinenia autonómne, bez akýchkoľvek vplyvov zo strany
dozorového prokurátora, ktorý jediný môže právne relevantným spôsobom ovplyvniť postup
a rozhodovanie vyšetrovateľa. Vo všeobecnosti platí, že konzultácie vyšetrovateľa
s dozorovým prokurátorom či jeho právne úvahy k ďalšiemu vývoju trestného konania
nemajú charakter záväzného pokynu pre vykonanie akéhokoľvek procesného úkonu
vyšetrovateľa. Ide len o štandardné prejavy výkonu dozoru prokurátora spojené s jeho
zodpovednosťou za priebeh a výsledok prípravného konania.
B) k otázke č. 2 ústavného súdu
40. Záväzný pokyn dozorového prokurátora na vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia, ktorý by ho následne vylučoval z rozhodovania o sťažnosti proti nemu, nebol
uložený ani v písomnej forme a ani vo forme ústnej. Vyšetrovateľka dňa 28. decembra 2017
písomne poprela, že obhajcovi sťažovateľa v priebehu prípravného konania oznámila
vydanie ústneho pokynu. Naopak, jej vyjadrenie svedčí o nátlaku obhajcu sťažovateľa
a o skrytých vyhrážkach. Obsah vyjadrenia sťažovateľky nepriamo potvrdzuje i jej správa
ešte zo dňa 18. septembra 2017 (príloha č. 8) adresovaná krajskej prokuratúre, v ktorej
okrem iného uviedla, že mieni sťažovateľov pri ich výsluchoch vyzvať na vydanie nimi
spracovaného poradenstva. Z toho vyplýva, že ani tvrdenie obhajcu sťažovateľa o uložení
pokynu vyšetrovateľke zo strany dozorového prokurátora na vydanie veci (záznam
v advokátskom spise zo dňa 19. októbra 2017) nemá akúkoľvek dôkaznú oporu.
41. Nakoniec, ani prípadné vydanie pokynu dozorového prokurátora (písomného
alebo ústneho) neodporuje zásadám výkonu jeho dozoru. Uvedené tvrdenia sú v súlade
s vyjadrením dozorového prokurátora uvedenom v stanovisku zo 6. októbra 2017
predloženom generálnej prokuratúre ku konaniu o návrhu sťažovateľov na zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia. Dozorový prokurátor tu uviedol,
že „námietka obv. týkajúca sa údajného pokynu prokurátora
na postup podľa § 206 ods. 1 Tr. por. nemá oporu v skutočnom stave veci. V tejto veci nebol
uplatnený postup podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por., čo preukazuje absencia písomného
opatrenia prokurátora, pričom takýto pokyn nebol daný ani vo verbálnej rovine. Nebol tiež
vopred vyslovený súhlas prokurátora so vznesením obvinenia stíhaným osobám “ (príloha
č. 9).
42. Na základe všetkých listinných podkladov je zrejmé, že dozorový prokurátor bol
oprávnenou osobou na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov. Jeho postupom
nedošlo k žiadnemu skráteniu práv sťažovateľov na inú právnu ochranu či spravodlivý
proces. Generálny prokurátor opierajúc sa o obsah predloženého spisového materiálu
nemohol dospieť k inému právnemu záveru ako tomu, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti
bolo z hľadiska subjektu vydané príslušným prokurátorom. V tejto súvislosti treba
zdôrazniť, že obhajca sťažovateľa nepredložil k rozhodovaniu generálnej prokuratúry o
jeho návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 363 až 370
Trestného poriadku záznamy zo svojho advokátskeho spisu, a teda tieto skutočnosti mu
neboli známe. Tvrdenia sťažovateľa podložené záznamami jeho obhajcu z októbra 2017 boli
tak riadne preverené až následne krajskou prokuratúrou. Vyšetrovateľka vo svojej správe
zo dňa 28. decembra 2017 opísala obsah svojej komunikácie s obhajcom sťažovateľa,
pričom žiadne pochybnosti o hodnovernosti jej vyjadrenia nevznikli.
C) K otázke č. 3 ústavného súdu
43. V predmetnom konaní týkajúcom sa posudzovania opodstatnenosti právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia neprichádzal do úvahy postup prokurátorov podľa príkazu
generálneho prokurátora z 12. mája 2017 por. č. 6/2017 o postupe prokurátorov pri
vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní (ďalej len „príkaz“).
Dôvod vylúčenia dozorového prokurátora z konania a rozhodovania o sťažnosti bol
sťažovateľom uplatnený vždy v rámci iného opravného prostriedku (riadneho
a mimoriadneho), a preto nebol dôvod pre konanie podľa príkazu. Ani podanie sťažovateľa
označené ako „reakcia na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
27.10.2017“ nebolo možné vybaviť v režime príkazu, keďže predchádzajúce vybavenie
signoval generálny prokurátor, ktorého postup nie je oprávnený preskúmať žiaden iný
prokurátor.
D) K otázke č. 4 ústavného súdu
44. Generálna prokuratúra je toho názoru, že sťažovateľ využil všetky prostriedky
nápravy, ktoré mal k dispozícii v prípravnom konaní ohľadne námietky porušenia funkčnej
inkompatibility dozorového prokurátora. Konkrétne ide o sťažnosť proti vzneseniu
obvinenia a následne návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom
konaní. Naopak sťažovateľka v priebehu celého prípravného konania neuplatnila žiadnu
výhradu voči osobe dozorového prokurátora konajúceho o jej sťažnosti. Sťažovateľka
až v ústavnej sťažnosti porušenie svojich práv oprela o existenciu údajného ústneho pokynu
dozorového prokurátora na vznesenie obvinenia.
5. Záver
45. Na základe vyššie uvedeného podľa názoru generálnej prokuratúry
k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae)
a v prípravnom konaní nedošlo. V tejto súvislosti možno
poukázať na opakovane judikovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka na rozhodnutie
v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu
verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Právny nárok
neexistuje ani na kladné prijatie návrhu oprávnenej osoby na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní a generálny prokurátor nemá povinnosť takému návrhu
vyhovieť. Je na úvahe generálneho prokurátora, či tento mimoriadny opravný prostriedok
uplatní alebo nie (bližšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 252/2010). Aj v intenciách rozhodovacej činnosti ústavného súdu platí,
že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 197/08).»
III.
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) alebo Trestného poriadku. V zmysle § 166
ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania,
ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Zákon
o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným
§ 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť
na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
7. Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. Rvp 33/2018
a sp. zn. Rvp 34/2018 vyplýva, že predmet obidvoch podaných sťažností je totožný
a smeruje proti rozhodnutiam tých istých orgánov verejnej moci, a to rozhodnutiu krajskej
prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017, upovedomeniu generálneho
prokurátora č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017
a rozhodnutiu generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 246/17/1000-13 zo 14. decembra 2017.
S prihliadnutím na obsah predmetných sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť týchto sťažností vrátane tej skutočnosti, že obidve podané sťažnosti
smerujú proti tým istým odporcom a podstatu podaných sťažností tvorí nesúhlas obidvoch
sťažovateľov s ich trestným stíhaním, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne
normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49
až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
10. Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv rozhodnutím krajskej
prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017, upovedomením generálneho
prokurátora č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017
a rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 246/17/1000-13 (v petite sťažností
nesprávne uvedené zrejmou chybou v písaní č. k. IV Tz 246/17/1000-13, pozn.)
zo 14. decembra 2017.
III.1 K sťažovateľmi namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím
krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Teda, ak na ochranu označených práv
bol sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu oprávnený využiť iné opravné
prostriedky/právne prostriedky nápravy podľa osobitných právnych predpisov, ústavný súd
jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či na ochranu tých práv, porušenie
ktorých sťažovatelia namietali v konaní pred ústavným súdom aj proti rozhodnutiu krajskej
prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017, mali k dispozícii účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv a či ich aj účinne využili.
12. Proti rozhodnutiu krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna 2017
mohli obidvaja sťažovatelia využiť účinný prostriedok nápravy v prípravnom konaní,
a to podanie návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363
a nasl. Trestného poriadku (ktorý aj využili, pozn.), a o tomto účinnom prostriedku nápravy
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť generálny prokurátor, pričom jeho právomoc
rozhodnúť o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku ako účinnom prostriedku nápravy
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažností
sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej neprípustnosti.
III.2 K sťažovateľmi namietanému porušeniu označených práv upovedomením
generálneho prokurátora č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6
z 27. októbra 2017
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
14.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho
nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
14.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru každý,
koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom.
15. V obidvoch podaných sťažnostiach sťažovatelia namietali porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o toto sťažovateľmi
označené právo ústavný súd poukazuje na to, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov
rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia
osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (III. ÚS 206/06, III. ÚS 2/09,
II. ÚS 494/2014). V dôsledku uvedeného sú sťažnosti sťažovateľov v tejto ich časti
namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
zjavne neopodstatnené a ústavný súd preto nimi podané sťažnosti v tejto ich časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
16. Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní
veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1
alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.
17. Z obsahu upovedomenia generálneho prokurátora č. k. IV Pz 246/17/1000-10
a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 vyplýva, že generálny prokurátor
v súvislosti s návrhmi sťažovateľov na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku
preskúmal vyšetrovací spis, ako aj dozorový spis krajskej prokuratúry a dospel k záveru,
že nie je dôvod na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní
v trestnej veci sťažovateľov [konkrétne uznesenia vyšetrovateľky ČVS: KRP-102/3-VYS-
KE-2016 z 10. apríla 2017 o vznesení obvinenia pre zločin skrátenia dane a poistného
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 Trestného
zákona a uznesenia prokurátora krajskej prokuratúry č. k. 1 Kv 34/16/8810-55 zo 16. júna
2017 vydaného v konaní o sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku]. Vo vzťahu
k dôvodnosti vedeného trestného stíhania generálny prokurátor vo svojom upovedomení
č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 argumentoval:
«Trestné oznámenie v tejto trestnej veci vyplynulo z podania Národnej kriminálnej
agentúry pod ČVS:PPZ-74/NKA-FP-ST-2015 z 22. 4. 2015, z ktorého je zistiteľné v
podstate to, že v rámci trestného konania v inej trestnej veci bolo zistené, že služby zo
strany dodávateľa daňových subjektov a
v skutočnosti neboli dodané, že sa malo jednať o účelovú fakturáciu, a že vyššie
uvedené daňové subjekty si na základe zabezpečených faktúr za poskytnuté služby ešte
aj v rokoch 2009 a 2010 krátili vlastnú daňovú povinnosť neoprávnene pomocou iných
fiktívnych dodávateľov a nakoľko k uskutočneniu zdaniteľného plnenia nedošlo,
na odpočítanie dane z týchto faktúr im nevznikol nárok.
Za zásadný dôkaz, hodnotenie ktorého orgánmi činnými v trestnom konaní namietajú
aj obvinení, je možné považovať hlavne výpoveď v procesnom postavení svedka
, ktorá uviedla a popísala okolnosti, o ktorých sa dozvedela ako účtovníčka
obv. .
Z jej výpovede vyplynulo, že poradenská činnosť, za ktorú boli vystavované
faktúry v zmysle skutkových viet, ktoré sú obsahom uznesenia vyšetrovateľa KR PZ KE
ČVS:KRP- 102/3-VYS-KE-2016 z 10. 4. 2017, a naň nadväzujúcej dane z pridanej hodnoty,
ktorá bola obv. a obv.
zahrňovaná do ich daňových priznaní v obdobiach uvedených v jednotlivých
skutkoch uvedeného uznesenia vyšetrovateľa KR PZ KE, v skutočnosti nemala byť
poskytovaná.
Uvedenou svedeckou výpoveďou bolo skutočné poskytovanie služieb obv.
a obv. spochybnené, a bolo preto dôvodné ich
poskytovanie vyhodnotiť ako také, že tieto boli predstierané a boli vyjadrované iba
v účtovnej rovine...
Na rozdiel od skutočností uvádzaných svedkyňou , obv.
v procesnom postavení svedka v podstate uviedla,
že k poskytnutiu poradenských služieb obchodnou spoločnosťou reálne
došlo, konkrétne uviedla, že tieto služby boli riadne dodané tak, ako sú vyfakturované a
tieto jej boli sprostredkované prostredníctvom otca, obv. .
Samostatne a bezprostredne so zástupcami obchodnej spoločnosti nejednala
v tejto súvislosti s nikým.
V podstate rovnaké skutočnosti uviedli v procesnom postavení svedkov aj obv.
, ako aj obv. , s výnimkou
(t.č. obv. ), ktorá v procesnom postavení svedka po poučení podľa
§ 130 ods. 1, ods. 2 Tr. por. využila právo nevypovedať...
Uvádzané skutočnosti t. č. obvinenými nie je možné vyhodnotiť ako také, ktoré by
spochybňovali hodnovernosť výpovede svedkyne , hlavne za situácie,
keď aj ďalšie zistenia v podstate potvrdzujú skutočnosti, ktoré uvádzala svedkyňa
.
V tomto smere samotné nepredloženie ani jedného relevantného výstupu
z poradenskej činnosti, ktorá bola obvineným dlhodobo poskytovaná, a za ktorú mali byť
platené desiatky tisíc eur rozhodne nemôže byť považované za prenesenie dôkazného
bremena na samotných, t. č. obvinených, ako to namietajú.
Orgány činné v trestnom konaní vzniknutú situáciu nemali možnosť vyhodnotiť inak,
keď na strane jednej boli zo strany t. č. obvinených predložené doklady (výstupy
z účtovníctva, faktúry, príjmové doklady), ktoré ale predstavujú len účtovnú rovinu
poskytnutých služieb (tieto zachované boli a majú ich v dispozícii), a na strane druhej,
nebol z ich strany predložený ani jeden relevantný výstup z poradenskej činnosti, resp. ich
nemajú podľa vlastného vyjadrenia v dispozícii na predloženie orgánom činným v trestnom
konaní.
Navyše, ako bude nižšie uvedené, práve konaním obvinených bolo orgánom činným
v trestnom konaní znemožnené zabezpečenie výstupov z poradenskej činnosti, na podporu
ich vlastného tvrdenia iným spôsobom, ako ich predložením zo strany obvinených.
Nie je možné akceptovať ani námietku obvinených v tom smere, že neboli
k predloženiu výstupov z poradenskej činnosti vyzvaní, z dôvodu, že nielen obv.
vo výsluchu v procesnom postavení svedka 30. 9.
2015, ale aj obv. vo výsluchu v procesnom postavení svedka 28. 8.
2015 uviedli, že takýmto materiálom nedisponujú. Preto vyšetrovateľovi KR PZ KE
nevznikol dôvod vyzývať ich na ich vydanie.
V tejto súvislosti je nutné skonštatovať, že predloženie relevantných výstupov
z poradenskej činnosti obvinenými sa javí byť úplne prirodzené a logické, že budú
predložené na podporu správnosti nimi už predložených výstupov z účtovníctva, faktúr,
ako aj príjmových dokladov, ako aj podporu ich tvrdenia o skutočnej existencii výstupov
z poradenskej činnosti.
Práve spôsob, akým postupoval t. č. obv. , ktorý previedol obchodný
podiel obchodnej spoločnosti na , ktorému po prevode
obchodného podielu mal odovzdať celé účtovníctvo uvedenej obchodnej spoločnosti,
vrátane archívu spoločnosti, znemožnil orgánom činným v trestnom konaní zabezpečenie
výstupov z poradenskej činnosti.
Svedok v tejto súvislosti vo svojej výpovedi popiera, že by bol vedome
nadobudol obchodný podiel v uvedenej obchodnej spoločnosti a poprel aj tú skutočnosť,
že by prevzal nejaké dokumenty, ktoré s touto obchodnou spoločnosťou súvisia tak, ako to
uvádza obv. . V podstate uviedol, že podpisy, ktoré sa nachádzajú
na dokumentoch k tejto obchodnej spoločnosti boli od neho vylákané podvodne, a to tak,
že asi niekedy pred vianočnými sviatkami 2010 za ním prišiel známy , ktorý mu
ponúkol pôžičku vo výške 200,- eur s tým, že to ale treba celé urobiť cez notára. U notára
v podpísal takú veľkú kopu papierov, ktorých obsah nepozná. To bolo
celé a nevie o tom, že by bol konateľom nejakej spoločnosti, alebo, že by preberal nejaké
účtovníctvo. Tie papiere podpísal iba preto, že si myslel, že ide o tú pôžičku, ktorú napokon
ani nedostal.
Následne 23. 3. 2016 bol vypočutý v procesnom postavení svedka ,
ktorý uviedol, že pozná osobu , a že je to švagor jeho manželky. Taktiež uviedol,
že je pravda, že s ním išiel niekedy koncom decembra 2010 na notársky úrad do
, ale on dovnútra nešiel, ale len čakal vonku pred budovou. Ten mu
mal povedať, že si tam potrebuje vybaviť nejaké papiere. On sám mu žiadne papiere
nedával a ani mu nenúkal žiadnu pôžičku. O prevodoch nejakých spoločnosti a odovzdávaní
účtovníctva nevie nič.
Konštatujem, že takýto prevod uvedeného obchodného podielu je možné považovať
za špekulatívny, iba v snahe dosiahnuť možnosť nepreukázať reálnu činnosť obchodnej
spoločnosti , a že jedinou snahou obv. bolo síce zákonným
spôsobom využiť možnosť uvedenú obchodnú spoločnosť previesť na nadobúdateľa, ale iba
v záujme, aby sa nezachovali dokumenty, ktoré by mohli slúžiť, ako relevantný dôkaz
o činnosti tejto obchodnej spoločnosti, a ktorá by inak mohla poskytnúť relevantné
dokumenty, a to aj v súvislosti s poskytovanou poradenskou činnosťou v prospech
obvinených, orgánom činným v trestnom konaní. Práve týmto spôsobom bolo znemožnené
zabezpečenie výstupov z poradenskej činnosti orgánom činným v trestnom konaní iným
spôsobom, ako ich predložením zo strany t. č. obvinených.
Poznamenávam, že obvinení, ako už bolo uvedené uvádzali vo výsluchu v procesnom
postavení svedka, že výstupmi z poradenskej činnosti nedisponujú. Otázne je, či je tomu tak
skutočne z dôvodu, že nepovažovali za potrebne ich archivovať, lebo im žiadny predpis
takúto povinnosť neustanovoval, alebo z iného, iba im známeho dôvodu. Rovnako je otázne,
z akého dôvodu zaplatili nemalé finančné prostriedky, za poradenskú činnosť, ktorá bola
nevyhnutne potrebná na ich prácu, s obsahom výstupov ktorej nemali vzhľadom na ich
pracovné vyťaženie čas sa zaoberať, keď následne výstupy z poskytnutej poradenskej
činnosti, ani nebolo potrebné z ich strany uchovať. Iba samotný čas, v súvislosti
s poskytnutou poradenskou činnosťou na základe Zmluvy odbornej poradenskej
a konzultačnej činnosti zo 7. 1. 2009 a Mandátnej zmluvy z 5. 1. 2010, ktoré boli uzavreté
na základe dohody medzi obv. a obv. ,
a za ktorú mali uhradiť nemalé finančné prostriedky, svedčí o „dôležitosti“ výstupov
z poradenskej činnosti.
Aj z uvedeného je pre orgány činné v trestnom konaní logicky zdôvodniteľné to, že
výstupy z poradenskej činnosti v skutočnosti neexistovali, a že uvedené konanie obvinených
bolo výlučne v snahe zakryť vlastnú trestnú činnosť, z ktorej sú aktuálne obvinení.
Taktiež aktuálne za účelové je možné považovať aj vyjadrenie obv.
v tom smere, že poradenstvo dostávala v rozsahu, v akom ho
požadovala od dodávateľov prostredníctvom otca obv. ,
z nasledovného dôvodu.
Hoci obvinená uhrádzala poskytnuté služby, nikdy podľa vlastného tvrdenia, sa
rokovania s dodávateľmi služby nezúčastnila, osobne sa s nimi nestretávala, priamo s nimi
nekomunikovala, otázky poradenstva s nimi neriešila, nezaujímala sa, akým spôsobom
a prostredníctvom akých konkrétnych osôb uvedené otec realizoval a faktúry vystavené jej
dodávateľmi nikdy nepreverovala.
Je preto nelogické, ako mohla vedieť, že aká konkrétna služba jej je v skutočnosti
poskytovaná, a za akú konkrétnu službu uhrádza na základe jednotlivo vystavených faktúr
v rozhodnom období.
Z uvedeného je pre orgány činné v trestnom konaní logicky zdôvodniteľné to, že obv.
mal vedomosť o tom, že žiadne poradenské služby poskytované
neboli, a že obv. vedela, že žiadne služby nedostáva
ani ona. Súčasne z ničoho nevyplýva, že by bola zo strany obv.
uvádzaná do omylu v tom smere, že hoci žiadnu službu nedostal poskytnutú ani pre seba,
ale ani pre obv. , by jej mal predstierať, že jej doručuje
výstup z poradenskej služby, ktorý si vopred u neho objednala a uhradila za neho
fakturovanú cenu.
Z tohoto konštatovania je preto daná dôvodnosť aj o úvahách v súvislosti
so subjektívnou stránkou konania obvinenej, nakoľko zaúčtovávanie nákladov
za poradenské služby do účtovníctva s vedomím, že tieto v skutočnosti neboli poskytnuté
bolo z jej strany nepochybne vedené iba v úmysle zákonnú daňovú povinnosť skrátiť.
V prospech vyhodnotenia zabezpečených dôkazov v tom smere, že poradenské služby
boli iba predstierané, nasvedčuje aj duplexnosť takto poskytovaných služieb, nakoľko
aj obv. , ale aj obv. mali
v rozhodnom období účtovníka , ktorý im poskytoval rôzne služby
v širokom rozsahu, ako to uvádza vo svojej výpovedi z 20. 10. 2016 (č. l. 564-568
vyšetrovacieho spisu) a okrem mzdovej evidencie, DPH, kontrolných výkazov, a iné im
poskytoval aj konzultácie ohľadne vzniknutých problémov. Preto je spochybniteľné,
že niektoré služby by boli t. č. obvinení využívali duplexne a za tieto by aj opakovane platili.
Uvedené zásadné dôkazy, ale aj iné, ktoré nie je potrebné opakovať, boli vykonané
do vydania uznesenia vyšetrovateľa PZ ČVS:KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. 4. 2017,
po predchádzajúcom procesnom postupe podľa Trestného poriadku.»
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Inými
slovami, ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).
19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06,
I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).
20. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručených v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
21.1 Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálneho prokurátora
č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 (bod 17 tohto
odôvodnenia) ústavný súd konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej
právomoci a predovšetkým podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a Trestného
zákona, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické,
legitímne a právne akceptovateľné. Generálny prokurátor vzal na vedomie a zaoberal sa
podstatou argumentov sťažovateľov vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl.
Trestného poriadku, pričom zároveň, vychádzajúc pritom z obsahu vo veci vykonaných
dôkazov a z nich plynúcich skutočností, objasnil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru
o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľov. Závery, ku ktorým generálny prokurátor
dospel, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu prípravného konania
neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nie je možné považovať za arbitrárne. Jeho postup
bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, preto po jeho preskúmaní ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľmi namietaným porušením základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
21.2.1 V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je
tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie
skutkového stavu veci, a taktiež na to, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim
o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie
pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83,
H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
(napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom
(fair hearing) v žiadnom prípade nechápu právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti
konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014). V naznačených súvislostiach teda ústavný súd
akcentuje, že mu neprináleží sa vyjadrovať k právnej podstate skutočností, na podklade
ktorých bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľov, ani hodnotiť a „vážiť“
jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť alebo dôvodnosť, resp. to, či sú
postačujúce k záveru o vyvodení trestnoprávnej zodpovednosti.
21.2.2 Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať
iba ústavné kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené
v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho, či neprekračujú rámec
ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-ktorej
veci. Úlohou ústavného súdu teda nie je nahrádzať činnosť, resp. právne závery orgánov
činných v trestnom konaní, ale dohliadať na zlučiteľnosť účinkov výkonu právomoci
orgánov verejnej moci so základnými právami garantovanými prostredníctvom ústavy
a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. Ak je postup orgánu verejnej moci v konkrétnej
veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné
a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci
a vyslovovať porušenie základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
21.3 V naznačených súvislostiach je potrebné z hľadiska ústavnoprávnej
udržateľnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní poukázať aj na to, že odkladanie,
resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto postup splnené
podmienky, je porušením § 206 ods. 1 Trestného poriadku a podstatnou chybou prípravného
konania, eventuálne aj podstatnou chybou celého konania, ktoré predchádza rozsudku
[§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku; Zo súdnej praxe 4/2006, čl. 60], preto za ústavne
akceptovateľný považuje ústavný súd aj právny názor generálneho prokurátora o tom, že
«Je neprípustné viesť trestné stíhanie len „vo veci“ pri splnení podmienok (aj) § 206 ods. 1
Tr. por., teda so zjavným a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym
páchateľom, eventuálne tiež označeným v uznesení o začatí trestného stíhania menom,
priezviskom, prípadne aj adresou bydliska, bez toho, aby zároveň bolo vznesené
aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý
síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím by sa tejto osobe zabránilo uplatňovať
procesné práva obvineného, napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie
dokazovania, nazerať do spisu, alebo zvoliť si obhajcu.». Teda vznesenie obvinenia
je dôležitým procesným úkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné
stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné
postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia je preto potrebné,
aby sa odôvodnil záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom k takémuto záveru
o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí tzv. vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý
musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie je však potrebné,
aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná, ako to je v prípade obžaloby.
22. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,
že sťažovatelia sa v danom prípade domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím vydaným
už v počiatočnom štádiu trestného stíhania (v skorom štádiu prípravného konania). V tejto
súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu,
z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Ústavné
súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade
prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným
spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami
23. Ústavný súd už v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie
od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu
(III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 197/08, I. ÚS 314/09).
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany
ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv
a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými
je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni
ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to
určené. Osobitne otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného
konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti prináleží zaoberať sa otázkou ochrany
základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení (s výnimkou niektorých špecifických
situácií, napríklad ak súčasne došlo k zásahu do osobnej slobody sťažovateľa), teda
po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému, resp. obžalovanému
Trestný poriadok poskytuje.
24. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec
sťažovateľov sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom
konaní, keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti ich trestného stíhania meritórne
zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľom ako obvineným a prípadne aj v ďalšom
štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným právne
účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou
vrátane nimi označeného práva na inú právnu ochranu, k porušeniu ktorého malo dôjsť
aj v dôsledku postupu generálneho prokurátora v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky
zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov
(prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z druhej časti (predsúdne konanie)
tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj tretej časti (súdne konanie) druhej
hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie
a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.
Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvého stupňa, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať
v trestnej veci sťažovateľov, ale aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej
trestnej veci a prípadne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, sú súdmi
s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových
aj právnych otázok, vyriešenie ktorých je nevyhnuté pre meritórne skončenie veci
(III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).
25. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd
Českej republiky, ako to vyplýva napríklad z jeho uznesenia sp. zn. I. ÚS 2149/2016
zo 16. augusta 2016:
„6. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že ako vo svojej judikatúre opakovane
zdôrazňuje, pri svojom rozhodovaní vychádza zo zásady subsidiarity konania o ústavnej
sťažnosti, ktoré je treba vnímať ako konanie mimoriadne. Ústavný súd uplatňuje zásadu
zdržanlivosti a minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti iných orgánov verejnej
moci predovšetkým tam, kde doposiaľ nebolo meritórne rozhodnuté. Tak aj zasahovanie
do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného konania Ústavný
súd považuje, s výnimkou situácií úplne mimoriadnych (napr. ak je súčasne dotknutá
osobná sloboda jednotlivca), za neprípustné, prípadne nežiaduce [porov. nález sp. zn. III.
ÚS 62/95 z 30. 11. 1995 (N 78/4 SbNU 243) či uznesenie sp. zn. IV. ÚS 316/99 zo 6. 9.
1999, sp. zn. I. ÚS 486/01 z 11. 12. 2001, sp. zn. IV. ÚS 213/03 z 21. 11. 2003, sp. zn.
IV. ÚS 262/03 z 30. 6. 2003 a ďalšie]. Kasačná intervencia tak má svoje miesto iba
v prípadoch zjavného porušenia kogentných pravidiel podústavného práva, kedy sa postup
orgánov činných v trestnom konaní úplne vymyká ústavnému, resp. zákonnému
procesnoprávnemu rámcu, a ním založené vady, prípadne ich dôsledky, nie je možné
v rámci sústavy orgánov činných v trestnom konaní, najmä všeobecných súdov, už nijako
odstrániť (porov. napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 674/05 z 25. 1 . 2006). Inak povedané, svoj
zásah považuje Ústavný súd ako dôvodný iba v situácii materiálneho (obsahového)
a na prvý pohľad zrejmého odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
8. Pokiaľ ide konkrétne o uznesenie, ktorým sa podľa § 160 ods. 1 Trestného
poriadku rozhoduje o začatí trestného stíhania, Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane
konštatoval, že toto uznesenie je úkonom so závažnými dôsledkami pre osobu obvineného
a k jeho vydaniu smie dôjsť jedine v zákonných medziach (čl. 2 ods. 3 ústavy Slovenskej
republiky, čl. 2 ods. 2 Charty). Avšak toto rozhodnutie má vo svojej podstate iba predbežný
charakter a jeho zmyslom vo vzťahu k obvinenému je oznámenie, že je stíhaný pre určitý
skutok, čo je podmienkou ďalších procesných úkonov v trestnom konaní [uznesenia
sp. zn. II. ÚS 1465/13 zo 6. 6. 2013 či uznesenie sp. zn. III. ÚS 693/06 zo 7. 12. 2006
(U 14/43 SbNU 655)]. Zdržanlivosť v zásahoch proti uzneseniu o začatí trestného stíhania
Ústavný súd prelomil len za úplne mimoriadnych okolností, pre ktoré je charakteristická
existencia zjavnej ľubovôle v rozhodovaní. Aj vtedy však Ústavný súd zotrval na stanovisku,
že mu neprináleží akokoľvek preskúmať rozhodnutia o začatí trestného stíhania po vecnej
stránke, pretože to patrí do právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Dôvodnosť
obvinenia a zákonnosť trestného stíhania je totiž predmetom celého trestného konania,
a preto je príslušnými orgánmi z úradnej povinnosti skúmaná počas trestného konania.
Ústavný súd je v tejto súvislosti povolaný zaoberať sa otázkou ochrany základných práv
a slobôd zásadne až po jeho ukončení, po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov
na ochranu práv podľa trestného poriadku.
10. Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku neodôvodnenosti a neopodstatnenosti trestného
stíhania, Ústavný súd konštatuje, že na začiatku trestného stíhania nie je možné z logiky
veci dosiahnuť úplnú istotu o spáchaní trestného činu; k začatiu trestného stíhania teda
postačí vyšší stupeň pravdepodobnosti nasvedčujúci tomu, že obvinený spáchal skutok
spôsobom popísaným v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania. Odtiaľ sa
potom odvíja aj adekvátna úroveň obsahovej precíznosti jednotlivých náležitostí
rozhodnutia. Pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania, s ohľadom na dôkaznú situáciu,
nie je možné požadovať od orgánov činných v trestnom konaní, aby v uznesení o začatí
trestného stíhania bol obsiahnutý úplne vyčerpávajúce popis. Trestná činnosť nemusí byť
v tomto štádiu spoľahlivo preukázaná a neskôr v skutkovej vete popísaná natoľko
spoľahlivo, ako je to napríklad u obžaloby (porov. napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 2652/14
zo 16. 6. 2015 či uznesenie sp . zn. IV. ÚS 1986/15 z 22. 9. 2015). Z hľadiska ústavných
garancií základných práv je podstatná predovšetkým identifikácia skutku tak, aby nemohol
byť zamenený s iným (§ 160 ods. 1 veta druhá trestného poriadku), teda aby bol obvinený
čo najpresnejšie oboznámený s tým, čo je mu kladené za vinu. Ústavnoprávnu rovinu pritom
nedosahuje spor o väčšiu či menšiu mieru úplnosti popisu skutku, resp. výstižnosti jeho
určenia, rovnako ako opodstatnenosti záveru o dôvodnosti trestného stíhania.“
26. Napokon z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 494/2014-16 z 22. augusta 2014
dokonca vyplýva:
«Navyše, využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora
vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný
súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného
poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno
použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti
meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo „vo veci“, a teda ide o rozhodnutia
konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad
vyplýva aj z dôvodovej správy k § 363 Trestného poriadku, podľa ktorej treba umožniť
vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom
postúpená inému orgánu alebo ktorými bolo zastavené alebo podmienečne zastavené
trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočívajú na chybnom procesnom konaní, aby
nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Uznesenie o vznesení obvinenia je
rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti určitej osobe, nie je to rozhodnutie
vo veci samej.
V tejto súvislosti možno tiež uviesť podobnú právnu úpravu v Českej republike.
Podľa § 174a Trestního řádu (zákona č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov) môže
najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu o zastavení
trestného stíhania a o postúpení veci.»
27. V nadväznosti na označenú argumentáciu ústavný súd, postupujúc podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmieta sťažovateľmi podané sťažnosti vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v tejto ich časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa postupu generálneho
prokurátora, ktorý mal zaviazať podriadenú krajskú prokuratúru právnym názorom
spočívajúcim v postupe podľa § 234 Trestného poriadku po skončení prípravného konania
(bližšie pozri bod 3.2), ústavný súd poukazuje na vyjadrenie samotného generálneho
prokurátora, ktorý k uvedenej otázke vo svojom upovedomení č. k. IV Pz 246/17/1000-10
a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 konštatoval:
„Konštatujem, že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre
kohokoľvek zistiteľné, že zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por.
je možné iba v tom prípade, ak skutočnosť, že skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty
niektorého trestného činu alebo priestupku, iného správneho deliktu alebo disciplinárneho
previnenia, musí byť bez akýchkoľvek pochybností zistená. Ak výsledky vyšetrovania alebo
skráteného vyšetrovania svedčia o tom, že jeho doplnením môžu byť preukázané znaky
trestného činu, priestupku, iného správneho deliktu alebo disciplinárneho previnenia,
trestné stíhanie až do skončenia doplnenia nemožno z tohto dôvodu zastaviť.
Zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. je možné len
za predpokladu, že je spoľahlivo a mimo akýchkoľvek pochybnosť zistené, že skutok,
pre ktorý sa trestné stíhanie vedie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
V prípadoch, v ktorých aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov trvajú
pochybnosti o tejto otázke alebo do úvahy prichádza viacero verzií skutkových zistení
a treba rozhodnúť o tom, ktorá z nich je pravdivá, na podklade posúdenia a hodnotenia
dôkazov, je nevyhnutné, aby prokurátor podal obžalobu a aby také rozhodnutie urobil súd...
Z dôvodu, že skutočnosti, ktoré svedkyňa uviedla boli potvrdené
vyššie uvedenými dôkazmi, postupoval vyšetrovateľ KR PZ KE správne a zákonne pri
vydaní uznesenia pod ČVS:KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 10. 4. 2017 v spojení s uznesením
ČVS: KRP-102/3-VYS-KE-2016 z 18. 9. 2017, keď podľa § 199 ods. 1 Tr. por. začal trestné
stíhanie a súčasne podľa § 206 ods. 1, ods. 2 Tr. por. vzniesol obvinenie...
Vzhľadom na uvedené za zásadné považujem to, že s prihliadnutím na obhajobu
obvinených a skutočností vyplývajúcich z výpovedí, ktoré boli doteraz realizované, ako aj
listinných dôkazov vyplýva, že v danom prípade existujú dve skupiny dôkazov, medzi
ktorými sú rozpory. Skutočnosť, že vyšetrovateľ PZ vykonáva dôkazy podľa § 2 ods. 10 Tr.
por. determinujú správnosť a zákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ, ako aj dozorového
prokurátora.
Ale ani v prípade, že nebude v ďalšom konaní možné zistiť orgánmi činnými
v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor
a policajt), ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, vyšetrovateľ PZ, ani prokurátor
nie je oprávnený zastaviť trestné stíhanie, ale je povinný vo veci podať obžalobu. Zistenie,
ako to už bolo vyššie konštatované, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, v takomto
prípade závisí iba od ich zhodnotenia súdom a ich vykonaním na hlavnom pojednávaní.“
29. Podľa § 215 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak a) je
nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, b) nie je tento skutok
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, c) je nepochybné, že skutok nespáchal
obvinený. Podľa § 285 Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak a)
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, b) skutok nie je
trestným činom, c) nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený... e) trestnosť činu zanikla,
f) prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2.
30.1 Z komparácie právnej úpravy Trestného poriadku v jeho § 215 a § 285
explicitne vyplýva, že pre zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní (po postupe
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku toto právo prináleží len prokurátorovi) sa vyžaduje
stav vykonaného dokazovania na takej úrovni dôkaznej situácie, že akýkoľvek iný záver
by bol nielen v rozpore s obsahom dôkazov, ale aj s príslušnou zákonnou úpravou.
Teda z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní musí vyplynúť jediný možný záver,
a to záver o tom, že je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený, alebo záver o tom,
že skutok sa síce stal, ale nemá znaky trestného činu alebo iného menej závažného
protiprávneho konania (rozumej spravidla priestupku).
30.2 Pokiaľ v rámci dokazovania v prípravnom konaní jestvujú dôkazy podporujúce
rozumný predpoklad (rozumej vychádzajúci z vykonaného dokazovania) o tom, že bol
spáchaný trestný čin a kto je osoba páchateľa, nejde v danom prípade o ten predpokladaný
právny a skutkový stav, ktorý by umožnil postupovať v intenciách § 215 Trestného
poriadku. Práve k tomu viedli aj už predostreté úvahy generálneho prokurátora, že pokiaľ
bude pri skončení vyšetrovania v predmetnej veci existovať skutkový stav pripúšťajúci
viacero verzií, rozhodnúť o tom, ktorá je alebo bude v predmetnej veci relevantná,
je oprávnený len súd ako nezávislý orgán súdnej moci, a nie orgán prípravného konania,
ktorým je prokurátor nedisponujúci postavením a nezávislosťou orgánu súdnej moci.
Tento záver nadobúda na význame práve pri postihovaní daňovej trestnej činnosti,
resp. ekonomickej trestnej činnosti, ktorá sa vyznačuje spravidla vysoko sofistikovaným
spôsobom jej páchania a častokrát aj absenciou priamych usvedčujúcich dôkazov.
30.3 Navyše je potrebné poukázať aj na to, že v čase rozhodovania generálneho
prokurátora o návrhu podľa § 363 Trestného poriadku bolo vyšetrovanie v predmetnej veci
len na jeho začiatku, keď neboli ani zo strany prokuratúry a ani zo strany obhajoby
zabezpečené všetky dôkazy a vyčerpané všetky dôkazné prostriedky, ktoré by spolu
s už zistenými skutočnosťami mohli odôvodniť záver aj podľa predstáv sťažovateľov
smerom k § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
31. V nadväznosti na uvedené ústavný súd, postupujúc podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, odmieta sťažovateľmi podané sťažnosti aj v tejto ich časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
III.3 K sťažovateľmi namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím
generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 246/17/1000-13 zo 14. decembra 2017
32. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa toho, že mal byť vydaný pokyn
vyšetrovateľke krajského riaditeľstva na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
zo strany vec dozorujúceho prokurátora krajskej prokuratúry (bližšie pozri bod 3.1
a argumentáciu tam uvedenú) vrátane postupu generálnej prokuratúry podľa príkazu
generálneho prokurátora č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní
žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní, ústavný súd v prvom rade poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 246/17/1000-13
zo 14. decembra 2017, v ktorom sa uvádza:
«Vzhľadom na to, že generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá nadriadeného
prokurátora, jeho stanovisko alebo rozhodnutie vydané v ktorejkoľvek veci je konečné a nie
je oprávnený ho preskúmavať žiadny prokurátor činný v Slovenskej republike, a to bez
ohľadu na skutočnosť, či rozhodnutie podpísal sám generálny prokurátor Slovenskej
republiky alebo na jeho podpísanie splnomocnil iného prokurátora.
Z uvedeného dôvodu Vaše podanie doručené Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky 8. 12. 2017 bolo odložené bez prijatia ďalších opatrení s tým, že upovedomenie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. IV Pz 246/17/1000-10
a IV Pz 251/17/1000-6 o spôsobe vybavenia Vášho návrhu na zrušenie právoplatného
uznesenia prokurátora a vyšetrovateľa PZ je konečné.
Vaše podanie v časti, v ktorej žiadate zistiť všetky skutočnosti týkajúce sa toho,
či v predmetnej trestnej veci bol, alebo nebol vydaný pokyn Krajskej prokuratúry Košice na
vznesenie obvinenia uvádzam, že stanovisko k tejto požiadavke je obsahom citovaného
upovedomenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 27. 10. 2017, sp. zn.
IV Pz 246/17/1000-10 a IV Pz 251/17/1000-6, v ktorom bolo konštatované, „že
z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu vyplýva, že pokyn postupom
podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por, nebol vydaný ani prokurátorom krajskej prokuratúry,
ako to namieta , a to ani vo forme vopred vysloveného súhlasu
prokurátora s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, či už v písomnej, alebo verbálnej
forme po tom, ako bola opatrením krajského prokurátora pod sp. zn. 1 Kv 34/16/8800-2
zo 7. 7. 2016 určená výnimka z ustanovenia § 46 ods. 5, ods. 7 zák. č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov na trestné konanie v tejto trestnej veci, vrátane
konania pred príslušným okresným súdom, ktorým boli poverení prokurátori Krajskej
prokuratúry Košice.“
Z uvedeného konštatovania vyplýva, že obsahom predloženého na vec sa
vzťahujúceho spisového materiálu (t. j. vyšetrovacieho spisu a obsahu dozorového spisu
prokurátora) nebola žiadna taká písomnosť, ktorú by mala povinnosť vyšetrovateľka
s poukazom na § 6 ods. 1 písm. e) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi založiť
do vyšetrovacieho spisu, z ktorej by vyplýval taký procesný prejav vôle prokurátora, ktorú
by bolo možné považovať za záväzný pokyn prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. a)
Trestného poriadku, resp. iná písomnosť, napr. vo forme úradného záznamu, z ktorej by
bola daná jednoznačne vyjadrená povinnosť, (nie zvažovanie určitého postupu policajtom)
na základe prokurátorom označených (už zistených okolností) k vydaniu uznesenia
o vznesení obvinenia.
Rovnaká písomnosť by potom musela byť aj obsahom dozorového spisu prokurátora,
ktorá skutočnosť pri vybavovaní Vášho návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia
vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Košice
z 10. 4. 2017 ČVS:KRP-102/3-VYS-KE-2016 v spojení s uznesením prokurátora Krajskej
prokuratúry Košice, sp. zn. 1 Kv 34/16/8810 zo 16. 6. 2017 zistená nebola.
Iba jednoznačne vyjadrený pokyn vylučuje prokurátora z rozhodovania o sťažnosti
proti dotknutému (následne vydanému) rozhodnutiu policajta.
S poukazom na uvedené Vaše podanie doručené Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky 8. 12. 2017 bolo odložené bez prijatia ďalších opatrení.»
33.1 K tejto námietke sťažovateľov ústavný súd v prvom rade konštatuje,
že keďže upovedomenie generálneho prokurátora č. k. IV Pz 246/171000-10
a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017 bolo signované námestníkom generálneho
prokurátora konajúcim v zastúpení a na základe poverenia samotného generálneho
prokurátora, sťažovateľmi podaný návrh na postup podľa príkazu generálneho prokurátora
č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie
zákonnosti v trestnom konaní je možné vyhodnotiť ako obsolentný návrh, pretože
už zo samotného textu predmetného príkazu je zrejmé, že preskúmavať postup generálneho
prokurátora z dôvodu funkčnej nepríslušnosti nie je oprávnený žiadny iný prokurátor,
keďže už niet žiadneho iného nadriadeného prokurátora, ktorý by disponoval potrebnou
právomocou na také preskúmanie. Tohto záveru si boli zjavne vedomí aj samotní
sťažovatelia, ktorí stanovenú lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa
zákona o ústavnom súde odvíjali od doručenia upovedomenia generálneho prokurátora
č. k. IV Pz 246/17/1000-10 a č. k. IV Pz 251/17/1000-6 z 27. októbra 2017,
a nie od doručenia rozhodnutia generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 246/17/1000-13
zo 14. decembra 2017.
33.2 V druhom rade ústavný súd poukazuje na to, že v dôsledku námietok
sťažovateľov sa nezávislosťou postupu vo veci konajúcej vyšetrovateľky krajského
riaditeľstva zaoberal aj samotný generálny prokurátor, ktorý aj prostredníctvom podriadenej
krajskej prokuratúry a Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zaobstaral
písomnosti vyvracajúce sťažovateľmi deklarované skutočnosti. Išlo predovšetkým
o písomné vyjadrenie samotnej vyšetrovateľky krajského riaditeľstva z 28. decembra 2017
adresované krajskej prokuratúre, ako aj odpoveď na e-mailovú komunikáciu s právnym
zástupcom sťažovateľky JUDr. Milošom
Kvasňovským z 21. decembra 2017, z ktorých vyplýva, že samotná vyšetrovateľka
krajského riaditeľstva písomne a autonómne poprela skutočnosť o prijatí ústneho alebo
iného pokynu na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, či už zo strany svojich
bezprostredných nadriadených, alebo dozorujúcej krajskej prokuratúry vykonávajúcej dozor
nad vecou. Naopak, z príkazu generálneho prokurátora č. k. IV/3 GPt 213/17/1000-5
z 2. júna 2017 o neodňatí veci krajskej prokuratúre je zrejmé, že názor sťažovateľa
k otázke neprimeranej ingerencie prokurátorov krajskej
prokuratúry v predmetnej veci z dôvodu zaujatosti voči jeho osobe bol predmetom
posúdenia generálnym prokurátorom na podklade návrhu podaného týmto sťažovateľom.
Zo záverov uvedeného posúdenia vyplýva, že bez uvedenia konkrétnych skutočností
nasvedčujúcich možnú zaujatosť prokurátorov krajskej prokuratúry nestačí len
vo všeobecnej rovine vyjadrená nespokojnosť s postupom orgánov činných v trestnom
konaní, a teda generálny prokurátor nezistil v postupe krajskej prokuratúry žiadne
nedostatky odôvodňujúce rozhodnutie o odňatí veci.
33.3 Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia napriek svojim argumentom a snahám
nepreukázali porušenie princípu nezávislosti dozorového prokurátora vo vzťahu k tvrdeniu
týkajúcemu sa vydaného ústneho pokynu a následnému postupu vyšetrovateľa
pri predkladaní veci na rozhodnutie o sťažnosti. Podporne v súvislosti s už predostretými
argumentmi tieto závery možno oprieť aj o znenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní
a súdmi v znení neskorších predpisov, ktorá čo sa týka tvorby vyšetrovacieho spisu orgánmi
činnými v trestnom konaní, v § 6 bode e) výslovne zaväzuje orgán činný v trestnom konaní
založiť do vyšetrovacieho spisu rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu, záväzný pokyn
prokurátora, a teda v prípade, ak by bol vydaný ústny pokyn vyšetrovateľke krajského
riaditeľstva na postup v predmetnej veci podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, musel by
byť takýto pokyn potvrdený písomnou formou a musel by tvoriť obsah vyšetrovacieho
spisu. Z obsahu podaných sťažností a k nim priložených príloh je zrejmé, že obsahom
vyšetrovacieho spisu takýto pokyn nie je, a preto argumentáciu sťažovateľov, v ktorej
vyjadrujú svoje presvedčenie o existencii takéhoto pokynu aj prostredníctvom predložených
úradných záznamov, resp. záznamov do advokátskeho spisu z 9. októbra 2017, 13. októbra
2017 a 19. októbra 2017, vníma ústavný súd len ako súčasť obhajobných námietok
obidvoch sťažovateľov v prípravnom konaní.
33.4 Napokon obhajca sťažovateľky
bol samotnou vyšetrovateľkou krajského riaditeľstva v rámci
ich vzájomnej e-mailovej komunikácie už 21. decembra 2017 písomne vyrozumený o tom,
že táto zo strany krajskej prokuratúry neprijala žiadny záväzný pokyn, v ktorom by jej bola
jednoznačne stanovená povinnosť na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku tak,
ako to predpokladá aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 13/2017 z 13. júna 2017) a § 230
ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. V tejto súvislosti sa ústavnému súdu žiada poznamenať
aj to, že obhajcovia sťažovateľov sa pri svojich zisteniach odvolávajú na vyjadrenia
vyšetrovateľky krajského riaditeľstva a ňou údajne spísaný záznam a tieto ich zistenia majú
sekundárne čerpať práve z jej vyjadrení, pričom ich na druhej strane samotná
vyšetrovateľka ako primárny zdroj tejto informácie popiera. Vzhľadom na uvedené
vyjadrenie vyšetrovateľky krajského riaditeľstva a reálnu absenciu písomného
prokurátorského pokynu k postupu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku v obsahu
vyšetrovacieho spisu ústavný súd zhodne s právnym názorom generálnej prokuratúry
považuje absenciu predmetného pokynu za skutkovo primerane nielen preverenú, ale aj
preukázanú.
34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd, postupujúc podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, odmieta sťažovateľmi podané sťažnosti v tejto jej časti taktiež z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
35. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celkov sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nich uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich
je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. novembra 2018