Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)III. ÚS 144/2016
PDF · 224.71 KB
No categories available
III. ÚS 144/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, a
, zastúpených advokátom Mgr. Marekom
Parom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.
21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a
(ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3
a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Tp 139/2014
z 12. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú uznesením vyšetrovateľa
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, odboru kriminálnej polície
pod ČVS: KRP-345/1-VYS-NR-2014 z 28. júna 2014 trestne stíhaní pre obzvlášť závažný
zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona.
V uvedenej trestnej veci boli sťažovatelia uznesením sudcu okresného súdu pre
prípravné konanie sp. zn. 21 Tp 58/2014 z 30. júna 2014 podľa § 72 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku.
Na základe návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. Kv 89/14/4400-180 z 2. decembra 2014 sudca okresného súdu pre
prípravné konanie uznesením sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014 podľa § 76 ods. 3
Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania väzby oboch sťažovateľov do 27. júla 2015.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení trvania lehoty väzby podali
sťažovatelia sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra
2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovatelia sú presvedčení, že tak okresný súd uznesením z 12. decembra 2014, ako
aj krajský súd uznesením zo 17. decembra 2014 porušili ich základné právo na osobnú
slobodu zaručené im ústavou a dohovorom.
2
Svoje tvrdenia o porušení ich práv sťažovatelia opreli o závery nálezu ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, z ktorých podľa sťažovateľov vyplýva,
že všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o predĺžení trvania väzby „povinné zvážiť
a zohľadniť alternatívne náhrady väzby a sú zároveň povinné odôvodniť, prečo nepovažujú
tieto alternatívy k väzbe za použiteľné“. Nedostatok takého odôvodnenia má predstavovať
porušenie páv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Konkrétne sťažovatelia upriamovali pozornosť na skutočnosť, že nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka je takým druhom preventívneho
(zabezpečovacieho) opatrenia, v ktorom nejde o pravú záruku, keďže obvinený tu nie je
motivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou dodatočnej materiálnej či nemateriálnej ujmy
seba samého alebo iných osôb (ako to je pri sľube obvineného, peňažnej záruke, záruke
záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a rozhodnutie o dohľade probačného
a mediačného úradníka nie je vôbec viazané na výslovný návrh zo strany obvineného (alebo
daného úradníka), preto je súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe
oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru
aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo
prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného
úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.
Sťažovateľa tvrdia, že v ich prípade sa okresný súd ani krajský súd v napadnutých
rozhodnutiach „napriek vytknutiu predmetného nedostatku zo strany... obhajcu v podanej
sťažnosti vôbec nezaoberali, čím porušili“ ich „ústavou garantované práva“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:
„Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra, sp. zn.
21 Tp/139/2014 zo dňa 12. 12. 2014 spolu s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.
1 Tpo/67/2014 zo dňa 17. 12. 2014, ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby podľa
§ 76 ods. 3 Tr. por., bolo porušené základné právo sťažovateľa I/
, II/ garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 21 Tp/139/2014 zo dňa 12. 12. 2014
spolu s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tpo/67/2014 zo dňa 17. 12. 2014.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej
republiky vracia vec na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej republiky
ukladá Okresnému súdu Nitra povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred
Ústavným súdom pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 177,86,- EUR spolu
s DPH...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
4
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj ich práva na slobodu
zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014
z 12. decembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra
2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o predĺžení trvania
ich väzby na základe návrhu prokurátora krajskej prokuratúry neskúmali možnosť
nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z
dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
6
1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014
Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľmi označených práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014, ústavný súd poznamenáva,
že preskúmaniu tohto rozhodnutia okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý na základe sťažnosti
sťažovateľov napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmal a rozhodol o zamietnutí ich
opravného prostriedku. V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu sp. zn.
1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014
Sťažovatelia tvrdia, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o návrhu prokurátora krajskej
prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby nerozhodli a ani sa nezaoberali otázkou
prípadného nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, a v tom vidia
porušenie ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou, ako aj dohovorom.
Poukazujúc na závery nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 67/2013-41 z 5. júna 2013
sú sťažovatelia presvedčení, že konajúce súdy rozhodujúce o ich osobnej slobode boli
povinné skúmať a rozhodnúť o prípadnom nahradení väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka aj bez ich návrhu, resp. bez návrhu ich obhajcu.
Podotkli, že krajský súd sa nahradením väzby nezaoberal aj napriek vytknutiu tohto
nedostatku obhajcom sťažovateľov v sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Ústavný súd v prvom rade svoju pozornosť v súvislosti s obsahom sťažnosti zameral
predovšetkým na okolnosť, či namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Tpo
67/2014 zo 17. decembra 2014 možno z hľadiska správnosti jeho výroku pripísať
sťažovateľmi vytýkané nedostatky, t. j. jeho procesuálne vecnú nesprávnosť. Až
preukázaním tohto nedostatku totiž mohlo hypoteticky dôjsť k porušeniu sťažovateľmi
označeného práva na slobodu, resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia by mohla
nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva záver aj opačný, t. j.
ak bolo namietané uznesenie krajského súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom
nemohli nastať ďalšie sťažovateľmi namietané porušenia ich práv (na osobnú slobodu),
resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí)
nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia.
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody.
V súvislosti s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej považujú napádané rozhodnutie
krajského súdu za nesprávne – neodôvodnené, pokiaľ ide o možnosť nahradenia im uvalenej
väzby inými Trestným poriadkom rozpoznanými inštitútmi, ktorými ju možno nahradiť,
ústavný súd poukazuje na povinnosť súdov vyporiadať sa vo svojich rozhodnutiach
so všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní aj v rámci odôvodnenia
rozhodnutia.
Z rozhodnutia prvostupňového súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014
vyplýva, že sťažovatelia sa k návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty
trvania ich väzby písomne nevyjadrili (ani prostredníctvom obhajcov). Pri výsluchoch
vykonaných okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení trvania lehoty väzby
obhajca uviedol, že podľa jeho názoru dôvody väzby pominuli a ničím nie je odôvodnené
jej predĺženie. Samotní sťažovatelia sa k návrhu prokurátora krajskej prokuratúry
nevyjadrili, iba súhlasili so stanoviskom ich obhajcu.
8
V prvom stupni konania teda sťažovatelia nevzniesli žiadnu požiadavku týkajúcu sa
nahradenia väzby miernejšími prostriedkami nahrádzajúcimi väzbu.
V rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014
z 12. decembra 2014 obhajca sťažovateľov vo vzťahu k tejto otázke uviedol:
„V rozpore s ustanovením §§ 189 ods. 1 písm. a), c); 80 ods. písm. c) Tr. por. sa
sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty väzby nevysporiadal
so všetkými možnosťami alternatívy väzby, pričom v rámci rozhodnutia ani neuviedol
žiadne úvahy, ktorými sa spravoval pri určení doby predĺženia o ďalších 6... mesiacov...
v záujme vysporiadať sa s námietkou skoršieho možného ukončenia vyšetrovania.“
Podľa názoru ústavného súdu takúto obhajcom sťažovateľov zvolenú formuláciu je
len ťažko možno považovať za jednoznačnú, jasnú, zreteľnú a určitú požiadavku nahradiť
väzbu sťažovateľov miernejším prostriedkom, a to dohľadom probačného a mediačného
úradníka, s ktorou by sa inak mal krajský súd povinnosť vysporiadať v odôvodnení svojho
rozhodnutia.
Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr. I. ÚS 314/2014, I. ÚS 774/2014),
že pri rozhodovaní o väzbe sú súdy síce povinné zvážiť aj všetky možnosti nahradenia
väzby miernejšími prostriedkami jej nahradenia poskytnutými Trestným poriadkom, pričom
v rámci odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vysporiadať sa s rozhodnutím o tých
prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté alebo ktorých
aplikácia prichádzala do úvahy, avšak aj keď súdy v trestných veciach v rozsahu svojej
prieskumnej právomoci majú povinnosť preskúmať aj skutočnosti priamo účastníkmi
nenamietané, resp. nenavrhované (pozri napr. aj závery nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, na ktorý sťažovatelia poukazujú), ich úlohou nie je
v rozhodnutí vyjadrovať sa ku všetkým ustanoveniam Trestného poriadku, ktorých prípadnú
aplikáciu, resp. dodržanie majú povinnosť preskúmavať, t. j. ich povinnosťou nie je
vyjadrovať sa aj ku skutočnostiam, na ktorých svoje rozhodnutie nezaložili, ale iba
ku skutočnostiam, na ktorých svoje rozhodnutie vybudovali, pričom to ale neznamená,
že by zanedbali svoju preskúmavaciu povinnosť aj týkajúcu sa aplikácie a dodržiavania tých
príslušných zákonných ustanovení, ktorých preskúmanie im z úradnej moci zveruje zákon
Tak okresný súd, ako aj krajský súd v namietaných rozhodnutiach uviedli
presvedčivé argumenty odôvodňujúce výrok o potrebe ponechania sťažovateľov vo väzbe
predĺžením lehoty jej trvania, a to uvedením konkrétnych v trestnom konaní dokazovaním
zistených skutočností. Práve táto časť odôvodnenia je tou, na ktorej sú výroky oboch
konajúcich súdov založené a ktorú je potrebné považovať vo vzťahu k predmetu konania
za kardinálnu. Navyše, sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu závery rozhodnutí
všeobecných súdov v tomto smere ani nenamietajú, neatakujú ich. Preto bolo potrebné
pristúpiť k preskúmaniu, či prípadné opomenutie/absencia odôvodnenia rozhodnutia
vo vzťahu ku skúmaniu nahradenia väzby sťažovateľov dohľadom probačného
a mediačného úradníka v danom konkrétnom prípade mohla spôsobiť v okolnostiach
preskúmavanej veci zásah do základných práv sťažovateľov na osobnú slobodu.
Ústavný súd trvá na tom, že len samotné prípadné formálne nedostatky rozhodnutia
orgánu verejnej moci nemožno automaticky spájať aj so zásahom do základných práv
fyzickej alebo právnickej osoby, ak k tomu nedôjde aj v materiálnom zmysle, teda
so zreteľným, preukázateľným dopadom na základné práva tejto osoby. Inak povedané,
ak pochybenie v rozhodovacom procese má spočívať v absencii odôvodnenia určitého
záveru (nenariadenie probačného dohľadu) premietnutého do reálneho stavu (ponechanie
sťažovateľov vo väzbe), neznamená to automatické porušenie základného práva (na osobnú
slobodu) alebo slobody, a teda potrebu uplatnenia ústavnoprávnej ochrany, najmä
ak z relevantných skutočností vyplýva, že v okolnostiach danej veci neprichádzala do úvahy
aj iná alternatíva rozhodnutia. Preto ak zo skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí
(v jeho odôvodnení) vyplývala kategorická potreba ponechania sťažovateľov vo väzbe,
nemohlo dôjsť k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu neodôvodnením
rozhodnutia o nenariadení probačného dohľadu, o ktorý priamo nežiadali.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak... s ohľadom na osobu
10
obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad
obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o probačných úradníkoch“) probáciu vykonáva probačný a mediačný úradník pôsobiaci
na tom súde, v ktorého obvode má pobyt obvinený alebo odsúdený, ktorému bol uložený
probačný dohľad.
Z obsahu napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva,
že sťažovateľ v 1. rade má trvalý pobyt na adrese , a prechodné
bydlisko má na adrese . Sťažovateľ v 2. rade má trvalé
bydlisko na adrese , a prechodné bydlisko na adrese
, .
Už zo samotných týchto informácií vyplýva, že výkon probačného dohľadu
probačným a mediačným úradníkom ak nie je nemožný, tak s určitosťou sťažený v značnej
miere. Uvedené v spojení s ďalšími, v rozhodnutiach oboch súdov uvedenými
skutočnosťami (trestná činnosť páchaná organizovanou skupinou na území viacerých štátov,
cudzia štátna príslušnosť páchateľov – sťažovateľov bez trvalého alebo prechodného
pobytu na území Slovenskej republiky, hrozba pokračovania v trestnej činnosti a vysokého
trestu), v čase rozhodovania všeobecných súdov neposkytovalo žiaden racionálne reálny
základ pre rozhodnutie o nahradení väzby sťažovateľov miernejšími prostriedkami.
Ak sa teda všeobecné súdy vo veci sťažovateľov v odôvodnení napadnutých
rozhodnutí expressis verbis nevyjadrili k možnosti nahradenia väzby miernejším
prostriedkom (dohľadom probačného a mediačného úradníka), nemalo to vzhľadom
na popísané okolnosti tohto konkrétneho prípadu negatívny dopad na základné práva
sťažovateľov.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd považoval sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti (namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru unesením
krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014) za zjavne neopodstatnenú,
čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, stalo sa bezpredmetným
rozhodovať o ďalších ich požiadavkách uvedených v petite sťažnosť, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
12