Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 144/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, zastúpených advokátom Mgr. Marekom

Parom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 12. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 17. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a

(ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú uznesením vyšetrovateľa

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, odboru kriminálnej polície

pod ČVS: KRP-345/1-VYS-NR-2014 z 28. júna 2014 trestne stíhaní pre obzvlášť závažný

zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na ustanovenie .

V uvedenej trestnej veci boli sťažovatelia uznesením sudcu okresného súdu pre

prípravné konanie sp. zn. z 30. júna 2014 podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku.

Na základe návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská

prokuratúra“) č. k. -180 z 2. decembra 2014 sudca okresného súdu pre

prípravné konanie uznesením sp. zn. z 12. decembra 2014 podľa

predĺžil lehotu trvania väzby oboch sťažovateľov do 27. júla 2015.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení trvania lehoty väzby podali

sťažovatelia sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra

2014 podľa ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovatelia sú presvedčení, že tak okresný súd uznesením z 12. decembra 2014, ako

aj krajský súd uznesením zo 17. decembra 2014 porušili ich základné právo na osobnú

slobodu zaručené im a dohovorom.

2

Svoje tvrdenia o porušení ich práv sťažovatelia opreli o závery nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 5. júna 2013, z ktorých podľa sťažovateľov vyplýva,

že všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o predĺžení trvania väzby „povinné zvážiť

a zohľadniť alternatívne náhrady väzby a sú zároveň povinné odôvodniť, prečo nepovažujú

tieto alternatívy k väzbe za použiteľné“. Nedostatok takého odôvodnenia má predstavovať

porušenie páv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Konkrétne sťažovatelia upriamovali pozornosť na skutočnosť, že nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka je takým druhom preventívneho

(zabezpečovacieho) opatrenia, v ktorom nejde o pravú záruku, keďže obvinený tu nie je

motivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou dodatočnej materiálnej či nemateriálnej ujmy

seba samého alebo iných osôb (ako to je pri sľube obvineného, peňažnej záruke, záruke

záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a rozhodnutie o dohľade probačného

a mediačného úradníka nie je vôbec viazané na výslovný návrh zo strany obvineného (alebo

daného úradníka), preto je súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe

oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru

aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo

prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného

úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.

Sťažovateľa tvrdia, že v ich prípade sa okresný súd ani krajský súd v napadnutých

rozhodnutiach „napriek vytknutiu predmetného nedostatku zo strany... obhajcu v podanej

sťažnosti vôbec nezaoberali, čím porušili“ ich „ústavou garantované práva“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra, sp. zn.

zo dňa 12. 12. 2014 spolu s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

zo dňa 17. 12. 2014, ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby podľa

, bolo porušené základné právo sťažovateľa I/

, II/ garantované , 2 a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd Slovenskej

republiky uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. zo dňa 12. 12. 2014

spolu s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. zo dňa 17. 12. 2014.

Podľa o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej

republiky vracia vec na ďalšie konanie.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej republiky

ukladá Okresnému súdu Nitra povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred

Ústavným súdom pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 177,86,- EUR spolu

s DPH...“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

4

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov

na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 , ako aj ich práva na slobodu

zaručeného v , 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 12. decembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra

2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o predĺžení trvania

ich väzby na základe návrhu prokurátora krajskej prokuratúry neskúmali možnosť

nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z

dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

6

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 12. decembra 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľmi označených práv uznesením

okresného súdu sp. zn. z 12. decembra 2014, ústavný súd poznamenáva,

že preskúmaniu tohto rozhodnutia okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený

v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý na základe sťažnosti

sťažovateľov napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmal a rozhodol o zamietnutí ich

opravného prostriedku. V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2014

Sťažovatelia tvrdia, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o návrhu prokurátora krajskej

prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby nerozhodli a ani sa nezaoberali otázkou

prípadného nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, a v tom vidia

porušenie ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného , ako aj dohovorom.

Poukazujúc na závery nálezu ústavného súdu č. k. -41 z 5. júna 2013

sú sťažovatelia presvedčení, že konajúce súdy rozhodujúce o ich osobnej slobode boli

povinné skúmať a rozhodnúť o prípadnom nahradení väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka aj bez ich návrhu, resp. bez návrhu ich obhajcu.

Podotkli, že krajský súd sa nahradením väzby nezaoberal aj napriek vytknutiu tohto

nedostatku obhajcom sťažovateľov v sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Ústavný súd v prvom rade svoju pozornosť v súvislosti s obsahom sťažnosti zameral

predovšetkým na okolnosť, či namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Tpo

67/2014 zo 17. decembra 2014 možno z hľadiska správnosti jeho výroku pripísať

sťažovateľmi vytýkané nedostatky, t. j. jeho procesuálne vecnú nesprávnosť. Až

preukázaním tohto nedostatku totiž mohlo hypoteticky dôjsť k porušeniu sťažovateľmi

označeného práva na slobodu, resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia by mohla

nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva záver aj opačný, t. j.

ak bolo namietané uznesenie krajského súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom

nemohli nastať ďalšie sťažovateľmi namietané porušenia ich práv (na osobnú slobodu),

resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí)

nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia.

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody.

V súvislosti s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej považujú napádané rozhodnutie

krajského súdu za nesprávne – neodôvodnené, pokiaľ ide o možnosť nahradenia im uvalenej

väzby inými rozpoznanými inštitútmi, ktorými ju možno nahradiť,

ústavný súd poukazuje na povinnosť súdov vyporiadať sa vo svojich rozhodnutiach

so všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní aj v rámci odôvodnenia

rozhodnutia.

Z rozhodnutia prvostupňového súdu sp. zn. z 12. decembra 2014

vyplýva, že sťažovatelia sa k návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty

trvania ich väzby písomne nevyjadrili (ani prostredníctvom obhajcov). Pri výsluchoch

vykonaných okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení trvania lehoty väzby

obhajca uviedol, že podľa jeho názoru dôvody väzby pominuli a ničím nie je odôvodnené

jej predĺženie. Samotní sťažovatelia sa k návrhu prokurátora krajskej prokuratúry

nevyjadrili, iba súhlasili so stanoviskom ich obhajcu.

8

V prvom stupni konania teda sťažovatelia nevzniesli žiadnu požiadavku týkajúcu sa

nahradenia väzby miernejšími prostriedkami nahrádzajúcimi väzbu.

V rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. decembra 2014 obhajca sťažovateľov vo vzťahu k tejto otázke uviedol:

„V rozpore s ustanovením §, ; ods. písm. c) sa

sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty väzby nevysporiadal

so všetkými možnosťami alternatívy väzby, pričom v rámci rozhodnutia ani neuviedol

žiadne úvahy, ktorými sa spravoval pri určení doby predĺženia o ďalších 6... mesiacov...

v záujme vysporiadať sa s námietkou skoršieho možného ukončenia vyšetrovania.“

Podľa názoru ústavného súdu takúto obhajcom sťažovateľov zvolenú formuláciu je

len ťažko možno považovať za jednoznačnú, jasnú, zreteľnú a určitú požiadavku nahradiť

väzbu sťažovateľov miernejším prostriedkom, a to dohľadom probačného a mediačného

úradníka, s ktorou by sa inak mal krajský súd povinnosť vysporiadať v odôvodnení svojho

rozhodnutia.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr. , ),

že pri rozhodovaní o väzbe sú súdy síce povinné zvážiť aj všetky možnosti nahradenia

väzby miernejšími prostriedkami jej nahradenia poskytnutými , pričom

v rámci odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vysporiadať sa s rozhodnutím o tých

prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté alebo ktorých

aplikácia prichádzala do úvahy, avšak aj keď súdy v trestných veciach v rozsahu svojej

prieskumnej právomoci majú povinnosť preskúmať aj skutočnosti priamo účastníkmi

nenamietané, resp. nenavrhované (pozri napr. aj závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 5. júna 2013, na ktorý sťažovatelia poukazujú), ich úlohou nie je

v rozhodnutí vyjadrovať sa ku všetkým ustanoveniam , ktorých prípadnú

aplikáciu, resp. dodržanie majú povinnosť preskúmavať, t. j. ich povinnosťou nie je

vyjadrovať sa aj ku skutočnostiam, na ktorých svoje rozhodnutie nezaložili, ale iba

ku skutočnostiam, na ktorých svoje rozhodnutie vybudovali, pričom to ale neznamená,

že by zanedbali svoju preskúmavaciu povinnosť aj týkajúcu sa aplikácie a dodržiavania tých

príslušných zákonných ustanovení, ktorých preskúmanie im z úradnej moci zveruje zákon

().

Tak okresný súd, ako aj krajský súd v namietaných rozhodnutiach uviedli

presvedčivé argumenty odôvodňujúce výrok o potrebe ponechania sťažovateľov vo väzbe

predĺžením lehoty jej trvania, a to uvedením konkrétnych v trestnom konaní dokazovaním

zistených skutočností. Práve táto časť odôvodnenia je tou, na ktorej sú výroky oboch

konajúcich súdov založené a ktorú je potrebné považovať vo vzťahu k predmetu konania

za kardinálnu. Navyše, sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu závery rozhodnutí

všeobecných súdov v tomto smere ani nenamietajú, neatakujú ich. Preto bolo potrebné

pristúpiť k preskúmaniu, či prípadné opomenutie/absencia odôvodnenia rozhodnutia

vo vzťahu ku skúmaniu nahradenia väzby sťažovateľov dohľadom probačného

a mediačného úradníka v danom konkrétnom prípade mohla spôsobiť v okolnostiach

preskúmavanej veci zásah do základných práv sťažovateľov na osobnú slobodu.

Ústavný súd trvá na tom, že len samotné prípadné formálne nedostatky rozhodnutia

orgánu verejnej moci nemožno automaticky spájať aj so zásahom do základných práv

fyzickej alebo právnickej osoby, ak k tomu nedôjde aj v materiálnom zmysle, teda

so zreteľným, preukázateľným dopadom na základné práva tejto osoby. Inak povedané,

ak pochybenie v rozhodovacom procese má spočívať v absencii odôvodnenia určitého

záveru (nenariadenie probačného dohľadu) premietnutého do reálneho stavu (ponechanie

sťažovateľov vo väzbe), neznamená to automatické porušenie základného práva (na osobnú

slobodu) alebo slobody, a teda potrebu uplatnenia ústavnoprávnej ochrany, najmä

ak z relevantných skutočností vyplýva, že v okolnostiach danej veci neprichádzala do úvahy

aj iná alternatíva rozhodnutia. Preto ak zo skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí

(v jeho odôvodnení) vyplývala kategorická potreba ponechania sťažovateľov vo väzbe,

nemohlo dôjsť k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu neodôvodnením

rozhodnutia o nenariadení probačného dohľadu, o ktorý priamo nežiadali.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak... s ohľadom na osobu

10

obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad

obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Podľa o probačných a mediačných úradníkoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o probačných úradníkoch“) probáciu vykonáva probačný a mediačný úradník pôsobiaci

na tom súde, v ktorého obvode má pobyt obvinený alebo odsúdený, ktorému bol uložený

probačný dohľad.

Z obsahu napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva,

že sťažovateľ v 1. rade má trvalý pobyt na adrese , a prechodné

bydlisko má na adrese . Sťažovateľ v 2. rade má trvalé

bydlisko na adrese , a prechodné bydlisko na adrese

, .

Už zo samotných týchto informácií vyplýva, že výkon probačného dohľadu

probačným a mediačným úradníkom ak nie je nemožný, tak s určitosťou sťažený v značnej

miere. Uvedené v spojení s ďalšími, v rozhodnutiach oboch súdov uvedenými

skutočnosťami (trestná činnosť páchaná organizovanou skupinou na území viacerých štátov,

cudzia štátna príslušnosť páchateľov – sťažovateľov bez trvalého alebo prechodného

pobytu na území Slovenskej republiky, hrozba pokračovania v trestnej činnosti a vysokého

trestu), v čase rozhodovania všeobecných súdov neposkytovalo žiaden racionálne reálny

základ pre rozhodnutie o nahradení väzby sťažovateľov miernejšími prostriedkami.

Ak sa teda všeobecné súdy vo veci sťažovateľov v odôvodnení napadnutých

rozhodnutí expressis verbis nevyjadrili k možnosti nahradenia väzby miernejším

prostriedkom (dohľadom probačného a mediačného úradníka), nemalo to vzhľadom

na popísané okolnosti tohto konkrétneho prípadu negatívny dopad na základné práva

sťažovateľov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd považoval sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti (namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 a práva na slobodu podľa , 3 a 4 dohovoru unesením

krajského súdu sp. zn. zo 17. decembra 2014) za zjavne neopodstatnenú,

čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, stalo sa bezpredmetným

rozhodovať o ďalších ich požiadavkách uvedených v petite sťažnosť, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

12