Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 67/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného A., s. r. o., pre namietané

porušenie , 2 a 5 , ako aj , 3 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo M. P. na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. decembra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,80 € (slovom

tristodvadsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-22 z 30. januára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. P., t. č.

vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie , 2 a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. marca 2013

a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn. 38/2012

z 27. novembra 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2012 bolo inter alia rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa

. Týmito rozhodnutiami o väzbe a konaním, ktoré im

predchádzalo, boli podľa sťažovateľa porušené jeho označené práva a slobody.

a) Za najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd považuje sťažovateľ

skutočnosť, že všeobecné súdy nezohľadnili ním a jeho obhajcom uvádzané náhrady väzby

ako záruky uvedené v a nasl. , prostredníctvom ktorých tiež

možno dosiahnuť účel väzby, keďže dospeli k záveru o obmedzení práv obhajcu pri

zastupovaní obvineného tak, že tento nemôže samostatne podať v mene obvineného návrh,

aby jeho väzba bola nahradená. Použili teda reštriktívny výklad. Sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu v rámci výsluchu pred špecializovaným trestným súdom

27. januára 2012 (správne má byť 27. novembra 2012, pozn.) žiadal väzbu nahradiť

dohľadom mediačného a probačného úradníka, pričom všeobecné súdy o tejto požiadavke

vôbec nerozhodli s tým, že žiadosť bola podaná obhajcom ako neoprávnenou osobou,

a preto vraj nespĺňa základné náležitosti. Sťažovateľ považuje takýto postup za absolútne

nezákonný. Pritom v zmysle a za záruku

v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru treba považovať popri iných inštitútoch aj dohľad

mediačného a probačného úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel

väzby. Z ustanovení a nemožno vyvodiť také obmedzenie

práv obhajcu pri zastupovaní obvineného, ktoré by znamenalo, že by nemohol samostatne

podať v mene obvineného návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného

úradníka. Reštriktívny výklad znamená neprípustné obmedzenie základných práv.

Ak obhajca žiada, aby súd prijal dohľad mediačného a probačného úradníka ako náhradu

za väzbu, je povinnosťou súdu sa s možnosťou takéhoto nahradenia väzby zaoberať

a rozhodnúť o nej. Pri dohľade mediačného a probačného úradníka ako náhrady väzby

zákon explicitne nevyžaduje ani písomný sľub obvineného, ani jeho písomný súhlas, pričom

takýto úkon nemôže byť v neprospech obvineného, a preto niet ani dôvodu, aby súd naň

neprihliadal. Z toho vyplýva, že o takejto žiadosti je súd povinný rozhodovať, čo sa však

v danom prípade nestalo.

b) Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o nezákonnosti jeho väzobného stíhania je podľa

sťažovateľa neexistencia materiálnych dôvodov väzby, ako aj arbitrárne a riadne

neodôvodnené rozhodnutie o väzbe. Špecializovaný trestný súd v rámci odôvodnenia

uznesenia uviedol, že neskúmal dôkazy, najmä výsluchy svedkov jednotlivo a súhrnne,

keďže išlo o väzobné rozhodnutie, teda nie o rozhodovanie o vine alebo nevine na hlavnom

pojednávaní. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu opakovane poukázal v konaní

predchádzajúcom rozhodnutiu o väzbe na dôkazné závery, z ktorých je zrejmé, že sa

skutkov nedopustil, a najmä na to, že dôkazy, ktoré majú preukazovať jeho účasť na

skutkoch, sú nedostatočné. Podľa názoru sťažovateľa zistené skutočnosti neodôvodňujú

dostatočne podozrenie, že spáchal trestný čin, či sa na jeho páchaní podieľal, a to najmä

s poukazom na skutočnosť, že dôkazy takýto záver nepotvrdzujú. Samotné podozrenie, že

trestný čin spáchal obvinený, nepostačuje. Musí byť totiž daný istý vyšší stupeň

pravdepodobnosti. V čase rozhodovania o väzbe nebola prítomná ani dôvodná obava

potrebná pre útekovú, resp. preventívnu väzbu. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a)

je podľa všeobecných súdov daný iba tým, že sa sťažovateľ dlhodobo

nezdržiaval v mieste svojho bydliska. V skutočnosti však z jeho správania nemožno ani

v náznaku vyvodiť, že by sa pokúšal o útek alebo skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného

stíhania. Skutočnosť, že sťažovateľovi hrozí vysoký trest, je jednou z možností, ako

odôvodniť útekovú väzbu, avšak vysoký trest možno považovať za dôvod väzby len za

predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa najmä osoby

obvineného alebo okolností prípadu, ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou

odôvodňujú obavu z úteku. Len samotná hrozba, resp. hypotetická možnosť uloženia

vyššieho trestu teda nemôže izolovane znamenať naplnenie väzobného dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. a) . Sťažovateľ v minulosti nebol nikdy trestne stíhaný, jeho

účasť na skutku, z ktorého je obvinený, nebola dosiaľ vo vyšetrovaní dostatočne

preukázaná, pričom dôkazy, o ktoré všeobecné súdy svoje rozhodnutia opreli a ktoré podľa

nich nasvedčujú tomu, že sťažovateľ trestný čin spáchal, sú nedostatočné. Pritom

povinnosťou všeobecného súdu je riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe, pričom dôvody

väzby musia byť významné a dostatočné. V zmysle všetkých uvedených skutočností podľa

sťažovateľa treba konštatovať, že rozhodnutia o väzbe a samotná väzba sú nezákonné

a znamenajú porušenie a dohovoru.

c) Sťažovateľ napokon namieta, že v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu

o predĺžení väzby návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie väzby v prípravnom konaní bol

jeho obhajcovi doručený až 26. novembra 2012, teda deň, resp. niekoľko hodín pred

výsluchom sťažovateľa, resp. rozhodnutím o návrhu prokurátora. K doručeniu návrhu došlo

elektronicky, pričom návrh prokurátora v písomnej podobe dosiaľ nebol doručený. Takéto

konanie považuje sťažovateľ za priečiace sa zásade kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.

Tým, že sťažovateľovi bol predložený na vyjadrenie návrh prokurátora iba niekoľko

hodín pred výsluchom, a to prostredníctvom jeho obhajcu, došlo k porušeniu jeho práva

podľa dohovoru, resp. . Sťažovateľ a jeho obhajca totiž nemali dostatok

času a možnosti reagovať na podstatné tvrdenia prokurátora. Argumentácia najvyššieho

súdu, podľa ktorej bol obhajca o termíne výsluchu upovedomený telefonicky 5 dní pred

konaním výsluchu, vo vzťahu k namietanej skutočnosti neobstojí, lebo s upovedomením

o termíne nebol obhajcovi doručený návrh prokurátora na predĺženie väzby. Pritom návrh

má 25 strán.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným

súdom pod sp. zn. 38/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

boli uznesenia špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 a najvyššieho súdu

zo 4. decembra 2012 zrušené a špecializovanému trestnému súdu bolo prikázané

neodkladne prepustiť sťažovateľa z väzby. Napokon sa domáha náhrady trov konania

vo výške 320,80 € od najvyššieho súdu.

Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. februára 2013 zaslaného

ústavnému súdu ako príloha prípisu predsedu najvyššieho súdu č. k. -9

z 20. februára 2013 doručeného ústavnému súdu 25. februára 2013 vyplýva, že nahradenie

väzby zárukou, písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka sú

možnosťami súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie na zabezpečenie bezproblémového

trestného stíhania i pri ponechaní, resp. prepustení obvineného na slobodu, nie

oprávneniami obvineného nachádzajúceho sa vo väzbe. Na začatie konania o nahradenie

väzby niektorým z opatrení podľa je potrebný konkrétny

návrh obvineného. Nestačí preto iba všeobecné vyjadrenie sa obvineného alebo jeho

obhajcu o možnosti prijatia niektorej zo záruk. Nie je v súlade so skutočnosťou, že by súdy

nerozhodovali o žiadosti obhajcu o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného

úradníka z dôvodu, že bola podaná obhajcom sťažovateľa ako neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ ani jeho obhajca nešpecifikovali svoju žiadosť, preto súdy pre absenciu

konkrétneho návrhu nemali podklad na rozhodovanie. Preto sú sťažnostné námietky

neopodstatnené a nedôvodné.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 1. marca 2013 doručenej ústavnému súdu

5. marca 2013 vyplýva, že so závermi najvyššieho súdu nesúhlasí. Zo zápisnice

špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012 z 27. novembra 2012 vyplýva, že

obhajca požiadal a konkretizoval inštitúty nahradenia väzby. Z povahy inštitútu dohľadu

probačného a mediačného úradníka je zrejmé, že takýto návrh nemusí byť na osobitnej

listine, ale postačuje, ak si ho obvinený alebo obhajca v konaní vymieni. Aj prokurátor

považoval žiadosť za konkretizovanú a vyjadril sa v tom zmysle, aby špecializovaný trestný

súd ponúkané nahradenie väzby neprijal. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2012 je zrejmé, že sa ani v rámci výrokovej časti, ale ani

v časti odôvodnenia nezaoberal skutočnosťami nahradenia väzby u sťažovateľa, hoci tento

v písomnej sťažnosti z 2. decembra 2012 jasne a zreteľne namietal skutočnosť, že

špecializovaný trestný súd nerozhodol o nahradení väzby.

II.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného špecializovaného trestného súdu sp. zn.

38/12 z 27. novembra 2012 inter alia vyplýva, že sťažovateľ na záver svojej výpovede

ponúkol súdu aj záruky nahradenia väzby tak, ako boli uvedené aj v jeho písomnom

vyjadrení podanom prostredníctvom obhajcu. Obhajca sťažovateľa zasa uviedol, že

alternatívne navrhuje použiť primerané inštitúty nahradenia väzby v zmysle § 80 Trestného

poriadku s výnimkou peňažnej záruky, teda ostatné záruky.

Z uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012 z 27. novembra

2012 vyplýva, že ním bola podľa predĺžená lehota trvania

väzby sťažovateľa, ako aj ďalších šiestich obvinených do 15. júna 2013, pričom žiadosť

P. M. o prepustenie z väzby bola zamietnutá, písomné sľuby M. B., P. B. a P. M. neboli

prijaté a rovnako nebola prijatá ani ponuka prevzatia záruky na nahradenie väzby P. B.

Z odôvodnenia uznesenia inter alia vyplýva, že naposledy bola väzba sťažovateľa predĺžená

do 15. decembra 2012, a to uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012

z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája

2012. Vo vzťahu k sťažovateľovi nebol daný základ pre rozhodovanie o žiadosti či o záruke

na nahradenie väzby, lebo ani sťažovateľ, ani jeho obhajca nepodali žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu, nepredložili písomný sľub obvineného a neponúkli ani inú záruku.

Obhajca sa len zmienil o možnosti prijatia niektorej zo záruk na nahradenie väzby, okrem

peňažnej záruky. Svoje vyjadrenie však nijako nekonkretizoval. Preto nebolo zrejmé, akú

záruku má obhajca na mysli. Zrejmé bolo len to, akú záruku nechce ponúknuť. Išlo teda

o úplne nejasné vyjadrenie, o ktorom preto nebolo možné rozhodnúť.

Zo sťažnosti z 2. decembra 2012 podanej sťažovateľom prostredníctvom obhajcu

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012 z 27. novembra 2012

inter alia vyplýva, že tento súd nesprávne rozhodol, keď nezohľadnil obhajcom

a sťažovateľom uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v ustanovení § 80 ods. 1

a nasl. , prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel väzby,

keďže špecializovaný trestný súd vyvodil obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní

obvineného tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba

bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012 vyplýva,

že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom, ako aj ďalšími šiestimi obvinenými

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012 z 27. novembra 2012.

Podľa názoru najvyššieho súdu špecializovaný trestný súd rozhodol správne a v súlade

so zákonom. Pri rozhodovaní o predĺžení väzby boli dodržané všetky formálno-procesné

podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska špecializovaný trestný súd správne konštatoval

u obvinených trvanie dôvodov väzby. Procesné lehoty, v ktorých bolo o väzbe obvinených

rozhodované, boli dodržané. Spisový materiál bol najvyššiemu súdu predložený v zákonom

ustanovenej lehote, t. j. najneskôr 5 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby,

ktorá by uplynula 15. decembra 2012. Špecializovaný trestný súd podrobne a konzekventne

zdôvodnil, na základe akých záverov aj v súčasnosti trvajú u obvinených dôvody väzby,

ktoré sa od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne

sudca v celom rozsahu odkázal. Dôkladne rozviedol dôkazy, ktoré naďalej potvrdzujú

opodstatnenosť a dôvodnosť podozrenia, že obvinení spáchali trestné činy kladené im

za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe nedošlo na strane obvinených

k žiadnym podstatným zmenám odôvodňujúcim iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší

súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia, s ktorými sa plne stotožňuje. Námietky

sťažovateľa nepovažoval za dôvodné, keďže v súčasnom štádiu konania sa špecializovaný

trestný súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami trestných činov, z ktorých sú

obvinení, ani vyhodnocovaním jednotlivých svedeckých výpovedí. Svedecké výpovede

a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej na zistenie, či naďalej existuje

dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení. Zároveň ide o rozsiahlu

trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále uskutočňujú rôzne procesné úkony.

Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu preto nemôže byť posudzované ako

prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Doterajší spôsob života obvinených sám osebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto

skutočnosti je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami

zistenými v trestnom konaní, pričom obava, že v prípade prepustenia obvinených na

slobodu by bolo zmarené, resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebola

rozptýlená. Pokiaľ ide o námietku obhajcu sťažovateľa týkajúcu sa doručenia návrhu na

predĺženie lehoty väzby deň pred výsluchom, túto najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že 19. novembra 2012 asistentka

zo špecializovaného trestného súdu telefonicky oznámila termín výsluchu obvinených

k návrhu prokurátora všetkým obhajcom. Zároveň bol termín konania výsluchu zaslaný aj

poštou, pričom obhajca sťažovateľa prevzal zásielku 22. novembra 2011 (správne má byť

zrejme 22. novembra 2012, pozn.).

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred

príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

V prerokúvanej veci je nesporné, že sťažovateľ bol vzatý do väzby. Obmedzenie jeho

osobnej slobody tak spadá do rámca čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v dôsledku čoho sa naň

aplikujú aj požiadavky uvedené v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, keďže ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) od seba použiteľnosť a požiadavky

podľa posledne uvedených dvoch odsekov striktne neoddeľuje a aj konanie o návrhu

prokurátora na predĺženie väzby podraďuje pod čl. 5 ods. 4 dohovoru (porov. napr.

rozsudok z 5. júla 2005, Osváth proti Maďarsku, sťažnosť č. 20723/02, ods. 18 a 19,

podobne rozsudok z 25. októbra 2007, Lebedev proti Rusku, sťažnosť č. 4493/04, ods. 71

a 72). Navyše, podobné záruky vyvodil vo svojej judikatúre k a 5

i ústavný súd. V jeho judikatúre sa postupne presadil názor, že rozsah záruk čl. 5 ods. 4

dohovoru a a 5 sa v podstate prekrývajú (porov. ).

Námietky sťažovateľa zhrnuté v časti I odôvodnenia tohto nálezu je preto potrebné

posúdiť z hľadiska všetkých citovaných ustanovení.

K bodu c) – Oneskorené doručenie návrhu prokurátora na predĺženie väzby

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k ustanoveniam čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí

najmä právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby

(porov. napríklad rozsudok z 21. decembra 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť

č. 35377/05, ods. 156 a tam citovaná prejudikatúra), ale aj všeobecnejšie právo na

„zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym)

postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku, ods. 156 a 158). Podľa § 72 ods. 2

ôsmej vety sa návrhy a žiadosti prokurátora majú bez meškania doručiť

obvinenému, čo v súlade s judikatúrou ústavného súdu možno považovať za súčasť záruk

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (porov. napr. , ,

, ). V skorších z citovaných rozhodnutí ústavný súd ešte výslovne

uvádzal právo na doručenie písomného podania prokurátora (ako protistrany obvineného

v trestnom konaní). Je však potrebné uviesť, že táto judikatúra sa týkala situácií, keď súdy

rozhodovali o predĺžení väzby na neverejných zasadnutiach bez výsluchu obvinených.

Po novelizácii ustanovenia sa o väzbe rozhoduje zásadne

po vypočutí obvineného.

V prerokúvanej veci je zrejmé, že sťažovateľovi bol návrh prokurátora na predĺženie

väzby doručený len krátko pred konaním výsluchu podľa ,

na ktorom sa o ňom rozhodovalo. Na rozdiel od predchádzajúceho právneho stavu je totiž

od 1. februára 2009 zaručené právo obvineného na prítomnosť pri rozhodovaní sudcu pre

prípravné konanie o väzbe, ako aj právo byť pri rozhodovaní o väzbe vypočutý. To podľa

názoru ústavného súdu podstatným spôsobom zlepšuje postavenie obvineného

a zabezpečuje plnohodnotné kontradiktórne konanie pri rozhodovaní o väzbe. Práve

kontradiktórnosť konania umožňuje obvinenému, aby si návrh prokurátora vypočul priamo

pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie a vyjadril sa k nemu ústne (porov. v tomto

smere už citované rozhodnutie ). Rovnako podľa názoru ústavného súdu

prítomnosť obvineného pri rozhodovaní o väzbe umožňuje v určitej, hoci obmedzenej miere

nápravu niektorých procesných nedostatkov v postupe súdu (sudcu pre prípravné konanie)

v skorších štádiách tohto konania. V tomto zmysle ústavný súd už v citovanom náleze

sp. zn. uznal, že nedostatok konania na prvostupňovom súde spočívajúci v tom,

že obvinenému nebolo doručené stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie

z väzby, možno napraviť tým, že mu toto stanovisko bude doručené spolu s uznesením

prvostupňového súdu, takže ho bude mať k dispozícii pri prípadnej príprave sťažnosti proti

tomuto uzneseniu. Ústavný súd nevidí dôvod, aby sa od tohto stanoviska v prerokúvanej

veci odchýlil.

Zo zápisnice o výsluchu pred špecializovaným trestným súdom je zrejmé, že obhajca

sťažovateľa síce namietol oneskorené doručenie návrhu prokurátora, avšak zároveň

predložil súdu svoje písomné vyjadrenie k nemu. Obhajca však neuviedol, v čom mu

oneskorené doručenie návrhu prokurátora bránilo alebo sťažovalo prípravu obhajoby, resp.

vyjadrenia k predĺženiu väzby. Podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo sťažovateľovi

a jeho obhajcovi takéto žiadosti predniesť a odôvodniť, rovnako ako sťažovateľovi nič

nebránilo žiadať prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie o objasnenie tých dôvodov

návrhu, ktorých správnosť alebo dôvodnosť nemohol kvôli krátkosti času riadne zhodnotiť.

Ak by ani tieto kroky nepostačovali na zabezpečenie rovnosti zbraní, mal sťažovateľ podľa

ústavného súdu právo žiadať odročenie výsluchu a určenie nového termínu. Pokiaľ by sudca

pre prípravné konanie niektorej z týchto žiadostí bez zákonných a opodstatnených dôvodov

nevyhovel a jeho pochybenie by nenapravil ani najvyšší súd, išlo by z hľadiska práv

sťažovateľa zaručených v a 5 a a 4 dohovoru nepochybne

o zásadne odlišnú situáciu, na ktorú by ústavný súd musel zareagovať. Ústavný súd už

v podobnej situácii upozornil, že obvinený sa má v záujme ochrany svojich práv a osobnej

slobody snažiť ovplyvniť rozhodnutie o väzbe svojou argumentáciou ešte pred jeho

vynesením (). Sťažovateľ bol v prerokúvanej veci vypočutý a napriek

kvalifikovanej obhajobe neboli žiadne z už uvedených návrhov ani námietok pri výsluchu

vznesené. To podľa názoru ústavného súdu neumožňuje kvalifikovať procesný nedostatok,

ktorého sa špecializovaný trestný súd oneskoreným doručením návrhu prokurátora na

predĺženie väzby sťažovateľovi prípadne mohol dopustiť (porov. už citované ustanovenie

poslednej vety ), ako zásah do práv sťažovateľa zaručených

v a 5 a v a 4 dohovoru.

K bodu b) – Neexistencia materiálnych dôvodov väzby

Podľa judikatúry ESĽP ustanovenie čl. 5 dohovoru v sebe obsahuje prezumpciu

v prospech prepustenia na slobodu. Druhá časť čl. 5 ods. 3 dohovoru nedáva orgánom štátu

možnosť výberu medzi súdením v primeranej lehote alebo prepustením počas konania.

Práve naopak, z prezumpcie neviny (čl. 6 ods. 2 dohovoru) a účelu čl. 5 vyplýva, že

zadržaný (uväznený) musí byť prepustený, len čo obmedzenie jeho osobnej slobody stratí

opodstatnenie (porov. rozsudok Veľkej komory z 10. marca 2009, Bykov proti Rusku,

sťažnosť č. 4378/02, ods. 61 a nasl.). Pokračujúce zadržanie (väzba) môže byť opodstatnené

len za predpokladu, že sú tu konkrétne okolnosti, ktoré naznačujú reálnu existenciu dôvodov

verejného záujmu, ktoré prevážia nad pravidlom rešpektu k ľudskej slobode obsiahnutým

v čl. 5 (porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 26. marca 2000, Kudła proti Poľsku,

sťažnosť č. 30210/96, ods. 110 a nasl.). Úlohou orgánov štátu je preskúmať všetky okolnosti

svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov verejného záujmu, ktoré

opodstatnia odchýlku od pravidla upraveného v čl. 5, a uviesť ich v rozhodnutiach

o žiadostiach o prepustenie (porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 3. októbra 2006,

McKay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43). Pretrvávanie dôvodného

podozrenia zo spáchania trestného činu je síce nevyhnutnou podmienkou (condicio sine qua

non) obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov.

z posledného obdobia napr. rozsudok z 26. marca 2013, Luković proti Srbsku, sťažnosť

č. 43808/07, ods. 44 a tam citovaná prejudikatúra), s postupujúcim časom však k tomuto

základnému predpokladu musia pristúpiť ďalšie „podstatné“ a „dostatočné“ dôvody

pokračujúceho obmedzenia osobnej slobody.

Podľa názoru ústavného súdu špecializovaný trestný súd i najvyšší súd vyhoveli

uvedeným požiadavkám, pokiaľ ide o odôvodnenie existencie väzobných dôvodov útekovej

a preventívnej väzby podľa a . Súdy

v odôvodneniach napadnutých uznesení podrobne rozviedli, prečo považujú podozrenia

voči sťažovateľovi (a ostatným členom tvrdenej zločineckej skupiny) vykonaným

dokazovaním za nevyvrátené, resp. za pretrvávajúce a umocnené. Rovnako súdy rozviedli,

hoci čiastočne aj odkazom na predchádzajúce väzobné rozhodnutia, prečo naďalej považujú

obavu z ich úteku, resp. pokračovania v trestnej činnosti za dané. I podľa ústavného súdu je

odôvodnené riziko, že existujú ďalší členovia tvrdenej zločineckej skupiny na slobode, ktorí

by sťažovateľovi mohli uľahčiť útek, prípadne s ním spoločne pokračovať v páchaní trestnej

činnosti. Argumentáciu oboch napadnutých väzobných rozhodnutí považuje ústavný súd za

podrobnú, dostatočne racionálnu a nearbitrárnu. Prisvedčiť treba súdom taktiež v tom, že pri

rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať

(prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných

obvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru

sťažovateľa by zbavovala väzby jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.

Špecializovaný trestný súd sa rovnako zaoberal rýchlosťou a starostlivosťou postupu

orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa a správne poukázal na veľký

počet obvinených a z toho vyplývajúcu zložitosť úkonov trestného konania. Ústavný súd

v tomto smere opätovne poukazuje na už citovaný rozsudok vo veci Luković proti Srbsku,

v ktorom ESĽP za podobného charakteru a priebehu trestného konania (i keď čiastočne

s hustejšou frekvenciou prieskumu) nevyslovil porušenie v a 5 ani

ods. 3 a 4 dohovoru. Pritom v ňom zohľadnil okolnosť, že trestná činnosť, za ktorú bol pán

Luković stíhaný, je organizovaného charakteru a už to samo osebe spôsobuje vyšetrovacím

orgánom viac ťažkostí pri zistení skutkového stavu a miery zodpovednosti jednotlivých

členov skupiny. Preto je zjavné, že v takýchto prípadoch môžu byť sústavná kontrola a

obmedzenie možnosti obvinených stýkať sa navzájom alebo s inými osobami nevyhnutné

na to, aby sa im zabránilo v úteku (cit. rozsudok z 26. marca 2013, ods. 46). Niet dôvodu,

aby ústavný súd v prerokúvanej veci, ktorá je podľa jeho názoru podobná citovanej veci,

posudzoval postup a rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu

prísnejšie než ESĽP.

K bodu a) – Nezaoberanie sa nahradením väzby

Okrem už citovaných princípov výkladu čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru judikatúra ESĽP

zdôrazňuje, že ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru žiada, aby národné súdy pri rozhodovaní

o predĺžení väzby uvážili a zohľadnili alternatívne opatrenia ustanovené národným právom,

a to osobitne pokiaľ je väzobným dôvodom (len) riziko úteku (porov. už cit. Luković proti

Srbsku, ods. 54 a tam citovaná prejudikatúra). Pritom sú v zásade povinné odôvodniť, prečo

nepovažujú tieto alternatívy k väzbe za použiteľné. Nedostatok takého odôvodnenia môže

predstavovať porušenie čl. 5 ods. 3, prípadne ods. 4 dohovoru (porov. napr. rozsudok

z 10. marca 2009, Mihuţă proti Rumunsku, sťažnosť č. 13275/03, ods. 31). Pritom,

samozrejme, niet dôvodu, aby sa aj na toto odôvodnenie nevzťahovala konštantná

judikatúra ESĽP, podľa ktorej ani čl. 5 ods. 3, ani ods. 4 nevyžadujú od súdov

prerokúvajúcich väzobné žiadosti, aby sa zaoberali každým jednotlivým argumentom

väzneného. Avšak záruky čl. 5 dohovoru by stratili svoj význam, pokiaľ by konajúci sudca

podľa národného práva a praxe mohol považovať za nepodstatné alebo ignorovať také

konkrétne skutočnosti, na ktoré väznený poukazuje a ktoré sú spôsobilé spochybniť

existenciu podmienok, za ktorých možno zbavenie osobnej slobody podľa dohovoru

považovať za „zákonné“ (porov. napr. rozsudok ESĽP zo 4. októbra 2005, Sarban proti

Moldavsku, sťažnosť č. 3456/05, ods. 99 a tam citovaná prejudikatúra). Aj ústavný súd už v

podobnej súvislosti uviedol, že pokiaľ osoba pozbavená osobnej slobody požiadala o

nahradenie väzby zárukou, je súd rozhodujúci o väzbe povinný sa s touto žiadosťou náležite

vysporiadať (pozri , , ).

Pojem „zákonnosť zbavenia osobnej slobody“ podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru totiž

judikatúra ESĽP vykladá v prvom rade ako „súlad s domácim (národným) právom“ (pozri

napr. rozsudok zo 6. novembra 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, ods. 47

a 48). V prerokúvanej veci sa špecializovaný trestný súd meritórne nezaoberal možnosťou

nahradenia väzby sťažovateľa niektorým z miernejších opatrení (záruk), pretože

(zjednodušene povedané) sťažovateľ žiadnu konkrétnu záruku neponúkol, čo bolo podľa

neho predpokladom, aby o nej mohol meritórne rozhodovať. Najvyšší súd vo svojom

vyjadrení k sťažnosti v podstate podporil tento záver stanoviskom, že na rozhodnutie

o nahradení väzby je potrebný konkrétny návrh obvineného. Posúdenie, či takýto postup je

v súlade s čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, si preto v prvom rade vyžaduje posúdenie súladu tohto

postupu s .

Ustanovenie umožňuje súdu alebo sudcovi pre

prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo ho prepustiť na slobodu,

ak súčasne prijme záruku záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby [písmeno a)],

ak súčasne prijme sľub obvineného [písmeno b)] alebo „s ohľadom na osobu obvineného

a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného

a mediačného úradníka nad obvineným“ [písmeno c)]. Ďalšie ustanovenie § 81 ods. 1

umožňuje to isté, ak súčasne prijme peňažnú záruku obvineného alebo

inej osoby. Ústavný súd už v náleze sp. zn. dospel k záveru, že všetky tieto

prostriedky treba považovať za „záruky“ v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.

Z uvedených ustanovení tak vyplýva, že slovenské právo pozná štyri prostriedky nahradenia

väzby: tri z nich sú závislé na iniciatíve obvineného alebo tretích osôb stojacich mimo súdu,

súčasne však existuje minimálne jeden taký prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy

obvineného, a to dohľad probačného a mediačného úradníka (zhodne už citovaný nález

).

Systematicky tak možno rozoznať dva typy prostriedkov nahrádzajúcich väzbu –

na jednej strane sú prostriedky, ktorých obmedzujúce preventívne pôsobenie (nahrádzajúce

režim obmedzenia osobnej slobody vo väzbe) vyplýva z existencie rizika nemateriálnej

(sľub obvineného) alebo materiálnej (peňažná záruka) ujmy pre obvineného v prípade, ak

by sám naplnil konanie, v ktorom sa mu väzbou malo zabrániť, alebo nedodržal uložené mu

obmedzenia (§ 82). Na druhej strane sú prostriedky, u ktorých sa predpokladá len

sprostredkované obmedzujúce pôsobenie na obvineného, keďže obvinenému nehrozí žiadna

bezprostredná ujma v prípade naplnenia väzobného dôvodu alebo nedodržania obmedzení.

Takáto materiálna (peňažná záruka) alebo imateriálna (záruka záujmového združenia alebo

dôveryhodnej osoby) ujma, naopak, hrozí tretej osobe a (aj) jej odvrátenie má byť pre ňu

motiváciou, aby vplývala na (obmedzovala) obvineného v jeho konaní. V oboch prípadoch

významnú preventívnu a sebaobmedzujúcu funkciu plní taktiež už sama hrozba uvalenia

väzby v prípade nerešpektovania príslušných obmedzovaní. Vzhľadom na materiálnu alebo

nemateriálnu ujmu, ktorá v týchto prípadoch hrozí buď obvinenému, alebo inej osobe, je

logické, že nahradenie väzby týmito prostriedkami si vyžaduje ich prejav vôle

a v niektorých prípadoch ( štvrtá veta ) i súhlas obvineného.

Nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka je však iným

druhom preventívneho (zabezpečovacieho) opatrenia. V týchto prípadoch nejde o pravú

„záruku“, keďže obvinený tu nie je motivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou dodatočnej

materiálnej či nemateriálnej ujmy seba samého alebo iných osôb. Podstatou dohľadu

probačného a mediačného úradníka (v spojení s primeranými povinnosťami

a obmedzeniami v zmysle ) je v podstate to isté, čo je účelom

väzby, len miernejším spôsobom – uloženie určitých obmedzení práv obvineného

a zabezpečenie dohľadu nad ich dodržiavaním zo strany štátu. Ústavný súd preto už

v náleze sp. zn. vyslovil, že súd je povinný sa takým návrhom zaoberať aj

vtedy, pokiaľ ho podal napríklad obhajca obvineného.

Z opísaných rozdielov medzi nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka na jednej strane a inými prostriedkami na druhej strane však podľa názoru

konajúceho senátu možno vyvodiť takúto povinnosť nielen v prípade, že návrh na

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka urobí za obvineného jeho

obhajca, prípadne iná osoba oprávnená podať žiadosť o jeho prepustenie z väzby. Podľa

názoru ústavného súdu totiž z citovaných ustanovení vyplýva práve to, že dohľad

probačného a mediačného úradníka nie je vôbec viazaný na výslovný návrh, resp. prejav

vôle zo strany či už obvineného, alebo daného úradníka. To zodpovedá aj právnej úprave –

žiadne ustanovenie totiž neustanovuje, že by bolo povinnosťou

obvineného alebo inej osoby výslovne navrhnúť tento prostriedok nahradenia väzby.

rovnako nevyžaduje výslovný návrh ani pri záruke záujmového združenia

alebo dôveryhodnej osoby, sľube obvineného alebo peňažnej záruke, no predpokladá určitý

prejav vôle s ponukou takej záruky alebo sľubu a súd, resp. sudca pre prípravné konanie sa

spravidla obmedzí len na ich prijatie alebo neprijatie. Pri dohľade probačného a mediačného

úradníka však sudca nerozhoduje o „prijatí“ alebo „neprijatí“ dohľadu, pretože takýto

dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak, vykonáva ho ako štátny

orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom (nie následkom) jeho činnosti

(porov. ). Z toho možno uzavrieť: Súd alebo sudca pre

prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej

slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno

rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za

súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh

nebol výslovne uplatnený. Opačný výklad ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, z ktorého v podstate vychádzal špecializovaný trestný súd a ktorý v zásade

potvrdil aj najvyšší súd, preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za ústavne

súladný.

Inou, hoci súvisiacou, otázkou je to, do akej miery sa úvahy súdu, resp. sudcu pre

prípravné konanie má odraziť v odôvodnení uznesenia. Pri jej riešení je potrebné vychádzať

z toho, že spôsob a miera zaoberania sa týmito otázkami v uznesení závisí od spôsobu

a obsahu procesných návrhov obvineného, jeho obhajcu, resp. ich argumentácie. Judikatúra

všeobecných súdov už pred účinnosťou dnešného z roku 2005

akceptovala, že ak bola výslovne ponúknutá záruka alebo sľub, musí sa jej prijatie alebo

neprijatie vyjadriť vo výroku uznesenia (porov. napr. R 4/1993, R 64/1993, výnimku

predstavuje názor vyjadrený v judikáte R 44/1994, ten je však vzhľadom na zmenu právnej

úpravy už neaplikovateľný). Z dostupných rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že

rovnakú prax uplatňuje tento súd aj v prípadoch, keď obvinený výslovne požiadal

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (porov. z ostatného

obdobia napr. , , , a iné). Tento

postup je napokon v zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP a ústavného súdu

(). Ako však ústavný súd ukázal výkladom v predchádzajúcich odsekoch,

takáto žiadosť nie je predpokladom, aby súd väzbu týmto spôsobom nahradil, v dôsledku

čoho tak súd môže rozhodnúť aj z úradnej moci. Preto je logické, že požiadavka nahradiť

väzbu týmto spôsobom môže byť uplatnená nielen vo forme výslovného návrhu, ale aj len

ako jeden z argumentov obvineného proti ďalšiemu trvaniu alebo predĺženiu väzby a môže

byť prednesený ako súčasť žiadosti o prepustenie z väzby alebo ako vyjadrenia k návrhu

prokurátora na jej predĺženie. Podľa názoru ústavného súdu však potom z citovaných

rozsudkov ESĽP (napr. Mihuţă proti Rumunsku) a z konštantnej judikatúry ústavného súdu

(, a ďalšie) vyplýva, že povinnosťou súdu, resp. sudcu pre

prípravné konanie, keď rozhoduje o vzatí do väzby, jej predĺžení alebo o žiadosti

o prepustenie, je náležite sa s takouto argumentáciou vyrovnať aspoň v odôvodnení

rozhodnutia. V rámci toho je súd, resp. sudca pre prípravné konanie povinný najmä

odôvodniť, či a do akej miery ponechanie obvineného na slobode (so zohľadnením účinkov

dohľadu probačného a mediačného úradníka a prípadnom uložení primeraných povinností a

obmedzení podľa ) zvyšuje riziko naplnenia konania, ktoré

zakladá niektorý z väzobných dôvodov, a či intenzita zásahu do osobnej slobody

obvineného v podobe uvalenia väzby nie je zjavne neprimeraná k miere zvýšenia uvedeného

rizika (porov. v tomto smere napr. R 55/1991, ako aj R 45/2013, hoci s nie príliš

inštruktívnou právnou vetou). Podľa názoru ústavného súdu treba totiž vychádzať v zásade

z toho, že osobná sloboda (v najširšom slova zmysle) je jednou z najvyšších hodnôt

v hodnotovom rebríčku jednotlivca aj štátu (porov. a ).

Potom ale treba i uloženie viacerých povinností a obmedzení, ktoré môžu predstavovať pre

obvineného určitý zásah do niektorých aspektov jeho osobnej slobody, prípadne do iných

jeho práv, považovať za miernejšie a primeranejšie než úplné zbavenie osobnej slobody

v podobe väzby. V dôsledku toho musí rozhodnutie súdu o väzbe vykonať určitý test

proporcionality väzby (opísaný v predošlých vetách) minimálne z pohľadu argumentov

uplatnených obvineným. Pokiaľ ide o väzbu obvineného z obzvlášť závažného zločinu, je

potrebné, aby tento test vzhľadom na ustanovenie tretej vety

preukázal celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom

probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností

a obmedzení ( ). Pri tomto teste (vážení) možno využiť bohatú

judikatúru najvyššieho súdu i bývalých česko-slovenských súdov k jednotlivým väzobným

dôvodom.

V prerokúvanej veci je z obsahu uznesenia špecializovaného trestného súdu zrejmé,

že tento žiadne váženie dotknutých právnych záujmov (riziko naplnenia väzobných

dôvodov verzus osobná sloboda obvineného) nevykonal, pretože sa argumentmi sťažovateľa

úplne odmietol zaoberať, keďže vychádzal z nesprávneho (ústavne nekonformného)

výkladu ustanovení . Podľa zápisnice o výsluchu sťažovateľa

sudcom pre prípravné konanie 27. novembra 2012 však obvinený, resp. jeho obhajca,

a prokurátor predniesli určité argumenty, ktoré si takéto váženie zaslúžia. Takéto váženie

pritom nie je nahradené už tým, že špecializovaný trestný súd podrobne odôvodnil, prečo

u sťažovateľa existujú dôvody väzby. Ako vyplýva z predvetia § 80 ods. 1 a prvej vety § 81

ods. 1 a ako už uviedol aj najvyšší súd v judikáte R 4/1993, existencia

dôvodov útekovej alebo predstižnej (preventívnej) väzby je predpokladom, a nie prekážkou

nahradenia väzby niektorým z miernejších prostriedkov. Ak by dôvody väzby neexistovali,

musel by byť obvinený prepustený na slobodu bez akejkoľvek náhrady väzby. Odôvodnenie

existencie dôvodov väzby podľa alebo c)

v uznesení o väzbe tak predstavuje len nutný, avšak nedostačujúci predpoklad súladu tohto

uznesenia s ustanovením čl. 5 dohovoru. Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka je nevyhnutný druhý krok v odôvodnení,

ktorým je už popísané váženie preventívnych a zabezpečovacích účinkov uplatnenej záruky

a rizík spojených s prepustením väzobne stíhateľného obvineného na slobodu.

Opísané nedostatky podľa názoru ústavného súdu spôsobujú, že uznesenie

špecializovaného trestného súdu nespĺňa požiadavky, ktoré naň kladú ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 a a 4 dohovoru. Keďže najvyšší súd tento nedostatok sám

nenapravil, znamená to, že aj jeho uznesenie treba považovať za nevyhovujúce

požiadavkám a 5 a a 4 dohovoru, v dôsledku čoho väzba

sťažovateľa zasiahla aj do jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto

vyslovil porušenie práv sťažovateľa (prvý bod výroku tohto nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2012 v časti týkajúcej sa zamietnutia sťažnosti

podanej sťažovateľom a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (druhý bod výroku

nálezu). Vzhľadom na to, že zrušenie napadnutého rozhodnutia je dôsledkom vyslovenia

porušenia práv sťažovateľa (porov. verba legalia ), je zrejmé, že toto

zrušenie má účinky len vo vzťahu k tomu sťažovateľovi, ktorého právo bolo týmto

rozhodnutím podľa výslovného výroku nálezu ústavného súdu porušené. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2012 zostáva týmto

nálezom nedotknuté v časti, v ktorej ním boli zamietnuté sťažnosti ďalších obvinených, t. j.

J. O., M. B., P. B., M. B., P. M. a T. K. Kasácia sa teda vzťahuje len na časť rozhodnutia

týkajúceho sa sťažovateľa a nedotýka sa rozhodnutia v jeho zvyšnej časti. Ústavný súd

v záujme zabránenia neistoty, čo sa týka účinkov predmetného nálezu v ďalšom konaní,

uvádza, že sú mu nepochybne známe ustanovenia (

ods. 3 starého ) a tiež výroková kultúra trestného procesu vychádzajúca

z československej tradície (Púry, F., Šámal, P., Urbánek, J. Vzory podání a rozhodnutí

v trestných věcech. Praha, Linde: 2005, s. 278 a nasl.) Ústavný súd však musí uviesť, že nie

je súčasťou sústavy všeobecných súdov a má vlastnú vybudovanú výrokovú kultúru, ktorá

vychádza z jeho poslania ochrany ústavnosti. Opravné prostriedky v sú

budované spôsobom zdola nahor, sú integrálne vzhľadom na uzavretosť kódexu, pričom sa

líšia okrem iného aj okruhom oprávnených osôb. Ústavná sťažnosť, takpovediac, prikrýva

zhora všetky konečné rozhodnutia orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Ústavná

sťažnosť je univerzálna, aby zastrešila najrozmanitejšie individuálne akty verejnej moci, má

charakter generálnej klauzuly. Konanie o ústavnej sťažnosti je samostatným autonómnym

procesom, pričom charakter tohto procesu zužuje subsidiárne použitie .

Výrok nálezu o ústavnej sťažnosti vychádza z , teda konštatuje, akým aktom

verejnej moci boli porušené základné práva jednotlivca, a následne daný akt ruší. Nie je

striktne nevyhnutné (aj keď je to možné, ), aby ústavný súd explicitne,

v technike podobnej uvádzal, že kasácia sa týka

konkrétneho sťažovateľa z viacerých obvinených, pretože je to zo samotného výroku,

zo spojenia bodov 1 a 2 zreteľné (porov. tiež nálezy a týkajúce

sa spoluobvinených, ). Uznesenie najvyššieho súdu je tak zrušené len v časti

týkajúcej sa sťažovateľa a ostatné časti uznesenia právne existujú naďalej. Samozrejme,

ak sudca pre prípravné konanie, vychádzajúc z , zistí, že sú

dôvody prehodnotiť väzbu aj u ostatných obvinených, môže podľa štádia konania a vývoja

veci procesne zareagovať.

V ďalšom bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Ústavný súd

v tejto súvislosti pripomína, že podľa jeho judikatúry (porov. ) na súlad väzby

s ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru postačuje, ak bolo o jej predĺžení pred uplynutím lehoty

väzby rozhodnuté (prvostupňovým) súdom alebo sudcom pre prípravné konanie. Podľa

je totiž uznesenie v zásade vykonateľné ihneď, pokiaľ

zákon výslovne nepriznáva sťažnosti odkladný účinok a ustanovenie § 83 ods. 3 Trestného

poriadku nepriznáva odkladný účinok sťažnosti proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby.

Z judikatúry ústavného súdu tak nemožno jednoznačne vyvodiť, že by zrušenie

druhostupňového uznesenia, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti predĺženiu lehoty

väzby, malo automaticky za následok nezákonnosť doteraz vykonávanej väzby. Bude

úlohou najvyššieho súdu posúdiť to, či na takúto situáciu možno mechanicky použiť

pravidlo upravené v časti prvej vety za bodkočiarkou , alebo

či teleologickým výkladom, prípadne teleologickou redukciou uvedeného ustanovenia

nemožno dospieť k jeho neaplikovateľnosti. Najvyšší súd tak pri novom rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012

z 27. novembra 2012 posúdi, či treba situáciu, keď pôvodné rozhodnutie nadriadeného súdu

bolo vynesené v lehotách uvedených v ustanovení § 76 ods. 3 časti prvej vety za

bodkočiarkou , avšak následne bolo zrušené ústavným súdom po

uplynutí pôvodnej lehoty väzby, posudzovať rovnako ako prípad, keď nadriadený súd vôbec

nestihol rozhodnúť v tam uvedenej lehote. V závere ústavný súd zdôrazňuje aj to, že

predmetom jeho rozhodovania nebola otázka, či u sťažovateľa ako obvineného sú alebo nie

sú splnené podmienky na nahradenie jeho väzby dozorom probačného a mediačného

úradníka. Naopak, posúdenie, či takéto podmienky existujú alebo nie, naďalej zostáva

úlohou všeobecných súdov, najmä najvyššieho súdu ako nadriadeného súdu rozhodujúceho

o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu. V jeho právomoci je aj doplniť

toto uznesenie o chýbajúci výrok, pokiaľ po posúdení prejavu sťažovateľa a jeho obhajcu

v ich písomných podaniach a prednesoch pri výsluchu dospeje k záveru, že takýto výrok bol

potrebný ( ). Pokiaľ však najvyšší súd môže podľa zákona

doplniť chýbajúci výrok, a fortiori môže doplniť chýbajúcu argumentáciu v odôvodnení aj

bez toho, aby musel sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť a prikázať špecializovanému

trestnému súdu, aby vo veci znova rozhodol.

Ústavný súd nevyhovel sťažovateľovi v časti, v ktorej žiadal, aby bolo prikázané

špecializovanému trestnému súdu neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu (štvrtý bod

výroku nálezu). Stalo sa tak jednak preto, že predmetom konania bolo rozhodovanie

druhostupňového najvyššieho súdu, ale tiež preto, že po zrušení uznesenia najvyššieho súdu

a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd viazaný už uvedeným právnym názorom

ústavného súdu, čo treba v danom prípade považovať za dostačujúce, pričom ten podľa

štádia konania zváži ďalší procesný postup.

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

320,80 €. Ústavný súd mu priznal požadovanú sumu po zistení, že v skutočnosti by si mohol

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov uplatňovať čiastku 496,69 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2013

po 130,16 €, tri režijné paušály po 7,81 € a daň z pridanej hodnoty 82,78 € (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013