Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (149)II. ÚS 67/2013
PDF · 325.34 KB
No categories available
II. ÚS 67/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného A., s. r. o., pre namietané
porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012
p o r u š i l základné právo M. P. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 43/2012
zo 4. decembra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,80 € (slovom
tristodvadsať eur a osemdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky
p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Sťažnosti M. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 67/2013-22 z 30. januára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. P., t. č.
vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tost 43/2012.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 11. marca 2013
a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn. Tp 38/2012
z 27. novembra 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012
zo 4. decembra 2012 bolo inter alia rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa
§ 76 ods. 3 Trestného poriadku. Týmito rozhodnutiami o väzbe a konaním, ktoré im
predchádzalo, boli podľa sťažovateľa porušené jeho označené práva a slobody.
a) Za najpodstatnejšie porušenie základných práv a slobôd považuje sťažovateľ
skutočnosť, že všeobecné súdy nezohľadnili ním a jeho obhajcom uvádzané náhrady väzby
ako záruky uvedené v § 80 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, prostredníctvom ktorých tiež
možno dosiahnuť účel väzby, keďže dospeli k záveru o obmedzení práv obhajcu pri
zastupovaní obvineného tak, že tento nemôže samostatne podať v mene obvineného návrh,
aby jeho väzba bola nahradená. Použili teda reštriktívny výklad. Sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu v rámci výsluchu pred špecializovaným trestným súdom
27. januára 2012 (správne má byť 27. novembra 2012, pozn.) žiadal väzbu nahradiť
dohľadom mediačného a probačného úradníka, pričom všeobecné súdy o tejto požiadavke
vôbec nerozhodli s tým, že žiadosť bola podaná obhajcom ako neoprávnenou osobou,
a preto vraj nespĺňa základné náležitosti. Sťažovateľ považuje takýto postup za absolútne
nezákonný. Pritom v zmysle § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Trestného poriadku za záruku
v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru treba považovať popri iných inštitútoch aj dohľad
mediačného a probačného úradníka, prostredníctvom ktorého tiež možno dosiahnuť účel
väzby. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy nemožno vyvodiť také obmedzenie
práv obhajcu pri zastupovaní obvineného, ktoré by znamenalo, že by nemohol samostatne
podať v mene obvineného návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného
úradníka. Reštriktívny výklad znamená neprípustné obmedzenie základných práv.
Ak obhajca žiada, aby súd prijal dohľad mediačného a probačného úradníka ako náhradu
za väzbu, je povinnosťou súdu sa s možnosťou takéhoto nahradenia väzby zaoberať
a rozhodnúť o nej. Pri dohľade mediačného a probačného úradníka ako náhrady väzby
zákon explicitne nevyžaduje ani písomný sľub obvineného, ani jeho písomný súhlas, pričom
takýto úkon nemôže byť v neprospech obvineného, a preto niet ani dôvodu, aby súd naň
neprihliadal. Z toho vyplýva, že o takejto žiadosti je súd povinný rozhodovať, čo sa však
v danom prípade nestalo.
b) Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o nezákonnosti jeho väzobného stíhania je podľa
sťažovateľa neexistencia materiálnych dôvodov väzby, ako aj arbitrárne a riadne
neodôvodnené rozhodnutie o väzbe. Špecializovaný trestný súd v rámci odôvodnenia
uznesenia uviedol, že neskúmal dôkazy, najmä výsluchy svedkov jednotlivo a súhrnne,
keďže išlo o väzobné rozhodnutie, teda nie o rozhodovanie o vine alebo nevine na hlavnom
pojednávaní. Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu opakovane poukázal v konaní
predchádzajúcom rozhodnutiu o väzbe na dôkazné závery, z ktorých je zrejmé, že sa
skutkov nedopustil, a najmä na to, že dôkazy, ktoré majú preukazovať jeho účasť na
skutkoch, sú nedostatočné. Podľa názoru sťažovateľa zistené skutočnosti neodôvodňujú
dostatočne podozrenie, že spáchal trestný čin, či sa na jeho páchaní podieľal, a to najmä
s poukazom na skutočnosť, že dôkazy takýto záver nepotvrdzujú. Samotné podozrenie, že
trestný čin spáchal obvinený, nepostačuje. Musí byť totiž daný istý vyšší stupeň
pravdepodobnosti. V čase rozhodovania o väzbe nebola prítomná ani dôvodná obava
potrebná pre útekovú, resp. preventívnu väzbu. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku je podľa všeobecných súdov daný iba tým, že sa sťažovateľ dlhodobo
nezdržiaval v mieste svojho bydliska. V skutočnosti však z jeho správania nemožno ani
v náznaku vyvodiť, že by sa pokúšal o útek alebo skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného
stíhania. Skutočnosť, že sťažovateľovi hrozí vysoký trest, je jednou z možností, ako
odôvodniť útekovú väzbu, avšak vysoký trest možno považovať za dôvod väzby len za
predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa najmä osoby
obvineného alebo okolností prípadu, ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou
odôvodňujú obavu z úteku. Len samotná hrozba, resp. hypotetická možnosť uloženia
vyššieho trestu teda nemôže izolovane znamenať naplnenie väzobného dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ v minulosti nebol nikdy trestne stíhaný, jeho
účasť na skutku, z ktorého je obvinený, nebola dosiaľ vo vyšetrovaní dostatočne
preukázaná, pričom dôkazy, o ktoré všeobecné súdy svoje rozhodnutia opreli a ktoré podľa
nich nasvedčujú tomu, že sťažovateľ trestný čin spáchal, sú nedostatočné. Pritom
povinnosťou všeobecného súdu je riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe, pričom dôvody
väzby musia byť významné a dostatočné. V zmysle všetkých uvedených skutočností podľa
sťažovateľa treba konštatovať, že rozhodnutia o väzbe a samotná väzba sú nezákonné
a znamenajú porušenie čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.
c) Sťažovateľ napokon namieta, že v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu
o predĺžení väzby návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) na predĺženie väzby v prípravnom konaní bol
jeho obhajcovi doručený až 26. novembra 2012, teda deň, resp. niekoľko hodín pred
výsluchom sťažovateľa, resp. rozhodnutím o návrhu prokurátora. K doručeniu návrhu došlo
elektronicky, pričom návrh prokurátora v písomnej podobe dosiaľ nebol doručený. Takéto
konanie považuje sťažovateľ za priečiace sa zásade kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.
Tým, že sťažovateľovi bol predložený na vyjadrenie návrh prokurátora iba niekoľko
hodín pred výsluchom, a to prostredníctvom jeho obhajcu, došlo k porušeniu jeho práva
podľa čl. 5 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Sťažovateľ a jeho obhajca totiž nemali dostatok
času a možnosti reagovať na podstatné tvrdenia prokurátora. Argumentácia najvyššieho
súdu, podľa ktorej bol obhajca o termíne výsluchu upovedomený telefonicky 5 dní pred
konaním výsluchu, vo vzťahu k namietanej skutočnosti neobstojí, lebo s upovedomením
o termíne nebol obhajcovi doručený návrh prokurátora na predĺženie väzby. Pritom návrh
má 25 strán.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným
súdom pod sp. zn. Tp 38/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 s tým, aby
boli uznesenia špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 a najvyššieho súdu
zo 4. decembra 2012 zrušené a špecializovanému trestnému súdu bolo prikázané
neodkladne prepustiť sťažovateľa z väzby. Napokon sa domáha náhrady trov konania
vo výške 320,80 € od najvyššieho súdu.
Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. februára 2013 zaslaného
ústavnému súdu ako príloha prípisu predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-9
z 20. februára 2013 doručeného ústavnému súdu 25. februára 2013 vyplýva, že nahradenie
väzby zárukou, písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka sú
možnosťami súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie na zabezpečenie bezproblémového
trestného stíhania i pri ponechaní, resp. prepustení obvineného na slobodu, nie
oprávneniami obvineného nachádzajúceho sa vo väzbe. Na začatie konania o nahradenie
väzby niektorým z opatrení podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku je potrebný konkrétny
návrh obvineného. Nestačí preto iba všeobecné vyjadrenie sa obvineného alebo jeho
obhajcu o možnosti prijatia niektorej zo záruk. Nie je v súlade so skutočnosťou, že by súdy
nerozhodovali o žiadosti obhajcu o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného
úradníka z dôvodu, že bola podaná obhajcom sťažovateľa ako neoprávnenou osobou.
Sťažovateľ ani jeho obhajca nešpecifikovali svoju žiadosť, preto súdy pre absenciu
konkrétneho návrhu nemali podklad na rozhodovanie. Preto sú sťažnostné námietky
neopodstatnené a nedôvodné.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 1. marca 2013 doručenej ústavnému súdu
5. marca 2013 vyplýva, že so závermi najvyššieho súdu nesúhlasí. Zo zápisnice
špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012 vyplýva, že
obhajca požiadal a konkretizoval inštitúty nahradenia väzby. Z povahy inštitútu dohľadu
probačného a mediačného úradníka je zrejmé, že takýto návrh nemusí byť na osobitnej
listine, ale postačuje, ak si ho obvinený alebo obhajca v konaní vymieni. Aj prokurátor
považoval žiadosť za konkretizovanú a vyjadril sa v tom zmysle, aby špecializovaný trestný
súd ponúkané nahradenie väzby neprijal. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 je zrejmé, že sa ani v rámci výrokovej časti, ale ani
v časti odôvodnenia nezaoberal skutočnosťami nahradenia väzby u sťažovateľa, hoci tento
v písomnej sťažnosti z 2. decembra 2012 jasne a zreteľne namietal skutočnosť, že
špecializovaný trestný súd nerozhodol o nahradení väzby.
II.
Zo zápisnice o výsluchu obvineného špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 38/12 z 27. novembra 2012 inter alia vyplýva, že sťažovateľ na záver svojej výpovede
ponúkol súdu aj záruky nahradenia väzby tak, ako boli uvedené aj v jeho písomnom
vyjadrení podanom prostredníctvom obhajcu. Obhajca sťažovateľa zasa uviedol, že
alternatívne navrhuje použiť primerané inštitúty nahradenia väzby v zmysle § 80 Trestného
poriadku s výnimkou peňažnej záruky, teda ostatné záruky.
Z uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra
2012 vyplýva, že ním bola podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžená lehota trvania
väzby sťažovateľa, ako aj ďalších šiestich obvinených do 15. júna 2013, pričom žiadosť
P. M. o prepustenie z väzby bola zamietnutá, písomné sľuby M. B., P. B. a P. M. neboli
prijaté a rovnako nebola prijatá ani ponuka prevzatia záruky na nahradenie väzby P. B.
Z odôvodnenia uznesenia inter alia vyplýva, že naposledy bola väzba sťažovateľa predĺžená
do 15. decembra 2012, a to uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012
z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 19/2012 z 30. mája
2012. Vo vzťahu k sťažovateľovi nebol daný základ pre rozhodovanie o žiadosti či o záruke
na nahradenie väzby, lebo ani sťažovateľ, ani jeho obhajca nepodali žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu, nepredložili písomný sľub obvineného a neponúkli ani inú záruku.
Obhajca sa len zmienil o možnosti prijatia niektorej zo záruk na nahradenie väzby, okrem
peňažnej záruky. Svoje vyjadrenie však nijako nekonkretizoval. Preto nebolo zrejmé, akú
záruku má obhajca na mysli. Zrejmé bolo len to, akú záruku nechce ponúknuť. Išlo teda
o úplne nejasné vyjadrenie, o ktorom preto nebolo možné rozhodnúť.
Zo sťažnosti z 2. decembra 2012 podanej sťažovateľom prostredníctvom obhajcu
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012
inter alia vyplýva, že tento súd nesprávne rozhodol, keď nezohľadnil obhajcom
a sťažovateľom uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v ustanovení § 80 ods. 1
a nasl. Trestného poriadku, prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel väzby,
keďže špecializovaný trestný súd vyvodil obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní
obvineného tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba
bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 vyplýva,
že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom, ako aj ďalšími šiestimi obvinenými
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 27. novembra 2012.
Podľa názoru najvyššieho súdu špecializovaný trestný súd rozhodol správne a v súlade
so zákonom. Pri rozhodovaní o predĺžení väzby boli dodržané všetky formálno-procesné
podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska špecializovaný trestný súd správne konštatoval
u obvinených trvanie dôvodov väzby. Procesné lehoty, v ktorých bolo o väzbe obvinených
rozhodované, boli dodržané. Spisový materiál bol najvyššiemu súdu predložený v zákonom
ustanovenej lehote, t. j. najneskôr 5 pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby,
ktorá by uplynula 15. decembra 2012. Špecializovaný trestný súd podrobne a konzekventne
zdôvodnil, na základe akých záverov aj v súčasnosti trvajú u obvinených dôvody väzby,
ktoré sa od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne
sudca v celom rozsahu odkázal. Dôkladne rozviedol dôkazy, ktoré naďalej potvrdzujú
opodstatnenosť a dôvodnosť podozrenia, že obvinení spáchali trestné činy kladené im
za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe nedošlo na strane obvinených
k žiadnym podstatným zmenám odôvodňujúcim iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší
súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia, s ktorými sa plne stotožňuje. Námietky
sťažovateľa nepovažoval za dôvodné, keďže v súčasnom štádiu konania sa špecializovaný
trestný súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami trestných činov, z ktorých sú
obvinení, ani vyhodnocovaním jednotlivých svedeckých výpovedí. Svedecké výpovede
a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej na zistenie, či naďalej existuje
dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení. Zároveň ide o rozsiahlu
trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále uskutočňujú rôzne procesné úkony.
Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu preto nemôže byť posudzované ako
prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
Doterajší spôsob života obvinených sám osebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto
skutočnosti je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami
zistenými v trestnom konaní, pričom obava, že v prípade prepustenia obvinených na
slobodu by bolo zmarené, resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebola
rozptýlená. Pokiaľ ide o námietku obhajcu sťažovateľa týkajúcu sa doručenia návrhu na
predĺženie lehoty väzby deň pred výsluchom, túto najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že 19. novembra 2012 asistentka
zo špecializovaného trestného súdu telefonicky oznámila termín výsluchu obvinených
k návrhu prokurátora všetkým obhajcom. Zároveň bol termín konania výsluchu zaslaný aj
poštou, pričom obhajca sťažovateľa prevzal zásielku 22. novembra 2011 (správne má byť
zrejme 22. novembra 2012, pozn.).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred
príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
V prerokúvanej veci je nesporné, že sťažovateľ bol vzatý do väzby. Obmedzenie jeho
osobnej slobody tak spadá do rámca čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, v dôsledku čoho sa naň
aplikujú aj požiadavky uvedené v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, keďže ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) od seba použiteľnosť a požiadavky
podľa posledne uvedených dvoch odsekov striktne neoddeľuje a aj konanie o návrhu
prokurátora na predĺženie väzby podraďuje pod čl. 5 ods. 4 dohovoru (porov. napr.
rozsudok z 5. júla 2005, Osváth proti Maďarsku, sťažnosť č. 20723/02, ods. 18 a 19,
podobne rozsudok z 25. októbra 2007, Lebedev proti Rusku, sťažnosť č. 4493/04, ods. 71
a 72). Navyše, podobné záruky vyvodil vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
i ústavný súd. V jeho judikatúre sa postupne presadil názor, že rozsah záruk čl. 5 ods. 4
dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sa v podstate prekrývajú (porov. III. ÚS 34/07).
Námietky sťažovateľa zhrnuté v časti I odôvodnenia tohto nálezu je preto potrebné
posúdiť z hľadiska všetkých citovaných ustanovení.
K bodu c) – Oneskorené doručenie návrhu prokurátora na predĺženie väzby
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k ustanoveniam čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru postupne formuloval viaceré samostatné práva osôb vo väzbe, medzi ktoré patrí
najmä právo na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby
(porov. napríklad rozsudok z 21. decembra 2010, Michalko proti Slovensku, sťažnosť
č. 35377/05, ods. 156 a tam citovaná prejudikatúra), ale aj všeobecnejšie právo na
„zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený osobnej slobody svojvoľným (arbitrárnym)
postupom (porov. už citovaný Michalko proti Slovensku, ods. 156 a 158). Podľa § 72 ods. 2
ôsmej vety Trestného poriadku sa návrhy a žiadosti prokurátora majú bez meškania doručiť
obvinenému, čo v súlade s judikatúrou ústavného súdu možno považovať za súčasť záruk
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (porov. napr. I. ÚS 67/03, I. ÚS 100/04,
I. ÚS 2/05, III. ÚS 34/07). V skorších z citovaných rozhodnutí ústavný súd ešte výslovne
uvádzal právo na doručenie písomného podania prokurátora (ako protistrany obvineného
v trestnom konaní). Je však potrebné uviesť, že táto judikatúra sa týkala situácií, keď súdy
rozhodovali o predĺžení väzby na neverejných zasadnutiach bez výsluchu obvinených.
Po novelizácii ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku sa o väzbe rozhoduje zásadne
po vypočutí obvineného.
V prerokúvanej veci je zrejmé, že sťažovateľovi bol návrh prokurátora na predĺženie
väzby doručený len krátko pred konaním výsluchu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku,
na ktorom sa o ňom rozhodovalo. Na rozdiel od predchádzajúceho právneho stavu je totiž
od 1. februára 2009 zaručené právo obvineného na prítomnosť pri rozhodovaní sudcu pre
prípravné konanie o väzbe, ako aj právo byť pri rozhodovaní o väzbe vypočutý. To podľa
názoru ústavného súdu podstatným spôsobom zlepšuje postavenie obvineného
a zabezpečuje plnohodnotné kontradiktórne konanie pri rozhodovaní o väzbe. Práve
kontradiktórnosť konania umožňuje obvinenému, aby si návrh prokurátora vypočul priamo
pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie a vyjadril sa k nemu ústne (porov. v tomto
smere už citované rozhodnutie III. ÚS 108/06). Rovnako podľa názoru ústavného súdu
prítomnosť obvineného pri rozhodovaní o väzbe umožňuje v určitej, hoci obmedzenej miere
nápravu niektorých procesných nedostatkov v postupe súdu (sudcu pre prípravné konanie)
v skorších štádiách tohto konania. V tomto zmysle ústavný súd už v citovanom náleze
sp. zn. I. ÚS 2/05 uznal, že nedostatok konania na prvostupňovom súde spočívajúci v tom,
že obvinenému nebolo doručené stanovisko prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie
z väzby, možno napraviť tým, že mu toto stanovisko bude doručené spolu s uznesením
prvostupňového súdu, takže ho bude mať k dispozícii pri prípadnej príprave sťažnosti proti
tomuto uzneseniu. Ústavný súd nevidí dôvod, aby sa od tohto stanoviska v prerokúvanej
veci odchýlil.
Zo zápisnice o výsluchu pred špecializovaným trestným súdom je zrejmé, že obhajca
sťažovateľa síce namietol oneskorené doručenie návrhu prokurátora, avšak zároveň
predložil súdu svoje písomné vyjadrenie k nemu. Obhajca však neuviedol, v čom mu
oneskorené doručenie návrhu prokurátora bránilo alebo sťažovalo prípravu obhajoby, resp.
vyjadrenia k predĺženiu väzby. Podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo sťažovateľovi
a jeho obhajcovi takéto žiadosti predniesť a odôvodniť, rovnako ako sťažovateľovi nič
nebránilo žiadať prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie o objasnenie tých dôvodov
návrhu, ktorých správnosť alebo dôvodnosť nemohol kvôli krátkosti času riadne zhodnotiť.
Ak by ani tieto kroky nepostačovali na zabezpečenie rovnosti zbraní, mal sťažovateľ podľa
ústavného súdu právo žiadať odročenie výsluchu a určenie nového termínu. Pokiaľ by sudca
pre prípravné konanie niektorej z týchto žiadostí bez zákonných a opodstatnených dôvodov
nevyhovel a jeho pochybenie by nenapravil ani najvyšší súd, išlo by z hľadiska práv
sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru nepochybne
o zásadne odlišnú situáciu, na ktorú by ústavný súd musel zareagovať. Ústavný súd už
v podobnej situácii upozornil, že obvinený sa má v záujme ochrany svojich práv a osobnej
slobody snažiť ovplyvniť rozhodnutie o väzbe svojou argumentáciou ešte pred jeho
vynesením (III. ÚS 227/03). Sťažovateľ bol v prerokúvanej veci vypočutý a napriek
kvalifikovanej obhajobe neboli žiadne z už uvedených návrhov ani námietok pri výsluchu
vznesené. To podľa názoru ústavného súdu neumožňuje kvalifikovať procesný nedostatok,
ktorého sa špecializovaný trestný súd oneskoreným doručením návrhu prokurátora na
predĺženie väzby sťažovateľovi prípadne mohol dopustiť (porov. už citované ustanovenie
§ 72 ods. 2 poslednej vety Trestného poriadku), ako zásah do práv sťažovateľa zaručených
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
K bodu b) – Neexistencia materiálnych dôvodov väzby
Podľa judikatúry ESĽP ustanovenie čl. 5 dohovoru v sebe obsahuje prezumpciu
v prospech prepustenia na slobodu. Druhá časť čl. 5 ods. 3 dohovoru nedáva orgánom štátu
možnosť výberu medzi súdením v primeranej lehote alebo prepustením počas konania.
Práve naopak, z prezumpcie neviny (čl. 6 ods. 2 dohovoru) a účelu čl. 5 vyplýva, že
zadržaný (uväznený) musí byť prepustený, len čo obmedzenie jeho osobnej slobody stratí
opodstatnenie (porov. rozsudok Veľkej komory z 10. marca 2009, Bykov proti Rusku,
sťažnosť č. 4378/02, ods. 61 a nasl.). Pokračujúce zadržanie (väzba) môže byť opodstatnené
len za predpokladu, že sú tu konkrétne okolnosti, ktoré naznačujú reálnu existenciu dôvodov
verejného záujmu, ktoré prevážia nad pravidlom rešpektu k ľudskej slobode obsiahnutým
v čl. 5 (porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 26. marca 2000, Kudła proti Poľsku,
sťažnosť č. 30210/96, ods. 110 a nasl.). Úlohou orgánov štátu je preskúmať všetky okolnosti
svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov verejného záujmu, ktoré
opodstatnia odchýlku od pravidla upraveného v čl. 5, a uviesť ich v rozhodnutiach
o žiadostiach o prepustenie (porov. napr. rozsudok Veľkej komory z 3. októbra 2006,
McKay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43). Pretrvávanie dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu je síce nevyhnutnou podmienkou (condicio sine qua
non) obmedzenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov.
z posledného obdobia napr. rozsudok z 26. marca 2013, Luković proti Srbsku, sťažnosť
č. 43808/07, ods. 44 a tam citovaná prejudikatúra), s postupujúcim časom však k tomuto
základnému predpokladu musia pristúpiť ďalšie „podstatné“ a „dostatočné“ dôvody
pokračujúceho obmedzenia osobnej slobody.
Podľa názoru ústavného súdu špecializovaný trestný súd i najvyšší súd vyhoveli
uvedeným požiadavkám, pokiaľ ide o odôvodnenie existencie väzobných dôvodov útekovej
a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Súdy
v odôvodneniach napadnutých uznesení podrobne rozviedli, prečo považujú podozrenia
voči sťažovateľovi (a ostatným členom tvrdenej zločineckej skupiny) vykonaným
dokazovaním za nevyvrátené, resp. za pretrvávajúce a umocnené. Rovnako súdy rozviedli,
hoci čiastočne aj odkazom na predchádzajúce väzobné rozhodnutia, prečo naďalej považujú
obavu z ich úteku, resp. pokračovania v trestnej činnosti za dané. I podľa ústavného súdu je
odôvodnené riziko, že existujú ďalší členovia tvrdenej zločineckej skupiny na slobode, ktorí
by sťažovateľovi mohli uľahčiť útek, prípadne s ním spoločne pokračovať v páchaní trestnej
činnosti. Argumentáciu oboch napadnutých väzobných rozhodnutí považuje ústavný súd za
podrobnú, dostatočne racionálnu a nearbitrárnu. Prisvedčiť treba súdom taktiež v tom, že pri
rozhodovaní o väzbe súd môže riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať
(prognózovať), a preto nie je nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných
obvinených už k takýmto konaniam alebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru
sťažovateľa by zbavovala väzby jej preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.
Špecializovaný trestný súd sa rovnako zaoberal rýchlosťou a starostlivosťou postupu
orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťažovateľa a správne poukázal na veľký
počet obvinených a z toho vyplývajúcu zložitosť úkonov trestného konania. Ústavný súd
v tomto smere opätovne poukazuje na už citovaný rozsudok vo veci Luković proti Srbsku,
v ktorom ESĽP za podobného charakteru a priebehu trestného konania (i keď čiastočne
s hustejšou frekvenciou prieskumu) nevyslovil porušenie v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru. Pritom v ňom zohľadnil okolnosť, že trestná činnosť, za ktorú bol pán
Luković stíhaný, je organizovaného charakteru a už to samo osebe spôsobuje vyšetrovacím
orgánom viac ťažkostí pri zistení skutkového stavu a miery zodpovednosti jednotlivých
členov skupiny. Preto je zjavné, že v takýchto prípadoch môžu byť sústavná kontrola a
obmedzenie možnosti obvinených stýkať sa navzájom alebo s inými osobami nevyhnutné
na to, aby sa im zabránilo v úteku (cit. rozsudok z 26. marca 2013, ods. 46). Niet dôvodu,
aby ústavný súd v prerokúvanej veci, ktorá je podľa jeho názoru podobná citovanej veci,
posudzoval postup a rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu
prísnejšie než ESĽP.
K bodu a) – Nezaoberanie sa nahradením väzby
Okrem už citovaných princípov výkladu čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru judikatúra ESĽP
zdôrazňuje, že ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru žiada, aby národné súdy pri rozhodovaní
o predĺžení väzby uvážili a zohľadnili alternatívne opatrenia ustanovené národným právom,
a to osobitne pokiaľ je väzobným dôvodom (len) riziko úteku (porov. už cit. Luković proti
Srbsku, ods. 54 a tam citovaná prejudikatúra). Pritom sú v zásade povinné odôvodniť, prečo
nepovažujú tieto alternatívy k väzbe za použiteľné. Nedostatok takého odôvodnenia môže
predstavovať porušenie čl. 5 ods. 3, prípadne ods. 4 dohovoru (porov. napr. rozsudok
z 10. marca 2009, Mihuţă proti Rumunsku, sťažnosť č. 13275/03, ods. 31). Pritom,
samozrejme, niet dôvodu, aby sa aj na toto odôvodnenie nevzťahovala konštantná
judikatúra ESĽP, podľa ktorej ani čl. 5 ods. 3, ani ods. 4 nevyžadujú od súdov
prerokúvajúcich väzobné žiadosti, aby sa zaoberali každým jednotlivým argumentom
väzneného. Avšak záruky čl. 5 dohovoru by stratili svoj význam, pokiaľ by konajúci sudca
podľa národného práva a praxe mohol považovať za nepodstatné alebo ignorovať také
konkrétne skutočnosti, na ktoré väznený poukazuje a ktoré sú spôsobilé spochybniť
existenciu podmienok, za ktorých možno zbavenie osobnej slobody podľa dohovoru
považovať za „zákonné“ (porov. napr. rozsudok ESĽP zo 4. októbra 2005, Sarban proti
Moldavsku, sťažnosť č. 3456/05, ods. 99 a tam citovaná prejudikatúra). Aj ústavný súd už v
podobnej súvislosti uviedol, že pokiaľ osoba pozbavená osobnej slobody požiadala o
nahradenie väzby zárukou, je súd rozhodujúci o väzbe povinný sa s touto žiadosťou náležite
vysporiadať (pozri I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04, II. ÚS 240/06).
Pojem „zákonnosť zbavenia osobnej slobody“ podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru totiž
judikatúra ESĽP vykladá v prvom rade ako „súlad s domácim (národným) právom“ (pozri
napr. rozsudok zo 6. novembra 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06, ods. 47
a 48). V prerokúvanej veci sa špecializovaný trestný súd meritórne nezaoberal možnosťou
nahradenia väzby sťažovateľa niektorým z miernejších opatrení (záruk), pretože
(zjednodušene povedané) sťažovateľ žiadnu konkrétnu záruku neponúkol, čo bolo podľa
neho predpokladom, aby o nej mohol meritórne rozhodovať. Najvyšší súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti v podstate podporil tento záver stanoviskom, že na rozhodnutie
o nahradení väzby je potrebný konkrétny návrh obvineného. Posúdenie, či takýto postup je
v súlade s čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, si preto v prvom rade vyžaduje posúdenie súladu tohto
postupu s Trestným poriadkom.
Ustanovenie § 80 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje súdu alebo sudcovi pre
prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo ho prepustiť na slobodu,
ak súčasne prijme záruku záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby [písmeno a)],
ak súčasne prijme sľub obvineného [písmeno b)] alebo „s ohľadom na osobu obvineného
a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného
a mediačného úradníka nad obvineným“ [písmeno c)]. Ďalšie ustanovenie § 81 ods. 1
Trestného poriadku umožňuje to isté, ak súčasne prijme peňažnú záruku obvineného alebo
inej osoby. Ústavný súd už v náleze sp. zn. IV. ÚS 346/08 dospel k záveru, že všetky tieto
prostriedky treba považovať za „záruky“ v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.
Z uvedených ustanovení tak vyplýva, že slovenské právo pozná štyri prostriedky nahradenia
väzby: tri z nich sú závislé na iniciatíve obvineného alebo tretích osôb stojacich mimo súdu,
súčasne však existuje minimálne jeden taký prostriedok, ktorý nie je závislý od iniciatívy
obvineného, a to dohľad probačného a mediačného úradníka (zhodne už citovaný nález
Systematicky tak možno rozoznať dva typy prostriedkov nahrádzajúcich väzbu –
na jednej strane sú prostriedky, ktorých obmedzujúce preventívne pôsobenie (nahrádzajúce
režim obmedzenia osobnej slobody vo väzbe) vyplýva z existencie rizika nemateriálnej
(sľub obvineného) alebo materiálnej (peňažná záruka) ujmy pre obvineného v prípade, ak
by sám naplnil konanie, v ktorom sa mu väzbou malo zabrániť, alebo nedodržal uložené mu
obmedzenia (§ 82). Na druhej strane sú prostriedky, u ktorých sa predpokladá len
sprostredkované obmedzujúce pôsobenie na obvineného, keďže obvinenému nehrozí žiadna
bezprostredná ujma v prípade naplnenia väzobného dôvodu alebo nedodržania obmedzení.
Takáto materiálna (peňažná záruka) alebo imateriálna (záruka záujmového združenia alebo
dôveryhodnej osoby) ujma, naopak, hrozí tretej osobe a (aj) jej odvrátenie má byť pre ňu
motiváciou, aby vplývala na (obmedzovala) obvineného v jeho konaní. V oboch prípadoch
významnú preventívnu a sebaobmedzujúcu funkciu plní taktiež už sama hrozba uvalenia
väzby v prípade nerešpektovania príslušných obmedzovaní. Vzhľadom na materiálnu alebo
nemateriálnu ujmu, ktorá v týchto prípadoch hrozí buď obvinenému, alebo inej osobe, je
logické, že nahradenie väzby týmito prostriedkami si vyžaduje ich prejav vôle
a v niektorých prípadoch (§ 81 ods. 1 štvrtá veta Trestného poriadku) i súhlas obvineného.
Nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka je však iným
druhom preventívneho (zabezpečovacieho) opatrenia. V týchto prípadoch nejde o pravú
„záruku“, keďže obvinený tu nie je motivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou dodatočnej
materiálnej či nemateriálnej ujmy seba samého alebo iných osôb. Podstatou dohľadu
probačného a mediačného úradníka (v spojení s primeranými povinnosťami
a obmedzeniami v zmysle § 82 Trestného poriadku) je v podstate to isté, čo je účelom
väzby, len miernejším spôsobom – uloženie určitých obmedzení práv obvineného
a zabezpečenie dohľadu nad ich dodržiavaním zo strany štátu. Ústavný súd preto už
v náleze sp. zn. IV. ÚS 346/08 vyslovil, že súd je povinný sa takým návrhom zaoberať aj
vtedy, pokiaľ ho podal napríklad obhajca obvineného.
Z opísaných rozdielov medzi nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka na jednej strane a inými prostriedkami na druhej strane však podľa názoru
konajúceho senátu možno vyvodiť takúto povinnosť nielen v prípade, že návrh na
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka urobí za obvineného jeho
obhajca, prípadne iná osoba oprávnená podať žiadosť o jeho prepustenie z väzby. Podľa
názoru ústavného súdu totiž z citovaných ustanovení vyplýva práve to, že dohľad
probačného a mediačného úradníka nie je vôbec viazaný na výslovný návrh, resp. prejav
vôle zo strany či už obvineného, alebo daného úradníka. To zodpovedá aj právnej úprave –
žiadne ustanovenie Trestného poriadku totiž neustanovuje, že by bolo povinnosťou
obvineného alebo inej osoby výslovne navrhnúť tento prostriedok nahradenia väzby.
Trestný poriadok rovnako nevyžaduje výslovný návrh ani pri záruke záujmového združenia
alebo dôveryhodnej osoby, sľube obvineného alebo peňažnej záruke, no predpokladá určitý
prejav vôle s ponukou takej záruky alebo sľubu a súd, resp. sudca pre prípravné konanie sa
spravidla obmedzí len na ich prijatie alebo neprijatie. Pri dohľade probačného a mediačného
úradníka však sudca nerozhoduje o „prijatí“ alebo „neprijatí“ dohľadu, pretože takýto
dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak, vykonáva ho ako štátny
orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom (nie následkom) jeho činnosti
(porov. § 25 ods. 1 Trestného poriadku). Z toho možno uzavrieť: Súd alebo sudca pre
prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej
slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno
rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za
súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh
nebol výslovne uplatnený. Opačný výklad ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, z ktorého v podstate vychádzal špecializovaný trestný súd a ktorý v zásade
potvrdil aj najvyšší súd, preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za ústavne
súladný.
Inou, hoci súvisiacou, otázkou je to, do akej miery sa úvahy súdu, resp. sudcu pre
prípravné konanie má odraziť v odôvodnení uznesenia. Pri jej riešení je potrebné vychádzať
z toho, že spôsob a miera zaoberania sa týmito otázkami v uznesení závisí od spôsobu
a obsahu procesných návrhov obvineného, jeho obhajcu, resp. ich argumentácie. Judikatúra
všeobecných súdov už pred účinnosťou dnešného Trestného poriadku z roku 2005
akceptovala, že ak bola výslovne ponúknutá záruka alebo sľub, musí sa jej prijatie alebo
neprijatie vyjadriť vo výroku uznesenia (porov. napr. R 4/1993, R 64/1993, výnimku
predstavuje názor vyjadrený v judikáte R 44/1994, ten je však vzhľadom na zmenu právnej
úpravy už neaplikovateľný). Z dostupných rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že
rovnakú prax uplatňuje tento súd aj v prípadoch, keď obvinený výslovne požiadal
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (porov. z ostatného
obdobia napr. 6 Tost 19/2012, 2 Tost 13/2013, 3 Tost 6/2013, 4 Tost 8/2013 a iné). Tento
postup je napokon v zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP a ústavného súdu
(II. ÚS 240/06). Ako však ústavný súd ukázal výkladom v predchádzajúcich odsekoch,
takáto žiadosť nie je predpokladom, aby súd väzbu týmto spôsobom nahradil, v dôsledku
čoho tak súd môže rozhodnúť aj z úradnej moci. Preto je logické, že požiadavka nahradiť
väzbu týmto spôsobom môže byť uplatnená nielen vo forme výslovného návrhu, ale aj len
ako jeden z argumentov obvineného proti ďalšiemu trvaniu alebo predĺženiu väzby a môže
byť prednesený ako súčasť žiadosti o prepustenie z väzby alebo ako vyjadrenia k návrhu
prokurátora na jej predĺženie. Podľa názoru ústavného súdu však potom z citovaných
rozsudkov ESĽP (napr. Mihuţă proti Rumunsku) a z konštantnej judikatúry ústavného súdu
(II. ÚS 240/06, I. ÚS 340/08 a ďalšie) vyplýva, že povinnosťou súdu, resp. sudcu pre
prípravné konanie, keď rozhoduje o vzatí do väzby, jej predĺžení alebo o žiadosti
o prepustenie, je náležite sa s takouto argumentáciou vyrovnať aspoň v odôvodnení
rozhodnutia. V rámci toho je súd, resp. sudca pre prípravné konanie povinný najmä
odôvodniť, či a do akej miery ponechanie obvineného na slobode (so zohľadnením účinkov
dohľadu probačného a mediačného úradníka a prípadnom uložení primeraných povinností a
obmedzení podľa § 82 Trestného poriadku) zvyšuje riziko naplnenia konania, ktoré
zakladá niektorý z väzobných dôvodov, a či intenzita zásahu do osobnej slobody
obvineného v podobe uvalenia väzby nie je zjavne neprimeraná k miere zvýšenia uvedeného
rizika (porov. v tomto smere napr. R 55/1991, ako aj R 45/2013, hoci s nie príliš
inštruktívnou právnou vetou). Podľa názoru ústavného súdu treba totiž vychádzať v zásade
z toho, že osobná sloboda (v najširšom slova zmysle) je jednou z najvyšších hodnôt
v hodnotovom rebríčku jednotlivca aj štátu (porov. čl. 12 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 ústavy).
Potom ale treba i uloženie viacerých povinností a obmedzení, ktoré môžu predstavovať pre
obvineného určitý zásah do niektorých aspektov jeho osobnej slobody, prípadne do iných
jeho práv, považovať za miernejšie a primeranejšie než úplné zbavenie osobnej slobody
v podobe väzby. V dôsledku toho musí rozhodnutie súdu o väzbe vykonať určitý test
proporcionality väzby (opísaný v predošlých vetách) minimálne z pohľadu argumentov
uplatnených obvineným. Pokiaľ ide o väzbu obvineného z obzvlášť závažného zločinu, je
potrebné, aby tento test vzhľadom na ustanovenie § 81 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku
preukázal celkom zjavnú neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom
probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností
a obmedzení (§ 82 Trestného poriadku). Pri tomto teste (vážení) možno využiť bohatú
judikatúru najvyššieho súdu i bývalých česko-slovenských súdov k jednotlivým väzobným
dôvodom.
V prerokúvanej veci je z obsahu uznesenia špecializovaného trestného súdu zrejmé,
že tento žiadne váženie dotknutých právnych záujmov (riziko naplnenia väzobných
dôvodov verzus osobná sloboda obvineného) nevykonal, pretože sa argumentmi sťažovateľa
úplne odmietol zaoberať, keďže vychádzal z nesprávneho (ústavne nekonformného)
výkladu ustanovení § 80 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa zápisnice o výsluchu sťažovateľa
sudcom pre prípravné konanie 27. novembra 2012 však obvinený, resp. jeho obhajca,
a prokurátor predniesli určité argumenty, ktoré si takéto váženie zaslúžia. Takéto váženie
pritom nie je nahradené už tým, že špecializovaný trestný súd podrobne odôvodnil, prečo
u sťažovateľa existujú dôvody väzby. Ako vyplýva z predvetia § 80 ods. 1 a prvej vety § 81
ods. 1 Trestného poriadku a ako už uviedol aj najvyšší súd v judikáte R 4/1993, existencia
dôvodov útekovej alebo predstižnej (preventívnej) väzby je predpokladom, a nie prekážkou
nahradenia väzby niektorým z miernejších prostriedkov. Ak by dôvody väzby neexistovali,
musel by byť obvinený prepustený na slobodu bez akejkoľvek náhrady väzby. Odôvodnenie
existencie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c) Trestného poriadku
v uznesení o väzbe tak predstavuje len nutný, avšak nedostačujúci predpoklad súladu tohto
uznesenia s ustanovením čl. 5 dohovoru. Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka je nevyhnutný druhý krok v odôvodnení,
ktorým je už popísané váženie preventívnych a zabezpečovacích účinkov uplatnenej záruky
a rizík spojených s prepustením väzobne stíhateľného obvineného na slobodu.
Opísané nedostatky podľa názoru ústavného súdu spôsobujú, že uznesenie
špecializovaného trestného súdu nespĺňa požiadavky, ktoré naň kladú ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Keďže najvyšší súd tento nedostatok sám
nenapravil, znamená to, že aj jeho uznesenie treba považovať za nevyhovujúce
požiadavkám čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, v dôsledku čoho väzba
sťažovateľa zasiahla aj do jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
vyslovil porušenie práv sťažovateľa (prvý bod výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 v časti týkajúcej sa zamietnutia sťažnosti
podanej sťažovateľom a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (druhý bod výroku
nálezu). Vzhľadom na to, že zrušenie napadnutého rozhodnutia je dôsledkom vyslovenia
porušenia práv sťažovateľa (porov. verba legalia čl. 127 ods. 2 ústavy), je zrejmé, že toto
zrušenie má účinky len vo vzťahu k tomu sťažovateľovi, ktorého právo bolo týmto
rozhodnutím podľa výslovného výroku nálezu ústavného súdu porušené. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 43/2012 zo 4. decembra 2012 zostáva týmto
nálezom nedotknuté v časti, v ktorej ním boli zamietnuté sťažnosti ďalších obvinených, t. j.
J. O., M. B., P. B., M. B., P. M. a T. K. Kasácia sa teda vzťahuje len na časť rozhodnutia
týkajúceho sa sťažovateľa a nedotýka sa rozhodnutia v jeho zvyšnej časti. Ústavný súd
v záujme zabránenia neistoty, čo sa týka účinkov predmetného nálezu v ďalšom konaní,
uvádza, že sú mu nepochybne známe ustanovenia § 194 ods. 2 Trestného poriadku (§ 149
ods. 3 starého Trestného poriadku) a tiež výroková kultúra trestného procesu vychádzajúca
z československej tradície (Púry, F., Šámal, P., Urbánek, J. Vzory podání a rozhodnutí
v trestných věcech. Praha, Linde: 2005, s. 278 a nasl.) Ústavný súd však musí uviesť, že nie
je súčasťou sústavy všeobecných súdov a má vlastnú vybudovanú výrokovú kultúru, ktorá
vychádza z jeho poslania ochrany ústavnosti. Opravné prostriedky v Trestnom poriadku sú
budované spôsobom zdola nahor, sú integrálne vzhľadom na uzavretosť kódexu, pričom sa
líšia okrem iného aj okruhom oprávnených osôb. Ústavná sťažnosť, takpovediac, prikrýva
zhora všetky konečné rozhodnutia orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Ústavná
sťažnosť je univerzálna, aby zastrešila najrozmanitejšie individuálne akty verejnej moci, má
charakter generálnej klauzuly. Konanie o ústavnej sťažnosti je samostatným autonómnym
procesom, pričom charakter tohto procesu zužuje subsidiárne použitie Trestného poriadku.
Výrok nálezu o ústavnej sťažnosti vychádza z čl. 127 ústavy, teda konštatuje, akým aktom
verejnej moci boli porušené základné práva jednotlivca, a následne daný akt ruší. Nie je
striktne nevyhnutné (aj keď je to možné, II. ÚS 108/08), aby ústavný súd explicitne,
v technike podobnej § 194 ods. 2 Trestného poriadku uvádzal, že kasácia sa týka
konkrétneho sťažovateľa z viacerých obvinených, pretože je to zo samotného výroku,
zo spojenia bodov 1 a 2 zreteľné (porov. tiež nálezy III. ÚS 115/08 a IV. ÚS 94/08 týkajúce
sa spoluobvinených, I. ÚS 339/06). Uznesenie najvyššieho súdu je tak zrušené len v časti
týkajúcej sa sťažovateľa a ostatné časti uznesenia právne existujú naďalej. Samozrejme,
ak sudca pre prípravné konanie, vychádzajúc z § 79 ods. 2 Trestného poriadku, zistí, že sú
dôvody prehodnotiť väzbu aj u ostatných obvinených, môže podľa štádia konania a vývoja
veci procesne zareagovať.
V ďalšom bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Ústavný súd
v tejto súvislosti pripomína, že podľa jeho judikatúry (porov. II. ÚS 252/08) na súlad väzby
s ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru postačuje, ak bolo o jej predĺžení pred uplynutím lehoty
väzby rozhodnuté (prvostupňovým) súdom alebo sudcom pre prípravné konanie. Podľa
§ 184 ods. 2 Trestného poriadku je totiž uznesenie v zásade vykonateľné ihneď, pokiaľ
zákon výslovne nepriznáva sťažnosti odkladný účinok a ustanovenie § 83 ods. 3 Trestného
poriadku nepriznáva odkladný účinok sťažnosti proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby.
Z judikatúry ústavného súdu tak nemožno jednoznačne vyvodiť, že by zrušenie
druhostupňového uznesenia, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti predĺženiu lehoty
väzby, malo automaticky za následok nezákonnosť doteraz vykonávanej väzby. Bude
úlohou najvyššieho súdu posúdiť to, či na takúto situáciu možno mechanicky použiť
pravidlo upravené v § 76 ods. 3 časti prvej vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, alebo
či teleologickým výkladom, prípadne teleologickou redukciou uvedeného ustanovenia
nemožno dospieť k jeho neaplikovateľnosti. Najvyšší súd tak pri novom rozhodovaní
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012
z 27. novembra 2012 posúdi, či treba situáciu, keď pôvodné rozhodnutie nadriadeného súdu
bolo vynesené v lehotách uvedených v ustanovení § 76 ods. 3 časti prvej vety za
bodkočiarkou Trestného poriadku, avšak následne bolo zrušené ústavným súdom po
uplynutí pôvodnej lehoty väzby, posudzovať rovnako ako prípad, keď nadriadený súd vôbec
nestihol rozhodnúť v tam uvedenej lehote. V závere ústavný súd zdôrazňuje aj to, že
predmetom jeho rozhodovania nebola otázka, či u sťažovateľa ako obvineného sú alebo nie
sú splnené podmienky na nahradenie jeho väzby dozorom probačného a mediačného
úradníka. Naopak, posúdenie, či takéto podmienky existujú alebo nie, naďalej zostáva
úlohou všeobecných súdov, najmä najvyššieho súdu ako nadriadeného súdu rozhodujúceho
o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu. V jeho právomoci je aj doplniť
toto uznesenie o chýbajúci výrok, pokiaľ po posúdení prejavu sťažovateľa a jeho obhajcu
v ich písomných podaniach a prednesoch pri výsluchu dospeje k záveru, že takýto výrok bol
potrebný (§ 194 ods. 3 Trestného poriadku). Pokiaľ však najvyšší súd môže podľa zákona
doplniť chýbajúci výrok, a fortiori môže doplniť chýbajúcu argumentáciu v odôvodnení aj
bez toho, aby musel sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť a prikázať špecializovanému
trestnému súdu, aby vo veci znova rozhodol.
Ústavný súd nevyhovel sťažovateľovi v časti, v ktorej žiadal, aby bolo prikázané
špecializovanému trestnému súdu neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu (štvrtý bod
výroku nálezu). Stalo sa tak jednak preto, že predmetom konania bolo rozhodovanie
druhostupňového najvyššieho súdu, ale tiež preto, že po zrušení uznesenia najvyššieho súdu
a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd viazaný už uvedeným právnym názorom
ústavného súdu, čo treba v danom prípade považovať za dostačujúce, pričom ten podľa
štádia konania zváži ďalší procesný postup.
Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
320,80 €. Ústavný súd mu priznal požadovanú sumu po zistení, že v skutočnosti by si mohol
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov uplatňovať čiastku 496,69 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2013
po 130,16 €, tri režijné paušály po 7,81 € a daň z pridanej hodnoty 82,78 € (bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013