Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 386/2026
PDF · 287.79 KB
No categories available
I. ÚS 386/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Jozefom Vančom, Sládkovičova 8, Ružomberok, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a prikázať mu, aby sťažovateľa ihneď prepustil z väzby na slobodu. Požaduje priznať mu aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41T/24/2026 (na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Lučenec č. k. Pv 311/25/6610-114 podanej 9. apríla 2026) väzobne trestne stíhaný pre zločin neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a ods. 5 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 135d písm. e) Trestného zákona a prečin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona. Do väzby bol z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku vzatý uznesením
okresného súdu sp. zn. 0Tp/503/2025 z 27. októbra 2025 so začiatkom jej plynutia od 24. októbra 2025.
3. Po podaní obžaloby v tejto trestnej veci okresný súd uznesením sp. zn. 41T/24/2026 z 23. apríla 2026 podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a zároveň zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Písomný sľub sťažovateľa ani ním ponúkanú peňažnú záruku ako náhradu za väzbu neprijal a väzbu nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.
4. Napadnutým uznesením sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026 krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu z 23. apríla 2026 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že jeho väzobné trestné stíhanie je „postavené“ výlučne na procesne nepoužiteľných dôkazoch, a to domových prehliadkach v dome v obci a v byte v , pri ktorých sťažovateľ jednak dobrovoľne vydal a jednak boli nájdené a zaistené ďalšie hľadané veci, avšak pri výkone prehliadok bolo porušené jeho právo na obhajobu, keď pred výzvou na vydanie veci nebol riadne poučený o jeho práve nevypovedať, neobviňovať seba samého a neprispievať k svojmu sebaobviňovaniu vlastným aktívnym konaním (prehliadka v a keď ustanovená obhajkyňa nebola o výkone prehliadky upovedomená (prehliadka v
6. Iné dôkazy o podozrení zo spáchania stíhaných skutkov sťažovateľom podľa jeho názoru produkované neboli. Zaobstaranie si dobrovoľne vydanej „marihuany“ riadne vysvetlil, rovnako objasnil aj pôvod pri prehliadke nájdených a zaistených nábojov a finančných prostriedkov a napokon ozrejmil (s podporou dôkazov) aj zdroje financovania nadobudnutého majetku, ktorý mal byť navyše orgánmi činnými v trestnom konaní zveličený. Dokazovaním nebolo preukázané, že by svoj majetok získal trestnou činnosťou.
7. Existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ považuje za „absurdnú“. Na páchanie trestnej činnosti nie je odkázaný, pretože preukázateľne má príjem nielen na svoje živobytie, ale aj na „kauciu“.
8. Ani dôvod útekovej väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] nie je podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci daný. Úvahy o tom, že nemá stále bydlisko, nezodpovedajú realite. Adresu, na ktorej by sa v prípade prepustenia z väzby na slobodu zdržiaval, riadne oznámil a bol ochotný podrobiť sa obmedzeniam (monitorovaniu, zákazu vycestovania do zahraničia). Predstavu, že sa bude skrývať v Českej republike, v ktorej vlastní nehnuteľnosť a bude tam „žiť z predaja omamných látok“, sťažovateľ považuje za nereálnu – „uletenú“.
9. O osobnej slobode konajúcim všeobecným súdom sťažovateľ vytýka aj prieťahy v postupe pri rozhodovaní o jeho predošlej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručenej príslušnému prokurátorovi 9. februára 2026. Druhostupňový súd v predmetnom konaní rozhodol o opravnom prostriedku 10. marca 2026 a obhajcovi bolo toto rozhodnutie doručené až 30. marca 2026. Konanie
tak trvalo 50 dní s doručeným rozhodnutia na 51. deň. Krajský súd mal podľa názoru sťažovateľa na túto okolnosť v aktuálnom konaní prihliadať v napadnutom rozhodnutí.
10. Sťažovateľ uzavrel, že je objektívnou skutočnosťou, že nemal vôbec byť na základe zabezpečených procesne nepoužiteľných dôkazov vzatý do väzby a každé rozhodnutie, ktorým súd zamietol jeho prepustenie z väzby na slobodu, možno označiť za hrubo nezákonné. Samotný prokurátor mal na základe dôkaznej situácie, keď nebol zabezpečený žiadny procesne použiteľný dôkaz, sám zastaviť trestné stíhanie z dôvodu nepreukázania, že sa vôbec skutok stal.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby a zároveň o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd pri rozhodovaní o osobnej slobode sťažovateľa akceptoval procesne nepoužiteľné dôkazy, nedostatočne sa vysporiadal so sťažovateľom uplatnenou argumentáciou a neprihliadol na nedodržanie podmienky urýchleného a bezodkladného rozhodovania o väzbe.
12. Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľ sa s argumentačne takmer totožnou ústavnou sťažnosťou obrátil na ústavný súd 29. mája 2026, ktorou namietal porušenie tých istých práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4Tpo/16/2026 z 10. marca 2026, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0Tp/503/2025 zo 16. februára 2026 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (zároveň okresný súd rozhodol o nenahradení väzby sťažovateľa jeho písomným sľubom, ponúkanou peňažnou zárukou a ani dohľadom probačného a mediačného úradníka). Predošlú ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, preto ju uznesením č. k. IV. ÚS 337/2026-12 z 9. júna 2026 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. S prihliadnutím na konanie o predchádzajúcej o ústavnej sťažnosti možno predpokladať, že sťažovateľovi je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa problematiky pozbavenia osobnej slobody osôb obvinených z trestnej činnosti známa. Napriek tomu ústavný súd stručne pripomína, že každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou
mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia (III. ÚS 271/07, I. ÚS 58/2017).
14. Ústavný súd opäť poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí odpoveď na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94). Každé pozbavenie osobnej slobody totiž musí sledovať účel ochrany jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci S., V. a A. proti Dánsku z 22. 10. 2018, sťažnosti č. 35553/12, č. 36678/12 a č. 36711/12, bod 74).
15. Dôležité je tiež zopakovať, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine, resp. nevine obvineného, ale posudzujú „len“, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, ktorý vykazuje znaky trestného činu. Existencia dôvodného podozrenia predpokladá danosť skutočností a informácií, ktorými možno nezávislého a objektívneho pozorovateľa presvedčiť o tom, že dotyčná osoba sa mohla dopustiť trestného činu. Skutočnosti zakladajúce podozrenie však nemusia byť na úrovni dôkazov potrebných na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie obžaloby (rozsudok vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014, sťažnosť č. 15172/13, bod 88; I. ÚS 347/2022, II. ÚS 355/2024).
16. K požiadavke urýchlenosti rozhodovania o väzbe ústavný súd stabilne judikuje, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o väzbe v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03, III. ÚS 636/2017, II. ÚS 127/2020, II. ÚS 11/2022).
17. Prihliadajúc na uvedené východiská, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia označených práv sťažovateľa.
18. V úvode relevantnej časti odôvodnenia krajský súd konštatoval, že danom štádiu konania a pre potreby rozhodovania o väzbe bola zásadná tá skutočnosť, že existovalo dôvodné podozrenie, že skutky (pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, pozn.) ako také sa stali, že boli konkrétnym trestným činom a že sa ich mal dopustiť práve sťažovateľ. Prípadné námietky sťažovateľa, ktorými spochybňoval dôvodnosť jeho trestného stíhania, tak neboli dôvodné. Krajský súd následne správne pripomenul, že v rámci rozhodovania o väzbe nie je úlohou súdov s konečnou platnosťou hodnotiť vykonané dôkazy a uzatvárať právnu kvalifikáciu stíhaných skutkov. Takéto hodnotenie je vyhradené až rozhodovaniu vo veci samej, ktoré nasleduje po vykonaní celého dokazovania v súlade so zásadou bezprostrednosti a ústnosti po podaní obžaloby. V konečnom dôsledku túto argumentáciu oprel o rozhodnutia ústavného súdu (III. ÚS 211/2018, I. ÚS 64/2020).
19. Krajský súd tiež uviedol, opäť odkazom na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 67/2013, I. ÚS 162/2016), že každé rozhodovanie o väzbe sa odohráva iba v rovine pravdepodobnosti, a nie istoty, čo sa týka dôsledkov, ktoré môžu nastať, ak obvinený nebude držaný vo väzbe, a zdôraznil, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine, resp. nevine obvineného, ale posudzujú len to,
či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, ktorý má byť trestným činom.
20. Dôvody tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku krajský súd nachádzal vo viacerých skutočnostiach. Okrem hrozby vysokého trestu súčasne existovalo nebezpečenstvo odchodu sťažovateľa na neznáme miesto alebo do zahraničia, keď sťažovateľ síce mal evidovaný trvalý pobyt, avšak na tomto sa zdržiaval zriedkavo, pohyboval sa po celom území Slovenskej republiky, prebýval na rôznych miestach, bez bližšieho určenia, pritom neboli zistené žiadne silnejšie väzby s výnimkou majetkových, ktoré by mu bránili odísť. Obrana sťažovateľa týkajúca sa vlastníctva nehnuteľnosti v Českej republike či uvedenie presnej adresy, na ktorej by sa mal v prípade prepustenia na slobodu zdržiavať, na existencii dôvodu väzby podľa krajského súdu nič nemenila.
21. Spochybňovanie zákonnosti niektorých dôkazov sťažovateľom krajský súd vnímal ako jeho obhajobnú taktiku s cieľom dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, avšak dôvodná obava zo skrývania sa sťažovateľa alebo jeho vyhýbania sa trestnému stíhaniu či trestu, ktorý mu v tejto trestnej veci hrozí, po jeho prepustení z väzby na slobodu, sa tým podľa konajúceho súdu nerozptýlila a ani neoslabila.
22. K danosti dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajský súd poukázal na závažnosť a charakter stíhanej trestnej činnosti. Išlo o zadovažovanie a prechovávanie omamných a psychotropných látok zaradených do I. skupiny. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa prihliadol na hlavný motív jeho konania, keďže snaha o zabezpečenie si vyššieho životného štandardu mohla viesť k páchaniu trestnej činnosti a pokračovanie v páchaní trestnej činnosti sa mohlo u sťažovateľa javiť ako najjednoduchšia cesta zabezpečenia si finančných prostriedkov, keďže je nezamestnaný, nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, pritom svoj príjem ničím nedeklaroval. Na tomto závere podľa krajského súdu nič nezmenilo ani predloženie písomných dôkazov, ktoré by mali preukazovať legálny zdroj jeho príjmov.
23. Krajský súd prihliadol aj na predošlé odsúdenie sťažovateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, odsúdenie za ktorý bolo síce sťažovateľovi zahladené, avšak v súlade s judikatúrou (R 71/1975 a R 10/1974) sťažovateľovi ozrejmil, že fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu, aby súd pri hodnotení rizika recidívy prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, a skonštatoval, že práve pri takých obvinených, ktorí sa napriek predchádzajúcim odsúdeniam opakovane dopúšťajú trestnej činnosti, je obava, že po prepustení z väzby na slobodu budú v trestnej činnosti pokračovať, ešte výraznejšia.
24. Z hľadiska dôvodov preventívnej väzby krajský súd v neprospech sťažovateľa vyhodnotil aj jeho výpis z centrálnej evidencie priestupkov (sťažovateľ bol celkovo 19-krát priestupkovo prejednávaný), keď konštatoval, že v prípade sťažovateľa nešlo o ojedinelé porušenie právnych povinností, ale o dlhodobý a opakujúci sa prejav nerešpektovania právnych noriem. Vysoký počet priestupkov posudzovaný vo vzájomných súvislostiach s povahou prejednávanej trestnej činnosti svedčil o pretrvávajúcom sklone sťažovateľa porušovať právny poriadok a o jeho zníženej schopnosti viesť riadny život v súlade so zákonom.
25. Keďže podľa názoru krajského súdu už okresný súd svoje uznesenie z 23. apríla 2026 podrobne odôvodnil, rovnako ako aj sám krajský súd pri rozhodovaní o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu (t. j. ústavným súdom v konaní sp. zn. IV. ÚS 337/2026 už preskúmané uznesenie sp. zn. 4Tpo/16/2026 z 10. marca 2026, pozn.) a sťažovateľ podstatnú časť svojej argumentácie len zopakoval, pričom krajský súd sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom uznesení v plnom rozsahu stotožnil, na odôvodnenie tohto uznesenia okresného súdu v podrobnostiach odkázal, pretože opakovať správne a podrobné dôvody zákonného rozhodnutia by bolo podľa jeho názoru nadbytočné. Ústavnú konformitu takéhoto postupu nachádzal v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, ako aj v rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60.
26. Vzhľadom na uvedené si ústavný súd vyžiadal rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 41T/24/2026 z 23. apríla 2026, s ktorého obsahom sa oboznámil. K procesnej použiteľnosti konkrétnych dôkazov vrátane zákonnosti ich zabezpečenia pri domových prehliadkach alebo pri vydaní vecí okresný súd pripomenul, že táto bude predmetom ďalšieho dokazovania v trestnom konaní a jej definitívne posúdenie patrí do štádia rozhodovania vo veci samej. Podľa okresného súdu bola domová prehliadka vykonaná na základe zákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľ pred samotným výkonom prehliadky vydal určité veci na výzvu policajta podľa § 104 Trestného poriadku, sama osebe neznamená, že dôkazy získané v súvislosti s týmto úkonom sú automaticky procesne nepoužiteľné. Absencia konkrétnej formulácie poučenia v zápisnici o vydaní veci podľa okresného súdu nepredstavovala taký zjavný a zásadný procesný nedostatok, ktorý by už v tomto štádiu konania odôvodňoval záver o nezákonnosti celého dôkazného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Sťažovateľ pritom bol v priebehu úkonov poučený o svojich právach ako podozrivý a následne veci vydal dobrovoľne. K neprítomnosti obhajkyne pri domovej prehliadke v platí rovnako bod 25 uznesenia vo veci sp. zn. IV. ÚS 337/2026.
27. Okresný súd tak ako aj po ňom krajský súd zotrval na tom, že ustálenie skutku a prípadné preukázanie viny sťažovateľa bez dôvodných pochybností bude možné až realizáciou dokazovania na hlavnom pojednávaní a následného hodnotenia vykonaných dôkazov konajúcim súdom, a to vrátané sťažovateľom namietaných skutočností, pretože v konaní o väzbe súd nerozhoduje o vine či nevine obvinenej osoby, ale dosiaľ zabezpečené dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti hodnotí len z toho hľadiska, či tieto nateraz odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.
28. K danosti dôvodov väzby sťažovateľa okresný súd uviedol argumentáciu, ktorú krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podstate zopakoval.
29. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, je zrejmé, že krajský súd zaoberal aj vytýkaným nerešpektovaním požiadavky urýchleného rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa s tým záverom, že doterajší postup v konaní nesignalizoval možné zbytočné prieťahy pri rozhodovaní o jeho väzbe. Okresný súd rozhodol po podaní obžaloby (9. apríla 2026) o ponechaní sťažovateľa vo väzbe uznesením 23. apríla 2026, teda v súlade s požiadavkou urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach.
30. Z uvedenej rekapitulácie vyplýva, že krajský súd (v spojení s rozhodnutím okresného súdu) sa všetkými, pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa relevantnými, tak právnymi, ako aj skutkovými otázkami riadne zaoberal a na tieto dal dostatočne presvedčivé odpovede. V súlade s názorom okresného súdu upriamil pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že komplexné
posudzovanie zákonnosti vykonaných domových prehliadok bude predmetom konania vo veci samej. Zároveň racionálnym spôsobom odôvodnil existenciu tzv. útekovej aj preventívnej väzby. Odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí krajského súdu v spojení s odôvodnením okresného súdu je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku. Argumentáciu oboch súdov nemožno považovať za formalistickú. Napadnuté rozhodnutie ústavný súd preto hodnotí ako ústavne konformné.
31. Navyše, ako už bolo uvedené, rovnakou argumentáciou sťažovateľa, akú uplatnil v aktuálnej ústavnej sťažnosti, sa ústavný súd zaoberal už v uznesení č. k. IV. ÚS 337/2026-12 z 9. júna 2026, v ktorom z ústavnoprávneho hľadiska preskúmaval rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4Tpo/16/2026 z 10. marca 2026, v rámci ktorého krajský súd posudzoval a vyhodnotil tie isté námietky sťažovateľa takmer identicky ako v teraz napadnutom rozhodnutí (sp. zn. 4Tos/48/2026 zo 14. mája 2026). Išlo pritom o námietky, na ktoré v okolnostiach danej veci uplynutie relatívne krátkeho obdobia medzi jednotlivými rozhodnutiami tak všeobecných súdov, ale aj ústavného súdu nemalo žiaden vplyv. Ústavný súd preto nemal dôvod odkloniť sa od záverov svojho predošlého rozhodnutia a v tejto veci rozhodnúť inak, teda v prospech sťažovateľa.
32. K ďalšej námietke sťažovateľa, že krajský súd neprihliadal na porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe sťažovateľa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4Tpo/16/2026 (o jeho predošlej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu), ústavný súd pre úplnosť uvádza, že aj dĺžkou trvania konania o osobnej slobode sa zaoberal ústavný súd vo svojom predošlom označenom rozhodnutí (body 27 – 29 odôvodnenia), a to s tým záverom, že neprimeraný zásah do práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti nebol relevantným spôsobom preukázaný.
33. Ak teda krajský súd neprihliadal (v konaní sp. zn. 4Tos/48/2026) na sťažovateľom tvrdené porušenie tohto práva v konaní sp. zn. 4Tpo/16/2026, nemohol a ani neprípustne nezasiahol do ním označených základných práv.
34. Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj iba v odôvodnení ústavnej sťažnosti naznačené porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd opäť (tak ako v predchádzajúcom svojom rozhodnutí) poukazuje na skutočnosť, že premetom rozhodovania krajského súdu bolo pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou, na ktorú sa vzťahujú osobitné záruky čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru (I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07, II. ÚS 499/2024, III. ÚS 22/2025), nie všeobecné záruky podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy, resp. záruky v zmysle čl. 6 dohovoru.
35. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 79/2012).
36. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
37. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu