Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 79/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., D., t. č. vo výkone trestu, vo veci porušenia jeho

základného práva na právnu pomoc podľa ,

základného práva na obhajobu podľa a práva na

obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trenčín a jeho rozsudkom sp. zn. z 23.

marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -354 z 2. februára

2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

„práv obvineného na primeranú obranu“ postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 23. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3

To 96/2010-354 z 2. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). Z obsahu sťažnosti je

ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v intenciách, v

ktorých boli tieto práva formulované v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu, teda že

postupom označených súdov bolo porušené základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 (ďalej len „“), základné právo na obhajobu podľa

, ako aj právo na obhajobu podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ uznaný za

vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a), b) a písm. e) a ods. 2 písm. d) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 7 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s minimálnym stupňom stráženia. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom

č. k. -354 z 2. februára 2011 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu

vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a vo veci rozhodol tak, že

sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov. Dovolanie

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

Dôvody podania svojej sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že v konaní pred okresným

súdom sa obhajoval sám a obhajcu sa mu podarilo nájsť až v konaní pred krajským súdom.

Podľa jeho názoru k porušeniu jeho práv došlo tým, že ho okresný súd „frustroval

viacerými... neopodstatnenými napomenutiami“ a „pokutou 50 € takmer doslova umlčal“.

Sťažovateľ uvádza, že následkom toho sa nebol schopný brániť. Okresný súd si podľa neho

mal overiť, či u neho „ide pri nesprávnej formulácii otázok o úmysel alebo zdravotný

problém“. Vzhľadom na to sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že všeobecné súdy ho odsúdili

za niečo, čoho sa nedopustil.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu v tom smere, že bol riadne poučený, ako má klásť otázky.

Namieta, že svedkom a znalcom nemohol klásť otázky tak, ako to považoval za potrebné na

svoju obhajobu, ako aj skutočnosť, že znalec nebol súdmi dopytovaný pokiaľ ide o jeho

schopnosť formulovať otázky v rámci súdneho procesu. Súčasne namietal aj samotný obsah

znaleckého posudku znalca z odvetvia psychiatrie. Napokon vyjadril presvedčenie, že

podaním sťažnosti mu ústavný súd „vytvorí možnosť obnovy súdneho konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí

vyslovil porušenie jeho „práva... na primeranú obranu“ okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom z 23. marca 2010, ďalej aby rozhodol

„v prospech obnovy súdneho konania“, a ak ústavnému súdu jeho právomoc umožňuje, aby

zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -354 z 2. februára 2011, ako aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2011.

K sťažnosti zároveň pripojil žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným

súdom a splnomocnenie advokátovi, ktorého mu pridelí ústavný súd na jeho zastupovanie.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho

povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto

povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

(napr. ). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie

limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom

subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až

po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na

ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených

v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného

trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel

opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných

pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní

a súdov).

Obdobne aj v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva

v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu

sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania

dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti

Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra

1999, § 23, § 24).

Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady

priznania oslobodenia od súdnych poplatkov ani ustanovenia právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom. Podľa

v znení neskorších predpisov, ktorý je v zmysle potrebné na

túto otázku primerane aplikovať, totiž patrí k predpokladom oslobodenia od súdnych

poplatkov to, že pomery sťažovateľa (osobné či majetkové) neumožňujú úhradu nákladov

jeho právneho zastúpenia, a tiež to, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže v sťažovateľom prípade boli ústavným súdom

jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní

návrhu, bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie práva, čím

u sťažovateľa nedošlo k naplneniu predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval

za potrebné sťažovateľa vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a aj preto bolo bez právneho

významu ustanoviť mu právneho zástupcu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť neobsahuje náležitosti kvalifikovaného návrhu na

začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1

písm. a) a ods. 2 , pretože sťažovateľ správne neoznačil, ktoré

základné práva alebo slobody sa podľa neho porušili, t. j. neuviedol články , prípadne

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a slobodách upravujúce konkrétne základné

práva alebo slobody, ktoré mali byť podľa sťažovateľa porušené, ústavný súd vychádzal pri

posúdení existencie dôvodov na prijatie sťažnosti z jej celkového obsahu, z ktorého

vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na právnu pomoc podľa

, základného práva na obhajobu podľa , ako aj práva

na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom všeobecných

súdov v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu.

Sťažovateľ tiež nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd odmietol jeho

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podanému z dovolacích dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. c) a i) .

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. z 23. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -354 z 2. februára 2011

Z obsahu sťažnosti a z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 23. marca 2010 a konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo

predmetom preskúmavania krajským súdom v odvolacom konaní a pochybenia, ktoré podľa

sťažovateľa neboli napravené v odvolacom konaní, boli predmetom preskúmania najvyšším

súdom v dovolacom konaní v rozsahu sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. Pri

zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa ) sa

najvyšší súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa proti postupom a rozhodnutiam

okresného súdu a krajského súdu.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V okolnostiach prípadu sťažovateľ využil ponúkané opravné

prostriedky efektívnym spôsobom, keďže rozsudok okresného súdu bol preskúmaný

krajským súdom a rozsudok krajského súdu zase najvyšším súdom. V súvislosti

s namietaným porušením práv bolo preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len

preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity

považoval ústavný súd za dôvodné sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného

súdu a proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie podľa .

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. októbra 2011

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Právo na právnu pomoc zaručené v zahŕňa aj právo na obhajobu

v časti trestného konania. Právo na obhajobu do okamihu nadobudnutia právneho

postavenia obvineného sa totiž nezaručuje podľa , ale je implikované

v ochrane podľa (m. m. ).

Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho „práva na

primeranú obranu“ počas súdneho konania, teda v tom úseku trestného konania, počas

ktorého už mal postavenie obvineného. Preto ustanovenie treba

v okolnostiach prípadu uplatňovať v spojení s .

K porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa je

potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom zaručuje

všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať

možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne

významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva

na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu

a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom

konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného

a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými

subjektmi, ktorým bolo priznané ().

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby

boli v konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na

ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená

a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že pod

právo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť

podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas

a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať

vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech

za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak

nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú na

preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný prostriedok

- dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého

stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť

alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových

zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy

v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo

nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod

uvedený v ustanovení . Tento dôvod dovolania je

daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo v prípade iného

nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.

Najvyšší súd ako súd dovolací v sťažovateľovej trestnej veci podrobne skúmal

existenciu dovolacích dôvodov podľa a , pričom

o podanom dovolaní rozhodol podľa .

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa .

K jednotlivým sťažovateľom namietaným dovolacím dôvodom najvyšší súd

vo svojom uznesení uviedol:

«V prvom rade je potrebné uviesť, že argumenty obvineného stoja mimo uplatneného

dovolacieho dôvodu podľa , pretože dovolacím dôvodom v

tomto prípade môže byť len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť. V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne

vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že

skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne.

Dovolacie námietky obvineného sa v tomto smere nedotýkali právneho posúdenia

zisteného skutku, ale naopak spochybňovali skutkové závery súdov prvého a druhého stupňa

(... „Nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci totiž viedlo k nesprávnej právnej

kvalifikácii konania odsúdeného.“...), čo nezodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i/

V prípade právneho posúdenia zisteného skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, že súdy správne právne kvalifikovali konanie obvineného ako zločin týrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 2 písm. d/

Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák.

Dovolací súd ďalej skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení

(v súlade s ), t. j., že zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Tento dovolací dôvod obvinený postavil najmä na skutočnosti, že súd prvého stupňa

mu neustanovil obhajcu podľa .. K tomu dovolací súd uvádza

nasledovné:

Pochybnosti o spôsobilosti náležíte sa obhajovať môžu vzniknúť napr. u obvineného,

u ktorého jeho duševný stav vyvoláva takéto pochybnosti, u obvineného, ktorý je sluchovo

postihnutý, nemý, nevidiaci, s vadou reči zabraňujúcou mu náležité sa vyjadrovať alebo u

obvineného, ktorý nevie čítať alebo písať. Takýmto dôvodom môže byť aj skutkovo alebo

právne zložitý prípad.

Po preštudovaní spisového materiálu vrátane preskúmania priebehu hlavných

pojednávaní zaznamenaných na CD nosiči, najvyšší súd dospel k jednoznačnému záveru, že

právo na obhajobu neustanovením obhajcu obvinenému podľa porušené

nebolo, pretože žiaden dôvod pre takýto postup nezistil.

Nemožno súhlasiť s tvrdením obvineného, že „nie je schopný sa sám riadne a

kvalifikovane obhajovať“. Aj zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia,

odvetvie psychiatria jasne vyplýva, že obvinený netrpí duševnou poruchou v pravom slova

zmysle, t. j. psychózou a ani choromyseľnosťou (č. l. 102).

Pokiaľ obvinený argumentuje vysokým vekom a jeho zdravotným stavom, tak tieto

skutočnosti bez ďalšieho nemôžu zakladať povinnosť súdu ustanoviť obvinenému obhajcu.

Tieto skutočnosti môžu byť dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu. Napokon i odvolací

súd tieto uznal ako dôvody, pre ktoré je potrebné... aplikovať § 39 ods. 1 Tr. zák.

Tiež tvrdenia obvineného, že súdom bol potrestaný uložením poriadkovej pokuty

preto, že opakovane zle formuloval otázku vypočúvaným osobám, nezodpovedajú

skutočnosti. Obvinený bol sudcom riadne poučený ako klásť otázky ako aj o možnosti

uloženia poriadkovej pokuty v prípade rušenia konania.

K ďalšej námietke obvineného možno uviesť, že len zo skutočnosti, že obvinenému

hrozí vysoký trest odňatia slobody, nemožno vyvodzovať povinnosť súdu ustanoviť

obvinenému obhajcu podľa Navyše nič mu nebránilo, aby si obhajcu

zvolil sám, tak ako to napokon učinil v odvolacom súdnom konaní.

Ďalej obvinený v rámci porušenia práva na obhajobu argumentuje, že neboli

vykonané mnohé dôležité dôkazy (konkretizované vyššie).

V tejto súvislosti treba uviesť, že právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie

podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný

postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého

obhajovacieho práva.

Ak obvinený v rámci tohto práva navrhoval dôkazy, potom povinnosťou orgánov

činných v trestnom konaní a súdu bolo zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr

pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť (vyhovieť alebo ho odmietnuť podľa

, príp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú podľa

).

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový súd sa s jednotlivými

dôkaznými návrhmi obvineného riadne vysporiadal.

Obvinený namieta, že nebol vypočutý svedok V. M., avšak zo zápisnice o hlavnom

pojednávaní z 9. februára 2010 vyplýva, že tento svedok bol vypočutý (č. l. 219). Ďalej

namieta, že ani svedok akad. mal. K. A... vypočutý nebol, pričom sám obvinený na hlavnom

pojednávaní konanom 9. februára 2010 o 8.30 hod. na Okresnom súde Trenčín uviedol, že

vzhľadom k oboznámenému ospravedlneniu svedka K. A. nenavrhuje už jeho výsluch na

hlavnom pojednávaní (č. l. 219). Pokiaľ ide o ďalšiu nevypočutú svedkyňu M. D.., treba

uviesť, že opäť to bol obvinený, ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 23. marca 2010 o

8.30 hod. na Okresnom súde Trenčín uviedol, že netrvá na vypočutí svedkyne M. D. na

hlavnom pojednávaní vzhľadom k jej zdravotnému stavu a ďalším vykonaným dôkazom (č. l.

281).

Pokiaľ ide o ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, najvyšší súd poukazuje opäť

na zápisnicu o hlavnom pojednávaní z 23. marca 2010, keď obvinený po tom, ako súd

rozhodol podľa tak, že dôkaz výsluchom svedkyne J. C. a pribraním

znalca z odboru zdravotníctvo odmieta (čo riadne zdôvodnil aj vo svojom rozsudku, č. l. 8),

uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania (č. 1. 282).

Za takejto situácie potom je potrebné konštatovať, že ani tento dovolací dôvod

naplnený nebol. Za porušenie práva na obhajobu totiž nemožno považovať obsah a rozsah

vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných

prostriedkov pri plnení povinnosti podľa , ako aj ich vlastné

hodnotenie dôkazov podľa Súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov,

ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby

bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Preto nesúhlas obvineného s rozsahom

vykonaného dokazovania a jeho hodnotením, nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jasná,

zrozumiteľná a podrobná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa

porušenia jeho práva na obhajobu zakotveného v a

dohovoru. Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, že by procesným postupom

všeobecných súdov bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky

pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali pri

reálnom uplatnení práva na obhajobu. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd

preskúmal procesný postup súdov nižšieho stupňa preštudovaním spisového materiálu aj

zvukových záznamov hlavných pojednávaní na CD nosiči, pričom nezistil porušenie

sťažovateľom označených práv. Sťažovateľ síce tento záver najvyššieho súdu namietal, ale

neuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti vyvodené

závery najvyššieho súdu. Významná je aj tá skutočnosť, že v odvolacom, ako aj

v dovolacom konaní sťažovateľ mal zvoleného obhajcu, ktorý mu poskytoval kvalifikovanú

právnu pomoc pri reálnom uplatňovaní jeho práva na obhajobu.

V tejto súvislosti ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej

vyplýva, že uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého

rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50

ods. 3 je totiž len poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného

činu (obdobne ).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa

riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd nezistil danosť

ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného

poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382 písm. c)

, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu

odmietol. Tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa na právnu pomoc podľa ani práv na obhajobu podľa

ods. 3 , resp. [vrátane písm. c)] dohovoru. Ústavný súd v takom prípade

nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov.

S prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa dosiahnuť obnovu súdneho konania, ktorá je

vyjadrená v závere sťažnosti, a nadväzne aj na požiadavku zrušiť napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov vydané v jeho trestnej veci, tvrdenia sťažovateľa podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré neskončilo

podľa jeho želania, čo však nemožno spájať s porušením práva na obhajobu (a v širšom

ponímaní ani s porušovaním ostatných princípov spravodlivého procesu vyjadrených v čl. 6

dohovoru a v až ).

Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a , resp. práva podľa dohovoru namietaným uznesením

najvyššieho súdu, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v jej

druhej časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012