Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 200 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (205)III. ÚS 79/2012
PDF · 240.04 KB
No categories available
III. ÚS 79/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., D., t. č. vo výkone trestu, vo veci porušenia jeho
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trenčín a jeho rozsudkom sp. zn. 8 T/122/2009 z 23.
marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára
2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 45/2011
z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
„práv obvineného na primeranú obranu“ postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 T/122/2009 z 23. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3
To 96/2010-354 z 2. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 45/2011
z 25. októbra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). Z obsahu sťažnosti je
ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v intenciách, v
ktorých boli tieto práva formulované v jeho dovolaní proti rozsudku krajského súdu, teda že
postupom označených súdov bolo porušené základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základné právo na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ uznaný za
vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a), b) a písm. e) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 7 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom
č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára 2011 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu
vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a vo veci rozhodol tak, že
sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov. Dovolanie
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.
Dôvody podania svojej sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že v konaní pred okresným
súdom sa obhajoval sám a obhajcu sa mu podarilo nájsť až v konaní pred krajským súdom.
Podľa jeho názoru k porušeniu jeho práv došlo tým, že ho okresný súd „frustroval
viacerými... neopodstatnenými napomenutiami“ a „pokutou 50 € takmer doslova umlčal“.
Sťažovateľ uvádza, že následkom toho sa nebol schopný brániť. Okresný súd si podľa neho
mal overiť, či u neho „ide pri nesprávnej formulácii otázok o úmysel alebo zdravotný
problém“. Vzhľadom na to sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že všeobecné súdy ho odsúdili
za niečo, čoho sa nedopustil.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu v tom smere, že bol riadne poučený, ako má klásť otázky.
Namieta, že svedkom a znalcom nemohol klásť otázky tak, ako to považoval za potrebné na
svoju obhajobu, ako aj skutočnosť, že znalec nebol súdmi dopytovaný pokiaľ ide o jeho
schopnosť formulovať otázky v rámci súdneho procesu. Súčasne namietal aj samotný obsah
znaleckého posudku znalca z odvetvia psychiatrie. Napokon vyjadril presvedčenie, že
podaním sťažnosti mu ústavný súd „vytvorí možnosť obnovy súdneho konania“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí
vyslovil porušenie jeho „práva... na primeranú obranu“ okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 T 122/2009 a rozsudkom z 23. marca 2010, ďalej aby rozhodol
„v prospech obnovy súdneho konania“, a ak ústavnému súdu jeho právomoc umožňuje, aby
zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára 2011, ako aj uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2011 z 25. októbra 2011.
K sťažnosti zároveň pripojil žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným
súdom a splnomocnenie advokátovi, ktorého mu pridelí ústavný súd na jeho zastupovanie.
II.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho
povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
(napr. III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy
limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom
subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých
prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až
po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na
ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených
v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného
trestného konania.
Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel
opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných
pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní
a súdov).
Obdobne aj v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva
v prípadoch namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu
sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania
dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti
Holandsku z 23. apríla 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. decembra
1999, § 23, § 24).
Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady
priznania oslobodenia od súdnych poplatkov ani ustanovenia právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom. Podľa § 138 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov, ktorý je v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde potrebné na
túto otázku primerane aplikovať, totiž patrí k predpokladom oslobodenia od súdnych
poplatkov to, že pomery sťažovateľa (osobné či majetkové) neumožňujú úhradu nákladov
jeho právneho zastúpenia, a tiež to, že vo veci nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Keďže v sťažovateľom prípade boli ústavným súdom
jednoznačne zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní
návrhu, bolo namieste považovať sťažnosť za zrejme bezúspešné bránenie práva, čím
u sťažovateľa nedošlo k naplneniu predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní. Ústavný súd vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti nepovažoval
za potrebné sťažovateľa vyzývať na ďalšie doplnenie podania, a aj preto bolo bez právneho
významu ustanoviť mu právneho zástupcu.
Vzhľadom na to, že sťažnosť neobsahuje náležitosti kvalifikovaného návrhu na
začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1
písm. a) a ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ správne neoznačil, ktoré
základné práva alebo slobody sa podľa neho porušili, t. j. neuviedol články ústavy, prípadne
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a slobodách upravujúce konkrétne základné
práva alebo slobody, ktoré mali byť podľa sťažovateľa porušené, ústavný súd vychádzal pri
posúdení existencie dôvodov na prijatie sťažnosti z jej celkového obsahu, z ktorého
vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na právnu pomoc podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva
na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom všeobecných
súdov v jeho trestnej veci, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu.
Sťažovateľ tiež nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd odmietol jeho
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu podanému z dovolacích dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.
1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu a jeho
rozsudkom sp. zn. 8 T 122/2009 z 23. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 To 96/2010-354 z 2. februára 2011
Z obsahu sťažnosti a z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že rozsudok okresného
súdu sp. zn. 8 T 122/2009 z 23. marca 2010 a konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo
predmetom preskúmavania krajským súdom v odvolacom konaní a pochybenia, ktoré podľa
sťažovateľa neboli napravené v odvolacom konaní, boli predmetom preskúmania najvyšším
súdom v dovolacom konaní v rozsahu sťažovateľom uplatnených dovolacích dôvodov. Pri
zisťovaní existencie niektorého z dovolacích dôvodov (podľa § 371 Trestného poriadku) sa
najvyšší súd vecne zaoberal aj výhradami sťažovateľa proti postupom a rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V okolnostiach prípadu sťažovateľ využil Trestným poriadkom ponúkané opravné
prostriedky efektívnym spôsobom, keďže rozsudok okresného súdu bol preskúmaný
krajským súdom a rozsudok krajského súdu zase najvyšším súdom. V súvislosti
s namietaným porušením práv bolo preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len
preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity
považoval ústavný súd za dôvodné sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného
súdu a proti rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tdo 45/2011 z 25. októbra 2011
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
Právo na právnu pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 ústavy zahŕňa aj právo na obhajobu
v časti trestného konania. Právo na obhajobu do okamihu nadobudnutia právneho
postavenia obvineného sa totiž nezaručuje podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ale je implikované
v ochrane podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 34/99).
Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho „práva na
primeranú obranu“ počas súdneho konania, teda v tom úseku trestného konania, počas
ktorého už mal postavenie obvineného. Preto ustanovenie čl. 47 ods. 2 ústavy treba
v okolnostiach prípadu uplatňovať v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy.
K porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je
potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy zaručuje
všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať
možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne
významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva
na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu
a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom
konaní v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného
a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými
subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).
Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby
boli v konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na
ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená
a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že pod
právo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť
podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas
a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu
podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať
vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak
nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú na
preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný prostriedok
- dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého
stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť
alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových
zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy
v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo
nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod
uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Tento dôvod dovolania je
daný len v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutku alebo v prípade iného
nesprávneho posúdenia podľa hmotnoprávnych ustanovení.
Najvyšší súd ako súd dovolací v sťažovateľovej trestnej veci podrobne skúmal
existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, pričom
o podanom dovolaní rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je
rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
K jednotlivým sťažovateľom namietaným dovolacím dôvodom najvyšší súd
vo svojom uznesení uviedol:
«V prvom rade je potrebné uviesť, že argumenty obvineného stoja mimo uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., pretože dovolacím dôvodom v
tomto prípade môže byť len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať
a meniť. V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne
vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t. j. nie je prípustné namietať, že
skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne.
Dovolacie námietky obvineného sa v tomto smere nedotýkali právneho posúdenia
zisteného skutku, ale naopak spochybňovali skutkové závery súdov prvého a druhého stupňa
(... „Nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu veci totiž viedlo k nesprávnej právnej
kvalifikácii konania odsúdeného.“...), čo nezodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por.
V prípade právneho posúdenia zisteného skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky
konštatuje, že súdy správne právne kvalifikovali konanie obvineného ako zločin týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 2 písm. d/
Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák.
Dovolací súd ďalej skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (v súlade s § 371 ods. 3 Tr. por.), t. j., že zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Tento dovolací dôvod obvinený postavil najmä na skutočnosti, že súd prvého stupňa
mu neustanovil obhajcu podľa § 37 ods. 2 Tr. por... K tomu dovolací súd uvádza
nasledovné:
Pochybnosti o spôsobilosti náležíte sa obhajovať môžu vzniknúť napr. u obvineného,
u ktorého jeho duševný stav vyvoláva takéto pochybnosti, u obvineného, ktorý je sluchovo
postihnutý, nemý, nevidiaci, s vadou reči zabraňujúcou mu náležité sa vyjadrovať alebo u
obvineného, ktorý nevie čítať alebo písať. Takýmto dôvodom môže byť aj skutkovo alebo
právne zložitý prípad.
Po preštudovaní spisového materiálu vrátane preskúmania priebehu hlavných
pojednávaní zaznamenaných na CD nosiči, najvyšší súd dospel k jednoznačnému záveru, že
právo na obhajobu neustanovením obhajcu obvinenému podľa § 37 ods. 2 Tr. por. porušené
nebolo, pretože žiaden dôvod pre takýto postup nezistil.
Nemožno súhlasiť s tvrdením obvineného, že „nie je schopný sa sám riadne a
kvalifikovane obhajovať“. Aj zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie psychiatria jasne vyplýva, že obvinený netrpí duševnou poruchou v pravom slova
zmysle, t. j. psychózou a ani choromyseľnosťou (č. l. 102).
Pokiaľ obvinený argumentuje vysokým vekom a jeho zdravotným stavom, tak tieto
skutočnosti bez ďalšieho nemôžu zakladať povinnosť súdu ustanoviť obvinenému obhajcu.
Tieto skutočnosti môžu byť dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu. Napokon i odvolací
súd tieto uznal ako dôvody, pre ktoré je potrebné... aplikovať § 39 ods. 1 Tr. zák.
Tiež tvrdenia obvineného, že súdom bol potrestaný uložením poriadkovej pokuty
preto, že opakovane zle formuloval otázku vypočúvaným osobám, nezodpovedajú
skutočnosti. Obvinený bol sudcom riadne poučený ako klásť otázky ako aj o možnosti
uloženia poriadkovej pokuty v prípade rušenia konania.
K ďalšej námietke obvineného možno uviesť, že len zo skutočnosti, že obvinenému
hrozí vysoký trest odňatia slobody, nemožno vyvodzovať povinnosť súdu ustanoviť
obvinenému obhajcu podľa § 37 ods. 2 Tr. por. Navyše nič mu nebránilo, aby si obhajcu
zvolil sám, tak ako to napokon učinil v odvolacom súdnom konaní.
Ďalej obvinený v rámci porušenia práva na obhajobu argumentuje, že neboli
vykonané mnohé dôležité dôkazy (konkretizované vyššie).
V tejto súvislosti treba uviesť, že právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie
podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný
postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého
obhajovacieho práva.
Ak obvinený v rámci tohto práva navrhoval dôkazy, potom povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní a súdu bolo zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr
pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť (vyhovieť alebo ho odmietnuť podľa
§ 208 Tr. por., príp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú podľa § 274 ods. 1
Tr. por.).
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že prvostupňový súd sa s jednotlivými
dôkaznými návrhmi obvineného riadne vysporiadal.
Obvinený namieta, že nebol vypočutý svedok V. M., avšak zo zápisnice o hlavnom
pojednávaní z 9. februára 2010 vyplýva, že tento svedok bol vypočutý (č. l. 219). Ďalej
namieta, že ani svedok akad. mal. K. A... vypočutý nebol, pričom sám obvinený na hlavnom
pojednávaní konanom 9. februára 2010 o 8.30 hod. na Okresnom súde Trenčín uviedol, že
vzhľadom k oboznámenému ospravedlneniu svedka K. A. nenavrhuje už jeho výsluch na
hlavnom pojednávaní (č. l. 219). Pokiaľ ide o ďalšiu nevypočutú svedkyňu M. D.., treba
uviesť, že opäť to bol obvinený, ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 23. marca 2010 o
8.30 hod. na Okresnom súde Trenčín uviedol, že netrvá na vypočutí svedkyne M. D. na
hlavnom pojednávaní vzhľadom k jej zdravotnému stavu a ďalším vykonaným dôkazom (č. l.
281).
Pokiaľ ide o ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, najvyšší súd poukazuje opäť
na zápisnicu o hlavnom pojednávaní z 23. marca 2010, keď obvinený po tom, ako súd
rozhodol podľa § 272 ods. 3 Tr. por. tak, že dôkaz výsluchom svedkyne J. C. a pribraním
znalca z odboru zdravotníctvo odmieta (čo riadne zdôvodnil aj vo svojom rozsudku, č. l. 8),
uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania (č. 1. 282).
Za takejto situácie potom je potrebné konštatovať, že ani tento dovolací dôvod
naplnený nebol. Za porušenie práva na obhajobu totiž nemožno považovať obsah a rozsah
vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných
prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, ods. 11 Tr. por. ako aj ich vlastné
hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. Súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov,
ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby
bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Preto nesúhlas obvineného s rozsahom
vykonaného dokazovania a jeho hodnotením, nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod.»
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva jasná,
zrozumiteľná a podrobná odpoveď dovolacieho súdu na námietky sťažovateľa týkajúce sa
porušenia jeho práva na obhajobu zakotveného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru. Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, že by procesným postupom
všeobecných súdov bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a také podmienky
pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali pri
reálnom uplatnení práva na obhajobu. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd
preskúmal procesný postup súdov nižšieho stupňa preštudovaním spisového materiálu aj
zvukových záznamov hlavných pojednávaní na CD nosiči, pričom nezistil porušenie
sťažovateľom označených práv. Sťažovateľ síce tento záver najvyššieho súdu namietal, ale
neuviedol žiadne relevantné argumenty spochybňujúce z prieskumnej činnosti vyvodené
závery najvyššieho súdu. Významná je aj tá skutočnosť, že v odvolacom, ako aj
v dovolacom konaní sťažovateľ mal zvoleného obhajcu, ktorý mu poskytoval kvalifikovanú
právnu pomoc pri reálnom uplatňovaní jeho práva na obhajobu.
V tejto súvislosti ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej
vyplýva, že uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého
rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50
ods. 3 ústavy je totiž len poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného
činu (obdobne II. ÚS 34/99).
Na základe uvedeného možno konštatovať, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa
riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil. Ak najvyšší súd nezistil danosť
ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, nemožno mu vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu
odmietol. Tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ani práv na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 [vrátane písm. c)] dohovoru. Ústavný súd v takom prípade
nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov.
S prihliadnutím na požiadavku sťažovateľa dosiahnuť obnovu súdneho konania, ktorá je
vyjadrená v závere sťažnosti, a nadväzne aj na požiadavku zrušiť napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov vydané v jeho trestnej veci, tvrdenia sťažovateľa podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré neskončilo
podľa jeho želania, čo však nemožno spájať s porušením práva na obhajobu (a v širšom
ponímaní ani s porušovaním ostatných princípov spravodlivého procesu vyjadrených v čl. 6
dohovoru a v čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv podľa čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru namietaným uznesením
najvyššieho súdu, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v jej
druhej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2012