Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 64/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Perhács, s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná advokát Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5

ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn.

z 30. októbra 2019, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. novembra 2019,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a konaní a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 (ďalej len „“) a , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo zločinu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Sťažovateľ bol napadnutým uznesením špecializovaného súdu vzatý do väzby

z dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Týmto uznesením bolo do

väzby vzatých aj 12 ďalších obvinených, ktorí mali byť taktiež členmi skupiny tzv.

.

4. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu, ako aj sťažnosti ďalších

obvinených.

5. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že „skutkový základ výrokovej časti

uznesenia o vznesení obvinenia v bode 1“ je „tak vágny a všeobecný, že nepokrýva ani len

podstatu obligatórnych znakov skutkových podstát trestného činu, z ktorého je obvinený“.

Tvrdí, že nikdy nebol členom skupiny tzv. , že nebolo preukázané, že by dával

akékoľvek konkrétne príkazy jej členom, resp. ich od nich dostával, a že svedkovia, ktorí

takto vypovedali, klamú v snahe vyhnúť sa vlastnej trestnej zodpovednosti. Z uznesenia

o vznesení obvinenia nie je zrejmé, komu mal byť sťažovateľ podriadený, koho pokyny mal

plniť, ktoré osoby mali byť podriadené sťažovateľovi a činnosť ktorých osôb mal

sťažovateľ koordinovať.

6. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa , najvyšší

súd sa podľa sťažovateľa uspokojil s odkazom na udalosti v podniku , po ktorých mal

sťažovateľ ujsť a skrývať sa, avšak tvrdenia svedkov v tomto smere nie sú pravdivé.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v takomto prípade sa v zmysle judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyžaduje osobitná obozretnosť pri použití výpovedi

korunných svedkov. Sťažovateľ vo vzťahu k udalosti v podniku nemá vedomosť

o tom, že by bol políciou hľadaný, a dopĺňa, že nikdy po ňom nebolo vyhlásené pátranie.

Existencia tohto väzobného dôvodu navyše nie je podporená inými okolnosťami,

napr. charakterom stíhanej osoby, jej morálkou, väzbami na krajinu a rodinným vzťahmi.

7. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa ,

aj tu je odôvodnenie najvyššieho súdu nedostatočné. Všeobecné konštatovanie

o organizovanej skupine a členstve v nej nemôžu obstáť pri individualizácii dôvodnosti

tzv. kolúznej väzby. Sťažovateľ osobitne dáva do pozornosti, že skutok, ktorý mu

je kladený za vinu, sa mal stať v období minimálne od roku 2003 a najmenej do roku 2007

a ani jeden zo svedkov alebo zo spoluobvinených neuviedol, že by sťažovateľ mal alebo sa

aspoň snažil ovplyvniť niekoho, a to už akýmkoľvek spôsobom. Predpokladom

tzv. kolúznej väzby obvineného musí byť jeho aktívna činnosť smerujúca k mareniu

skutočností závažných pre trestné stíhanie, čo v jeho prípade zjavne absentuje.

8. Na základe uvedeného sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„• Základné právo na osobnú slobodu , podľa čl. 17

ods. 1,2 a 5 , , 2 a 5 listiny a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21.11.2019, sp. zn. v spojení postupom a rozhodnutím -

uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

zo dňa 30.10.2019, sp. zn. , porušené bolo.

• Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2019,

sp. zn. v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica zo dňa 30.10.2019, sp. zn. , sa zrušuje.

• Ústavný súd Slovenskej republiky obvineného ,

prepúšťa z väzby.

• Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi ,

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur (slovom

päťtisíc eur)...

• Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi ,

priznáva trovy právneho zastúpenia...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom

upravuje o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

16. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

17. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

18. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

19. Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

20. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak

než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

21. Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu

ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

22. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,

že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

23. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

24. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ,

). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto,

ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol

sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže a musí uplatniť

určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou

ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať

ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením

obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd

medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

25. Do právomoci ústavného súdu v zásade nepatrí preskúmať postup, či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. na ponechanie vo väzbe. Tento postup skúma

opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie

obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (, ).

26. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je tak daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

II. ÚS465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ak ich z ústavného hľadiska možno pokladať za akceptovateľné

a udržateľné (, ).

27. Pokiaľ ide o „dôvodné podozrenie“ zo spáchania trestného činu v zmysle čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru, to predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré by

uspokojili objektívneho pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať daný trestný čin

(rozsudok vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014, sťažnosť č. 15172/13,

bod 88).

28. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva podľa čl. 17

ods. 5 je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe

skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou,

sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby

vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych

skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (, , ).

29. Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že odvolací (resp. sťažnostný) súd rozhodujúci

o pozbavení slobody nemusí odpovedať na každý argument osoby, ktorá je pozbavená

osobnej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto

osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej

slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96,

bod 94).

30. Ak súd neposkytne pre svoje rozhodnutie dostatočné dôvody alebo vydáva

opakujúce sa stereotypné rozhodnutia, ktoré nedávajú odpoveď na námietky sťažovateľa,

uvedené môže mať za následok porušenie dohovoru (rozsudok vo veci G. B. a ďalší

proti Turecku zo 17. 10. 2019, sťažnosť č. 4633/15, bod 176).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením špecializovaného

súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

31. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

32. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (, , , ,

, ).

33. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal

proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, dostupný účinný opravný prostriedok vo forme sťažnosti podanej

najvyššiemu súdu, ktorý sťažovateľ aj využil. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti

tak nemá ústavný súd danú právomoc, a preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

34. Sťažovateľ pre ústavným súdom namieta nedostatočnosť a nezákonnosť

uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj nedostatočné odôvodnenie väzobných dôvodov

podľa a .

35. Ústavný súd na úvod konštatuje, že z predložených dokumentov nevyplýva,

že by sťažovateľ všetky svoje námietky proti napadnutému uzneseniu špecializovaného

súdu uplatnil aj v konaní pred najvyšším súdom ako súdom sťažnostným,

čo je nevyhnutným predpokladom na to, aby ústavný súd mal vôbec právomoc o tej-ktorej

námietke uplatnenej v ústavnej sťažnosti rozhodovať (pozri , ,

, ). Zohľadňujúc postavenie sťažovateľa ako väzobne

trestne stíhanej osoby a dôležitosť práv, ktorých porušenie pred ústavným súdom namieta

[právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru, ktoré v zmysle dohovoru patrí medzi

najdôležitejšie práva v „demokratickej spoločnosti“ (pozri rozsudok vo veci Ladent proti

Poľsku z 18. 3. 2008, sťažnosť č. 11036/03, bod 45)], však ústavný súd nepovažoval

za nevyhnutné túto podmienku konania overovať, keďže napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného súdu dávajú podľa názoru

ústavného súdu dostatočnú a relevantnú odpoveď na všetky sťažovateľom uplatnené

námietky.

36. Vzhľadom skutočnosť, že napadnuté uznesenie špecializovaného súdu

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tvoria jeden celok (m. m. ,

), ústavný súd pri preskúmaní zákonnosti a ústavnosti pozbavenia slobody

sťažovateľa vychádzal z oboch týchto rozhodnutí.

K zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia

37. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že „skutkový základ výrokovej časti

uznesenia o vznesení obvinenia v bode 1“ je „tak vágny a všeobecný, že nepokrýva ani len

podstatu obligatórnych znakov skutkových podstát trestného činu, z ktorého je obvinený“.

Tvrdí, že nikdy nebol členom tzv. skupiny že nebolo preukázané, že by dával

akékoľvek konkrétne príkazy, resp. ich dostával, a že svedkovia, ktorí takto vypovedali,

klamú v snahe vyhnúť sa vlastnej trestnej zodpovednosti. Z uznesenia o vznesení obvinenia

nie je zrejmé, akej osobe či osobám mal byť podriadený, koho pokyny mal plniť,

ktoré osoby mali byť jemu podriadené a činnosť ktorých osôb mal koordinovať.

38. Špecializovaný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «Z

obsahu predloženého vyšetrovacieho spisu ČVS:PPZ-105/NKA-BA2-2019 sa zisťuje, že

skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov

tak, ako to uviedol vyšetrovateľ v príslušnom uznesení a zároveň sú dostatočne

zadokumentované dôkazy, ktoré zakladajú dôvody na podozrenie, že skutky spáchali tí

obvinení, ako sú títo menovite uvedení pri jednotlivých skutkoch.

Vec je stále v štádiu vyšetrovania a súd nemôže hodnotiť doposiaľ získané dôkazy

tak, ako je tomu na hlavnom pojednávaní, kde jednotlivé dôkazy vykonáva a hodnotí

z hľadiska dokázania viny alebo neviny obvinených. Zatiaľ získané dôkazy však celkom

postačujú pre záver o dôvodnosti podozrenia voči všetkým trinástim obvineným.

Tak ako prokurátor, aj sudca pre prípravné konanie svoje zistenia a z nich

vyplývajúce závery mohol založiť najmä na obsahu výpovedí svedkov ,

, a . Z obsahu výpovedí menovaných

svedkov vyplýva, že títo boli v rôznych časových obdobiach, počnúc rokom 2004

a až do roku 2015, členmi skupiny „ “. V rámci hierarchickej štruktúry

menovanej skupiny zastávali rôzne pracovné pozície, boli tzv. biletári, ale fungovali aj ako

ochrankári. Čo je dôležité, svedkovia v podstate zhodne vypovedali v trestnej veci vedenej

pod ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 ako aj v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-281/NKA-

PZ-BA-2016. Možno už teraz konštatovať, že o podstatných skutočnostiach títo svedkovia

vypovedali v zásade zhodne. V čase, keď pôsobili v skupine, prišli do styku s výkonnou

zložkou skupiny „ “ s tzv. „čiernym výjazdom“. Jasne pomenovali to,

že tzv. „čierny výjazd“ bola skupina osôb, ktorá v rámci skupiny „ “

zabezpečovala ochranu prevádzok, ktorá nespadala pod niektorú z SBS služieb riadených

členmi skupiny. V prípade problémov v podniku, ktoré nezvládali vyriešiť biletári, poskytol

výjazd pomoc. Napokon výjazd mohli využívať aj osoby patriace do riadiaco-rozhodovacej

zložky skupiny a do riadiaco-výkonnej zložky skupiny v prípade útokov od členov iných

zločineckých skupín ako „ “ či „ “. Vo vzťahu k osobám aj ku riadeniu

„čierneho výjazdu“ sa vypočutí svedkovia zhodne vyjadrili, že riadenie činnosti výjazdu

spadalo pod , , a .

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že vo výpovediach svedkov

, , a nejde o osamotenú,

jednotlivú výpoveď tzv. svedka „kajúcnika“, ktorú by bolo potrebne hodnotiť veľmi

zdržanlivo a opatrne, pokiaľ by išlo o jediný usvedčujúci dôkaz proti tomu-ktorému

obvinenému. V tomto prípade však ide o osoby pohybujúce sa v prostredí zločineckej

skupiny dlhodobo, poznali teda pomery v skupine viac než dobre. Práve preto pôsobia

ich výpovede nateraz vierohodne, lebo svedkovia vypovedajú o takých detailoch,

ktoré bez prežitého priamo na mieste nemali odkiaľ zistiť.

Skôr spomenuté hodnotenie výpovedí svedkov ,

, a sa vzťahuje aj na výpovede svedka

. Menovaný ako člen výjazdu disponoval všetkými potrebnými informáciami,

aj preto vypovedal tak podrobne tiež len o tom, čo musel prežiť. Bolo by skôr prekvapením,

keby ako člen výjazdu, plniac konkrétne úlohy zadané v konkrétnom čase a konkrétnymi

osobami, by sa náhle nevedel rozpamätať na nič. Pre svoje znalosti pomerov v skupine

„ “ vedel svedok veľmi podrobne popísať tak štruktúru, ako aj personálne

obsadenie výjazdu skupiny „ “. Už teraz možno konštatovať, že svedok

vypovedal o podstatných skutočnostiach, ktoré sú predmetom vyšetrovania v podstate

zhodne, ako svedkovia , , a .

Oproti týmto svedkom však svedok vypovedal aj nasadení a činnosti členov

„čierneho výjazdu“ vo vzťahu k reálnym skutkom, z ktorých niektoré sú uvedené

aj v jednotlivých bodoch uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 28.10.2019 vo veci

pod sp. zn. ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019.

Napokon nemožno opomenúť ani výpoveď obvineného (z 28.10.2019,

č.l. 528-538, zv.II). Tiež ide o osobu priamo z prostredia zločineckej skupiny. Tento

obvinený začínal ako biletár v podniku Neskôr rozhodol

o jeho preradení do herne . Obvinený uviedol, že niekedy v roku

2004, koncom roka prišiel za ním , ktorý mu povedal, že bude pracovať

od nového roku vo výjazde. Obvinený túto prácu zobral ako lepšie platenú

a zarábal približne 20.000,-SKK mesačne. Obvinený vypovedal okrem iného aj o tom,

že vo výjazde boli dve zmeny po štyri osoby, pričom jednu zmenu riadil ,

ktorý ich aj vyplácal v hotovosti a druhú riadil . Spolu s obvineným

pôsobila vo výjazde osoba pod vlastným menom , ktorého volali „Maďar“

a pochádzal z , osoba s prezývkou „ “, ďalšia osoba,

ktorú poznal len pod vlastným menom „ “, , prezývaný „Zúbko“

a . Táto činnosť bola vykonávaná aj bez zmluvy. Počas zmeny čakali

niekde v podniku pokiaľ zazvoní telefón, aby išli do niektorého podniku ( ,

) vyriešiť problém. Premiestňovali sa vozidlom Škoda Octavia

Combi bielej farby.

Vyššie opísaný spôsob konania jednotlivých obvinených ako členov zločineckej

skupiny veľmi detailne a tým aj presvedčivo uvádza praktiky fungovania zločineckej skupiny

jednak voči svojim vlastným členom, ale aj navonok voči „neposlušným“ osobám, ktoré sa

nechceli podriadiť praktikám zločineckej skupiny. Vydieranie, poškodzovanie majetku,

podpaľovanie majetku, zastrašovanie silou a hrozenie ujmou na zdraví alebo až smrťou

jednoznačne patria do spôsobu fungovania zločineckej skupiny.

Viaceré listinné dôkazy dopĺňajú výpovede jednotlivých svedkov a korešpondujú

so zisteným skutkovým stavom nachádzajúcim sa vo výrokových vetách jednotlivých

skutkov, pričom v prípade výpovedí svedkov z iných trestných konaní, ktoré tvoria súčasť

spisového materiálu, ide o výpovede - dôkazy získané zákonným spôsobom.»

39. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: «Zhodne všetci obvinení trestnú

činnosť odmietajú, niektorí odmietajú vypovedať a v konaní o vzatí do väzby uplatnili

námietky voči samotnému obvineniu. Z pohľadu posúdenia dôvodnosti trestného stíhania

obvinených ako sťažovateľov považuje Najvyšší súd SR za podstatné uviesť,

že podľa uznesenia o vznesení obvinenia, podľa tam ustáleného skutku, ide o zločineckú

skupinu „ “ štruktúrovanú skupinu osôb, dlhodobo najmenej od začiatku roku

2003 až doposiaľ (slovné vyjadrenie „doposiaľ“ uvedené pri niektorých obvinených)

pôsobiacu na území Slovenskej republiky, v ktorej jednotlivých zložkách sú obsiahnutí

aj všetci obvinení nachádzajúci sa vo väzbe ( , = riadiaco-

rozhodovacia zložka, , , , = riadiaco-

výkonná zložka, , , , ,

, = výkonná zložka, ako osoba činná

pre , t. j. osoba majúca na starosti „krytie skupiny”, aby nedošlo

k ohrozeniu jednotlivých zložiek riadiaco-rozhodovacej a riadiaco-výkonnej skupiny).

Z uznesenia o vznesení obvinenia je teda zrejmé postavenie jednotlivých osôb a rovnako

aj ďalšie skutky 2/ až 11/ obsahujú dostatočne konkrétny opis toho, v čom mala spočívať

činnosť jednotlivých sťažovateľov vo vzťahu k trestnej činnosti, ktorá sa im kladie vinu,

a to v podstate od roku 2003 až doposiaľ.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom

rozhodnutiu o väzbe obvinených Najvyšší súd ďalej zistil, že skutkové zistenia uvedené

v uznesení o vznesení obvinenia majú v tomto štádiu konania dostatočnú oporu v doposiaľ

zabezpečených dôkazoch - najmä v listinných dôkazoch a výpovediach svedkov (

, , , , ,

) tak, ako na tieto dôkazy poukazuje aj sudca pre prípravné konanie.

Vzhľadom na námietky obvinených, ktorými spochybňujú dôvodnosť ich trestného

stíhania, považuje Najvyšší súd SR za potrebné na tomto mieste pripomenúť,

že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine, resp. nevine obvinených, ale posudzujú

len to, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú

podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin.

Existencia takéhoto dôvodného podozrenia pritom predpokladá, že sú dané skutočnosti

alebo informácie, ktorými by bolo možné presvedčiť nezávislého a objektívneho

pozorovateľa o tom, že sa dotyčná osoba mohla dopustiť trestného činu. Tieto skutočnosti,

na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť na rovnakej úrovni ako skutočnosti

potrebné k odôvodneniu odsúdenia, alebo i k podaniu obžaloby, čo je predmetom až ďalšej

fázy trestného konania. Z toho zároveň vyplýva, že v konaní o väzbe súdy nehodnotia

dôkazy s konečnou platnosťou. Takéto hodnotenie je totiž vyhradené až rozhodovaniu vo

veci samej, ktoré v prípade postavenia obvinených pred súd nasleduje potom, čo bolo v

súlade so zásadami bezprostrednosti a ústnosti vykonané celé dokazovanie.

Pokiaľ preto obvinení v podaných sťažnostiach namietali zákonnosť,

resp. nezákonnosť dôkazov, takéto námietky sú vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

v tomto štádiu konania predčasné, lebo v rámci rozhodovania o väzbe nemôže súd

vyvodzovať, ktoré dôkazy sú zákonné a ktoré nezákonné, pretože uvedené bude predmetom

konania vo veci samej. Základným podkladom pre splnenie podmienky, či môže súd

rozhodovať o väzbe, je ustanovenie - vznesenie obvinenia

konkrétnej osobe, a to bolo podľa vyššie uvedeného uznesenia naplnené.»

40. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení

s napadnutým uznesením špecializovaného súdu dáva dostatočnú a jasnú odpoveď na

všetky sťažovateľom prezentované námietky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení

obvinenia.

41. Z označených rozhodnutí sa ústavný súd presvedčil, že v danom prípade existuje

„dôvodné podozrenie“ zo spáchania trestného činu sťažovateľom, ktoré je podporené

existenciou viacerých skutočností a informácií, ktoré by uspokojili objektívneho

pozorovateľa v tom smere, že sťažovateľ mohol spáchať daný trestný čin (v podstate zhodné

výpovede viacerých svedkov v rôznych trestných veciach).

42. Na tomto mieste aj ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní o väzbe nie je úlohou

súdu rozhodnúť o vine či nevine obvineného (sťažovateľa), ale „iba“ o tom, či sú splnené

materiálne a formálne podmienky väzby (, ).

43. Pokiaľ ide o nespoľahlivosť svedeckých výpovedí, špecializovaný súd a najvyšší

súd poukázali okrem iného na to, že viacerí svedkovia vypovedali o podstatných

skutočnostiach zhodne v rôznych trestných veciach a že v danej veci nejde o jednotlivú

výpoveď tzv. svedka kajúcnika, tak ako to v ústavnej sťažnosti tvrdí sťažovateľ.

44. Rovnako neobstojí námietka sťažovateľa o tom, že z uznesenia o vznesení

obvinenia nie je zrejmé, akej osobe alebo akým osobám mal byť sťažovateľ podriadený,

koho pokyny mal plniť, ktoré osoby mali byť podriadené jemu a činnosť ktorých osôb mal

koordinovať. Z citovanej časti odôvodnení napadnutých rozhodnutí podľa názoru ústavného

súdu jasne vyplýva, aké jednotlivé zložky mali v rámci skupiny tzv. existovať,

ktorý obvinený (vrátane sťažovateľa) mať byť v akej zložke zaradený a aké boli vzťahy

medzi týmito zložkami.

45. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľovi sa v konaní pred ústavným súdom

nepodarilo žiadnym ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybniť zákonnosť uznesenia

o vznesení obvinenia.

K väzobnému dôvodu podľa

46. Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd sa uspokojil s odkazom na udalosti

v podniku , po ktorých mal sťažovateľ ujsť a skrývať sa, avšak tvrdenia svedkov

v tomto smere nie sú pravdivé. Sťažovateľ vo vzťahu k udalosti v podniku nemá

vedomosť o tom, že by bol políciou hľadaný, a dopĺňa, že nikdy po ňom nebolo vyhlásené

pátranie. Existencia tohto väzobného dôvodu navyše nie je podporená inými okolnosťami,

napr. charakterom stíhanej osoby, morálkou, väzbami na krajinu a rodinným vzťahmi.

47. Špecializovaný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

uviedol: «Pokiaľ ide o jednotlivé väzobné dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. a), b), c)

, predovšetkým je potrebné uviesť to, že sudca pre prípravné konanie

podľa obsahu návrhu prokurátora a obsahu predloženého vyšetrovacieho spisu nemohol

konštatovať pri niektorých obvinených okrem hrozby vysokého trestu aj existenciu

konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali obavu z tzv. útekovej väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. a) . Tak ako v prípade kolúznej väzby, ani v prípade

útekovej väzby nie je potrebné, aby ku kolúznemu, alebo „útekovému“ konaniu už došlo,

postačí preukázanie skutočností, ktoré nasvedčujú tomu, že k takémuto konaniu môže dôjsť

v budúcnosti. Takéto preukázanie skutočností nasvedčujúcich tomu, že by mohlo dôjsť

k „útekovému“ konaniu u niektorých obvinených nenastalo, a tak argumentácia o hrozbe

uloženia vysokých trestov ostala osamotená. Týka sa to obvinených ,

, , a , ktorí neboli vzatí

do väzby aj z dôvodu podľa .

U osôb obvinených , a pristupuje

k hrozbe uloženia vysokého trestu ďalšia významná skutočnosť. Po spáchaní „skutku

“ jednotliví obvinení ušli a skrývali sa a boli tak nedosiahnuteľní pre potreby orgánov

činných v trestnom konaní. To vyplýva z výpovede svedka (č.l. 669-705),

obsah ktorej je v danom prípade podporená aj výpoveďou (č.l. 2109-2117)

v trestnej veci ČVS: PPZ-898/NKA-BA2-2019. Svedok Walzer vypovedal, že vie priamo

od o tom, že je jedným z páchateľom „skutku v “, pričom v čase,

keď svedok kontaktoval, sa tento schovával a približne

po týždni na osobnom stretnutí svedkovi oznámil, že sa skrýval

kvôli napadnutiu čašníka v , ktorého tam mali spoločne s

„rozbiť“ na žiadosť majiteľa podniku . Podľa výpovedí svedkov majiteľ

podniku platil za podnik „výpalné“ skupine „ “ a výjazd,

ktorý mali na starosti práve a si privolal, aby fyzickým násilím

prinútili čašníka , aby sa priznal ku krádeži. Takéto skrývanie sa malo

za následok značne oneskorené doručenie uznesenia o vznesení obvinenia

až dňa 03.08.2006, dňa 10.08.2006 a napokon

až dňa 22.02.2007.»

48. Najvyšší súd k tomuto uviedol: «Nebolo možné sa stotožniť s dôvodom väzby

podľa u obvinených .

, , , , ktorý vyvodzoval prokurátor

zo skutočnosti, že títo obvinení pri hrozbe vysokého trestu vzbudzujú dôvodnú obavu, že sa

budú skrývať (strana 6 posledný odsek návrhu prokurátora na vzatie obvinených do väzby).

Samotná hrozba vysokého trestu nie je totiž bez ďalšieho spôsobilým väzobným dôvodom.

Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom na tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť

a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti, ktoré musia byť konkrétne a vyplývať

z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolnosti, a možno z nich bezpečne

vyvodiť, že existuje dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť

alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (

z 25. novembra 2009).

Uvedené však nemožno konštatovať u obvinených , ,

, , , u ktorých existujú konkrétne

skutočnosti, ktoré reálne zakladajú dôvodnú obavu, že ujdú alebo sa budú skrývať

a nemožno ich prehliadať, lebo sú imanentným prvkom minulosti obvinených a vypovedajú

doposiaľ o ich spôsobe života a životných sklonoch:

- v neprospech obvineného svedčia sklony k vyhýbaniu

sa zodpovednosti v minulosti, viažuce sa k udalosti v podniku „ “, po ktorej obvinený

ušiel (č. l. 2116 spisu - výpoveď z 25. septembra 2019), ktorú výpoveď

podporuje aj výpoveď , podľa ktorého po udalosti „musel utiecť

zo Slovenska, aby ho nechytili (č. l. 683 spisu výpoveď zo 7. augusta 2010)...

Vyššie uvedené reálie výrazne spochybňujú námietky obvinených. V tejto súvislosti

je nevyhnutné uviesť, že konkrétna skutočnosť podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku nemusí vyplývať v rámci toho-ktorého konkrétneho konania, pre ktoré mu bolo

vznesené obvinenie, ale ide u osobný prvok každého obvineného v jeho minulom

každodennom živote, či niekedy konkrétne konal, resp. opomenul konať tak, aby v rovine

objektívnej reality bolo možné dospieť k záveru o existencii konkrétnej skutočnosti

zakladajúcej pozitívny záver o naplnení dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, čo vzhľadom na uvedené naplnené bolo.»

49. Z citovaných častí odôvodnení napadnutého uznesenia špecializovaného súdu

a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že existencia väzobného dôvodu

podľa bola u sťažovateľa odôvodnená poukazom

na jemu hroziaci trest a taktiež na „skutok “.

50. Ústavný súd poukazuje na to, že špecializovaný súd a najvyšší súd svoje závery

vo vzťahu k udalostiam nadväzujúcim na „skutok “ podporili odkazom nielen

na výpovede svedkov, ale aj na oneskorenie doručenia uznesenia o vznesení obvinenia

sťažovateľovi. Takého odôvodnenia existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) v okolnostiach tejto veci nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za nedostatočné. Na ústavnej udržateľnosti uvedených záverov

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu nemôže nič zmeniť ani tvrdenie sťažovateľa,

že nebol políciou hľadaný a že po ňom nikdy nebolo vyhlásené pátranie.

51. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že špecializovaný súd a najvyšší súd

v skutočnosti neopomenuli prihliadnuť na ďalšie okolnosti vo vzťahu ku sťažovateľovi

(jeho charakter, rodinné väzby a podobne), tak ako to sťažovateľ tvrdí so svojej ústavnej

sťažnosti, ale vo svetle už uvedených skutočností ich nepovažovali za rozhodujúce,

resp. také, ktoré by prevážili už opísanú obavu v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku.

52. Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že odôvodneniu existencie

väzobného dôvodu podľa v sťažovateľovom

prípade nemožno z ústavnoprávneho vyčítať také nedostatky, ktoré by spochybnili

zákonnosť, resp. ústavnosť jeho väzby.

K väzobnému dôvodu podľa

53. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa ,

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa príliš

formalistické. Všeobecné konštatovanie o organizovanej skupine a členstve v nej nemôžu

obstáť pri individualizáciu dôvodnosti tzv. kolúznej väzby. Sťažovateľ osobitne dáva

do pozornosti, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu, sa mal stať v období minimálne

od roku 2003 a najmenej do roku 2007 a ani jeden zo svedkov alebo zo spoluobvinených

neuviedol, že by sa sťažovateľ mal alebo sa aspoň snažil ovplyvniť niekoho,

a to už akýmkoľvek spôsobom. Predpokladom tzv. kolúznej väzby obvineného musí byť

aktívna činnosť smerujúca k mareniu skutočností závažných pre trestné stíhanie, čo v jeho

prípade zjavne absentuje.

54. Špecializovaný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

uviedol: «K existencii zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

treba uviesť, že táto nevyžaduje preukázanie dokonaného kolúzneho

konania obvinených, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností,

ktoré sú spôsobilé založiť rozumovú (dôvodnú) obavu, že obvinení by sa s veľkou

pravdepodobnosťou mohli v prípade ponechania na slobodu dopustiť konania kolúznej

povahy, čo je v danom prípade dostatočne preukázané.

Je potrebné uviesť ale aj to, že možno dať za pravdu obhajobe v tom,

že vo všeobecnosti plynutie času zoslabuje akýkoľvek dôvod väzby. V zásade uplynutie

viacerých rokov od spáchania skutkov obvinenými je pri väčšine skutkov (rok 2009

a nasledujúce roky) naozaj dlhá doba na to, aby po takto dlhej dobe bol niekto stíhaný

väzobným spôsobom. Je však potrebné uviesť i to, že v prípadoch kolúznych väzieb plynutie

času na zánik väzobných dôvodov nehrá až tak dôležitú úlohu ako v prípadoch

tzv. útekových alebo „pokračovacích“ väzieb. Záujem na eventuálnom ovplyvňovaní

svedkov, či spoluobvinených sa totiž plynutím času nezoslabuje takmer nijakým spôsobom.

Inak povedané, ak sú dané konkrétne skutočnosti, ktoré dôvodia obavu z ovplyvňovania

svedkov, tieto existujú bez ohľadu na to, či k trestnému stíhaniu dôjde s krátkym časovým

odstupom, alebo s odstupom siedmich, či dokonca až deviatich rokov ako v teraz

prejednávanej veci.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť najmä tú skutočnosť, že v štádiu po začatí

trestného stíhania mnohí svedkovia musia byť znovu vypočutí. Práve na uznesenie o začatí

trestného stíhania (, ) a zároveň aj o vznesení

obvinenia ( ) celkom 25 osobám sp. zn. ČVS:PPZ-105/NKA-

BA2-2019 z 28.10.2019 poukazovali takmer všetci obhajcovia v podstate ako na okolnosť,

ktorá robí výsluch svedka nezákonným, lebo menovaný svedok bol vypočutý

ešte pred začatím trestného stíhania. Je ale v uvedenej súvislosti pozoruhodné to,

že výpovede ostatných svedkov a vôbec všetky dôkazy už obhajcami neboli označené

ako nezákonné v záverečných vyjadreniach pred rozhodnutím o vzatí obvinených do väzby.

Obhajcom „vadil“ ako nezákonný v podstate výsluch svedka .

Práve s poukazom na praktiky zločineckej skupiny (viď niektoré až brutálne spôsoby

spáchania skutkov v uznesení o vznesení obvinenia) celkom reálne hrozí obava z toho,

že obvinení po prepustení na slobodu budú pôsobiť najmä na spolupracujúcich svedkov,

alebo niektorých spoluobvinených tak, aby došlo k želanej „zmene“ ich výpovedí v

prospech členov zločineckej skupiny. Rovnako tak hrozí obava z pôsobenia aj na tých

svedkov, ktorí by mohli svojou výpoveďou členov zločineckej skupiny taktiež usvedčiť, ale

majú reálny strach z následnej odvety a z represii od členov zločineckej skupiny, ktorí

zostanú na slobode. Takíto svedkovia nesmú mať obavu o svoje zdravie alebo dokonca

život, že v prípade pravdivých výpovedí sa dočkajú odvety zo strany členov zločineckej

skupiny, pokiaľ títo členovia budú na slobode.

Sudca pre prípravné konanie nad rámec argumentov prokurátora k väzobným

dôvodom u obvinených podľa , len

poukazuje na spôsoby, akým mali byť niektoré skutky spáchané. Práve v spôsobe ich

vykonania možno vidieť kumuláciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c)

.

Len stručne treba poukázať najmä na skutky pod bodom 2 a 3 uznesenia o vznesení

obvinenia, keď musel pravidelne platiť „výpalné“, a keď sa už nechcel

podrobiť tomuto procesu, došlo k hodeniu neznámej horľaviny do spálne jeho domu

v skorých ranných hodinách, kde mohlo uhorieť sedem osôb, na skutok pod bodom 4, kde

obvinení naviedli na zamlčanie okolností jemu známych k účasti páchateľov

na skutku, násilné vymáhanie „vrátenia“ peňazí uvedené v skutku pod bodom 5 uznesenia,

nútenie k nepravdivej výpovedi v súdnom konaní odkazom na ,

už mŕtveho člena zločineckej skupiny „ “ ( skutok pod bodom 6 uznesenia o vznesení

obvinenia) a na zvýraznenie hrozby z následku a dosiahnutia želanej výpovede obvinený

mal pohroziť, že má všade známych a zaplatí narkomanky,

ktoré budú krivo svedčiť a urobia z pedofila.

Už len tento veľmi stručný výpočet niekoľkých konaní aj členov zločineckej skupiny,

pričom zatiaľ k poslednému skutku malo dôjsť ešte len 16.06.2019 má dostatočnú

výpovednú hodnotu v tom, že obvinení sa zrejme v prípade ich ponechania na slobode

nezastavia pred ničím, čo v skutočnosti neznamená nič iné ako zastrašovanie

a ovplyvňovanie svedkov ako majú vypovedať a to aj konaním, ktoré vykazuje znaky

pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

...

Súd zdôrazňuje, že obvinenými prezentovane pracovné, podnikateľské či rodinné pomery v

žiadnom prípade nie sú postačujúcimi argumentami pre to, aby obvinení nemohli byť vzatí

do väzby pre niektorý z dôvodov uvedený v , , v

prípade, ak sú na to splnené zákonne podmienky.»

55. Najvyšší súd k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku uviedol:

«Najvyšší súd SR sa stotožnil s názorom sudcu pre prípravné konanie a priklonil sa

vo svojom názore k presvedčeniu prokurátora, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

je daný (v niektorých prípadoch nemusí byť člen zločineckej skupiny

usvedčený z konkrétneho ďalšieho skutku, ktorý pre skupinu spáchal, pritom iné dôkazy

môžu zreteľne a presvedčivo svedčiť o jeho príslušnosti ku skupine, jeho činnosti,

či podporovaní skupiny za účelom naplnenia jej cieľov ako zločineckej skupiny). Obvinení

, , , , ,

, , a sú obvinení zo zločinu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa v bode 1/

a ostatní obvinení , , a zo spáchania

skutkov s poukazom na ako členovia zločineckej skupiny.

Existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce reálnu obavu, že obvinení budú pôsobiť

na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočnosti závažných

pre trestne stíhanie, pretože ako už bolo uvedené ich aktívna činnosť pre skupinu sa datuje

až do súčasnosti (napríklad skutok 6/ je takto aj formulovaný rok 2019).

Bolo by zároveň popretím účelu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, ak by ostal bez povšimnutia tento väzobný dôvod pri štruktúrovaných skupinách,

ktoré si dlhodobo budovali „medzi svojimi ľuďmi“ postavenie, zázemie, kontakty,

iniciatívne získavali značné výhody aj vo vzťahoch s tretími osobami, ktoré by v prípade

úplnej prirodzenej existenčnej slobody konali inak ako pod vplyvom (tlakom) zo strany

obvinených, takéto sklony k ovplyvňovaniu v tomto štádiu konania, po začatí trestného

stíhania, sú výrazne posilnené a nemožno ich vylúčiť. Pôsobenie takýchto skupín

je v demokratickej spoločnosti neakceptovateľné a je nevyhnutné ich eliminovať

na minimum (nulová tolerancia) a aj elimináciou možného kolúzneho správania môže dôjsť

k nastoleniu objektívnej pravdy, od vznesenia obvinenia prešiel cca jeden mesiac

a jednotlivé procesné úkony sú stále realizované a vzhľadom na časový moment štádia

trestného konania je dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného konania náležitý.

Napokon o veľkom vplyve tejto skupiny svedčí aj skutočnosť, že sa im podarilo preniknúť

a podľa uznesenia o vznesení obvinenia vtiahnuť medzi seba aj osobu z radov stavovskej

organizácie (advokáta), čo svedčí o silnom postavení tejto skupiny a možnosti preniknúť

medzi rôzne skupiny ľudí.

V danom prípade ide o zločineckú skupinu pozostávajúcu z jednotlivcov,

ktorí ako celok mali patriť k skupine „ “ a u každého z nich existuje reálna

obava ovplyvňovať jednotlivcov vo svoj prospech.

Ide v poradí o tzv. prvotné rozhodnutie o väzbe po vznesení obvinenia od 28. októbra

2019 a v prípade, ak všetky procesné úkony už budú v budúcnosti zrealizované a bude

absentovať subjekt, ktorý by mal byť konkrétnym spôsobom zo strany obvinených

ovplyvňovaný, nebude prítomný dôvod kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku.»

56. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení vo vzťahu k existencii

väzobného dôvodu podľa konštatuje, že ich

odôvodnenie možno považovať z ústavnoprávneho pohľadu za udržateľné.

57. Špecializovaný súd a najvyšší súd odkázali okrem iného na praktiky skupiny

tzv. na jej dlhodobé fungovanie (jeden zo skutkov mal byť spáchaný v roku

2019), ako aj na to, že si do svojich štruktúr mali vtiahnuť aj osobu z radov stavovskej

organizácie (advokáta).

58. Ústavný súd vníma námietky sťažovateľa vo vzťahu k tvrdenej nedostatočnej

individualizácii odôvodnenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, zároveň však poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal existenciu tohto väzobného dôvodu

pri tzv. štrukturovaných skupinách.

59. Aj ESĽP judikoval, že v prípadoch organizovanej trestnej činnosti alebo gangov

je často vysoké riziko, že zadržaný, ak by bol prepustený na slobodu, bude vyvíjať nátlak

na svedkov alebo ďalších obvinených, alebo inak mariť konanie (rozsudok vo veci

Štvrtecký proti Slovensku z 5. 6. 2018, sťažnosť č. 55844/12, bod 61; tiež rozsudok

Podeschi proti San Marínu z 13. 4. 2017, sťažnosť č. 66357/14, bod 149). Odôvodnenie

existencie väzobného dôvodu všeobecným rizikom vyplývajúcim z organizovanej povahy

údajnej trestnej činnosti môže byť akceptované ako základ na väzobné stíhanie

v počiatočných fázach konania (rozsudok Górski proti Poľsku zo 4. 10. 2005, sťažnosť

č. 28904/02, bod 58) a za určitých okolností aj na následné predĺženie väzby (rozsudok

Celejewski proti Poľsku zo 4. 5. 2006, sťažnosť č. 17584/04, bod 37).

60. Pokiaľ ide o aktívnu činnosť obvineného, všeobecné súdy poukázali na to,

že na existenciu väzobného dôvodu podľa sa

nevyžaduje preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvinených, ale postačuje

preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumovú

(dôvodnú) obavu, že obvinení by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohli v prípade

ponechania na slobodu dopustiť konania kolúznej povahy, čo v danom prípade považovali

dostatočne preukázané vzhľadom na organizovanosť zločineckej skupiny tzv.

jej praktiky a dlhodobé fungovanie.

61. Ústavný súd konštatuje, že vo svojej judikatúre už ako ústavne udržateľný

akceptoval právny názor, podľa ktorého existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby

podľa [na rozdiel od dôvodu opätovného vzatia

do väzby podľa ] nevyžaduje preukázanie

dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych

skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu (dôvodná obava), že obvinený by sa

s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode konania kolúznej

povahy dopustiť (, , , ).

62. Z pohľadu ústavného súdu je vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. b) podstatné, že všeobecné súdy jeho existenciu v prípade

sťažovateľa podporili odkazom na konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že by

sťažovateľ mohol takto konať (bod 57 tohto uznesenia).

63. Pokiaľ ide o časový odstup od údajného spáchania trestných činov,

špecializovaný súd poukázal na to, že záujem na prípadnom ovplyvňovaní svedkov

či spoluobvinených sa plynutím času nezoslabuje, ako aj na to, že v štádiu po začatí

trestného stíhania mnohí svedkovia musia byť znovu vypočutí. Ani na týchto záveroch

nemožno podľa názoru ústavného súdu badať známky formalizmu tvrdeného sťažovateľom.

64. Ústavný súd zároveň považuje za vhodné opätovne poukázať na to, že aj samotný

najvyšší súd konštatoval, že pri napadnutom uznesení špecializovaného súdu ide o prvotné

rozhodnutie o väzbe po vznesení obvinenia a že v prípade, ak všetky procesné úkony

už budú v budúcnosti zrealizované a bude absentovať subjekt, ktorý by mal byť konkrétnym

spôsobom zo strany obvinených ovplyvňovaný, nebude prítomný dôvod kolúznej väzby

podľa .

65. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

66. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu