Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 255/2011
PDF · 232.82 KB
No categories available
IV. ÚS 255/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ž..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
Mgr. Š. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tost 9/2011 a jeho uznesením z 30. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011
doručená faxom a 27. mája 2011 doplnená v origináli sťažnosť Ing. P. Ž. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tost 9/2011 a jeho uznesením z 30. marca 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu
z 30. marca 2011“).
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti korupcii bolo 23. marca 2011 sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin
machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c),
d) a e) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom
podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) Trestného zákona.
Sťažovateľ bol 22. marca 2011 o 6.08 h ako podozrivá osoba zadržaný podľa § 85
ods. 1 Trestného poriadku a 23. marca 2011 bol prokurátorkou Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podľa § 87 ods. 1
Trestného poriadku podaný na príslušnom súde návrh na jeho vzatie do väzby.
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), uznesením sp. zn. Tp 28/2011 z 24.
marca 2011 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu z 24. marca 2011“) rozhodol
okrem iného tak, že sťažovateľa podľa § 72 ods. 3 Trestného poriadku nevzal do väzby
a prepustil ho zo zadržania na slobodu. Proti uvedenému uzneseniu, a to proti výroku,
ktorým špecializovaný súd rozhodol, že neberie sťažovateľa do väzby, a výroku, ktorým ho
prepúšťa zo zadržania na slobodu, podal prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť.
Najvyšší súd napadnutým uznesením okrem iného sťažnosťou prokurátora napadnuté
uznesenie špecializovaného súdu z 24. marca 2011 zrušil a podľa § 72 ods. 2 Trestného
poriadku vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Väzba začala sťažovateľovi plynúť od 30. marca 2011.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
a to konkrétne jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Za zjavný
nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o vzatí do väzby
považuje absenciu dostatočného odôvodnenia väzobného dôvodu voči jeho osobe.
Ďalej uviedol, že „vlastné odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1,
písm. b) Trestného poriadku je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu.
Je odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia.
V žiadnom z rozhodnutí nie je individualizované a uvedené konkrétne konanie, preukázaním
ktorého by bol založený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Z ústavného hľadiska len možnosť dopustenia sa konania uvedeného v ustanovení § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sama osebe bez preukázania konkrétnych skutočností,
ktorú odôvodňujú obavu z takéhoto konania, nemôže byť dôvodom väzby.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Dôvody väzby v čase vyhlásenia uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nejestvovali, súd ich existenciu založil na abstraktných úvahách.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia uvádza, že jestvuje možnosť
dopustenia sa konania mojej osoby, ako i spoluobvineného Ing. Ľ D. podľa § 71 písm. b)
Trestného poriadku v súvislosti s počiatočným štádiom trestného konania. Reálnu obavu
z možnosti takéhoto konania majú zakladať objektívne skutočnosti, a to konkrétne
príbuzenský vzťah medzi mnou a korunným svedkom p. Š., ktorý je synom sestry mojej
manželky, ako i skutočnosť, že podľa doposiaľ zabezpečených dôkazov som mal
so spoluobvineným legalizovať príjmy z trestnej činnosti prostredníctvom firiem našich
manželiek.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že «V čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky proti mne neboli v prípravnom konaní preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by
mohli konkrétne odôvodniť obavu, že budem konať spôsobom uvedeným v ustanovení
§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku na naplnenie dôvodu na vzatie do väzby. Vzhľadom
ku „korunnému svedkovi“ celého prípadu Bc. V. Š., žiadne pôsobenie alebo ovplyvňovanie
jeho osoby nepripadalo do úvahy, nakoľko vzťahy medzi nami sú vážne narušené.
V súčasnosti prebieha občianskoprávny spor na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn.
9 C/290/2010, v ktorom p. Š. žaluje moju manželku o zaplatenie značnej sumy peňazí. Toto
konanie nie je dosiaľ právoplatne ukončené.
Dôvody mojej väzby nemohli byť založené na reálnej obave z môjho „možného“
konania už zo samotnej logiky veci a z priebehu dovtedajšieho konania a dokazovania.
Uznesením špecializovaného trestného súdu zo dňa 24. 03. 2011 sp. zn. Tp 28/2011 som bol
sudcom pre prípravné konanie prepustený zo zadržania na slobodu. Verejné zasadnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o sťažnostiach prokurátora
a spoluobvineného v tejto veci sa konalo dňa 30. 03. 2011. Medzi prepustením zo zadržania
a vzatím do väzby som strávil na slobode šesť dní, počas ktorých som sa nedopustil
žiadneho konania, ktoré by mohlo odôvodňovať obavu, že budem pôsobiť na svedkov,
znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie.».
Sťažovateľ tvrdí, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu o jeho vzatí do väzby
nemohla existovať odôvodnená obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,
spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,
a preto podľa jeho názoru o jeho vzatí do väzby nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom.
Z toho dôvodu je podľa neho aj jeho väzba nezákonná.
Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:
„1. Základné práva a slobody sťažovateľa Ing. P. Ž., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17
ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy SR boli postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 5 Tost 9/2011 zo dňa 30. 03. 2011 porušené.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. sa ruší právoplatné rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 9/2011 zo dňa 30. 03. 2011 v časti
výroku, ktorým sa Ing. P. Ž. berie do väzby. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby Ing. P. Ž... prepustil neodkladne z väzby
na slobodu.“
Ústavný súd si na komplexné posúdenie veci vyžiadal od špecializovaného súdu jeho
uznesenie z 24. marca 2011, s ktorým sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti oboznámil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že bol vzatý do väzby aj napriek tomu,
že v skutočnosti z jeho pohľadu neexistovali konkrétne okolnosti odôvodňujúce obavu, že
bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie. Práve naopak, podľa názoru sťažovateľa
existujúce konkrétne skutočnosti nasvedčovali opačnému záveru, keďže medzi prepustením
zo zadržania a vzatím do väzby strávil určitý čas na slobode, počas ktorého sa nedopustil
žiadneho takéhoto konania.
Ústavný súd zastáva názor, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná
súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,
a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného
ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5
ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).
Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú
osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe
rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.
Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.
Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal pri odôvodňovaní
svojho uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby z dosiaľ zabezpečených a vykonaných
dôkazov, ktoré špecializovaný súd v uznesení z 24. marca 2011 konkretizoval
v dostatočnom rozsahu, a preto na nich v podrobnostiach najvyšší súd len odkázal.
Najvyšší súd dospel k názoru, že z týchto dôkazov vyplýva „dôvodné podozrenie
v rovine rozumnej istoty“, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinený sa mali dopustiť skutkov,
pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a ktoré majú znaky stíhaných trestných činov.
Sťažnostný súd sa však nestotožnil s odôvodnením špecializovaného súdu vo vzťahu
k nevzatiu sťažovateľa do kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], pretože
špecializovaný súd sa v uznesení z 24. marca 2011 vôbec nevenoval skutočnosti, že obaja
obvinení mali legalizovať príjmy z trestnej činnosti získané formou úplatkov
prostredníctvom firiem rodinných príslušníkov. Najvyšší súd k tomu v napadnutom
uznesení uviedol:
„... obvinení Ing. Ľ. D. a Ing. P. Ž. mali podľa doposiaľ zabezpečených dôkazov
legalizovať príjmy z trestnej činnosti získané vo forme úplatkov – provízií prostredníctvom
firiem svojich manželiek, a to Ing. K. I. a jej otca cez L., s. r. o. N. a M. Ž. cez Bc. M. Ž. –
M. Nie bez zanedbateľného významu je v tomto smere aj skutočnosť, že korunný svedok tejto
trestnej činnosti je synom sestry manželky obvineného Ing. P. Ž. Vzhľadom na počiatočné
štádium trestného stíhania tieto objektívne skutočnosti zakladajú reálnu obavu, že by sa
obvinení Ing. Ľ. D. a Ing. P. Ž. mohli dopustiť konania uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1
písm. b/ Tr. por. zvlášť keď ide o trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná po dlhší čas
a viacerými čiastkovými útokmi, kde dokazovaním bude potrebné preukázať mieru, ako
konanie každého z nich prispelo k spáchaniu tejto trestnej činnosti, eventuálne participáciu
aj iných osôb, ktoré pochádzajú z rodinného prostredia obvinených.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností
podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a sám
vo veci rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1
písm. b/ Tr. por. obvinených Ing. Ľ. D. a lng. P. Ž. vzal do väzby s tým, že väzba obvinených
začala plynúť nasledovne, u Ing. Ľ. D. od 22. marca 2011 o 06.08 hod. a u obvineného
Ing. P. Ž. od 30. marca 2011 o 15.15 hod., u neho sa do doby trvania väzby započítava
aj doba obmedzenia osobnej slobody od 22. marca 2011 do 24. marca 2011, pričom
u obidvoch sa bude vykonávať v Ústave na výkon väzby v Bratislave.“
Podľa ústavného súdu existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nevyžaduje [na rozdiel od dôvodu opätovného
vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] preukázanie dokonaného
kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností,
ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú (dôvodnú) obavu, že obvinený by sa s veľkou
pravdepodobnosťou v prípade ponechania na slobode mohol dopustiť konania kolúznej
povahy.
Znenie § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku aplikovaného najvyšším súdom
v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu dočasnej
a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného ustanovenia Trestného
poriadku, ktoré použil najvyšší súd v sťažovateľovej veci.
Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani jeho
hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že u sťažovateľa
a spoluobvineného ide o trestnú činnosť, ktorá bola páchaná po dlhší čas a viacerými
čiastkovými útokmi, kde dokazovaním bude potrebné preukázať mieru, ako konanie
každého z nich prispelo k spáchaniu tejto trestnej činnosti, prípadne účasť iných osôb, ktoré
pochádzajú z rodinného prostredia, čo odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia
na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal
pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné
stíhanie.
Navyše, trestné stíhanie sťažovateľa je iba v počiatočnom štádiu, ide o prvotné
rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti jeho väzby, kde sa nerozhoduje o vine, preto pri
rozhodovaní o vzatí väzbe sa nevyžaduje istota, že obvinený bude konať podľa § 71
Trestného poriadku, ak nebude vzatý do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že
táto hrozba s prihliadnutím na konkrétne skutočnosti je reálna. Trestný poriadok nedefinuje
pojem konkrétne skutočnosti, a preto treba vždy vychádzať z povahy konkrétnej veci, osoby
obvineného a jeho osobných pomerov.
Takéto úvahy najvyššieho súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické,
pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania
trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými najvyšší súd mohol odôvodniť väzbu.
Navyše, v prípade sťažovateľa išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti väzby, keď
vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu je výrazný, na rozdiel
od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby.
Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z daného aspektu možno pokladať za udržateľné.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa právneho názoru ústavného súdu
je odôvodnenie dôvodov kolúznej väzby síce stručné, avšak ústavnoprávne udržateľné.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo
právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, a preto sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011