Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 255/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ž..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

Mgr. Š. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011

doručená faxom a 27. mája 2011 doplnená v origináli sťažnosť Ing. P. Ž. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 (ďalej len „“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. marca 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu

z 30. marca 2011“).

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu

boja proti korupcii bolo 23. marca 2011 sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin

machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm. c),

d) a e) a ods. 3 písm. a) formou spolupáchateľstva podľa Trestného

zákona s poukazom na v jednočinnom súbehu so zločinom

podplácania podľa , a a s poukazom

na .

Sťažovateľ bol 22. marca 2011 o 6.08 h ako podozrivá osoba zadržaný podľa § 85

ods. 1 a 23. marca 2011 bol prokurátorkou Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podľa § 87 ods. 1

podaný na príslušnom súde návrh na jeho vzatie do väzby.

Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), uznesením sp. zn. 28/2011 z 24.

marca 2011 (ďalej len „uznesenie špecializovaného súdu z 24. marca 2011“) rozhodol

okrem iného tak, že sťažovateľa podľa nevzal do väzby

a prepustil ho zo zadržania na slobodu. Proti uvedenému uzneseniu, a to proti výroku,

ktorým špecializovaný súd rozhodol, že neberie sťažovateľa do väzby, a výroku, ktorým ho

prepúšťa zo zadržania na slobodu, podal prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť.

Najvyšší súd napadnutým uznesením okrem iného sťažnosťou prokurátora napadnuté

uznesenie špecializovaného súdu z 24. marca 2011 zrušil a podľa § 72 ods. 2 Trestného

poriadku vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. Väzba začala sťažovateľovi plynúť od 30. marca 2011.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jeho základných práv na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 ,

a to konkrétne jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Za zjavný

nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o vzatí do väzby

považuje absenciu dostatočného odôvodnenia väzobného dôvodu voči jeho osobe.

Ďalej uviedol, že „vlastné odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1,

písm. b) je nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu.

Je odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia.

V žiadnom z rozhodnutí nie je individualizované a uvedené konkrétne konanie, preukázaním

ktorého by bol založený dôvod väzby podľa .

Z ústavného hľadiska len možnosť dopustenia sa konania uvedeného v ustanovení § 71

ods. 1 písm. b) sama osebe bez preukázania konkrétnych skutočností,

ktorú odôvodňujú obavu z takéhoto konania, nemôže byť dôvodom väzby.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Dôvody väzby v čase vyhlásenia uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky nejestvovali, súd ich existenciu založil na abstraktných úvahách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uznesenia uvádza, že jestvuje možnosť

dopustenia sa konania mojej osoby, ako i spoluobvineného Ing. Ľ D. podľa § 71 písm. b)

v súvislosti s počiatočným štádiom trestného konania. Reálnu obavu

z možnosti takéhoto konania majú zakladať objektívne skutočnosti, a to konkrétne

príbuzenský vzťah medzi mnou a korunným svedkom p. Š., ktorý je synom sestry mojej

manželky, ako i skutočnosť, že podľa doposiaľ zabezpečených dôkazov som mal

so spoluobvineným legalizovať príjmy z trestnej činnosti prostredníctvom firiem našich

manželiek.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že «V čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky proti mne neboli v prípravnom konaní preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by

mohli konkrétne odôvodniť obavu, že budem konať spôsobom uvedeným v ustanovení

na naplnenie dôvodu na vzatie do väzby. Vzhľadom

ku „korunnému svedkovi“ celého prípadu Bc. V. Š., žiadne pôsobenie alebo ovplyvňovanie

jeho osoby nepripadalo do úvahy, nakoľko vzťahy medzi nami sú vážne narušené.

V súčasnosti prebieha občianskoprávny spor na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn.

, v ktorom p. Š. žaluje moju manželku o zaplatenie značnej sumy peňazí. Toto

konanie nie je dosiaľ právoplatne ukončené.

Dôvody mojej väzby nemohli byť založené na reálnej obave z môjho „možného“

konania už zo samotnej logiky veci a z priebehu dovtedajšieho konania a dokazovania.

Uznesením špecializovaného trestného súdu zo dňa 24. 03. 2011 sp. zn. 28/2011 som bol

sudcom pre prípravné konanie prepustený zo zadržania na slobodu. Verejné zasadnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o sťažnostiach prokurátora

a spoluobvineného v tejto veci sa konalo dňa 30. 03. 2011. Medzi prepustením zo zadržania

a vzatím do väzby som strávil na slobode šesť dní, počas ktorých som sa nedopustil

žiadneho konania, ktoré by mohlo odôvodňovať obavu, že budem pôsobiť na svedkov,

znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie.».

Sťažovateľ tvrdí, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu o jeho vzatí do väzby

nemohla existovať odôvodnená obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov,

spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

a preto podľa jeho názoru o jeho vzatí do väzby nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom.

Z toho dôvodu je podľa neho aj jeho väzba nezákonná.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa Ing. P. Ž., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17

ods. 2, SR boli postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. zo dňa 30. 03. 2011 porušené.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa sa ruší právoplatné rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 03. 2011 v časti

výroku, ktorým sa Ing. P. Ž. berie do väzby. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby Ing. P. Ž... prepustil neodkladne z väzby

na slobodu.“

Ústavný súd si na komplexné posúdenie veci vyžiadal od špecializovaného súdu jeho

uznesenie z 24. marca 2011, s ktorým sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti oboznámil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že bol vzatý do väzby aj napriek tomu,

že v skutočnosti z jeho pohľadu neexistovali konkrétne okolnosti odôvodňujúce obavu, že

bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie. Práve naopak, podľa názoru sťažovateľa

existujúce konkrétne skutočnosti nasvedčovali opačnému záveru, keďže medzi prepustením

zo zadržania a vzatím do väzby strávil určitý čas na slobode, počas ktorého sa nedopustil

žiadneho takéhoto konania.

Ústavný súd zastáva názor, že z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy ().

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Podľa vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú

osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe

rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal pri odôvodňovaní

svojho uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby z dosiaľ zabezpečených a vykonaných

dôkazov, ktoré špecializovaný súd v uznesení z 24. marca 2011 konkretizoval

v dostatočnom rozsahu, a preto na nich v podrobnostiach najvyšší súd len odkázal.

Najvyšší súd dospel k názoru, že z týchto dôkazov vyplýva „dôvodné podozrenie

v rovine rozumnej istoty“, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinený sa mali dopustiť skutkov,

pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a ktoré majú znaky stíhaných trestných činov.

Sťažnostný súd sa však nestotožnil s odôvodnením špecializovaného súdu vo vzťahu

k nevzatiu sťažovateľa do kolúznej väzby [ ], pretože

špecializovaný súd sa v uznesení z 24. marca 2011 vôbec nevenoval skutočnosti, že obaja

obvinení mali legalizovať príjmy z trestnej činnosti získané formou úplatkov

prostredníctvom firiem rodinných príslušníkov. Najvyšší súd k tomu v napadnutom

uznesení uviedol:

„... obvinení Ing. Ľ. D. a Ing. P. Ž. mali podľa doposiaľ zabezpečených dôkazov

legalizovať príjmy z trestnej činnosti získané vo forme úplatkov – provízií prostredníctvom

firiem svojich manželiek, a to Ing. K. I. a jej otca cez L., s. r. o. N. a M. Ž. cez Bc. M. Ž. –

M. Nie bez zanedbateľného významu je v tomto smere aj skutočnosť, že korunný svedok tejto

trestnej činnosti je synom sestry manželky obvineného Ing. P. Ž. Vzhľadom na počiatočné

štádium trestného stíhania tieto objektívne skutočnosti zakladajú reálnu obavu, že by sa

obvinení Ing. Ľ. D. a Ing. P. Ž. mohli dopustiť konania uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1

písm. b/ zvlášť keď ide o trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná po dlhší čas

a viacerými čiastkovými útokmi, kde dokazovaním bude potrebné preukázať mieru, ako

konanie každého z nich prispelo k spáchaniu tejto trestnej činnosti, eventuálne participáciu

aj iných osôb, ktoré pochádzajú z rodinného prostredia obvinených.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností

podľa zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a sám

vo veci rozhodol tak, že podľa z dôvodu uvedeného v

písm. b/ obvinených Ing. Ľ. D. a lng. P. Ž. vzal do väzby s tým, že väzba obvinených

začala plynúť nasledovne, u Ing. Ľ. D. od 22. marca 2011 o 06.08 hod. a u obvineného

Ing. P. Ž. od 30. marca 2011 o 15.15 hod., u neho sa do doby trvania väzby započítava

aj doba obmedzenia osobnej slobody od 22. marca 2011 do 24. marca 2011, pričom

u obidvoch sa bude vykonávať v Ústave na výkon väzby v Bratislave.“

Podľa ústavného súdu existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa

nevyžaduje [na rozdiel od dôvodu opätovného

vzatia do väzby podľa ] preukázanie dokonaného

kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností,

ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú (dôvodnú) obavu, že obvinený by sa s veľkou

pravdepodobnosťou v prípade ponechania na slobode mohol dopustiť konania kolúznej

povahy.

Znenie aplikovaného najvyšším súdom

v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu dočasnej

a preventívnej povahy nevylučujú interpretáciu a výklad označeného ustanovenia Trestného

poriadku, ktoré použil najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani jeho

hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že u sťažovateľa

a spoluobvineného ide o trestnú činnosť, ktorá bola páchaná po dlhší čas a viacerými

čiastkovými útokmi, kde dokazovaním bude potrebné preukázať mieru, ako konanie

každého z nich prispelo k spáchaniu tejto trestnej činnosti, prípadne účasť iných osôb, ktoré

pochádzajú z rodinného prostredia, čo odôvodňuje obavu, že v prípade prepustenia

na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného stíhania) pokúšal

pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné

stíhanie.

Navyše, trestné stíhanie sťažovateľa je iba v počiatočnom štádiu, ide o prvotné

rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti jeho väzby, kde sa nerozhoduje o vine, preto pri

rozhodovaní o vzatí väzbe sa nevyžaduje istota, že obvinený bude konať podľa § 71

, ak nebude vzatý do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že

táto hrozba s prihliadnutím na konkrétne skutočnosti je reálna. nedefinuje

pojem konkrétne skutočnosti, a preto treba vždy vychádzať z povahy konkrétnej veci, osoby

obvineného a jeho osobných pomerov.

Takéto úvahy najvyššieho súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické,

pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania

trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými najvyšší súd mohol odôvodniť väzbu.

Navyše, v prípade sťažovateľa išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti väzby, keď

vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu je výrazný, na rozdiel

od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných

súdov, ak ich z daného aspektu možno pokladať za udržateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa právneho názoru ústavného súdu

je odôvodnenie dôvodov kolúznej väzby síce stručné, avšak ústavnoprávne udržateľné.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo

právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami , a preto sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011