Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)I. ÚS 162/2016
PDF · 357.34 KB
No categories available
I. ÚS 162/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Karolom Ševecom, advokátska kancelária, Hlavná 29, Prešov,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského
riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície pod
ČVS: KRP-87/1-VYS-PO-2015 z 28. septembra 2015 bolo sťažovateľovi vznesené
obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 0 Tp 102/2015 z 29. septembra 2015 rozhodol o vzatí
sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Krajský súd v sťažnostnom konaní svojím uznesením sp. zn. 6 Tpo 20/2015
z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) rozhodol o zrušení
uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 102/2015 z 29. septembra 2015 a vzal
sťažovateľa do väzby iba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.
3. Sťažovateľ v merite podanej sťažnosti brojí voči napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu, z ktorého odôvodnenia podľa jeho názoru „... nemožno vyvodiť záver, ako
z môjho konania, prípadne z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že by
som pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tým vyhol
trestnému stíhaniu alebo trestu, a preto som toho názoru, že krajským súdom bolo porušené
moje právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.
V ďalšom rozviedol, že „Súd v predmetnom uznesení odôvodnil existenciu väzobného
dôvodu pre útekovú väzbu len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti ani len ich reálnu obavu odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom
konkrétnom prípade, a preto nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie
do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.
Súd pritom nepreukázal existenciu inej skutočnosti, ktorá by zakladala dôvodnú
obavu z toho, že ujdem alebo sa budem skrývať. Súd žiadnym spôsobom nepreukázal ani to,
že by jeho dôvodná obava z môjho úteku alebo skrývania sa mala základ v mojom
doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu. Je zrejmé, že zo žiadneho iného môjho
konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa.“. V závere svojej
argumentácie akcentoval, že „K hrozbe vysokého trestu musí k preukázaniu dôvodnosti tzv.
útekovej väzby pristúpiť aj ďalší faktor, a to, že z konania obvineného alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Samotná hrozba vysokého trestu nie spôsobilým
väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv. útekovú
väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie
skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať z konania
obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne vyvodiť, že tu
naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa
skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6 Tpo 20/2015-28 zo dňa 20.10.2015
porušil základné právo ..., na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tpo 20/2015 – 28 zo dňa 20.10.2015
sa zrušuje.
Porušovateľ základného práva alebo slobody je povinný nahradiť trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa...“.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
8. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 v podstatnom
uviedol:
«Krajský súd v prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že súdy v tomto štádiu
konania neskúmajú vinu alebo nevinu obvineného, ale len existenciu dôvodného podozrenia
a to či sú v tomto štádiu trestného konania splnené podmienky odôvodňujúce vzatie
obvineného do väzby.
Aj podľa názoru sťažnostného súdu je možné vyvodiť záver o tom, že návrh
prokurátora na vzatie obvineného do väzby je dôvodný, pretože z doteraz zabezpečených
dôkazov vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok mal spáchať
obvinený. Uvedený záver v tomto štádiu konania možno oprieť najmä o predbežný pitevný
záver, podľa ktorého bezprostrednou príčinou smrti neb. bolo zadusenie
pri odpojení prístrojov umelej pľúcnej ventilácie a odsávania druhou osobou. V byte sa
v čase smrti okrem nebohého a obvineného nenachádzal nikto iný, čo potvrdil aj
samotný obvinený. Z výpovede okrem iného je zrejmé, že v čase odchodu
výjazdovej skupiny kritického dňa, ktorej bol členom a ktorá zabezpečovala prevoz
z do bytu obvineného, pacient žil, javil
známky života a bol zapojený na zariadeniach, pričom vzhľadom na jeho zdravotný stav bol
v stabilizovanom stave. Najdôležitejšiu funkciu pre život pacienta plnil prístroj
pre podpornú ventiláciu, na čo bol obvinený výslovne upozornený, keď chcel ventiláciu
odpojiť. Samotný obvinený uviedol, že ventiláciu vypol, lebo bola príliš silná.
vo svojej výpovedi tiež uviedla, že vzhľadom na zdravotný stav
si tento sám bez pomoci inej osoby nemohol odpojiť hadicu ventilácie
od tracheostomickej kanyly. Z ohliadky miesta činu a k tomu prislúchajúcej
fotodokumentácie je zrejmé, že odsávací prístroj bol zapojený v sieti, ale vypnutý
s označením Port A Suction. Vedľa tela nebohého, na posteli po jeho ľavej strane sa
nachádzal ventilátor Carat II Hoffrichter, na ktorý boli napojené plastové trubice a ktoré
boli vedľa tela nebohého. Podľa prepúšťacej správy Nemocnice bola dňa 25.9.2015
odstránená kanyla, stenoza hornej časti a následne zasunutá nová kanyla rovnakej veľkosti.
Existencia týchto dôkazov predpokladá možnosť spáchania obzvlášť závažného zločinu
obvineným , čím je materiálna podmienka väzby uvedená v § 71 ods. 1
Tr. poriadku naplnená.
Vo vzťahu k útekovému dôvodu väzby obv. , ktorý ustálil aj krajský
súd, je potrebné uviesť to, že účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné
konanie a výkon trestu (úteková väzba § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.). Väzba ako
zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie a nesmie byť
prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania. Väzba nie je
trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu
obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej
osobnej slobody. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu z následku alebo
viacerých následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. sa
rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Súdy ich existenciu
zisťujú z dôkaznej situácie a skutkových okolností konkrétnej trestnej veci. Súčasne musia
posúdiť aj to, či vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie je opatrením nevyhnutným na
dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno
dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale
tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej veci, vrátane osoby obvineného, jeho
osobných pomerov a ďalších zákonných podmienok uvedených v tomto ustanovení.
Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného podľa
tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri vzatí do väzby, ale musia pretrvávať
počas celej väzby obvineného.
Aj z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 Dohovoru a Ústavného
súdu SR vyplýva, že dôvodné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu spoločne
s hrozbou vysokého trestu je potrebné považovať za dostatočný a spôsobilý väzobný dôvod,
aj keď dočasný a v počiatočných štádiách trestného stíhania. Aj podľa judikatúry ESĽP,
náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila
primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé tvrdiť alebo
vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom
na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby“ (rozhodnutie ESĽP Toth
c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť,
vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy
potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti, ale tiež vyžadujú aj určitú obetu
na strane osobnej slobody jedinca.
Krajský súd preskúmaním okolností prípadu, pričom prihliadol najmä na závažnosť
trestného činu, ktorý, ako vyplýva zo systematiky Trestného zákona, je zaradený do I. hlavy,
I. oddielu osobitnej časti, čo zároveň vyjadruje aj zámer zákonodarcu na ochrane života
pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa
§ 145 ods. 2 Tr. zákona je možné uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až
dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, neodstrániteľný následok, má za to, že v tomto
počiatočnom štádiu trestného stíhania je daný útekový dôvod väzby.
Nesprávny je však podľa názoru sťažnostného súdu záver sudcu pre prípravné
konanie o tom, že v posudzovanej veci existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.
Ako vyplýva z návrhu prokurátora na vzatie obvineného do preventívnej väzby, ktorý
si osvojil aj sudca pre prípravné konanie, obava z pokračovania v trestnej činnosti pramení
predovšetkým z okolností prípadu. Z charakteru trestného činu kladeného obvinenému
za vinu, spôsobu jeho vykonania a z ovplyvnenia alkoholom v čase činu vyplýva podozrenie
z psychickej lability obvineného prejavujúcej sa najmä v záťažových situáciách, čo vyvoláva
odôvodnenú obavu, že obvinený predstavuje v súčasnej dobe riziko pre zdravie a život iných
osôb z jeho najbližšieho okolia, či pre ostatných členov spoločnosti. S uvedenými
skutočnosťami, ale nemožno súhlasiť. Aj napriek tomu, že obvinený sa lieči ambulantne
na psychiatrii, v predloženom spise nie sú zaznamenané žiadne iné poznatky (napr.
o psychickej labilite), z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnú obavu z pokračovania
v trestnej činnosti. Podľa odpisu z registra trestov obvinený doposiaľ súdne trestaný nebol
a z evidencie priestupkov je zrejmé, že od 1.1.2010 bol obv. len dvakrát
postihnutý za priestupok a to na úseku cestnej premávky. Taktiež samotný fakt, že obvinený
mohol byť v čase, kedy došlo k spáchaniu skutku, pod vplyvom alkoholu, čo bude
predmetom ďalšieho dokazovania, neznamená samo osebe takú okolnosť, na základe ktorej
je možné dôvodne predpokladať obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Tak ako
iný väzobný dôvod aj preventívna väzba musí byť odôvodnená existenciou určitých
skutočností, ktoré by zakladali dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať v páchaní
trestnej činnosti. Za takéto skutočnosti nemožno považovať iba vyššie uvádzané okolnosti
prípadu, prípadne údajná psychická labilita obvineného. Prvostupňový súd namietaným
uznesením rozhodol o vzatí obvineného do väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ale
jeho uznesenie v tejto časti nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia o väzbe zakotvené
v § 72 ods. 2 druhej vete Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie o väzbe sa musí
odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. Naviac, ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu
vziať do väzby pre určitý väzobný dôvod, jeho rozhodnutie musí byť založené
na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Absencia konkrétnej skutočnosti
takého charakteru, ktorá by dovoľovala vyvodiť záver o tom, že obvinený bude pokračovať
v trestnej činnosti, viedla sťažnostný súd k tomu, že preventívna väzba u obvineného nie je
daná. Na druhej strane, v prípade preukázania okolností a skutočností, z ktorých bude
možné ustáliť aj dôvodnosť preventívnej väzby, nič nebráni konajúcemu prokurátorovi
domáhať sa o rozšírenie, resp. zmenu dôvodov väzby aj o tento.
Podľa § 80 ods. 2 Tr. por. súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a) a spĺňa podmienky
na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu;
obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd a v prípravnom
konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie
obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo
podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to
odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť
policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.
Krajský súd v ďalšom konštatuje, že nahradenie väzby obvineného dohľadom
probačného a mediačného úradníka a písomným sľubom je len fakultatívnou možnosťou,
a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Trestný poriadok síce umožňuje využiť
tento inštitút trestného práva aj v prípade stíhania obvineného pre obzvlášť závažný zločin,
avšak len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti. Sťažnostný súd preskúmaním doposiaľ
predloženého spisového materiálu nezistil také okolnosti, ktoré by umožňovali takýto postup
a to aj s poukazom na ust. § 80 ods. 2 Tr. poriadku.
Pri preskúmaní ďalších formálnych podmienok bolo zistené, že sudca pre prípravné
konanie postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. poriadku a vypočul obvineného
pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Okrem toho lehoty uvedené v § 85 ods. 4 a v § 87
Tr. poriadku pri rozhodovaní o väzbe boli dodržané. Z uvedeného teda vyplýva, že konanie,
ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, zodpovedá zákonnej úprave procesného
postupu pri rozhodovaní o návrhu na vzatie obvineného do väzby.
Vo vzťahu k sťažnostným námietkam obvineného krajský súd považuje za potrebné
ešte uviesť, že pokiaľ ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také
skutočnosti, ktoré už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z obáv zakotvených v ustanovení
§ 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku. Možno konštatovať, že postačuje reálna
obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava vo vzťahu k útekovému
dôvodu väzby z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sťažnostného súdu existuje.
To boli podstatné dôvody, pre ktoré sťažnostný súd čiastočne vyhovel sťažnosti
obv. a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.»
9. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).
11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocí
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
13. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky
jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej
aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti
ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že
do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná
úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vyžaduje, aby
k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé
dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť
„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie
tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko
z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade
s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou [k tomu pozri
rozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko, z 18. 12. 1986, bod 54; rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Benham v. Veľká Británia
z 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci Herczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudok
Veľkej komory ESĽP vo veci Morsink v. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej
judikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod
143; rozsudok ESĽP vo veci L. M. v. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121].
14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,
ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku
pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia...
16. Z čl. 17 ods. 1 a ods. 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú
slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby
pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok
sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe
v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody
vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva
nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo
súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo
súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd
zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy
rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba
zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie
dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných
princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky
ESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45
a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť
súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať
v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou
„spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci
rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou
zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia
príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť,
ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia
pri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon,
na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti
obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že
obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného
činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by
objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať
trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho
prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).
V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa
v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho
sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo
vyvracia) práve dokazovaním, tak ako na to vyplýva, aj z komentovaného znenia dohovoru
„Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné
k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému
království, rozsudek velkého senátu, 28.10.1994, č. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy
proti Rusku, rozsudek, 31.5.2011, č. 5829/04, § 189] /... skutečnosti, na nichž se podezření
zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné k odůvodnění
odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení
[Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26.3.2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75, ]
(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech.
Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012.)“. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania
(IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).
18. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „ESLP – podle svých
vlastních slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011,
č. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohou
odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku,
rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obviněný může v případě propuštění
mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, bod 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter
proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] nebo způsobit narušení
veřejného pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].
ESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou závažnost trestu, kterému
obviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na omezenou dobu. Poté jej
standardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu tvrzení, že vazba byla
odůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl propuštěn na svobodu (blíže
viz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být pro obviněného dosti silnou
motivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval v trestné činnosti.“. (Kmec, J.,
Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.
1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012, s. 515.).
19. Inými slovami, „ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, je
relevantním aspektem při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustí
znovu. Zároveň však opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z toho
plynoucí závažnost hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlnění
dlouhotrvající vazby [Iljikov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, body 80-
81]. Je třeba, aby nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšími
okolnostmi [Kondratyev, § 52].“.
...
Nebezpečí útěku ze strachu před sankcí se postupem času snižuje také proto, že
jestliže se do délky trestu započítává doba strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou by
obviněný musel skutečně strávit ve vězení po svém případném odsouzení [Neumeister proti
Rakousku, rozsudek, 27. 6. 1968, č. 1936/63, bod 10; Wemhoff, § 14]. (Kmec, J., Kosař, D.,
Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie.
Praha : C.H.Beck 2012, s. 516.).
20. Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 1694/2014
z 28. júla 2014 judikoval, že
,,Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lze
shrnout následovně.
- V nálezu sp. zn. III. ÚS 566/03 ze dne 1. 4. 2004 (N 48/33 SbNU 3), který byl
následně reprodukován v řadě dalších rozhodnutí, Ústavní soud konstatoval, že hrozba
vysokým trestem sama o sobě zakládá důvodnost obavy před vyhýbáním se trestnímu
stíhání, a tím naplnění důvodnosti vazby podle § 67 písm. a) trestního řádu. Musí se však
jednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženou
jedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty dané
trestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem. Typová (toliko
objektivní) hrozba vysokého trestu sama o sobě bez dalšího pro naplnění citovaného
vazebního důvodu není dostačující. Hrozbou vysokým trestem je, pokud lze předpokládat
uložení trestu odnětí svobody ve výši nejméně kolem osmi let [nález sp. zn. IV. ÚS 3294/09
ze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), body 12-13; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne
11. 12. 2013 (N 215/71 SbNU 517), body 28-29; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12.
2013 (N 217/71 SbNU 545), bod 15].
- Avšak ani tuto judikaturu nelze chápat jako „bianko šek“, do kterého stačí vepsat
odhad možného budoucího trestu za konkrétní stíhanou věc ve výši nejméně osmi let odnětí
svobody a na jeho základě pak odůvodnit vzetí do vazby nebo následné ponechání ve vazbě,
bez přihlédnutí k dalším konkrétním okolnostem posuzované věci [nález sp. zn.
I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 20; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13
(viz výše), bod 30; nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 42].
- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právo
prokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), jež
důvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučují
tak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkové
uspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsah
jeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodobě
plněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformního
jednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod. To vše musí být
přirozeně nahlíženo ve vzájemných souvislostech se zřetelem na konkrétní okolnosti
případu (nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 31; či nález sp. zn.
I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 16).
- Druhým faktorem klíčovým pro posouzení důvodnosti dalšího trvání vazby je
plynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsou
povinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby,
jinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojít
na základě důvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnost
vazby v počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významu
či přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněného
ve vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činu
s hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračování
vazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit,
zda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestním
řízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí nebo
skrývání se obviněného za účelem vyhnutí se trestnímu stíhání nebo trestu po případném
propuštění z vazby na svobodu nemůže být v případě dlouhotrvající vazby založeno výlučně
na skutečnosti, že obviněnému hrozí vysoký trest. Delší trvání vazby musí být
ospravedlněno dalšími závažnými konkrétními důvody, které vylučují nahrazení vazby
jiným opatřením podle trestního řádu [nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod
32; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 185/14
ze dne 10. 4. 2014 (N 56/73 SbNU 119); nález sp. zn. I. ÚS 980/14 (viz výše), bod 43].
- Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo uvedl, které další faktory, vedle
délky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby relevantní a soudy by je měly
brát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání,
majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestní
stíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 43; nález sp. zn.
I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snaha
zajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydliště
a zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn. I. ÚS 2883/13 ze dne
21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 2183/12 ze dne 22. 5. 2013
(N 91/69 SbNU 429), bod 18].“.
21. Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh
trestu a len v takej výmere, ako to je ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon
v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 6
Trestného zákona za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest
odňatia slobody. Podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestá
sa odňatím slobody na pätnásť až dvadsať rokov. Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona
odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody
na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 ... písm. c) na chránenej
osobe. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za vysoký trest je
možné považovať trest odňatia slobody vo výške osem rokov odňatia slobody a vyšší.
Na posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom základná
zákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin Trestný zákon
vo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej
republiky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol považovaný
trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 2. 2003).
22. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vychádzajúc
z judikatúry ESĽP ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom
predpokladanému vzatiu sťažovateľa do výkonu väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo
arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci
konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného práva
na osobnú slobodu pri jeho vzatí do útekovej väzby. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
zo skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako
adresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne akceptovateľné
nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Na druhej strane je však potrebné krajskému
súdu vytknúť to, že mal a mohol v kontexte okolností a skutkových zistení prameniacich
z už v tom čase vykonaného dokazovania zintenzívniť svoju argumentáciu práve k výške
reálne hroziacemu trestu sťažovateľovi a jeho psychicky labilnej osobnosti (nadmerné
užívanie alkoholických látok, liečba na psychiatrii), ktorej riziko možného „úteku“
v podobe vyhýbania sa úkonom trestného konania je zintenzívnená práve reálnosťou hrozby
uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ústavný súd vychádzal nielen z výšky
trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá sťažovateľovi hrozí za obzvlášť závažný zločin
kladený mu za vinu, ale aj napríklad zo znenia § 39 ods. 1 v spojení s § 39 ods. 3 písm. b)
Trestného zákona v spojení s § 34 ods. 6 Trestného zákona alebo zo znenia § 39 ods. 2
písm. d) Trestného zákona, samozrejme, za predpokladu, že tam uvedené inštitúty využije
buď samotný sťažovateľ, alebo zohľadní súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci.
Ak teda krajský súd konštatoval to, že hrozbu vysokého trestu (ktorý aj sťažovateľovi reálne
hrozí, pozn.) je možné akceptovať ako dôvod útekovej väzby v počiatočných štádiách, konal
tak správne, pretože k reálnej hrozbe vysokého trestu v okolnostiach trestnej veci
sťažovateľa pristupuje požiadavka vyššieho stupňa pravdepodobnosti, že v prípade uznania
viny bude uložený trest vykonateľný, čím dôjde k naplneniu samotného účelu trestného
konania. Zo záverov, ku ktorým vo všeobecnosti dospel krajský súd pri posudzovaní
podmienok útekovej väzby sťažovateľa, teda nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu
a krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnej
interpretácie podmienok útekovej väzby, aj keď v simplexnejšej rovine, vysvetlil.
23. V závere je potrebné poukázať aj na to, že „... pri rozhodovaní o väzbe súd môže
riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať (prognózovať), a preto nie je
nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných obvinených už k takýmto konaniam
alebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru „... by zbavovala väzby jej
preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ [nález ústavného súdu II. ÚS 67/2013
z 5. júna 2013]. Inými slovami, „... každé rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině
pouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty - ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li
obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353),
bod 17, a nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 37]. Proto mohou reálně nastat
situace, ... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí existovat reálná hrozba uložení
vysokého trestu odnětí svobody, která se následně nepromítne v uloženém trestu. Vždy je
však nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí, které je odůvodněno hrozbou vysokého
trestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest v konkrétním případě a za daného
důkazního stavu, který existuje v době rozhodování, skutečně reálně hrozí.“ [uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1694/2014 z 28. júla 2014, bod 31 a 32.].
24. Vo všeobecnej rovine je možné taktiež poukázať aj na komentované znenie
dohovoru, z ktorého vyplýva, že „Príslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny
se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným
obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat adekvátním způsobem na všechny,
které jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího trvání vazby [viz např. Ignatenco proti
Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, bod 78, Michalko proti Slovensku. Rozsudek,
21.12.2010, č. 35377/05, bod 153]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012,
s. 513.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci
o väzbe nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený
v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú
spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia
slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko,
č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci
Ilgar Mammadov c. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114), a tejto svojej povinnosti sa krajský
súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, aj keď s určitými výhradami ústavného súdu, zastal.
V naznačených súvislostiach teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a ním predostretými dôvodmi (pozri bod 3), v dôsledku čoho považuje
ním prednesenú argumentáciu za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016