Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Mgr. Karolom Ševecom, advokátska kancelária, Hlavná 29, Prešov,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 20. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského

riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície pod

ČVS: KRP-87/1-VYS-PO-2015 z 28. septembra 2015 bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. z 29. septembra 2015 rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Krajský súd v sťažnostnom konaní svojím uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) rozhodol o zrušení

uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. z 29. septembra 2015 a vzal

sťažovateľa do väzby iba z dôvodu podľa .

V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3. Sťažovateľ v merite podanej sťažnosti brojí voči napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu, z ktorého odôvodnenia podľa jeho názoru „... nemožno vyvodiť záver, ako

z môjho konania, prípadne z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že by

som pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tým vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu, a preto som toho názoru, že krajským súdom bolo porušené

moje právo na osobnú slobodu podľa a 5 .“.

V ďalšom rozviedol, že „Súd v predmetnom uznesení odôvodnil existenciu väzobného

dôvodu pre útekovú väzbu len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti ani len ich reálnu obavu odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom

konkrétnom prípade, a preto nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie

do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Súd pritom nepreukázal existenciu inej skutočnosti, ktorá by zakladala dôvodnú

obavu z toho, že ujdem alebo sa budem skrývať. Súd žiadnym spôsobom nepreukázal ani to,

že by jeho dôvodná obava z môjho úteku alebo skrývania sa mala základ v mojom

doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu. Je zrejmé, že zo žiadneho iného môjho

konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa.“. V závere svojej

argumentácie akcentoval, že „K hrozbe vysokého trestu musí k preukázaniu dôvodnosti tzv.

útekovej väzby pristúpiť aj ďalší faktor, a to, že z konania obvineného alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Samotná hrozba vysokého trestu nie spôsobilým

väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv. útekovú

väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie

skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať z konania

obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne vyvodiť, že tu

naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. -28 zo dňa 20.10.2015

porušil základné právo ..., na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. – 28 zo dňa 20.10.2015

sa zrušuje.

Porušovateľ základného práva alebo slobody je povinný nahradiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľa...“.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

8. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 20. októbra 2015 v podstatnom

uviedol:

«Krajský súd v prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že súdy v tomto štádiu

konania neskúmajú vinu alebo nevinu obvineného, ale len existenciu dôvodného podozrenia

a to či sú v tomto štádiu trestného konania splnené podmienky odôvodňujúce vzatie

obvineného do väzby.

Aj podľa názoru sťažnostného súdu je možné vyvodiť záver o tom, že návrh

prokurátora na vzatie obvineného do väzby je dôvodný, pretože z doteraz zabezpečených

dôkazov vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok mal spáchať

obvinený. Uvedený záver v tomto štádiu konania možno oprieť najmä o predbežný pitevný

záver, podľa ktorého bezprostrednou príčinou smrti neb. bolo zadusenie

pri odpojení prístrojov umelej pľúcnej ventilácie a odsávania druhou osobou. V byte sa

v čase smrti okrem nebohého a obvineného nenachádzal nikto iný, čo potvrdil aj

samotný obvinený. Z výpovede okrem iného je zrejmé, že v čase odchodu

výjazdovej skupiny kritického dňa, ktorej bol členom a ktorá zabezpečovala prevoz

z do bytu obvineného, pacient žil, javil

známky života a bol zapojený na zariadeniach, pričom vzhľadom na jeho zdravotný stav bol

v stabilizovanom stave. Najdôležitejšiu funkciu pre život pacienta plnil prístroj

pre podpornú ventiláciu, na čo bol obvinený výslovne upozornený, keď chcel ventiláciu

odpojiť. Samotný obvinený uviedol, že ventiláciu vypol, lebo bola príliš silná.

vo svojej výpovedi tiež uviedla, že vzhľadom na zdravotný stav

si tento sám bez pomoci inej osoby nemohol odpojiť hadicu ventilácie

od tracheostomickej kanyly. Z ohliadky miesta činu a k tomu prislúchajúcej

fotodokumentácie je zrejmé, že odsávací prístroj bol zapojený v sieti, ale vypnutý

s označením Port A Suction. Vedľa tela nebohého, na posteli po jeho ľavej strane sa

nachádzal ventilátor Carat II Hoffrichter, na ktorý boli napojené plastové trubice a ktoré

boli vedľa tela nebohého. Podľa prepúšťacej správy Nemocnice bola dňa 25.9.2015

odstránená kanyla, stenoza hornej časti a následne zasunutá nová kanyla rovnakej veľkosti.

Existencia týchto dôkazov predpokladá možnosť spáchania obzvlášť závažného zločinu

obvineným , čím je materiálna podmienka väzby uvedená v § 71 ods. 1

naplnená.

Vo vzťahu k útekovému dôvodu väzby obv. , ktorý ustálil aj krajský

súd, je potrebné uviesť to, že účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné

konanie a výkon trestu (úteková väzba ). Väzba ako

zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie a nesmie byť

prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania. Väzba nie je

trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu

obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej

osobnej slobody. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu z následku alebo

viacerých následkov uvedených v , , sa

rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Súdy ich existenciu

zisťujú z dôkaznej situácie a skutkových okolností konkrétnej trestnej veci. Súčasne musia

posúdiť aj to, či vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie je opatrením nevyhnutným na

dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno

dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale

tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej veci, vrátane osoby obvineného, jeho

osobných pomerov a ďalších zákonných podmienok uvedených v tomto ustanovení.

Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného podľa

tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri vzatí do väzby, ale musia pretrvávať

počas celej väzby obvineného.

Aj z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 Dohovoru a Ústavného

súdu SR vyplýva, že dôvodné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu spoločne

s hrozbou vysokého trestu je potrebné považovať za dostatočný a spôsobilý väzobný dôvod,

aj keď dočasný a v počiatočných štádiách trestného stíhania. Aj podľa judikatúry ESĽP,

náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila

primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé tvrdiť alebo

vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom

na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby“ (rozhodnutie ESĽP Toth

c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť,

vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy

potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti, ale tiež vyžadujú aj určitú obetu

na strane osobnej slobody jedinca.

Krajský súd preskúmaním okolností prípadu, pričom prihliadol najmä na závažnosť

trestného činu, ktorý, ako vyplýva zo systematiky , je zaradený do I. hlavy,

I. oddielu osobitnej časti, čo zároveň vyjadruje aj zámer zákonodarcu na ochrane života

pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa

§ 145 ods. 2 Tr. zákona je možné uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až

dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, neodstrániteľný následok, má za to, že v tomto

počiatočnom štádiu trestného stíhania je daný útekový dôvod väzby.

Nesprávny je však podľa názoru sťažnostného súdu záver sudcu pre prípravné

konanie o tom, že v posudzovanej veci existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu uvedenú v .

Ako vyplýva z návrhu prokurátora na vzatie obvineného do preventívnej väzby, ktorý

si osvojil aj sudca pre prípravné konanie, obava z pokračovania v trestnej činnosti pramení

predovšetkým z okolností prípadu. Z charakteru trestného činu kladeného obvinenému

za vinu, spôsobu jeho vykonania a z ovplyvnenia alkoholom v čase činu vyplýva podozrenie

z psychickej lability obvineného prejavujúcej sa najmä v záťažových situáciách, čo vyvoláva

odôvodnenú obavu, že obvinený predstavuje v súčasnej dobe riziko pre zdravie a život iných

osôb z jeho najbližšieho okolia, či pre ostatných členov spoločnosti. S uvedenými

skutočnosťami, ale nemožno súhlasiť. Aj napriek tomu, že obvinený sa lieči ambulantne

na psychiatrii, v predloženom spise nie sú zaznamenané žiadne iné poznatky (napr.

o psychickej labilite), z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnú obavu z pokračovania

v trestnej činnosti. Podľa odpisu z registra trestov obvinený doposiaľ súdne trestaný nebol

a z evidencie priestupkov je zrejmé, že od 1.1.2010 bol obv. len dvakrát

postihnutý za priestupok a to na úseku cestnej premávky. Taktiež samotný fakt, že obvinený

mohol byť v čase, kedy došlo k spáchaniu skutku, pod vplyvom alkoholu, čo bude

predmetom ďalšieho dokazovania, neznamená samo osebe takú okolnosť, na základe ktorej

je možné dôvodne predpokladať obavu uvedenú v . Tak ako

iný väzobný dôvod aj preventívna väzba musí byť odôvodnená existenciou určitých

skutočností, ktoré by zakladali dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať v páchaní

trestnej činnosti. Za takéto skutočnosti nemožno považovať iba vyššie uvádzané okolnosti

prípadu, prípadne údajná psychická labilita obvineného. Prvostupňový súd namietaným

uznesením rozhodol o vzatí obvineného do väzby aj podľa , ale

jeho uznesenie v tejto časti nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia o väzbe zakotvené

v druhej vete , podľa ktorého rozhodnutie o väzbe sa musí

odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. Naviac, ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu

vziať do väzby pre určitý väzobný dôvod, jeho rozhodnutie musí byť založené

na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Absencia konkrétnej skutočnosti

takého charakteru, ktorá by dovoľovala vyvodiť záver o tom, že obvinený bude pokračovať

v trestnej činnosti, viedla sťažnostný súd k tomu, že preventívna väzba u obvineného nie je

daná. Na druhej strane, v prípade preukázania okolností a skutočností, z ktorých bude

možné ustáliť aj dôvodnosť preventívnej väzby, nič nebráni konajúcemu prokurátorovi

domáhať sa o rozšírenie, resp. zmenu dôvodov väzby aj o tento.

Podľa súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a) a spĺňa podmienky

na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu;

obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd a v prípravnom

konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie

obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa

§ 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo

podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to

odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť

policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.

Krajský súd v ďalšom konštatuje, že nahradenie väzby obvineného dohľadom

probačného a mediačného úradníka a písomným sľubom je len fakultatívnou možnosťou,

a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. síce umožňuje využiť

tento inštitút trestného práva aj v prípade stíhania obvineného pre obzvlášť závažný zločin,

avšak len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti. Sťažnostný súd preskúmaním doposiaľ

predloženého spisového materiálu nezistil také okolnosti, ktoré by umožňovali takýto postup

a to aj s poukazom na ust. .

Pri preskúmaní ďalších formálnych podmienok bolo zistené, že sudca pre prípravné

konanie postupoval v zmysle ustanovenia a vypočul obvineného

pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Okrem toho lehoty uvedené v § 85 ods. 4 a v § 87

pri rozhodovaní o väzbe boli dodržané. Z uvedeného teda vyplýva, že konanie,

ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, zodpovedá zákonnej úprave procesného

postupu pri rozhodovaní o návrhu na vzatie obvineného do väzby.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam obvineného krajský súd považuje za potrebné

ešte uviesť, že pokiaľ ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také

skutočnosti, ktoré už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z obáv zakotvených v ustanovení

, , . Možno konštatovať, že postačuje reálna

obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava vo vzťahu k útekovému

dôvodu väzby z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sťažnostného súdu existuje.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré sťažnostný súd čiastočne vyhovel sťažnosti

obv. a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

9. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy ().

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocí

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

13. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Základné právo podľa

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky

jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej

aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti

ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z vyplýva, že

do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vyžaduje, aby

k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé

dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť

„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie

tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko

z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade

s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou [k tomu pozri

rozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko, z 18. 12. 1986, bod 54; rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo veci Benham v. Veľká Británia

z 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci Herczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudok

Veľkej komory ESĽP vo veci Morsink v. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej

judikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod

143; rozsudok ESĽP vo veci L. M. v. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121].

14. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,

ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa

pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto

výrokom napadnutého uznesenia...

16. Z a ods. 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú

slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby

pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok

sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe

v zmysle . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody

vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

a 2 (). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva

nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo

súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo

súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd

zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle

rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba

zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie

dohovoru (, ), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných

princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky

ESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45

a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť

súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v postupovať

v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou

„spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci

rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou

zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia

príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť,

ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

17. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia

pri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že (ako zákon,

na ktorý poukazuje vo svojom ) nevyžaduje, aby existencia dôvodného

podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti

obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že

obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného

činu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by

objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať

trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho

prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).

V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa

v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho

sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo

vyvracia) práve dokazovaním, tak ako na to vyplýva, aj z komentovaného znenia dohovoru

„Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné

k odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému

království, rozsudek velkého senátu, 28.10.1994, č. 14310/88, § 55, srov. též Khodorkovskiy

proti Rusku, rozsudek, 31.5.2011, č. 5829/04, § 189] /... skutečnosti, na nichž se podezření

zakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné k odůvodnění

odsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení

[Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26.3.2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75, ]

(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012.)“. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania

(, ).

18. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „ESLP – podle svých

vlastních slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011,

č. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohou

odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku,

rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obviněný může v případě propuštění

mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, bod 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter

proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] nebo ůsobit narušení

veřejného pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].

ESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou závažnost trestu, kterému

obviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na omezenou dobu. Poté jej

standardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu tvrzení, že vazba byla

odůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl propuštěn na svobodu (blíže

viz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být pro obviněného dosti silnou

motivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval v trestné činnosti.“. (Kmec, J.,

Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.

1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012, s. 515.).

19. Inými slovami, „ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, je

relevantním aspektem při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustí

znovu. Zároveň však opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z toho

plynoucí závažnost hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlnění

dlouhotrvající vazby [Iljikov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, body 80-

81]. Je třeba, aby nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšími

okolnostmi [Kondratyev, § 52].“.

...

Nebezpečí útěku ze strachu před sankcí se postupem času snižuje také proto, že

jestliže se do délky trestu započítává doba strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou by

obviněný musel skutečně strávit ve vězení po svém případném odsouzení [Neumeister proti

Rakousku, rozsudek, 27. 6. 1968, č. 1936/63, bod 10; Wemhoff, § 14]. (Kmec, J., Kosař, D.,

Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie.

Praha : C.H.Beck 2012, s. 516.).

20. Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn.

z 28. júla 2014 judikoval, že

,,Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lze

shrnout následovně.

- V nálezu sp. zn. ze dne 1. 4. 2004 (N 48/33 SbNU 3), který byl

následně reprodukován v řadě dalších rozhodnutí, Ústavní soud konstatoval, že hrozba

vysokým trestem sama o sobě zakládá důvodnost obavy před vyhýbáním se trestnímu

stíhání, a tím naplnění důvodnosti vazby podle § 67 písm. a) trestního řádu. Musí se však

jednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženou

jedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty dané

trestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem. Typová (toliko

objektivní) hrozba vysokého trestu sama o sobě bez dalšího pro naplnění citovaného

vazebního důvodu není dostačující. Hrozbou vysokým trestem je, pokud lze předpokládat

uložení trestu odnětí svobody ve výši nejméně kolem osmi let [nález sp. zn.

ze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), body 12-13; nález sp. zn. ze dne

11. 12. 2013 (N 215/71 SbNU 517), body 28-29; nález sp. zn. ze dne 12. 12.

2013 (N 217/71 SbNU 545), bod 15].

- Avšak ani tuto judikaturu nelze chápat jako „bianko šek“, do kterého stačí vepsat

odhad možného budoucího trestu za konkrétní stíhanou věc ve výši nejméně osmi let odnětí

svobody a na jeho základě pak odůvodnit vzetí do vazby nebo následné ponechání ve vazbě,

bez přihlédnutí k dalším konkrétním okolnostem posuzované věci [nález sp. zn.

ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 20; nález sp. zn.

(viz výše), bod 30; nález sp. zn. , bod 42].

- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právo

prokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), jež

důvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučují

tak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkové

uspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsah

jeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodobě

plněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformního

jednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod. To vše musí být

přirozeně nahlíženo ve vzájemných souvislostech se zřetelem na konkrétní okolnosti

případu (nález sp. zn. ze dne 11. 12. 2013, bod 31; či nález sp. zn.

ze dne 12. 12. 2013, bod 16).

- Druhým faktorem klíčovým pro posouzení důvodnosti dalšího trvání vazby je

plynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsou

povinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby,

jinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojít

na základě důvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnost

vazby v počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významu

či přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněného

ve vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činu

s hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračování

vazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit,

zda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestním

řízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí nebo

skrývání se obviněného za účelem vyhnutí se trestnímu stíhání nebo trestu po případném

propuštění z vazby na svobodu nemůže být v případě dlouhotrvající vazby založeno výlučně

na skutečnosti, že obviněnému hrozí vysoký trest. Delší trvání vazby musí být

ospravedlněno dalšími závažnými konkrétními důvody, které vylučují nahrazení vazby

jiným opatřením podle trestního řádu [nález sp. zn. ze dne 11. 12. 2013, bod

32; nález sp. zn. ze dne 12. 12. 2013, bod 22; nález sp. zn.

ze dne 10. 4. 2014 (N 56/73 SbNU 119); nález sp. zn. (viz výše), bod 43].

- Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo uvedl, které další faktory, vedle

délky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby relevantní a soudy by je měly

brát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání,

majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestní

stíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. , bod 43; nález sp. zn.

ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snaha

zajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydliště

a zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn. ze dne

21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. ze dne 22. 5. 2013

(N 91/69 SbNU 429), bod 18].“.

21. Podľa páchateľovi možno uložiť len taký druh

trestu a len v takej výmere, ako to je ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon

v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 6

za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia

slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest

odňatia slobody. Podľa kto iného úmyselne usmrtí, potrestá

sa odňatím slobody na pätnásť až dvadsať rokov. Podľa

odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody

na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 ... písm. c) na chránenej

osobe. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za vysoký trest je

možné považovať trest odňatia slobody vo výške osem rokov odňatia slobody a vyšší.

Na posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom základná

zákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin

vo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej

republiky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol považovaný

trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 18. 2. 2003).

22. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vychádzajúc

z judikatúry ESĽP ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom

predpokladanému vzatiu sťažovateľa do výkonu väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo

arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci

konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného práva

na osobnú slobodu pri jeho vzatí do útekovej väzby. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

zo skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako

adresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne akceptovateľné

nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Na druhej strane je však potrebné krajskému

súdu vytknúť to, že mal a mohol v kontexte okolností a skutkových zistení prameniacich

z už v tom čase vykonaného dokazovania zintenzívniť svoju argumentáciu práve k výške

reálne hroziacemu trestu sťažovateľovi a jeho psychicky labilnej osobnosti (nadmerné

užívanie alkoholických látok, liečba na psychiatrii), ktorej riziko možného „úteku“

v podobe vyhýbania sa úkonom trestného konania je zintenzívnená práve reálnosťou hrozby

uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ústavný súd vychádzal nielen z výšky

trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá sťažovateľovi hrozí za obzvlášť závažný zločin

kladený mu za vinu, ale aj napríklad zo znenia § 39 ods. 1 v spojení s § 39 ods. 3 písm. b)

v spojení s alebo zo znenia

písm. d) , samozrejme, za predpokladu, že tam uvedené inštitúty využije

buď samotný sťažovateľ, alebo zohľadní súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci.

Ak teda krajský súd konštatoval to, že hrozbu vysokého trestu (ktorý aj sťažovateľovi reálne

hrozí, pozn.) je možné akceptovať ako dôvod útekovej väzby v počiatočných štádiách, konal

tak správne, pretože k reálnej hrozbe vysokého trestu v okolnostiach trestnej veci

sťažovateľa pristupuje požiadavka vyššieho stupňa pravdepodobnosti, že v prípade uznania

viny bude uložený trest vykonateľný, čím dôjde k naplneniu samotného účelu trestného

konania. Zo záverov, ku ktorým vo všeobecnosti dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok útekovej väzby sťažovateľa, teda nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu

a krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnej

interpretácie podmienok útekovej väzby, aj keď v simplexnejšej rovine, vysvetlil.

23. V závere je potrebné poukázať aj na to, že „... pri rozhodovaní o väzbe súd môže

riziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať (prognózovať), a preto nie je

nevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných obvinených už k takýmto konaniam

alebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru „... by zbavovala väzby jej

preventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ [nález ústavného súdu

z 5. júna 2013]. Inými slovami, „... každé rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině

pouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty - ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li

obviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353),

bod 17, a nález sp. zn. , bod 37]. Proto mohou reálně nastat

situace, ... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí existovat reálná hrozba uložení

vysokého trestu odnětí svobody, která se následně nepromítne v uloženém trestu. Vždy je

však nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí, které je odůvodněno hrozbou vysokého

trestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest v konkrétním případě a za daného

důkazního stavu, který existuje v době rozhodování, skutečně reálně hrozí.“ [uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 28. júla 2014, bod 31 a 32.].

24. Vo všeobecnej rovine je možné taktiež poukázať aj na komentované znenie

dohovoru, z ktorého vyplýva, že „Príslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny

se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným

obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat adekvátním ůsobem na všechny,

které jsou ůsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího trvání vazby [viz např. Ignatenco proti

Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, bod 78, Michalko proti Slovensku. Rozsudek,

21.12.2010, č. 35377/05, bod 153]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012,

s. 513.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci

o väzbe nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený

v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú

spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia

slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko,

č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci

Ilgar Mammadov c. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114), a tejto svojej povinnosti sa krajský

súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, aj keď s určitými výhradami ústavného súdu, zastal.

V naznačených súvislostiach teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a ním predostretými dôvodmi (pozri bod 3), v dôsledku čoho považuje

ním prednesenú argumentáciu za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016