Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)II. ÚS 127/2020
PDF · 156.56 KB
No categories available
II. ÚS 127/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho a zo sudcov Jany Laššákovej a Petra Molnára (sudca
spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Martinom
Kanásom, Školská 3, Nitra, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tk 1/2019 a postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 6/2020 o ich žiadosti
o prepustenie z väzby z 29. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Martinom
Kanásom, Školská 3, Nitra, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tk 1/2019 a postupom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 6/2020 o ich žiadosti
o prepustenie z väzby z 29. novembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľom je vedené
väzobné trestné stíhanie v štádiu súdneho konania, a to pre obzvlášť závažný zločin
obchodovania s ľuďmi podľa ustanovení § 179 ods. 1, ods. 3 písm. f) a ods. 4 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, kde boli sťažovatelia
do väzby vzatí uznesením okresného súdu z 10. novembra 2018 v spojitosti s uznesením
krajského súdu zo 4. decembra 2018, pričom obžaloba bola na sťažovateľov podaná
13. júna 2019.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovatelia poukazujú na to, že 29. novembra 2019
adresovali okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uvádzajú, že okresný
súd určil termín prejednania ich žiadosti až k 15. januáru 2020, teda až s odstupom
štyridsiatich siedmich dní od podania žiadosti. Táto lehota presahuje na prvom stupni
väzobného rozhodovania lehotu zaužívanú súdnou praxou a zároveň lehotu akceptovateľnú
v zmysle judikatúry ústavného súdu. Sťažovatelia dodávajú, že krajský súd rozhodol o ich
sťažnosti podanej proti rozhodnutiu okresného súdu 23. januára 2020, čím sa celková doba
súdneho konania o ich žiadosti o prepustenie z väzby predĺžila na päťdesiatpäť
kalendárnych dní.
4. Sťažovatelia dôvodia, že sa nachádzajú v súdnej väzbe a skutkový stav veci sa tak
objasňuje na hlavných pojednávaniach. Konajúce súdy sa teda pri preskúmavaní ich
prípadných žiadostí o prepustenie z väzby nemusia vysporiadať so zložitosťou dôkaznej
situácie tak, ako to je v prípade počiatočných štádií konania, napr. pri rozhodovaní
o prvotnom vzatí do väzby, kde je konajúci súd nútený naštudovať rozsiahly spisový
materiál, zabezpečený orgánmi činnými v trestnom konaní. Podľa názoru sťažovateľov tieto
skutočnosti potvrdzuje aj uznesenie samotného krajského súdu z 23. januára 2020, ktorý
v jeho odôvodení uvádza, že sa s konkrétnymi skutočnosťami zaoberal už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach o sťažnostiach sťažovateľov, a teda zotrváva na svojich
predchádzajúcich úvahách a záveroch.
5. Sťažovatelia v ďalšom bode ústavnej sťažnosti namietajú, že sťažnosť proti
prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí ich žiadosti o prepustenie z väzby
zahlásili priamo na neverejnom zasadnutí okresného súdu 15. januára 2020, pričom v súlade
s výzvou okresného súdu mu písomné odôvodnenie sťažnosti doručili 17. januára 2020.
Sťažovatelia predkladajú v tejto súvislosti tvrdenie, že okresný súd, ktorý predložil
krajskému súdu spisový materiál na účel rozhodnutia o uvedenej sťažnosti, k spisovému
materiálu nepripojil predmetné písomné odôvodnenie zo 17. januára 2020.
6. Sťažovatelia sú toho názoru, že v dôsledku neprimerane dlhej doby rozhodovania
o ich žiadosti o prepustenie z väzby v konaní pred okresným súdom a tiež nepredložením
písomného odôvodnenia sťažnosti nadriadenému súdu došlo k porušeniu ich základného
práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a ich práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, predovšetkým ich práva na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti trvania ich väzby.
7. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd
v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva na osobnú
slobodu zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tk 1/2019
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 6/2020, prikázal krajskému
súdu prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu a priznal im tiež primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €, a to každému z nich, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
12. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú porušenie svojich označených práv
postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v konaní o žiadosti sťažovateľov
o prepustenie z väzby na slobodu, pričom svoju námietku smerujú predovšetkým
k porušeniu požiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí.
13. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je
garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného
na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby, s čím je spojená povinnosť
nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť
vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom
prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného
ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr.
III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015,
15. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky
(okrem iného) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu
väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.
Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej sa zaoberal
požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa
z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých
okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti
o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru
nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla
zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca
16. Z obsahu sťažnosti a jej príloh (ako aj z relevantných častí spisového materiálu,
ktoré si ústavný súd zabezpečil) vyplýva, že okresný súd, ktorému bola žiadosť
sťažovateľov o prepustenie z väzby predložená 29. novembra 2019, rozhodol o nej
15. januára 2020, teda s odstupom štyridsiatich siedmich dní. Krajský súd, ktorému bola
sťažnosť spolu so spisovým materiálom po tom, čo sťažovatelia 17. januára 2020 písomne
doplnili jej odôvodnenie, predložená 20. januára 2020, rozhodol 23. januára 2020, teda
s odstupom troch dní. Na oboch stupňoch konania (po odrátaní dvoch dní pričítateľných
na vrub sťažovateľom – spracovanie ich písomného odôvodnenia od 15. januára
do 17. januára 2020) teda rozhodovanie prebiehalo spolu päťdesiat dní.
17. V zmysle citovanej judikatúry (pozri posledná veta bodu 15) je doba
nepresahujúca na jednom stupni konania lehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska
záruk poskytovaných namietanými čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru
štandardne akceptovateľná. Vychádzajúc z údajov predchádzajúceho bodu odôvodnenia
tohto rozhodnutia, je nespochybniteľné, že konanie pred okresným súdom štandardnú
odporúčanú maximálnu lehotu jedného mesiaca prekročilo. Ústavný súd, obdobne ako je
tomu aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (pozri napr.
rozsudok ESĽP vo veci Mooren proti Nemecku z 9. 7. 2009, č. 11364, § 106), vždy
v každej jednotlivej veci zohľadňuje aj osobitné špecifické okolnosti posudzovaného
prípadu. V prípade sťažovateľov tak ústavný súd poukazuje na super rýchle rozhodovanie
krajského súdu, ktorý rozhodol o uplatnenej sťažnosti sťažovateľov v naozaj krátkej lehote
troch dní. S prihliadnutím na túto okolnosť prípadu sťažovateľov, keď druhostupňový
krajský súd pružne zareagoval na predchádzajúce zdĺhavejšie rozhodovanie prvostupňového
súdu a rozhodol s odstupom iba troch dní, nehodnotí ústavný súd predĺženie väzobného
konania na prvom stupni ako tak závažný exces, ktorý by dosahoval intenzitu porušenia
sťažovateľom namietaných práv. V kontexte uvedeného sa tak námietka sťažovateľov
o porušení požiadavky urýchleného rozhodovania o zákonnosti trvania ich väzby postupom
okresného súdu a postupom krajského súdu v zmysle záruk, vyplývajúcich z označených
článkov ústavy a dohovoru, javí ústavnému súdu ako zjavne neopodstatnená.
18. Ústavný súd zároveň na základe súčinnosti poskytnutej zo strany okresného súdu
zistil, že písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľov zo 17. januára 2020 bolo v rámci
predkladacej správy okresného súdu 20. januára 2020 krajskému súdu spolu so spisovým
materiálom riadne predložené. Napokon aj zo znenia odôvodnenia uznesenia krajského súdu
vyplýva, že sa krajský súd sťažnostnými argumentačnými námietkami sťažovateľov reálne
zaoberal (pozri s. 3 druhý odsek uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 6/2020 z 23. januára
2020) a vyjadrenie v uznesení krajského súdu v znení „sťažnosť, ktorú bližšie písomne
neodôvodnili ku dňu konania neverejného zasadnutia sťažnostného súdu“ predstavuje
zrejme iba pisársku chybu (spôsobenú s najväčšou pravdepodobnosťou prevzatím základnej
šablóny z iného jeho rozhodnutia). Napokon sťažovatelia ústavnému súdu v tomto smere
ani nepredkladajú žiadnu konkrétnu argumentáciu o tom, aké sťažnostné námietky,
s ktorými by sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, v dotknutom písomnom
odôvodnení sťažnosti formulovali.
19. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov
v celom jej rozsahu posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
20. S ohľadom na uvedené bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľov potrebné
rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu