Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 339/06
PDF · 215.97 KB
No categories available
I. ÚS 339/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 339/06-44
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti B. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária,
B., vo veci porušenia práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája
2006 takto
r o z h o d o l :
1. Právo B. A. zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája 2006 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntv 19/2006
z 31. mája 2006 z r u š u j e .
3. B. A. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom
osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti B. A. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 3. novembra 2006 č. k. I. ÚS 339/06-27 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie
práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája
2006.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Sťažovateľ je na základe uznesenia Okresného
súdu Bratislava I. zo dňa 6. 6. 2003 pod sp. Zn. 3 Nt 93/02 vo väzbe, ktorá u sťažovateľa
začala dňa 2. 6. 2003 o 06.00 hod. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1, písm. b, písm. c,
ods. 2 Tr. Poriadku účinného do 31. 12. 2005. K uvaleniu väzby predchádzalo začatie
trestného stíhania a vznesenia obvinenia sťažovateľovi Krajským úradom vyšetrovania v B.
zo dňa 3. 6. 2003 pod sp. zn. ČVS: KUJP-150/OVVK-2003 na základe ktorého je sťažovateľ
obvinený z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej látky, jedu
a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1, písm. b), písm. c), písm. d), ods. 3,
písm. b), ods. 4, písm. a) Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 (...).
Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. dňa 26. 11. 2004 pod sp. zn. 1 Kv 10/03 podal
na sťažovateľa a spoluobvinených obžalobu.
Väzba sťažovateľa bola predlžovaná päť krát (...)
Posledné platné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bola
väzba sťažovateľovi predĺžená do 2. 11. 2006 sťažovateľ prevzal dňa 19. 6. 2006. (...)
Nezákonnosť vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31. 5. 2006 pod sp. Zn. 3 Ntv 19/2006 ktorým bola väzba sťažovateľa predĺžená
do 2. 11. 2006 spočíva z postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky akým k predĺženiu
väzby sťažovateľa došlo. Postupom, ktorý predchádzal k vydaniu napádaného rozhodnutia
došlo k odňatiu práva sťažovateľa (obžalovaného) a jeho právnemu zástupcovi JUDr. P. K.
vyjadriť sa k návrhu predsedníčky konajúceho senátu Krajského súdu v Bratislave zo dňa
27. 4. 2006, ktorým predložila Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky návrh na predĺženie
lehoty trvania väzby sťažovateľa.
Trestné konanie musí byť kontradiktórne a musí zaručiť rovnosť zbraní účastníkov
tohto konania. Základným právom zaručeným Ústavou Slovenskej republiky je právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a k úkonom vykonaných v trestnom konaní.
V tejto súvislosti mám zato, že dôkaz je treba ponímať v širších súvislostiach ako iba
dôkazy, ktoré sú políciou produkované v trestnom konaní v zmysle Trestného poriadku.
Za dôkaz, respektívne úkon v trestnom konaní je potrebné považovať aj samotný návrh
Predsedníčky rozhodujúceho senátu Krajského súdu v Bratislave, ktorým žiada Najvyšší súd
Slovenskej republiky o predĺženie väzby sťažovateľa, pričom právom sťažovateľa a jeho
obhajcu je, aby sa k návrhu a k tvrdeniam na základe ktorých má byť väzba predĺžená mohli
procesné strany vyjadriť a až po ich vyjadrení pri zachovaní kontradiktórnosti konania je
možné o návrhu na predĺženie väzby rozhodovať. Každý iný postup je potrebné považovať
za porušenie ústavného práva v zmysle Ústavy Slovenskej republiky zakotvené v (...) čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
(...) Počas celej doposiaľ vykonávanej väzbe sa sťažovateľ a jeho obhajca nemal
možnosť vyjadriť k dôvodom a okolnostiam predĺženia väzby, nakoľko ani jeden návrh
sťažovateľovi doručený nebol. (...)
Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody spočívajúce v možnosti
súdnej kontroly rozhodnutí na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný.
Jednou zo záruk takejto kontroly je aj právo osoby predložiť súdu, ktorý rozhoduje o zásahu
alebo ďalšieho trvania už vykonaného zásahu do osobnej slobody argumenty a vyjadrenia
proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Pokiaľ takýto postup nie je zachovaný, dochádza
k porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd lebo
takýmto postupom je odňaté právo na vyjadrovanie sa k prejednávanej veci, čím je následne
porušená zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Možnosť zachovania práva
na vyjadrenie a to nie len osobne ale minimálne písomne je jednou zo základných
procesných záruk spravodlivého procesu.
(...) všetci účastníci v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o predĺžení väzby sťažovateľa
majú mať rovnaké práva čo vyplýva zo zásady rovnosti zbraní. Skutočnosť, že predsedníčka
konajúceho Krajského súdu v Bratislave podáva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
návrh na predĺženie väzby sťažovateľa bez toho, aby sa o tom sťažovateľ čo i len náznakom
dozvedel, bez toho, aby mal možnosť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu reagovať
minimálne písomne na dôvody ďalšieho ponechania vo vyšetrovacej väzbe je porušením
jeho práva na spravodlivý proces a porušením zásady kontradiktórnosti konania. Toto
pochybenie sa nesnažil odstrániť ani Najvyšší súd Slovenskej republiky a to aj napriek
tomu, že z predkladaného pripojeného spisového materiálu pre svoje rozhodnutie musel
vedieť, že návrh podávaný predsedníčkou senátu Krajského súdu v Bratislave procesným
stranám doručovaný nebol. (...)
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti po predložení dôkazov žiadame, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom takto rozhodol
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. Zn. 3 Ntv 19/2006 zo dňa
31. 5. 2006, ktorým rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby B. A. (...) bez toho, aby sa k
dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby mohol vyjadriť, porušil jeho právo podľa
čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením jeho práva
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. Zn. 3 Nt 19/2006 zo dňa
31. 5. 2006 sa v časti týkajúceho sa B. A. zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
sa prikazuje, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.
3. Právnemu zástupcovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
8.682.- Sk, ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do 15 dní odo dňa
právoplatností tohto nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: najvyšší súd listom č. k. KP 8/07-5 z 8. februára 2007 a právny zástupca
sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu z 2. apríla 2007.
2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:
„O predĺžení lehoty trvania väzby obžalovaného B. A. (ale aj M. F. a R. Š.)
rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe návrhu predsedníčky senátu
Krajského súdu v Bratislave opakovane.
Obžalovaný podal dňa 16. novembra 2006 ústavnú sťažnosť proti identickému
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2006, sp. zn. 3 Ntv 37/2006
(teda proti neskôr vyhlásenému uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby, ako teraz
napádanému). Konanie sa vedie na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod
č. III. ÚS 386/06-12. K tejto sťažnosti sa vyjadroval Najvyšší súd Slovenskej republiky
listom z 1. februára 2007, sp. zn. KP 8/07-1.
So zreteľom na skutočnosť, že obsahom oboch sťažností je odňatie práva
obžalovaného vyjadriť sa k návrhu predsedníčky senátu na predĺženie lehoty trvania väzby,
odkazujeme na obsah nášho listu z 1. februára 2007.
Vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplývajú zo spisu Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 1 T 15/04, navrhujeme sťažnosť obžalovaného aj v predmetnej veci odmietnuť.
Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.“
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 8/2007-1 k sťažnosti sťažovateľa
vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 386/06 vyplýva: „Návrh na predĺženie lehoty
trvania väzby u obžalovaných A., F., Š. v zmysle § 71 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára
2006 (arg. § 564 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. januára 2006) podala predsedníčka senátu
Krajského súdu v Bratislave dňa 20. októbra 2006, teda v lehote uvedenej v § 71 ods. 4
Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Uvedený návrh bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručený faxom dňa
20. októbra 2006. Predsedníčka senátu krajského súdu tento návrh doručila obžalovaným,
ktorí ho prevzali vo výkone väzby. Vzhľadom na to, že základný spis sa nachádza na
Krajskom súde v Bratislave, nemôžeme uviesť dátum, kedy obžalovaní návrh prevzali.
Z doručeniek založených v spise je možné tento dátum zistiť.
Z obsahu zberného spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
3 Ntv 37/2006 vyplýva, že obžalovaní sa k návrhu predsedníčky senátu na predĺženie lehoty
trvania väzby nevyjadrili.
O návrhu na predĺženie trvania väzby rozhodol preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25. októbra 2006, uznesením sp. zn.
3 Ntv 37/2006, spôsobom uvedeným v tomto uznesení.
Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť obžalovaných odmietnuť. (...)“
2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu uviedol:
„Listom zo dňa 19. 2. 2007 pod sp. Zn. I. ÚS 339/06 sme boli vyzvaní, aby sme
zaujali stanovisko k vyjadreniu Predsedu NS SR zo dňa 8. 2. 2007 k podanej ústavnej
sťažnosti obž. B. A..
V zaslanom liste sa predseda NS SR odvoláva na obsah svojho listu zo dňa
1. 2. 2007, ktorý bol zaslaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky ku konaniu sp. zn.
III. ÚS 386/06. V spojení s obidvomi na seba nadväzujúcimi vyjadreniami považujem tieto
za zavádzajúce. Mám zato, že úlohou súdu bolo preukázať, že k porušeniu napádaného
práva u obžalovaného nedošlo. Zo zaslaného vyjadrenia toto nie je zrejme a preto nie
je dôvod, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel návrhu predsedu najvyššieho súdu
a sťažnosť obžalovaného odmietol.
Poukazujem na odôvodnenie podanej ústavnej sťažnosti ako aj na všetky dôkazy
predložené navrhovateľom, ktorými preukazujeme porušenie práva obž. B. A.. Vzhľadom na
preukázanie porušenia práv obžalovaného sa bližšie k zaslanému vyjadreniu Predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrovať nebudeme.
Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po
preskúmaní podanej sťažnosti rozhodol v zmysle podaného návrhu ústavnej sťažnosti.“
Sťažovateľ taktiež súhlasil s upustením od ústneho prerokovania veci v konaní pred
ústavným súdom, ako to vyplýva z textu sťažnosti z 22. júna 2006.
3. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na
neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ, ako aj najvyšší súd vyslovili súhlas s tým, aby
sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov
a vyjadrení účastníkov konania.
4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade
s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu
ústavného súdu. Plénum ústavného súdu 28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od
28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu.
Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj
Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala
a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája
2006 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5
ods. 4 dohovoru tým, že sťažovateľovi nebol doručený návrh predsedníčky senátu
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 15/04 z 21. apríla 2006 na
predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa.
Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom
na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné
záruky uvedené v tomto článku nemožno bez ďalšieho uplatniť pri tomto rozhodovaní.
Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sú obsahom aj
v čl. 5 ods. 4 dohovoru, aj keď nemusia byť rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1
dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej (I. ÚS 100/04, I. ÚS 220/04, IV. ÚS 235/04).
V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti
svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť
súdom vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.
Zabezpečenie reálnej kontradiktórnosti konania znamená napríklad právo na prístup
k spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde
c. Belgicko, s. 41, § 76, Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla
2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení (rovnako tak návrhov)
ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie
návrhu krajského súdu na predĺženie väzby obžalovanému vytvára stav nerovnosti strán
v konaní pred súdom, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti
zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (napr. I. ÚS 100/04, I. ÚS 2/05).
Zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 15/04 vyplýva, že predsedníčka senátu podala
21. apríla 2006 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa a obžalovaných M.
F. a R. Š.. Návrh bol najvyššiemu súdu doručený 27. apríla 2006. Najvyšší súd o ňom
rozhodol na neverejnom zasadnutí 31. mája 2006 uznesením sp. zn. 3 Ntv 19/2006, ktorým
bola sťažovateľovi, ako aj ďalším obžalovaným lehota trvania väzby predĺžená do
2. novembra 2006. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo krajskému súdu doručené 19. júna
2006 a následne 26. júna 2006 sťažovateľovi. V spise krajského súdu sp. zn. 1 T 15/04 nie
je doklad o tom, že by bol sťažovateľovi doručený návrh predsedníčky senátu krajského
súdu na predĺženie lehoty trvania väzby z 21. apríla 2006, prípadne jeho obhajcovi na
vyjadrenie. V samotnom rozhodnutí sp. zn. 3 Ntv 19/2006 najvyšší súd v odôvodnení iba
konštatuje splnenie zákonných podmienok § 71 ods. 2 až 4 Trestného poriadku.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak pred rozhodnutím
súdu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa nemajú k dispozícii tento
návrh sťažovateľ a ani jeho obhajca a nemajú teda ani možnosť sa k nemu vyjadriť, ide
o zjavné porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (III. ÚS 108/06).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že nedoručením návrhu
predsedníčky senátu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľovi
a následným rozhodnutím najvyššieho súdu bez toho, aby sťažovateľovi bolo umožnené
vyjadriť sa k takému návrhu, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako je uvedené
v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
2. Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Ntv 19/2006 z 31. mája 2006 a aby prikázal sťažovateľa neodkladne prepustiť
z väzby na slobodu.
Pretože napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 31. mája 2006 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd toto
uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak
ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
Požiadavke, aby ústavný súd prikázal neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby na
slobodu nebolo možné vyhovieť, vzhľadom na to, že k jeho prepusteniu už došlo 2. marca
2007 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 3/07 z 28. februára 2007.
3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu
z 22. júna 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu
z 2. apríla 2007). Za dva úkony uskutočnené v roku 2006 patrí odmena v sume dvakrát po
2 730 Sk a režijný paušál dvakrát po 164 Sk a za jeden úkon uskutočnený v roku 2007 patrí
odmena v sume 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Trovy
právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 8 936 Sk.
Pretože právny zástupca uplatnil úhradu trov len v sume 8 682 Sk, ústavný súd
priznal sťažovateľovi úhradu trov v sume uplatneného nároku tak, ako je to uvedené v bode
3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2007