Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 314/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť S. S. a A. S., zastúpených advokátom JUDr. Milanom

Šulvom, Advokátka kancelária AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2, a 2 a a práv podľa ,

3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2014

a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. S. a A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014

doručená sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a A. S. (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Milanom

Šulvom, Advokátka kancelária AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2, a 2 a (ďalej len „“) a

práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej

len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost

4/2014 z 25. februára 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade dostal v roku 2011

výhražný list od bývalého obchodného partnera Ľ. S. (ďalej aj „bývalý obchodný partner“),

ktorý je v súčasnosti spájaný s bratislavským podsvetím s tzv. skupinou „piťovcov“, ku

ktorej sa mal údajne pridať. Z obsahu uvedeného výhražného listu vyplynulo, že tento

obchodný partner sa už dlhšie snažil o diskreditáciu sťažovateľa v 1. rade. Reakciou na

uvedené trestné oznámenie boli bývalým obchodným partnerom vyfabulované obvinenia, na

základe ktorých bolo 9. apríla 2013 začaté trestné stíhanie a 15. apríla 2013 vznesené

obvinenie proti sťažovateľom pre trestný čin podplácania podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2

písm. b) .

Sťažovatelia boli 15. apríla 2013 zadržaní a 17. apríla 2013 špecializovaný trestný

súd po uskutočnení ich výsluchov v ten istý deň uznesením sp. zn. 27/13 rozhodol o ich

prepustení na slobodu. Orgány činné v trestnom konaní 19. apríla 2013 uskutočnili výsluch

svedkyne, ktorá bola pôvodne spoluobvinená v trestnej veci spoločne so sťažovateľmi,

avšak uznesením vyšetrovateľa z 15. apríla 2013 bola trestná vec sťažovateľov vylúčená

na samostatné konanie a bolo jej pridelené nové ČVS: PPZ-409/NKA-PK-BA-2013. Proti

uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorej odôvodnenie

doplnil 22. apríla 2013.

Sťažovateľom bolo 23. apríla 2013 päť minút pred začiatkom verejného zasadnutia

najvyššieho súdu doručené uznesenie o rozšírení ich obvinenia podľa § 333 ods. 1 a 2

písm. b) a ods. 3 . Najvyšší súd následne uznesením sp. zn.

z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby v trestnej veci podľa § 20 a § 333

ods. 1 a 2 písm. b) z dôvodov podľa a Trestného

poriadku. Od 31. júla 2013 podali sťažovatelia niekoľko žiadostí o prepustenie z väzby,

avšak bezúspešne.

Prokurátor podal proti sťažovateľom 25. septembra 2013 obžalobu.

Sťažovatelia podali 6. februára 2014 na špecializovanom trestnom súde žiadosť

o prepustenie na slobodu, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu tak, že ich

žiadosť bola zamietnutá, pretože naďalej pretrváva dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

.

Podľa sťažovateľov v predmetnom konaní došlo k porušeniu ich práva na zákonného

sudcu, pretože ich žiadosťou o prepustenie z väzby zo 6. februára 2014 sa špecializovaný

trestný súd odmietol zaoberať a zaslal ju najvyššiemu súdu s odôvodnením, že 5. februára

2014 bol tomuto súdu zaslaný spis v trestnej veci sťažovateľov. Najvyšší súd následne

25. februára svojím uznesením o žiadosti sťažovateľov rozhodol.

Podľa sťažovateľov uvedeným postupom špecializovaného trestného súdu

a uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k odňatiu ich práv,

pretože neexistoval zákonný podklad pre odňatie právomoci sudcu špecializovaného

trestného súdu a jej prenesenie vo väzobnej veci na najvyšší súd. V predmetnej veci podľa

sťažovateľov nerozhodoval zákonný súd, čím došlo „k odňatiu spravodlivosti a neboli

naplnené požiadavky zákonnej väzby sťažovateľov“.

Sťažovatelia ďalej argumentovali, že uznesenie najvyššieho súdu nie je dostatočne

odôvodnené, a v rámci svojej argumentácie poukázali na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo veciach rozhodovania

o väzbe. Najvyšší súd sa podľa nich nevyrovnal v odôvodnení svojho uznesenia

s existenciou dôvodov kolúznej väzby vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, pretože

skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať obavu z kolúzneho konania, nemajú s ním nič

spoločné. Dôvody väzby sťažovateľov nie sú v uznesení najvyššieho súdu podľa

sťažovateľov dostatočne individualizované na základe osobitných skutkových okolností.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa podľa sťažovateľov mali

zaoberať aj skutočnosťami, ktoré ďalšie trvanie ich väzby vylučujú. Podľa názoru

sťažovateľov najvyšší súd k odôvodneniu ďalšieho trvania ich väzby pristúpil „laxne“,

pretože „bezvýhradne prevzal tvrdenia prokurátora“ a v predmetnom konaní im neposkytol

dostatočnú možnosť obhajovať ich práva svojím „svojvoľným názorom“, podľa ktorého

v rámci rozhodovania o väzbe nie je priestor pre dokazovanie.

Pri hodnotení skutkového stavu najvyšší súd neprihliadol na svedecké výpovede

mnohých svedkov (svedecké výpovede svedkov K., J., G., ďalej svedecké výpovede

zamestnancov pracujúcich v areáli Carat Distillery s. r. o.), ktoré obsahujú tvrdenia v

prospech sťažovateľov, ale uprednostnil práve výpovede svedkov svedčiacich proti nim.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd vo svojom uznesení „nereagoval ani na zásadné rozpory

obsahu spisu s vyjadrením prokurátora a na žiadnu zo skutočností, ktoré vyvracajú reálnosť

obavy z konania, zakladajúceho dôvody pre kolúznu väzbu“.

Sťažovatelia ďalej namietali, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení vôbec

nezaoberal tým, či je možné využiť miernejšie prostriedky naplnenia účelu väzby, v danom

prípade možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,

a neprijal v tejto súvislosti žiadne rozhodnutie.

V súvislosti s existenciou dôvodov kolúznej väzby sťažovatelia poukázali na

rozsudok Darvas proti Maďarsku č. 19547/07 z 11. januára 2011 a rozsudok Letellier proti

Francúzsku, č. 12369/86 z 26. júna 1991, v ktorých Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) konštatoval znižovanie intenzity rizika kolúzneho správania v prípade, ak už

v konaní boli dôkazy zhromaždené, vyšetrovanie bolo ukončené a obžaloba bola podaná.

Následne sťažovatelia poukázali na to, že 27. augusta 2013 bolo ukončené

vyšetrovanie v predmetnej veci a 25. septembra 2013 podal prokurátor na sťažovateľov

obžalobu. Sťažovatelia taktiež argumentovali tým, že v čase od 17. apríla 2013 do 23. apríla

2013 sa nachádzali na slobode, avšak obaja sa dobrovoľne dostavili na verejné zasadnutie

najvyššieho súdu, na ktorom bolo rozhodnuté o ich vzatí do väzby. Počas uvedeného

obdobia sa nijako nenaplnila obava z ich kolúzneho konania. Zároveň sťažovatelia

poukázali na skutočnosť, že skutok, zo spáchania ktorého sú obvinení, sa mal stať ešte

v roku 2010 a začiatkom roku 2011 dostal sťažovateľ v 1. rade «od oznamovateľa S.

vydieračský list, podľa ktorého „sú pripravené rôzne balíčky dokumentov a dôkazov... pre

policajtov, pre novinárov a médiá, pre Tvojich nepriateľov, ktorí sú nažhavení ti osladiť

život... ako sa dá vymeniť a podplatiť riaditeľ daňového úradu...“», a z časového sledu

uvedených udalostí je podľa nich zrejmé, že pokiaľ by sťažovatelia mali úmysel mariť

dokazovanie, mali na takéto konanie dostatočný časový priestor.

Podľa sťažovateľov sa najvyšší súd ich argumentáciou vôbec nezaoberal, a preto jeho

uznesenie možno považovať za arbitrárne a ústavne nesúladné. V súvislosti s uvedeným

sťažovatelia konštatovali, že po podaní obžaloby proti nim stratila podľa nich ich kolúzna

väzba svoje opodstatnenie.

Sťažovateľom nebolo umožnené ani po 10 mesiacoch od ich vzatia do väzby

oboznámiť sa s obsahom časti spisu – videonahrávok, ktorých obsah je relevantný pre

posúdenie splnenia podmienok väzby a ku ktorému sa môžu vyjadriť jedine oni, pretože

tieto majú zachytávať práve ich konanie. Sťažovatelia v predmetnom konaní neustále

poukazovali na nedostatok času vyhradeného pre štúdium rozsiahleho spisového materiálu,

ako aj na neschopnosť orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť funkčné zariadenie,

ktoré by bolo schopné sťažovateľom prehrať videonahrávky založené do spisu.

Napokon sťažovatelia namietali aj neprimeranosť dĺžky svojej väzby, ktorá trvá

od 23. apríla 2013, t. j. už viac ako 12 mesiacov. Podľa sťažovateľov ich väzba trvá

v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti väzby neprimerane dlhú dobu, a to aj

napriek tomu, že v predmetnej veci už boli zadovážené všetky dôkazy, boli vypočutí takmer

30 svedkovia a viacerí z nich aj opakovane, 27. augusta 2013 bolo skončené vyšetrovanie

a následne bola 25. septembra 2013 podaná obžaloba.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. PK-2 a uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

došlo k porušeniu ich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2, a 2 a a práv zaručených v , 3 a 4 a

ods. 1, 2 a 3 dohovoru, zruší uznesenie najvyššieho súdu a prikáže, aby sťažovateľov

bezodkladne prepustili na slobodu, prizná každému zo sťažovateľov primerané finančné

zadosťučinenie v sume po 10 000 € od špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu,

ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa

, 2 a 5, , , a 2 a a práv

podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom špecializovaného trestného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj uznesením najvyššieho súdu

a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť

v dôsledku toho, že

- o ich žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval nezákonný súd;

- v podstatných skutkových otázkach dôvodov kolúznej väzby, predovšetkým

vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade a v súlade s judikatúrou ESĽP, mal najvyšší súd svojím

uznesením s ohľadom na skutočnosť, že 27. augusta 2013 bolo skončené vyšetrovanie

v predmetnej veci a 25. septembra 2013 bola podaná obžaloba, rozhodnúť tak, že dôvody

kolúznej väzby sťažovateľov pominuli;

- najvyšší súd sa vo svojom uznesení nezaoberal alternatívnymi prostriedkami

nahradenia väzby;

- sťažovateľom nebolo umožnené oboznámiť sa s časťou spisu v ich veci;

- celkovo dĺžka ich väzby trvá neprimerane dlho s ohľadom na skončenie

vyšetrovania v predmetnej veci a podanie obžaloby proti nim.

II. A

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov

K námietke porušenia označených práv rozhodovaním nezákonného súdu

Podľa sťažovateľov v konaní o ich vzatí do väzby rozhodoval nezákonný súd,

pretože špecializovaný trestný súd, ktorému 6. februára 2014 doručili svoju žiadosť

o prepustenie na slobodu, sa ňou nezaoberal, ale zaslal ju najvyššiemu súdu, ktorý o nej

svojím uznesením rozhodol 25. februára 2014.

Podľa zistenia ústavného súdu v rámci odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

tento súd poukázal na to, že špecializovaný trestný súd uznesením z 10. januára 2014 podľa

odmietol obžalobu v dotknutej veci a vrátil vec

prokurátorovi, ktorý proti tomuto uzneseniu následne 5. februára 2014 podal sťažnosť, ktorá

je predmetom prieskumu najvyššieho súdu. Najvyšší súd následne s poukazom na dátum

doručenia žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby špecializovanému trestnému súdu

7. februára 2014 (podľa sťažovateľov 6. februára 2014, pozn.) konštatoval, že táto bola

následne doručená najvyššiemu súdu, pretože aktuálne v predmetnej veci koná. V rámci

odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd dôvod svojho rozhodovania v predmetnej veci

navyše opätovne vysvetlil, keď uviedol: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky... žiadosť

preskúmal, keďže vo veci zároveň koná o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu o odmietnutí obžaloby, tak zistil, že žiadosť nie je

dôvodná...“

Rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľov patrí medzi rozhodnutia

o väzbe podľa , ktoré musia byť príslušným súdom

rozhodujúcim v predmetnej veci vydávané prednostne a urýchlene. Podľa § 79 ods. 3

má obvinený právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu

a o takejto žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Sťažovatelia svoju žiadosť o prepustenie z väzby podali v čase, keď v ich veci

prebiehalo konanie pred najvyšším súdom o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu z 10. januára 2014, preto právomoc na rozhodnutie o ich

žiadosti o prepustenie z väzby prináležala práve tomuto súdu. V súvislosti s uvedeným sa

táto námietka javí ústavnému súdu ako zjavne neopodstatnená.

K námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľov

Sťažovatelia namietali, že uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje dostatočné dôvody

kolúznej väzby predovšetkým vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, ďalej že dôvody ich

väzby nie sú dostatočne individualizované a v súčasnom štádiu, v ktorom sa predmetné

konanie nachádza, mal najvyšší súd v súlade s judikatúrou ESĽP rozhodnúť o tom, že

dôvody kolúznej väzby sťažovateľov pominuli.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ), ktorá korešponduje

s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby musia byť

splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení

obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované

podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia

kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených

v ustanovení v .

Sťažovatelia vo svojej argumentácii v podstate spochybňovali existenciu dôvodov

ich kolúznej väzby, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že vyšetrovanie v predmetnej

veci už bolo skončené a v predmetnej veci bola proti nim podaná 25. septembra 2013

obžaloba, ako aj na nedostatočnú individualizáciu dôvodov ich väzby.

Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľov najvyšší súd v odôvodnení svojho

uznesenia uviedol:

„Pokiaľ ide o väzobné dôvody, ako vyplýva z charakteru naposledy predchádzajúcej

fázy trestného konania a z predchádzajúcich väzobných rozhodnutí, pretrváva dôvod

kolúznej väzby.

Obavu z ovplyvňovania svedkov konštatovali vo svojich ostatných rozhodnutiach

súdy oboch stupňov a tento ich záver nie je dôvod korigovať len preto, že v medziobdobí

žiada súd prvého stupňa o rozšírenie vyšetrovania. O tom či je táto jeho požiadavka

akceptovateľná, rozhodne najvyšší súd v najbližšej dobe. Vo vzťahu ku dotknutým svedkom

(najmä tým, ktorí sú uvedení vyššie) je však potrebné eliminovať obavu z ich možného

ovplyvňovania výsluchom týchto svedkov v súdnom konaní, a to počas trvania kolúznej

väzby obvinených. Jedine výsluch pred súdom (okrem zákonných výnimiek) môže

v konečnom dôsledku tvoriť podklad pre meritórne súdne rozhodnutie. Je žiaduce, aby

k predmetným výsluchom došlo čím skôr a potom bude úlohou súdu prvého stupňa zvážiť, či

aktualizácia, skutkových okolností naďalej podporuje dôvod väzby uvedenej v § 71 ods. 1

písm. b) .

K samotnej podstate dotknutého väzobného dôvodu treba dodať, že pri dôvode väzby

podľa (na rozdiel od dôvodu uvedeného v odseku 2

písm. b/ tohto ustanovenia) nemusí ísť o dokonanú kolúziu a obava z pôsobenia na svedkov

alebo iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (teda nie už

vykonané marenie) má len vyplývať z konkrétnych skutočností, avšak táto obava nemusí byť

naplnená (väzbou sa má jej naplneniu zabrániť). Konkrétne skutočnosti sa môžu týkať

okolností konania obvineného po predpokladanom spáchaní činu (vrátané priebehu

vyšetrovania), osoby obvineného, ale aj skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie.

Naposledy uvedené sa týka prejednávanej veci, v ktorej vyvolávajú svedecké

výpovede podozrenie z korupčného konania ako súčasti rozvinutej manipulačnej aktivity

obvinených, pokrývajúcej ako nimi takticky odvádzané spoločnosti (uvedené do výroku

obžaloby), tak aj funkcionárku daňového úradu a v širšom kontexte aj ďalšie osoby

vykonávajúce pôsobnosť tohto úradu. Také konanie (zodpovedajúce vznesenému obvineniu

a podanej obžalobe) vyvoláva vzhľadom na svoj charakter aj obavu z ovplyvňovania

svedkov v trestnom konaní.

Je potrebné dodať, že principiálne by napriek zneniu § 80 ods. 1 a § 80 ods. 1

bolo i kolúznu väzbu možné nahradiť zákonom ustanovenou garanciou;

a to v zmysle či. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv u základných slobôd, o čom by

v prípade dozoru probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 písm. b/ Trestného

poriadku) bolo možné rozhodnúť i bez návrhu obvineného. Vzhľadom na povahu tohto

prostriedku .náhrady väzby a vzhľadom na charakter vzneseného obvinenia a podanej

obžaloby, kde tvrdené konanie obvinených spočíva práve v ovplyvňovaní osoby pri výkone

verejnej moci. To však najvyšší súd nepovažoval za možné. V takom prípade je nahradenie

kolúznej väzby zákonom ustanovenou garanciou odôvodniteľné len výnimočne.

Rovnako sú splnené podmienky ďalšieho trvania väzby v podobe dostatočnej aktivity

orgánov činných v trestnom konaní, či súdu. Pre orgány prípravného konania to platilo do

podania obžaloby, samozrejme, v rozsahu nimi zvoleného dôkazného záberu.

Súd potreboval po podaní obžaloby naštudovať spisový materiál a v tejto fáze

konania nemohol robiť iné úkony, ako rozhodnutie o väzbe a rozhodnutie po predbežnom

prejednaní obžaloby. Osvojenie si okolností dokazovania v prípravnom konaní, vytvára

priestor na urýchlenie ďalšieho procesného postupu. To platí aj v prípade, ak by tento

postup po podaní sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu o odmietnutí obžaloby

a rozhodnutí sťažnostného súdu smeroval k prejednaniu veci pred súdom.“

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

najvyšší súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov správne poukázal v podstate na § 2

ods. 18 a 19 , podľa ktorých sa s ohľadom na zásadu bezprostrednosti

a ústnosti dokazovanie v konaní pred súdom vykonáva spravidla na hlavnom pojednávaní,

a preto súd môže pri svojom rozhodovaní prihliadať v zásade len na tie skutočnosti, ktoré

boli prerokované na hlavnom pojednávaní, a opierať sa iba o také dôkazy, ktoré boli

na hlavnom pojednávaní vykonané, s výnimkami ustanovenými . Práve

v tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na to, že dosiaľ neboli vo veci sťažovateľov

uskutočnené výsluchy svedkov pred súdom, t. j. nebol získaný dôkaz, ktorý by mohol tvoriť

podklad pre meritórne rozhodnutie súdu, a preto nemožno hovoriť o tom, že by sa dôvody

ich kolúznej väzby výsluchom týchto svedkov v prípravnom konaní vyčerpali.

Vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim kolúznu väzby

sťažovateľov najvyšší súd poukázal na charakter skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie

spočívajúce v podozrení z korupčného konania realizovaného opakovane oboma

sťažovateľmi. Keďže zo znenia je zrejmé, že

predpokladom naplnenia tohto dôvodu väzby je obdobné konanie, resp. správanie

obdobného charakteru ako konanie definované v skutkovej podstate trestného činu

podplácania, zo spáchania ktorého sú sťažovatelia obvinení, podľa názoru ústavného súdu

možno za logický a dôvodný považovať aj záver najvyššieho súdu poukazujúci na možnosť

vyvodiť z neho obavu z ovplyvňovania svedkov v trestnom konaní, ktorá, ako už bolo

uvedené, s ohľadom na štádium, v ktorom sa toto trestné konanie nachádza, dosiaľ

pretrváva.

Sťažovatelia namietali taktiež nedostatočnú individualizáciu dôvodov svojej väzby.

V tejto súvislosti ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že zastáva názor, že

ak ide o trestnú vec, kde vystupujú viacerí obvinení, ktorí spoločne participovali na trestnej

činnosti, tak ako to je aj v tomto prípade, dôvody ich väzby, ako aj skutkové okolnosti

môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených rovnaké, a teda aj spoločné (m. m.

). Vzhľadom na opakované preskúmavanie zákonnosti dôvodov väzby

sťažovateľov v predmetnom konaní (uznesenie najvyššieho súdu z 19. septembra 2013

o sťažnosti vo veci žiadosti o prepustenie sťažovateľa v 1. rade z 1. augusta 2013, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013 o ďalšom trvaní väzby

a žiadosti sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. marca 2014 o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby) ústavný súd

uvedené úvahy najvyššieho súdu v spojení s jeho ďalšími závermi uvedenými v odôvodnení

jeho uznesenia považuje za ústavne udržateľné a uvedenú námietku za zjavne

neopodstatnenú.

K námietke nerozhodnutia o alternatívnych prostriedkoch nahradenia väzby

Sťažovatelia v predmetnej veci namietali, že najvyšší súd sa v svojom uznesení

vôbec nezaoberal alternatívnymi prostriedkami nahradenia väzby.

Vo vzťahu k tejto argumentácii ústavný súd poukazuje na povinnosť súdov

vyporiadať sa so všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní aj v rámci

odôvodnenia rozhodnutia. Z obsahu žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby

zo 6. februára 2014 vyplýva, že sťažovatelia o nahradenie svojej väzby miernejšími

prostriedkami sami ani prostredníctvom svojich obhajcov vôbec nežiadali. Napriek tomu, že

pri rozhodovaní o väzbe sú súdy povinné zvážiť aj všetky možnosti nahradenia väzby

miernejšími prostriedkami jej nahradenia poskytnutými , v rámci

odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vyporiadať sa len s rozhodnutím o tých

prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté. Keďže sťažovateľmi

nebol predložený žiaden listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že návrh na nahradenie väzby

miernejšími prostriedkami predložili v rámci konania pred najvyšším súdom, ich námietky

v tomto smere možno považovať za zjavne neodôvodnené postrádajúce akýkoľvek vecný

základ.

K námietke neumožnenia sťažovateľom oboznámiť sa s časťou spisu

(záznamom DVD)

V tejto súvislosti sťažovatelia argumentovali, že sa v konaní nemali možnosť

oboznámiť s obsahom časti spisu videonahrávok, ktorých obsah je podľa nich relevantný

pre posúdenie splnenia podmienok väzby.

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že predmetné videozáznamy

najvyšší súd spomína v rámci odôvodnenia svojho uznesenia iba okrajovo v časti, v ktorej

sa zaoberal existenciou dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľmi,

keď uviedol: „Špecializovaní trestný súd sa vo svojom rozhodnutí o odmietnutí obžaloby

zameral (okrem iného, ale predovšetkým) na záznamy predložené svedkom S., primárne na

právnu možnosť použiť ich v konaní.“ Po tomto konštatovaní vo svojom odôvodní najvyšší

súd vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia následne uviedol: „Nemožno však, ako už

bolo uvedené, ignorovať svedecké výpovede, ktoré poskytujú množstvo faktografických

údajov vo vzťahu ku obžalobou tvrdenej korupcii, ako i jej motivačnému pozadiu (bez

ohľadu na okolnosť, že samotné postupy zainteresovaných osôb pri uplatňovaní daňovou –

odpočtových nárokov nie sú ako skutok, s tomu zodpovedajúcou právnou kvalifikáciou,

predmetom trestného stíhania v prejednávanej veci).

Tieto výpovede prekračujú obsahový rámec záznamov predložených svedkom S. – to

platí pre obhajobou namietané ovplyvnenie výpovede svedkyne Z. obsahom záznamu

(rovnako platí, že pri výsluchu svedkyňa najprv vypovedala mimo prezentácie záznamov, až

potom bola s ich obsahom konfrontovaná).

To neznamená vyslovenie záveru o dokázaní spáchania trestného činu, ale

o aktuálnosti podozrenia z jeho spáchania, ktoré však v súdnom konaní musí prejsť testom

unesenia dôkazného bremena prokurátorom.

Rovnako nie je v tomto rozhodnutí riešená otázka legálnosti použitia záznamov ako

dôkazu, čo bude úlohou súdneho konania, primárne pred súdom prvého stupňa.

V konečnom dôsledku, nie je ani namieste rozoberať dôkaznú situáciu v širšom

rozsahu, ale len poukázať, že prepustenie z väzby pre nedostatok materiálnej podmienky

trestného stíhania, teda dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu, nezodpovedá

okolnostiam prípadu.“

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu, z ktorého sú sťažovatelia obvinení, vo svojom uznesení odôvodnil odkazom

na ďalšie v konaní vykonané dôkazy, a nie odkazom na videozáznamy, s obsahom ktorých

sa sťažovatelia podľa ich tvrdenia nemali možnosť oboznámiť. S ohľadom na túto

skutočnosť možno túto námietku sťažovateľov predloženú v konaní, v ktorom sa

preskúmavala zákonnosť ich väzby, podľa ústavného súdu považovať za irelevantnú.

K námietke neprimeranosti celkovej dĺžky väzby sťažovateľov

Sťažovatelia namietali aj neprimeranosť celkovej dĺžky ich väzby. Ústavný súd

zo sťažnosti, ako aj z ďalších listinných dôkazov zistil, že sťažovatelia boli uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2013 vzatí do väzby. Prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúr Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal

na špecializovanom trestnom súde 25. septembra 2013 pod č. k. VII/2 Gv 60/13-126

na sťažovateľov obžalobu pre zločin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3

spáchaný formou spolupáchateľstva podľa .

Doterajšia dĺžka trvania väzby u sťažovateľov vzhľadom na spáchanie závažnej

trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení, nemôže byť podľa ústavného súdu vo všeobecnosti

považovaná za neprimerane dlhú (od 23. apríla 2013), a to aj s prihliadnutím na okolnosti

tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných

lehôt podľa , keď lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou

v konaní pred súdom môže v prípade sťažovateľov trvať až 36 mesiacov. Prokurátor podal

proti sťažovateľom 25. septembra 2013 obžalobu, t. j. lehota väzby v prípravnom konaní

u nich nepresiahla lehotu väzby podľa , t. j.

19 mesiacov. V súčasnosti sú v rámci konania pred súdom opätovne dôvody väzby

sťažovateľov preskúmavané, keďže uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-2 z 1. októbra 2013 (ktorým bola obžaloba smerujúca proti sťažovateľom

odmietnutá a predmetná vec bola vrátená prokurátorovi) bolo uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. apríla 2014 zrušené a vrátené späť špecializovanému trestnému

súdu, aby v tejto veci konal a rozhodol. Zo samotného štádia, v ktorom sa predmetné

konanie sťažovateľov nachádza v súčasnosti, je zrejmé, že ako orgány činné v trestnom

konaní, tak aj súdy zúčastnené na rozhodovaní tejto veci dosiaľ neprekročili hranice

primeranej lehoty konania, a preto sa podľa ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľov

javí ako zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,

a 2 a a práv podľa , 2 a 3 dohovoru

V súvislosti s obsahom sťažnosti sťažovateľov ústavný súd ďalej poukazuje taktiež

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce

z dohovoru, ako aj z , , a 2 a

sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom

trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie

týkajúce sa väzby. Ústavný súd preto pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie uvedených

práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť ich väzby, odmieta

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označenými právami a namietanými rozhodnutiami o väzbe.

II. B

Záver

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale

posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou

ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (,

, ).

Vzhľadom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska

dodržania záruk podľa , 2 a 5 a , 3 a 4 dohovoru a zo všetkých

uvedených dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014