Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 90 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (95)II. ÚS 59/2019
PDF · 272.56 KB
No categories available
II. ÚS 59/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
RECLAIM, a. s., Staromestská 3, Bratislava, IČO 46076760, zastúpenej advokátom Mgr.
Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 9 Co 280/2017-276 z 27. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Staromestská 3,
Bratislava, IČO 46076760 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 9 Co 280/2017-276 z 27. septembra 2018.
2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 275/2012 sa
sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala proti (ďalej len „žalovaná“)
zaplatenia sumy 9 602,18 € s príslušenstvom. Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala
tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Prvou stavebnou
sporiteľnou, a. s., ako postupcom a ňou ako postupníkom sa stala vlastníkom pohľadávky
z mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru, ktorý právny predchodca sťažovateľky
poskytol a na základe zmluvy o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere uzavretej 26. novembra 2001 (ďalej len „zmluva“), ktorí ho
však riadne a včas nesplatili, pričom žalovaná ako ručiteľka urobila písomné ručiteľské
vyhlásenie, že uspokojí pohľadávku veriteľa v prípade, ak ju neuspokojí dlžník.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 275/2012-203 z 20. júla 2017 žalobnému návrhu
sťažovateľky vyhovel a právny vzťah zo zmluvy posúdil podľa ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších
predpisov, podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a ručiteľský záväzok žalovanej
posúdil podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Okresný súd teda predmetnú zmluvu,
ako ani predmetnú dohodu o ručení nepovažoval za spotrebiteľské zmluvy, vo vzťahu
ku ktorým by boli aplikovateľné právne normy na ochranu spotrebiteľa.
Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým rozsudkom č. k. 9 Co 280/2017-276 z 27. septembra 2018 rozhodol tak, že
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil zamietnutím žaloby. Krajský súd na rozdiel
od okresného súdu predmetnú zmluvu, ako aj dohodu o ručení považoval za spotrebiteľské
zmluvy, v dôsledku čoho na ne aplikoval namiesto ustanovení Obchodného zákonníka
ustanovenia Občianskeho zákonníka a v konečnom dôsledku konštatoval premlčanie nároku
sťažovateľky proti žalovanej.
2.2 Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti v podstate opakuje argumenty, ktoré
vzniesla už v konaní pred všeobecnými súdmi, osobitne vyjadruje výhrady k rozhodnutiu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 z 21. apríla 2015, na ktoré
krajský súd v napadnutom rozsudku odkazuje, pričom možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľky krajský súd porušil ňou označené práva, „ktorých imanentnou súčasťou je aj
právo, aby sa vo veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, keď vo vyššie
uvedenom súdnom konaní na obchodnoprávny vzťah z úverovej zmluvy a jej zabezpečenia,
ktorý vznikol v roku 2001 a na ktorý sa v zmysle zákonného imperatívu § 261 Obchodného
zákonníka mali aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, SVOJVOĽNE bez ďalšieho
aplikoval právnu úpravu Občianskeho zákonníka.“.
Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka v rámci odôvodnenia ústavnej
sťažnosti taktiež poukazuje na stanovisko útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej
banky Slovenska č. 1/2015 z 21. apríla 2015, ktorého kópiu priložila aj ako prílohu
k ústavnej sťažnosti.
3. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý
proces napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 280/2017-276 z 27. septembra
2018 došlo tým, že krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) jej vec nesprávne právne
posúdil, keď (vychádzajúc z právneho názoru o aplikovateľnosti právnych noriem
na ochranu spotrebiteľa) vo veci svojvoľne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka,
a nie Obchodného zákonníka.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 27.09.2018, č. k. 9Co/280/2017-276, porušené BOLO.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.09.2018, č. k. 9Co/280/2017-276 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť spoločnosti RECLAIM, a. s. náhradu
trov konania vo výške 632,98 Eur.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl.
127 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
Sťažovateľkou označené referenčné právne normy
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
Právne hodnotenie a závery ústavného súdu
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkino podanie je možné kvalifikovať ako
ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 280/2017-276 z 27. septembra 2018,
pričom podľa názoru sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť tým, že
krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) jej vec nesprávne právne posúdil, keď
(vychádzajúc z právneho názoru o aplikovateľnosti právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa) vo veci svojvoľne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie
18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či
nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľkou
formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľky na ďalšie
konanie, a vzhľadom na to je potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
a v časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Zjavná neopodstatnenosť
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne
aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
22. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie
je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu
v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými
súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
23. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
24. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
č. k. 9 Co 280/2017-276 z 27. septembra 2018.
25. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti
neuvádza žiadnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech
záveru o porušení jej označených práv. Svoju argumentáciu založila v podstate výlučne
na tvrdení, že krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) jej vec nesprávne právne posúdil,
keď (vychádzajúc z právneho názoru o aplikovateľnosti právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa) vo veci svojvoľne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že základ argumentácie
sťažovateľky, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie, spočíval v tom, že predmetná
zmluva a dohoda o ručení boli uzavreté pred 1. aprílom 2004, teda pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 150/2004 Z. z.“),
ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník a ktorým bol prvýkrát v Občianskom
zákonníku upravený inštitút spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň aplikácia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy na úverovú zmluvu ako
zmluvný typ výslovne neuvedený v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31. decembra 2007 by podľa názoru sťažovateľky prichádzala do úvahy až od účinnosti
zákona č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorým bol novelizovaný okrem iného § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v tom zmysle, že zákonodarca ustúpil od snahy o taxatívne vymedzenie okruhu
spotrebiteľských zmlúv s ohľadom na zmluvný typ a prijal eurokonformnú definíciu
spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
27.1 Uvedený právny názor nepovažoval krajský súd za správny a v prvom rade
poukázal na skutočnosť, že inštitút spotrebiteľskej zmluvy nebol do slovenského právneho
poriadku zavedený až zákonom č. 150/2004 Z. z., ale s týmto inštitútom operoval už zákon
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, hoci v čase uzavretia
predmetnej zmluvy nepoužíval pojem spotrebiteľská zmluva, ale používal pojem „typová
zmluva“ (§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom
od 1. januára 2000) a k terminologickému posunu na „spotrebiteľskú zmluvu“ došlo
až novelizáciou tohto predpisu s účinnosťou od 25. novembra 2004.
27.2 Nadväzujúc na uvedené, krajský súd k otázke aplikovateľnosti právnych noriem
na ochranu spotrebiteľa v predmetnej veci, ako aj k súvisiacej otázke aplikovateľnosti
ustanovení Občianskeho zákonníka a následne k súvisiacej otázke premlčania pohľadávky
sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku (body 10 – 15) v podstatnom uviedol:
„10. Je nepochybne pravdou, že v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy
sa na ňu nemohli vzťahovať v tom čase neexistujúce ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, avšak nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z. z. sa aj skôr uzavreté
spotrebiteľské zmluvy dostali do právneho režimu spotrebiteľských zmlúv tak, ako je
upravený v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 879f ods. 3 a 4
Občianskeho zákonníka stanovujú iba trojmesačné prechodné obdobie, v ktorom sa mali
dotknuté spotrebiteľské zmluvy uviesť do súladu s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.
Inak však v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka nie je žiadna osobitná
norma vylučujúca pôsobnosť § 52 a nasl. na zmluvy uzavreté do 31.3.2004, z tohto dôvodu
sa bez ďalšieho nová právna úprava vzťahuje aj na skôr vzniknuté právne vzťahy. V danom
prípade ide o nepravú retroaktivitu, ktorá na rozdiel od pravej retroaktivity nie je zakázaná
a nie je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na v tomto smere ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa
ktorej nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj
do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich
režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti
nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým
za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah.
V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý
nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej
právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 98/2010).
11. K argumentáciu prvoinštančného súdu, podľa ktorého by zmluva o úvere mohla
byť považovaná za spotrebiteľskú až počnúc 1.1.2008, kedy nadobudla účinnosť novela
Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z. z. meniaca definíciu spotrebiteľskej zmluvy tak, že
pod tento pojem bola prvýkrát podraditeľná aj zmluva o úvere, odvolací súd uvádza, že aj
do 13.12.2007 bolo potrebné ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať
eurokonformne. Súdy členských štátov EU sú pri aplikácií vnútroštátneho práva povinné
vykladať ho v čo najväčšej možnej miere v súlade so znením a účelom príslušných smerníc,
aby bolo zabezpečené dosiahnutie smernicami požadovaného výsledku, resp. v širšom
zmysle harmonizácie práva v EU. Smernice, hoci v princípe nemajú priamy účinok,
predstavujú dôležitú výkladovú pomôcku, a to najmä v tak na úrovni EU harmonizovanom
odvetí, akým je spotrebiteľské právo. Konkrétne smernica 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahuje v čl. 2 definíciu spotrebiteľa ako
fyzickej osoby konajúcej s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu a predajcu alebo dodávateľa ako akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu
konajúcu s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu,
bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu. Pri dôslednom eurokonformnom
výklade aplikovateľných vnútroštátnych predpisov nie je potom možné dospieť k inému
záveru, ako že za spotrebiteľskú zmluvu je potrebné považovať každú zmluvu uzavretú medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, ktorí spĺňajú vyššie uvedenú definíciu. V konaní nebolo
sporné, že právny predchodca žalobcu a žalovaná spĺňajú znaky dodávateľa resp.
spotrebiteľa. Navyše, ako už bolo uvedené, predmetná zmluva zodpovedala už v čase jej
uzavretia i tzv. typovej (neskôr spotrebiteľskej) zmluve podľa § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb. Preto bez ohľadu na vtedy účinné znenie definície spotrebiteľskej zmluvy
ustanovenej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka bolo potrebné za spotrebiteľskú zmluvu
pokladať každú, ktorá mala znaky typovej zmluvy a jej účastníkmi boli dodávateľ
a spotrebiteľ...
Nakoľko právny predchodca žalobcu mal pri uzatváraní dohody o ručení postavenie
dodávateľa a ručiteľka (žalovaná) nepochybne postavenie spotrebiteľov, na dohodu
o ručení treba nazerať ako na spotrebiteľskú zmluvu, a to bez ohľadu na to, že malo ísť
o dohodu o ručení uzavretú podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné tak Zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere, ako aj dohodu o ručení zo dňa 26.11.2001, hoci založené pred 1.4.2004,
považovať za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahuje aj ustanovenie § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka ustanovujúce prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka,
aj keby sa inak malo aplikovať normy Obchodného zákonníka (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Občiansky zákonník sa v spotrebiteľských
vzťahoch aplikuje aj tam, kde Obchodný zákonník obsahu komplexnú právnu úpravu
daného inštitútu.“
28. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-
právne, ako aj procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra
ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
29. Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa aplikácie
konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka na prerokúvanú vec za svojvoľný, prijatý
v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu
aplikovaných právnych noriem. Aplikácia týchto zákonných ustanovení krajským súdom
v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani
nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. Napadnutý rozsudok tak nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože krajský súd jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu žalovanej spochybňujúcej právny názor
súdu prvej inštancie vyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.
30. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň pripomína, že je potrebné, aby
rešpektoval svoju oddelenosť od sústavy všeobecných súdov a nezasahoval do ich právneho
posúdenia sťažovateľkinej žaloby. Ústavný súd preto ani nemôže zaujímať stanovisko
k otázke nastolenej sťažovateľkou v jej ústavnej sťažnosti (eventuálny spotrebiteľský
charakter predmetnej zmluvy a dohody o ručení a z toho vyplývajúce súvislosti premlčania
hmotnoprávneho nároku sťažovateľky), keďže v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu ide
o problémy zákonnosti, nie ústavnosti.
31. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v rámci
predbežného prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
33. Ústavný súd nad rámec už uvedeného len pre úplnosť poukazuje na to,
že uznesením sp. zn. III. ÚS 213/2016 z 12. apríla 2016 odmietol ako zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou obdobne neúspešne namietala, že
všeobecné súdy jej vec nesprávne právne posúdili, keď (vychádzajúc z aplikovateľnosti
právnych noriem na ochranu spotrebiteľa) aplikovali ustanovenia Občianskeho zákonníka,
a nie Obchodného zákonníka.
34. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu argumentáciu stanoviskom útvaru dohľadu
nad finančným trhom Národnej banky Slovenska č. 1/2015 z 21. apríla 2015, ktorého kópiu
priložila ako prílohu aj k svojej ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že túto
argumentáciu mohla sťažovateľka uplatniť už v konaní pred okresným súdom a následne
pred krajským súdom (napr. v rámci písomného vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu
podanému žalovanou), o to viac v prípade, ak v konaní pred všeobecnými súdmi bola
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Sťažovateľka zároveň v rámci ústavnej
sťažnosti ani nenamieta, že by predmetnú argumentáciu v konaní pred všeobecnými súdmi
uplatnila, avšak všeobecné súdy sa ňou náležite nevysporiadali. Z obsahu ústavnej sťažnosti
a jej príloh tak vyplýva, že sťažovateľka predmetnú námietku, ktorú uplatnila vo svojej
ústavnej sťažnosti ústavnému súdu, v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne vôbec
nevzniesla. Keďže sťažovateľka nevyužila možnosť súdneho prieskumu týchto otázok
v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemohli nahradiť jej procesnú aktivitu
svojou vlastnou.
35. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných súdov. Zákon o ústavnom
súde ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd. Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva
nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci,
do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné pochybenia
mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a posúdené
zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho vyplýva,
že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, nemôžu byť
úspešne uplatnené až v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
36. Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv
sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym
uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non)
aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Ústavnú
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy,
na základe ktorého by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva
v dôsledku svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení
v riadnom konaní pred orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát
prednesených až v konaní o ústavnej sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou
inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ snaží zreparovať to, čo v predchádzajúcom konaní
zanedbal, teda napraviť následky spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho
právneho zástupcu.
37. Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka
za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva),
z ktorej vyplýva, že nedôslednú procesnú obranu sťažovateľa v riadnom konaní
pred orgánmi verejnej moci nemožno dodatočne nahrádzať prostredníctvom ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
38. V súvislosti s uvedeným sa možno odvolať aj na ustálenú a všeobecne známu
judikatúru ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania
pred ústavným súdom, v zmysle ktorej konanie o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi
verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje,
pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu
v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno naprávať alebo nahrádzať ústavnou sťažnosťou
v konaní pred ústavným súdom. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá
je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, v prípade,
ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní
pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.
Inak povedané, právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa
nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného
právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd,
prípadne iný orgán verejnej moci. Ak takáto situácia nastane, treba preto podľa ustáleného
názoru ústavného súdu ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,
IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012, IV. ÚS 456/2013, IV. ÚS 597/2018 a i.).
39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti
odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
40. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
41. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019