Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 59/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

RECLAIM, a. s., Staromestská 3, Bratislava, IČO 46076760, zastúpenej advokátom Mgr.

Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -276 z 27. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Staromestská 3,

Bratislava, IČO 46076760 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -276 z 27. septembra 2018.

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom

na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa

sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala proti (ďalej len „žalovaná“)

zaplatenia sumy 9 602,18 € s príslušenstvom. Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala

tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Prvou stavebnou

sporiteľnou, a. s., ako postupcom a ňou ako postupníkom sa stala vlastníkom pohľadávky

z mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru, ktorý právny predchodca sťažovateľky

poskytol a na základe zmluvy o mimoriadnom

medziúvere a stavebnom úvere uzavretej 26. novembra 2001 (ďalej len „zmluva“), ktorí ho

však riadne a včas nesplatili, pričom žalovaná ako ručiteľka urobila písomné ručiteľské

vyhlásenie, že uspokojí pohľadávku veriteľa v prípade, ak ju neuspokojí dlžník.

Okresný súd rozsudkom č. k. -203 z 20. júla 2017 žalobnému návrhu

sťažovateľky vyhovel a právny vzťah zo zmluvy posúdil podľa ustanovení zákona

Slovenskej národnej rady č. o stavebnom sporení v znení neskorších

predpisov, podľa a nasl. a ručiteľský záväzok žalovanej

posúdil podľa a nasl. . Okresný súd teda predmetnú zmluvu,

ako ani predmetnú dohodu o ručení nepovažoval za spotrebiteľské zmluvy, vo vzťahu

ku ktorým by boli aplikovateľné právne normy na ochranu spotrebiteľa.

Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd

napadnutým rozsudkom č. k. -276 z 27. septembra 2018 rozhodol tak, že

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil zamietnutím žaloby. Krajský súd na rozdiel

od okresného súdu predmetnú zmluvu, ako aj dohodu o ručení považoval za spotrebiteľské

zmluvy, v dôsledku čoho na ne aplikoval namiesto ustanovení

ustanovenia a v konečnom dôsledku konštatoval premlčanie nároku

sťažovateľky proti žalovanej.

2.2 Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti v podstate opakuje argumenty, ktoré

vzniesla už v konaní pred všeobecnými súdmi, osobitne vyjadruje výhrady k rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. apríla 2015, na ktoré

krajský súd v napadnutom rozsudku odkazuje, pričom možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľky krajský súd porušil ňou označené práva, „ktorých imanentnou súčasťou je aj

právo, aby sa vo veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, keď vo vyššie

uvedenom súdnom konaní na obchodnoprávny vzťah z úverovej zmluvy a jej zabezpečenia,

ktorý vznikol v roku 2001 a na ktorý sa v zmysle zákonného imperatívu § 261 Obchodného

zákonníka mali aplikovať ustanovenia , SVOJVOĽNE bez ďalšieho

aplikoval právnu úpravu .“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka v rámci odôvodnenia ústavnej

sťažnosti taktiež poukazuje na stanovisko útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej

banky Slovenska č. 1/2015 z 21. apríla 2015, ktorého kópiu priložila aj ako prílohu

k ústavnej sťažnosti.

3. Vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa názoru

sťažovateľky k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. -276 z 27. septembra

2018 došlo tým, že krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) jej vec nesprávne právne

posúdil, keď (vychádzajúc z právneho názoru o aplikovateľnosti právnych noriem

na ochranu spotrebiteľa) vo veci svojvoľne aplikoval ustanovenia ,

a nie .

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 27.09.2018, č. k. -276, porušené BOLO.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.09.2018, č. k. -276 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť spoločnosti RECLAIM, a. s. náhradu

trov konania vo výške 632,98 Eur.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl.

127 .

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

13. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

Sťažovateľkou označené referenčné právne normy

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

Právne hodnotenie a závery ústavného súdu

16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkino podanie je možné kvalifikovať ako

ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa , resp. podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -276 z 27. septembra 2018,

pričom podľa názoru sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť tým, že

krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) jej vec nesprávne právne posúdil, keď

(vychádzajúc z právneho názoru o aplikovateľnosti právnych noriem na ochranu

spotrebiteľa) vo veci svojvoľne aplikoval ustanovenia , a nie

.

18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu podľa .

19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a ) a či

nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľkou

formulované argumenty ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie ústavnej sťažnosti sťažovateľky na ďalšie

konanie, a vzhľadom na to je potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť

podľa , a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

a v časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Zjavná neopodstatnenosť

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne

aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

22. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie

je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu

v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými

súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

23. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, , , ).

24. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

č. k. -276 z 27. septembra 2018.

25. Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti

neuvádza žiadnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech

záveru o porušení jej označených práv. Svoju argumentáciu založila v podstate výlučne

na tvrdení, že krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) jej vec nesprávne právne posúdil,

keď (vychádzajúc z právneho názoru o aplikovateľnosti právnych noriem na ochranu

spotrebiteľa) vo veci svojvoľne aplikoval ustanovenia , a nie

.

26. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že základ argumentácie

sťažovateľky, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie, spočíval v tom, že predmetná

zmluva a dohoda o ručení boli uzavreté pred 1. aprílom 2004, teda pred nadobudnutím

účinnosti , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorým bol novelizovaný a ktorým bol prvýkrát v Občianskom

zákonníku upravený inštitút spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň aplikácia § 52 a nasl.

upravujúcich spotrebiteľské zmluvy na úverovú zmluvu ako

zmluvný typ výslovne neuvedený v v znení účinnom do

31. decembra 2007 by podľa názoru sťažovateľky prichádzala do úvahy až od účinnosti

, ktorým sa mení a dopĺňa o dobrovoľných

dražbách a o doplnení o notároch a

notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ktorým bol novelizovaný okrem iného § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v tom zmysle, že zákonodarca ustúpil od snahy o taxatívne vymedzenie okruhu

spotrebiteľských zmlúv s ohľadom na zmluvný typ a prijal eurokonformnú definíciu

spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva

bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

27.1 Uvedený právny názor nepovažoval krajský súd za správny a v prvom rade

poukázal na skutočnosť, že inštitút spotrebiteľskej zmluvy nebol do slovenského právneho

poriadku zavedený až , ale s týmto inštitútom operoval už zákon

č. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, hoci v čase uzavretia

predmetnej zmluvy nepoužíval pojem spotrebiteľská zmluva, ale používal pojem „typová

zmluva“ ( o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom

od 1. januára 2000) a k terminologickému posunu na „spotrebiteľskú zmluvu“ došlo

až novelizáciou tohto predpisu s účinnosťou od 25. novembra 2004.

27.2 Nadväzujúc na uvedené, krajský súd k otázke aplikovateľnosti právnych noriem

na ochranu spotrebiteľa v predmetnej veci, ako aj k súvisiacej otázke aplikovateľnosti

ustanovení a následne k súvisiacej otázke premlčania pohľadávky

sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku (body 10 – 15) v podstatnom uviedol:

„10. Je nepochybne pravdou, že v čase uzavretia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy

sa na ňu nemohli vzťahovať v tom čase neexistujúce ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, avšak nadobudnutím účinnosti sa aj skôr uzavreté

spotrebiteľské zmluvy dostali do právneho režimu spotrebiteľských zmlúv tak, ako je

upravený v a nasl. . Ustanovenia a

stanovujú iba trojmesačné prechodné obdobie, v ktorom sa mali

dotknuté spotrebiteľské zmluvy uviesť do súladu s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.

Inak však v prechodných ustanoveniach nie je žiadna osobitná

norma vylučujúca pôsobnosť § 52 a nasl. na zmluvy uzavreté do 31.3.2004, z tohto dôvodu

sa bez ďalšieho nová právna úprava vzťahuje aj na skôr vzniknuté právne vzťahy. V danom

prípade ide o nepravú retroaktivitu, ktorá na rozdiel od pravej retroaktivity nie je zakázaná

a nie je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu. Odvolací súd v tejto

súvislosti poukazuje na v tomto smere ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa

ktorej nepravá retroaktivita nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj

do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich

režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti

nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim

a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým

za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah.

V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý

nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej

právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

11. K argumentáciu prvoinštančného súdu, podľa ktorého by zmluva o úvere mohla

byť považovaná za spotrebiteľskú až počnúc 1.1.2008, kedy nadobudla účinnosť novela

meniaca definíciu spotrebiteľskej zmluvy tak, že

pod tento pojem bola prvýkrát podraditeľná aj zmluva o úvere, odvolací súd uvádza, že aj

do 13.12.2007 bolo potrebné ustanovenie vykladať

eurokonformne. Súdy členských štátov EU sú pri aplikácií vnútroštátneho práva povinné

vykladať ho v čo najväčšej možnej miere v súlade so znením a účelom príslušných smerníc,

aby bolo zabezpečené dosiahnutie smernicami požadovaného výsledku, resp. v širšom

zmysle harmonizácie práva v EU. Smernice, hoci v princípe nemajú priamy účinok,

predstavujú dôležitú výkladovú pomôcku, a to najmä v tak na úrovni EU harmonizovanom

odvetí, akým je spotrebiteľské právo. Konkrétne smernica 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahuje v čl. 2 definíciu spotrebiteľa ako

fyzickej osoby konajúcej s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo

povolaniu a predajcu alebo dodávateľa ako akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu

konajúcu s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu,

bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu. Pri dôslednom eurokonformnom

výklade aplikovateľných vnútroštátnych predpisov nie je potom možné dospieť k inému

záveru, ako že za spotrebiteľskú zmluvu je potrebné považovať každú zmluvu uzavretú medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, ktorí spĺňajú vyššie uvedenú definíciu. V konaní nebolo

sporné, že právny predchodca žalobcu a žalovaná spĺňajú znaky dodávateľa resp.

spotrebiteľa. Navyše, ako už bolo uvedené, predmetná zmluva zodpovedala už v čase jej

uzavretia i tzv. typovej (neskôr spotrebiteľskej) zmluve podľa § 23a ods. 1 zákona

č. Preto bez ohľadu na vtedy účinné znenie definície spotrebiteľskej zmluvy

ustanovenej v a nasl. bolo potrebné za spotrebiteľskú zmluvu

pokladať každú, ktorá mala znaky typovej zmluvy a jej účastníkmi boli dodávateľ

a spotrebiteľ...

Nakoľko právny predchodca žalobcu mal pri uzatváraní dohody o ručení postavenie

dodávateľa a ručiteľka (žalovaná) nepochybne postavenie spotrebiteľov, na dohodu

o ručení treba nazerať ako na spotrebiteľskú zmluvu, a to bez ohľadu na to, že malo ísť

o dohodu o ručení uzavretú podľa a nasl. .

Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné tak Zmluvu o mimoriadnom medziúvere

a stavebnom úvere, ako aj dohodu o ručení zo dňa 26.11.2001, hoci založené pred 1.4.2004,

považovať za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahuje aj ustanovenie § 54 ods. 1

ustanovujúce prednostné použitie noriem ,

aj keby sa inak malo aplikovať normy (porovnaj rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). sa v spotrebiteľských

vzťahoch aplikuje aj tam, kde obsahu komplexnú právnu úpravu

daného inštitútu.“

28. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-

právne, ako aj procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

29. Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa aplikácie

konkrétnych ustanovení na prerokúvanú vec za svojvoľný, prijatý

v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu

aplikovaných právnych noriem. Aplikácia týchto zákonných ustanovení krajským súdom

v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani

nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. Napadnutý rozsudok tak nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu žalovanej spochybňujúcej právny názor

súdu prvej inštancie vyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

30. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd zároveň pripomína, že je potrebné, aby

rešpektoval svoju oddelenosť od sústavy všeobecných súdov a nezasahoval do ich právneho

posúdenia sťažovateľkinej žaloby. Ústavný súd preto ani nemôže zaujímať stanovisko

k otázke nastolenej sťažovateľkou v jej ústavnej sťažnosti (eventuálny spotrebiteľský

charakter predmetnej zmluvy a dohody o ručení a z toho vyplývajúce súvislosti premlčania

hmotnoprávneho nároku sťažovateľky), keďže v okolnostiach sťažovateľkinho prípadu ide

o problémy zákonnosti, nie ústavnosti.

31. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľkou napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a obsahom základných práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v rámci

predbežného prerokovania odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

33. Ústavný súd nad rámec už uvedeného len pre úplnosť poukazuje na to,

že uznesením sp. zn. z 12. apríla 2016 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorou obdobne neúspešne namietala, že

všeobecné súdy jej vec nesprávne právne posúdili, keď (vychádzajúc z aplikovateľnosti

právnych noriem na ochranu spotrebiteľa) aplikovali ustanovenia ,

a nie .

34. Pokiaľ ide o sťažovateľkinu argumentáciu stanoviskom útvaru dohľadu

nad finančným trhom Národnej banky Slovenska č. 1/2015 z 21. apríla 2015, ktorého kópiu

priložila ako prílohu aj k svojej ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že túto

argumentáciu mohla sťažovateľka uplatniť už v konaní pred okresným súdom a následne

pred krajským súdom (napr. v rámci písomného vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu

podanému žalovanou), o to viac v prípade, ak v konaní pred všeobecnými súdmi bola

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Sťažovateľka zároveň v rámci ústavnej

sťažnosti ani nenamieta, že by predmetnú argumentáciu v konaní pred všeobecnými súdmi

uplatnila, avšak všeobecné súdy sa ňou náležite nevysporiadali. Z obsahu ústavnej sťažnosti

a jej príloh tak vyplýva, že sťažovateľka predmetnú námietku, ktorú uplatnila vo svojej

ústavnej sťažnosti ústavnému súdu, v konaní pred všeobecnými súdmi relevantne vôbec

nevzniesla. Keďže sťažovateľka nevyužila možnosť súdneho prieskumu týchto otázok

v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemohli nahradiť jej procesnú aktivitu

svojou vlastnou.

35. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných súdov. Zákon o ústavnom

súde ako zákonnú podmienku ustanovuje, že pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 musí sťažovateľ vyčerpať právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd. Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva

nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci,

do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné pochybenia

mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a posúdené

zákonom predvídaným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho vyplýva,

že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, nemôžu byť

úspešne uplatnené až v konaní o ústavnej sťažnosti podľa .

36. Podmienka vyčerpania procesných prostriedkov, ktoré zákon na ochranu práv

sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym

uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non)

aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Ústavnú

sťažnosť podľa nemožno redukovať na prostriedok nápravy,

na základe ktorého by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva

v dôsledku svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení

v riadnom konaní pred orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát

prednesených až v konaní o ústavnej sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou

inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ snaží zreparovať to, čo v predchádzajúcom konaní

zanedbal, teda napraviť následky spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho

právneho zástupcu.

37. Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka

za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva),

z ktorej vyplýva, že nedôslednú procesnú obranu sťažovateľa v riadnom konaní

pred orgánmi verejnej moci nemožno dodatočne nahrádzať prostredníctvom ústavnej

sťažnosti podľa .

38. V súvislosti s uvedeným sa možno odvolať aj na ustálenú a všeobecne známu

judikatúru ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania

pred ústavným súdom, v zmysle ktorej konanie o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi

verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje,

pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu

v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno naprávať alebo nahrádzať ústavnou sťažnosťou

v konaní pred ústavným súdom. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá

je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, v prípade,

ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

Inak povedané, právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa

nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o ústavnej sťažnosti podľa

v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného

právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd,

prípadne iný orgán verejnej moci. Ak takáto situácia nastane, treba preto podľa ustáleného

názoru ústavného súdu ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (m. m. , ,

, , , a i.).

39. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti

odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

40. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

41. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019