Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 213/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A,

Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, advokátska kancelária,

Prievozská 2/A, Bratislava, pre namietané porušenie a

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. septembra 2014 faxom a 24. septembra 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie a (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) 13. augusta 2012 sa sťažovateľka ako navrhovateľka

domáhala proti (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 5 000 €

s príslušenstvom. Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľnou, a. s., ako

postupcom a ňou ako postupníkom sa 1. apríla 2012 stala vlastníkom pohľadávky

z mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vo výške 17 366,32 €, ktorý právny

predchodca sťažovateľky poskytol , ktorá ho však riadne a včas

nesplatila. Na základe písomného ručiteľského vyhlásenia odporcu ako ručiteľa

zo 17. októbra 2005 si preto sťažovateľka proti nemu uvedeným návrhom uplatnila „nárok

na zaplatenie sumy len vo výške 5 000 €, a to z dôvodu, že nedisponuje dostatočnými

finančnými prostriedkami ani nehnuteľným majetkom“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -101 z 3. júla 2013 návrh sťažovateľky

zamietol, čo okrem iného odôvodnil takto:

„Nespornou skutočnosťou medzi účastníkmi konania tvrdenou navrhovateľom aj

odporcom bolo, že zmluva uzavretá medzi Prvou stavebnou sporiteľnou a odporcom ako

ručiteľom mala spotrebiteľský charakter, teda svojou povahou išlo o spotrebiteľskú zmluvu

uzavretú medzi podnikateľským a nepodnikateľským subjektom s jednoznačne

spotrebiteľským ručením na strane fyzickej osoby a s prihliadnutím na ustanovenie § 23a

o ochrane spotrebiteľa v platnom znení je potrebné túto zmluvu

posudzovať týmto spôsobom. Účastníci konania mali však rozdielny názor na posúdenie

nárokov vyplývajúcich zo zmluvy, zásadný rozdiel bol v posúdení premlčacej lehoty

v prípade uplatnenia nároku na súde. Navrhovateľ zotrval na tom, že zmluva je absolútnym

obchodom podľa a teda premlčacia lehota vyplýva z tohto právneho

predpisu a je 4-ročná. Odporca bol toho názoru, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter

zmluvy je potrebné posúdiť premlčaciu lehotu podľa a tá je

v danom prípade 3-ročná, ktorá začala plynúť po odstúpení Prvej stavenej sporiteľne

od úverovej zmluvy, ku ktorému došlo dňa 2. 9. 2008 a v čase podania návrhu na súd bol

tento nárok už premlčaný (návrh podaný dňa 13. 8. 2012)...

Predmetná zmluva bez ďalšieho bola medzi účastníkmi konania nesporne zmluvou

spotrebiteľskou a preto je tu dôvodná aplikácia pri použití vzťahu

všeobecného predpisu a osobitného predpisu vo vzťah k a teda

aplikácia 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá zo strany navrhovateľa pri uplatnení nároku na

súd nebola dodržaná, aplikácia námietky premlčania podľa názoru súdu zo strany odporcu

bola dôvodná a preto došlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom mu vytkla,

že „pochybil, keď posudzoval právny vzťah z úverovej zmluvy uzatvorenej v roku 2005

podľa ust. a nasl. v znení platnom a účinnom od 01. 01.

2008... Nesprávne právne posúdenie na strane prvostupňového súdu je aj vo výklade ust. §

54 ods. 1 ... Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby

v Občianskom a je výsledkom rôznych legislatívnych procesov,

z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa)... Právny inštitút

premlčania nie je neprijateľnou podmienkou, pôsobí voči všetkým účastníkom právneho

vzťahu rovnako... Nárok navrhovateľa bol teda uplatnený v súdnom konaní včas.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.

Sťažovateľka opakujúc argumenty, ktoré vzniesla už v konaní pred všeobecnými

súdmi, v sťažnosti namieta, že v jej prípade „sú výklad a aplikácia predmetného

ustanovenia zo strany Krajského súdu v Žiline v priamom rozpore s platným

ustanovením , z ktorého je zrejmé, že obchodnoprávne vzťahy

so spotrebiteľom vzniknuté do 31. 03. 2015 sa spravujú ...

V rozhodovacej činnosti slovenských súdov existujú rozhodnutia, v ktorých ešte pred

jednoznačným vymedzením pôsobnosti na obchodnoprávne vzťahy

v ustanovení súdy vykladali ustanovenie

odlišne ako Krajský súd v Žiline (porovnaj rozhodnutie KS v Bratislave pod sp. zn.

).“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. septembra 2015 sťažovateľka svoju

argumentáciu doplnila poukazom na to, že „nesprávna aplikácia platného práva zo strany

Krajského súdu v Žiline nie je v súdnej praxi ojedinelá a sťažovateľ sa v poslednom období

stretol s viacerými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré rovnako ako Krajský súd

v Žiline v záujme domnelej ochrany spotrebiteľa ignorujú všeobecne platný zákaz

retroaktivity právnych predpisov“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2014 došlo

k porušeniu a , základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 453,53 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia a ,

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. apríla 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -101 z 3. júla 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľky, ktorým si na základe

zmluvy o postúpení pohľadávky uplatnila proti odporcovi nárok na zaplatenie sumy 5 000 €

s príslušenstvom.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu

označených práv, nepovažoval za potrebné túto duplicitne citovať. Na doplnenie však

uvádza:

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcou sa požiadavkami

na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru vyplýva, že tento článok

dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená,

že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto

skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu,

možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 288).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, napriek tomu, že

je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, vo svojej sťažnosti neuvádza ani jedinú

ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení jej

označených práv. Svoju argumentáciu založila výlučne na tvrdení o rozpore napadnutého

rozsudku „so zákonom“, pretože sa domnieva, že krajský súd (ale aj okresný súd) jej vec

nesprávne právne posúdil, keď aplikoval ustanovenia , a nie

.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„... prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre

posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. a dospel

k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil,

a preto s poukazom na ust. .. obmedzuje sa len na skonštatovanie

správnosti jeho dôvodov...

V danej veci námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať

neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu

spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia aj

vo vzťahu k úverom, teda absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Keď zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle ust.

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, je neprípustné dojednať

so spotrebiteľom nevýhodnejšie zmluvné podmienky, ako upravuje , a to

vrátane dĺžky plynutia času, v ktorom zo strany veriteľa môže dôjsť k vykonaniu jeho

subjektívneho práva vo vzťahu k existencii práva dlžníka na vznesenie námietky premlčania

a odmietnutie plnenie veriteľa... Keďže otázka premlčania je v

upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v ,

na premlčanie správne okresný súd aplikoval ust. a nasl.

na základe námietky premlčania vznesenej odporcom...

Z uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku

navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho

práva, ale právna úprava uvedená v ...

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok

okresného súdu podľa ako vecne správny potvrdil.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako aj

procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli

podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (,

).

Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa aplikácie

konkrétnych ustanovení na prerokúvanú vec, za svojvoľný, prijatý

v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu

aplikovaných právnych noriem. Aplikácia týchto zákonných ustanovení krajským súdom

v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani

nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem. Napadnutý rozsudok tak v žiadnom

prípade nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, pretože krajský súd

jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky spochybňujúcej

právny názor súdu prvého stupňa nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ sťažovateľka pre účely podpory svojich argumentov poukázala na existenciu

viacerých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré „rovnako ako Krajský súd v Žiline v záujme

domnelej ochrany spotrebiteľa ignorujú všeobecne platný zákaz retroaktivity právnych

predpisov“, ústavný súd konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Okrem toho vývoj právnych názorov všeobecných

súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením

základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov

založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou)

vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj

ústavnosťou svojich rozhodnutí ( , m. m. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie a ,

ústavný súd zdôrazňuje, že citované články majú charakter ústavných princípov, a preto sú

vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. , ). Keďže

v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu krajským súdom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení

a , a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú ().

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľka domnieva,

že jej zo strany krajského súdu nebola poskytnutá náležitá súdna ochrana z dôvodu odňatia

možnosti konať pred súdom, mohla ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom

mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, čo však neurobila. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade,

ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(), o opodstatnenosti svojej sťažnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016