Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-496-2013.pdf
PDF · 100.12 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/496/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci navrhovateľa: RECLAIM, a.s. so sídlom Prievozská 2/A, Bratislava, IČO: 46 076 760, zastúpeného Mgr. Gabrielou Hrbáňovou, advokátkou so sídlom E. Q. X/A, T., proti odporcovi: E. S., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom M. D. XXXX/X, E., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Hronček, s.r.o. so sídlom Národná 10, Žilina, IČO: 47 248 327, v konaní o zaplatenie 5.000,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/36/2013-101 zo dňa 03. júla 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 5C/36/2013-101 zo dňa 03. júla 2013 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania v sume 188,74 Eur na účet právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol návrh navrhovateľa v hore uvedenej veci. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podaným návrhom žiadal zaviazať odporcu k zaplateniu žalovanej sumy 5.000,00 Eur s príslušenstvom na podklade uzavretej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 2754525 9 02 a stavebnom úvere č. 2754525 1 01 medzi právnym predchodcom navrhovateľa - Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. so sídlom Bajkalská 30, Bratislava ako veriteľom a dlžníkom W. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G. XXXX/XX, E. a odporcom ako ručiteľom. Na základe úverovej zmluvy poskytla stavebná sporiteľňa dlžníkovi medziúver vo výške 500.000,00 Sk s tým, že v zmysle zmluvy sa dlžník zaviazal do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 2.500,00 Sk, platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho medziúveru 6,99 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 2.913,00 Sk so splatnosťou splátok prvého každý mesiac a povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15-teho dňa v mesiaci. Odporca dňa 17. 10. 2005 urobil písomné ručiteľské vyhlásenie, v zmysle ktorého vzal na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Po tom, ako dlžníčka prestala riadne a včas splácať dohodnuté splátky ani odporca si svoju povinnosť z titulu ručenia nesplnil, stavebná sporiteľňa listom zo dňa 02. 09. 2008 odstúpila od úverovej zmluvy a požiadala o vrátenie poskytnutých prostriedkov v 7-dňovej lehote od doručenia odstúpenia od zmluvy, avšak bezúspešne. Zmluvu uzatvorenú medzi Prvou stavebnou sporiteľňou a odporcom prvostupňový súd posúdil podľa jej povahy ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné s prihliadnutím na ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení aplikovať režim tohto zákona. Voči navrhovateľom uplatnenému nároku z uvedenej zmluvy vzniesol odporca v priebehu konania námietku premlčania, s ktorou sa okresný súd v celom rozsahu stotožnil. Konštatoval, že k odstúpeniu od úverovej zmluvy došlo
dňa 02. 09. 2008 a tým sa stala pohľadávka voči dlžníkovi, ako aj ručiteľovi v celom rozsahu splatná vrátane jej príslušenstva. Právo navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy bolo možné uplatniť prvýkrát dňa 03. 09. 2008, návrh na súde však bol podaný až dňa 13. 03. 2012, teda po uplynutí 3- ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ aj navrhovateľ tvrdil, že uzavretá zmluva je absolútnym obchodom podľa Obchodného zákonníka, a teda premlčacia lehota vyplýva z tohto právneho predpisu a je 4- ročná, prvostupňový súd sa s jeho názorom nestotožnil. Mal za to, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť od odstúpenia Prvej stavebnej sporiteľne od úverovej zmluvy. Zmluva svojou podstatou je spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi podnikateľským a nepodnikateľským subjektom s jednoznačným spotrebiteľským úverovým ručením na strane fyzickej osoby, a preto pre jej kvalifikáciu a právny režim je smerodajné ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení v čase uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia sa spotrebiteľské zmluvy považujú za zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a spravidla spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. S poukazom na spotrebiteľský charakter zmluvy bolo potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže účastníci sa v zmluve o spotrebiteľskom vzťahu nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a ani inak zhoršiť jeho postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Aplikácia Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa by bola možná len vtedy, ak by neodporovala normálnemu určeniu o ochrane spotrebiteľa a ak by Občiansky zákonník neupravoval preňho spoločensky výhodnejší vzťah. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), keď vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní priznal odporcovi náhradu všetkých účelne vynaložených trov spojených s bránením práva proti navrhovateľovi spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia spolu v sume 621,05 Eur.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. V ďalších podrobnostiach uviedol, že v čase uzatvorenia Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 17. 10. 2005 spadali v zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 31. 12. 2007 pod režim spotrebiteľských zmlúv upravených v V. hlave 1. časti Občianskeho zákonníka iba a výhradne zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka. Až novelou zákona č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008 bolo ust. § 52 modifikované do tej miery, že spotrebiteľskou zmluvou sa rozumie každá zmluva uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom bez ohľadu na právnu formu. Avšak v zmysle prechodných ustanovení k predmetnej novele podľa § 879joz Občianskeho zákonníka sa vznik právnych vzťahov vzniknutých pred 01. 01. 2008, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 08. 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov. S poukazom na uvedené prvostupňový súd pochybil, keď posudzoval právny vzťah z úverovej zmluvy uzatvorenej v roku 2005 podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom od 01. 01. 2008. Úverovú zmluvu taktiež nemožno posudzovať ani podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, keďže podľa § 1 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Uzatvorené zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere sa spravujú zákonom č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Za ďalšie, úverová zmluva patrí medzi tzv. absolútne obchody podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. V uvedenom prípade teda nejde o účastníkmi zmluvy dohodnuté aplikovanie Obchodného zákonníka podľa § 262 Obchodného zákonníka alebo uzavretie zmluvy o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka zakryté uzatváraním úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené sa právny vzťah z úverovej zmluvy spravuje ex lege primárne ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na účastníkov zmluvy. Nesprávne právne posúdenie na strane prvostupňového súdu je aj vo výklade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od toho, že toto ustanovenie sa v čase dojednania a vzniku úverového právneho vzťahu na obchodno-právne zmluvy nevzťahovalo, v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 879i Občianskeho zákonníka ho nie je možné na prejednávanú vec aplikovať, výklad citovaného ustanovenia okresným súdom sa odchyľuje od jeho znenia tak, že zásadne popiera účel a význam, s ktorým bolo do právneho poriadku zákonodarcom zakomponované. Pri gramatickom, logickom i systematickom výklade § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu nebolo podriadiť celý obsah spotrebiteľskej zmluvy pod režim Občianskeho zákonníka tak, ako to interpretuje okresný súd, ale účelom bolo, aby sa len tá časť zmluvy, ktorú si
strany dojednali, neodchyľovala od tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré zabezpečujú ochranu spotrebiteľa obsiahnutých v V. hlave 1. časti Občianskeho zákonníka. Z obsahu dôvodovej správy vyplýva, že zákonodarca chcel novou právnou úpravou limitovať výlučne obsah zmluvy dojednaný zmluvnými stranami, a to len vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a nie obsah zmluvy daný zákonom. Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako a z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa a tieto aplikovať svojvoľne podľa úvahy súdu. Právny inštitút premlčania nie je neprijateľnou podmienkou, pôsobí voči všetkým účastníkom právneho vzťahu rovnako. Je absolútne neprijateľné, aby sa v právnom vzťahu z úverovej zmluvy, ktorý je ako absolútny obchod zo zákona vzťahom obchodno-právnym, posudzovalo plynutie premlčacích lehôt vo vzťahu k dlžníkovi podľa Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k veriteľovi podľa Obchodného zákonníka len s odôvodnením, že je to tak pre spotrebiteľa výhodnejšie. Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania, pričom od týchto ustanovení sa vzhľadom na kogentnosť tejto úpravy účastníci obchodno-právnych vzťahov nemôžu nijako odchýliť. Vzhľadom na to, že ide o podmienky vyplývajúce zo zákona a nie zmluvy, je potrebné v prejednávanej veci aplikovať príslušnú zákonnú obchodno-právnu úpravu vo vzťahu k inštitútu premlčania. Nárok navrhovateľa bol teda uplatnený v súdnom konaní včas, pred uplynutím všeobecnej 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka.
Odporca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správy potvrdil stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Opakovane poukázal na ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu sa primerane použije ustanovenie tohto predpisu. Dlžník od právneho predchodcu používal úverové služby na základe zmluvy o úvere pre priamu spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti, a teda dlžník bol v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľom. Na základe uvedeného a s odvolaním sa na Zákon o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že podľa právneho stavu v čase uzavretia zmluvy o úvere sa vzťahoval na navrhovateľa a odporcu režim občianskeho práva. Správne tiež okresný súd aplikoval na prejednávanú vec ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom prípade je zrejmé, že výklad spotrebiteľskej zmluvy podľa občianskeho práva je pre spotrebiteľa priaznivejší. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzavretia zmluvy o úvere Občiansky zákonník ustanovením § 52. Osobitný Zákon o ochrane spotrebiteľa však v zmysle § 23a ods. 2 rozširoval pôsobnosť Občianskeho zákonníka na viaceré spotrebiteľské zmluvy tak, ako ich poznal Zákon o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ aj odvolateľ opakovane poukazuje na český právny poriadok a z toho vyplývajúcu judikatúru, je potrebné uviesť, že v tom čase Česká republika nemala právnu úpravu Zákona o ochrane spotrebiteľa v takom znení, ako slovenský právny poriadok. Z tohto dôvodu je aj rozhodnutie NS ČR 32Cdo 3337/2010 na prejednávaný prípad neaplikovateľné. Túto skutočnosť navrhovateľ opakovane opomenul. Za ďalšie, neskoršou právnou úpravou bolo ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravené do znenia „spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatváral dodávateľ so spotrebiteľom“. Právo navrhovateľa v zmysle úverovej zmluvy bolo možné uplatniť po prvýkrát dňa 03. 09. 2008, teda už v čase účinnosti novely Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní právneho vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom je možné jednoznačne aplikovať právny predpis platný v čase, keď bolo možné právo uplatniť po prvýkrát. Navrhovateľ mal posúdiť právny režim podľa práva platného, keď mohol svoj nárok po prvýkrát uplatniť na súde. V tomto prípade sa totiž jedná o tzv. nepravú retroaktivitu. Teda ani odvolávanie sa odporcu na pravú retroaktivitu nie je správne. Nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Súčasne s podaním vyjadrenia si odporca uplatnil trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - navrhovateľ, ako aj v písomnom vyjadrení odporca konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p. keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nebol naplnený.
Zmluva o mimoriadnom medziúvere č. 2754525 9 02 a stavebnom úvere č. 2754525 1 01 medzi právnym predchodcom navrhovateľa - Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. so sídlom Bajkalská 30, Bratislava ako veriteľom a dlžníkom W. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G. XXXX/XX, E. a odporcom ako ručiteľom, spĺňala všetky znaky typovej zmluvy v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do k času jej uzavretia dňa 17. 10. 2005. Išlo o typickú štandardnú formulárovú zmluvu (ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, spotrebiteľ buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, buď podľa vlastnej predstavy naformuluje, alebo zmluvnú vzťah nevznikne), na ktorú zásadne dopadá súdna kontrola v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, že v § 52 Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. 12. 2007 úverovú zmluvu konkrétne neuvádzal. Je totiž nesporné, že na strane dlžníka v danom zmluvnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ, definovaný v ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinnom v čase uzavretia zmluvy ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Správne preto prvostupňový súd uzavrel, že v danom prípade ide aj o zmluvu spotrebiteľskú. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná zmluva o medziúvere a stavebnom úvere má charakter obchodno-právny, keďže ide o zmluvu uvedenú v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, teda tzv. „absolútny obchod“, súčasne ide aj o zmluvu, majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy normy obchodného práva (všeobecná úprava), ale aj špeciálna úprava v zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení novely vykonanej zák. č. 150/2004 Z. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Je nesporné, že odporca ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy, t. j. aj dojednanie ohľadne ustanovení Obchodného zákonníka, a preto s poukazom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka okresný súd správne obsah zmluvy vykladal v prospech spotrebiteľa v záujme nezhoršenia jeho zmluvného postavenia vo vzťahu k postaveniu dodávateľa.
V danej veci preto námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez
ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia aj vo vzťahu k úverom, teda absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Keď zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie zmluvné podmienky, ako upravuje Občiansky zákonník a to vrátane dĺžky plynutia času, v ktorom zo strany veriteľa môže dôjsť k vykonaniu jeho subjektívneho práva vo vzťahu k existencii práva dlžníka na vznesenie námietky premlčania a odmietnutie plnenie veriteľa. Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku, na premlčanie správne okresný súd aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe námietky premlčania, vznesenej odporcom. Odporca podľa § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka ako ručiteľ bola oprávnený voči veriteľovi uplatniť všetky námietky, na ktorých uplatnenie je oprávnený dlžník, teda vzniesť aj námietku premlčania.
Z uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale právna úprava uvedená v Obchodnom zákonníku.
Okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie, vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené. Do obsahu práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
Okresný súd správne rozhodol i o trovách konania, v súvislosti s rozhodovaním o ktorých uplatnil zásadu úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.) a zodpovedajúceho priebehu konania vymedzil jednotlivé úkony právnej služby (vrátane súvisiacich hotových výdavkov), ktoré boli poskytnuté odporcovi jeho právnym zástupcom. Napokon predmetný výrok vrátane jeho odôvodnenia odvolateľ nijako konkrétne ani nespochybňoval.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil .
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. v prospech odporcu, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech. Odvolací súd mu preto priznal náhradu jeho trov spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 16.09.2013, úkon á 180,93 Eur v zmysle § 10 ods. 1 a nasl. Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb + 1x režijný paušál 7,81 Eur, trovy právneho zastúpenia spolu 188,74 Eur.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.