Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)IV. ÚS 5/2014
PDF · 287.7 KB
No categories available
IV. ÚS 5/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpenej
JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Bohuslava Majchráka, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca
dane“) dodatočným daňovým výmerom... vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov
fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 77 564,89 €. Predmetné
rozhodnutie správcu dane potvrdilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (Daňové
riaditeľstvo Banská Bystrica) (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č...
Proti rozhodnutiu žalovaného podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia
žalovaného a tiež zákonnosť rozhodnutia správcu dane. O jej žalobe rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 13 S 102/2011-68 z 28. marca 2012 tak, že žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013 tak, že potvrdil rozhodnutie
krajského súdu.
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnosti poukazuje na obsah odôvodnenia
rozsudku krajského súdu a namietaného rozsudku najvyššieho súdu a tiež podrobne uvádza
obsah odvolania, ktorý podala proti rozsudku krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti predovšetkým vyplýva, že sťažovateľka spochybňuje záver
správcu dane a žalovaného a tiež konajúcich súdov o tom, že dostatočne nepreukázala
daňový výdavok podľa § 8 ods. 5 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v sume 13 485 000 Sk, pretože
nepreukázala, že tieto náklady vynaložila na uvedený účel, t. j. na technické zhodnotenie,
údržbu alebo opravu relevantných nehnuteľností.
V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„… vo veci konajúce orgány verejnej moci, naposledy Najvyšší súd Slovenskej
republiky:
… vykladajú ustanovenia daňových predpisov vzťahujúcich sa na práva a povinnosti
sťažovateľa ako daňového subjektu a na preukázaný skutkový stav v daňovom konaní,
vo vzťahu ku ktorému sa následne viedlo preskúmavacie konanie súdom, arbitrárne
a ústavne nekonformným (neprípustným) spôsobom jednostranne a na jeho neprospech;
… účelovo prehliadajú sťažovateľom ako daňovým subjektom v rámci hodnotenia
dokazovania vykonaného daňovom konaní správcom dane vykonané dôkazy vo vzťahu
ku skutočnostiam vzťahujúcim sa daňové konanie, ich výpovednú hodnotu, hodnotenia
arbitrárne a ústavne nekonformným (neprípustným) spôsobom jednostranne a na jeho
neprospech.
Jedná sa najmä o preukázané skutočnosti vypočutým svedkom M. K. potvrdzujúce
reálnu výplatu a prevzatie spornej sumy vyplývajúcej z účtovného dokladu na zúčtovanie
hodnoty realizovaných nákladov (investícií);
… súdy konštatujú skutočnosti, ktoré nemajú základ v preskúmavanom spise
a odvolaním sa na ne vytvárajú priestor na arbitrárne a ústavne nekonformné (neprípustné)
rozhodnutie na neprospech sťažovateľa. Pritom nie je pochopená podstata žaloby vo vzťahu
k v nej označeným dôkazom konajúcimi súdmi;
… nelogickým, neprípustným spôsobom prezentovania hypotetických úvah
o povinnostiach sťažovateľa − ako daňového subjektu, ktoré vo vzťahu k preukaznej
povinnosti súvisiacej s daňovými nákladmi (výdavkami) nevyplývajú z právnych noriem,
je prejavená len tendencia nájsť argument pre zdôvodnenie rozhodnutia na jeho neprospech
− zdôraznené ničím nepodloženého tvrdenia účelové konania za účelom zníženia základu
dane.
... aj z kontextu rozhodnutia odvolacieho Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že tento
svoje rozhodnutie podriadil presvedčeniu o tom, že vyhotovenie účtovného dokladu, ktorého
spornosť bola predmetom dôkazného konania pred daňovými orgánmi, bolo mojim konaním
za účelom znížiť daňový základ.
Pod ťarchou tohto presvedčenia odvolacieho súdu je potom ďalej cítiť to, že nebolo
správne pochopené v rámci odvolacieho konania moje tvrdenie o tom, že treba vnímať
každú z osôb, ktorej sa realizácia investícií a ich následná refundácia týkala, oddelene
a vždy v kontexte účelu, ktorý svojimi právnymi úkonmi tieto osoby sledovali vo vzťahu
k vysporiadaniu svojich záväzkov.
Vzhľadom na vyššie uvedené je potom zrejmé, že odvolací súd nemohol správne
pochopiť skutočnosti o tom, že ja, ako fyzická osoba, aj keď som bola v čase uzatvárania
určitých právnych úkonov spriaznenou osobou so spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o.,
pričom nemal z ničoho preukázané, že by tieto úkony neboli na ich vykonanie v mieste
a čase obvyklé. Výške investícií a ich zúčtovaniu svedčia aj listinné dôkazy predložené mnou
do daňového konania a to znalecké posudky vyhotovené na hodnotu nehnuteľností
v postupnosti podľa rozsahu vykonaných investícií na nehnuteľnostiach.
Ak odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že jednou zo základných zásad
daňového konania je komplexné posudzovania dôkazov a všetkých skutočností, ktoré
v daňovom konaní vyšli najavo, v ich vzájomnej súvislosti aj jednotlivo (touto zásadou
je viazané inak aj súdne konanie), potom tomuto tvrdeniu nezodpovedá skutočnosť
vyjadrená v odôvodnení jeho rozhodnutia, kedy sa NS absolútne nevenuje skutočnosti o
tom, že práve skutočnosť o vyplatení hodnoty investícií spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. v
čase, kedy som už nebola jej štatutárnym orgánom a ani spoločníčkou, a kedy tieto
inkasoval jej konateľ − M. K., ktorý túto skutočnosť jednoznačne pred daňovými orgánmi
v rámci svojho výsluchu, ako svedka, potvrdil.
S prihliadnutím na túto skutočnosť potom v kontexte všetkých dôkazov v konaní
nemôže obstáť tvrdenie Najvyššieho súdu SR o tom, že práve z vykonaného dokazovania
vyplýva, že moje tvrdenia o pochybení žalovaného pri zisťovaní rozsahu, času vykonania
technického zhodnotenia nehnuteľností a neodlíšenia právnych súvsťažností nemajú oporu
v spisovom materiály.
Zdôrazňujem, a to už po niekoľkýkrát, že nenesiem a nemôžem niesť zodpovednosť
za to, že spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. v čase, keď uvedenú účtovanú čiastku
za technické zhodnotenie stavieb inkasovala, nepodala daňové priznanie a nezúčtovala
uvedenú čiastku v tomto priznaní. Práve v kontexte sústavy právnych noriem SR je potom
potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ takýmto spôsobom by bolo došlo ku kráteniu
daní spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o., musí za to niesť zodpovednosť osoba, ktorá takto
konala, a nie ja. Je ale asi podstatne jednoduchšie obrátiť sa na existujúci subjekt ako
na niekoho, od koho po zániku spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., by to bolo obtiažne.
Tvrdenie o tom, že by som mala inkasovať duplicitne platbu za vykonané investície
nemá logiku a ani žiaden základ v dokazovaní a preto nie je zrejmé, keď takúto skutočnosť
vo svojom rozhodnutí konštatuje odvolací Najvyšší súd SR, ako k takémuto tvrdeniu dospel.
Vzhľadom na vyššie uvedené potom s prihliadnutím na konštantnú súdnu prax
Ústavného súdu SR vo vzťahu k spôsobu vykonania a hodnotenia dôkazov v konaní pred
všeobecnými súdmi a ďalej s poukazom na potrebu riadneho zdôvodnenia rozhodnutia
všeobecných súdov tak, aby poskytli vo veci ucelený pohľad na prejednávanú vec, tvrdím,
že z dôvodu, že všeobecné súdy spôsobom takéhoto procesného postupu v mojej veci
a konaním v rozpore s týmito zásadami a tak, že neprípustným arbitrárnym spôsobom
vyložili ustanovenia daňového zákona o spôsobe vykonávania dôkazov a preukázania
nákladov, porušili moje ústavné právo na spravodlivý proces.“
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že „S prihliadnutím na rozhodnutie −
rozsudok odvolacieho Najvyššieho súdu SR a obsah jeho odôvodnenia a vo vzťahu
k podstate tejto sťažnosti sťažovateľa… má sťažovateľ jednoznačne za to, že konaním
odvolacieho súdu a porušením zásad vyjadrených v ust. §§ 3, 6, 120, 153 ods. 2, 250i a 250j
O. s. p. a z dôvodu nesprávneho, arbitrárneho výkladu ustanovení § 2 písm. i), j), § 8 ods. 1
písm. b), ods. 5 písm. a) a d) a § 21 ods. 1) zákona č. 595/2003 o dani z príjmov a ďalej tiež
jeho ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní došlo k porušeniu
sťažovateľovi patriacich ústavných práv...“.
Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy nenapravili svojvôľu správcu dane
a žalovaného, stotožnili sa s právnym názorom týchto správnych orgánov, že nepreukázala
sporný daňový výdavok, pričom neodôvodnili svoje rozsudky spôsobom, ktorý predpokladá
Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) a ústava.
Sťažovateľka tvrdí, že v daňovom konaní bola preukázaná rekonštrukcia
a úprava (technické zhodnotenie) relevantných nehnuteľností. Opakovane nesúhlasí
so záverom, že „nebolo preukázané, že výdavok zaplatený M. K. bol výdavok preukázateľne
vynaložený na technické zhodnotenie nehnuteľností resp. rekonštrukciu“.
Sťažovateľka poukazuje tiež na zmluvu o správe nehnuteľností (nájme) z 15. apríla
2005 a na dodatok k zmluve o správe z 2. júla 2006, ktorý bol uzavretý až po prevode
obchodného podielu obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., a preto sa hodnota
záväzkov nemohla objaviť už v protokole pri prevode obchodného podielu. Sťažovateľka
v sťažnosti tiež uvádza:
„Nesprávny je aj vyslovený názor správcu dane, ktorý si následne osvojil aj žalovaný
a prvostupňový súd, že:
… bolo právom nájomcu o týchto investíciách účtovať a teda tým pádom nevznikol
na mojej strane nárok si takéto náklady uplatniť. Práve u nájomcu potom, ako došlo
ku zmene obsahu pôvodného záväzku a potom ako obdržal uvedenú sumu, bolo jeho
povinnosťou túto zaradiť do svojho účtovníctva a vo vzťahu k nej vykonať vysporiadanie
aj čo už v minulých obdobiach vo vzťahu k uplatneným odpisom investícií vynaložených
na prenajatý majetok. V prípade, že tento príjem by bol vyšší, uvedený rozdiel z hľadiska
predpisov daňového práva (Zákon o daní z príjmov) by musel zdaniť;
… počas trvania správy (nájmu) som nemala právo požadovať od nájomcu nájom
s prihliadnutím na jeho povinnosť do prenajatého majetku investovať − kompenzácia ceny
plnení, nakoľko tento stav bol aktuálny len do dňa uzavretia dohody o zmene obsahu
záväzku.
K týmto stanoviskám zdôrazňujem, že z dôvodu, že sa nimi uvedené inštitúcie
zaoberali až po skončení daňovej kontroly a tieto teda neboli v daňovom konaní predmetom
šetrenia, mi bola odňatá možnosť konať pred daňovými orgánmi tým, že som k nim nemohla
poskytnúť ani náležité vyjadrenia a vysvetlenia. Tvrdím, že aj vo vzťahu k nim zaujal
prvostupňový súd nesprávne stanoviská.
… Tiež zdôrazňujem, že napriek predloženým daňovým dokladom zadováženým
z obchodného registra, ktoré tvorili prílohu podanej žaloby a preukazujúce skutočnosť
o tom, že spol. M&J INVEST, s. r. o. o uvedených investíciách účtovala už pred zmenou
zmluvne dohodnutých podmienok, sa s týmto dôkazom riadne prvostupňový súd
nevysporiadal, pretože zastáva ničím nepodložený názor, že spoločnosť o týchto nákladoch
vo svojom účtovníctve neviedla evidenciu...“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
Základné právo sťažovateľa J. M... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 2 Sžf/34/2012 zo dňa 18. 04. 2013
porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 2 Sžf/34/2012 zo dňa 18. 04. 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet jeho
právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa
§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V tejto súvislosti v sťažnosti
uvádza:
„... vzhľadom na závažnosť stavu vyvolaného súdmi preskúmavaným rozhodnutím
daňových orgánov si sťažovateľ, a to najmä s prihliadnutím na možný nepriaznivý dopad
na existenčné pomery v prípade jeho vykonania, dovoľuje požiadať, aby do času
rozhodnutia o tejto sťažnosti súd uložil Finančnému riaditeľstvu SR, Daňového úradu
Trenčín, aby sa dočasne zdržal vykonávania oprávnenia podľa právoplatného rozhodnutia
č... v spojení s rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici
č..., ktoré rozhodnutia boli predmetom preskúmavacieho konania súdmi a súvisiaci
s rozhodnutím, ktoré je sťažovateľom touto sťažnosťou napadnuté.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená,
že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru,
možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá
nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013 potvrdil
rozsudok krajského súdu, pričom uviedol:
„Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský sud sa náležite a v súlade
so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne ako i tvrdeniami
žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení
v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia
krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že krajský súd ako aj správne orgány
pochybili, keď časovo a osobne neodlíšili právne vecné súvzťažnosti právnych úkonov
žalobkyne, osoby M. K. ako spoločníka a spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. pri posudzovaní
času a rozsahu vykonania rekonštrukčných prác, t. j. technického zhodnotenia predmetných
nehnuteľností, taktiež nesprávne vyhodnotili zmeny v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o.
a s tým súvisiace vysporiadnie záväzkov, odvolací súd poukazuje na to, že tieto tvrdenia
žalobkyne nemajú oporu v spisovom materiály.
Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že to boli práve na seba nadväzujúce právne
úkony žalobkyne pri nakladaní s nehnuteľnosťami, ako aj s obchodnými podielmi
v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., ktoré viedli správne orgány k záveru, že s ohľadom
na úzke personálne prepojenie všetkých zainteresovaných subjektov (jednoosobová
spoločnosť s ručením obmedzeným, v ktorej jedinou spoločníčkou ako aj konateľkou bola
v rozhodnom čase žalobkyňa, ktorá de facto uzatvárala zmluvy sama so sebou ako fyzickou
osobou), duplicitné úhrady za zhodnotenie nehnuteľností (najprv žalobkyňa ako jediná
spoločníčka a konateľka v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. na svoje náklady predmetné
nehnuteľnosti zrekonštruovala a následne ako fyzická osoba za túto rekonštrukciu
spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., potom, ako svoj obchodný podiel v tejto spoločnosti
previedla na p. K., znovu zaplatila), ale najmä neexistenciu dodacích listov a preberacích
protokolov, ktoré by dokumentovali, skutočný rozsah a cenu vykonaných prác, nevedomosť
p. K. o uskutočnení a dodávke rekonštrukčných prác a napokon aj výšku sumy uhradenej
v hotovosti (ktorej jediným potvrdením je príjmový pokladničný doklad, ktorý možno
vystaviť kedykoľvek, kýmkoľvek a na akúkoľvek sumu, navyše ako tomu bolo v danom,
prípade bez toho, aby sa deklarovaný príjem akokoľvek odzrkadlil v účtovníctve
prijímajúceho – t. j. spoločnosti M&J INVEST, s. r. o.), je sporná faktúra vystavená
na sumu 13 485 000 Sk pochybná a jej cieľom aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
nič iné, ako zníženie daňového základu. Za týchto okolností postupovali správne orgány
v súlade so zákonom, keď túto faktúru ako výdavok v zmysle § 8 ods. 5 zákona
o DP neuznali.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobkyne.
Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré
žalobkyňa namietala už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite
vysporiadal.“
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní všeobecných súdov v systéme
správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 102/2011-68
z 28. marca 2012, ktorým žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zamietol. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že dodávateľská
spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. vystavila žalobkyni ako odberateľke spornú faktúru č..., na
základe ktorej fakturovala sumu 13.485.000,- Sk a následne vystavila dňa 9. júla 2006
príjmový pokladničný doklad, v zmysle ktorého žalobkyňa uhradila spoločnosti sumu
13.485.000,- Sk v hotovosti. Sporná medzi účastníkmi konania bola skutočnosť, či výdavok
fakturovaný faktúrou č... za rekonštrukciu a výstavbu prenajatej nehnuteľnosti boli
vykonané dodávateľom uvedeným na faktúre (spoločnosťou M&J INVEST s. r. o.)
a či za vykonané práce žalobkyňa skutočne zaplatila tomuto dodávateľovi v hotovosti sumu
13.485.000,- Sk na: základe príjmového pokladničného dokladu zo dňa 9. júla 2006, teda
či výdavok 13.485.000,- Sk bol, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. daňovým
výdavkom, ktorého vynaloženie na daňové účely žalobkyňa dostatočne preukázala. V tomto
prípade dospel tunajší krajský súd k záveru, že z dôvodov, na ktoré poukázal už správca
dane, ako aj žalovaný nebol žalobkyňou uplatnený daňový výdavok v sume 13.485.000,- Sk,
dostatočne preukázaný. V tejto súvislosti má krajský súd za to, že žalovaný, ako aj správca
dane postupovali pri hodnotení dôkazov v súlade s § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
a dokazovanie vykonali v súlade s § 29 uvedeného zákona. V prejednávanej veci žalobkyňa
predložila len dodací list k faktúre č..., na ktorom je síce ako predpokladaná uvedená suma
13.485.000,- Sk, avšak tunajší súd súhlasí so záverom žalovaného, že takýto dodací list
nedokumentuje aj reálne dodanie fakturovaných prác. Ďalšími dôvodmi, ktoré viedli krajský
súd k vyššie uvedenému záveru je aj skutočnosť, že v zozname predložených pohľadávok
spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. sa nenachádzala žiadna pohľadávka z titulu vložených
investícií. Podľa protokolu o odovzdaní a prevzatí účtovníctva pri prevode obchodného
podielu, spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. pohľadávku v sume 13.485.000,- Sk voči
žalobkyni neevidovala. Pri prevode obchodného podielu spoločnosti M&J INVEST, s r. o.
nebolo súčasťou aktív obstaranie rekonštrukcie. Napokon spoločnosť M&J INVEST, s. r. o.
nemala v účtovníctve zahrnutý obstarávaný dlhodobý majetok, ktorý by dokumentoval
obstaranie technického zhodnotenia v sume 11.331.933,- Sk bez DPH. Naviac je potrebné
uviesť, že medzi žalobkyňou a spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o. bola uzavretá dohoda
o kompenzácii príjmov za nájomné a nákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Preto
nebolo dôvodné, aby žalobkyňa preplatila náklady na rekonštrukciu pri prevode
obchodného podielu spoločnosti M&J INVEST s. r. o. Vzhľadom na uvedené sa krajský súd
stotožnil so všetkými dôvodmi, pre ktoré žalovaný neuznal žalobkyňou uplatnený výdavok v
sume 13.485.000,- Sk za daňový výdavok v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z., na
ktoré opätovne poukázala zástupkyňa žalovaného aj na pojednávaní dňa 28. marca 2012.
Na záver krajský súd uzatvára, že ak daňový výdavok podľa spornej faktúry č... nebol
preukázateľne uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom formálnu existenciu
faktúry, ako aj preukázanie zaplatenia sumy na nej uvedenej, napr. pokladničným
dokladom, nemožno považovať za dostatočné a nespochybniteľné preukázanie vzniku
predmetného daňového výdavku, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal krajský súd za to, že žalobkyňa
v konaní vierohodne a dostatočne, tak ako to vyžaduje § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.
nepreukázala že sporné výdavky v sume 13.485.000,- Sk, o ktorých účtovala v roku 2008
ako o výdavkoch za rekonštrukciu a výstavbu v zmysle spornej faktúry boli preukázateľne
vynaložené na uvedený daňový účel. Žalovaný, ako aj správca dane zabezpečili
v prejednávanej veci potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili, vyvodili z nich správny
právny záver a správne aj rozhodli o vyrubení rozdielu dane z príjmov fyzických osôb
za zdaňovacie obdobie roku 2008 žalobkyni vo výške 77.564,89 Eur. Správne orgány tak
rozhodli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j
ods. 1 O. s. p.“
V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľky
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa
názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla
nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky
proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že výklad príslušných ustanovení
zákona o dani z príjmov [§ 2 písm. i), § 8 ods. 2 a 5, § 21 ods. 1] žalovaným a správcom
dane bol arbitrárny, pričom ani krajský súd a ani najvyšší súd uvedené pochybenie
správnych orgánov nenapravili. Sťažovateľka spochybňuje záver konajúcich súdov
(a príslušných správnych orgánov), že nepreukázala daňový výdavok spočívajúci
v zaplatení sumy 13 485 000 Sk obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., na základe
faktúry č...
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah vyjadrenia žalovaného
k žalobe sťažovateľky a tiež uviedol obsah administratívneho spisu, pričom hodnotil
tiež zistenia a závery správnych orgánov. Z tohto odôvodnenia vyplýva, že správca dane
poukázal na obsah zmluvy o správe nehnuteľností (nájme) z 15. apríla 2005 a jej dodatku
z 2. júla 2006, podľa ktorého obchodná spoločnosť M&J INVEST, s. r. o., bola povinná
vykonať na vlastné náklady rekonštrukciu relevantných nehnuteľností, ktoré mala v nájme,
do 30. októbra 2005. Následne náklady na rekonštrukciu mohla odpisovať a podľa zmluvy
nájomné na dobu 5 rokov bolo dojednané v sume 0 Sk. Správne orgány konštatovali,
že týmto získala sťažovateľka nepeňažný príjem a tiež došlo ku kompenzácii príjmov
z prenájmu a nákladov na rekonštrukciu (technické zhodnotenie) nehnuteľností. V tomto
smere sťažovateľka v žalobe uviedla, že obchodná spoločnosť M&J INVEST, s. r. o.,
náklady rekonštrukcie skutočne odpisovala, čo vyplýva z daňových priznaní do prevodu
obchodného podielu (s. 2 odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pozn.).
Podľa sťažovateľky uvedený právny názor neobstojí z dôvodu, že uvedenú úpravu
vzájomných práv a povinností zmenil dodatok k zmluve o správe nehnuteľností
z 2. júla 2006 uzavretý po prevode obchodného podielu na M. K., podľa ktorého náklady
na rekonštrukciu nehnuteľností sťažovateľka dodatočne refunduje obchodnej spoločnosti
M&J INVEST, s. r. o. V tejto súvislosti sú relevantné zistenia a závery správnych orgánov,
ktoré poukázali na to, že skutočný rozsah a cena prác nebola preukázaná dodacími listami
a preberacími protokolmi. Jediný predložený doklad – dodací list k faktúre č..., obsahuje len
predpokladanú cenu prác, avšak nepreukazuje skutočné dodanie, rozsah a cenu týchto prác.
Sťažovateľka podľa správnych orgánov nepredložila rozpočet nákladov, ktorý mal byť
súčasťou predmetnej faktúry. Správne orgány tiež poukázali na výpoveď M. K., ktorý
nevedel, kto a kedy stavebné práve vykonal, tieto práce podľa neho riadila a preberala
sťažovateľka ako bývalá konateľka obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., rozpočet
a ostatné doklady k rekonštrukcii nemal, pretože sa stal konateľom až 23. júna 2006.
Správne orgány tiež uviedli, že M&J INVEST, s. r. o., nepodala daňové priznanie za r. 2006
a v štyroch relevantných daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty nebola zahrnutá
faktúra č... Na tomto základe dospeli k záveru, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala
predmetný daňový výdavok.
Sťažovateľka spochybňuje ďalšie závery správnych orgánov týkajúcich sa obsahu
účtovníctva, zoznamu pohľadávok, aktív a obsahu protokolu o odovzdaní a prevzatí
účtovníctva pri prevode obchodného podielu s tým, že k uzavretiu dodatku k zmluve
o správe nehnuteľností došlo až po prevode obchodného podielu, preto namietané
údaje v príslušnej dokumentácii nemohli byť uvedené. Táto „obrana“ sťažovateľky však
nijako nespochybňuje predchádzajúce zistenia, ktoré podľa ústavného súdu tvoria
dostatočný podklad pre namietaný rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu.
Možno akceptovať námietku sťažovateľky, že nemôže zodpovedať za prípadné
nedostatky v účtovníctve iného subjektu, t. j. M&J INVEST, s. r. o., zároveň však ústavný
súd akceptuje právne závery správnych orgánov v tom, že sťažovateľka nepreukázala
uplatnené daňové výdavky k svojej daňovej povinnosti týkajúcej sa jej zdaniteľného príjmu
z predaja nehnuteľností. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že tieto neuplatňovali
zodpovednosť voči sťažovateľke za prípadné porušenia zákonných povinností obchodnou
spoločnosťou M&J NVEST, s. r. o.; poukazovanie na nedostatky v obsahu účtovníctva
a v iných dokumentoch (daňových priznaniach) M&J INVEST, s. r. o., tvorí podpornú,
nie však ich rozhodujúcu argumentáciu pre nimi urobené právne závery.
Námietku sťažovateľky o tom, že nemala možnosť vyjadriť sa ku kompenzácii
nájomného a nákladov za rekonštrukciu, čím jej správne orgány odňali možnosť konať
v správnom (daňovom) konaní, nemožno akceptovať. Z odôvodnenia namietaného rozsudku
najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu vyplýva, že kompenzácia uvedených plnení
je obsahom zmluvy o správe nehnuteľností z 15. apríla 2005, ktorú uzavrela sťažovateľka
s M&J INVEST, s. r. o. Záver, ktorý správne orgány odvodili z tohto skutkového zistenia,
bol výsledkom dokazovania a hodnotenia dôkazov a vyjadrili ho vo svojich rozhodnutiach,
s ktorými sa sťažovateľka mala možnosť oboznámiť. Sťažovateľka sa k týmto
skutočnostiam vyjadrila v odvolaní a aj v sťažnosti. Nemožno akceptovať jej právny názor,
že správne orgány mali vopred informovať účastníka príslušného správneho konania o tom,
ako budú hodnotiť určitý dôkaz a skutkové zistenia, prípadne aké právne závery z tohto
vyvodia. Hodnotenie každého dôkazu vykonáva správny orgán v súvislosti s inými dôkazmi
a zisteniami a vyjadruje ho až v odôvodnení svojho rozhodnutia; preto neobstojí námietka
sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať v správnom (daňovom) konaní.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v spojení
so závermi krajského súdu nie sú arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku v spojení
s odôvodnením rozsudku krajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre urobené právne
závery najvyššieho súdu, preto ich nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a preto
sú ústavne udržateľné. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej
postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
právneho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor
svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najmä príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov
takéto nedostatky nevykazuje.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd
zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, a preto
sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 332/2012, IV. ÚS 119/07).
Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o namietanom porušení základných práv
alebo slobôd podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, mohlo by sa v tomto konaní uvažovať o porušení
čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení so záverom o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel
k záveru o možnom porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť
ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd tiež nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie čl. 12
ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom
najvyššieho súdu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4,
čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžf 34/2012 z 18. apríla 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014