Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 5/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpenej

JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Bohuslava Majchráka, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca

dane“) dodatočným daňovým výmerom... vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov

fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 77 564,89 €. Predmetné

rozhodnutie správcu dane potvrdilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (Daňové

riaditeľstvo Banská Bystrica) (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č...

Proti rozhodnutiu žalovaného podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného a tiež zákonnosť rozhodnutia správcu dane. O jej žalobe rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -68 z 28. marca 2012 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2013 tak, že potvrdil rozhodnutie

krajského súdu.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnosti poukazuje na obsah odôvodnenia

rozsudku krajského súdu a namietaného rozsudku najvyššieho súdu a tiež podrobne uvádza

obsah odvolania, ktorý podala proti rozsudku krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti predovšetkým vyplýva, že sťažovateľka spochybňuje záver

správcu dane a žalovaného a tiež konajúcich súdov o tom, že dostatočne nepreukázala

daňový výdavok podľa o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) v sume 13 485 000 Sk, pretože

nepreukázala, že tieto náklady vynaložila na uvedený účel, t. j. na technické zhodnotenie,

údržbu alebo opravu relevantných nehnuteľností.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„… vo veci konajúce orgány verejnej moci, naposledy Najvyšší súd Slovenskej

republiky:

… vykladajú ustanovenia daňových predpisov vzťahujúcich sa na práva a povinnosti

sťažovateľa ako daňového subjektu a na preukázaný skutkový stav v daňovom konaní,

vo vzťahu ku ktorému sa následne viedlo preskúmavacie konanie súdom, arbitrárne

a ústavne nekonformným (neprípustným) spôsobom jednostranne a na jeho neprospech;

… účelovo prehliadajú sťažovateľom ako daňovým subjektom v rámci hodnotenia

dokazovania vykonaného daňovom konaní správcom dane vykonané dôkazy vo vzťahu

ku skutočnostiam vzťahujúcim sa daňové konanie, ich výpovednú hodnotu, hodnotenia

arbitrárne a ústavne nekonformným (neprípustným) spôsobom jednostranne a na jeho

neprospech.

Jedná sa najmä o preukázané skutočnosti vypočutým svedkom M. K. potvrdzujúce

reálnu výplatu a prevzatie spornej sumy vyplývajúcej z účtovného dokladu na zúčtovanie

hodnoty realizovaných nákladov (investícií);

… súdy konštatujú skutočnosti, ktoré nemajú základ v preskúmavanom spise

a odvolaním sa na ne vytvárajú priestor na arbitrárne a ústavne nekonformné (neprípustné)

rozhodnutie na neprospech sťažovateľa. Pritom nie je pochopená podstata žaloby vo vzťahu

k v nej označeným dôkazom konajúcimi súdmi;

… nelogickým, neprípustným spôsobom prezentovania hypotetických úvah

o povinnostiach sťažovateľa − ako daňového subjektu, ktoré vo vzťahu k preukaznej

povinnosti súvisiacej s daňovými nákladmi (výdavkami) nevyplývajú z právnych noriem,

je prejavená len tendencia nájsť argument pre zdôvodnenie rozhodnutia na jeho neprospech

− zdôraznené ničím nepodloženého tvrdenia účelové konania za účelom zníženia základu

dane.

... aj z kontextu rozhodnutia odvolacieho Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že tento

svoje rozhodnutie podriadil presvedčeniu o tom, že vyhotovenie účtovného dokladu, ktorého

spornosť bola predmetom dôkazného konania pred daňovými orgánmi, bolo mojim konaním

za účelom znížiť daňový základ.

Pod ťarchou tohto presvedčenia odvolacieho súdu je potom ďalej cítiť to, že nebolo

správne pochopené v rámci odvolacieho konania moje tvrdenie o tom, že treba vnímať

každú z osôb, ktorej sa realizácia investícií a ich následná refundácia týkala, oddelene

a vždy v kontexte účelu, ktorý svojimi právnymi úkonmi tieto osoby sledovali vo vzťahu

k vysporiadaniu svojich záväzkov.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potom zrejmé, že odvolací súd nemohol správne

pochopiť skutočnosti o tom, že ja, ako fyzická osoba, aj keď som bola v čase uzatvárania

určitých právnych úkonov spriaznenou osobou so spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o.,

pričom nemal z ničoho preukázané, že by tieto úkony neboli na ich vykonanie v mieste

a čase obvyklé. Výške investícií a ich zúčtovaniu svedčia aj listinné dôkazy predložené mnou

do daňového konania a to znalecké posudky vyhotovené na hodnotu nehnuteľností

v postupnosti podľa rozsahu vykonaných investícií na nehnuteľnostiach.

Ak odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že jednou zo základných zásad

daňového konania je komplexné posudzovania dôkazov a všetkých skutočností, ktoré

v daňovom konaní vyšli najavo, v ich vzájomnej súvislosti aj jednotlivo (touto zásadou

je viazané inak aj súdne konanie), potom tomuto tvrdeniu nezodpovedá skutočnosť

vyjadrená v odôvodnení jeho rozhodnutia, kedy sa NS absolútne nevenuje skutočnosti o

tom, že práve skutočnosť o vyplatení hodnoty investícií spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. v

čase, kedy som už nebola jej štatutárnym orgánom a ani spoločníčkou, a kedy tieto

inkasoval jej konateľ − M. K., ktorý túto skutočnosť jednoznačne pred daňovými orgánmi

v rámci svojho výsluchu, ako svedka, potvrdil.

S prihliadnutím na túto skutočnosť potom v kontexte všetkých dôkazov v konaní

nemôže obstáť tvrdenie Najvyššieho súdu SR o tom, že práve z vykonaného dokazovania

vyplýva, že moje tvrdenia o pochybení žalovaného pri zisťovaní rozsahu, času vykonania

technického zhodnotenia nehnuteľností a neodlíšenia právnych súvsťažností nemajú oporu

v spisovom materiály.

Zdôrazňujem, a to už po niekoľkýkrát, že nenesiem a nemôžem niesť zodpovednosť

za to, že spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. v čase, keď uvedenú účtovanú čiastku

za technické zhodnotenie stavieb inkasovala, nepodala daňové priznanie a nezúčtovala

uvedenú čiastku v tomto priznaní. Práve v kontexte sústavy právnych noriem SR je potom

potrebné poukázať na skutočnosť, že pokiaľ takýmto spôsobom by bolo došlo ku kráteniu

daní spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o., musí za to niesť zodpovednosť osoba, ktorá takto

konala, a nie ja. Je ale asi podstatne jednoduchšie obrátiť sa na existujúci subjekt ako

na niekoho, od koho po zániku spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., by to bolo obtiažne.

Tvrdenie o tom, že by som mala inkasovať duplicitne platbu za vykonané investície

nemá logiku a ani žiaden základ v dokazovaní a preto nie je zrejmé, keď takúto skutočnosť

vo svojom rozhodnutí konštatuje odvolací Najvyšší súd SR, ako k takémuto tvrdeniu dospel.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom s prihliadnutím na konštantnú súdnu prax

Ústavného súdu SR vo vzťahu k spôsobu vykonania a hodnotenia dôkazov v konaní pred

všeobecnými súdmi a ďalej s poukazom na potrebu riadneho zdôvodnenia rozhodnutia

všeobecných súdov tak, aby poskytli vo veci ucelený pohľad na prejednávanú vec, tvrdím,

že z dôvodu, že všeobecné súdy spôsobom takéhoto procesného postupu v mojej veci

a konaním v rozpore s týmito zásadami a tak, že neprípustným arbitrárnym spôsobom

vyložili ustanovenia daňového zákona o spôsobe vykonávania dôkazov a preukázania

nákladov, porušili moje ústavné právo na spravodlivý proces.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uvádza, že „S prihliadnutím na rozhodnutie −

rozsudok odvolacieho Najvyššieho súdu SR a obsah jeho odôvodnenia a vo vzťahu

k podstate tejto sťažnosti sťažovateľa… má sťažovateľ jednoznačne za to, že konaním

odvolacieho súdu a porušením zásad vyjadrených v ust. §§ 3, 6, 120, 153 ods. 2, 250i a 250j

a z dôvodu nesprávneho, arbitrárneho výkladu ustanovení , ,

písm. b), ods. 5 písm. a) a d) a ) o dani z príjmov a ďalej tiež

jeho ustanovení o správe daní došlo k porušeniu

sťažovateľovi patriacich ústavných práv...“.

Sťažovateľka namieta, že konajúce súdy nenapravili svojvôľu správcu dane

a žalovaného, stotožnili sa s právnym názorom týchto správnych orgánov, že nepreukázala

sporný daňový výdavok, pričom neodôvodnili svoje rozsudky spôsobom, ktorý predpokladá

(ďalej aj „OSP“) a .

Sťažovateľka tvrdí, že v daňovom konaní bola preukázaná rekonštrukcia

a úprava (technické zhodnotenie) relevantných nehnuteľností. Opakovane nesúhlasí

so záverom, že „nebolo preukázané, že výdavok zaplatený M. K. bol výdavok preukázateľne

vynaložený na technické zhodnotenie nehnuteľností resp. rekonštrukciu“.

Sťažovateľka poukazuje tiež na zmluvu o správe nehnuteľností (nájme) z 15. apríla

2005 a na dodatok k zmluve o správe z 2. júla 2006, ktorý bol uzavretý až po prevode

obchodného podielu obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., a preto sa hodnota

záväzkov nemohla objaviť už v protokole pri prevode obchodného podielu. Sťažovateľka

v sťažnosti tiež uvádza:

„Nesprávny je aj vyslovený názor správcu dane, ktorý si následne osvojil aj žalovaný

a prvostupňový súd, že:

… bolo právom nájomcu o týchto investíciách účtovať a teda tým pádom nevznikol

na mojej strane nárok si takéto náklady uplatniť. Práve u nájomcu potom, ako došlo

ku zmene obsahu pôvodného záväzku a potom ako obdržal uvedenú sumu, bolo jeho

povinnosťou túto zaradiť do svojho účtovníctva a vo vzťahu k nej vykonať vysporiadanie

aj čo už v minulých obdobiach vo vzťahu k uplatneným odpisom investícií vynaložených

na prenajatý majetok. V prípade, že tento príjem by bol vyšší, uvedený rozdiel z hľadiska

predpisov daňového práva (Zákon o daní z príjmov) by musel zdaniť;

… počas trvania správy (nájmu) som nemala právo požadovať od nájomcu nájom

s prihliadnutím na jeho povinnosť do prenajatého majetku investovať − kompenzácia ceny

plnení, nakoľko tento stav bol aktuálny len do dňa uzavretia dohody o zmene obsahu

záväzku.

K týmto stanoviskám zdôrazňujem, že z dôvodu, že sa nimi uvedené inštitúcie

zaoberali až po skončení daňovej kontroly a tieto teda neboli v daňovom konaní predmetom

šetrenia, mi bola odňatá možnosť konať pred daňovými orgánmi tým, že som k nim nemohla

poskytnúť ani náležité vyjadrenia a vysvetlenia. Tvrdím, že aj vo vzťahu k nim zaujal

prvostupňový súd nesprávne stanoviská.

… Tiež zdôrazňujem, že napriek predloženým daňovým dokladom zadováženým

z obchodného registra, ktoré tvorili prílohu podanej žaloby a preukazujúce skutočnosť

o tom, že spol. M&J INVEST, s. r. o. o uvedených investíciách účtovala už pred zmenou

zmluvne dohodnutých podmienok, sa s týmto dôkazom riadne prvostupňový súd

nevysporiadal, pretože zastáva ničím nepodložený názor, že spoločnosť o týchto nákladoch

vo svojom účtovníctve neviedla evidenciu...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

Základné právo sťažovateľa J. M... podľa

v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa 18. 04. 2013

porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa 18. 04. 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet jeho

právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). V tejto súvislosti v sťažnosti

uvádza:

„... vzhľadom na závažnosť stavu vyvolaného súdmi preskúmavaným rozhodnutím

daňových orgánov si sťažovateľ, a to najmä s prihliadnutím na možný nepriaznivý dopad

na existenčné pomery v prípade jeho vykonania, dovoľuje požiadať, aby do času

rozhodnutia o tejto sťažnosti súd uložil Finančnému riaditeľstvu SR, Daňového úradu

Trenčín, aby sa dočasne zdržal vykonávania oprávnenia podľa právoplatného rozhodnutia

č... v spojení s rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici

č..., ktoré rozhodnutia boli predmetom preskúmavacieho konania súdmi a súvisiaci

s rozhodnutím, ktoré je sťažovateľom touto sťažnosťou napadnuté.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1

, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená,

že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru,

možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá

nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2013 potvrdil

rozsudok krajského súdu, pričom uviedol:

„Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský sud sa náležite a v súlade

so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne ako i tvrdeniami

žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení

v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia

krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že krajský súd ako aj správne orgány

pochybili, keď časovo a osobne neodlíšili právne vecné súvzťažnosti právnych úkonov

žalobkyne, osoby M. K. ako spoločníka a spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. pri posudzovaní

času a rozsahu vykonania rekonštrukčných prác, t. j. technického zhodnotenia predmetných

nehnuteľností, taktiež nesprávne vyhodnotili zmeny v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o.

a s tým súvisiace vysporiadnie záväzkov, odvolací súd poukazuje na to, že tieto tvrdenia

žalobkyne nemajú oporu v spisovom materiály.

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že to boli práve na seba nadväzujúce právne

úkony žalobkyne pri nakladaní s nehnuteľnosťami, ako aj s obchodnými podielmi

v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., ktoré viedli správne orgány k záveru, že s ohľadom

na úzke personálne prepojenie všetkých zainteresovaných subjektov (jednoosobová

spoločnosť s ručením obmedzeným, v ktorej jedinou spoločníčkou ako aj konateľkou bola

v rozhodnom čase žalobkyňa, ktorá de facto uzatvárala zmluvy sama so sebou ako fyzickou

osobou), duplicitné úhrady za zhodnotenie nehnuteľností (najprv žalobkyňa ako jediná

spoločníčka a konateľka v spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. na svoje náklady predmetné

nehnuteľnosti zrekonštruovala a následne ako fyzická osoba za túto rekonštrukciu

spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., potom, ako svoj obchodný podiel v tejto spoločnosti

previedla na p. K., znovu zaplatila), ale najmä neexistenciu dodacích listov a preberacích

protokolov, ktoré by dokumentovali, skutočný rozsah a cenu vykonaných prác, nevedomosť

p. K. o uskutočnení a dodávke rekonštrukčných prác a napokon aj výšku sumy uhradenej

v hotovosti (ktorej jediným potvrdením je príjmový pokladničný doklad, ktorý možno

vystaviť kedykoľvek, kýmkoľvek a na akúkoľvek sumu, navyše ako tomu bolo v danom,

prípade bez toho, aby sa deklarovaný príjem akokoľvek odzrkadlil v účtovníctve

prijímajúceho – t. j. spoločnosti M&J INVEST, s. r. o.), je sporná faktúra vystavená

na sumu 13 485 000 Sk pochybná a jej cieľom aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo

nič iné, ako zníženie daňového základu. Za týchto okolností postupovali správne orgány

v súlade so zákonom, keď túto faktúru ako výdavok v zmysle § 8 ods. 5 zákona

o DP neuznali.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobkyne.

Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré

žalobkyňa namietala už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite

vysporiadal.“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní všeobecných súdov v systéme

správneho súdnictva podľa piatej časti pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. -68

z 28. marca 2012, ktorým žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného zamietol. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že dodávateľská

spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. vystavila žalobkyni ako odberateľke spornú faktúru č..., na

základe ktorej fakturovala sumu 13.485.000,- Sk a následne vystavila dňa 9. júla 2006

príjmový pokladničný doklad, v zmysle ktorého žalobkyňa uhradila spoločnosti sumu

13.485.000,- Sk v hotovosti. Sporná medzi účastníkmi konania bola skutočnosť, či výdavok

fakturovaný faktúrou č... za rekonštrukciu a výstavbu prenajatej nehnuteľnosti boli

vykonané dodávateľom uvedeným na faktúre (spoločnosťou M&J INVEST s. r. o.)

a či za vykonané práce žalobkyňa skutočne zaplatila tomuto dodávateľovi v hotovosti sumu

13.485.000,- Sk na: základe príjmového pokladničného dokladu zo dňa 9. júla 2006, teda

či výdavok 13.485.000,- Sk bol, v zmysle daňovým

výdavkom, ktorého vynaloženie na daňové účely žalobkyňa dostatočne preukázala. V tomto

prípade dospel tunajší krajský súd k záveru, že z dôvodov, na ktoré poukázal už správca

dane, ako aj žalovaný nebol žalobkyňou uplatnený daňový výdavok v sume 13.485.000,- Sk,

dostatočne preukázaný. V tejto súvislosti má krajský súd za to, že žalovaný, ako aj správca

dane postupovali pri hodnotení dôkazov v súlade s

a dokazovanie vykonali v súlade s § 29 uvedeného zákona. V prejednávanej veci žalobkyňa

predložila len dodací list k faktúre č..., na ktorom je síce ako predpokladaná uvedená suma

13.485.000,- Sk, avšak tunajší súd súhlasí so záverom žalovaného, že takýto dodací list

nedokumentuje aj reálne dodanie fakturovaných prác. Ďalšími dôvodmi, ktoré viedli krajský

súd k vyššie uvedenému záveru je aj skutočnosť, že v zozname predložených pohľadávok

spoločnosti M&J INVEST, s. r. o. sa nenachádzala žiadna pohľadávka z titulu vložených

investícií. Podľa protokolu o odovzdaní a prevzatí účtovníctva pri prevode obchodného

podielu, spoločnosť M&J INVEST, s. r. o. pohľadávku v sume 13.485.000,- Sk voči

žalobkyni neevidovala. Pri prevode obchodného podielu spoločnosti M&J INVEST, s r. o.

nebolo súčasťou aktív obstaranie rekonštrukcie. Napokon spoločnosť M&J INVEST, s. r. o.

nemala v účtovníctve zahrnutý obstarávaný dlhodobý majetok, ktorý by dokumentoval

obstaranie technického zhodnotenia v sume 11.331.933,- Sk bez DPH. Naviac je potrebné

uviesť, že medzi žalobkyňou a spoločnosťou M&J INVEST, s. r. o. bola uzavretá dohoda

o kompenzácii príjmov za nájomné a nákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Preto

nebolo dôvodné, aby žalobkyňa preplatila náklady na rekonštrukciu pri prevode

obchodného podielu spoločnosti M&J INVEST s. r. o. Vzhľadom na uvedené sa krajský súd

stotožnil so všetkými dôvodmi, pre ktoré žalovaný neuznal žalobkyňou uplatnený výdavok v

sume 13.485.000,- Sk za daňový výdavok v zmysle , na

ktoré opätovne poukázala zástupkyňa žalovaného aj na pojednávaní dňa 28. marca 2012.

Na záver krajský súd uzatvára, že ak daňový výdavok podľa spornej faktúry č... nebol

preukázateľne uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom formálnu existenciu

faktúry, ako aj preukázanie zaplatenia sumy na nej uvedenej, napr. pokladničným

dokladom, nemožno považovať za dostatočné a nespochybniteľné preukázanie vzniku

predmetného daňového výdavku, v zmysle o dani

z príjmov.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal krajský súd za to, že žalobkyňa

v konaní vierohodne a dostatočne, tak ako to vyžaduje

nepreukázala že sporné výdavky v sume 13.485.000,- Sk, o ktorých účtovala v roku 2008

ako o výdavkoch za rekonštrukciu a výstavbu v zmysle spornej faktúry boli preukázateľne

vynaložené na uvedený daňový účel. Žalovaný, ako aj správca dane zabezpečili

v prejednávanej veci potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili, vyvodili z nich správny

právny záver a správne aj rozhodli o vyrubení rozdielu dane z príjmov fyzických osôb

za zdaňovacie obdobie roku 2008 žalobkyni vo výške 77.564,89 Eur. Správne orgány tak

rozhodli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j

ods. 1 “

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľky

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa

názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická

osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu

správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla

nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že výklad príslušných ustanovení

zákona o dani z príjmov [§ 2 písm. i), § 8 ods. 2 a 5, § 21 ods. 1] žalovaným a správcom

dane bol arbitrárny, pričom ani krajský súd a ani najvyšší súd uvedené pochybenie

správnych orgánov nenapravili. Sťažovateľka spochybňuje záver konajúcich súdov

(a príslušných správnych orgánov), že nepreukázala daňový výdavok spočívajúci

v zaplatení sumy 13 485 000 Sk obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., na základe

faktúry č...

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na obsah vyjadrenia žalovaného

k žalobe sťažovateľky a tiež uviedol obsah administratívneho spisu, pričom hodnotil

tiež zistenia a závery správnych orgánov. Z tohto odôvodnenia vyplýva, že správca dane

poukázal na obsah zmluvy o správe nehnuteľností (nájme) z 15. apríla 2005 a jej dodatku

z 2. júla 2006, podľa ktorého obchodná spoločnosť M&J INVEST, s. r. o., bola povinná

vykonať na vlastné náklady rekonštrukciu relevantných nehnuteľností, ktoré mala v nájme,

do 30. októbra 2005. Následne náklady na rekonštrukciu mohla odpisovať a podľa zmluvy

nájomné na dobu 5 rokov bolo dojednané v sume 0 Sk. Správne orgány konštatovali,

že týmto získala sťažovateľka nepeňažný príjem a tiež došlo ku kompenzácii príjmov

z prenájmu a nákladov na rekonštrukciu (technické zhodnotenie) nehnuteľností. V tomto

smere sťažovateľka v žalobe uviedla, že obchodná spoločnosť M&J INVEST, s. r. o.,

náklady rekonštrukcie skutočne odpisovala, čo vyplýva z daňových priznaní do prevodu

obchodného podielu (s. 2 odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pozn.).

Podľa sťažovateľky uvedený právny názor neobstojí z dôvodu, že uvedenú úpravu

vzájomných práv a povinností zmenil dodatok k zmluve o správe nehnuteľností

z 2. júla 2006 uzavretý po prevode obchodného podielu na M. K., podľa ktorého náklady

na rekonštrukciu nehnuteľností sťažovateľka dodatočne refunduje obchodnej spoločnosti

M&J INVEST, s. r. o. V tejto súvislosti sú relevantné zistenia a závery správnych orgánov,

ktoré poukázali na to, že skutočný rozsah a cena prác nebola preukázaná dodacími listami

a preberacími protokolmi. Jediný predložený doklad – dodací list k faktúre č..., obsahuje len

predpokladanú cenu prác, avšak nepreukazuje skutočné dodanie, rozsah a cenu týchto prác.

Sťažovateľka podľa správnych orgánov nepredložila rozpočet nákladov, ktorý mal byť

súčasťou predmetnej faktúry. Správne orgány tiež poukázali na výpoveď M. K., ktorý

nevedel, kto a kedy stavebné práve vykonal, tieto práce podľa neho riadila a preberala

sťažovateľka ako bývalá konateľka obchodnej spoločnosti M&J INVEST, s. r. o., rozpočet

a ostatné doklady k rekonštrukcii nemal, pretože sa stal konateľom až 23. júna 2006.

Správne orgány tiež uviedli, že M&J INVEST, s. r. o., nepodala daňové priznanie za r. 2006

a v štyroch relevantných daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty nebola zahrnutá

faktúra č... Na tomto základe dospeli k záveru, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala

predmetný daňový výdavok.

Sťažovateľka spochybňuje ďalšie závery správnych orgánov týkajúcich sa obsahu

účtovníctva, zoznamu pohľadávok, aktív a obsahu protokolu o odovzdaní a prevzatí

účtovníctva pri prevode obchodného podielu s tým, že k uzavretiu dodatku k zmluve

o správe nehnuteľností došlo až po prevode obchodného podielu, preto namietané

údaje v príslušnej dokumentácii nemohli byť uvedené. Táto „obrana“ sťažovateľky však

nijako nespochybňuje predchádzajúce zistenia, ktoré podľa ústavného súdu tvoria

dostatočný podklad pre namietaný rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu.

Možno akceptovať námietku sťažovateľky, že nemôže zodpovedať za prípadné

nedostatky v účtovníctve iného subjektu, t. j. M&J INVEST, s. r. o., zároveň však ústavný

súd akceptuje právne závery správnych orgánov v tom, že sťažovateľka nepreukázala

uplatnené daňové výdavky k svojej daňovej povinnosti týkajúcej sa jej zdaniteľného príjmu

z predaja nehnuteľností. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že tieto neuplatňovali

zodpovednosť voči sťažovateľke za prípadné porušenia zákonných povinností obchodnou

spoločnosťou M&J NVEST, s. r. o.; poukazovanie na nedostatky v obsahu účtovníctva

a v iných dokumentoch (daňových priznaniach) M&J INVEST, s. r. o., tvorí podpornú,

nie však ich rozhodujúcu argumentáciu pre nimi urobené právne závery.

Námietku sťažovateľky o tom, že nemala možnosť vyjadriť sa ku kompenzácii

nájomného a nákladov za rekonštrukciu, čím jej správne orgány odňali možnosť konať

v správnom (daňovom) konaní, nemožno akceptovať. Z odôvodnenia namietaného rozsudku

najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu vyplýva, že kompenzácia uvedených plnení

je obsahom zmluvy o správe nehnuteľností z 15. apríla 2005, ktorú uzavrela sťažovateľka

s M&J INVEST, s. r. o. Záver, ktorý správne orgány odvodili z tohto skutkového zistenia,

bol výsledkom dokazovania a hodnotenia dôkazov a vyjadrili ho vo svojich rozhodnutiach,

s ktorými sa sťažovateľka mala možnosť oboznámiť. Sťažovateľka sa k týmto

skutočnostiam vyjadrila v odvolaní a aj v sťažnosti. Nemožno akceptovať jej právny názor,

že správne orgány mali vopred informovať účastníka príslušného správneho konania o tom,

ako budú hodnotiť určitý dôkaz a skutkové zistenia, prípadne aké právne závery z tohto

vyvodia. Hodnotenie každého dôkazu vykonáva správny orgán v súvislosti s inými dôkazmi

a zisteniami a vyjadruje ho až v odôvodnení svojho rozhodnutia; preto neobstojí námietka

sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať v správnom (daňovom) konaní.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v spojení

so závermi krajského súdu nie sú arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku v spojení

s odôvodnením rozsudku krajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre urobené právne

závery najvyššieho súdu, preto ich nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a preto

sú ústavne udržateľné. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej

postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

právneho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najmä príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov

takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s namietaným porušením a ústavný súd

zdôrazňuje, že a majú charakter ústavných princípov, a preto

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. , ).

Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o namietanom porušení základných práv

alebo slobôd podľa alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, mohlo by sa v tomto konaní uvažovať o porušení

a len v spojení so záverom o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel

k záveru o možnom porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení a .

Ústavný súd tiež nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie čl. 12

ods. 4, , a namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a porušenia , , ,

, a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. apríla 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014