Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-10C/34/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B. nar. XX.XX.XXXX, C. XX, D., zastúpená: JUDr. Tomáš Čverčko, advokát, Čajakova 5, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 1.220,66 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 13. decembra 2022, č. k. -244

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice II, výkon súdnictva z ktorého prešiel od 1. júna 2023 na Mestský súd Košice na základe o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene v znení neskorších predpisov, v aktuálnom znení (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“), napadnutým rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 1.220,66 eura s príslušenstvom (úrokmi z omeškania), v podstatnom na podklade tvrdenia, že je spoluvlastníčkou pozemkov (parcela registra „C“ č. 4311/65, parcela registra „C“ č. 4311/68, parcela registra „C“ č. 4311/69, parcela registra „C“ č. 4311/72, parcela registra „C“ č. 4311/75, parcela registra „C“ č. 4311/79, parcela registra „C“ č. 4311/83 a parcela registra „C“ č. 4312/59, zapísaných na LV č. XXXXX v katastrálnom území B.) v lokalite Borovicový háj, ktorá je v zmysle strategického dokumentu mesta Košice - Miestneho územného systému ekologickej stability (MÚSES) schváleného uznesením č. 811/2013 MZ špecifikovaná ako Mestské biocentrum regionálneho významu BC – RM, a teda má charakter verejnej zelene, prevádzkované žalovaným, pričom právny režim užívania pozemkov nie je medzi stranami upravený. Za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu v období od 23.5.2020 do 22.5.2022 si žalobkyňa uplatnila náhradu zodpovedajúcu obvyklej výške nájmu a veľkosti jej spoluvlastníckych podielov.

2. Súd prvej inštancie vzal za skutkový základ napadnutého rozsudku tvrdenia žalobkyne, považujúc ich za nesporné ohľadne vlastníctva nehnuteľností, ich výmery a skutočnosti, že pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne sú situované v lokalite „Borovicový háj“ a sú súčasťou verejného priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene, prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov, spĺňajúce znaky verejného priestranstva. Skutkovo ustálil, že „Borovicový háj“ vznikol po r. 1960, od počiatku bol identifikovaný na parcelách č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X A. XXXX/X v celkovej výmere 11,4245 ha evidovaných do roku 1987 ako les v lesnom a pôdnom fonde a po tomto roku sa zámerom Národného výboru mesta Košice mala z Borovicového hája vytvoriť mestská zeleň - obvodový park, správou ktorého bol poverený Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu

30.11.1987 odovzdal Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice, čo vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987. Doplnil, že ku dňu účinnosti právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom z 28.6.1991 bol tento majetok odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14. mája 1991 ako rozpočtová organizácia mesta, ktoré skutočnosti mal preukázané z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle o majetku obcí z 3.5.2004.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení a o majetku obcí, a o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „) a , , (ďalej len „“). V prvom rade venoval pozornosť charakteru lokality Borovicový háj. K nedostatkom delimitačného protokolu, ktoré žalobkyňa namietala, uviedol, že tento má len deklaratórny charakter. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobkyne, že verejná zeleň vznikla až 19.12.1991 vyhlásením VZMN č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, argumentujúc, že už v zápisnici z pracovného stretnutia ohľadom územného rozhodnutia akcie „Borovicový háj“ v lokalite D.

- E., konaného 8. 3. 1985 na odbore výstavby, ÚPaA Košice II bolo prejednávané budovanie zelene - obvodového parku mesta Košíc, pričom sa rátalo s vybudovaním verejného osvetlenia, odpočívadiel, vyhliadkových bodov, s farebným spestrením sadov, konštrukciou asfaltových chodníkov, pričom táto zeleň mala byť následne prebudovaná na park, k čomu však do účinnosti nedošlo. Podľa jeho úvah to nič nemení na tom, že Borovicový háj, aj po jeho vyňatí z lesného a pôdneho fondu v roku 1987, bol užívaný ako verejná zeleň a ako celok prešiel k 1.5.1991 na žalovaného. Vyporiadal sa s argumentáciou žalobkyne spochybňujúcou právoplatnosť rozhodnutia o využití územia z 15.III.1985 a rozsah územného rozhodnutia vo vzťahu k tam uvedeným parcelám, poukázaním na fakt, že lokalita „Borovicový háj“ sa využívala ako vnútromestský park majúci charakter verejnej zelene prístupný verejnosti, pričom v danom prípade ide podľa názoru súdu prvej inštancie nepochybne o pozemky odlišné od pozemkov, na ktorých sú plochy zelene - sady, parky, ktoré sú stavbami podľa stavebného zákona, teda pozemky existujúce nezávisle od stavieb, a zároveň nie sú tieto plochy zelene považované za stavbu, ani neprináležia k inej stavbe. V tejto časti uzavrel, že „Borovicový háj je verejnou zeleňou, ktorá prešla do vlastníctva žalovaného podľa osobitného predpisu - a to ku dňu účinnosti tohto zákona 1.5.1991, čím boli splnené podmienky pre aplikáciu na prejednávaný prípad, keďže podľa sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň.“ V tomto kontexte dospel k záveru, že k pozemkom, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a predmetom sporu, vzniklo na základe k 1.7.2009 vecné bremeno v prospech žalovaného a žalobkyni za obmedzenie jej vlastníckeho práva prislúcha nárok na náhradu. Ešte pred tým ako posúdil námietku premlčania nároku žalobkyne vznesenú zo strany žalovaného vyporiadal sa s otázkou charakteru (povahy) tejto na ´hrady za vecne´ bremeno. Keďže neobsahuje u´pravu ty´kaju´cu sa priznania na´hrady za zriadenie vecne´ho bremena, poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý opakovane rozhodol o tom, že náhrada za vecné bremeno podľa je náhradou jednorazovou. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným dospel k záveru, že právo žalobkyne na zaplatenie náhrady za vecné bremeno (uplatnenej za obdobie od 23.5.2020 do 22.5.2022) je premlčané, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej dobe troch rokov, počítanej odo dňa účinnosti , t.j. od 1.7.2009, keď žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 23.5.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej doby. Z tohto dôvodu súd prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. , (ďalej len „“) tak, že žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne preukázateľne trovy účelne vynaložené nevznikli.

4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, z odvolacích dôvodov podľa ust. la za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval dôvody napadnutého rozsudku, ustanovenia , a mal za to, že žalovaný žiadnym z predložených listinných dôkazov v konaní nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred rokom 1990 verejnou zeleňou a stavbou. Podľa žalobkyne „verejná zeleň“ v lokalite Borovicový háj mala vzniknúť dňa 19.12.1991, teda až po účinnosti , čo bolo preukázané protestom prokurátora, ktorým došlo k zrušeniu VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, vydaného dňa 19.12.1991. Zastávala názor, že na predmet žaloby sa nemôže aplikovať Z ustanovení cit. zákona jej vyplynula ako nevyhnutná podmienka právoplatné územné, stavebné a kolaudačné rozhodnutie (posledná časť prvej vety ), ktoré žalovaný v konaní nepredložil. Citovala ďalej ust. o majetku obcí, na ktorý ako osobitný predpis odkazuje ust. Veci a majetkové práva nadobúdala obec dňom účinnosti tohto zákona t.j. ku dňu 1.5.1991. Ak sa má teda aplikovať , je nevyhnutné, aby ku dňu 1.5.1991 existovala verejná zeleň. Zeleň (nie verejná zeleň) však vznikla až dňa 19.12.1991, teda 7 mesiacov po účinnosti , a to vyhlásením VZN č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, a teda podľa názoru žalobkyne nemohla prejsť na žalovaného, ak ku dňu 1.5.1991 (účinnosť ) neexistovala. Poukázala tiež na to, že písomný protokol o prechode vlastníctva v zmysle bol spísaný až dňa 3.5.2004. Tvrdila, že do roku 1987 Borovicový háj bol lesom, a nie verejnou zeleňou a nebol ani stavbou, nakoľko neexistujú o tom žiadne doklady a dôkazy. Práve naopak rozhodnutie Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 27.1.1987 hovorí o opaku. Podľa žalobkyne pre rozhodnutie bola podstatnou právna otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná zeleň“ z hľadiska posúdenia tejto kategórie ako predmetu občiansko-právnych vzťahov pre účely výkladu príslušných ustanovení o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vytla súdu, že neurčil kritériá pre posúdenie lokality „Borovicový háj“ ako veci v právnom zmysle a nevymedzil činnosti zakladajúce vytvorenie stavby „Borovicový háj“. Rozsudok súdu bol podľa nej týmto zaťažený vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V zmysle je aplikačný rozsah zákona daný iba v prípade, ak verejná zeleň „prešla do vlastníctva obce“. Zo skutočnosti, že tento zákon hovorí o prechode vlastníctva je zrejmé, že verejná zeleň subsumovaná pod ust. tohto zákona musí byť spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, teda sa musí jednať o samostatnú vec v právnom slova zmysle. Poukázala na vývoj právnej kategórie veci ako objektu občiansko-právnych vzťahov, ktorý nastal počas rozhodného obdobia a citovala ust. , v znení účinnom ku dňu 30.11.1987 (prvý prevod „Borovicový háj “) a v zhodnom znení účinnom ku dňu 1.7.2009 (dátum účinnosti čl. I ). Z výkladu a contrario (podľa ktorého stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku) je zrejmé, že princíp superficio solo cedit sa neuplatní iba v prípade stavieb - teda iba na stavby sa v právnom poriadku Slovenskej republiky vzťahuje princíp aedificatio non solo cedit. Z uvedeného vyplýva, že každá verejná zeleň (resp. porasty a stromy, ktoré tvoria takúto plochu), ktoré nie sú stavbou v zmysle , sa stávajú súčasťou pozemku, na ktorom sa ako biotop nachádzajú. Poukázala ďalej na závery právnej doktríny: „Súkromnoprávny pojem stavby nie je totožný s pojmom stavby podľa administratívnych predpisov (...)“ [Fekete, I.: Princíp akcesority a vlastnícke právo k pozemku]. Podľa názoru žalobcu pojem „verejná zeleň“ je možné gramatickým a systematickým výkladom porovnať s administratívno- právnym vymedzením pojmu „park“. Pojem „zeleň“, resp. „park“ v čase prvého prevodu „Borovicový háj“ nevymedzovali príslušné stavebné predpisy (stavebný o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Ak by tomu aj tak bolo, samo o sebe by to nepostačovalo na to, aby objekt ako „zeleň“ a „park“ nadobudol charakter veci v právnom slova zmysle. Objekty spadajúce pod kategóriu verejná zeleň podľa musia byť samostatnou vecou, majúcou povahu stavby v občiansko-právnom zmysle, pri ktorej musí byť jednoznačne preukázané, že došlo k jej vytvoreniu ľudskou činnosťou. Vo vzťahu k lokalite „Borovicový háj“ nebolo stotožnené vykonanie takých prác, ktoré by bolo možné považovať za vytvorenie stavby ako samostatnej veci v právnom slova zmysle, resp. žalovaný nepreukázal, že také úkony vykonal jeho právny predchodca. Mala za to, že úpravy lokality „Borovicový háj“ neboli vykonané v takej miere, aby táto zmenila svoj charakter prírodou vytvoreného územia; zalesnenie tohto územia existovalo ešte pred akýmikoľvek aktivitami realizovanými právnym predchodcom žalovaného, ktorý mal realizovať len výhradne administratívno-technické úkony týkajúce sa príslušného územia. V prípade, ak „verejná zeleň“ nie je stavbou, nie je daný rozdiel vo

vlastníctve k verejnej zeleni a k jednotlivým pozemkom (keďže vlastníkom biotopu sú po celý čas pôvodní vlastníci pozemkov). Preto k takejto „verejnej zeleni“ podľa o majetku obcí podľa žalobkyne neprechádza vlastníctvo zo štátu na obec (bez prevodu súvisiacich pozemkov, na ktorých sa má zeleň nachádzať). Ďalej citovala závery z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 28.2.2006. Mala za to, že žalovaným predložené dokumenty nie sú pre účel vymedzenia stavby dostatočne určité, keďže umiestnenie lokality „Borovicový háj“ v rozhodnom čase konca 80. rokov 20. storočia vôbec neidentifikujú. Rozhodnutie ObNV v Košiciach zo dňa 15.3.1985 predložené žalovaným bolo vydané pre iné parcely, pričom toto rozhodnutie ani nikdy nenadobudlo právoplatnosť, čo vyplýva aj zo samotnej doložky právoplatnosti. Jedná sa preto o paakt, bez právnych účinkov (rozsudok NS SR sp. zn. a nadväzujúci nález Ústavného súdu SR sp. zn. , v obdobnej veci vyvlastňovacieho konania, v ktorom sa konalo s niekým iným ako s účastníkom konania). Z uvedeného je zrejmé, že na príslušných pozemkoch sa nejedná o stavbu, majúcu povahu verejnej zelene, ale len zalesnený biotop/zeleň, ktorá mala byť prebudovaná na obvodový park. K výstavbe parku mal právny predchodca žalovaného pristúpiť až po majetkovoprávnom vysporiadaní, k čomu však nikdy nedošlo. Podľa žalobkyne na pozemkoch, o ktoré ide vo veci samej, neboli realizované také úpravy, ktoré by založili vznik novej veci označovanej „Borovicový háj.“ Lokalita „Borovicový háj“ nie je vec v právnom slova zmysle a ako samostatná stavba nikdy nevznikla. Vlastníctvo drevín v tejto lokalite nasleduje vlastníctvo pozemkov, na ktorých sa nachádzajú. Právny predchodca žalovaného vlastníctvo k týmto pozemkom nenadobudol, preto aplikácia na tento prípad je vylúčená. V ďalšej časti odvolania sa žalobca vyjadril k predpokladom vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu podľa Z.z a prezentovala svoj interpretačný náhľad na rozsah primeraného použitia úpravy usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami ( ) na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň ( ). Podľa jej nazerania primerané použitie úpravy vzťahujúcej sa na stavby, predpokladá vylúčenie tých aspektov, ktoré sú späté s charakteristickými znakmi stavieb. Rozdielny prístup pri usporiadaní pomerov podporuje podľa odvolateľky napríklad tiež okolnosť, že stavby - na rozdiel od verejnej zelene, sú evidované v katastri nehnuteľností a aj fakt, že vo vzťahu k verejnej zeleni - na rozdiel od stavieb, nemožno plniť povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecného bremenu ( ), ale vecnému bremenu by v takom prípade zodpovedala povinnosť zdržať sa odstraňovania biotopov verejnej zelene. Súd prvej inštancie jasne a presvedčivo neozrejmil skutočnosti vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom právneho posúdenia veci v podstate jej vnútil svoj názor, že jej pohľadávka má základ v Navyše z rozhodnutia, ktorým súd rozhodol o merite veci, nie je vôbec zrejmé ako sa z nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia stal nárok na osobitnú náhradu vyvodenú zo Z.z (odsek 52. odôvodnenia rozsudku) vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR k obmedzovaniu vlastníckeho práva. Žalobkyňa v tejto spojitosti zastávala názor, že súd prvej inštancie sa vzťahom zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vôbec nezaoberal, a tým jej prakticky odoprel, aby bolo rozhodnuté o nároku v zmysle jeho žaloby. Uvedeným postupom súdu, ktorý rozhodol o nároku z iného právneho titulu, došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustititae (odmietnutie spravodlivosti). V úzkej spojitosti s argumentáciou poukazujúcou na osobitosti verejnej zelene oproti stavbám, žalobkyňa v odvolaní namietala nepriliehavosť odkazu súdom prvej inštancie na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa podľa nej otázka povahy náhrady za zriadenie vecného bremena na pozemkoch pod verejnou zeleňou, neriešila a prezentovala názor o opakovanej povahe náhrady. V takomto kontexte namietala tiež proti spôsobu posúdenia premlčania uplatneného nároku z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby, dôvodiac, že vecné bremeno na pozemkoch pod verejnou zeleňou zriadené , vzniká (na rozdiel od stavieb) až zápisom v katastri nehnuteľností. Podľa žalobkyne, ak by sme prijali záver, že náhrada za zásah má byť jednorazová, potom dotknutým subjektom chýbala akákoľvek efektívna možnosť si túto náhradu včasne uplatniť, keďže ani nemali možnosť zistiť, že na ich pozemkoch sa tzv. „verejná zeleň“ vôbec nachádza. Takýto výklad nekorešponduje s ústavne-konformným výkladom dotknutých ustanovení vo svetle požiadavky na zachovanie právnej istoty adresátov práva. Zároveň zdôraznila, že v tomto prípade je požiadavka právnej istoty osobitne umocnená z dôvodu, že sa v prípade zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa má jednať o zásah verejnej moci do základných ľudských práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj vlastníctvo k dotknutým pozemkom. Ďalej žalobkyňa podporne poukázala na textáciu opatrení uvedených v , ktoré sa týkali pozemkových úprav (/ v znení účinnom k 1.7.2009) a mala za to, že v prípade akceptácie výkladu prezentovaného súdom prvej inštancie by sa vlastník dotknutého pozemku mal obohatiť v zásade dvojnásobne za to isté obmedzenie - najprv by mu mala patriť zo zákona jednorazová náhrada za vzniknuté právo

zodpovedajúce vecnému bremenu a následne po vykonaní pozemkových úprav mohol opakovane obdržať finančnú náhradu za pozemok. Uvedený výklad sa preto nejaví byť priliehavým z hľadiska cieľov sledovaných Príslušné ustanovenie bolo vypustené až novelizáciou cit. , ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.9.2022 - až od tohto momentu stratili vlastníci dotknutých pozemkov právo domáhať sa finančnej náhrady za dotknuté pozemky. Podľa názoru žalobkyne uvedená zmena predstavuje obmedzenie vlastníkov v možnosti získania definitívnej kompenzácie za vzniknuté jednostranné obmedzenie svojho vlastníctva podľa a transformuje pôvodne platné pravidlá pre opakovanú odplatu za opatrenia obmedzujúce vlastníkov na vznik práva na jednorazovú odplatu pre dotknutých vlastníkov. Prezentovala názor, podľa ktorého: - za obmedzenie podľa patrí dotknutým osobám opakujúca sa náhrada,

- právo na jednorazovú náhradu môže pri objektoch v kategórii verejná zeleň podľa § 1 ods. 2 tohto zákona vzniknúť až momentom zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do katastra nehnuteľností, pričom v prípade, ak by malo vzniknúť právo na jednorazovú náhradu zo zákona, k uvedenému mohlo dôjsť až po účinnosti novely vykonanej a teda ku dňu 1.9.2022. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil tiež námietku premlčania vznesenú žalovaným a podľa žalobkyne aj v prípade, ak by vzniklo právo na jednorazovú náhradu za obmedzujúce opatrenia podľa , takéto právo v čase podania žaloby nebolo premlčané. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa opakovane spochybňovala vlastnícke právo k „Borovicovému háju“ právneho predchodcu žalovaného ako aj skutočnosť, že právo správy k tomuto majetku v rozhodnom čase patrilo Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košíc, argumentujúc rozhodnutím Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SSR zo dňa 21.1.1987 a jeho prílohou č. 1, taktiež aj neplatnosťou hospodárskej zmluvy zo dňa 10.11.1987 o prevode správy národného majetku, a preto na základe nemohlo prejsť vlastníctvo a správa majetku zo štátu na žalovaného. Citovala v tejto súvislosti k obsahu práva užívania lesných pozemkov ust. , o lesoch v znení účinnom do 23.6.1991 a súvisiace ust. , , , tiež , Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1983 do 30.6.1988, týkajúce sa dočasnej správy a prevodu správy národného majetku. Podľa žalobkyne Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nemal v správe lokalitu „Borovicový háj,“ keďže mu bola uložená povinnosť uzatvorenia príslušnej hospodárskej zmluvy o prevode správy ministerstvom, pričom v konaní nebolo preukázané uzatvorenie takejto hospodárskej zmluvy, ktorou mala byť prevedená správa národného majetku na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc od inej socialistickej organizácie. Preto je podľa nej nutné uzatvoriť, že Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc nikdy platne správu národného majetku nad lokalitou „Borovicový háj“ nezískal, správu tohto národného majetku ako súčasti štátneho socialistického vlastníctva nemohol preto platne prevádzať na iné socialistické organizácie, nakoľko podľa nej „Borovicový háj“ po celý čas mal v dočasnej správe Okresný národný výbor v Košiciach. Vzhľadom na uvedené právny následok prechodu „Borovicového hája“ na základe o majetku obcí na žalovaného nemohol nastať, nakoľko v zmysle jeho do vlastníctva obcí prechádzal majetok štátu, ku ktorému patrilo štátnym organizáciám právo hospodárenia - nie dočasná správa. Preto aj z tohto dôvodu podľa nej nemožno na vec aplikovať Vyhotovenie Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov nie je spôsobilé založiť prechod vlastníckeho práva k lokalite „Borovicový háj“ zo štátu na obec v prípade, ak pre takýto prechod nie sú splnené podmienky uvedené v o majetku obcí. Trvala na tom, že hospodárska zmluva je s poukazom na ust. , Hospodárskeho zákonníka v nadväznosti na (účinných ku dňu 10.11.1987) absolútne neplatným právnym úkonom, a to z dôvodu nepresného vymedzenia subjektov na oboch stranách vzťahu, ako aj z dôvodu neurčitosti (nepresnosti) vymedzenia jej predmetu („Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha kat. územie Košice-západ“), v ktorej absentovalo presné vymedzenie parciel, na ktorých sa Borovicový háj nachádza, umožňujúce evidovanie prevodu v evidencii nehnuteľností, a teda na základe neplatnej hospodárskej zmluvy nemohlo dôjsť k platnému prevodu správy národného majetku na Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košíc, a následne ani k platnému prevodu sporného majetku do vlastníctva obce v zmysle Splnenie ani jednej zo , na základe ktorej by malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k verejnej zeleni zo štátu na žalovaného, nebolo v tomto konaní preukázané. Žalobkyňa taktiež vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal tým, či námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa zastávala názor, že na sporných pozemkoch vecné bremeno v prospech žalovaného na základe nevzniklo, a preto žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas ( ) a oprávnenou osobou (§ až 361 ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. nutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané a napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. rdil v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s vecne správnymi a aj úplnými dôvodmi napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, podľa akej právnej normy vec posúdil a z akých podstatných dôvodov žalobu zamietol, s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, pričom sa náležite vysporiadal tiež s relevantnými argumentmi strán, žalobkyňou opakovane namietanými v podanom odvolaní, ktoré mali pre posúdenie prejednávanej veci zásadný význam.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.9.2025 o 9:55 hod., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

8. Podľa ust. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav veci, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyplynuli z prednesov a zhodných tvrdení strán alebo inak vyšli v konaní najavo, skutkové zistenia podradil pod relevantné hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, pričom otázku povahy náhrady za zriadenie ako aj otázku premlčania uplatneného nároku na základe námietky žalovaného posúdil so správnym záverom, že uplatnené právo je premlčané a nakoľko sa žalovaný premlčania účinne dovolal, z tohto dôvodu premlčané právo žalobkyni nemožno priznať ( tretia veta ).

10. V súlade s ust. preto odvolací súd odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne ( ), a tiež úplné z hľadiska posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá ).

11. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobkyňa opakovane uviedla skutočnosti a námietky prednesené už v prvoinštančnom štádiu konania, ktoré nie sú spôsobilé privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s tvrdenými skutočnosťami a relevantnou argumentáciou sporových strán (i s argumentmi žalobkyne, ktoré opakovane namieta v podanom odvolaní) vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia správnym spôsobom, v plnom súlade so zákonom i závermi ustálenými právnou praxou a jeho právnym záverom niet čo vytknúť.

12. Je potrebné bez výhrad súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade boli preukázané všetky relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu , nakoľko na pozemkoch žalobkyne, ktoré sú predmetom sporu, sa nachádza verejná zeleň, tzv. Borovicový háj nad Popradskou ul. v Košiciach, ktorý prešiel z vlastníctva štátu (v správe Záhradníckeho a sadovníckeho podniku, š.p. Košice) do vlastníctva žalovaného dňom nadobudnutia účinnosti o majetku obcí, t.j. k 1.5.1991, pričom na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň (teda nenachádzajú sa na nich žiadne stavby), ktorá prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu (ktorým je ), sa úprava (vzťahujúca sa na pozemky pod stavbami) vzťahuje primerane, čo je explicitne vyjadrené v ust. tohto pre účely usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená (tiež) verejná zeleň, predpokladá, a to bez určenia akýchkoľvek kvalitatívnych či kvantitatívnych parametrov, že jej vlastník môže byť odlišný od vlastníka pozemku, na ktorom sa nachádza. Tým je aj z pohľadu odvolacieho súdu daný jasný podklad pre záver, že tak ako pozemky pod stavbami, aj pozemky pod verejnou zeleňou (tiež pod športovým areálom a pod cintorínom), už v samotnej podstate môžu byť - za splnenia ďalších predpokladov vzťahujúcich sa na usporiadanie pomerov v čase účinnosti , zaťažené zákonným vecným bremenom podľa tohto zákona. Vo svetle odvolacej argumentácie žalobkyne spochybňujúcej označenie danej lokality ako verejnej zelene, odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku dodáva, že pod verejnou zeleňou netreba rozumieť len samotný porast (biotop), ale skladbu prírodných (porast je jedným z nich), krajinných, architektonických a inžinierskych prvkov, ktoré vznikli spolupôsobením človeka a prírody, ktorá vo svojej komplexnosti predstavuje funkčne a esteticky jeden celok. O tom, že charakteristiku verejnej zelene spĺňa tiež lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul., ktorá je považovaná za významné mestské biocentrum regionálneho významu, celé desaťročia využívané širokou verejnosťou ako oddychová zóna na športovo-rekreačné účely, v danom prípade nemožno mať ani podľa posúdenia odvolacieho súdu (zhodne s názorom súdu prvej inštancie), rozumné pochybnosti. Zohľadňujúc legislatívne oddelenie vlastníctva verejnej zelene a pozemku pod verejnou zeleňou a prihliadajúc na povahu verejnej zelene, ktorá sa spôsobom obmedzenia vlastníckych oprávnení majiteľa pozemku od stavieb v podstate nijak neodlišuje, odvolací súd nenašiel racionálnu oporu pre záver, že by (len) primerané použitie úpravy vzťahujúcej sa na stavby, v sebe nemalo subsumovať tiež usporiadanie vzťahu k pozemku zriadením vecného bremena ( zákona). Rovnako odvolací súd nevzhliadol najmenší dôvod, pre ktorý by závery rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku výstižne odkázal, nemali byť použiteľné na tento prípad len preto, že riešili náhradu za vecné bremeno zriadené na základe toho istého zákona, za tých istých okolností a s tým istým obsahom, len na pozemkoch pod inou entitou.

13. Neopodstatnená je i odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie v rozhodnutí neozrejmil skutočnosti vylučujúce vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a spôsobom právneho posúdenia veci žalobkyni v podstate vnútil svoj názor, že jeho pohľadávka má základ v K tejto námietke odvolací súd poukazuje na to, že právne posúdenie veci je úlohou súdu, ktorý v civilnom sporovom konaní nie je viazaný právnym názorom strany konania a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22.9.2010). V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil výber, interpretáciu a použitie príslušných ustanovení na posudzovaný prípad, v ktorých (dôvodoch) sú logicky subsumované dôvody, pre ktoré nebol zistený skutkový stav posúdený podľa inej do úvahy prichádzajúcej alternatívy.

14. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého vlastníkom zaťažených pozemkov za zriadenie vecného bremena podľa patrí primeraná náhrada, ktorá má jednorazovú povahu, nemá teda charakter opakovaného plnenia a premlčuje sa v lehote troch rokov odo dňa účinnosti (1.7.2009), t.j. najneskôr sa tento nárok premlčal dňom 1.7.2012, pričom aj v posudzovanom prípade právo žalobkyne na náhradu za zriadenie vecného bremena na pozemkoch sa premlčalo, nakoľko nebolo uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej lehote - žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 23.5.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej lehoty, a preto premlčaný nárok žalobcovi nebolo možné priznať. Odvolací súd poznamenáva, že zamietavé rozhodnutie súdu prvej inštancie v danom spore (z dôvodu premlčania práva žalobcu na jednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva) je v plnom súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe prezentovanej recentnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, citovanými

v odôvodnení napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov počítanej od účinnosti tohto zákona.

15. Správnosť záveru súdu prvej inštancie o jednorazovej povahe náhrady za zriadenie vecného bremena podľa , potvrdzujú aj ďalšie nedávne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý toto riešenie už považuje za svoju ustálenú rozhodovaciu prax (porov. uznesenie sp. zn. zo dňa 28.11.2024), pričom medzičasom bolo jedno z rozhodnutí najvyššieho súdu založené na tomto riešení už aj publikované (uznesenie sp. zn. zo dňa 26.6.2024, uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 46/2024).

16. Pomerne značnú argumentačnú pozornosť odvolateľka v odvolaní venovala aj otázke identifikácie lokality Borovicový háj v dobových písomnostiach, právne úkony nevynímajúc, domnievajúc sa, avšak nesprávne, že tieto mali za následok, že nedošlo k platnému prevodu správy k lokalite Borovicový háj na Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice a skrz toho ani k prechodu na žalovaného podľa Predovšetkým je treba mať na zreteli, že požiadavka určitosti právneho úkonu smeruje k poznateľnosti obsahu dojednaní, a teda aby stranám bolo jasné a i objektívne poznateľné čo je jeho predmetom. I napriek tomu, že lokalita Borovicový háj nebola v dobových písomnostiach vymedzená správnymi údajmi evidencie nehnuteľností (parcelné číslo, katastrálne územie) o obsahu právnych úkonov v dôsledku týchto nepresností už zo všeobecne známej podstaty predmetu nevznikli žiadne pochybnosti, a tak o neurčitosti ani hospodárskej zmluvy ani delimitačného protokolu nemožno uvažovať. Uvedomiť si je potrebné v tejto súvislosti skutočnosť, že údaj Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha, kat. územie Košice-západ medzi aktérmi posudzovaných úkonov sám o sebe vyjadruje jeho predmet dostatočne určite a nezameniteľne aj bez potreby pripojenia ďalších údajov. V druhom rade odvolací súd poukazuje na požiadavky formulované vo vzťahu k spôsobu posudzovania ne/platnosti zmlúv právnou praxou. Treba v tejto súvislosti upriamiť pozornosť najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom tento konštatoval, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí zároveň zdôraznil, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z . Z uvedeného podľa úvahy odvolacieho súdu jasne vyplýva, že predstava žalobkyne, že formálne nedostatky majúce nad akúkoľvek pochybnosť len administratívny rozmer bez materiálneho dosahu na určitosť a zrozumiteľnosť obsahu právneho úkonu, spôsobujú jeho neplatnosť, je nie len právne neopodstatnená, keďže pre takéto úvahy niet zákonného podkladu, ale i ústavne neudržateľná.

17. Podľa ust. , prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

18. Podľa ust. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

19. V citovanom je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepoprela tvrdenie žalovaného (v žalobnej duplike z 12.7.2022), že právo hospodárenia so štátnym majetkom v lokalite Borovicový háj v čase účinnosti patrilo štátnemu podniku Záhradnícky a sadovnícky podnik š.p. a ani netvrdila skutočnosti, ktoré by túto okolnosť v akomkoľvek smere spochybňovali (včítane v odvolaní tvrdenej pochybnosti o pôvodnom správcovi, dôvodov neplatnosti hospodárskej zmluvy a participácii ministerstva na uzavretí tejto zmluvy). Pritom z obsahu spisu a ani z vyjadrení žalobkyne v priebehu odvolacieho konania, nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tieto prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, nemohla uplatniť už v priebehu prvoinštančného konania. Na tomto základe, keďže výhrady žalobkyne sa netýkali procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil argumentáciu žalobkyne, vystavanú na týchto prostriedkoch procesného útoku a procesnej obrany ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle ust. . Odvolací súd na dôvažok poznamenáva, že novoty, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré možno uplatniť aj v odvolacom konaní, sa týkajú námietok, ktoré možno podradiť pod odvolací dôvod uvedený v , t.j. teda také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri ) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri ). Preto uplatnený odvolací dôvod podľa nemohol byť posúdený ako dôvodný.

21. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jej práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Podľa žalobkyne totiž súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje závery z pohľadu jej argumentácie.

22. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

24. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď ). S tým

názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. , , a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle / “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle / . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa / “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30.6.2016 ust. ) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. ( v spojení s ust. ) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

25. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal s odvolateľkou nastolenými otázkami, majúcimi význam pre právnu kvalifikáciu uplatneného nároku a v nadväznosti na to aj na posúdenie dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania. Odvolací súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je jednotne premietaná aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyrovnať s len s argumentom, ktorý je podstatný a zároveň aj konkrétny, teda formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom. Za spĺňajúci tieto parametre nemožno považovať napríklad ani argument, že právne posúdenie ako také alebo jeho parciálna časť je nesprávne (v rozpore so zákonom), bez konkretizácie aký právny predpis bol nesprávne aplikovaný a vyjadrenia, ako má byť podľa predstavy dotknutého subjektu dané ustanovenie aplikované na konkrétny prípad. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma len ako nespokojnosť odvolateľky so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. .

26. V odpovedi na žalobkyňou prednesenú otázku preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, je v tomto prípade do značnej miery inkorporované posúdenie opodstatnenosti aj tej skupiny námietok, ktorými

odvolateľka nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (/ ), s ktorým hľadiskom sa odvolací súd vysporiadal už vyššie.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. rdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v jeho napadnutom zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v zmysle v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s tak, že stranám sporu nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko neúspešná žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (volanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).