Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/196/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Z. B., bývajúcej v Ţ.,

v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. M. B., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom

v Ţ., proti ţalovanej R. C., F. Ž., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. D. H., advokátkou

Advokátskej kancelárie so sídlom v Ţ., o zaplatenie 9 958,18 eur, ktorá právna vec sa viedla

na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Ţiline z 13. novembra 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 13. novembra 2008 sp.zn.

vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa a vo výroku o trovách konania,

z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 13. novembra 2008 sp.zn.

, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na súde 2. septembra 2004 ţalobkyňa sa domáhala splnenia

povinnosti ţalovanou zaplatiť jej 300 000,-- Sk. Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vyvodzovala uplatnené právo, uviedla, ţe dňa 3. septembra 2002 utrpela úraz pádom

do neuzavretej a neoznačenej šachty na pozemku patriacej ţalovanej. Po citácii ustanovení

, v znení neskorších predpisov

o zodpovednosti za škodu uviedla, ţe „nakoľko je jednoznačne preukázaný kauzálny nexus

medzi porušením právnej povinnosti a spôsobenou škodou, ţalovaný je povinný uhradiť

ţalobkyni bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia, čo však aj napriek pokusu

o mimosúdne urovnanie odoslaného dňa 10.8.2004 do dnešného dňa neuhradil, ani nijakým

2

spôsobom sa nepričinil o mimosúdne urovnanie veci, či akékoľvek vyjadrenie sa k veci.“

V súvislosti so sťaţením jej spoločenského uplatnenia uviedla, ţe okrem iných aktivít

sa od malička aktívne venuje tancu, ktorý i teraz študuje, pričom jazvu majúcu pôvod v úraze

pociťuje ako značný handicap. V ďalšej časti ţaloby ţalobkyňa citovala ustanovenia

upravujúce ochranu osobnosti fyzickej osoby. K nim uviedla, ţe jazva spôsobená úrazom

značne zniţuje jej osobnosť (ľudskú dôstojnosť), a to najmä v letných mesiacoch, ale

predovšetkým pri tanečných vystúpeniach. Úrazom došlo k váţnemu zásahu do jej telesnej

a duševnej integrity s trvalými následkami. Dodala, ţe v zranenom kolene má doposiaľ

bolesti, veľká jazva na ňom „značne poškodzuje estetický vzhľad“, čo jej spôsobuje spolu

s reakciami okolia traumatizujúce pocity. V dôsledku toho došlo k poškodeniu jej fyzického

aj duševného zdravia, a teda k zníţeniu jej ľudskej dôstojnosti. Sú tu teda predpoklady

priznania náhrady takto spôsobenej nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2, 3

. Podaním zo 17. októbra 2005 ţalobkyňa so súhlasom súdu zmenila ţalobu tak, ţe

ţiadala, aby súd určil, ţe jej právo na ochranu osobnosti bolo ţalovanou porušené a aby

ţalovanej bola uloţená povinnosť zaplatiť jej 300 000,-- Sk.

Okresný súd Ţilina (súd prvého stupňa) rozsudkom z 30. novembra 2007

č.k. -190 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 100 000,-- Sk. Ţalobu

vo zvyšku zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa

sa predovšetkým zaoberal s námietkou ţalovanej, ţe ţalobkyňa, keďţe nevyuţila moţnosť

domáhať sa náhrady škody, nemôţe sa úspešne domáhať náhrady nemajetkovej ujmy podľa

ustanovení o ochrane osobnosti. K tomu uviedol: „Právo na ochranu osobnosti a právo

na náhradu škody sú dva rozdielne právne inštitúty s odlišnými zákonnými predpokladmi

pre ich uplatnenie, navzájom sú nezávislé a neuplatnenie práva na náhradu škody nevylučuje

moţnosť domáhať sa ochrany osobnosti fyzickej osoby, a to prostredníctvom všetkých

prípustných prostriedkov nápravy v súlade s ustanovením § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na ochranu zdravia je

ustanovením chránené ako jedno z dielčích osobnostných práv

fyzickej osoby. Zákon pritom poskytuje ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do osobnostných práv, t.j. zasahovaním, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje

ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody

alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa (nález

Ústavného súdu SR z 10. júla 2001).“ Vychádzajúc z uvedeného, po ustálení

zodpovednosti ţalovanej za úraz ţalobkyne, dospel k záveru, ţe ţalobkyňa sa dôvodne

3

domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa súdu prvého stupňa ale ţalobkyňou

poţadovaná suma 300 000,-- Sk „nie je primeraná rozsahu poškodenia zdravia, ku ktorému

u nej došlo“. Vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú „následkom úrazu“ a za „v celom

rozsahu vyčerpávajúcu ujmu vzniknutú navrhovateľke“ povaţoval náhradu v sume

100 000,-- Sk a ţalobu preto vo zvyšku zamietol. Zamietol aj ţalobu v časti domáhajúcej

sa určenia, ţe bolo porušené právo ţalobkyne na ochranu jej osobnosti. Mal za to, ţe táto

otázka bola súdom zodpovedaná ako predbeţná vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch a na jej riešení samostatným výrokom súdu nebol ani

naliehavý právny záujem.

Krajský súd v Ţiline (odvolací súd) rozsudkom z 13. novembra 2008 sp.zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým ţalobu vo zvyšku

zamietol a zmenil ho vo výroku, ktorým bola ţalovanej uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni

100 000,-- Sk tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov

konania. Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa o zodpovednosti ţalovanej za škodu

na zdraví ţalobkyne i s jeho argumentáciou, ţe právo na ochranu osobnosti a právo

na náhradu škody sú dva rozdielne právne inštitúty, inak však posúdil ich vzájomný vzťah.

Podľa odvolacieho súdu „sa nejedná o inštitúty navzájom sa vylučujúce, ale naopak, ide

o inštitúty vzájomne prepojené, pričom právo na náhradu škody na zdraví je vo vzťahu

k právu na ochranu osobnosti špeciálnym právnym inštitútom. Nadväzne, nárok

na nemajetkovú ujmu prostredníctvom ochrany osobnosti prichádza do úvahy len v prípade,

ţe škodu na zdraví (za zásah do telesnej a duševnej integrity) nemoţno nahradiť vôbec alebo

len v neúplnom rozsahu.“ Odvolací súd zdôraznil, ţe „dosiahnutie nápravy zásahu

do (osobnostných) práv navrhovateľky bolo potrebné prioritne riešiť v rámci vyuţitia inštitútu

náhrady škody na zdraví v zmysle § 420 ods. 1 v spojení s § 444 Obč. zák. V zmysle § 444

Obč. zák. sa pri škode na zdrví jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaţenie

spoločenského uplatnenia; ide pritom o nároky nemajetkovej povahy. Kritéria, ktoré sú

významné pri určení ich konkrétnej výšky, vrátane eventuálneho mimoriadneho zvýšenia

odškodnenia súdom, sú presne tie, ktorých zohľadňovania sa dovoláva navrhovateľka;

osobitne vo vzťahu k preţitej, resp. preţívanej traume a z toho vyplývajúcich obmedzení

predovšetkým v profesijnom uplatnení. Za danej situácie priame odškodnenie škody na zdraví

prostredníctvom inštitútov ochrany osobnosti by sa vo svojej podstate rovnalo obchádzaniu

výslovnej právnej úpravy (zákona), ktorá bezprostredne rieši (ne)priznanie uplatňovaného

nároku. Existencia dotknutej konkrétnej hmotnoprávnej úpravy má zároveň, v širšom

nazeraní, charakter iného účinného prostriedku nápravy zásahu do základného práva

na ochranu ţivota a zdravia. Druhou alternatívou aplikácie ustanovení § 11 a § 13 Obč. zák.

sú situácie, kedy by sa jednalo o osobitosť a výnimočnosť prejednávanej veci v takom

rozsahu, ţe by nepostačovalo uspokojenie nároku na náhradu ujmy na zdraví podľa iných

(štandardných) inštitútov hmotného práva. Takúto výnimočnosť v súdenej veci navrhovateľka

nepreukázala a v podstate ani konkrétne skutkovo netvrdila.“ Odvolací súd povaţoval

za nutné zdôrazniť, ţe ţalobkyňa sa napriek úrazu aj naďalej intenzívne venuje štúdiu

a činnostiam, ktorým sa venovala pred úrazom.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila

dovolacím dôvodom podľa , zákona

č. , teda tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, „nakoľko odvolací súd nesprávne posúdil právnu otázku existencie

nemajetkovej ujmy a zodpovednosti ţalovaného za spôsobenú nemajetkovú ujmu“.

Ţalobkyňa nesúhlasí so závermi odvolacieho súdu o vzťahu práva na náhradu škody a práva

na ochranu osobnosti. Podľa jej názoru tieto právne inštitúty sú samostatné a „úplne“

nezlučiteľné. Na odôvodnenie dovolania uviedla: „Neexistuje nijaký predpoklad zakladajúci

právny názor nutnosti primárneho uplatnenia nároku na náhradu škody pred nárokmi z titulu

zásahu do práva na ochranu osobnosti. V prípade, ak by uplatnenie škody tvorilo predpoklad

na uplatnenie vyššie uvedeného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, zákonodarca

by to jasne definoval v (resp. vyplývalo by to aspoň z jeho dôvodovej

správy, či jeho komentárov). Takýto právny názor odvolacieho súdu sa však neopiera

ani jednak o samotnú literu zákona a rovnako toto nevyplýva ani z jeho legálneho, či

extenzívneho výkladu. Je logické, ţe v prípade, ak by zákonodarca chcel podmieniť

uplatnenie práv v zmysle ustanovenia a nasl. skorším

uplatnením nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 420 Obč. zákonníka, jasne by to

v zákone definoval. Okrem toho, ak by tieto dva inštitúty boli vo vzájomnom vzťahu

podriadenosti, ani obsahovo by to zákonodarca nedefinoval ako výlučné právo - pôsobiace

erga omnes, ale toto by zahrnul pod príslušné ustanovenia o náhrade škody v § 415 a nasl.

. Skutočnosť, ţe výklad odvolacieho súdu je nesprávny dokazuje aj

skutočnosť, ţe právo na ochranu osobnosti je právo, ktoré je absolútne, teda ako právo

nepochybne patriace do základných práva a slobôd, je neodňateľné, nescudziteľné,

nepremlčateľné a nezrušiteľné (viď SR) na rozdiel od práva na náhradu

škody v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 s poukázaním na ustanovenie § 444 Občianskeho

zákonníka, kde platí 2-ročná premlčacia lehota v zmysle ,

ktoré je okrem iného scudziteľné ...( pohľadávku z titulu vzniku škody je moţné postúpiť

na tretiu osobu ...).“ Nesprávnosť záverov odvolacieho súdu ţalobkyňa vidí i v tom, ţe

„satisfakčný nárok nemoţno stotoţňovať s nárokom na náhradu škody, ako to poníma

predmetný rozsudok, nakoľko aj s ohľadom na ustanovenie § 13 vo vzťahu k § 16

, ktoré jasne diferencujú medzi nárokmi z titulu práva na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch - tzv. satisfakčného nároku a medzi nárokom na náhradu

škody ( pozn. potvrdzuje to aj zákonné ustanovenie podľa ktorého pri náhrade nemajetkovej

ujmy je stanovenie jej výšky vţdy na výlučnom individuálnom posúdení súdu, v prípade

náhrady škody je treba preukázať výšku škody...).“ Poukázala na justičnú prax v adhéznom

konaní, v ktorom v prípade nemajetkovej ujmy by bol poškodený odkázaný vţdy

na uplatnenie si svojich nárokov na civilné konanie. Rovnako podľa ţalobkyne rozdielnosť

nároku z titulu nemajetkovej ujmy a nároku z titulu náhrady škody potvrdzuje aj ustálená

právna prax. Dodala, ţe „v súlade so zásadou iura novit curia v prípade uplatnenia nároku

s poukázaním na konkrétne skutočnosti, z titulu ktorých si predmetný nárok navrhovateľka

uplatňuje, táto nemusí presne definovať právne ustanovenia, o ktoré opiera svoj ţalobný

nárok. V prípade ţe by súd dospel k názoru, ţe uplatnený nárok navrhovateľky je oprávnený,

avšak s ohľadom na inú právnu argumentáciu, nebol by to dôvod na zamietnutie ţalobného

návrhu (, prvá časť vety )“. Z týchto dôvodov ţalobkyňa navrhla napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátil na ďalšie konanie, „alebo aby inak rozhodol

v súlade s vlastným právnym názorom.“

Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne predovšetkým prejavila svoj nesúhlas

so závermi súdov o danosti predpokladov vzniku jej zodpovednosti za ujmu na zdraví

ţalobkyne. K argumentácii ţalobkyne v dovolaní o moţnosti aplikácie ustanovenia § 13 ods.

2 na danú vec, uviedla, ţe „poţadovať zadosťučinenie v peniazoch predpokladá, ţe iné

zadosťučinenie sa javí nepostačujúcim a dôstojnosť alebo váţnosť fyzickej osoby bola

v spoločnosti zníţená v značnej miere. (...) Inštitút ochrany osobnosti bol v našom právnom

poriadku zavedený s iným zámerom. V danom prípade ide o typický prípad zodpovednosti

za škodu. V prípade, ţe by aplikačná prax súdov pripustila takúto alternatívu, mohlo by dôjsť

obchádzaniu účelu, na ktorý slúţi inštitút náhrady škody.“ Navrhla dovolanie ţalobkyne

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích ( ), po zistení, ţe sú

6

splnené všetky podmienky konania o dovolaní, prejednal vec bez nariadenia pojednávania

( ) a dospel k týmto záverom:

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V aţ 3 sú vymedzené znaky rozsudkov, pri danosti ktorých zákon

vyjadril svoj zámer, aby určité rozsudky bolo moţné napadnúť dovolaním. V § 238 ods. 1

ustanovil, ţe dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V pripustil dovolanie

tieţ proti rozhodnutiu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci. V odvolaciemu súdu zveril oprávnenie

zaloţiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý má

po právnej stránke zásadný význam.

Z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejmé, ţe odvolací

súd jednak potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku, ktorým bola ţaloba

vo zvyšku (nad sumu 100 000,-- Sk) zamietnutá a jednak rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku, ktorým bolo ţalovanej uloţené splnenie povinnosti zaplatiť 100 000,-- Sk, zmenil

tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol.

Ţalobkyňa napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu, teda aj

v časti, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola

ţaloba vo zvyšku (nad sumu 100 000,-- Sk) zamietnutá (str. 3 dovolania).

Prípustnosť dovolania ţalobkyne treba posudzovať voči jednotlivým rozštiepeným

peňaţným nárokom samostatne.

Ako uţ bolo uvedené vyššie, proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, je dovolanie prípustné len vtedy, ak odvolací súd vysloví

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( ). V predmetnej veci

odvolací súd proti potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia dovolanie nepripustil. Keďţe

v danej veci dosiaľ dovolací súd, právnym názorom ktorého by bol odvolací súd viazaný,

nerozhodol, nie je dovolanie ţalobkyne proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorou bol

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený, prípustné ani podľa . Dovolací súd

plniac si svoju zákonnú povinnosť podľa , veta druhá napokon nezistil ani

to, ţe by dovolanie ţalobkyne proti predmetnej časti rozsudku odvolacieho súdu bolo

prípustné podľa aţ g/ . Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto

časti totiţ netrpí procesnou vadou podľa uvedených ustanovení.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne

smerujúce proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku, ktorým bola ţaloba vo zvyšku zamietnutá, nie je prípustné a preto ho podľa

v spojení s v predmetnej časti odmietol.

Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania potom sa uţ nezaoberal vecnou správnosťou

tejto časti rozsudku odvolacieho súdu.

Ţalobkyňa napadla svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu aj v časti, ktorou bol

výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým ţalovanej bola uloţená povinnosť zaplatiť

ţalobkyni 100 000,-- Sk, zmenený tak, ţe ţaloba bola aj v tejto časti zamietnutá. Jej dovolanie

proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné podľa , a je aj

dôvodné, keďţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva v tejto časti na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd).

Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne

kvalifikovať, pretoţe právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné

skutočnosti, ktoré umoţnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne

kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti moţno podriadiť pod hypotézu niektorej

právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo moţné vyvodiť plnenie,

prípadne určiť, či tu ţalobcom poţadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo

potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo ţalobe vyhovené. Ak účastník uvedie

rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale

s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený

a súdom zistený skutkový stav dopadajú.

Ak teda súd rozhoduje o peňaţnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení,

ktoré umoţňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je ţalobcom

navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umoţňujú podriadiť uplatnený nárok

pod iné hmotnoprávne ustanovenie, neţ akého sa ţalobca dovoláva, je povinnosťou súdu

uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v ţalobe právny dôvod poţadovaného

plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemoţno preto uprieť súdu, aby

v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie

ţalobou uplatneného plnenia.

Ţalobou sa ţalobkyňa domáhala na ţalovanej splnenia povinnosti zaplatiť jej

300 000,-- Sk. V ţalobe ako rozhodujúce skutočnosti, okrem iného, uviedla, ţe dňa

3. septembra 2002 utrpela úraz pádom do neuzavretej a neoznačenej šachty na pozemku

patriacej ţalovanej. Podľa dovolacieho súdu ţalobkyňa tak vymedzila skutkový rámec,

z ktorého vyvodzovala právo na splnenie povinnosti ţalovanou zaplatiť jej 300 000,-- Sk.

Ţalobkyňa v prvej časti ţaloby potom aj právne odôvodnila uplatnené právo citáciou

ustanovení šiestej časti o zodpovednosti za škodu a o spôsobe

a rozsahu náhrady za škodu a tvrdila, ţe „je jednoznačne preukázaný kauzálny nexus medzi

porušením právnej povinnosti a spôsobenou škodou, ţalovaný je povinný uhradiť ţalobkyni

bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia“. Ostatne uvedenú formu odškodnenia potom

odôvodnila tým, ţe okrem iných aktivít sa od malička aktívne venuje tancu, ktorý i teraz

študuje, pričom jazvu majúcu pôvod v úraze pociťuje ako značný handicap.

So zreteľom na uvedené bolo povinnosťou odvolacieho súdu posúdiť, či ţalobkyňou

tvrdené skutočnosti moţno podriadiť pod hypotézu právnej normy upravujúcej záväzkový

právny vzťah vyplývajúci zo spôsobenej škody tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo

moţné vyvodiť plnenie alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo ţalobe

vyhovené. Odvolací súd ale skutočnosti, ktoré bránili tomu, aby bolo ţalobe vyhovené,

nevyvodil z nedostatku predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovanej za škodu (tieto práveţe

mal za preukázané), ale z toho, ţe ţalobkyňa sa domáhala splnenia povinnosti ţalovanou

zaplatiť jej 300 000,-- Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovení

o ochrane osobnosti fyzickej osoby, ktorá forma právnej ochrany práv ţalobkyne neprichádza

do úvahy, pretoţe takáto forma finančnej satisfakcie je moţná „len v prípade, ţe škodu

na zdraví (za zásah do telesnej a duševnej integrity) nemoţno nahradiť vôbec alebo len

v neúplnom rozsahu.“ Tento ostatne uvedený záver, ktorý inak i dovolací súd povaţuje

za správny (i podľa dovolacieho súdu moţno podanie ţaloby na ochranu osobnosti ohľadne

náhrad za nemateriálnu ujmu pripustiť len v prípadoch, ktoré nespadajú pod špeciálny reţim

náhrady škody, resp. tam, kde je tento reţim celkom paušálny a neumoţňuje individuálne

posúdenie prípadu), ale bez ďalšieho nemohlo viesť k zamietnutiu ţaloby o peňaţné plnenie.

Bolo povinnosťou odvolacieho súdu posúdiť, či skutkové tvrdenia v ţalobe o peňaţné

plnenie umoţňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa noriem o náhrade škody a či

z hypotéz týchto noriem je moţné vyvodiť vznik povinnosti plniť, a to bez ohľadu na to, ako

ţalobkyňa v konaní právne kvalifikovala rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzovala

uplatnené právo. Ak v ţalobe uvádzané skutočnosti nepostačovali na riadne posúdenie

rozsahu plnenia, bolo povinnosťou súdu vyzvať účastníkov na splnenie povinnosti tvrdenia

a dôkaznej povinnosti.

Keďţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd nedostatočne

zistil skutkový, dovolací súd uznesením zrušil jeho rozhodnutie (§ 243b ods. 2, prvá veta

) v časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený a vo výroku, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania a vec vrátil v rozsahu, v akom bola zrušená Krajskému súdu

v Ţiline na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. septembra 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová