Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 16/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť J. H., K., M. B., K., M. N., K., a F. T., P., Česká republika,

zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva vlastniť majetok podľa a 4 a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo

180/2010 z 13. septembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. H., M. B., M. N. a F. T. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 13. septembra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. septembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť J. H., M. B., M. N.

a F. T. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) do

dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta

JUDr. M. H., K.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2011 doručená sťažnosť J. H., M. B., M. N. a F. T (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. septembra

2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovatelia sa v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I (ďalej len

„okresný súd“) domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia časovo

neobmedzeného vecného bremena stavby, na častiach pozemkov v ich vlastníctve, na

ktorých bol v období pred rokom 1989 postavený Tenisový areál... Okresný súd rozsudkom

č. k. -212 zo 7. augusta 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu

sťažovateľov zamietol v celom rozsahu. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 8. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil avšak z iných dôvodov, než ktoré vyslovil okresný

súd a súčasne pripustil vo veci dovolanie z dôvodu posúdenia otázky zásadného významu, a

to či je možné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov

v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Najvyšší súd sťažovateľmi podané

dovolanie zamietol považujúc posúdenie veci krajským súdom v otázke zásadného

právneho významu za správne.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že najvyšší súd «bez akéhokoľvek

bližšieho skutkového zdôvodnenia celú vec uzavrel v neprospech sťažovateľov tak, že títo

nie sú oprávnení domáhať sa svojich práv, pretože si svoje nároky mali uplatniť v

reštitučnom konaní (na čom sa Najvyšší súd právne ustálil až v roku 2010). Aj napriek

viacerým skutkovým a právnym námietkam zo strany sťažovateľov sa Najvyšší sud týmito

skutočnosťami vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie jednoducho oprel o svoj názor

prezentovaný v obdobných veciach, aby bol zachovaný status quo v zmysle malo sa

postupovať podľa reštitučných zákonov, teraz to už nie je možné riešiť...

Vzhľadom na skutočnosť, že sporov súvisiacich s tenisovým areálom je viac, je

potrebné uviesť, že v predmetných prípadoch boli vydané rôzne rozhodnutia, pričom

niektoré z nich sú už právoplatné a tak k dnešnému dňu existuje (1) časť pozemku na ktorom

je tenisový areál, na ktorom je zriadené vecné bremeno v celom rozsahu na celý pás

zabratého pozemku (a už aj bola vyplatená finančná náhrada) a (2) na iných pásoch

pozemku tvoriaceho tenisový areál je právoplatne zriadené vecné bremeno iba pod tými

časťami pozemku, na ktorých stojí stavba v zmysle stavebného zákona (a o finančnom

nároku sa má iba rozhodovať).

Samotný Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v týchto sporoch zaujal rôzne

stanoviská...

Súdy teda svojim prístupom vytvorili tri rôzne situácie, ktoré sa týkajú toho istého

tenisového areálu a tej istej právnej situácie. Navyše (a to sťažovatelia v tomto spore, ako

aj žalobcovia v ostatných sporoch zdôrazňovali), sa ani jeden zo súdov (prvostupňový,

odvolací alebo dovolací) do dnešného dňa ani raz a ani slovom nezmienil o skutočnosti že

tu existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie týkajúce sa toho istého tenisového

areálu, potvrdené Najvyšším súdom, ktorým bolo dané osobám v rovnakom postavení ako

sťažovatelia za pravdu...

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou dovolávajú ochrany svojho základného práva

podľa (ďalej iba „ústava“) a to základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ktoré bolo

podľa ich názoru porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 6 Co 281/2008-

276 zo dňa 8. 9. 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn.:

. Rovnako bolo uvedenými rozhodnutiami podľa názoru sťažovateľov

porušené ich právo garantované v a 4 ... v Dohovoru... a

ods. 1 a ústavného ktorým sa uvádza Listina...

Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za

náhradu. Všeobecne je podľa názoru sťažovateľov potrebné vychádzať z priority ich

vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a

tým došlo k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva - právo predmet svojho

vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd

svojimi rozsudkami posvätili ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľov k

rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady...

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v

skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.

bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich

vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. ... Je taktiež

zrejmé, že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací,

ani dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré

sťažovatelia v konaní uvádzali. Odvolací aj dovolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie

vo veci podstatné argumenty sťažovateľov ignorovali.».

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví, že

právo „sťažovateľov garantované v a a 4 Slovenskej

republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky... zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn.: porušené bolo“, zruší napadnutý

rozsudok a zaviaže najvyšší súd nahradiť sťažovateľom trovy konania na účet ich právneho

zástupcu.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval

sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v a ,

nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa bránili jej

prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. -13

prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom č. KP 4/2012 z 2. februára 2012, v ktorom

okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade sťažnosťou napadnutým

rozsudkom dovolanie sťažovateľov zamietol. Svoj záver o vecnej správnosti dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležité odôvodnil, pričom sa vyporiadal s

podstatnými námietkami sťažovateľov. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie nie je ani v

rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd výklad o primárnosti použitia reštitučných

zákonov uskutočnil v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu a v

odôvodnení rozhodnutia na konkrétne rozhodnutia aj odkázal. Pokiaľ sťažovatelia

namietajú, že najvyšší súd vyslovil opačný názor v inej veci na totožnú problematiku, treba

predovšetkým uviesť, že ide o rozsudok z 25. februára 1999 sp. zn. , ktorý riešil

otázku platnosti a účinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia a problematiky vzťahu

všeobecných a špeciálnych predpisov sa nedotkol. Od tohto rozhodnutia sa judikatúra

vyvíjala a došlo k názorovému posunu. Čo nie je neobvyklý jav, najmä s prihliadnutím na

dobu, ktorá medzitým uplynula (viac ako desať rokov). Nemožno tiež opomenúť, že k

rovnakému názoru sa tiež vývojom judikatúry dopracovala aj rozhodovacia prax súdov

Českej republiky, čo s ohľadom na takmer identické znenie právnej úpravy a spoločný

právny základ z minulého obdobia existencie spoločného štátu dôležitý faktor.

Na základe uvedeného preto nie je možné považovať namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, v rozpore s princípom právnej

istoty resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na

súdnu ochranu.

Nemožno teda súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti.

Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti a s vyjadrením najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku

a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať

právne názory všeobecných súdov (, , );

v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť

().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

, listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. ). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť

na racionálnej právnej argumentácii.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Podľa aj listiny má každý právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Ako vyplýva z predchádzajúceho odseku, obsah je totožný

s obsahom čl. 11 ods. 1 listiny. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu preto nie je

dôvod na odlišné posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. ).

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva

na jeho zákonný obsah, t. j. obsah ustanovený zákonom (). Zákonom

obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach

zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním. Tento obsah vlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu (napr. ). Súčasne má podľa každý, kto vlastní

majetok zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo

iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1

, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú

ustanovené priamo v tomto a ktorých nedodržanie môže mať za

následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a nasl. (). Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú

upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v

nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť

majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia

práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne

aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade

s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktorý im odmietol poskytnúť právnu ochranu na základe ustanovení Občianskeho

zákonníka s poukazom na to, že sťažovatelia mali právnu ochranu zabezpečenú podľa tzv.

reštitučných predpisov, ktorých účelom bolo zmierniť následky niektorých majetkových

krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989. Pritom však podľa sťažovateľov

nemalo byť najvyšším súdom preskúmané, či existovali podmienky na poskytnutie právnej

ochrany podľa reštitučných predpisov (konkrétne podľa zákona o pôde). Sťažovatelia tiež

namietajú nejednotnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v podobných právnych veciach

vrátane tých, ktoré súvisia s ich právnou vecou. V spojitosti s odstránením stavby

tenisového areálu totiž bolo pred okresným súdom súčasne vedených spolu 15 súdnych

konaní, v ktorých všeobecné súdy rozhodli (vo viacerých prípadoch právoplatne) rôznym

spôsobom.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sformuloval tieto právne závery:

«V prejednávanej veci dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa )...

Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej možnosti preskúmať

správnosť riešenia otázky, „či je možné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa

všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6

ods. 1 písm. p/ zákona o pôde“.

Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, že keď bol v

preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/

zákona o pôde, žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v

reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa § 135c

, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie

reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku,

keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo...

Dovolací súd poukazuje na to, že jeho rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná v

tom, že všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi

špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu

vylučujú až (len) do tej doby, než je (napr. v súdnom konaní) zistené, že ustanovenia lex

specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne uplatniť. Aplikácia

ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (rozsudok

NS SR z 29. 4. 1998 sp. zn. , rozsudok NS SR z 20. 8. 1999 sp. zn.

). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené

všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku použitia všeobecných právnych predpisov

(napr. rozsudok NS SR z 25. 2. 2009 sp. zn. , rozsudok NS SR z 31. 5. 2011

sp. zn.

, stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb.; rozsudok veľkého

senátu občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11. 9. 2003 sp. zn. , rozsudok

NS ČR zo 17. 2. 2006 sp. zn. , rozsudok NS ČR z 1. 7. 2009 sp. zn.

, rozsudok NS ČR z 13. 12. 2006 sp. zn. )...

Podľa zákona o pôde, pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde)

prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu,

išlo o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie

nehnuteľnosti oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďže reštitučné

predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady

lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna

úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo možné sa domáhať ochrany

práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný

nárok), nemožno už po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva

podľa všeobecných právnych predpisov.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva

žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa

formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez

právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie

pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu

formálneho vlastníckeho práva), na základe stavebného povolenia ObNV - odboru výstavby

K. z 26. októbra 1977, na pozemku žalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska...“

(ďalej len „stavebné povolenie“) a následne vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k jeho

neúčinnému vyvlastneniu. Keďže v preskúmavanom prípade bol na základe skutkových

zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho

vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu - zákona o pôde, nemôžu úspešne

uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného právneho predpisu.

Nemôžu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa ,

lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať

účel reštitučného zákona ako správne poukázal odvolací súd, ktorým účelom je nielen

zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1990, ale aj úprava

vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že reštitučné predpisy vychádzali

z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez

právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov,

sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom

období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za

následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa

všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade podľa ,

nakoľko až po realizácii práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže

oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa odstránenia

stavby, resp. zriadenia vecného bremena podľa

Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že neboli oprávnenými osobami na vydanie

nehnuteľnosti z dôvodu, že pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu,

nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho

fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a

poľnohospodárstva z 25. októbra 1982, Najvyšší súd Slovenskej republike poukazuje na

skutkové zistenie, že k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v preskúmavanom prípade

došlo, ako už bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe stavebného

povolenia z roku 1977 uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska...“, kedy pozemok

nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil až dodatočne rozhodnutím o

vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady, ako správne konštatoval odvolací súd, upravoval §

30 zákona o pôde, podľa ktorého pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok

uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na

tieto účely užíval. Preto, i keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po odňatí vlastníckeho

práva, nejde o prekážku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.

Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo

formou faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol,

žalobcovia v konaní nepreukázali, že sú vlastníkom pozemku, z ktorého sa domáhajú

odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena za náhradu. Preto,

pokiaľ žalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k pozemku, nebolo by im možné

poskytnúť ochranu podľa ani v prípade splnenia ostatných

zákonných podmienok (napr. že ide o stavbu), lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd

iba na návrh vlastníka pozemku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na tú

skutočnosť, že odvolací súd sa (hoci nadbytočne, nakoľko došiel k záveru, že žalobcovia nie

sú aktívne legitimovaní k uplatnenému nároku v zmysle žaloby) zaoberal aj právnou

otázkou, či tenisový areál na pozemku je stavbou v zmysle občianskoprávnych predpisov,

pričom dospel k záveru, že takouto stavbou nie je.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v §

237 a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako

nedôvodné zamietol ( ).»

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok nie je ústavne udržateľný.

Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či ústavne konformnému

výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov zodpovedá aj názor najvyššieho súdu,

že ak „bol na základe skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu -

zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva

podľa ustanovení , a teda že žalobou o ochranu vlastníckeho práva

podľa ustanovenia „nemožno obchádzať účel reštitučného

zákona... ktorým účelom je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 -

1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o

pôde“.

Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok

nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na

základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať

existenciu svojho vlastníckeho práva (, , ),

pričom dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili

zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto

vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba

nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,

resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. ()].

Najvyšší súd dospel v napadnutom rozsudku k opačnému záveru, pričom tento svoj

záver aj podrobne právne odôvodnil argumentujúc v prvom rade právnym názorom, že

žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného

zákonodarstva, tiež tým že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že v rozhodnom

období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom

oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až

jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi generali a z nej

odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov malo za

následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa

všeobecných predpisov.

Vo vyjadrení k doručenej sťažnosti najvyšší súd vo vzťahu k právnemu názoru

vyslovenému v inej veci na totožnú problematiku (konkrétne k rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. februára 1999) uviedol, že od tohto rozhodnutia sa judiaktúra

vyvíjala a došlo v nej k názorovému posunu, čo s prihliadnutím na dobu, ktorá medzitým

uplynula, nie je neobvyklý jav.

Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil dôvod, pre ktorý by

sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom

výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu

k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho

dôvodu obstáť.

Vo veci konajúce všeobecné súdy (a v intenciách sťažnosti predovšetkým najvyšší

súd) nevzali do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie

zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich

vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie

dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom)

s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody,

ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom

chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný

reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho

dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich

zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát

zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu

zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek

vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo

spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli

dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej

ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,

ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis

v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.

Názor krajského súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať

podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená

aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od

oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera

základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v a

listiny, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku

neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto

záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde

(neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického

a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného

zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym

zákonníkom, a listinou. Účelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť zákaz

dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty

na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu.

Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť

k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke

právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho

nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech

štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky

režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom,

že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej

s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu

všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel

reštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia sa podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva

nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť

domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne

akceptovateľným spôsobom.

Súčasne je však potrebné uviesť aj to, že nielen vlastnícke právo sťažovateľov

(oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych

nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany

takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade

existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru

(, ) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov

prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva vrátane

žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného bremena podanej

sťažovateľmi.

Nie nevýznamná je tiež skutočnosť, že v obsahovo identických veciach súvisiacich

s vecou sťažovateľov (v ktorých sa najmä iné osoby ako sťažovatelia rovnakým typom

žaloby domáhali ochrany vlastníckeho práva z dôvodu výstavby tenisového areálu

na častiach pozemkov v ich vlastníctve v období pred rokom 1989) boli vydané meritórne

rozhodnutia všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu v dovolacom konaní (rozsudok

sp. zn. z 25. februára 1999), ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu právu

žalobcov napriek platnosti reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Takáto

nejednotnosť v rozhodovaní všeobecných súdov je v rozpore so zásadou predvídateľnosti

práva a výsledkov súdneho sporu, a tým v konečnom dôsledku aj s princípom právnej istoty.

V okolnostiach prípadu sa javí ako zjavne nespravodlivé trvať na právnom názore, že sa

sťažovatelia nemôžu domáhať právnej ochrany podľa všeobecných právnych predpisov,

keď v čase podania ich žaloby nimi uplatnenému právu nebolo možné poskytnúť právnu

ochranu podľa reštitučných predpisov.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

o zamietnutí dovolania sťažovateľov za rozporný s obsahom sťažovateľmi označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa , listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšším súdom použité

právne predpisy neboli vyložené ústavne akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii

dotknutých zákonných predpisov všeobecnými súdmi došlo k zásadnému popretiu ich účelu

a významu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom súčasne zasiahol aj do základného práva

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a listiny, keď ich

vlastníckemu právu neposkytol zákonnú ochranu podľa ustanovení

s poukazom na aplikovateľnosť právnych noriem obsiahnutých v reštitučných predpisoch.

Z dôvodu ústavnej neudržateľnosti aplikovaného právneho názoru bolo dôvodné vysloviť aj

porušenie základného práva vlastniť majetok (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu) vychádzajúc zo zistenia, že v danom

prípade nebolo predmetom konania pred všeobecným súdom vyvlastňovanie ani nútené

obmedzenie vlastníckeho práva a ani súdny prieskum vyvlastňovacieho konania

realizovaného správnym orgánom. Sťažovatelia pritom bližšie nezdôvodnili, v čom vidia

porušenie označeného článku . Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného

práva vyplývajúceho z nemožno vyvodzovať len z tej skutočnosti,

že konajúce súdy sa dotkli právneho posúdenia vyvlastňovacieho rozhodnutia č. j.

výst. -60 z 20. februára 1984, pokiaľ pri právnom posúdení prípadu považovali

toto vyvlastňovacie rozhodnutie za neúčinné a pre neposkytnutie právnej ochrany

vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv

sťažovateľov (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2011 a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa a zákona o ústavnom

súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať

relevantné ústavné princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že akceptácia

a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovatelia musia

v konaní dosiahnuť plný úspech a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí

jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté. Základom pre výrok tohto

nálezu bolo predovšetkým zistenie ústavne nekonformného právneho posúdenia otázky

(ne)aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov v okolnostiach prípadu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,23 € za dva

úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať úhradu trov právneho zastúpenia

uplatnených právnym zástupcom sťažovateľov za označené dva úkony právnych služieb

vykonané v roku 2011. Výšku priznanej úhrady však bolo potrebné oproti vyúčtovaniu

upraviť s prihliadnutím na deň vykonania úkonov právnej služby tak, aby bola v súlade s §

1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným

súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná

sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby uskutočnenej v roku

2011 predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby sumu 7,41 €.

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľom úhradu trov právneho

zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ktorú bolo

potrebné zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %. Ústavný súd preto zaviazal

porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľom celkovo v sume 314,18 € (pozostávajúc z trov v sume 261,82 € a sumy

52,36 € predstavujúcej daň z pridanej hodnoty) na účet ich právneho zástupcu tak, ako je

uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012