Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 64 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (73)III. ÚS 16/2012
PDF · 290.66 KB
No categories available
III. ÚS 16/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť J. H., K., M. B., K., M. N., K., a F. T., P., Česká republika,
zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo
180/2010 z 13. septembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. H., M. B., M. N. a F. T. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 180/2010
z 13. septembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť J. H., M. B., M. N.
a F. T. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) do
dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta
JUDr. M. H., K.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2011 doručená sťažnosť J. H., M. B., M. N. a F. T (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra
2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovatelia sa v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I (ďalej len
„okresný súd“) domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia časovo
neobmedzeného vecného bremena stavby, na častiach pozemkov v ich vlastníctve, na
ktorých bol v období pred rokom 1989 postavený Tenisový areál... Okresný súd rozsudkom
č. k. 15 C 830/1994-212 zo 7. augusta 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu
sťažovateľov zamietol v celom rozsahu. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 6 Co 281/2008 z 8. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil avšak z iných dôvodov, než ktoré vyslovil okresný
súd a súčasne pripustil vo veci dovolanie z dôvodu posúdenia otázky zásadného významu, a
to či je možné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov
v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Najvyšší súd sťažovateľmi podané
dovolanie zamietol považujúc posúdenie veci krajským súdom v otázke zásadného
právneho významu za správne.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že najvyšší súd «bez akéhokoľvek
bližšieho skutkového zdôvodnenia celú vec uzavrel v neprospech sťažovateľov tak, že títo
nie sú oprávnení domáhať sa svojich práv, pretože si svoje nároky mali uplatniť v
reštitučnom konaní (na čom sa Najvyšší súd právne ustálil až v roku 2010). Aj napriek
viacerým skutkovým a právnym námietkam zo strany sťažovateľov sa Najvyšší sud týmito
skutočnosťami vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie jednoducho oprel o svoj názor
prezentovaný v obdobných veciach, aby bol zachovaný status quo v zmysle malo sa
postupovať podľa reštitučných zákonov, teraz to už nie je možné riešiť...
Vzhľadom na skutočnosť, že sporov súvisiacich s tenisovým areálom je viac, je
potrebné uviesť, že v predmetných prípadoch boli vydané rôzne rozhodnutia, pričom
niektoré z nich sú už právoplatné a tak k dnešnému dňu existuje (1) časť pozemku na ktorom
je tenisový areál, na ktorom je zriadené vecné bremeno v celom rozsahu na celý pás
zabratého pozemku (a už aj bola vyplatená finančná náhrada) a (2) na iných pásoch
pozemku tvoriaceho tenisový areál je právoplatne zriadené vecné bremeno iba pod tými
časťami pozemku, na ktorých stojí stavba v zmysle stavebného zákona (a o finančnom
nároku sa má iba rozhodovať).
Samotný Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v týchto sporoch zaujal rôzne
stanoviská...
Súdy teda svojim prístupom vytvorili tri rôzne situácie, ktoré sa týkajú toho istého
tenisového areálu a tej istej právnej situácie. Navyše (a to sťažovatelia v tomto spore, ako
aj žalobcovia v ostatných sporoch zdôrazňovali), sa ani jeden zo súdov (prvostupňový,
odvolací alebo dovolací) do dnešného dňa ani raz a ani slovom nezmienil o skutočnosti že
tu existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie týkajúce sa toho istého tenisového
areálu, potvrdené Najvyšším súdom, ktorým bolo dané osobám v rovnakom postavení ako
sťažovatelia za pravdu...
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou dovolávajú ochrany svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba „ústava“) a to základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ktoré bolo
podľa ich názoru porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 6 Co 281/2008-
276 zo dňa 8. 9. 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn.:
4 Cdo 180/2010. Rovnako bolo uvedenými rozhodnutiami podľa názoru sťažovateľov
porušené ich právo garantované v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy... v čl. 6 Dohovoru... a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina...
Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné riešiť zriadením vecného bremena za
náhradu. Všeobecne je podľa názoru sťažovateľov potrebné vychádzať z priority ich
vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym predchodcom protiprávne odňaté a
tým došlo k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho práva - právo predmet svojho
vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd
svojimi rozsudkami posvätili ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľov k
rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady...
Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že v
skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.
15 C 717/2002 bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich
vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. ... Je taktiež
zrejmé, že k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací,
ani dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré
sťažovatelia v konaní uvádzali. Odvolací aj dovolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie
vo veci podstatné argumenty sťažovateľov ignorovali.».
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, ktorým vysloví, že
právo „sťažovateľov garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky... zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn.: 4 Cdo 180/2010 porušené bolo“, zruší napadnutý
rozsudok a zaviaže najvyšší súd nahradiť sťažovateľom trovy konania na účet ich právneho
zástupcu.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval
sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde,
nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej
prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 16/2012-13
prijal na ďalšie konanie.
Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril listom č. KP 4/2012 z 2. februára 2012, v ktorom
okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade sťažnosťou napadnutým
rozsudkom dovolanie sťažovateľov zamietol. Svoj záver o vecnej správnosti dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležité odôvodnil, pričom sa vyporiadal s
podstatnými námietkami sťažovateľov. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie nie je ani v
rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd výklad o primárnosti použitia reštitučných
zákonov uskutočnil v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu a v
odôvodnení rozhodnutia na konkrétne rozhodnutia aj odkázal. Pokiaľ sťažovatelia
namietajú, že najvyšší súd vyslovil opačný názor v inej veci na totožnú problematiku, treba
predovšetkým uviesť, že ide o rozsudok z 25. februára 1999 sp. zn. 3 Cdo 96/98, ktorý riešil
otázku platnosti a účinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia a problematiky vzťahu
všeobecných a špeciálnych predpisov sa nedotkol. Od tohto rozhodnutia sa judikatúra
vyvíjala a došlo k názorovému posunu. Čo nie je neobvyklý jav, najmä s prihliadnutím na
dobu, ktorá medzitým uplynula (viac ako desať rokov). Nemožno tiež opomenúť, že k
rovnakému názoru sa tiež vývojom judikatúry dopracovala aj rozhodovacia prax súdov
Českej republiky, čo s ohľadom na takmer identické znenie právnej úpravy a spoločný
právny základ z minulého obdobia existencie spoločného štátu dôležitý faktor.
Na základe uvedeného preto nie je možné považovať namietané rozhodnutie
najvyššieho súdu za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, v rozpore s princípom právnej
istoty resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na
súdnu ochranu.
Nemožno teda súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti.
Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom
sťažnosti a s vyjadrením najvyššieho súdu, ako aj s obsahom napadnutého rozsudku
a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C/830/1994 dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať
právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09);
v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach a záväzkoch.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať predovšetkým v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. III. ÚS 190/08). Pritom musí konajúci súd interpretáciu právnej normy založiť
na racionálnej právnej argumentácii.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj čl. 11 ods. 1 listiny má každý právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Ako vyplýva z predchádzajúceho odseku, obsah čl. 20 ods. 1 ústavy je totožný
s obsahom čl. 11 ods. 1 listiny. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu preto nie je
dôvod na odlišné posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Ústava samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretože sa odvoláva
na jeho zákonný obsah, t. j. obsah ustanovený zákonom (PL. ÚS 38/95). Zákonom
obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý v § 123 ustanovuje, že vlastník je v medziach
zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním. Tento obsah vlastníckeho práva rešpektuje aj ustálená judikatúra
ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97). Súčasne má podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý, kto vlastní
majetok zaručené, že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo
iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1
ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú
ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za
následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké
zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú
upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy
nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť
majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia
práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne
aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade
s platnými zákonmi, nemožno obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.
Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich nesúhlase s rozhodnutím najvyššieho
súdu, ktorý im odmietol poskytnúť právnu ochranu na základe ustanovení Občianskeho
zákonníka s poukazom na to, že sťažovatelia mali právnu ochranu zabezpečenú podľa tzv.
reštitučných predpisov, ktorých účelom bolo zmierniť následky niektorých majetkových
krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989. Pritom však podľa sťažovateľov
nemalo byť najvyšším súdom preskúmané, či existovali podmienky na poskytnutie právnej
ochrany podľa reštitučných predpisov (konkrétne podľa zákona o pôde). Sťažovatelia tiež
namietajú nejednotnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v podobných právnych veciach
vrátane tých, ktoré súvisia s ich právnou vecou. V spojitosti s odstránením stavby
tenisového areálu totiž bolo pred okresným súdom súčasne vedených spolu 15 súdnych
konaní, v ktorých všeobecné súdy rozhodli (vo viacerých prípadoch právoplatne) rôznym
spôsobom.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sformuloval tieto právne závery:
«V prejednávanej veci dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)...
Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej možnosti preskúmať
správnosť riešenia otázky, „či je možné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa
všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6
ods. 1 písm. p/ zákona o pôde“.
Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, že keď bol v
preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/
zákona o pôde, žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v
reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie
reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku,
keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo...
Dovolací súd poukazuje na to, že jeho rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná v
tom, že všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi
špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu
vylučujú až (len) do tej doby, než je (napr. v súdnom konaní) zistené, že ustanovenia lex
specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne uplatniť. Aplikácia
ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne (rozsudok
NS SR z 29. 4. 1998 sp. zn. 2 Cdo 1/1998, rozsudok NS SR z 20. 8. 1999 sp. zn.
5 Cdo 36/1999). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené
všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekážku použitia všeobecných právnych predpisov
(napr. rozsudok NS SR z 25. 2. 2009 sp. zn. 4 Cdo 130/2007, rozsudok NS SR z 31. 5. 2011
sp. zn.
2 Cdo 122/2010, stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb.; rozsudok veľkého
senátu občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11. 9. 2003 sp. zn. 31 Cdo 1222/2001, rozsudok
NS ČR zo 17. 2. 2006 sp. zn. 22 Cdo 25/2006, rozsudok NS ČR z 1. 7. 2009 sp. zn.
22 Cdo 4505/2008, rozsudok NS ČR z 13. 12. 2006 sp. zn. 22 Cdo 18/2006)...
Podľa zákona o pôde, pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde)
prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu,
išlo o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie
nehnuteľnosti oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďže reštitučné
predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady
lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo možné sa domáhať ochrany
práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný
nárok), nemožno už po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva
podľa všeobecných právnych predpisov.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že k strate vlastníckeho práva
žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa
formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez
právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie
pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu
formálneho vlastníckeho práva), na základe stavebného povolenia ObNV - odboru výstavby
K. z 26. októbra 1977, na pozemku žalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska...“
(ďalej len „stavebné povolenie“) a následne vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k jeho
neúčinnému vyvlastneniu. Keďže v preskúmavanom prípade bol na základe skutkových
zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho
vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu - zákona o pôde, nemôžu úspešne
uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného právneho predpisu.
Nemôžu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka,
lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať
účel reštitučného zákona ako správne poukázal odvolací súd, ktorým účelom je nielen
zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1990, ale aj úprava
vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že reštitučné predpisy vychádzali
z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez
právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov,
sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom
období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za
následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade podľa § 135c Občianskeho zákonníka,
nakoľko až po realizácii práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže
oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa odstránenia
stavby, resp. zriadenia vecného bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka
Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že neboli oprávnenými osobami na vydanie
nehnuteľnosti z dôvodu, že pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu,
nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho
fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a
poľnohospodárstva z 25. októbra 1982, Najvyšší súd Slovenskej republike poukazuje na
skutkové zistenie, že k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v preskúmavanom prípade
došlo, ako už bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe stavebného
povolenia z roku 1977 uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska...“, kedy pozemok
nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil až dodatočne rozhodnutím o
vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady, ako správne konštatoval odvolací súd, upravoval §
30 zákona o pôde, podľa ktorého pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok
uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na
tieto účely užíval. Preto, i keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po odňatí vlastníckeho
práva, nejde o prekážku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.
Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo
formou faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol,
žalobcovia v konaní nepreukázali, že sú vlastníkom pozemku, z ktorého sa domáhajú
odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena za náhradu. Preto,
pokiaľ žalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k pozemku, nebolo by im možné
poskytnúť ochranu podľa § 135c Občianskeho zákonníka ani v prípade splnenia ostatných
zákonných podmienok (napr. že ide o stavbu), lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd
iba na návrh vlastníka pozemku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na tú
skutočnosť, že odvolací súd sa (hoci nadbytočne, nakoľko došiel k záveru, že žalobcovia nie
sú aktívne legitimovaní k uplatnenému nároku v zmysle žaloby) zaoberal aj právnou
otázkou, či tenisový areál na pozemku je stavbou v zmysle občianskoprávnych predpisov,
pričom dospel k záveru, že takouto stavbou nie je.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v §
237 O. s. p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).»
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C/830/1994 dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok nie je ústavne udržateľný.
Úlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či ústavne konformnému
výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov zodpovedá aj názor najvyššieho súdu,
že ak „bol na základe skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu -
zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a teda že žalobou o ochranu vlastníckeho práva
podľa ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka „nemožno obchádzať účel reštitučného
zákona... ktorým účelom je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku
ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 -
1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o
pôde“.
Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok
nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného
zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na
základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať
existenciu svojho vlastníckeho práva (III. ÚS 102/04, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011),
pričom dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili
zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba
nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,
resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy
občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].
Najvyšší súd dospel v napadnutom rozsudku k opačnému záveru, pričom tento svoj
záver aj podrobne právne odôvodnil argumentujúc v prvom rade právnym názorom, že
žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného
zákonodarstva, tiež tým že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že v rozhodnom
období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom
oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až
jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi generali a z nej
odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov malo za
následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov.
Vo vyjadrení k doručenej sťažnosti najvyšší súd vo vzťahu k právnemu názoru
vyslovenému v inej veci na totožnú problematiku (konkrétne k rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 96/98 z 25. februára 1999) uviedol, že od tohto rozhodnutia sa judiaktúra
vyvíjala a došlo v nej k názorovému posunu, čo s prihliadnutím na dobu, ktorá medzitým
uplynula, nie je neobvyklý jav.
Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil dôvod, pre ktorý by
sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom
výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu
k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho
dôvodu obstáť.
Vo veci konajúce všeobecné súdy (a v intenciách sťažnosti predovšetkým najvyšší
súd) nevzali do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie
zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich
vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie
dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom)
s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody,
ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom
chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.
Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný
reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré
prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho
dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich
zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát
zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu
zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek
vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo
spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli
dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej
ochrany svojho vlastníckeho práva.
Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď
povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,
ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis
v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.
Názor krajského súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať
podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená
aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od
oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera
základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku
neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto
záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde
(neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického
a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného
zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym
zákonníkom, ústavou a listinou. Účelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť zákaz
dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty
na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu.
Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť
k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke
právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho
nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech
štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky
režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom,
že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.
Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej
s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu
všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel
reštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia sa podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva
nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť
domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne
akceptovateľným spôsobom.
Súčasne je však potrebné uviesť aj to, že nielen vlastnícke právo sťažovateľov
(oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych
nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany
takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade
existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.
Ústavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru
(III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov
prichádzala do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva vrátane
žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie vecného bremena podanej
sťažovateľmi.
Nie nevýznamná je tiež skutočnosť, že v obsahovo identických veciach súvisiacich
s vecou sťažovateľov (v ktorých sa najmä iné osoby ako sťažovatelia rovnakým typom
žaloby domáhali ochrany vlastníckeho práva z dôvodu výstavby tenisového areálu
na častiach pozemkov v ich vlastníctve v období pred rokom 1989) boli vydané meritórne
rozhodnutia všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu v dovolacom konaní (rozsudok
sp. zn. 3 Cdo 96/98 z 25. februára 1999), ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu právu
žalobcov napriek platnosti reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Takáto
nejednotnosť v rozhodovaní všeobecných súdov je v rozpore so zásadou predvídateľnosti
práva a výsledkov súdneho sporu, a tým v konečnom dôsledku aj s princípom právnej istoty.
V okolnostiach prípadu sa javí ako zjavne nespravodlivé trvať na právnom názore, že sa
sťažovatelia nemôžu domáhať právnej ochrany podľa všeobecných právnych predpisov,
keď v čase podania ich žaloby nimi uplatnenému právu nebolo možné poskytnúť právnu
ochranu podľa reštitučných predpisov.
Z týchto dôvodov považoval ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
o zamietnutí dovolania sťažovateľov za rozporný s obsahom sťažovateľmi označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšším súdom použité
právne predpisy neboli vyložené ústavne akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii
dotknutých zákonných predpisov všeobecnými súdmi došlo k zásadnému popretiu ich účelu
a významu.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom súčasne zasiahol aj do základného práva
sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, keď ich
vlastníckemu právu neposkytol zákonnú ochranu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
s poukazom na aplikovateľnosť právnych noriem obsiahnutých v reštitučných predpisoch.
Z dôvodu ústavnej neudržateľnosti aplikovaného právneho názoru bolo dôvodné vysloviť aj
porušenie základného práva vlastniť majetok (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy
ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu) vychádzajúc zo zistenia, že v danom
prípade nebolo predmetom konania pred všeobecným súdom vyvlastňovanie ani nútené
obmedzenie vlastníckeho práva a ani súdny prieskum vyvlastňovacieho konania
realizovaného správnym orgánom. Sťažovatelia pritom bližšie nezdôvodnili, v čom vidia
porušenie označeného článku ústavy. Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného
práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 4 ústavy nemožno vyvodzovať len z tej skutočnosti,
že konajúce súdy sa dotkli právneho posúdenia vyvlastňovacieho rozhodnutia č. j.
výst. 5882/83/84-60 z 20. februára 1984, pokiaľ pri právnom posúdení prípadu považovali
toto vyvlastňovacie rozhodnutie za neúčinné a pre neposkytnutie právnej ochrany
vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Keďže napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu označených základných práv
sťažovateľov (bod 1 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 zákona o ústavnom
súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať
relevantné ústavné princípy. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že akceptácia
a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí znamenať, že sťažovatelia musia
v konaní dosiahnuť plný úspech a viazanosť právnym názorom ústavného súdu nemusí
jednoznačne viesť k inému rozhodnutiu, než aké bolo prijaté. Základom pre výrok tohto
nálezu bolo predovšetkým zistenie ústavne nekonformného právneho posúdenia otázky
(ne)aplikovateľnosti relevantných právnych predpisov v okolnostiach prípadu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,23 € za dva
úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).
Ústavný súd považuje za dôvodné priznať úhradu trov právneho zastúpenia
uplatnených právnym zástupcom sťažovateľov za označené dva úkony právnych služieb
vykonané v roku 2011. Výšku priznanej úhrady však bolo potrebné oproti vyúčtovaniu
upraviť s prihliadnutím na deň vykonania úkonov právnej služby tak, aby bola v súlade s §
1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným
súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná
sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.
V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby uskutočnenej v roku
2011 predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby sumu 7,41 €.
Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľom úhradu trov právneho
zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ktorú bolo
potrebné zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %. Ústavný súd preto zaviazal
porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia
sťažovateľom celkovo v sume 314,18 € (pozostávajúc z trov v sume 261,82 € a sumy
52,36 € predstavujúcej daň z pridanej hodnoty) na účet ich právneho zástupcu tak, ako je
uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012