Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)d98/367690.a3e3f0.pdf
PDF · 197.88 KB
No categories available
4Cdo/180/2010
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci
ţalobcov 1/ J. H., bývajúceho v K., 2/ M. N., bývajúcej v K., 3/ F. F., bývajúceho v K., 4/ M.
F., bývajúceho v G., 5/ M. B., bývajúcej v K., 6/ F. T., bývajúceho v Č., všetci zastúpení
JUDr. M. H., advokátom so sídlom v K., proti ţalovaným 1/ T., so sídlom v K., zastúpenej
JUDr. M. V., advokátom so sídlom v K., 2/ M., 3/ T., s.r.o., so sídlom v K., zastúpenej
JUDr. J. S., advokátom so sídlom v K., o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie
vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 830/1994, v konaní
o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. septembra
2009 sp. zn. 6 Co 281/2008 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ z a m i e t a .
Dovolanie ţalobcov 3/ a 4/ o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa ţalobou podanou na Okresnom súde Košice I 14. októbra 1994
domáhali uloţenia povinnosti ţalovaným odstrániť neoprávnenú stavbu, postavenú
na pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom území K., parcelné číslo X. o výmere 20609
2
m, zapísanom na liste vlastníctva č. X., vedenom Katastrálnym úradom v Košiciach z toho
dôvodu, ţe na základe rozhodnutia odboru výstavby ObNV Košice I z 20. februára 1984
č.k. 5882/83/84-Go (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) bol pozemok, pôvodne zapísaný
2
v pozemkovej knihe vo vloţke č. X. ako parcela - roľa , číslo X. vo výmere 2377 m(v tom
2
čase vo vlastníctve ich právnych predchodcov), vo výmere 710 mvyvlastnená v prospech
Československého štátu (ďalej len „pozemok“). Počas konania uplatnili eventuálny ţalobný
petit pre prípad, ak by odstránenie stavby nebolo účelné. Ţiadali zriadiť vecné bremeno k
pozemku v prospech ţalovaných, zodpovedajúce ich právu pozemok uţívať za náhradu
vyčíslenú znaleckým posudkom.
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. augusta 2008 č.k. 15 C 830/1994-212 pripustil
späťvzatie ţaloby ţalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto časti zastavil. Druhým výrokom v celom
rozsahu ţalobu ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ zamietol. Vyslovil, ţe o trovách účastníkov konania
a štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd najskôr prejudiciálne skúmal
vlastníctvo ţalobcov k pozemku, teda či sú v tomto spore aktívne legitimovaní k uplatnenému
nároku v zmysle ţaloby. Vec právne posudzoval podľa § 119, § 135c a § 460 Občianskeho
zákonníka, zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) s poukazom na jeho ustanovenia § 108 - § 114 a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (§ 18, § 24 a § 26). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe vlastníctvo
k pozemku na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na štát (ku ktorému
pozemku správu vykonávali V., ktoré následne správu previedli hospodárskou zmluvou
do trvalého uţívania ţalovaného 2/ a ten následne na ţalovaného 1/), ţe ţalovaný 2/, ktorý je
ako vlastník zapísaný v evidencii nehnuteľností, nenadobudol vlastníctvo vydrţaním ani
zo zákona a ţe ţalobcovia nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch
titulom dedenia (§ 460 Občianskeho zákonníka). Podľa jeho názoru vyvlastňovacie konanie
vo vzťahu k pôvodným pozemnokniţným spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku bolo
právne neúčinné, keďţe neprebehlo za podmienok vtedy platného stavebného zákona, a tak
i vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho orgánu bolo právne
neúčinné. Poukázal na tú skutočnosť, ţe vo vyvlastňovacom rozhodnutí bola ako
spoluvlastníčka parcely X. uvedená vtedy uţ nebohá A. H., ktorá spôsobilosť byť účastníčkou
správneho konania o vyvlastnení stratila úmrtím a jej právnym nástupcom nebolo
vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy doručené. Hoci predbeţnú otázku o vlastníctve ţalobcov
k predmetnému pozemku, ako predpoklad ţaloby uplatnenej podľa § 135c Občianskeho
zákonníka, prvostupňový súd vyriešil v prospech ţalobcov, ich ţalobu zamietol. Jednak z toho
dôvodu, ţe ţalovaní 1/ aţ 3/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku a tieţ z dôvodu, ţe
tenisový areál, postavený v minulosti i na ich pozemku, nie je svojou povahou stavbou, ktorej
by mohla byť poskytnutá ochrana podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretoţe nemá
charakter stavby podľa § 119 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 8. septembra 2009
sp. zn. 6 Co 281/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorým bola ţaloba
v celom rozsahu zamietnutá potvrdil, aj keď z iných dôvodov, neţ v ňom uvedených.
Odvolací súd proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Proti výroku rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktorým súd pripustil späťvzatie ţaloby ţalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto časti
zastavil, odvolanie podané nebolo, a tak v tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
30. októbra 2008. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, ţe
na pozemku sa nenachádza stavba v občianskoprávnom zmysle s poukazom na § 119
Občianskeho zákonníka a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa odlišne posúdil prejudiciálnu otázku vlastníctva ţalobcov k pozemku.
Podľa jeho názoru okresný súd túto otázku neposúdil správne. Súhlasil s jeho názorom, ţe
vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo riadne doručené spoluvlastníkom, resp. ich právnym
nástupcom, a tak ani nenadobudlo právoplatnosť a účinnosť, z dôvodu ktorého súd ani nebol
takýmto rozhodnutím v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný a nebol ani povinný z neho
vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Avšak podľa jeho názoru, ak štát, resp. štátny podnik
(v preskúmavanom prípade V.) i na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho
rozhodnutia začal pozemok fakticky uţívať na účel vyvlastnenia (v preskúmavanom prípade
výstavbu tenisového areálu T.) a chopil sa jeho drţby bez právneho titulu, išlo podľa jeho
názoru o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v rozhodnom období (1948 - 1990).
Takéto prevzatie nehnuteľnosti bolo dôvodom pre vydanie veci oprávneným osobám podľa
§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), ku ktorému moţnému pouţitiu
tohto ustanovenia zákona o pôde odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie
(§ 213 O.s.p.). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z povahy zákona
o pôde ako zákona špeciálneho vyplýva, ţe nároky ním upravené nemoţno riešiť inak, neţ
podľa jeho ustanovení v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali. Ak stanovuje zákon
o pôde určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemoţno ten istý nárok
uplatňovať podľa iného všeobecného predpisu, hoci tento predpis stanovuje niektoré
podmienky odlišne. Preto domáhať sa ochrany podľa § 135c Občianskeho zákonníka
moţno len vtedy, ak chýba úprava v špeciálnom zákone, čo nie je preskúmavaný prípad.
Odvolací súd poukázal na to, ţe od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie
reštitučného nároku, nemoţno ďalej oprávnenú osobu povaţovať za vlastníka veci. Podľa
názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by aj naďalej po uplynutí zákonnej lehoty na uplatnenie
reštitučného nároku bolo moţné domáhať sa vydania veci, ktorú bolo moţné ţiadať podľa § 6
ods. 1 písm. p/ zákona o pôde i podľa § 135c Občianskeho zákonníka, bola by narušená
právna istota osôb, ktoré aţ potom, čo bolo zrejmé, ţe k vydaniu pozemku podľa zákona
o pôde nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností tieto získali od štátu a ich právnych
nástupcov, ako i právna istota budúcich nadobúdateľov takéhoto majetku. Poukázal na
zákonom danú moţnosť vlastníkom uplatniť si svoje právo v zákonných lehotách a pokiaľ tak
neurobili, zaniklo im toto právo obdobne ako zaniká v dôsledku vydrţania inou osobou (bez
náhrady v dôsledku plynutia určitej lehoty a pasivita vlastníka, ktorý stratil drţbu veci). Na
základe uvedeného sa podľa názoru odvolacieho súdu pôvodný vlastník, ktorého
nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) bez právneho
dôvodu, nemôţe domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, keď
mohol ţiadať vydanie veci podľa zákona o pôde. Keď si v preskúmavanom prípade
ţalobcovia, resp. ich právni predchodcovia svoj nárok na vydanie veci postupom podľa
reštitučných predpisov neuplatnili, došlo k zániku ich práva na obnovu ich vlastníckeho práva
k pozemku, ktoré vlastnícke právo by nadobudli aţ jeho vydaním. K námietke ţalobcov, ţe
v preskúmavanom prípade nebolo moţné nárok podľa reštitučných predpisov uplatniť, lebo
pozemok nebol v rokoch 1991 a 1992 pozemkom, ktorý patril do poľnohospodárskeho a
lesného pôdneho fondu, ale išlo o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta
Košice, odvolací súd uviedol, ţe § 30 zákona o pôde rieši prípady, keď poľnohospodárske
alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona
o pôde, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo lesného majetku tým, ţe
boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok v čase účinnosti zákona
o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, pre ktorú by nárok nemohol byť
uplatnený podľa zákona o pôde. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku
odôvodnil ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Za otázku zásadného právneho významu povaţoval zodpovedanie
otázky, „či je moţné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych
predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona
o pôde“.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorým bola ţaloba v celom rozsahu
zamietnutá, podali dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. ţalobcovia. Navrhli rozsudok
v napadnutom rozsahu zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Namietali nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu o tom, ţe sa nemohli svojho práva
domáhať podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretoţe ich právo na ochranu vlastníckeho
práva bolo moţné uplatniť podľa zákona o pôde. Uviedli, ţe v ich prípade nebolo moţné
postupovať podľa reštitučných zákonov. Podľa ich názoru nikdy neprestali byť
spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Keďţe vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo nezákonné, a teda nemalo ani ţiadne právne účinky, vlastnícke právo
pôvodných vlastníkov, ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu
preto ani nebolo moţné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré nikdy
neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Poukázali na to, ţe za nadobudnutie bez právneho
dôvodu je moţné povaţovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval
od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného rozhodnutia je podľa ich názoru takým
nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých
chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne účinky nikdy
nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho alebo
lesného pôdneho fondu, pretoţe ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho
vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného
a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982 za účelom zlegalizovania
akcie „T.T.“, kedy sa preukázateľne nachádzal vo vlastníctve právnych predchodcov
ţalobcov. Z uvedeného dôvodu neprichádzalo preto do úvahy pouţitie § 30 zákona o pôde,
podľa ktorého bolo moţné vlastnícke právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili
poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel pouţívali v čase odňatia.
V ďalšej časti dovolania sa dovolatelia zaoberali právnym posúdením otázky, či sa na
pozemku (ne)nachádza stavba v občianskoprávnom zmysle podľa § 119 Občianskeho
zákonníka.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
K dovolaniu žalobcov 3/ a 4/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie podal oprávnený
subjekt a dospel k záveru, ţe ţalobcovia 3/ a 4/ neboli na podanie dovolania oprávnení.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Ustanovenia § 218 ods. 1 O.s.p. platí pre konanie
na dovolacom súde obdobne (§ 243b ods. 5 O.s.p.).
Ustanovenie § 240 ods. 1 prvej vety O.s.p. určuje aj subjektívnu podmienku
prípustnosti dovolania tým, ţe právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
zveruje účastníkovi. V preskúmavanom prípade dovolanie prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podali aj ţalobcovia 3/ a 4/, voči ktorým prvostupňový súd konanie po pripustení
späťvzatia ţaloby zastavil. Tento výrok rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý nebol
napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008. Dovolanie tak bolo podané
niekým, kto právoplatnosťou výroku rozhodnutia o zastavení konania prestal byť účastníkom
konania a nie je preto osobou oprávnenou na podanie dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcov 3/ a 4/ podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako podané neoprávnenými osobami
odmietol.
K dovolaniu žalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podali včas ţalobcovia 1/, 2/, 5/ a 6/, zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ nie je dôvodné.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238
ods. 3 O.s.p.), môţe dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa
§ 241 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva
na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania
proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie
nemoţno odôvodniť inak, neţ s poukazom na dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.
Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného
dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len
právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený
procesnými prostriedkami – § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolatelia ani vo svojom dovolaní nenamietali, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.
V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil
prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., keďţe rozhodnutie o danej otázke
povaţoval po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu. Moţnosť zaloţiť
prípustnosť dovolania neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť
dovolania úplne ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska
rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne
vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd sa
musí pritom sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový
postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci
rozhodovania zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený
napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.
V dovolacom konaní môţe byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia
nastolenej právnej otázky.
V prejednávanej veci dovolatelia namietali, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak
súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej
moţnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či je moţné uplatniť nárok na ochranu
vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný
nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde“.
Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, ţe keď bol
v preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/
zákona o pôde, ţalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť
v reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôţu sa domáhať ochrany podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie
reštitučného nároku, ich nemoţno povaţovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku,
keďţe ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím
súdom v poloţenej dovolacej otázke treba povaţovať za správne.
Dovolací súd poukazuje na to, ţe jeho rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná
v tom, ţe všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi
špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu
vylučujú aţ (len) do tej doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia
lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia
ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (rozsudok
NS SR z 29.4.1998 sp.zn. 2 Cdo 1/1998, rozsudok NS SR z 20.8.1999 sp. zn. 5 Cdo 36/1999).
Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne
a vecné predpoklady, prekáţku pouţitia všeobecných právnych predpisov (napr. rozsudok
NS SR z 25.2.2009 sp.zn. 4 Cdo 130/2007, rozsudok NS SR z 31.5.2011 sp.zn.
2 Cdo 122/2010, stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb., rozsudok veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11.9.2003 sp.zn. 31 Cdo 1222/2001, rozsudok NS ČR
zo 17.2.2006 sp.zn. 22 Cdo 25/2006, rozsudok NS ČR z 1.7.2009 sp.zn. 22 Cdo 4505/2008,
rozsudok NS ČR z 13.12.2006 sp.zn. 22 Cdo 18/2006).
Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ zákona o pôde, zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí
poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom
aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde, oprávnenou osobou je štátny občan Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,
budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6
ods. 1. Zákon o pôde v § 4 ods. 2 upravuje, kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku
v prípade úmrtia oprávnenej osoby (vyhlásenia za mŕtvu) uvedenej v § 4 ods. 1 zákona
o pôde.
Podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde, oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia
nehnuteľností bez právneho dôvodu.
Podľa zákona o pôde, pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) prevzal
nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo
o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie
nehnuteľnosti oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďţe reštitučné
predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady
lex specialis derogat legi generali, čo znamená, ţe tam, kde existuje špeciálna právna úprava,
nemoţno pouţiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo moţné sa domáhať ochrany práva
postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný nárok),
nemoţno uţ po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa
všeobecných právnych predpisov.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe k strate vlastníckeho práva
ţalobcov, resp. ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa
formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez
právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie
pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu
formálneho vlastníckeho práva), na základe stavebného povolenia ObNV – odboru výstavby
K. z 26. októbra 1977, na pozemku ţalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska T.
Košice“ (ďalej len „stavebné povolenie“) a následne vyvlastňovacím rozhodnutím došlo
k jeho neúčinnému vyvlastneniu. Keďţe v preskúmavanom prípade bol na základe
skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany
svojho vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu – zákona o pôde, nemôţu
úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného právneho predpisu.
Nemôţu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo
ţalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemoţno obchádzať účel
reštitučného zákona ako správne poukázal odvolací súd, ktorým účelom je nielen zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava
vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe reštitučné predpisy vychádzali
z domnienky, ţe vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez
právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov,
sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom
období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za
následok stratu moţnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade podľa § 135c Občianskeho zákonníka,
nakoľko aţ po realizácii práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môţe
oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa odstránenia stavby,
resp. zriadenia vecného bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, ţe neboli oprávnenými osobami na vydanie
nehnuteľnosti z dôvodu, ţe pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu,
nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho
fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva
a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982, Najvyšší súd Slovenskej republike poukazuje
na skutkové zistenie, ţe k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v preskúmavanom prípade
došlo, ako uţ bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe stavebného
povolenia z roku 1977 uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska T. Košice“, kedy pozemok
nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil aţ dodatočne rozhodnutím
o vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady, ako správne konštatoval odvolací súd, upravoval §
30 zákona o pôde, podľa ktorého pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok
uvedený v § 1 ods. 1 povaţuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto
účely uţíval. Preto, i keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po odňatí vlastníckeho práva,
nejde o prekáţku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.
Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo
formou faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol,
ţalobcovia v konaní nepreukázali, ţe sú vlastníkom pozemku, z ktorého sa domáhajú
odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena za náhradu. Preto, pokiaľ
ţalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k pozemku, nebolo by im moţné
poskytnúť ochranu podľa § 135c Občianskeho zákonníka ani v prípade splnenia ostatných
zákonných podmienok (napr. ţe ide o stavbu), lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba
na návrh vlastníka pozemku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na tú
skutočnosť, ţe odvolací súd sa (hoci nadbytočne, nakoľko došiel k záveru, ţe ţalobcovia nie
sú aktívne legitimovaní k uplatnenému nároku v zmysle ţaloby) zaoberal aj právnou otázkou,
či tenisový areál na pozemku je stavbou v zmysle občianskoprávnych predpisov, pričom
dospel k záveru, ţe takouto stavbou nie je.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolatelia napadli dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené
v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešným ţalovaným náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcom 1/, 2/, 5/ a 6/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe im ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová