Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/180/2010

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci

ţalobcov 1/ J. H., bývajúceho v K., 2/ M. N., bývajúcej v K., 3/ F. F., bývajúceho v K., 4/ M.

F., bývajúceho v G., 5/ M. B., bývajúcej v K., 6/ F. T., bývajúceho v Č., všetci zastúpení

JUDr. M. H., advokátom so sídlom v K., proti ţalovaným 1/ T., so sídlom v K., zastúpenej

JUDr. M. V., advokátom so sídlom v K., 2/ M., 3/ T., s.r.o., so sídlom v K., zastúpenej

JUDr. J. S., advokátom so sídlom v K., o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. zriadenie

vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , v konaní

o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. septembra

2009 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ z a m i e t a .

Dovolanie ţalobcov 3/ a 4/ o d m i e t a .

Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobcovia sa ţalobou podanou na Okresnom súde Košice I 14. októbra 1994

domáhali uloţenia povinnosti ţalovaným odstrániť neoprávnenú stavbu, postavenú

na pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom území K., parcelné číslo X. o výmere 20609

2

m, zapísanom na liste vlastníctva č. X., vedenom Katastrálnym úradom v Košiciach z toho

2

dôvodu, ţe na základe rozhodnutia odboru výstavby ObNV Košice I z 20. februára 1984

č.k. (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) bol pozemok, pôvodne zapísaný

2

v pozemkovej knihe vo vloţke č. X. ako parcela - roľa , číslo X. vo výmere 2377 m(v tom

2

čase vo vlastníctve ich právnych predchodcov), vo výmere 710 mvyvlastnená v prospech

Československého štátu (ďalej len „pozemok“). Počas konania uplatnili eventuálny ţalobný

petit pre prípad, ak by odstránenie stavby nebolo účelné. Ţiadali zriadiť vecné bremeno k

pozemku v prospech ţalovaných, zodpovedajúce ich právu pozemok uţívať za náhradu

vyčíslenú znaleckým posudkom.

Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. augusta 2008 č.k. -212 pripustil

späťvzatie ţaloby ţalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto časti zastavil. Druhým výrokom v celom

rozsahu ţalobu ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ zamietol. Vyslovil, ţe o trovách účastníkov konania

a štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd najskôr prejudiciálne skúmal

vlastníctvo ţalobcov k pozemku, teda či sú v tomto spore aktívne legitimovaní k uplatnenému

nároku v zmysle ţaloby. Vec právne posudzoval podľa § 119, § 135c a § 460 Občianskeho

zákonníka, o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon) s poukazom na jeho ustanovenia - a o správnom

konaní (§ 18, § 24 a § 26). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe vlastníctvo

k pozemku na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na štát (ku ktorému

pozemku správu vykonávali V., ktoré následne správu previedli hospodárskou zmluvou

do trvalého uţívania ţalovaného 2/ a ten následne na ţalovaného 1/), ţe ţalovaný 2/, ktorý je

ako vlastník zapísaný v evidencii nehnuteľností, nenadobudol vlastníctvo vydrţaním ani

zo zákona a ţe ţalobcovia nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch

titulom dedenia ( ). Podľa jeho názoru vyvlastňovacie konanie

vo vzťahu k pôvodným pozemnokniţným spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku bolo

právne neúčinné, keďţe neprebehlo za podmienok vtedy platného stavebného zákona, a tak

i vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho orgánu bolo právne

neúčinné. Poukázal na tú skutočnosť, ţe vo vyvlastňovacom rozhodnutí bola ako

spoluvlastníčka parcely X. uvedená vtedy uţ nebohá A. H., ktorá spôsobilosť byť účastníčkou

správneho konania o vyvlastnení stratila úmrtím a jej právnym nástupcom nebolo

vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy doručené. Hoci predbeţnú otázku o vlastníctve ţalobcov

k predmetnému pozemku, ako predpoklad ţaloby uplatnenej podľa § 135c Občianskeho

zákonníka, prvostupňový súd vyriešil v prospech ţalobcov, ich ţalobu zamietol. Jednak z toho

dôvodu, ţe ţalovaní 1/ aţ 3/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku a tieţ z dôvodu, ţe

3

tenisový areál, postavený v minulosti i na ich pozemku, nie je svojou povahou stavbou, ktorej

by mohla byť poskytnutá ochrana podľa , pretoţe nemá

charakter stavby podľa .

Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 8. septembra 2009

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorým bola ţaloba

v celom rozsahu zamietnutá potvrdil, aj keď z iných dôvodov, neţ v ňom uvedených.

Odvolací súd proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Proti výroku rozhodnutia súdu

prvého stupňa, ktorým súd pripustil späťvzatie ţaloby ţalobcami 3/ a 4/ a konanie v tejto časti

zastavil, odvolanie podané nebolo, a tak v tejto časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

30. októbra 2008. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, ţe

na pozemku sa nenachádza stavba v občianskoprávnom zmysle s poukazom na § 119

a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na rozdiel

od súdu prvého stupňa odlišne posúdil prejudiciálnu otázku vlastníctva ţalobcov k pozemku.

Podľa jeho názoru okresný súd túto otázku neposúdil správne. Súhlasil s jeho názorom, ţe

vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo riadne doručené spoluvlastníkom, resp. ich právnym

nástupcom, a tak ani nenadobudlo právoplatnosť a účinnosť, z dôvodu ktorého súd ani nebol

takýmto rozhodnutím v zmysle viazaný a nebol ani povinný z neho

vychádzať ( ). Avšak podľa jeho názoru, ak štát, resp. štátny podnik

(v preskúmavanom prípade V.) i na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho

rozhodnutia začal pozemok fakticky uţívať na účel vyvlastnenia (v preskúmavanom prípade

výstavbu tenisového areálu T.) a chopil sa jeho drţby bez právneho titulu, išlo podľa jeho

názoru o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v rozhodnom období (1948 - 1990).

Takéto prevzatie nehnuteľnosti bolo dôvodom pre vydanie veci oprávneným osobám podľa

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), ku ktorému moţnému pouţitiu

tohto ustanovenia zákona o pôde odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie

( ). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z povahy zákona

o pôde ako zákona špeciálneho vyplýva, ţe nároky ním upravené nemoţno riešiť inak, neţ

podľa jeho ustanovení v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali. Ak stanovuje zákon

o pôde určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemoţno ten istý nárok

uplatňovať podľa iného všeobecného predpisu, hoci tento predpis stanovuje niektoré

podmienky odlišne. Preto domáhať sa ochrany podľa

moţno len vtedy, ak chýba úprava v špeciálnom zákone, čo nie je preskúmavaný prípad.

Odvolací súd poukázal na to, ţe od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie

reštitučného nároku, nemoţno ďalej oprávnenú osobu povaţovať za vlastníka veci. Podľa

názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by aj naďalej po uplynutí zákonnej lehoty na uplatnenie

reštitučného nároku bolo moţné domáhať sa vydania veci, ktorú bolo moţné ţiadať podľa § 6

ods. 1 písm. p/ zákona o pôde i podľa , bola by narušená

právna istota osôb, ktoré aţ potom, čo bolo zrejmé, ţe k vydaniu pozemku podľa zákona

o pôde nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností tieto získali od štátu a ich právnych

nástupcov, ako i právna istota budúcich nadobúdateľov takéhoto majetku. Poukázal na

zákonom danú moţnosť vlastníkom uplatniť si svoje právo v zákonných lehotách a pokiaľ tak

neurobili, zaniklo im toto právo obdobne ako zaniká v dôsledku vydrţania inou osobou (bez

náhrady v dôsledku plynutia určitej lehoty a pasivita vlastníka, ktorý stratil drţbu veci). Na

základe uvedeného sa podľa názoru odvolacieho súdu pôvodný vlastník, ktorého

nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) bez právneho

dôvodu, nemôţe domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, keď

mohol ţiadať vydanie veci podľa zákona o pôde. Keď si v preskúmavanom prípade

ţalobcovia, resp. ich právni predchodcovia svoj nárok na vydanie veci postupom podľa

reštitučných predpisov neuplatnili, došlo k zániku ich práva na obnovu ich vlastníckeho práva

k pozemku, ktoré vlastnícke právo by nadobudli aţ jeho vydaním. K námietke ţalobcov, ţe

v preskúmavanom prípade nebolo moţné nárok podľa reštitučných predpisov uplatniť, lebo

pozemok nebol v rokoch 1991 a 1992 pozemkom, ktorý patril do poľnohospodárskeho a

lesného pôdneho fondu, ale išlo o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta

Košice, odvolací súd uviedol, ţe § 30 zákona o pôde rieši prípady, keď poľnohospodárske

alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu podľa druhej časti zákona

o pôde, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo lesného majetku tým, ţe

boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok v čase účinnosti zákona

o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, pre ktorú by nárok nemohol byť

uplatnený podľa zákona o pôde. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku

odôvodnil ustanovením a tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu. Za otázku zásadného právneho významu povaţoval zodpovedanie

otázky, „či je moţné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych

predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona

o pôde“.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorým bola ţaloba v celom rozsahu

zamietnutá, podali dovolanie podľa ţalobcovia. Navrhli rozsudok

v napadnutom rozsahu zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci ( ).

Namietali nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu o tom, ţe sa nemohli svojho práva

domáhať podľa , pretoţe ich právo na ochranu vlastníckeho

práva bolo moţné uplatniť podľa zákona o pôde. Uviedli, ţe v ich prípade nebolo moţné

postupovať podľa reštitučných zákonov. Podľa ich názoru nikdy neprestali byť

spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Keďţe vyvlastňovacie

rozhodnutie bolo nezákonné, a teda nemalo ani ţiadne právne účinky, vlastnícke právo

pôvodných vlastníkov, ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu

preto ani nebolo moţné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré nikdy

neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Poukázali na to, ţe za nadobudnutie bez právneho

dôvodu je moţné povaţovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval

od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného rozhodnutia je podľa ich názoru takým

nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých

chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne účinky nikdy

nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho alebo

lesného pôdneho fondu, pretoţe ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho

vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného

a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982 za účelom zlegalizovania

akcie „T.T.“, kedy sa preukázateľne nachádzal vo vlastníctve právnych predchodcov

ţalobcov. Z uvedeného dôvodu neprichádzalo preto do úvahy pouţitie § 30 zákona o pôde,

podľa ktorého bolo moţné vlastnícke právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili

poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel pouţívali v čase odňatia.

V ďalšej časti dovolania sa dovolatelia zaoberali právnym posúdením otázky, či sa na

pozemku (ne)nachádza stavba v občianskoprávnom zmysle podľa § 119 Občianskeho

zákonníka.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.

K dovolaniu žalobcov 3/ a 4/.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či dovolanie podal oprávnený

subjekt a dospel k záveru, ţe ţalobcovia 3/ a 4/ neboli na podanie dovolania oprávnení.

Podľa ustanovenia , dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je

oprávnený ( ). Ustanovenia platí pre konanie

na dovolacom súde obdobne ( ).

Ustanovenie prvej vety určuje aj subjektívnu podmienku

prípustnosti dovolania tým, ţe právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

zveruje účastníkovi. V preskúmavanom prípade dovolanie prostredníctvom svojho právneho

zástupcu podali aj ţalobcovia 3/ a 4/, voči ktorým prvostupňový súd konanie po pripustení

späťvzatia ţaloby zastavil. Tento výrok rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý nebol

napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008. Dovolanie tak bolo podané

niekým, kto právoplatnosťou výroku rozhodnutia o zastavení konania prestal byť účastníkom

konania a nie je preto osobou oprávnenou na podanie dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcov 3/ a 4/ podľa § 243b

ods. 5 v spojení s ako podané neoprávnenými osobami

odmietol.

K dovolaniu žalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podali včas ţalobcovia 1/, 2/, 5/ a 6/, zastúpení advokátom ( ),

proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel k záveru, ţe

dovolanie ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ nie je dôvodné.

Podľa , dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238

ods. 3 ), môţe dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa

, , skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva

na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania

proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie

nemoţno odôvodniť inak, neţ s poukazom na dôvod uvedený v ,

a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.

Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného

dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len

právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený

procesnými prostriedkami – veta druhá ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia.

Ak nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolatelia ani vo svojom dovolaní nenamietali, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.

V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil

prípustnosť dovolania v zmysle , keďţe rozhodnutie o danej otázke

8

povaţoval po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu. Moţnosť zaloţiť

prípustnosť dovolania neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť

dovolania úplne ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska

rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania

vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne

vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd sa

musí pritom sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový

postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci

rozhodovania zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený

napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.

V dovolacom konaní môţe byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia

nastolenej právnej otázky.

V prejednávanej veci dovolatelia namietali, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak

súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej

moţnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či je moţné uplatniť nárok na ochranu

vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný

nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde“.

Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, ţe keď bol

v preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného

dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/

zákona o pôde, ţalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť

v reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôţu sa domáhať ochrany podľa § 135c

, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie

reštitučného nároku, ich nemoţno povaţovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku,

keďţe ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo.

9

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím

súdom v poloţenej dovolacej otázke treba povaţovať za správne.

Dovolací súd poukazuje na to, ţe jeho rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná

v tom, ţe všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi

špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu

vylučujú aţ (len) do tej doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia

lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia

ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (rozsudok

NS SR z 29.4.1998 sp.zn. , rozsudok NS SR z 20.8.1999 sp. zn. ).

Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne

a vecné predpoklady, prekáţku pouţitia všeobecných právnych predpisov (napr. rozsudok

NS SR z 25.2.2009 sp.zn. , rozsudok NS SR z 31.5.2011 sp.zn.

, stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb., rozsudok veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11.9.2003 sp.zn. , rozsudok NS ČR

zo 17.2.2006 sp.zn. , rozsudok NS ČR z 1.7.2009 sp.zn. ,

rozsudok NS ČR z 13.12.2006 sp.zn. ).

Podľa § 1 ods. 1 písm. a/ zákona o pôde, zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí

poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom

aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde, oprávnenou osobou je štátny občan Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,

budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné

právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6

ods. 1. Zákon o pôde v § 4 ods. 2 upravuje, kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku

v prípade úmrtia oprávnenej osoby (vyhlásenia za mŕtvu) uvedenej v § 4 ods. 1 zákona

o pôde.

Podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde, oprávneným osobám sa vydajú

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia

nehnuteľností bez právneho dôvodu.

10

Podľa zákona o pôde, pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) prevzal

nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo

o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie

nehnuteľnosti oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďţe reštitučné

predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady

lex specialis derogat legi generali, čo znamená, ţe tam, kde existuje špeciálna právna úprava,

nemoţno pouţiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo moţné sa domáhať ochrany práva

postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný nárok),

nemoţno uţ po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa

všeobecných právnych predpisov.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe k strate vlastníckeho práva

ţalobcov, resp. ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa

formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez

právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie

pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu

formálneho vlastníckeho práva), na základe stavebného povolenia ObNV – odboru výstavby

K. z 26. októbra 1977, na pozemku ţalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska T.

Košice“ (ďalej len „stavebné povolenie“) a následne vyvlastňovacím rozhodnutím došlo

k jeho neúčinnému vyvlastneniu. Keďţe v preskúmavanom prípade bol na základe

skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany

svojho vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu – zákona o pôde, nemôţu

úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného právneho predpisu.

Nemôţu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa , lebo

ţalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemoţno obchádzať účel

reštitučného zákona ako správne poukázal odvolací súd, ktorým účelom je nielen zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava

vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe reštitučné predpisy vychádzali

z domnienky, ţe vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez

právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov,

11

sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom

období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za

následok stratu moţnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa

všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade podľa ,

nakoľko aţ po realizácii práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môţe

oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa odstránenia stavby,

resp. zriadenia vecného bremena podľa .

Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, ţe neboli oprávnenými osobami na vydanie

nehnuteľnosti z dôvodu, ţe pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu,

nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho

fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva

a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982, Najvyšší súd Slovenskej republike poukazuje

na skutkové zistenie, ţe k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v preskúmavanom prípade

došlo, ako uţ bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe stavebného

povolenia z roku 1977 uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska T. Košice“, kedy pozemok

nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil aţ dodatočne rozhodnutím

o vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady, ako správne konštatoval odvolací súd, upravoval §

30 zákona o pôde, podľa ktorého pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok

uvedený v § 1 ods. 1 povaţuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto

účely uţíval. Preto, i keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po odňatí vlastníckeho práva,

nejde o prekáţku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o pôde.

Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo

formou faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol,

ţalobcovia v konaní nepreukázali, ţe sú vlastníkom pozemku, z ktorého sa domáhajú

odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena za náhradu. Preto, pokiaľ

ţalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k pozemku, nebolo by im moţné

poskytnúť ochranu podľa ani v prípade splnenia ostatných

zákonných podmienok (napr. ţe ide o stavbu), lebo podľa tohto ustanovenia rozhoduje súd iba

na návrh vlastníka pozemku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na tú

skutočnosť, ţe odvolací súd sa (hoci nadbytočne, nakoľko došiel k záveru, ţe ţalobcovia nie

sú aktívne legitimovaní k uplatnenému nároku v zmysle ţaloby) zaoberal aj právnou otázkou,

či tenisový areál na pozemku je stavbou v zmysle občianskoprávnych predpisov, pričom

12

dospel k záveru, ţe takouto stavbou nie je.

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolatelia napadli dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené

v a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako

nedôvodné zamietol ( ).

Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešným ţalovaným náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcom 1/, 2/, 5/ a 6/, ktorí úspech nemali (

v spojení s , ), pretoţe im ţiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. septembra 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová