Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/140/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XX, zastúpenej JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52858774 proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00691135, o zaplatenie 1.007,07 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 4. júla 2025 č.k. -1035

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému 100 % nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.007,07 eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 1.007,07 eur od 26.04.2024 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanému.

2. Rozhodol tak na základe žaloby, doručenej Okresnému súdu Banská Bystrica ako súdu kauzálne príslušnému na upomínacie konanie dňa 26.4.2024, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 1.007,07 eur s príslušenstvom, ako aj nároku na náhradu trov konania s tým, že nárok uplatnila na tom skutkovom základe, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v k.ú. C. I, evidovaných na LV č. XXXX ako pozemky - parcely registra „E“ - orná pôda o výmere 12624 m2 s parcelným č. XXX, ktorých je žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou zapísanou pod B16 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 9/1536 a pod B29 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 18/4608. Podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností je aj žalovaný zapísaný pod B24 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 397/1920. Žalobkyňa je tiež podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX ako pozemky - parcely registra „E“ - trvalý trávny porast o výmere 2492 m2 s parcelným č. XXX, pričom žalobkyňa je zapísaná ako podielová spoluvlastníčka pod B23 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 9/1536 a pod B34 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 18/4608. Podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností je aj žalovaný zapísaný pod B4 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 277/1920. Tieto nehnuteľnosti užíva výlučne žalovaný, a to nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, nakoľko si na nich zriadil zoologickú záhradu. Znalec v odbore stavebníctvo E. A. F., D. mult. stanovil v znaleckom posudku č. 8/2024 ročné nájomné za pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO Košice nasledovne: za rok 2021 vo výške 1,816 eur/m2, za rok 2022 vo výške 1,917 eur/m2, za rok 2023 vo

výške 2,777 eur/m2. Žalobkyňa si takto uplatnila nárok na vydanie odplaty za užívanie nehnuteľností žalovaným nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, a to takto:

- v prípade LV č. XXXX tvorí podiel žalobkyne spolu 5/512 (9/1536 a 18/4608), teda 123,28 m2. Preto jej bude patriť za obdobie od 26.4.2021 do 31.12.2021 suma vo výške 1,816 eur/m2 ročne, čo znamená: 0,00497 eur/deň x 123,28 m2 x 250 dní, t.j. spolu 153,17 eur. Za obdobie od 1.1.2022 do 31.12.2022 bude žalobkyni patriť suma vo výške 1,917 eur/m2 ročne, čo znamená: 0,00525 eur/deň x 123,38 m2 x 365 dní, t.j. spolu 236,32 eur. Za obdobie od 1.1.2023 do 26.04.2024 bude žalobkyni patriť suma 2,777 eur/m2 ročne, čo znamená: 0,0076 eur/deň x 123,38 m2 x 482 dní, t.j. 451,59 eur.

- v prípade LV č. XXXX tvorí podiel žalobkyne spolu 5/512 (9/1536 a 18/4608), teda 24,33 m2. Preto jej bude patriť za obdobie od 26.04.2021 do 31.12.2021 suma vo výške 1,816 eur/m2 ročne, čo znamená: 0,00497 eur/deň x 24,33 m2 x 250 dní, t.j. spolu 30,23 eur. Za obdobie od 1.1.2022 do 31.12.2022 bude žalobkyni patriť suma vo výške 1,917 eur/m2 ročne, čo znamená: 0,00525 eur/deň x 24,33 m2 x 365 dní, t.j. spolu 46,64 eur. Za obdobie od 1.1.2023 do 26.4.2024 bude žalobkyni patriť suma 2,777 eur/m2 ročne, čo znamená: 0,0076 eur/deň x 24,33 m2 x 482 dní, t.j. 89,12 eur. 3. Nárok žalobkyne takto spolu predstavuje sumu 1.007,07 eur. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na úroky z omeškania vo výške 9,5 % od 26.4.2024, nakoľko predžalobná výzva bola žalovanému doručená dňa 24.04.2024, pričom na ňu vôbec nereagoval.

4. Žalovaný vo svojej procesnej obrane uviedol, že predmetné nehnuteľnosti sú užívané žalovaným ako ZOO Košice, keďže sa nachádzajú v areáli ZOO Košice, ktoré boli v minulosti vyvlastnené vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odboru výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84 - Go zo dňa 4.1.1985, a to pôvodným vlastníkom v čase vyvlastňovacieho konania. Ide o parcely č. XXX G. XXX, a to G. H., G. B., I. H. a G. B., po ktorých ako dedič dedila žalobkyňa s tým, že žalovaný uvedené spochybňoval a zvažuje podanie samostatnej žaloby na určenie vlastníckeho práva, resp. navrhne súdu prejudiciálne vyriešiť túto otázku. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ by nebolo preukázané jeho vlastnícke právo k dotknutým pozemkom, má za to, že na daný prípad je potrebné aplikovať o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), a teda mu vzniklo k týmto pozemkom zákonné vecné bremeno ako titul na ich užívanie. Stavba J. C. je pritom inžinierskou stavbou, čo vyplýva priamo zo stavebného zákona. Napokon žalovaný predložil Protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku podľa o majetku obcí, v zmysle ktorého areál ZOO Košice prešiel do vlastníctva mesta Košice ku dňu účinnosti tohto síce priamo nerieši otázku odplaty za zákonné vecné bremeno, ktoré podľa tohto zákona malo vzniknúť, no vyriešila to už súdna prax, pričom žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 26.8.2019 a uznesenie sp.zn. zo dňa 30.11.2020 a ďalšie, podľa ktorých je táto odplata jednorazová a premlčí sa v 3-ročnej premlčacej dobe, ktorá plynie od účinnosti zákona, t.j. uplynula 1.7.2012. Žalovaný preto vzniesol námietku premlčania a žiadal, aby súd žalobu zamietol.

5. Žalobkyňa súhlasila s tým, že predmetné pozemky sa nachádzajú v uzamknutom a oplotenom areáli ZOO Košice a že nie je sporná ani výška uplatneného nároku, ale mala za to, že aplikácia neprichádza do úvahy, keďže žalobkyňa si uplatnila v konaní nárok na odplatu za užívanie dotknutých nehnuteľností žalovaným nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu a že k predmetnej nehnuteľnosť tak nemá prístup, s čím žalobkyňa nesúhlasila s poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.10.2010 s tým, že jej nárok vyplýva z ust. (ďalej len „“), keďže žalovaný bráni žalobkyni v užívaní predmetných pozemkov, je povinný za to platiť náhradu, čím neobstojí ani námietka premlčania vznesená žalovaným, nakoľko jej nárok sa podľa premlčí v 3 ročnej premlčacej lehote. Aplikácia rovnako neprichádza do úvahy, keďže dotknuté nehnuteľnosti sa používajú na výkon podnikateľskej činnosti s poukazom na výpis zo živnostenského oprávnenia ZOO Košice, ako aj , čím žalovaný je podnikateľským subjektom, čo potvrdil aj Najvyšší kontrolný úrad v rámci svojej kontrolnej činnosti. Predmetné pozemky nikdy neboli vyvlastnené a ich spoluvlastníkom bola vždy žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia, keďže v čase ich vyvlastnenia právni predchodcovia už boli mŕtvi a v prípade, že sa žalovaný cítil byť vlastníkom dotknutých nehnuteľností, tak mal riešiť nesprávny zápis v katastri nehnuteľnosť už oveľa skôr.

6. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zmysle ust. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) v znení účinnom do 30.4.1990, Stavebného zákona, , , , , , , Stavebného zákona, o správnom konaní v znení účinnom do 30.4.2002 (ďalej len „“), , , , , , , Správneho poriadku, , , o majetku obcí, , , o majetku obcí, v znení účinnom do 30.6.1988, v znení účinnom do 31.12.1991, v znení účinnom do 31.12.1991, prvá veta v znení účinnom do 31.12.1991, , , a , , , , , , , , , , , (ďalej len „“), dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti podaného návrhu v celom rozsahu s tým, že v predmetnom konaní si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu za užívanie pozemkov v jej podielovom spoluvlastníctve žalovaným, ktorý ich užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, keďže sám je podielovým spoluvlastníkom dotknutých pozemkov. Žalovaný pozemky užíva tak, že si na nich zriadil oplotený areál ZOO Košice, kde je možné sa dostať len po uhradení vstupného. Základnou argumentáciou žalovaného bolo v tejto súvislosti to, že žalobkyňa nemá aktívnu vecnú legitimáciu, nakoľko dotknuté pozemky boli na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby, ÚPAaD, Výst. 9860/2617/84 - Go zo dňa 4.1.1985 vyvlastnené právnym predchodcom žalobkyne, t.j. G. B. a G. B., I. H., resp. G. H.. Žalovaný sa tiež bránil tým, že pokiaľ by sa aj súd nestotožnil s touto obranou, muselo nevyhnutne dôjsť k vydržaniu predmetných pozemkov na základe , a to nepretržitosťou dobromyseľnej držby od 1.5.1991 do 1.5.2001. Súd sa preto pred posúdením žalobou uplatneného nároku musel vysporiadať s predbežnou otázkou týkajúcou sa vlastníctva dotknutých pozemkov.

7. Ako prvé odvolací súd preskúmaval posúdenie predbežnej otázky vlastníctva dotknutých pozemkov žalobkyňou a teda či v prípade vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 4.1.1985 nešlo o akt nulitný (ničotný) – viď v tomto znení aj rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 14.10.2008, berúc do úvahy aj ďalšie citované rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach pod bodom 76. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, berúc do úvahy aj zistený skutkový stav potvrdený Krajským súdom v Košiciach rozsudkom sp.zn. zo dňa 29.10.2024, ktorý potvrdil rozsudok Mestského súdu Košice sp.zn. zo dňa 28.9.2023, v ktorom bola riešená obdobná vec týkajúca sa právneho predchodcu žalovanej, t.j. podielovej spoluvlastníčke parciel pod č. XXX G. XXX v kat. úz. C. a to G. B., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C., K. XX, zomr. XX.X.XXXX, kde súd dospel k záveru o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, že vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 4.1.1985 nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a to na základe doručenia opatrovníkovi, nakoľko G. B. v čase vyvlastňovacieho rozhodnutia žil a zdržiaval sa na známej adrese. Preto československý štát z dôvodu, že ide o nulitný akt alebo neúčinný, nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám na základe rozhodnutia o vyvlastnení a toto rozhodnutie tak nemohlo byť základom dobromyseľnej držby zo strany štátu. Preto ani mesto v zmysle nemohlo si dať zapísať svoje vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností podľa a preto aj žaloba mesta Košice o určenie vlastníckeho práva k predmetným parcelám na podklade obdobnej situácie bola zamietnutá pod č.k. , čím žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností a v tomto konaní tak má vecnú legitimáciu v spore. Rovnako súd prvej inštancie poukazoval aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci sp.zn. zo dňa 25.4.2023, z ktorého vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkyne G. B. H., matka G. B., ktorá sa narodila XX.X.XXXX a zomrela dňa XX.X.XXXX (č.l. 236 súdneho spisu), už v čase vyvlastňovacieho konania dávno nežila a napriek tomu jej rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 bol ustanovený opatrovník, keďže sa malo za to, že jej pobyt nie je známy. V tomto prípade tak správny orgán konal s mŕtvou osobou dňa 23.2.1962 a preto pokiaľ správny orgán ustanovil opatrovníka už mŕtvej osobe a vyvlastňovacie rozhodnutie doručil takto ustanovenému opatrovníkovi, tak vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 4.1.1985 je nulitným aktom. Žalovaný v konaní odvodzoval svoje vlastnícke právo od vyvlastňovacieho rozhodnutia, na základe ktorého sa vydržaním stal vlastníkom predmetných nehnuteľností, keďže od účinnosti , t.j. od 1.5.1991 mu začala plynúť 10-ročná vydržacia doba, ktorá sa skončila dňa 1.5.2001 v zmysle o majetku obcí a právne závery v tomto znení súd prevzal z rozhodnutí odvolacieho súdu (sp.zn. zo dňa 25.4.2023, zo dňa 12.9.2023 a zo dňa 5.3.2024, ako aj zo dňa 30.7.2024) z dôvodu, že pri vstupe do držby nebol dobromyseľný, čím nie sú splnené zákonné podmienky titulom vydržania s tým, že ide o kumulatívne splnenie zákonných

podmienok, čo v danom prípade nenastalo, keďže držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti prípadu od každého požadovať, nemohol mať za to, že mu vec patrí, berúc do úvahy aj záver uvedený v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 16.6.2021. Preto žalobkyni prislúcha v spore aktívna vecná legitimácia o zaplatenie odplaty za užívanie pozemkov nad rámec spoluvlastníckeho podielu, čím neobstojí námietka žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.

8. K uplatnenému nároku žalobkyne súd prvej inštancie apeloval na výnimku z aplikácie a to citovaného zákona, podľa ktorého tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely s odkazom na . Ako prvé súd prvej inštancie v bode 83. vychádzal z definície podnikania, jej sústavnej činnosti, keďže z výsledkov dokazovania mal za to, že ZOO Košice vykonáva podnikateľskú činnosť nepretržite už od roku 1999, nakoľko uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 81/1999 zo dňa 17.5.1999 bolo rozhodnuté o rozšírení predmetu činnosti ZOO Košice a to o vykonávanie podnikateľskej činnosti vo vymedzenom rozsahu, čo vyplýva aj z protokolu o výsledku kontroly hospodárenia s verejnými prostriedkami a nakladania s majetkom vo vybraných organizáciách zriaďovateľskej pôsobnosti miest – Zoologická záhrada Košice z novembra 2014, kde bola predmetná skutočnosť tiež opísaná a táto bola aj predmetom kontroly, čím ide o sústavné vykonávanie podnikateľskej činnosti ZOO Košice od roku 2001, čo vyplýva aj z výpisu zo živnostenského registra č. 802 – 13204 pre subjekt ZOO Košice, IČO: 00 083 089, so sídlom 040 01 Košice-Kavečany, ulica k Zoologickej záhrade 1, kde v prípade väčšiny činností vzniklo ZOO Košice oprávnene na ich vykonávanie už od 10.1.2001, čím nepochybne možno konštatovať, že úmyslom ZOO Košice bolo vykonávanie týchto činností opakovane. Samostatnosť výkonu podnikateľskej činnosti v prevádzke ZOO Košice mal súd preukázané z predložených početných zmlúv aj z roku 2009 (viď bod 85. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), pričom ZOO Košice spĺňa aj podmienku samostatnosti pri výkone podnikateľskej činnosti a to vo svojom mene, čo vyplýva z početných zmlúv predložených žalobkyňou, kde ako subjekt, ktorý je identifikovaný sa uvádza ZOO Košice – Kavečany, Široká 31, 040 06 Košice-Kavečany, IČO: 00 083 089, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: L. a teda nie subjekt iný, odlišný od ZOO – Košice. Preto v danom prípade je naplnený aj znak konania vo vlastnom mene, kde s odkazom na platí, že rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie môžu vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia s tým, že konanie vo vlastnom mene súvisí aj s konaním vo vlastnej zodpovednosti, keďže konanie podnikateľa zaväzuje jeho samého, čím nesie vlastnú zodpovednosť aj za porušenie povinnosti. Teda v rozhodnom období ZOO Košice konala vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a to za účelom dosiahnutia zisku, čo vyplýva z predložených zmlúv z obdobia rokov 2009 a ich dodatkov, keďže ZOO bolo aj platcom DPH a v zmysle a rovnako ZOO Košice disponuje živnostenským oprávnením, kde činnosti vykonáva už od 10.1.2001 nepretržite a to dodnes. V uznesení Krajského súdu v Košiciach pod sp.zn. -334 zo dňa 28.2.2025 súd konštatoval, že obec môže realizovať podnikateľskú činnosť vo viacerých formách: a) podnikanie obce vlastným menom, kedy obec figuruje v pozícii podnikateľa podľa ; ide o prípady, keď obec vystupuje ako právnická osoba, ktorá podniká najmä na základe živnostenského oprávnenia; podnikanie obce prostredníctvom zriadených príspevkových organizácií - príspevková organizácia obce môže so súhlasom obce vykonávať podnikateľskú činnosť; c) podnikanie obce prostredníctvom vlastných (komunálnych) obchodných spoločností - spravidla pôjde o spoločnosť s ručením obmedzeným alebo akciovú spoločnosť; d) podnikanie prostredníctvom vstupu do iných obchodných spoločností - tento spôsob predstavuje formu podnikania, v rámci ktorej sa obec podieľa účasťou na podnikaní iných subjektov, e) spoločné podnikanie s inými právnymi subjektmi; f) príjmy z prenájmu nehnuteľností - podľa o živnostenskom podnikaní prenájom nehnuteľností obce je živnosťou, iba ak sa popri prenájme poskytujú aj iné než základné služby spojené s prenájmom; g) podnikanie obce prostredníctvom obecného sociálneho podniku. Aj z predmetného je možné konštatovať, že obec si môže zvoliť rôznu formu výkonu podnikateľskej činnosti, a teda ak niekto tvrdí, že pokiaľ by skutočným zámerom žalovaného mal byť výkon podnikateľskej činnosti prostredníctvom ZOO Košice, tak by bol založil obchodnú spoločnosť s 100 % majetkovou účasťou mesta, ako napríklad v prípade Bytového podniku mesta Košice, s.r.o., či Miestneho podniku služieb s.r.o. Košice, bude toto tvrdenie úzkoprsé a vychádzajúce z obmedzeného vnímania možností obce vykonávať podnikateľskú činnosť. V danom prípade nebolo sporné, že ZOO Košice vzniklo ako príspevková organizácia, ako špecializované kultúrnovýchovné zariadenie v zmysle uznesenia pléna Mestského národného výboru č. 44/1979 zo dňa 27.2.1979. Je tiež pravdou, že v zmysle o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, príspevková organizácia môže vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, pričom aj v prípade ZOO Košice bolo žalovaným rozhodnuté, že bude vykonávať podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, a to konkrétne uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 81/1999 zo dňa 17.5.1999. Vykonávanie podnikateľskej činnosti príspevkovou organizáciou nie je teda nevyhnutné pre plnenie jej ďalších úloh, resp. úloh, pre ktoré bola príspevková organizácia zriadená. Činnosti vykonávané v rámci podnikania mohli a môžu vykonávať aj tretie subjekty, no v danom prípade sa zriaďovateľ rozhodol, že tieto „doplnkové činnosti na zabezpečenie zázemia pre verejnosť“ bude zabezpečovať priamo ZOO Košice, za čo si bude sám účtovať odplatu tvoriacu zisk (aj keď tvoriaci len „zanedbateľnú“ časť výnosov). Preto aj keď v konaní bolo preukázané, že ZOO Košice bolo zriadené ako špecializované kultúrno-výchovné zariadenie, pričom hlavnou činnosťou bolo plnenie úloh na úseku kultúrno-výchovnej, chovateľskej, výskumnej, poradenskej a to v oblasti ochrany prírody, zoológie a príbuzných prírodných vied, hlavne chovom a prezentáciu živých zvierat a rastlín, ochrana a rozvoj domácej a cudzokrajnej fauny a flóry a iné, ako to bližšie uvádza zriaďovacie listina príspevkovej organizácie Zoologická záhrada Košice, čo plne korešponduje s vymedzením zoologickej záhrady v zmysle o ochrane prírody a krajiny, to ale nebráni súčasnej identifikácii ZOO Košice ako podnikateľa, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť v zmysle . Súd nevidel ani dôvod na vyhodnocovanie akéhosi pomeru medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou, ktorú ZOO Košice nesporne vykonáva, keďže to ani nešpecifikuje, berúc do úvahy aj konanie vedené na Krajskom súde v Trenčíne pod sp.zn. , kde v rozsudku zo dňa 19.10.2022 bola riešená i otázka vlastníctva vlastného majetku príspevkovej organizácie pre účely postihnutia vo vykonávacom konaní, konkrétne nemocnice zriadenej vyšším územným celkom, berúc do úvahy aj vyhodnotenie postavenia iných príspevkových organizácií ako podnikateľov v iných konaniach, napr. konanie vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. , vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. . Aj keď ZOO Košice nebolo zriadené ako podnikateľský subjekt, no predsa činnosť, ktorú vykonáva od istého momentu smeroval aj k momentu vykonávania podnikateľskej činnosti a to v oblastiach, ktoré nie sú nevyhnutné na plnenie jej ďalších úloh, predpokladaných napr. aj v ust. o ochrane prírody a krajiny, či zriaďovacou listinou (napr. reklamná činnosť a sprostredkovaná činnosť), ktorú na základe živnostenského oprávnenia minimálne od roku 2001 postupne rozširovala, čo vyplýva aj zo zmeny zriaďovacej listiny Zoologická záhrada Košice, prijatej na zasadnutí Mestského zastupiteľstva č. 1056 zo dňa 17.6.2022, v zmysle ktorej Zoologická záhrada Košice mala oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť (viď bod 2 ) a to hneď v rozsahu niekoľkých rôznych činností. Súd tak dospel k záveru, že ZOO Košice je podnikateľským subjektom, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť a to za účelom dosiahnutia majetkového prospechu, pričom tomu tak bolo aj v rozhodnom období, t.j. k 1.7.2009, čím sa uplatní výnimka v zmysle a preto k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne nevzniklo zákonné vecné bremeno. Súd len na doplnenie dodal, že z vlastnej činnosti mu je známe, že v obdobných konaniach, v ktorých vlastníci pozemkov nachádzajúcich sa v areáli ZOO Košice uplatňovali nárok na náhradu za užívanie týchto pozemkov bez právneho dôvodu, resp. nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalovaného, boli títo vlastníci úspešní a súdy ich žalobám vyhoveli, napr. rozsudok pôvodne Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 17.9.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.11.2020, rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. zo dňa 15.11.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.12.2023, rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. zo dňa 29.11.2024, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.1.2025 a iné. Preto súd uplatnený nárok žalobkyne vyhodnotil ako nárok na náhradu za užívanie spoločnej veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu v zmysle , a to za obdobie od 26.4.2021 do 26.4.2024, pričom ide o nárok odlišný od nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s uplatnením trojročnej premlčacej lehoty v zmysle , ktorá v čase podania žaloby neuplynula, čím nárok nie je premlčaný a jeho výška vychádza zo znaleckého posudku, kde náhrada vo výške nájomného za jednotlivé roky bola v sume 1.007,07 eur, pričom o posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale aj úžitková (hospodárska hodnota) užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna (viď uznesenie NS SR zo dňa 27.10.2010 sp. zn. ). Keďže žalobkyňa si uplatnila aj úrok z omeškania v zmysle , , súd prvej inštancie priznal žalobkyni úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení predžalobnej výzvy zo dňa 24.4.2024.

9. V rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, súd vychádzal z plného úspechu žalobkyne proti plne neúspešnému žalovanému, keďže nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle .

Preto v zmysle priznal úspešnej žalobkyni 100% nárok na náhradu trov konania proti plne neúspešnému žalovanému.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaný. Uplatnil odvolacie dôvody podľa , a . Navrhoval, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol v zmysle . Čo sa týka posúdenia nulity vyvlastňovacieho rozhodnutia berúc do úvahy spornú aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne, mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa zaoberal platnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože sa odklonil od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.6.2025, ktorý vo vzťahu k nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia a právomoci súdu na jeho preskúmanie citujúc body 27. až 33., apeloval na neprípustnú právomoc krajského a okresného súdu skúmať v konaní o určovacej žalobe, zákonnosť, resp. vecnú správnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom, keďže doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia verejnou vyhláškou je zákonný spôsob, pričom v danom prípade v danej veci z vyvlastňovacieho rozhodnutia (na č. l. 25 – bod 59) vyplynulo, že pri M. N., O. XXX (ohľadne žalovanej parc. č. XXXX) je uvedené „neznámi dedičia po“. Z uvedeného vyplýva, že konajúci stavebný úrad síce poznal pôvodného vlastníka pozemkov (M. N., naposledy bytom O. XXX), avšak už nepoznal dedičov po ňom. Je potom zrejmé, že z pohľadu doručovania písomností ( ) išlo o „účastníkov konania, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy“, keďže (ako bolo uvedené vyššie) pod takýmto účastníkom správneho konania bolo potrebné rozumieť osobu, ktorá má určitý konkrétny právny vzťah k prerokúvanej veci, správny orgán o jej existencii vie, avšak nepozná žiadne identifikačné znaky tejto osoby. Správny orgán v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia teda síce vedel, že vlastníkmi predmetnej parcely sú dedičia po M. N., avšak týchto už nevedel identifikovať. Práve pre takéto prípady potom upravoval doručovanie písomností verejnou vyhláškou. V danom prípade bolo vyvlastňovacie rozhodnutie vyvesené na úradnej tabuli správneho orgánu 12.12.1986 a zvesené 27.12.1986 (teda po 15 dňoch), čo nepochybne vyplývalo aj z daného rozhodnutia. Dňom 12.1.1987 sa toto rozhodnutie stalo právoplatným a vykonateľným. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že k zániku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k sporným nehnuteľnostiam a k ich prechodu na štát došlo na základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov (podľa právoplatnosťou rozhodnutia štátneho orgánu), pričom obvodný národný výbor ako správny orgán rozhodol o splnení podmienok pre ich vyvlastnenie v medziach svojej právomoci s konečnou platnosťou. Uvedené rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou, čo postačovalo na nadobudnutie právoplatnosti, takže v danom prípade nemôže byť spor o tom, že dotknuté vyvlastňovacie rozhodnutie nie je paaktom. Súčasne je potrebné konštatovať, že v konaní o určovacej žalobe nie je prípustné preskúmavať hmotnoprávne podmienky konštitutívneho rozhodnutia správneho orgánu alebo konanie, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, pretože by išlo o neoprávnený zásah do právomoci správnych orgánov a správnych súdov. Skutočnosť, že na podklade uvedeného rozhodnutia štát nebol ako vlastník zapísaný do katastra, nič nemenilo na skutočnosti, že štát sa stal ich vlastníkom už okamihom právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia (t. j. titulom nadobudnutia tu bolo rozhodnutie štátneho orgánu). Samotný zápis vlastníckeho práva mal v danom čase len evidenčný charakter (, o evidencii nehnuteľností účinného v roku 1986), čím je nesprávne právne posúdená aj otázka vydržania, a to s poukazom na to, že súdna prax už ustálila, že titulom vstupu do držby môže byť aj putatívny – domnelý právny úkon a oprávnená držba sa nemusí opierať o platný právny titul, ale oprávnený držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti dobrej viere, že tu taký titul, teda aj domnelý právny titul existuje, a preto vyvlastňovacie rozhodnutie je z právneho hľadiska bez vád, bolo vydané vecne a miestne príslušným správnym orgánom, bolo datované, malo všetky náležitosti rozhodnutia podľa , bolo riadne podpísané a opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, berúc do úvahy aj v tom čase účinný Občiansky zákon, kedy od 1.1.1951 došlo k zrušeniu dovtedy platného intabulačného (vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej knihy, resp. evidencie nehnuteľností už nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter. Tento stav trval až do roku 1992, kedy bol prijatý , ktorým sa zrušilo štátne notárstvo a zaviedol sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (vkladové konanie), so zreteľom aj na rozsudok NS SR vydaný v konaní sp. zn. , v kontexte uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 8.8.2024, v ktorom sa krajský súd zaoberal aj otázkou dobromyseľnosti žalovaného pri vstupe do držby pozemkov, ktorých vlastnícke právo nadobudol na základe . Ďalej mal za to, že je taktiež nesprávne právne posúdenie veci, keďže dôvodnosť jej posúdenia v zmysle v danom prípade neprichádza do úvahy z dôvodu, že neboli kumulatívne splnené všetky materiálne znaky podnikania, a to konkrétne samostatnosť a dosahovanie zisku (účel podnikania),

s poukazom aj na názor vyjadrený v rozhodnutí Mestského súdu Košice pod sp. zn. , kde samostatnosť pri výkone podnikateľskej činnosti treba chápať v tom zmysle, že podnikateľ sám rozhoduje o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti, nie je teda podriadený inému subjektu, ktorého príkazy musí plniť. V súdenom prípade (zohľadňujúc , , , ) súd dospel k záveru, že u ZOO záhrady ako mestskej príspevkovej organizácie, je síce naplnený formálny znak podnikania (zápis ZOO Košice, resp. jej predmetov podnikania v živnostenskom registri), avšak absentujú ďalšie rozhodujúce materiálne znaky, konkrétne samostatnosť a účel dosiahnutia zisku. ZOO Košice nevykonáva činnosť samostatne v zmysle podnikateľskej autonómie, keďže je viazaná zriaďovacou listinou a rozhodnutiami svojho zriaďovateľa - Mesta Košice. Jej hospodárenie podlieha prísnej kontrole a schvaľovaniu, pričom nenesie bežné podnikateľské riziko ani nemá právomoc voľne rozhodovať o rozsahu a charaktere svojej činnosti. Z uznesenia pléna MsNV v Košiciach č. 44 zo dňa 27.2.1979 navyše jednoznačne vyplynul zámer Mesta Košice zriadiť príspevkovú organizáciu ZOO záhradu Košice ako špecializované kultúrnovýchovné zariadenie s účinnosťou od 1.4.1979. Z toho jednoznačne vyplýva zámer Mesta Košice, aby ZOO záhrada plnila svoj účel vymedzený v , teda verejnoprospešný účel. Ak by zámerom žalovaného bol výkon podnikateľskej činnosti ZOO Košice, v zmysle ako chápe podnikanie , nič mu nebránilo založiť obchodnú spoločnosť (napr. s.r.o.) so 100 % majetkovou účasťou Mesta Košice (ako je to napr. Bytovom podniku mesta Košice, s.r.o.).“ Podľa žalovaného teda nie je naplnený znak samostatnosti podnikania J. J. C., keďže Zoologická záhrada Košice si nemôže samostatne zvoliť predmet podnikania, ale je odkázaná na to, aký predmet podnikania jej schváli jej zriaďovateľ Mesto Košice. To, čo súd v napádanom rozsudku uviedol, že Zoologická záhrada Košice vystupovala v uzatváraných zmluvách s tretími osobami ako zmluvná strana samostatne, nie je podľa názoru žalovaného naplnením podmienky samostatnosti podnikania, ale podmienky vykonávania podnikania vo vlastnom mene, t. j. pod vlastným obchodným menom. Rovnako žalovaný nesúhlasil s názorom súdu o splnení podmienky dosahovania zisku berúc do úvahy opätovne citovaný rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. , keďže účelom činnosti ZOO nie je dosahovanie zisku ale len zabezpečovanie verejnoprospešných služieb v oblasti ochrany prírody. Napokon účelom činnosti ZOO nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečovanie verejnoprospešných služieb v oblasti ochrany prírody, vzdelávania a trávenia voľného času verejnosťou. Skutočnosť, že ZOO záhrada vyberá vstupné alebo uzatvára zmluvy s tretími osobami, nemení charakter jej činnosti, pokiaľ tieto aktivity slúžia len na čiastočné krytie prevádzkových nákladov a nie na tvorbu zisku ako cieľa. Navyše, podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy, príspevková organizácia môže použiť príjmy z doplnkových činností výhradne na zabezpečenie vlastnej prevádzky alebo na činnosti uvedené v zriaďovacej listine. Nie je oprávnená voľne nakladať so ziskom, čo vylučuje podnikateľský motív ako definičný znak podnikania. ZOO ako príspevková organizácia nemôže „zisk“ použiť podľa vlastného uváženia ako súkromný podnikateľ. Podľa musí každý prebytok (t. j. kladný hospodársky výsledok) použiť len na účely, ktoré schváli jej zriaďovateľ. Výnosy nemôže použiť na voľné podnikanie alebo ziskové aktivity mimo svojho verejnoprospešného účelu. Ich použitie musí byť kontrolované zriaďovateľom - teda mestom Košice. Rozpočtové pravidlá (vyššie citovaný ) navyše pri príspevkovej organizácii počítajú s vyrovnaným rozpočtom, teda práve skutočnosť, že rozpočtové pravidlá nepočítajú s cieľom generovať zisk, ale s cieľom zabezpečiť vyrovnané financovanie, dokazuje, že hlavným účelom organizácie nie je podnikanie, prípadný zisk je len vedľajším dôsledkom efektívneho hospodárenia, nie cieľom činnosti, s prípadným prebytkom rozpočtu (kladným hospodárskym výsledkom) sa narába výlučne podľa rozhodnutia zriaďovateľa - nie autonómne ako v prípade podnikateľov. Súd ďalej prihliadol na povahu a účel jednotlivých zmlúv tvoriacich obsah spisu, ktoré ZOO Košice uzavrela s tretími subjektmi v roku 2009. Z ich obsahu vyplýva, že slúžia výlučne na zabezpečenie hlavnej činnosti organizácie, ktorou je plnenie verejnoprospešnej funkcie v oblasti ochrany živočíchov, environmentálnej výchovy a trávenia voľného času verejnosti. Napríklad, zmluva o dielo, na základe ktorej bol vybudovaný výbeh pre tučniaky, nesmerovala k tvorbe zisku, ale mala za cieľ vytvoriť vhodné podmienky pre chov zvierat a zvýšiť kvalitu služieb poskytovaných návštevníkom. Podobne, zmluva, ktorou sa zabezpečilo internetové pripojenie v areáli ZOO, má technicko-prevádzkový charakter a je nevyhnutná na zabezpečenie fungovania organizácie (napr. pre predaj vstupeniek, komunikáciu so zriaďovateľom alebo informačné systémy). Aj v prípade zmlúv o prenájme časti pozemku inej osobe (napr. stánok so zmrzlinou alebo občerstvením, resp. na predaj nealkoholických alebo alkoholických nápojov, suvenírov, hračiek, atď.), ich účelom je sprievodné zabezpečenie komfortu návštevníkov; doplnková činnosť k hlavnej. Zisk z prenájmu je vedľajší efekt; hlavným cieľom nie je podnikanie v pohostinstve, ale vytváranie primeraného prostredia pre verejnosť. Prenájom nie je hlavnou činnosťou ZOO a nezakladá postavenie podnikateľa.“ Žalovaný

rovnako vo vzťahu k otázke dosahovania zisku, ako materiálneho znaku podnikania ZOO Košice, poukazuje na názor Mestského súdu Košice, v bode 134 a následne v bode 135 rozsudku sp. zn. . Ku zmluvám na predaj zvierat, lúčneho sena a dreveného uhlia žalovaný uvádza, že tieto žalobkyňou predložené zmluvy sú z rokov 2014 až 2024, pričom pre toto konanie sú bezpredmetné, ako uviedol Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp.zn. - 207 zo dňa 19.11.2024. Pre posúdenie aplikácie je preto potrebné skúmať činnosti Zoologickej záhrady Košice realizované k rozhodnému obdobiu účinnosti , t. j. ku dňu 1.7.2009. Taktiež aj žalobkyňou predložená kúpna zmluva č. ZOOKE-2022/01/01 na lúčne seno zo dňa 12.01.2022 je žalobkyňou nesprávne interpretovaná ako zmluva, ktorou Zoologická záhrada Košice uskutočňuje podnikateľskú činnosť komerčným predajom lúčneho sena, ktoré nespotrebuje. Naopak, v predmetnej kúpnej zmluve Zoologická záhrada Košice nevystupuje ako predávajúci, ale ako kupujúci, a teda lúčne seno pravdepodobne z dôvodu pokrytia spotreby zvierat nakupuje, čo pre ňu predstavuje iba ďalšie náklady súvisiace s jej hlavnou činnosťou. Žalovaný rovnako nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého je pomer medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou Zoologickej záhrady Košice irelevantný. V tomto smere žalovaný opätovne poukazuje na záver Krajského súdu v Košiciach vyjadrený v bode 14 uznesenia sp. zn. zo dňa 19.11.2024 a rovnako aj v bode 31 uznesenia sp.zn. zo dňa 28.2.2025.Z predmetného názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že jednou z otázok vyhodnocovania podnikania Zoologickej záhrady Košice je práve aj posudzovanie vzťahu hlavnej a doplnkovej podnikateľskej činnosti, a teda posúdenie, či primárny verejnoprospešný účel a cieľ Zoologickej záhrady Košice stále prevyšuje nad podnikateľským účelom, ktorý je len doplnkovou činnosťou k zabezpečeniu práve hlavnej verejnoprospešnej činnosti. Takýto výsledok možno nakoniec dosiahnuť iba vzájomným porovnaním pomeru hlavnej činnosti k podnikateľskej činnosti, čím možno dospieť k záveru, či primárnym cieľom zoologickej záhrady je verejnoprospešný účel alebo podnikanie. Vo vzťahu k argumentácii súdu vyjadrenej v bode 49 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (porovnanie prejednávanej veci s konaniami týkajúcimi sa kúpaliska Triton v Košiciach) žalovaný rovnako poukazuje na záver Krajského súdu v Košiciach vyjadrený v bode 14. uznesenia sp. zn. zo dňa 19.11.2024. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval aj na argumentáciu Mestského súdu Košice uvedenú v bode 133. rozsudku sp.zn. . V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočností a právnych úvah žalovaný zastáva názor, že ZOO Košice, ako príspevková organizácia žalovaného, v rozhodnom období uzatvorila predmetné zmluvy nie ako podnikateľský subjekt, ktorého cieľom je dosahovať zisk, ale ako verejná inštitúcia zabezpečujúca svoju prevádzku v rozsahu zvereného verejného záujmu. Tieto činnosti nenapĺňajú materiálne znaky podnikania (ziskový motív, motív samostatnosti), a preto ju nemožno v obchodnoprávnom zmysle chápať ako podnikateľský subjekt podľa ustanovenia . Žalovanému preto ako vlastníkovi inžinierskej stavby (zoologická záhrada) vzniklo podľa vo verejnom záujme k žalovaným pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie daných pozemkov, pričom žalobkyňa ako podielová spoluvlastníčka žalovaných pozemkov je povinná strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Žalovaný predmetné pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne užíva v celom rozsahu titulom zákonného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, počnúc dňom 1.7.2009. Súd prvej inštancie mal žalobkyňou uplatnený nárok posúdiť podľa ustanovení a žalobu zamietnuť. Podľa názoru žalovaného napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd v rozpore so zákonom usúdil, že Zoologická záhrada Košice slúži na podnikateľské účely. K postaveniu zoologickej záhrady ako príspevkovej organizácie a jej účelu uviedol, že podľa Stavebného Uvedená právna úprava reaguje na právo Európskej únie, konkrétne smernicu Rady 1999/22/ES z 29. marca 1999 o chove voľne žijúcich živočíchov v zoologických záhradách, ktorej cieľom je ochrana voľne žijúcich živočíchov, zachovanie biologickej diverzity prostredníctvom opatrení zabezpečujúcich licenciu a kontrolu zoologických záhrad. Odborný dohľad a dozor nad zoologickými záhradami vykonáva Štátna veterinárna a potravinová správa za súčinnosti Komisie pre zoologické záhrady zriadenej ministrom životného prostredia SR rozhodnutím z 20. februára 2008. Podľa výpisu zo štatistického registra organizácií Zoologická záhrada Košice, IČO: 00083089 vznikla 1.1.1980, má postavenie príspevkovej organizácie s hlavným predmetom činnosti „činnosti botanických a zoologických záhrad a prírodných rezervácií“ a je vlastníctvom územnej samosprávy. V zmysle o rozpočtových pravidlách verejnej správy, príspevkovou organizáciou je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku zapojená príspevkom a ktorej spravidla menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Platia pre ňu finančné vzťahy

určené zriaďovateľom v rámci jeho rozpočtu. Príspevková organizácia sa zriaďuje na plnenie úloh obce, vo vlastnom mene môže nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia. Zriaďovacia listina vymedzuje predmet činnosti, formu hospodárenia, určenie doby, na ktorú sa príspevková organizácia zriaďuje. Čo sa týka hospodárenia príspevkovej organizácie, táto hospodári podľa svojho rozpočtu a výdavkov. Jej rozpočet zahŕňa aj príspevok z rozpočtu zriaďovateľa a prostriedky od iných subjektov. Príspevková organizácia je povinná dosahovať príjmy určené svojim rozpočtom. Príspevková organizácia uhrádza výdavky na prevádzku, opravy a údržbu hmotného majetku, ako aj na obstaranie hmotného a nehmotného majetku z vlastných zdrojov a z príspevku od zriaďovateľa, pričom vlastné zdroje používa prednostne. Zriaďovateľ poskytuje príspevkovej organizácii príspevok na prevádzku v takej výške, aby jej rozpočet bol vyrovnaný, neplatí to v prípade ak ide o zdravotnícke zariadenia, ktorým patrí úhrada za poskytnutú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu. Kladný hospodársky výsledok nemôže byť dosiahnutý nesplnením úloh, obmedzovaním alebo zhoršovaním kvality služieb alebo zmenou podmienok, za ktorých boli záväzné limity príspevkovej organizácie určené. Príspevková organizácia môže vykonávať so súhlasom zriaďovateľa podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom. Náklady na podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané z rozdielu medzi výnosmi a nákladmi po zdanení zostávajú v plnom rozsahu ako doplnkový zdroj na zabezpečenie prevádzky, ďalšieho rozvoja a skvalitňovania činnosti príspevkovej organizácie. Príjmy a výdavky na túto činnosť sa rozpočtujú a sledujú sa na samostatnom účte. Účelom hospodárskeho výsledku je dosiahnuť vyrovnanosť rozpočtu a vykonať opatrenia, aby v prípade, ak bola do konca roka rozpočtovaná strata, aby táto podnikateľská činnosť, v dôsledku ktorej strata vznikla sa nevykonávala (, , ).

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovala rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

12. Ako prvé apelovala na nemožnosť konať s mŕtvym, keďže umretá osoba nemôže byť účastníkom vyvlastňovacieho konania, nemá právnu subjektivitu (viď citované rozhodnutia NS SR sp.zn. , , , keďže právne účinky rozhodnutia sa viažu len k zákonnému spôsobu jeho doručovania. Právne účinky vyvlastňovacieho rozhodnutia sú vo vzťahu k právnym predchodcom žalobkyne neúčinné a Mesto Košice nemohlo z dôvodu, že nebolo dobromyseľné pri vstupe do držby predmetných pozemkov, nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Preto právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade s vykonaným dokazovaním, platnou právnou úpravou a rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít s tým, že zotrvala na svojich vyjadreniach z konania na súde prvej inštancie. Poukazovala ďalej na to, že žalovaný nedôvodne tvrdil, že nie je naplnený znak samostatnosti podnikania zoologickej záhrady, pretože si ZOO sama nemôže zvoliť predmet podnikania. V konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by zoologická záhrada pri výkone podnikateľskej činnosti nekonala samostatne. Zdôraznila, že všetky stavby, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky podľa boli zriadené a slúžili potrebám celej alebo obecnej spoločnosti, t.j. verejnému záujmu, avšak tie, ktoré sa využívajú aj na podnikanie, zákonodarca vyňal z pôsobnosti tohto zákona. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že stavba ZOO Košice je využívaná na podnikateľský účel nielen samotnou ZOO, ale tiež ďalšími podnikateľmi napr. na stánkový predaj. K rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. , na ktorý žalovaný poukazuje a z neho cituje v odvolaní, uvádza, že rozsudok nie je právoplatný, pretože voči nemu bolo podané odvolanie. Uvedený rozsudok považuje za arbitrárny jednak z dôvodu, že súd sa v tomto konaní vôbec nezoberal skutočnosťou, že v areáli ZOO vykonávali podnikateľskú činnosť (aj v roku 2009) rôzne ďalšie podnikateľské subjekty, ktorých činnosť nemala nič spoločné s ochranou živočíšnych druhov a biodiverzity, nebola vykonávaná ani vo verejnom záujme. Zároveň súd neuviedol žiaden právny predpis ani rozhodovaciu prax, z ktorých by vyplývalo rozlišovanie medzi formálnym a materiálnym podnikateľom. Judikatúra je jednoznačná v tom, že výkon podnikateľskej činnosti sa viaže na zápis v živnostenskom registri, aj keď reálne táto činnosť nemusí byť vykonávaná ( , , , ). V konaní nebolo sporné, že ZOO Košice vykonáva podnikateľskú činnosť v areáli ZOO, teda na pozemkoch, ktoré sú predmetom tohto konania. Dokazovaním nebolo preukázané, že by ZOO Košice vstupovala do predložených zmlúv na základe pokynu, či príkazu iného subjektu. Podmienkou zápisu do živnostenského registra je splnenie všetkých znakov podnikania, teda aj samostatnosti a dosahovania zisku. Súd v tomto konaní prekrúca zákonnú definíciu podnikania a na niektorých miestach si aj protirečí. Dodáva, že definičným znakom podnikania nie je voľné nakladanie so ziskom, pričom žiadna obchodná spoločnosť nenakladá so ziskom samostatne, ale tak ako o tom rozhodnú spoločníci, či akcionári. Úlohy zoologickej záhrady v zmysle o ochrane prírody a krajiny nebránia identifikácii

ZOO Košice ako podnikateľa vykonávajúceho podnikateľskú činnosť v zmysle , pričom uvedené ustanovenie neobsahuje definíciu polovičného, tretinového, či štvrtinového podnikateľa, preto niet dôvodu vyhodnocovať akýsi pomer medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou. Za okolnosť vylučujúcu aplikáciu okrem preukázanej skutočnosti, že v areáli ZOO Košice sa podniká, je aj to, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že ide o stavbu povolenú v zmysle tohto zákona, stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie pre zoologickú záhradu ako celok nebolo vydané. Všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré sám žalovaný poukazuje, vyžadujú pre vznik vecného bremena podľa citovaného zákona, povolenie stavby podľa platných právnych predpisov. Napokon vznik vecného bremena je vylúčený aj z dôvodu, že Mesto Košice ako podielový spoluvlastník parciel nemôže byť zároveň oprávneným z vecného bremena na týchto parcelách. Ďalej poukázala na najnovšiu (zmenenú) judikatúru Ústavného súdu SR vo vzťahu k opakovanosti odplaty za vecné bremeno podľa citovaného zákona (-62, -38 a -31).

13. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( .), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa , , a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , , a , že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil; napokon neboli zistené ani vady v procesnom postupe pri odôvodňovaní rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa detailne vysporiadal s argumentáciou žalovaného totožnou v odvolacom konaní, ktorý v odvolaní prakticky len polemizuje so závermi súdu prvej inštancie, pričom napadnuté rozhodnutie v rámci jeho odôvodnenia zodpovedá ust. .

16. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody v zmysle , a . V odvolaní prezentované odvolacie námietky žalovaným boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi pri rozhodovaní v danej veci dôsledne vysporiadal a preto ani skutočnosti uvedené žalovaným v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a vecnú správnosť napadnutého rozsudku nie sú spôsobilé spochybniť. Preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa a to s odkazom aj na ust. .

17. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

18. Odvolací dôvod podľa ust. , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

19. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

20. So zreteľom na to, že odôvodnenie a rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, odvolací súd nepovažoval za potrebné, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. S ohľadom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v odvolaní, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o odvolaní preskúmavalo (por. m.m. , , , ), preto odvolací súd v zmysle druhá veta na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného učinil doplnenie odôvodnenia v relevantne namietaných odvolacích dôvodov.

21. Žalovaný v odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa . Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov strán sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

22. Žalovaný v súvislosti s uplatnením odvolacieho dôvodu podľa spochybňoval skutkový záver súdu, ako výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov namietajúc, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy v konaní, ktoré aj v podanom odvolaní konkretizoval.

23. Na tomto mieste odvolací súd najprv vo všeobecnosti len pripomína, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, s tým, že žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu ( základných princípov , ).

24. Zákonné ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver súdu o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.

25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

26. Odvolací súd konštatuje, že uplatnené odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery, ako ich konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.

27. Preto sa odvolací súd s odkazom na ust. stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa má aktívnu vecnú legitimáciu v spore, keďže sa v tomto smere nemožno stotožniť so skutočnosťami obsiahnutými v procesnej obrane žalovaného, ktorý poukazoval na to, že s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.6.2025 vo vzťahu k nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia a právomoci súdu na jeho preskúmanie bolo potrebné vychádzať z vylúčenej, resp. neprípustnej právomoci krajského a okresného súdu skúmať v konaní o určovacej žalobe zákonnosť, resp. vecnú správnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom (čo je úloha správneho súdnictva, poznámka), čím nemožno závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku považovať za vecne správne. S tým sa odvolací súd nestotožňuje, keďže s poukazom na vydané rozhodnutie Veľkého senátu NS SR zo dňa 27.4.2021 sp. zn. nemožno od nevlastníka nadobudnúť vlastnícke právo a v tomto znení berúc zreteľ aj na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach citované v napadnutom rozhodnutí, čo sa týka v prípade, ak v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia správny orgán konal s mŕtvym, čo v danom prípade jednoznačne z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva (viď posúdenie predbežnej otázky vlastníctva dotknutých pozemkov v bode 76. až 80. napadnutého rozhodnutia), kde uviedol, že vyvlastňovacie konanie prebiehalo voči právnym predchodcom žalobkyne, a to voči G. B. a G. H., resp. G. B., I. H., ktorým bol vo vyvlastňovacom konaní ustanovený opatrovník rozhodnutím zo dňa 10.11.1984, kde v prípade G. B. bol identifikovaný ako účastník konania, ktorý sa zdržiava na neznámom mieste a v prípade G. B., I. H. bol jednak opatrovník ustanovený pre jej neznámych dedičov po tejto osobe a jednak jej bol ustanovený opatrovník ako pre účastníka konania, ktorý sa zdržiava na neznámom mieste. V prípade osoby G. B. s dátumom narodenia XX.X.XXXX, čo bolo preukázané jednoznačne aj v konaní pod sp. zn. zo dňa 29.10.2024, ktorým bol potvrdený rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. zo dňa 28.9.2023, v ktorom bola riešená obdobná vec týkajúca sa právneho predchodcu žalovanej, t.j. podielovej spoluvlastníčky parciel č. XXX G. XXX kat. úz. C., a to G. B. nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom C., K. XX, zomrelého 27.6.1994, právneho predchodcu žalobkyne v konaní o určenie vlastníckeho práva Mesta Košice k dotknutým nehnuteľnostiam z dôvodu, že vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 4.1.1985 nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, a to na základe doručenia opatrovníkovi, nakoľko aj v tomto konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. , z ktorého vychádzal aj súd v tomto konaní jednoznačne vyplynulo, že v čase vyvlastňovacieho rozhodnutia G. B. žil a zdržiaval sa na známej adrese, ale nemal vedomosť o prebiehajúcom vyvlastňovacom rozhodnutí, a to aj čo sa týka právnej predchodkyne žalobkyne od G. B., H., resp. G. H., ktorá sa narodila XX.X.XXXX a zomrela dňa XX.X.XXXX, a teda v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia už dávno nežila a rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 jej správny orgán nezákonne ustanovil opatrovníka ako neznámej dedičke, aj keď v konaní bola preukázaná jej smrť dňa 23.2.1962, berúc do úvahy aj výsledky vykonaného dokazovania v konaní vedenom pod sp. zn. .

28. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na ďalšie vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v znení nulitných správnych rozhodnutí a možností prieskumu doručovania správnych rozhodnutí, a to rozhodnutie , kde dospel Najvyšší súd SR k záveru, že „správne rozhodnutie odporcu je ničotným nulitným z dôvodu, že odporca vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe a tým rozhodoval o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu.“ V tomto znení rovnako odvolací súd odkazuje aj na rozhodnutie sp.zn. , kde rovnako v čase vyvlastňovacieho rozhodnutia a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení boli už všetci pôvodní vlastníci mŕtvi a kde Najvyšší súd SR konštatoval, že „pokiaľ príslušný orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktoré je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája, a preto na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodovania nemohlo ani dôjsť k prechodu vlastníctva na Československý štát. K nehnuteľnosti tak zostalo zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jeho posledným vlastníkom (dedičom zomrelého pôvodného vlastníka). Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo

vadné, neúčinné, súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.“ V kontexte aj ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, aj keď staršieho, pod sp. zn. , kde Najvyšší súd SR konštatoval stav zmätočnosti vyvlastňovacieho konania pre jeho vykonanie s už nežijúcimi vlastníkmi – nedostatok nástupu účinkov sa usudzoval zo stavov uskutočnenia správnych orgánov konania s už nežijúcimi vlastníkmi pozemkov, ktorým preto ani nemohol byť ustanovený opatrovník. V tomto znení a s odkazom na hore citované rozhodnutia berúc v tomto smere do úvahy aj odvolaciu námietku žalovaného s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. zo dňa 17.6.2025 vo vzťahu k nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia a právomoci súdu na jeho preskúmavanie, tak odvolací súd uvádza, že vždy ide o konkrétny skutkový stav ako aj konkrétne skutkové zistenia a v prípade ak správny orgán konal v čase vydania svojho rozhodnutia s mŕtvym, toho času už nežijúcim účastníkom konania, je možné na túto skutočnosť prihliadať, čím nie je vylúčené súdom skúmať v konaní o určovacej žalobe zákonnosť doručovania rozhodnutia vydaného správnym orgánom, keďže táto skutočnosť v kontexte nezákonného jeho doručenia v prípade vydania takéhoto rozhodnutia voči mŕtvej osobe so zreteľom na jeho účinky, ktoré tak môžu nastať, z rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 17.6.2025 konkrétne nepramenia, t.j. nevyplýva neúčinnosť takto vydaného rozhodnutia, berúc zreteľ len na námietky nezákonnosti jeho doručenia. Súd prvej inštancie preto procesne nepochybil, keď preskúmaval procesný útok žalobkyne vo vzťahu k preskúmaniu jej aktívnej vecnej legitimácie v spore, ktorú je povinný v každom štádiu súd „ex offo“ preskúmavať a v danom prípade tak nemohol vychádzať z právoplatnosti a vykonateľnosti vydaného správneho rozhodnutia v čase jeho vydania, teda právnych účinkov nadobudnutia vlastníctva žalovaným na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, Odboru Výstavby, ÚPAaD VYST O 9860/2617/84-go zo dňa 4.1.1985, ktorým mali byť dotknuté pozemky vyvlastnené právnym predchodcom žalobkyne, t.j. G. B. a G. B., I. H., resp. G. H.. S poukazom na hore citované rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR nemožno vlastnícke právo nadobudnúť od nevlastníka, t.j. v tom čase od Československého štátu a preto nemohlo dôjsť ani k vydržaniu predmetných pozemkov na základe , a to nepretržitosťou dobromyseľnej držby od 1.5.1991 do 1.5.2001 žalovaným, ktorý po dobu viac ako 30 rokov si ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, z čoho je zrejmé, že ani pri vstupe do držby sa nesprával ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, čím sú jednoznačne odvolacie námietky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ako aj právny dôvod vydržania vlastníckeho práva žalovaným v spore nedôvodné.

29. Argumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie bol právoplatným rozhodnutím ObNV Košice I č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 v danom spore viazaný, ktoré je vecne správne, bolo riadne doručené ustanovenej opatrovníčke a nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.1985, pričom súd (ani žalobca) nebol oprávnený preskúmavať procesný postup správneho orgánu pri jeho vydávaní a pri doručovaní rozhodnutia v rámci vyvlastňovacieho konania - odvolací súd považuje za nedôvodnú a nesprávnu. Súd prvej inštancie v plnom súlade s ustálenými závermi právnej praxe rozhodnutie bývalého ObNV preskúmaval len z toho hľadiska, či nejde o akt nulitný (ničotný), ktorý nenadobudol právne účinky z dôvodu závažných vád v podmienkach správneho konania, opomenutej účasti na konaní dotknutých (žijúcich) vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov alebo nesprávneho postupu správneho orgánu pri doručovaní rozhodnutia o vyvlastnení, v dôsledku ktorých (vád) sa neuplatní prezumpcia jeho správnosti a viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutím príslušného správneho orgánu v zmysle ust. [porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.10.2008, , , tiež uznesenie zo dňa 25.2.2021]. K otázke právomoci všeobecných súdov preskúmavať správne akty z hľadiska toho, či boli riadne doručené účastníkom konania a zaoberať sa tým, či nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, odvolací súd poukazuje tiež na výstižný názor formulovaný Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. -35 zo dňa 22.6.2010, ktorým ústavný súd zrušil preskúmavaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.10.2009 a konštatoval, že týmto rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru. Ústavný súd v cit. náleze považoval za nezlučiteľný s a dohovorom, formalistický, v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hroziaci prípadnou ďalšou krivdou postup Najvyššieho súdu SR, akým sa v konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľov úzko súvisiacimi s meritom veci, t.j. posúdením reštitučného nároku sťažovateľov, okrem iných s námietkou, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi, a teda nenadobudlo právoplatnosť, ktoré námietky najvyšší súd označil za nepreukázané a vyvracal ich len všeobecným

tvrdením o skartačných pravidlách a lehotách a skutočnosťou, že by „zisťovanie, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov, bolo spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných dôkazov a mohlo by to vniesť do štátu chaos a negovať dôležitý právny inštitút - právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov“. Ústavný súd SR s odkazom na svoje rozhodnutia v iných veciach (napr. ) uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané „mimo rozumných pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené neboli. Podľa ústavného súdu „osobitnú pozornosť si zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je v hlbokej kontradikcii k sledovanému obdobiu a postaveniu právnych predchodcov sťažovateľov v konaní pred orgánmi verejnej moci o ich vlastníctve“.

30. Rozhodovacia prax je ustálená i v názore, podľa ktorého „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, podľa ktorej v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať“ [pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 19.5.2004, tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.3.2010].

31. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa neodklonil od záverov ustálenej právnej praxe, ak vyšiel z názoru, že nulitné rozhodnutie o vyvlastnení vydané v konaní, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom a bez účasti skutočných (žijúcich) vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov, nemohlo ani založiť dobromyseľnú držbu zo strany štátu, pričom ak právny predchodca žalobcu - štát na nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol legitímne nadobudnúť vlastnícke právo ani žalobca ex lege (prechodom z majetku štátu) v zmysle a nenadobudol ho ani titulom vydržania po nadobudnutí účinnosti , resp. uplynutím 10-ročnej vydržacej doby ku dňu 1.5.2001, lebo pre to neboli splnené zákonné podmienky, a to z dôvodov, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a odvolací súd na tieto dôvody v podrobnostiach odkazuje ( ).

32. Na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôraznenie jeho vecnej správnosti, aj v kontexte ďalších odvolacích námietok žalovaného, odvolací súd dodáva, že v zmysle o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona dochádza „k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti) do vlastníctva obcí, na území ktorej sa nachádzajú“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí došlo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky. V danom prípade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, ku dňu účinnosti , t.j. k 1.5.1991 ale neboli vo vlastníctve štátu - Slovenskej republiky, a preto na žalovaného neprešlo vlastníctvo k predmetným pozemkom „ex lege“ dňom účinnosti citovaného zákona, keďže ani podpísanie delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí žalovaným, konkrétneho nehnuteľného majetku, má len deklaratórny charakter (nepredstavuje právne relevantný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorým je ), pričom odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že podľa prechodných ustanovení písomný protokol o prechode vlastníctva mal predstavovať podklad pre zápis vlastníckeho práva v evidencií nehnuteľností, ktorý mestá a obce nadobudli prechodom z majetku štátu, ku ktorému (zápisu) v danom prípade nedošlo. Právna zásada „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, sa dá vyjadriť aj slovami: „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaný nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani jeho právny predchodca, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzuje (Čsl. štát), vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vyvlastnením nenadobudol.

33. Aj podľa posúdenia odvolacieho súdu, žalovaný nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam ani (eventuálne tvrdeným) právnym titulom vydržania, nakoľko jeho presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalobcu - z majetku štátu - prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. a [porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. -493 zo dňa 16.6.2021, pozri tiež Spáčil, J.: Ochrana vlastnictví a držby v Občanském zákoníku, 2. doplněné vydání, Praha: C.H. Beck, 2005, 231s]. V danom prípade žalovaný za tvrdený titul vstupu do oprávnenej držby nehnuteľností (dňom účinnosti zákona, t.j. k 1.5.1991), považuje samotný

, pričom (napriek tomu, že v konaní ho zaťažovalo dôkazné bremeno o dobrej viere) nepreukázal a ani netvrdil v konaní žiadne ďalšie skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne usudzovať o jeho dobromyseľnosti a prítomnosti oprávnenej držby, napr. že po prevzatí predmetných nehnuteľností (vstupe do držby na základe ) postupoval v súlade s ust. , a cit. zákona a podal návrh na zápis vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností v presvedčení, že k 1.5.1991 nadobudol predmetné pozemky prechodom z majetku štátu, následne s nimi nakladal ako s vlastným majetkom, resp. dlhodobo sa správal ako vlastník, a pod.

34. Vydržaním môže nadobudnúť vlastnícke právo len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto má vec vo svojej moci, vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu vlastníckeho práva a so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona ( ) vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere (dobromyseľný) so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, je potrebné hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, ale je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto skutočnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním [pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 9.11.2000, tiež zo dňa 22.10.2002, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.3.2010]. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 7.11.2017, ktorý možno aplikovať na posudzovanú vec primerane - formuloval záver, podľa ktorého „pod bežnú opatrnosť, ktorú je možné od nadobúdateľa požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich k presvedčeniu, že predávajúci v čase uzatvárania kúpnej zmluvy disponoval platným nadobúdacím titulom“.

35. V prejednávanej veci zistené skutkové okolnosti prípadu neumožňujú konštatovať dobrú vieru (dobromyseľnosť) žalovaného pri vstupe do držby predmetných nehnuteľností v čase nadobudnutia účinnosti (k 1.5.1991), ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu je vylúčená a držba žalovaného nemôže byť považovaná za oprávnenú. Už samotná skutočnosť, že štát - Slovenská republika, od ktorého mal žalovaný k 1.5.1991 nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti „ex lege“ prechodom z majetku štátu, v danom čase nebol zapísaný ako vlastník v evidencii nehnuteľností, keďže rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľností nikdy nebolo predložené na zápis do evidencie nehnuteľností, z hľadiska objektívneho posudzovania musela u žalovaného po tomto zistení vyvolať dôvodné pochybnosti o vlastníckom práve štátu a o tom, či sporné pozemky (spoluvlastnícke podiely) nadobudol do svojho vlastníctva. Žalovaný už pri vstupe do držby pri bežnom obozretnom postupe mohol a na základe dostupných informácií i z obsahu delimitačného protokolu (súčasťou ktorého podľa tvrdenia žalovaného bolo aj sporné vyvlastňovacie rozhodnutie) mal dospieť k zisteniu o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia bývalého ObNV Košice I č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, v dôsledku ktorého štát nemôže byť považovaný za vlastníka, ani za oprávneného držiteľa sporných nehnuteľností a o tom, že vlastnícke právo ostalo zachované pôvodnému vlastníkovi zapísanému v evidencii nehnuteľností, resp. v prípade jeho smrti dedičom. Žalovaný nemohol byť oprávneným držiteľom, nakoľko ani on sám nebol nikdy zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností, pričom bol povinný podľa do 1 roka od účinnosti zákona, t.j. do 1.5.1992, podať návrh na zápis vlastníckeho práva k sporným parcelám od evidencie u nehnuteľností, čo však neurobil. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že žalobkyňa vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam (spoluvlastníckym podielom) nadobudla smrťou svojho právneho predchodcu ( ) a nič na tom nemení ani žalovaným namietaná skutočnosť, že údaje o zmene vlastníctva (vlastníckom práve dedičov) v rozhodnom čase uskutočnenia vyvlastňovacieho konania a vydania a doručovania rozhodnutia bývalého ObNV Košice I č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, neboli v evidencii katastra nehnuteľností na príslušnom LV zaznamenané. Rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva totiž nepredstavuje samostatný nadobúdací titul a vlastnícke právo dedičov nekonštituuje, iba ho deklaruje, osvedčuje existujúci právny stav a nemôže samo o sebe založiť odlišné vlastnícke vzťahy,

než aké vyplývajú z hmotného práva (porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. ).

36. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti aj podľa úvahy odvolacieho súdu sa žalovaný nemohol legitímne domnievať, resp. nadobudnúť presvedčenie v tom, že na neho prešlo „ex lege“ vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. že jeho držba je oprávnená a dobromyseľná, a už len pre nesplnenie tejto základnej podmienky preto nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam (ani) vydržaním ( v spojení s , ).

37. Odvolací súd následne posudzoval ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného viažucu sa k nesprávnemu právnemu posúdeniu podnikateľského účelu J. C. v znení aplikácie výnimky ustanovenej v o vzniku vecného bremena podľa tohto zákona v znení, či stavba zoologickej záhrady slúži na podnikateľský účel.

38. Žalovaný v podstatnom nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie vo vzťahu k neposúdeniu žalobou uplatneného nároku ako náhrady za uplatnením výnimky podľa tohto zákona, nestotožňujúc sa so záverom súdu, že ZOO Košice spĺňa všetky znaky podnikania, keďže samostatnosť a cieľ dosahovania zisku absentujú, účel a zámer jej zriadenia nesmeruje k výkonu podnikateľskej činnosti, pretože táto je len doplnkovou činnosťou na zabezpečenie činnosti hlavnej a cieľom je tvorba vyváženého rozpočtu nie tvorba zisku.

39. V prvom rade je potrebné konštatovať, že skutkové tvrdenie žalovaného o tom, že ZOO Košice nekoná sústavne, samostatne, vo svojom mene a za účelom dosiahnutia zisku, nepreskúmaval súd prvej inštancie oddelene, ale len v závislosti s naplnením zákonných predpokladov podnikania v zmysle ust. , s čím sa súd prvej inštancie vecne právne správne vysporiadal v bodoch 83. až 89. odôvodnenia napadnutého rozsudku s odkazom na .

40. Odvolací súd konštatuje, že podstatným pre posúdenie, či na žalobkyňou uplatnený nárok je možné aplikovať , ktorým sa zriadilo vecné bremeno k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, je vylúčenie výnimky ustanovenej týmto zákonom v , teda vylúčiť, že stavba slúži na podnikateľské účely. Z tejto zákonnej normy nie je možné vyvodiť, že by zákonodarca mal úmysel rozlišovať medzi stavbami, ktoré slúžia výhradne len na podnikateľský účel alebo okrem iného účelu (verejnoprospešného) aj na podnikateľský účel. Takýto zámer nevyplýva ani z dôvodovej správy k uvedenému zákonu. Ak by teda bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť z aplikácie zákona len pozemky pod stavbami slúžiacimi výhradne na podnikateľské účely (nie aj na iný účel), vyjadril by ho zrejme uvedeným slovným spojením „..., ktoré slúžia výhradne /len na podnikateľské účely“. Napokon zo znenia tejto právnej normy nemožno vyvodiť, že by bolo podstatným, či využívanie stavby na podnikateľskú činnosť vykonáva priamo obec, či vyšší územný celok, alebo či obec stavbu zverila do výkonu správy iného subjektu oprávneného aj na výkon podnikateľskej činnosti podľa osobitných predpisov upravujúcich podnikanie alebo stavbu prenajala a nájomca ju využíva na podnikanie a ani účel podnikateľskej činnosti pri využití stavby (viď body 90. až 93. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

41. Využívanie stavby na podnikateľský účel je právnou skutočnosťou vždy spôsobujúcou nemožnosť aplikácie , keďže zákonodarca vyhodnotil, že majetkovoprávne usporiadanie pozemkov pod definovanými stavbami, nie je vo verejnom záujme. Rovnako teleologickým výkladom účelu citovaného zákona, teda výkladom usilujúcim sa o rekonštrukciu účelu interpretovanej právnej normy nie však z hľadiska subjektívneho, teda aký mal zákonodarca skutočný zámer pri jej prijímaní, ale ktorý by mal tzv. ideálny zákonodarca pri znalosti súčasných spoločenských pomerov, ktorý ako každý výklad právnej normy, musí byť v zhode s Listinou základných práv a slobôd ako aj , možno dospieť objektívne k zámeru zmieneného zákona a jeho ust. , že z dôvodu absencie rigidne stanoveného kritéria vylučujúceho akúkoľvek podnikateľskú činnosť, je potrebné aplikovať túto výnimku aj na stavby, ktoré slúžili nielen, ale aj na podnikateľské účely. Subjektívny zámer zákonodarcu v čase prijatia tejto normy totiž celkom nepochybne mal ambíciu dočasne upraviť vzťah medzi stavbou a pozemkom vo verejnom záujme a zohľadňovať existenciu verejného záujmu na usporiadaní pokiaľ to len bude možné a vytvoriť primeranú časovú možnosť usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na verejnoprospešné účely. Táto ambícia dočasnej úpravy však skrz jej

predchádzajúcu interpretáciu ustálenou rozhodovacou praxou (premlčanie, jednorazovosť náhrady za vecné bremeno), celkom zjavne v priebehu bezmála 17 rokov účinnosti zákona, naplnená nebola a viedla k trvalému obmedzeniu vlastníckeho práva k pozemkom bez náhrady, keďže tento stav celkom zjavne vlastníkom stavieb vyhovuje. Tento výklad sa v kontexte uvedeného javí ústavne konformný a proporcionálne vyvážený medzi záujmom verejnoprospešným a právom vlastníckym.

42. V nadväznosti na uvedené bolo potom zásadným zistenie, či stavba v čase nadobudnutia účinnosti 1. júla 2009 slúžila nielen, ale aj na podnikateľské účely. Súd prvej inštancie preto správne skúmal, či subjekt, ktorému bola stavba - areál zoologickej záhrady, zverená do správy, využíval stavbu aj na podnikateľské účely. Týmto subjektom bola a je príspevková organizácia zriadená žalovaným, ktorej žalovaný zároveň udelil súhlas na výkon podnikateľskej činnosti v súlade so o rozpočtových pravidlách verejnej správy už v roku 1999 ( cit. zákona), pričom vznik oprávnenia na konkrétne podnikateľské činnosti ZOO Košice vyplýva z výpisu živnostenského registra, a to od 10.1.2001, ktorých rozsah sa časom rozširoval o ďalšie predmety podnikania, pričom podstatným je, že ku dňu nadobudnutia účinnosti oprávnenie existovalo, nebolo prerušené ani nezaniklo. Vzhľadom na to, že z výkazu ziskov a strát ZOO Košice za rok 2009 vyplynul výnos z podnikania vo výške 45.117,00 eur, nie je možné spochybniť, že stavba v správe uvedeného subjektu slúžila aj na podnikateľské účely, keďže príjmy a výdavky z podnikateľskej činnosti sa rozpočtujú a sledujú na samostatnom účte podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Už len tento samostatný fakt, vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, že by ZOO Košice nespĺňala niektorý z definičných znakov podnikania, či podnikateľa vyplývajúcich z . V tomto smere možno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že pokiaľ by ZOO Košice nespĺňala niektorý zo znakov podnikania vymedzených v , nemohla by byť ani zapísaná v živnostenskom registri a odvolací súd dopĺňa, že by nemala povinnosť účtovať náklady a výnosy z hlavnej a vedľajšej podnikateľskej činnosti na samostatných účtoch. V rámci skúmania využitia stavby na podnikateľské účely správcom areálu zoologickej záhrady - ZOO Košice - bolo okrem iného zistené, že stavba resp. jej časti boli i v rozhodnom období zverené do nájmu tretích subjektov, ktoré nepochybne podnikateľskú činnosť v prenajatých priestoroch realizovali, táto skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Samotný zámer zriadenia príspevkovej organizácie a účel jej existencie, ktorým nie je primárne výkon podnikateľskej činnosti, nespochybňuje ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd. Príspevkovú organizáciu možno totiž zriadiť len na plnenie úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorou základnou úlohou v prípade obce je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov ( o obecnom zriadení) a v prípade, ak zriaďovateľ zistí, že príspevková organizácia nespĺňa tieto podmienky, je povinný ju zrušiť k 31. decembru roka, v ktorom to zistí ( o rozpočtových pravidlách verejnej správy). Citovaný zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy zároveň definuje príspevkovú organizáciu ako právnickú osobu štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je na príslušný rozpočet zapojená príspevkom a ktorej spravidla menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami (), príspevková organizácia odo dňa svojho zriadenia vo vlastnom mene nadobúda práva a zaväzuje sa (), hospodári podľa svojho rozpočtu, ktorý zahŕňa príspevok z rozpočtu zriaďovateľa v takej výške, aby bol jej rozpočet vyrovnaný a prostriedky prijaté od iných subjektov, svoje výdavky uhrádza prednostne z vlastných zdrojov (, ), príspevková organizácia môže so súhlasom zriaďovateľa vykonávať podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pre ktorú bola zriadená, iba ak plní úlohy určené zriaďovateľom, náklady na podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej, prostriedky získané z rozdielu medzi výnosmi a nákladmi po zdanení zostávajú v plnom rozsahu ako doplnkový zdroj na zabezpečenie prevádzky, ďalšieho rozvoja a skvalitňovania činnosti príspevkovej organizácie, príjmy a výdavky z tejto činnosti sa sledujú na osobitnom účte (), v prípade ak je hospodársky výsledok z podnikateľskej činnosti k 30. septembru rozpočtového roka strata, je vedúci príspevkovej organizácie povinný zabezpečiť do konca rozpočtového roka jej vyrovnanie, alebo urobiť opatrenia na ukončenie podnikateľskej činnosti ().

43. Odvolací súd dodáva, že žalovaný v tomto smere vychádza z mylnej interpretácie zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, keď jeho zásadný argument spočíva na presvedčení, že príspevková organizácia prakticky nikdy nemôže byť vnímaná ako podnikateľský subjekt, pretože hlavná činnosť, pre ktorú bola zriadená je dominantná a podnikateľská činnosť je len doplnková. Tieto argumenty smerujú až k absurdným záverom, že napriek tomu, že ZOO Košice má živnostenské oprávnenie, reálne vystupuje v právnych vzťahoch ako podnikateľ, dosahuje výnosy z podnikateľskej činnosti, je platcom aj DPH (minimálne od r. 2009), avšak podnikateľom fakticky nie je, lebo hlavná

činnosť, pre ktorú bola zriadená je podstatná. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že podľa právnej úpravy vyplývajúcej z vyššie zmieneného zákona, príspevková organizácia je samostatným subjektom vždy zriadeným na plnenie úloh, v tomto prípade obce, teda jeho účel zriadenia je verejnoprospešný. Pre žiadnu zo svojich hlavných činností nepotrebuje disponovať podnikateľským oprávnením. Ak si plní úlohy určené zriaďovateľom, môže so súhlasom zriaďovateľa vykonávať podnikateľskú činnosť nad rámec hlavnej činnosti, pričom zákon neobmedzuje zameranie tejto podnikateľskej činnosti tak, že by musela mať súvislosť s činnosťou hlavnou. Zároveň je potrebné zmieniť, že zriaďovateľ do výkonu podnikateľskej činnosti nie je oprávnený zasahovať, teda určovať ako ju má organizácia realizovať. V tomto smere sa žalovaný snaží navodiť dojem, že podnikateľská činnosť podlieha „prísnej“ kontrole zriaďovateľa, bez toho, aby svoje tvrdenie akokoľvek preukázal. Kontrole zriaďovateľa, podľa citovaného zákona, podlieha len zistenie, či príspevková organizácia plní hlavnú činnosť a v tomto smere jej hospodárenie. Keďže príspevková organizácia prednostne používa výnosy z vlastnej (hlavnej činnosti) ako aj výnosy z podnikateľskej činnosti na svoje výdavky, pričom výdavky na podnikateľskú činnosť musia byť kryté len z tejto podnikateľskej činnosti, je celkom zrejmé, že pre zriaďovateľa je výhodné, ak ním zriadená príspevková organizácia vykonáva aj podnikateľskú činnosť, pretože tým znižuje potrebu financovania jej činnosti formou príspevku z rozpočtu obce. I keď je obrana žalovaného v spore smerujúca k minimalizácii zaťaženia vlastného rozpočtu celkom pochopiteľná, nemožno sa s jeho argumentáciou, ktorou sa snaží poprieť zákonné rámce fungovania, hospodárenia a podnikateľskej činnosti ním zriadenej príspevkovej organizácie, stotožniť. Pokiaľ samotná právna úprava umožňuje dopĺňať hlavnú činnosť, pre ktorú bola príspevková organizácia zriadená, činnosťou podnikateľskou, ktorej výkon je výhradne v kompetencii samotnej príspevkovej organizácie a ktorú v prípade generovanej straty, ak sa ju nepodarí vyrovnať, musí ukončiť vedúci príspevkovej organizácie v zmysle zákonného príkazu, nemožno žiadnou logickou úvahou dospieť k záveru, že by cieľom podnikateľskej činnosti príspevkovej organizácie nebolo dosahovanie zisku, ktorý sa následne používa ako doplnkový zdroj na zabezpečenie jej prevádzky, rozvoja a skvalitňovania služieb a v rámci povinnosti zriaďovateľa poskytovať jej príspevok z rozpočtu v takej výške, aby bol rozpočet príspevkovej organizácie vyrovnaný, tým tiež znižuje rozpočtové zaťaženie zriaďovateľa. Z uvedeného teda rezultuje, že pokiaľ sa žalovaný rozhodol realizovať od roku 1999 podnikateľskú činnosť prostredníctvom ňou zriadenej príspevkovej organizácie - ZOO Košice, nemožno dospieť k záveru, že v stavbe sa k nadobudnutiu účinnosti podnikateľská činnosť nerealizovala a teda, že stavba neslúžila na podnikateľské účely. Vzhľadom na vyššie uvedené je takto bez právneho významu skúmanie akéhosi pomeru medzi hlavnou a vedľajšou (podnikateľskou) činnosťou, či skúmanie charakteru alebo zámeru podnikateľskej činnosti príspevkovej organizácie a to ani pokiaľ by aj smerovala len k vytváraniu „zázemia“ pre verejnosť alebo bola len doplnkovou k zabezpečeniu hlavnej verejnoprospešnej činnosti, pričom zo o rozpočtových pravidlách verejnej správy, takéto obmedzenie podnikateľskej činnosti nevyplýva (viď v tomto smere aj vecne správne zdôvodnenia v bode 93. odôvodnenia napadnutého rozsudku), s odkazom aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave pod sp.zn. , Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. , Krajského súdu v Žiline pod sp.zn. , ako aj výpoveď žalovaného pred Mestským súdom Košice v konaní sp.zn. , že podnikateľská činnosť, je zo zákona možná, hoci predmet fungovania ZOO Košice je iný.

44. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že v prejednávanom spore je aplikácia vylúčená podľa , nakoľko bolo preukázané, že stavba ZOO Kavečany k 1. 7. 2009 slúžila aj na podnikateľské účely.

45. Odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k odôvodneniu odvolateľom citovaného neprávoplatného rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. napadnutého odvolaním, ku ktorému zaujme stanovisko k veci prejednávajúci senát odvolacieho súdu, pričom nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, na základe ktorej by mohol každý legitímne očakávať, že jeho spor bude takto rozhodnutý. Z rovnakých dôvodov odvolací súd len podotýka, že sa necíti byť viazaný ani právnymi úvahami obsiahnutými v zrušujúcich uzneseniach Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a , s ktorými sa v zmysle vyššie uvedených dôvodov tohto rozhodnutia nestotožňuje, berúc od úvahy už toho času rozhodovaciu prax odvolacieho súdu.

46. Odvolací súd konštatuje, že pri vypracovaní odôvodnenia tohto rozhodnutia vychádzal aj z odôvodnenia vyjadreného v obdobných sporoch vedených na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. , , nakoľko bola náležitá aj v danom spore.

47. K vecnej právnej správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom aj na vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného nemožno opomenúť ani aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR vo vzťahu k opakovanosti odplaty za bremeno podľa citovaného (-62, -38, -31, -31 a -49 a ďalšie).

48. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -49 zo dňa 24.9.2025 v znení opravného uznesenia zo dňa 13.11.2025, vydaný po rozhodnutí súdu prvej inštancie v skutkovo a právne obdobnej veci, v ktorej sa žalobcovia domáhali od žalovaného Mesta Košice zaplatenia opakovanej náhrady za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom podľa Týmto nálezom ústavný súd podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali nespravodlivosť a ústavnú nekonformnosť výkladu zo strany všeobecných súdov, popierajúceho zmysel a účel a vecného bremena podľa tohto zákona, posúdil ako dôvodnú a vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. -431 zo dňa 22.5.2024 boli porušené základné práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa a 4 , na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. -431 z 22.5.2024 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania vo výške 1.973,72 eur. V dôvodoch cit. nálezu Ústavný súd SR s poukazom na nedávno prijaté rozhodnutie sp. zn. -16 z 28.5.2025 a judikatúru ESĽP [J.A.Pye v. The United Kingdom, sťažnosť č. 44302/02, s. 12, a Sporrong and Lönroth v. Sweden, séria A, č. XX, 1982, body 69 a 73] konštatoval, že „sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie veci má v danom prípade celkom zrejmý ústavnoprávny rozmer a výklad zo strany všeobecných súdov nie je ústavne konformný. Vyslovil názor, že vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi) obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že ochrana ich práv nie je iluzórnou a v neprimeranom pomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom spravodlivej rovnováhy (bod 14.). Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem považoval za naďalej ústavne neudržateľný, nakoľko „sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú náhradu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvného riešeniu nežiadúceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte“ (bod 17. nálezu ).

49. S odkazom na právne závery Ústavného súdu SR vyjadrené v cit. náleze sp. zn. -49 zo dňa 24.9.2025 v znení opravného uznesenia z 13.11.2025, odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, nemožno považovať za správne, zákonné a spravodlivé, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia prejednávanej veci vo vzťahu k povahe peňažnej náhrady za užívanie pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalobcu zaťažených vecným bremenom zriadeným a súvisiacej otázky premlčania práva, a pretože súd neprihliadol náležite na účel tohto zákona a ním zriadeného vecného bremena podľa zákona v kontexte všetkých právne významných skutkových okolností posudzovaného prípadu. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí síce vyšiel z (už) ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak pochybil, pokiaľ pri výklade a aplikácii v okolnostiach posudzovanej veci nezvažoval, či aplikovaná ustálená rozhodovacia prax je na prejednávanú vec priliehavá (teda či skutkové okolnosti sú natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver), naďalej aktuálna a či konštantný výklad dotknutej právnej úpravy všeobecnými súdmi o nároku vlastníkov pozemkov len na jednorazovú náhradu možno považovať za spravodlivý vzhľadom na značný čas uplynutý od účinnosti zákona, počas ktorého nebol dosiahnutý jeho účel, ktorým je prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp.

vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie (pozri bod 17. cit. nálezu -49 zo dňa 24.9.2025).

50. Odvolací súd uvádza, že právny názor vyjadrený v kasačnom rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd, je záväzný pre súdy v konkrétnej rozhodovanej veci ( o ústavnom súde), pričom všeobecná viazanosť rozhodnutiami ústavného súdu v otázke základných ľudských práv a slobôd pre všetky súdy je vyjadrená v ust. veta druhá (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. -53 zo dňa 1.2.2022). Právny názor a závery vyplývajúce z nálezu sp.zn. -49 zo dňa 24.9.2025, v ktorom ústavný súd konštatuje porušenie základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov zaručených SR a Dohovorom, môžu súdy okrajovo a len podporne aplikovať pri výklade relevantných ustanovení aj v tejto prejednávanej veci, v ktorej sa žalobkyňa domáha zaplatenia peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľností proti žalovanému, aj keď z dôvodu výnimky aplikácie v zmysle ust. tohto zákona, podľa ktorého tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely s odkazom na .

51. Odvolací súd v tejto súvislosti apeluje na to, že princíp právnej istoty ( SR) patrí neoddeliteľne k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty, pričom jeho neopomenuteľnou súčasťou je aj predvídateľnosť práva (súdnych rozhodnutí). Súčasťou princípu právnej istoty je aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (m.m. , a ), teda že skutkovo a právne obdobné situácie musia byť právne posudzované rovnakým spôsobom, s odkazom aj na toho času aktuálnu rozhodovaciu prax odvolacieho súdu.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a . V odvolacom konaní mala žalobkyňa plný procesný úspech, preto jej v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vznikol 100% nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní 100% neúspešný s tým, že o výške priznaných 100% nárokoch na náhradu trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle .

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 2:1 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).