Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 127/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť I. D., P., Ing. V. D., T., G. D., P., a J. D., P., zastúpených advokátom

JUDr. I. J., P., pre namietané porušenie ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. októbra

2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo I. D., Ing. V. D., G. D. a J. D. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. októbra

2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. októbra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. I. D., Ing. V. D., G. D. a J. D. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť I. D., Ing. V. D., G.

D. a J. D. trovy konania v sume 151,65 € (slovom stopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť

centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu

advokáta JUDr. I. J., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -20

z 23. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. D., P., Ing. V. D., T., G. D., P., a J. D.,

P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., pre namietané

porušenie ich základných práv vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa a práv na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 21. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia si návrhom na Obvodnom pozemkovom úrade

P. (ďalej len „pozemkový úrad“) uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom

podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Pozemkový úrad rozhodnutím č. OPÚ 2007/1430-5/Ba z 9. júla 2007

rozhodol tak, že sťažovatelia nespĺňajú podmienky uvedené v § 3 ods. 1 zákona

č. na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznanie práva na náhradu za

pozemok.

Uvedené rozhodnutie sťažovatelia napadli opravným prostriedkom, ktorým sa

domáhali jeho preskúmania súdom. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 12. septembra 2008 potvrdil rozhodnutie pozemkového

úradu s tým, že v prípade sťažovateľov došlo k prechodu vlastníctva konkrétneho pozemku

na štát podľa vládneho nariadenia č. o opatreniach týkajúcich sa niektorých

vecí užívaných organizáciami socialistického sektora (ďalej len „vládne nariadenie

č. “) a túto právnu skutočnosť nemožno podriadiť ani pod jeden dôvod uvedený

v až t) Krajský súd zároveň uviedol, že

sťažovatelia si mali uplatniť svoj nárok podľa o zmiernení

následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “).

Na základe podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 21. októbra 2009 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu stotožniac sa s jeho

odôvodnením.

Tieto rozhodnutia a ich odôvodnenia považujú sťažovatelia za nezákonné,

nerešpektujúce ich označené práva, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a preto

žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 21. októbra 2009 porušil ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, aby zrušil predmetné rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie

konanie najvyššiemu súdu, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 2 000 € a prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť im náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 151,65 €.

K veci sa listom z 5. marca 2010 č. k. -7 vyjadrila podpredsedníčka

najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:

„... Najvyšší súd po prejednaní danej veci dospel k záveru, že nedošlo k vyvlastneniu

predmetnej nehnuteľnosti, ale k prechodu vlastníctva podľa vládneho nariadenia č. 15/1959

Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického

sektora, čo bol reštitučný titul podľa o zmiernení následkov

niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov. Tvrdenia navrhovateľov, že

rozhodnutie finančného odboru Okresného národného výboru v P. č. Fin:A-D-5/1960 zo

dňa 30. 11. 1960 nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi vyhodnotil aj najvyšší

súd ako nepreukazné a nepreukázané. V súvislosti s prechodom vlastníctva došlo tiež k

zloženiu finančnej náhrady v sume 8548 Kčs, ako aj k vydaniu súdnych rozhodnutí

v súdnom registri č. d. bez námietok pôvodného vlastníka a tiež bez akýchkoľvek náznakov,

že ide o prechod vlastníctva, o ktorom by pôvodný vlastník nemal vedomosť, čo sa tiež týka

tvrdenia navrhovateľov, preukazovaného čestným prehlásením vlastníka susedného

pozemku, že odňatá pôda, ktorá je predmetom reštitučného nároku, nebola nikdy prenajatá

od pôvodného vlastníka K. a v nadväznosti na túto skutočnosť neboli splnené ani zákonné

podmienky, ktoré boli stanovené vyhláškou Ministerstva financií č. 88/59 ÚV zo dňa 4. 5.

1959, ktorá stanovovala, že ten ktorému na základe rozhodnutia bolo dané vlastníctvo tohto

pozemku musel ho mať v nájme a musel ho užívať pred rokom 1959. Nemožno bez ďalšieho

spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené

doložkou právoplatnosti, resp. bolo napríklad zaslané príslušnému súdu do registra č. d. na

vykonanie zmeny zápisov v pozemkovej knihe, keďže o uvedenej zmene mohol príslušný súd

rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na škartačné pravidlá a

lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych resp. šesťdesiatych rokoch

minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov a spochybňovanie ich

právoplatnosti (bez relevantných dôkazov) mohlo vniesť do štátu chaos a negovať jeden

dôležitý právny inštitút - právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov.

Na rozhodnutie, vydané podľa vládneho nariadenia č. nadväzovali

ďalšie rozhodnutia a ďalší postup - zloženie finančnej náhrady, vydanie súdneho

rozhodnutia v registri č. d., potrebného pre vykonanie zápisu v pozemkovej knihe. Uvedené

skutočnosti, ako aj to, že nehnuteľnosť bola niekoľko desiatok rokov užívaná organizáciou

socialistického sektora (K.) spôsobujú nedôveryhodnosť a tendenčnosť tvrdení

sťažovateľov, že nebol dodržaný postup podľa vládneho nariadenia č. a vyhl. č.

88/1959 Zb. a že je daný reštitučný titul podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľov za nedôvodnú a navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel.

...“

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu v podaní z 19. apríla 2010

a právny zástupca sťažovateľov v podaní z 8. apríla 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom

pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius

disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení

vyplývajúcich aj z v znení neskorších predpisov. Slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20

ods. 1 a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (). Článok 20

ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať

veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch.

Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na

to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej

v nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho

vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené

zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi

poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré

nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho

dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní veci patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak

tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Reštitučné zákony, najmä o mimosúdnych rehabilitáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), zákon

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov, ale aj boli vydané s cieľom

zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto

zákonoch špecifikovaného majetku v období rokov 1948 až 1989. Splnenie cieľa a účelu

zákona vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy pri

posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali

zákonom ustanovené okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k prechodu majetku, a to

predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy.

K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní

prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická

spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových

a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd

zo strany štátu. Štát a jeho orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa

týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných

ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.

Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich

pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu.

K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite

uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní prd všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov takejto

interpretácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Z tohto postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré presne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto

ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich

postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (, ). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj

námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. .

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že možnosti uplatnenia postupu podľa

upravujúceho reštitučné tituly neboli v ich prípade

dostatočne preskúmané, pričom sťažovatelia poukazujú na to, že samotné odnímanie

vlastníctva majetku niektorých občanov podľa vládneho nariadenia č. bolo

v zmysle § 2 ods. 3 prvej vety zákona o mimosúdnych rehabilitáciách postupom

porušujúcim všeobecne uznávané ľudské práva. Sťažovatelia však opakovane poukazovali

najmä na to, že v prípade ich právneho predchodcu neboli splnené ani zákonné predpoklady

na použitie vládneho nariadenia č. , pretože k predmetnému pozemku nemal

neskorší vlastník (K.) žiadny užívací vzťah (faktický ani právny) pred vydaním rozhodnutia

bývalého Finančného odboru Okresného národného výboru v P. č. Fin:A-D-5/l960 z 30.

novembra 1960 (ďalej len „rozhodnutie ONV“) o prechode vlastníctva a užívania sa ani

nikdy potom až do súčasnosti neujal. Zároveň sťažovatelia tvrdia, že rozhodnutie ONV

nikdy nebolo doručené ich právnemu predchodcovi, a teda nenadobudlo právoplatnosť.

Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade posúdiť, či postupom v predmetnom

odvolacom konaní a napadnutým rozhodnutím najvyšší súd poskytol sťažovateľom

adekvátnu ochranu ich označeným právam, najmä však ich základnému právu na súdnu

ochranu zaručenému ods. a právu na spravodlivé súdne konanie

garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že:

„Tvrdenia navrhovateľov, že rozhodnutie finančného odboru Okresného národného

výboru v P. č. Fin:A-D-5/1960 zo dňa 30. 11. 1960 nikdy nebolo doručené ich právnemu

predchodcovi vyhodnotil aj najvyšší súd ako nepreukazné. V súvislosti s prechodom

vlastníctva došlo tiež k zloženiu finančnej náhrady v sume 8548 Kčs ako aj k vydaniu

súdnych rozhodnutí v súdnom registri č. d. bez námietok pôvodného vlastníka a tiež bez

akýchkoľvek náznakov, že ide o prechod vlastníctva, o ktorom by pôvodný vlastník nemal

vedomosť, čo sa tiež týka tvrdenia navrhovateľov, preukazovaného čestným prehlásením

vlastníka susedného pozemku, že odňatá pôda, ktorá je predmetom reštitučného nároku,

nebola nikdy prenajatá od pôvodného vlastníka K. a v nadväznosti na túto skutočnosť

neboli splnené ani zákonné podmienky, ktoré boli stanovené vyhláškou Ministerstva financií

SR č. 88/59 ÚV zo dňa 04. 05. 1959, ktorá stanovovala, že ten ktorému na základe

rozhodnutia bolo dané vlastníctvo tohto pozemku musel ho mať v nájme a musel ho užívať

pred rokom 1959. Nemožno bez ďalšieho spochybňovať právoplatnosť rozhodnutí

správnych orgánov, keď je rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti, resp. bolo

napríklad zaslané príslušnému súdu do registra Čd na vykonanie zmeny zápisov v

pozemkovej knihe, keďže o zmene zápisov v pozemkovej knihe mohol príslušný súd

rozhodnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na škartačné pravidlá a

lehoty by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp. šesťdesiatych rokoch

minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov a spochybňovanie ich

právoplatnosti (bez relevantných dôkazov) mohlo vniesť do štátu chaos a negovať jeden

dôležitý právny inštitút - právoplatnosť rozhodnutí správnych orgánov.“

Najvyšší súd (a rovnako tak aj pred ním vo veci konajúci pozemkový úrad a krajský

súd) opreli svoje rozhodnutia o záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva

predmetného pozemku z právneho predchodcu sťažovateľov na štát podľa vládneho

nariadenia č. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa

Dôsledky, ktoré pre tento prípad z uvedeného záveru vyplynuli,

možno označiť aj za ex post uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov.

Ústavný súd však popri už citovaných požiadavkách na citlivý prístup

k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj o dobe

neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch

1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.

Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou

kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných

nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu

pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou, a naopak, brali do

úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa

vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne

však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať

na vrub oprávnenej osoby.

V tejto súvislosti iba pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vládne nariadenie

č. bolo vydané v rozpore s vtedy platnou , podľa ktorej obmedzenie

vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona

č. – československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie

(teda nie zákon) bolo vydané na základe a o druhom

päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je už na prvý

pohľad zrejmé, že v postupoch podľa vládneho nariadenia č. išlo predovšetkým

o zoštátňovanie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie

„socialistického vlastníctva“ a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemali

záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť

príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát.

Ústavný súd pochopiteľne zameral svoju pozornosť v uvedených rámcoch na

konkrétne reálie posudzovaného prípadu a musí konštatovať, že spôsob, akým sa najvyšší

súd vysporiadal s jednotlivými tvrdeniami sťažovateľov, svedčí skôr o jeho opačnom ako

naznačenom ústavne konformnom prístupe.

Najvyšší súd predovšetkým nevyváženým spôsobom akcentoval jeden z ústavných

princípov (princíp právnej istoty), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia (a rovnako tak aj

vo vyjadrení podpredsedníčky najvyššieho súdu) opakovane argumentuje, že nie je možné

spochybňovať právoplatné rozhodnutie správneho orgánu opatrené doložkou právoplatnosti,

preto všetky námietky sťažovateľov v tomto smere považuje za nedôveryhodné a tendenčné.

Vychádzajúc zo svojich zistení preskúmaním spisov na vec sa vzťahujúcich ústavný

súd musí konštatovať, že celkom nedôveryhodne pôsobí samotné rozhodnutie ONV, ktorým

bol právny predchodca sťažovateľov zbavený vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti

a o ktoré sa pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch sťažovateľov ako o kľúčový dokument

oprel pozemkový úrad i vo veci konajúce všeobecné súdy.

Podľa vládneho nariadenia č. sa toto nariadenie vzťahuje na

veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich

celkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich

úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom

účinnosti tohto nariadenia.

Pokiaľ ide o skutkovú stránku námietky sťažovateľov, že K. ako neskorší vlastník

predmetný pozemok nikdy neužívala, treba poukázať na odôvodnenie rozhodnutia ONV

(vydaného vo forme predtlače, do ktorej sa doplnili konkrétne údaje), v ktorom sa uvádza,

že „Vykonaným šetrením sa zistilo, že K. horeuvedené veci celkom – prevažne užíva na

plnenie svojich úloh, tieto nevyhnutne potrebuje a právny pomer na základe ktorého

uvedená organizácia veci užíva vznikol pred 25. III. 1959.“ Tak všeobecne a neurčito

formulované konštatovanie splnenia nevyhnutných podmienok (ide vlastne iba o prepis

textu právneho predpisu) už na prvý pohľad vyvoláva pochybnosti o skutočnom stave veci,

pričom nemožno opomenúť, že v týchto prípadoch nestačilo faktické užívanie, ale muselo

ísť o nájomný alebo iný právny pomer, čo si v prípade nehnuteľnosti aj za vtedy platných

právnych pomerov vyžadovalo písomnú formu.

Ďalšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že rozhodnutie ONV nikdy nebolo

doručené ich právnemu predchodcovi, a teda nenadobudlo právoplatnosť.

Napriek tomu, že posúdenie uvedených námietok sťažovateľov nebolo

v okolnostiach prípadu samoúčelné, pretože úzko súviselo s meritom veci, t. j. posúdením

reštitučného nároku sťažovateľov podľa , najvyšší súd (ani pred

ním konajúci pozemkový úrad a krajský súd) sa nimi buď vôbec nezaoberal (otázka

užívania), alebo ich (otázka doručenia rozhodnutia ONV) označil za nepreukázané

a vyvracal ich len všeobecným tvrdením o škartačných pravidlách a lehotách

a skutočnosťou, že by zisťovania, kedy a akým spôsobom boli v päťdesiatych, resp.

šesťdesiatych rokoch minulého storočia doručované rozhodnutia správnych orgánov, bolo

spochybnením právoplatnosti rozhodnutia bez relevantných dôkazov a mohlo by to vniesť

do štátu chaos a negovať jeden dôležitý právny inštitút–právoplatnosť rozhodnutí správnych

orgánov. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s týmito tvrdeniami nevysporiadal

spôsobom zlučiteľným s a dohovorom.

Ústavný súd už vo svojich iných veciach (napr. ) uviedol, že

v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr. doručenie

rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané mimo „rozumných pochybností“.

Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu správneho rozhodnutia

mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia doručené

neboli. Je mimo všetkej logiky pričítať na ťarchu sťažovateľov, že prebehla skartácia

dokladov u orgánu verejnej správy, ktorú ani v najmenšom nemohli ovplyvniť.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje zmienka o „vnášaní chaosu do štátu...“, ktorá je

v hlbokej kontradikcii k sledovanému obdobiu a postaveniu právnych predchodcov

sťažovateľov v konaní pred orgánmi verejnej moci o ich vlastníctve.

V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri

rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých

celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody,

svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu

chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany

súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

Bez ďalšieho dokazovania vedeného orgánmi verejnej moci nemožno považovať za

preukázaný mimo ďalších rozumných pochybností priebeh a výsledok konania, pokiaľ ide

o prechod vlastníckeho práva na štát podľa nariadenia vlády č. týkajúceho sa

veci sťažovateľov. Samozrejme, že sa v takomto postupe musia vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy () musia založiť

na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení

právnych predpisov môžu uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým

výkladom.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľov

vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V uvedených súvislostiach nemožno posudzovať zo strany všeobecného súdu, či boli,

alebo neboli doručené rozhodnutia v správnom konaní právnym predchodcom doručené,

a na tom založiť právne posúdenie, či došlo k prechodu vlastníctva podľa vládneho

nariadenia č. Doručenie tohto rozhodnutia právnym predchodcom sťažovateľov

musí byť preukázané mimo ďalších pochybností a až na ňom možno právne vyhodnotiť stav

tak, aby splnil základné poslanie reštitučného konania, a to odstránenie niektorých

majetkových krívd.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. J.

Právny zástupca sťažovateľov si podaním z 8. apríla 2010 uplatnil trovy konania v sume

151,65 € za jeden úkon právnej služby vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Právnemu zástupcovi sťažovateľov vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

za dva úkony právnej služby u štyroch sťažovateľov. Ústavný súd priznal sťažovateľom

( ) náhradu trov konania v sume uplatnenej ich právnym

zástupcom, t. j. 151,65 € (slovom stopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť centov), z dôvodu

trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že podľa

ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Ústavný súd vyslovil povinnosť

najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov

(bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základných práv a slobôd a zrušil

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 a toto

zrušenie považuje ústavný súd za postačujúce, žiadosti sťažovateľov o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010