Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. decembra

2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012

osobne doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného

súdu“) a jeho rozsudkom z 13. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho

rozsudkom z 28. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“ alebo „rozsudok

krajského súdu z 28. mája 2012“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobca sa voči

sťažovateľovi žalobou doručenou krajskému súdu 17. marca 2006, ktorá bola prípisom

z 10. apríla 2006 z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti postúpená okresnému súdu,

domáhal zaplatenia sumy 818 650 Kč od 1. mája 2004 do zaplatenia z titulu bezdôvodného

obohatenia a náhrady škody a trov konania (ďalej len „žaloba“). Okresný súd uznesením

z 19. decembra 2008 rozhodol o pripustení zmeny žaloby, na základe ktorej sa žalobca voči

sťažovateľovi domáhal zaplatenia sumy 818 650 Kč s úrokom z omeškania vo výške 3 %

zo sumy 775 000 Kč od 15. mája 2004 do zaplatenia a zo sumy 43 650 Kč od 22. júna 2005

do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca odôvodňoval svoju žalobu tým, že medzi ním a sťažovateľom bola v P. 3.

októbra 2003 uzatvorená „Dohoda o prevode členských práv a povinností spojených

s členstvom v Bytovom družstve K...“ (ďalej len „dohoda o prevode“) a súčasne „Dohoda o

vzájomnom majetkovom vysporiadaní“ (ďalej len „dohoda o vysporiadaní“), na základe

ktorej žalobca uhradil sťažovateľovi 775 000 Kč, a to za prevod členských práv a povinností

za podmienok uvedených v dohode o prevode, vrátane členského podielu vzťahujúceho sa

na družstevný byt, pričom podľa žalobcu nebol splnený základný predpoklad na to, aby bolo

možné previesť práva k družstevnému bytu, keďže predmetný byt bol vo vlastníctve

obchodnej spoločnosti Č., a. s., a nie vo vlastníctve Bytového družstva K... (ďalej aj „bytové

družstvo“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -226 z 10. marca 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 10. marca 2009“) rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu

zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania v sume 3 263,62 €. O odvolaní žalobcu

proti rozsudku okresného súdu z 10. marca 2009 rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -253 z 28. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu z 10. marca

2009 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Pri opätovnom prejednaní veci

okresný súd dospel k záveru, že žalobca preukázal právny základ ním uplatneného nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto rozsudkom č. k. -312

z 13. decembra 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 13. decembra 2011“) vyhovel

žalobe v časti, ktorou žalobca požadoval od sťažovateľa zaplatenie sumy 775 000 Kč

s úrokom z omeškania vo výške 3 % zo sumy 775 000 Kč od 15. mája 2004 do zaplatenia

a trovy konania a zamietol žalobu v časti, ktorou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu

škody v sume 43 650 Kč.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu z 13. decembra 2011 rozsudkom

z 28. mája 2012 v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady voči napadnutému rozsudku okresného

súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti predovšetkým

uvádza:

„1. Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku súdu

druhého stupňa spočíva podľa môjho názoru v tom, že ani v jednom z rozsudkov súd prvého

stupňa ani súd druhého stupňa bližšie neuviedli právny argument k tej rozpornej

skutočnosti, že na jednej strane sa síce stotožnili s právnym názorom, že dohoda o prevode,

resp. predmetné dohody sú absolútne neplatné podľa § 37 ods. 2, resp. § 39 Občianskeho

zákonníka, ale zároveň na druhej strane neuviedli relevantné a konkrétne argumenty, ktoré

by preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru.

2. Súd prvého stupňa a súd druhého stupňa v rozsudku súdu prvého stupňa, resp.

rozsudku súdu druhého stupňa sa tiež dostatočne nevysporiadali s mojimi tvrdeniami (ktoré

sú závažné a podstatné pre posúdenie celej veci). Najmä ide o nasledovné skutočnosti:

- že žalobcovi bolo od samého začiatku známe, že predmetný byt nebol v čase

podpisu dohody o prevode, resp. predmetných dohôd vo vlastníctve bytového družstva (bol

vo vlastníctve Č.), ako to aj sám v priebehu konania žalobca potvrdil a čo výslovne

skonštatoval aj súd prvého stupňa v rozsudku súdu prvého stupňa;

- že žalobca mal/má na rozdiel odo mňa právnické vzdelanie, pracuje v realitnej

oblasti (v danej oblasti podniká prostredníctvom viacerých firiem a obchodných

spoločností), návrhy dohody o prevode, resp. predmetných dohôd vypracoval žalobca sám,

čo sám žalobca potvrdil jednoznačne aj v žalobe a v priebehu konania na súde prvého

stupňa;

- že žalobca má stále kľúče od predmetného bytu a platí vlastníkovi bytu - Č.

poplatky za služby spojené s užívaním predmetného bytu;

- že by v prípade dohody o prevode, resp. predmetných dohôd mohlo ísť o relatívnu

neplatnosť právneho úkonu podľa v nadväznosti na ;

- že by v prípade dohody o prevode, resp. predmetných dohôd mohlo ísť v súvislosti

s právom nájmu o čiastočnú neplatnosť právneho úkonu (§ 41) podľa § 39 Občianskeho

zákonníka (rozpor so zákonom);

- že by v prípade dohody o prevode, resp. predmetných dohôd mohlo ísť o zmluvný

typ analogicky podobný s kúpou nádeje (emptio spei) podľa ;

- že ak súd prvého stupňa a súd druhého stupňa uplatnili na dohodu o vysporiadaní

ustanovenia vzhľadom na dohodu jej účastníkov (

) súd prvého stupňa a súd druhého stupňa sa vôbec nevysporiadali

s otázkou, či takáto dohoda, ktorá bola navrhnutá žalobcom nezhoršila moje postavenie;

- že prehlásenie v čl. I. a IV. dohody o prevode nemožno ako podľa českého tak aj

slovenského právneho poriadku považovať za zmluvný záväzok nakoľko prehlásenie

obsiahnuté v zmluve nie je zmluvným záväzkom.“

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ navyše uvádza:

«Súd druhého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu potvrdil a zároveň dokonca uviedol v odôvodnení ďalší dôvod, pre

ktorý malo byť podľa jeho názoru žalobe vyhovené. ... tvrdenia súdu druhého stupňa

v odôvodnení rozsudku súdu druhého stupňa sú neodôvodneným a ničím nepodloženým

tvrdením, keďže bez uvedenia akéhokoľvek relevantného dôvodu a bez riadneho

zdôvodnenia došiel k záveru, že bytové družstvo je len také družstvo, ktoré reálne

zabezpečuje bytové potreby svojich členov a keďže do svojho vlastníctva nenadobudlo

žiadny bytový dom a ani žiadne konkrétne byty nemožno tento subjekt považovať za bytové

družstvo, resp. je to len formálny subjekt zapísaný v obchodnom registri. Ďalej súd druhého

stupňa uviedol, že táto skutočnosť spôsobuje absolútnu neplatnosť dohody o prevode

a dohody o vysporiadaní podľa a tiež uviedol, že z dôvodu, že

bytové družstvo bytovým družstvom reálne nie je, potom som na žalobcu nemohol ani

previesť členské práva a povinnosti spojené s členstvom v tomto bytovom družstve.

Na základe čoho však súd druhého stupňa došiel k vyššie uvedenému záveru o tom čo

sa má, resp. nemá považovať za bytové družstvo však vôbec nie je jasné a rovnako tak

chýba konkretizácia toho, čo konkrétne bolo porušené, keďže

obsahuje viaceré skutočnosti („Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“), ktoré by

mohli spôsobovať absolútnu neplatnosť zmluvy, predmetných dohôd.

To, že bytové družstvo v čase uzavretia dohody o prevode, resp. predmetných dohôd

nevlastnilo žiadny bytový dom, konkrétny byt alebo priamo predmetný byt, resp.

nehnuteľnosť, v ktorej sa predmetný byt nachádza, nič nemení na tom, že bytové družstvo

bolo skutočne - „de iure“ i „de facto“ družstvom bytovým v zmysle platných právnych

predpisov a príslušnej judikatúry. Ako záver súdu prvého stupňa tak potom aj záver súdu

druhého stupňa nie je správny a dohoda o prevode, resp. predmetné dohody majú všetky

náležitosti, ktoré sa od nich vyžadovali zo strany právnych predpisov, judikatúry a odbornej

literatúry na to, aby boli platné a považovali sa za riadne uzavreté pokiaľ ide o prevod

členských práv a povinností v bytovom družstve (s výnimkou vyššie spomínaného práva

nájmu - užívania).

Mám teda za to, že dohoda o prevode mala a má všetky náležitosti aké má mať

dohoda takéhoto typu a že som previedol dohodou o prevode toľko práv koľko som aj

v skutočnosti mal. V prípade práva nájmu (práva užívania) k predmetnému bytu ako

družstevnému, ak by som aj toto právo nájmu mal v čase podpisu a uzatvorenia dohody

o prevode, resp. predmetných dohôd, toto právo by aj tak nebolo možné platne a účinne

previesť len na základe dohody o prevode (bez rešpektovania ustanovení Občianskeho

zákonníka o nájme - § 685 a nasl.).

Rád by som poukázal aj na chybné konštatovanie uvedené v rozsudku súdu druhého

stupňa, ktoré spočíva v tom, že sa súd druhého stupňa v rozsudku súdu druhého stupňa

odvoláva na rozsudok súdu prvého stupňa, keď tvrdí, že vraj súd prvého stupňa zistil, že

„žalovaný pri prevode členského podielu žalobcu ubezpečil, že celý dom bude prevedený do

vlastníctva bytového družstva, v dôsledku čoho sa predmetný byt stane družstevným bytom“.

V rámci zistení súdu prvého stupňa sa však takéto zistenie nenachádza a v tejto súvislosti

opätovne zdôrazňujem, že som žalobcovi nič negarantoval a toto tvrdenie žalobcu ani

nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané.

Nedostatkom rozsudku súdu druhého stupňa je teda už to, že ním súd druhého stupňa

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol už sám o sebe chybný a nezákonný

z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti. Súd druhého stupňa v rozsudku súdu druhého stupňa

okrem toho, že nesprávne a chybne posúdil právny stav je rovnako ako rozsudok súdu

prvého stupňa aj nepreskúmateľný z dôvodu, že jeho odôvodnenie je nedostatočné.

Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu druhého stupňa spočíva podľa môjho názoru aj

v tom, že súd druhého stupňa nedostatočne odôvodnil rozsudok súdu druhého stupňa najmä

pokiaľ ide o otázku rozporu dohody o prevode, resp. predmetných dohôd s ustanovením

(„Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“). § 39

obsahuje viaceré skutočnosti, ktoré by mohli spôsobovať absolútnu

neplatnosť zmluvy - dohody o prevode, resp. predmetných dohôd, avšak súd druhého stupňa

žiaden z týchto dôvodov z neuviedol, nešpecifikoval (len

všeobecne konštatoval porušenie ) a aj preto považujem

rozsudok za arbitrárny, nečitateľný, netransparentný a rovnako za rozsudok

nepreskúmateľný. Z rozsudku súdu druhého stupňa vôbec nie je jasné ktorá z týchto

skutočností uvedených v bola dohodou o prevode, resp.

predmetnými dohodami naplnená a ktorú z týchto skutočností mal vlastne súd druhého

stupňa na mysli. Možnosti sú viaceré: obsah a účel predmetných dohôd je v rozpore so

zákonom alebo dobrými mravmi alebo obchádza zákon. Ktorú skutočnosť uvedenú v § 39

mal však súd druhého stupňa konkrétne na mysli nebolo súdom

druhého stupňa vôbec špecifikované. V tomto považujem rozsudok súdu druhého stupňa za

nedostatočne konkrétny, a zároveň to považujem za jeden z dôvodov prečo je rozsudok súdu

druhého stupňa nepreskúmateľný. Nie je možné v právnom štáte akým Slovenská republika

je, aby bol účastník konania sám nútený si domýšľať a sám fabrikovať konkrétne dôvody

tohto, prečo bolo rozhodnuté v jeho neprospech, a to z dôvodu, že konkretizácia týchto

dôvodov v rozsudku súdu druhého stupňa absentuje.

Súd druhého stupňa v rozsudku súdu druhého stupňa nedostatočne zdôvodnil a už

vôbec ničím relevantným nepreukázal prečo sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa

uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa, že dohoda o prevode, resp. predmetné dohody sú

absolútne neplatné podľa a tiež riadne nezdôvodnil

prečo považoval dohodu o prevode, resp. predmetné dohody za neplatné aj podľa § 39

. Aj z týchto dôvodov je rozsudok súdu druhého stupňa nedostatočne

odôvodnený a tým aj nepreskúmateľný.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 28. 05. 2012

č. k. -377 porušil základné právo Ing. M. H... na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava I svojím postupom a rozsudkom zo dňa 13. 12. 2011

č. k. -312 porušil základné právo Ing. M. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 05. 2012 č. k. -377

a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. 12. 2011 č. k. -312 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

4. Ing. M. H... ako sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- EUR, ktoré mu vyplatia Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinní nahradiť Ing. M.

H... ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 452,55 EUR na účet právneho zástupcu ... a

to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť „rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. 12. 2011

č. k. -312 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 05.

2012 č. k. -377 do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci samej“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok č. k. -312 z 13. decembra 2011, ktorým

okresný súd vyhovel žalobe v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 775 000 Kč

s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 775 000 Kč od 15. mája 2004 do

zaplatenia a náhrady trov konania, a zamietol žalobu v časti, ktorou si žalobca uplatňoval

nárok na náhradu škody v sume 43 650 Kč.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku

okresného súdu odvolanie (23. decembra 2011, pozn.), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým rozsudkom

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto

orgánu verejnej moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak

v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré

vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa názoru sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu nedostatočne

odôvodnený, keďže krajský súd vyslovil absolútnu neplatnosť „predmetných dohôd“ medzi

žalobcom a sťažovateľom, avšak „neuviedol relevantné a konkrétne argumenty, ktoré by

preukazovali a odôvodňovali správnosť takto vysloveného záveru“, pričom sa v napadnutom

rozsudku nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvádzanými v jeho odvolaní

proti napadnutému rozsudku okresného súdu (pozri časť I tohto uznesenia, pozn.).

V nadväznosti na námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (). Z uvedeného dôvodu ústavný súd preskúmal najprv napadnutý

rozsudok okresného súdu z 13. decembra 2011, v ktorého odôvodnení sa k otázke

absolútnej neplatnosti „predmetných dohôd“ medzi žalobcom a sťažovateľom uvádza:

„Súd mal v konaní preukázané, že dohoda o prevode členských práv a povinností

spojených s členstvom v Bytovom družstve K..., so sídlom K..., P..., medzi prevodcom - Ing.

M. H. (žalovaným) a nadobúdateľom - Mgr. T. M. (žalobcom) bola uzatvorená podľa § 230

Obchodního zákoníku ČR a stala sa účinnou dňom jej predloženia družstvu, táto skutočnosť

v konaní nebola sporná, nakoľko zmluva obsahuje potvrdenie družstva o jej prevzatí, nie je

v nej však uvedený dátum jej prevzatia družstvom, preto súd ustálil podľa stanoviska

žalobcu, že predmetná dohoda bola predložená družstvu v deň jej podpísania, t. j.

03.10.2003 a v tento deň nadobudla aj účinnosť.

Na základe dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom

v Bytovom družstve K..., so sídlom P., sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný ako prevodca,

ktorý bol členom Bytového družstva K..., so sídlom P., prevádza na žalobcu ako

nadobúdateľa členské práva spojené s členstvom v tomto družstve, ktoré sú uvedené v čl. I.

tejto dohody a nadobúdateľ ich prijíma. Prevodca v čl. I. citovanej dohody prehlásil, že je

riadnym členom Bytového družstva K... s právom nájmu družstevného bytu č. 28, v 10.

podlaží bytového domu na adrese..., o veľkosti 2 + kk. Nadobúdateľ v čl. IV. tejto dohody

prehlásil, že družstevný byt uvedený v čl. I. dohody bude užívať po prevzatí tejto dohody

družstvom. Súd mal v konaní preukázané, že prevodca - Ing. M. H. (žalovaný) a

nadobúdateľ - Mgr. T. M. (žalobca), uzatvorili dňa 03. 10. 2003 dohodu o vzájomnom

majetkovom vysporiadaní, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že za prevod uvedených

členských práv a povinností zaplatí žalobca ako nadobúdateľ žalovanému ako prevodcovi

sumu v celkovej výške 775 000 Kč a to tak, že suma vo výške 725 00 Kč bude poukázaná

nadobúdateľom prevodcovi na jeho účet dňa 03. 10. 2003 t. j. v deň podpisu tejto dohody, a

suma vo výške 50 000 Kč bude uhradená nadobúdateľom prevodcovi pri podpise tejto

dohody, čo potvrdil prevodca svojim podpisom na tejto dohode.

V konaní nebolo sporné zaplatenie tejto sumy žalobcom žalovanému podľa dojednaní

v predmetnej dohode. Súd dospel k záveru, že v danom prípade uzatvorenou dohodou

o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v Bytovom družstve K..., so

sídlom... P., žalovaný ako prevodca previedol na žalobcu ako na nadobúdateľa viac práv

ako v skutočnosti mal a plnenie, ku ktorému sa žalovaný zaviazal, sa stalo nemožným podľa

ust. , nakoľko v predmetnej dohode je uvedené, že ide o

družstevný byt, pričom v skutočnosti bol byt v čase podpisu dohody a i v súčasnosti vo

vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a. s. a nie vo vlastníctve bytového družstva. Ide o také

vady právneho úkonu, ktoré spôsobujú vždy absolútnu neplatnosť právneho úkonu, t. j.

neplatnosť nastáva zo zákona a súd na ňu prihliada aj bez návrhu (ex officio), pričom

účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od počiatku (ex tunc). Ide o objektívnu príčinu

neplatnosti danej dohody, z dôvodu jej nemožnosti plnenia, ktorú mal súd preukázanú z

výpovedí žalobcu a žalovaného, listom obchodnej spoločnosti Č., a. s., zrušením ponuky

predaja nehnuteľnosti zo dňa 14. 11. 2003, rozsudkom Okresného súdu pre Prahu 4 zo dňa

25. 10. 2004, č. j. , rozsudkom Mestského súdu v Prahe zo dňa 10. 11. 2005,

č. j. , výpisom z katastra nehnuteľností katastrálneho úradu v Prahe č. 513,

nájomnou zmluvou č. 3504.02.1999.041 uzatvorenou medzi prenajímateľom obchodnou

spoločnosťou Č., a. s. a nájomcom Ing. M. H..., P., zo dňa 09. 02. 1999, výpisom z

obchodného registra Bytového družstva K... Súd považoval dohodu o vzájomnom

majetkovom vysporiadaní uzatvorenú medzi prevodcom - Ing. M. H. (žalovaným) a

nadobúdateľom - Mgr. T. M. (žalobcom) zo dňa 03. 10. 2003 tak isto za absolútne neplatnú

od počiatku (ex tunc), nakoľko sa jedná o záväzok akcesorickej povahy, ktorý sa odvodzuje

od hlavného záväzku, a to dohody o prevode členských práv a povinností spojených s

členstvom v Bytovom družstve K...“

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

okresného súdu uvádza:

„V konaní bolo preukázané, že žalobca má právnické vzdelanie, pracuje v realitnej

oblasti, predmetné návrhy dohôd vypracoval sám a predložil ich žalovanému, ktorý ich bez

pripomienok podpísal a bolo mu známe od samého začiatku, že predmetný byt v čase

podpisu týchto zmlúv nie je vo vlastníctve Bytového družstva K..., ale vo vlastníctve

obchodnej spoločnosti, Č., a. s., teda že sa jedná o podnikový byt, čo sám potvrdil aj v

žalobe, kde uviedol, že pri prevode členského podielu v družstve ho žalovaný uistil, že celý

dom bude v blízkej dobe prevedený do vlastníctva tohto bytového družstva, čím nadobudne

režim družstevného bytu. Ďalej bolo preukázané, že žalobca má stále kľúče od predmetného

bytu a platí vlastníkovi bytu - obchodnej spoločnosti Č., a. s. poplatky za služby spojené s

užívaním bytu. Súd však tieto skutočnosti vyhodnotil, ako nemajúce vplyv na posúdenie

otázky platnosti dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom v

Bytovom družstve K..., so sídlom P., pretože v tomto prípade je bezvýznamný prvok

zavinenia jednej či druhej zmluvnej strany, či už spočívajúci v ich nedbalosti alebo úmysle,

nakoľko sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, ktorý bol od počiatku (ex tunc)

neplatný. Pre prehlásenie právneho úkonu za absolútne neplatný, pre nemožnosť plnenia,

nie je v zásade rozhodujúce, či o nemožnosti plnenia účastníci vedeli, alebo nie, nakoľko v

danom prípade sa jednalo o objektívne príčiny neplatnosti právneho úkonu daného

zákonom.“

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

„V čl. I. dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom

v Bytovom družstve K... z 3. 10. 2003 žalovaný ako prevodca prehlásil, že je riadnym

členom tohto bytového družstva s právom nájmu družstevného bytu č. 28 na 10. poschodí

domu na ul. K... a v čl. II. dohody sa uvádza, že všetky členské práva uvedené v čl. I.

žalovaný prevádza na žalobcu. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že uvedenou

dohodou žalovaný previedol na žalobcu spolu s členskými právami a povinnosťami i právo

nájmu konkrétneho družstevného bytu, za čo mu žalobca zaplatil 775 000 Kč. Je

nepochybné, že žalobca by žalovanému nezaplatil túto sumu iba za púhy prevod členských

práv a povinností bez prevodu práva nájmu družstevného bytu. Z tejto súvislosti odvolací

súd súhlasí s názorom žalobcu, že členstvo v bytovom družstve je vždy spojené s nárokom

na užívanie družstevného bytu a preto akýkoľvek prevod členských práv a povinností a

členského podielu v bytovom družstve nevyhnutne musí byť spojený s prevodom nároku na

užívanie družstevného bytu, ktorý je vo vlastníctve bytového družstva a s prevodom nároku

na uzavretie nájomnej zmluvy k tomuto bytu. Možno teda zhrnúť, že žalovaný dohodou o

prevode členských práv a povinností previedol na žalobcu aj právo na užívanie konkrétneho

družstevného bytu, ktorý však nebol vo vlastníctve Bytového družstva K... Keďže tento byt

spomenuté družstvo nevlastnilo, žalovaný nemohol nadobudnúť právo nájmu tohto bytu

a v dôsledku toho nemohol na žalobcu previesť nárok na užívanie družstevného bytu

a právo na uzavretie nájomnej zmluvy k tomuto bytu. Žalovaný teda na žalobcu previedol

práva, ktoré nemal. To spôsobuje neplatnosť dohody o prevode členských práv a povinností

spojených s členstvom v Bytovom družstve K... z 3. 10. 2003 a dohody o vzájomnom

majetkovom vysporiadaní z toho istého dňa podľa § 39 Obč. zák.

Na základe dohody o prevode členských práv a povinností spojených s členstvom

v Bytovom družstve K... z 3. 10. 2003 vznikol medzi účastníkmi konania obchodnoprávny

vzťah, čo samotní účastníci v tejto dohode vyjadrili odkazom na § 230 Obch. zák. Vzhľadom

na to aj dohoda o vzájomnom majetkovom vysporiadaní z toho istého dňa nadväzujúca na

dohodu o prevode členských práv a povinností má obchodnoprávny charakter. Podľa

názoru odvolacieho súdu možno dokonca povedať, že tieto dohody tvoria obsahovo jeden

celok, pretože dohoda o vzájomnom majetkovom vysporiadaní nemôže obstáť samostatne

bez existencie dohody o prevode členských práv a povinností. Vzhľadom na to, že Obchodný

zákonník obsahuje kogentnú a ucelenú úpravu problematiky premlčania, dopadajúcu i na

bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením na základe neplatnej zmluvy, je v obchodných

záväzkových vzťahoch vylúčené použitie ustanovení o

premlčaní. Súd prvého stupňa správne v tejto súvislosti poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Obdo V 2/2002. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia sa teda premlčuje v 4 - ročnej premlčacej dobe v zmysle § 397 Obch. zák.

Premlčacia doba začala plynúť dňom, keď došlo k plneniu žalobcu žalovanému, t. j. 3. 10.

2003 a uplynula 3. 10. 2007. Žalobca podal žalobu na vecne príslušný súd prvého stupňa

dňa 12. 5. 2006, teda včas. Uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia teda nie

je premlčaný. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti,

ktorou bolo žalobe vyhovené, vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil

podľa Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo

zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.“

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého rozsudku okresného súdu

a napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúcich sa právneho posúdenia otázky

absolútnej neplatnosti „predmetných dohôd“ medzi žalobcom a sťažovateľom ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na právny záver krajského súdu vyjadrený v jeho

uznesení z 28. apríla 2010 (týmto uznesením bol zrušený rozsudok okresného súdu z 10.

marca 2009, pozn.), v zmysle ktorého sa okresný súd dostatočne nevysporiadal s tvrdením

žalobcu, že „odporca (sťažovateľ) dohodou o prevode členských práv a povinností

previedol na navrhovateľa viac práv ako v skutočnosti mal a plnenie, ku ktorému sa

odporca zaviazal sa stalo nemožným. ... Nezaoberal sa otázkou, či predmetom dohody bolo

možné plnenie, keď odporca v dohode uviedol, že ide o družstevný byt, pričom v skutočnosti

bol v čase podpisu dohody (a i v súčasnosti) byt vo vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a.

s. a nie vo vlastníctve bytového družstva. Taktiež sa nezaoberal otázkou, či odporca v čase

podpisu dohody mal právo nájmu k predmetnému bytu, napriek tomu, že v dohode bolo

uvedené, že odporca má právo nájmu družstevného bytu“ (citované z uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 28. apríla 2010, pozn.).

Okresný súd na základe takto vysloveného právneho názoru krajského súdu následne

v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalobca na sťažovateľa previedol viac práv ako

v skutočnosti mal a plnenie, ku ktorému sa sťažovateľ zaviazal, sa stalo nemožným podľa

§ 37 ods. 2 zákona č. 40/1964 Sb. Občanský zákoník v znení neskorších predpisov [ďalej

len „OZ“ (tak okresný súd, ako aj krajský súd posudzovali právny vzťah založený dohodou

o prevode a dohodou o vysporiadaní podľa právneho poriadku Českej republiky, pozn.)],

„nakoľko v predmetnej dohode je uvedené, že ide o družstevný byt, pričom v skutočnosti bol

byt v čase podpisu dohody a i v súčasnosti vo vlastníctve obchodnej spoločnosti Č., a. s.

a nie vo vlastníctve bytového družstva.“ (citované z napadnutého rozsudku okresného súdu,

pozn.).

Z odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku

krajského súdu vyplýva totožný právny záver o absolútnej neplatnosti dohody o prevode

a dohody o vysporiadaní majúcej akcesorický charakter, a to na základe skutočnosti, že

sťažovateľ previedol na žalobcu práva, ktoré nemal (pozri odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu, pozn.), resp. viac práv, ako v skutočnosti mal (pozri odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu, pozn.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, aj keď len implicitne, vyplýva, že tento sa stotožnil s právnym názorom

okresného súdu vyjadreným v jeho napadnutom rozsudku týkajúcim sa absolútnej

neplatnosti právneho úkonu podľa z dôvodu nemožnosti predmetu plnenia.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý správne vychádzal

z nevyhnutnej previazanosti prevodu členských práv a povinností a členského podielu

v družstve s prevodom nároku na užívanie družstevného bytu, vyplýva implicitne

nemožnosť predmetu plnenia, a to na základe skutočnosti, že byt, ku ktorému sa prevod

členských práv a povinností a členský podiel vzťahoval, nebol vo vlastníctve bytového

družstva, ale vo vlastníctve obchodnej spoločnosti; z toho zároveň vyplýva, že sťažovateľ

nemohol na žalobcu previesť nárok na užívanie „družstevného“ bytu.

Ústavný súd nespochybňuje námietku sťažovateľa, v zmysle ktorej sa krajský súd

v napadnutom rozsudku odvoláva v súvislosti s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu

výslovne na bez „konkretizácie toho, čo konkrétne bolo

porušené“. Táto skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu sama osebe nemôže

odôvodňovať záver o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu,

a to predovšetkým s prihliadnutím na už spomínané stotožnenie sa krajského súdu

s dôvodmi absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa .

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal

so všetkými jeho námietkami uvádzanými v jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku

okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, v zmysle

ktorého odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

V odôvodnení súdneho rozhodnutia v opravnom konaní sa nemusí odpovedať na každú

námietku alebo argument uplatnený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(napr. ).

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu súd prvého stupňa námietky

sťažovateľa uvedené v časti I tohto uznesenia (totožné s námietkami uplatnenými aj

v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pozn.) výslovne vyhodnotil ako

také, ktoré nemajú vplyv na posúdenie otázky platnosti „predmetných dohôd“, keďže

„v tomto prípade je bezvýznamný prvok zavinenia jednej či druhej zmluvnej strany, či už

spočívajúci v ich nedbalosti alebo úmysle, nakoľko sa jedná o absolútne neplatný právny

úkon, ktorý bol od počiatku (ex tunc) neplatný.“ (citované z napadnutého rozsudku

okresného súdu).

Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa výslovne vysporiadal

v napadnutom rozsudku s námietkami sťažovateľa uvedenými v I. časti tohto uznesenia,

a s prihliadnutím na potrebu komplexného posudzovania rozhodnutí súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu ústavný súd nepovažuje skutočnosť, že krajský súd sa už opätovne

jednotlivými námietkami sťažovateľa v opravnom konaní výslovne nezaoberal, z ústavného

hľadiska za neakceptovateľnú a neudržateľnú. Ústavný súd dospel k tomuto záveru aj

s prihliadnutím na právny záver krajského súdu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu

(dohody o prevode a dohody o vysporiadaní, pozn.), ktorý v posudzovanej veci považuje

(v zhode s okresným súdom a krajským súdom) za kľúčový, a preto vyhodnotil námietku

sťažovateľa, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho ďalšími námietkami, „ktoré

sú závažné a podstatné pre posúdenie celej veci“, ako nedôvodnú.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že z ústavného

hľadiska neexistuje dôvod na spochybňovanie právnych názorov vyjadrených v napadnutom

rozsudku krajského súdu; tieto právne názory sú dostatočne odôvodnené, majú oporu

vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z ústavne akceptovateľnej aplikácie príslušných

právnych noriem na zistený skutkový stav veci.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich

porušení, a preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013