Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 137/2012
PDF · 176.88 KB
No categories available
III. ÚS 137/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012
predbežne a podľa § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov prerokoval návrh Ing. J. K.,
B., zastúpeného A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. P. L.,
na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/43/11-K z 2. februára 2012 a takto
rozhodol:
Návrh Ing. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutie Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/43/11-K z 2.
februára 2012 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. marca 2012
doručený návrh Ing. J. K. (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn.
VP/43/11-K z 2. februára 2012 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).
Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi ako
verejnému funkcionárovi (členovi predstavenstva T., a. s., B.) pokutu v sume 4 614 € podľa
čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej
len „ústavný zákon“) za to, že počas výkonu verejnej funkcie porušil ustanovenie čl. 5 ods.
2 ústavného zákona z dôvodu vykonávania živnostenskej činnosti (SZČO). Namietané
rozhodnutie je založené len „na existencii živnostenského oprávnenia bez ohľadu na
skutočnosť, či podnikanie z mojej strany bolo aj reálne vykonávané“.
V návrhu navrhovateľ uvádza, že «žiadnu podnikateľskú činnosť som reálne
nevykonával a v roku 2011 som nemal ako samostatne zárobkovo činná osoba žiadny
príjem, pričom som požiadal o stanovisko právne oddelenie T., a. s., a následne, na
zamedzenie akýchkoľvek pochybností som živnosť pozastavil...
Dovolím si vysloviť názor, že závery vyplývajúce z odôvodnenia predmetného
rozhodnutia vedúce k výroku, ktorým bolo konštatované porušenie čl. 5 ods. 2 Ústavného
zákona a následne k výroku o uložení pokuty, sú nielen nepresvedčivé (a to aj z dôvodu ich
nedostatočného odôvodnenia, keďže sa Výbor v žiadnom smere nevysporiadal s otázkou, čo
sa rozumie pod pojmom „podnikať“ v zmysle citovaného ustanovenia Ústavného zákona, čo
v konečnom dôsledku zakladá arbitrárnosť tohto rozhodnutia), ale nemajú oporu ani v
ustanoveniach § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Obchodný zákonníka“) a § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
v znení neskorších predpisov... vo vzťahu k čl. 5 ods. 2 Ústavného zákona, a súčasne sú v
priamom rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov Slovenskej
republiky (Stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
05. 04. 2002 vydané pod sp. zn. 5 Tz 16/99, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26. 11. 2003, sp. zn. 5 Cdo 109/03...».
Navrhovateľ v návrhu ďalej zdôrazňuje, že «Samotná existencia živnostenského
oprávnenia ešte sama osebe nemôže znamenať vykonávanie podnikateľskej činnosti (a to
ani so zreteľom na etymologicky význam slova „oprávnenie“), nakoľko nenapĺňa ani jeden
z pojmových znakov podnikania. Existencia živnostenského oprávnenia je len základom a
predpokladom pre podnikanie, ktorého obsah je naplnený až činnosťou v zmysle § 2 ods. 1
Obchodného zákonníka a § 2 Živnostenského zákona. Takémuto výkladu nasvedčuje aj ust.
§ 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, a to v zmysle slovného spojenia „na základe
živnostenského oprávnenia“...
V posudzovanej veci som v každom svojom vyjadrení, ako aj v čestnom vyhlásení zo
dňa 14. 12. 2011 deklaroval, že som nepodnikal a ani som nemal žiaden príjem/zisk
z podnikania...
V tejto súvislosti si dovolím poukázať aj na veľký nedostatok úpravy predmetného
ústavného zákona, ktorý z hľadiska sankčného postihu v žiadnom smere nezohľadňuje
formu a mieru prípadného zavinenia k možnému porušenia jeho ustanovení.
Napriek tomu, zotrvávam na stanovisku, že v mojom prípade k porušeniu č!. 5 ods. 2
a čl. 5 ods. 7 Ústavného zákona nedošlo, nakoľko s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
som presvedčený, že som podnikateľskú činnosť nevykonával, a z tohto dôvodu preto ani
nebolo potrebné vykonať právny úkon smerujúci k ukončeniu funkcie zamestnanca, alebo
činnosti, ktorý je potrebné vykonať zo strany tých verejných funkcionárov, ktorí pre
prekážku iného zákonného ustanovenia nemôžu skončiť funkciu, zamestnanie alebo činnosť
do uplynutia 30 dňovej lehoty (napr. z dôvodu plynutia výpovednej lehoty). V ostatných
prípadoch postačuje skončenie funkcie, zamestnania lebo činnosti.
Pritom právna podstata oboch Najvyšším súdom... posudzovaných prípadov je
identická s mojím prípadom, ktorý je predmetom tohto návrhu.
Som si plne vedomý, že Ústavný súd... už uznesením zo dňa 21. 10. 2010, číslo
I. ÚS 382/2010-14, rozhodol spôsobom, ktorým v obdobnom prípade potvrdil namietané
rozhodnutie Výboru. Dovolím si však uviesť ,,že v jeho odôvodnení neboli zohľadnené
všetky právne relevantne skutočnosti, ktoré uvádzam v tomto návrhu, ako ani judikatúra
všeobecných súdov a v nej obsiahnutý výklad obsahu pojmu podnikanie v prípadoch, vo
svojej podstate identických, ako je daný prípad“.».
Navrhovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd namietané rozhodnutie
výboru sp. zn. VP/43/11-K z 2. februára 2012 zrušil.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov začína na návrh
verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie
o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.
Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí
napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa § 73b ods. 1 zákona
o ústavnom súde je účastníkom konania navrhovateľ a výbor. Podľa § 73b ods. 2 zákona
o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym
orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo
dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti,
okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie podnikať; to
sa nevzťahuje na výkon podnikania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom
ustanovených podmienok.
Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona ak verejný funkcionár vykonáva funkciu,
zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je
povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo
činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny úkon smerujúci k jej
skončeniu.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo
dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať
písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé
údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie
verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu
podľa odseku 10.
Z obsahu predloženého návrhu a jeho príloh (namietaného rozhodnutia výboru)
ústavný súd zistil, že uznesením výboru č. 184 zo 6. decembra 2011 sa začalo konanie proti
navrhovateľovi ako členovi predstavenstva akciovej spoločnosti so 100 % účasťou štátu vo
veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a)
ústavného zákona za to, že porušil povinnosť podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu, keďže vo svojom oznámení navrhovateľ výboru oznámil, že „vykonáva
podnikateľskú činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba pod názvom „K.“.
Navrhovateľ sa predtým vyjadril k tejto záležitosti podaním z 23. novembra 2011,
v ktorom uviedol, že: „ ...mal otvorenú živnosť - napriek tomu, že som nevykonával žiadnu
podnikateľskú činnosť a v roku 2011 som nemal ako SZČO žiadny príjem. Preto som
ohľadne ukončenia resp. pozastavenia živnosti požiadal o stanovisko aj právne oddelenie T.
a. s. a následne - napriek tomu, že nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť - som živnosť
pozastavil...“.
Výbor po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v konaní bolo dostatočne
preukázané porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 2 ústavného zákona a že závažnosť porušenia
povinnosti a zákazu pre verejného funkcionára je natoľko vysoká, že uložil navrhovateľovi
pokutu v sume za porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vo výške šesťnásobku
[mesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona
ktorý v roku 2010 predstavoval 769 €]. Uvedené rozhodnutie bolo výborom schválené
2. februára 2012 uznesením č. 206.
Preskúmaním návrhu navrhovateľa v spojení s namietaným rozhodnutím
z 2. februára 2012, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel
ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Podstatu argumentácie navrhovateľa možno zhrnúť do jeho názoru, že hoci bol
v roku 2011 ustanovený do verejnej funkcie a držiteľom živnostenského oprávnenia
na prevádzkovanie ohlasovacej živnosti, nevykonával žiadnu činnosť a nemal ani
zo živnosti žiaden príjem. Následne po upozornení výboru živnostenské oprávnenie aj
pozastavil. V danom prípade namietal aj posúdenie arbitrárnosti interpretácie čl. 5 ods. 2
druhej vety ústavného zákona a tvrdí, že uvedené ustanovenie neporušil, hoci navrhovateľ
nespochybňoval, že bol vedený v živnostenskom registri pod obchodným menom ... (podľa
výpisu zo živnostenského registra podnikal navrhovateľ od 1. marca 1997 vo viacerých
činnostiach, pozn.).
Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť
vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť
za účelom dosiahnutia zisku.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona
je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.
Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“) živnosťou je sústavná
činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 5 ods. 1 živnostenského zákona živnosť môže prevádzkovať fyzická osoba
(živnostník) alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené týmto zákonom (ďalej
len „podnikateľ“).
Podľa § 5 ods. 2 živnostenského zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu
prevádzkovať živnosť, ak to neobmedzujú alebo nevylučujú osobitné zákony.
Z citovaných právnych noriem podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyplýva, že
výkon živnosti (činnosť na základe živnostenského oprávnenia) je podnikateľská činnosť
(podnikanie), ktorú môže vykonávať nielen fyzická osoba (živnostník), ale aj právnická
osoba, pričom živnostenský zákon predpokladá, že výkon živnostenskej činnosti môžu
obmedziť alebo vylúčiť (zakázať) osobitné zákony.
Za takýto osobitný zákon treba považovať aj ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu, konkrétne jeho ustanovenie čl. 5 ods. 2 druhú vetu.
Ústavný súd uvádza, že ústavný zákon neumožňuje výboru skúmať a pri rozhodovaní
zohľadniť, či verejný funkcionár aktívne využíval oprávnenie podnikať, prípadne či z tejto
činnosti dosahoval príjem alebo zisk. Táto samotná skutočnosť nemá vplyv na rozhodnutie
v prípade, ak bolo preukázané, že verejný funkcionár vykonával živnostenskú činnosť,
na ktorú sa vzťahuje obmedzenie podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. V napadnutom
rozhodnutí preto výbor správne konštatoval, že navrhovateľ ako verejný funkcionár porušil
zákaz ustanovený čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Podľa čl. 9 ods. 7 ústavného zákona je
v takom prípade obligatórnou súčasťou rozhodnutia aj výrok o povinnosti zaplatiť pokutu
podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.
Na uvedenom názore nemení nič ani tvrdenie navrhovateľa, že podnikanie (činnosť
na základe živnostenského oprávnenia) aktívne už nevykonával a nedosahoval ani žiaden
zisk. Z citovaného čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona totiž vyplýva len to, či verejný
funkcionár porušil označené ustanovenia a v rozhodnom období bol ako živnostník vedený
v živnostenskom registri, a nie to, či verejný funkcionár mal z podnikateľskej činnosti
v rozhodnom období aj príjem (m. m. IV. ÚS 263/09).
Povinnosťou navrhovateľa bolo preto v súlade s čl. 5 ods. 7 ústavného zákona do 30
dní od ustanovenia do funkcie (30. september 2011), teda do 30. októbra 2011, skončiť
podnikanie (na základe živnostenského oprávnenia), a to oznámením o ukončení podnikania
podľa § 57 ods. 1 písm. g) živnostenského zákona alebo o pozastavení svojej živnosti podľa
§ 57 ods. 4 uvedeného zákona. Pretože navrhovateľ tak urobil až po tejto lehote (až po
upozornení výboru), je zrejmé, že porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ktoré
výbor musel sankcionovať podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci
ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu výboru, je jednoznačne obmedzený výlučne na posúdenie konania
navrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými
ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (nie iných zákonov).
Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je
povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu.
Z už citovaného čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona tiež vyplýva, že pre
posúdenie toho, či verejný funkcionár porušil označené ustanovenie, nie je podstatné, či
verejný funkcionár mal z podnikateľskej činnosti v rozhodnom období príjem. V prípade
navrhovateľa zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v rozhodnom období
podnikateľskú činnosť vykonávanú na základe živnostenského oprávnenia vykonával, resp.
ju nezanechal, a preto je záver výboru o tom, že navrhovateľ porušil čl. 5 ods. 2 ústavného
zákona, vyjadrený v namietanom rozhodnutí vecne správny a nezakladá dôvod na jeho
zrušenie ústavným súdom (pozri tiež IV. ÚS 263/09, I. ÚS 46/2011 a I. ÚS 382/2010),
a zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva nepochybne z toho, že konanie
navrhovateľa bolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom,
čo ústavný súd nemohol prehliadnuť, a preto z toho dôvodu návrh navrhovateľa už po jeho
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený, opierajúc sa pritom aj
o svoju judikatúru v obdobných veciach.
Takýto postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3
z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného
záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona... sa vzťahuje
§ 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu navrhovateľa po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012