Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-109-2025.pdf
PDF · 168.5 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/109/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v C. D. E. F. G. XX, zastúpenej JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Košiciach na Kováčskej ulici č. 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému Mestu Košice, so sídlom v Košiciach na Triede SNP č. 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 235,81 Eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 16.04.2025, č.k. 75C/22/2024-807, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, zaplatenia sumy 235,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 235,81 Eur od 02.05.2024 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností (s veľkosťou podielu 7/420, teda 47,38 m2) zapísaných na LV č. XXX, parc. KN-E č. 213, druh pozemku - orná pôda o výmere 7756 m2, parc č. 328, druh pozemku - trvalý trávny porast o výmere 773 m2, nachádzajúcich sa pod nehnuteľnosťou - ZOO Košice, ktorej vlastníkom je žalovaný, pričom tieto pozemky žalovaný využíva na podnikateľské účely bez toho, aby k nim mal akýkoľvek právny titul užívania. Výšku žalovaného nároku na bezdôvodné obohatenie odôvodnila znaleckým posudkom vypracovaným H. A. I., ktorý stanovil ročné nájomné za pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO za rok 2021 vo výške 1,816 eur/m2, za rok 2022 vo výške 1,917 eur/m2 a za rok 2023 vo výške 2,777 eur/m2. Bezdôvodné obohatenie žalobkyňa žiadala vydať za obdobie od 02.05.2022 do 02.05.2024 (za 2 roky).
3. Právne vec posúdil podľa § 108 ods. 1, § 109 ods. 3, § 113 ods. 1 a 2, § 114 ods. 1, § 117 ods. 4, § 140 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení účinnom v čase vyvlastnenia – do 30.06.1992, § 14 ods. 1, § 15, § 16 ods. 1 a 2, § 18 ods. 3, § 24 ods. 1, § 26 ods. 1 a 2 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), v znení účinnom v čase vyvlastnenia, t.j. v znení účinnom do 30.02.2002, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.01.1992, § 2 ods. 1 a 2, § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v znení účinnom do 24.06.1992, § 43a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 44 ods. 1 zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, § 1 ods. 1 - 3, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), § 151n ods. 1, § 151o, § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka § 2 ods. 1, § 2 písm. b) Obchodného zákonníka,
§ 60 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 20 ods. 1, § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy.
4. Konštatoval nespornosť skutkového stavu ohľadne spoluvlastníctva nehnuteľností (evidovaných na LV č. XXX, parc. KN-E č. 213 a parc. č. 328, k.ú. C. o veľkosti podielu 4/720) žalobkyne, ktoré nadobudla na základe uznesenia bývalého OS KE I č. 23D/34/2018-318-322, Dnot 94/2019 v spojení s uznesením OS KE I č. 23D 34/2018-392-396, Dnot XX/XXXX-X-10291/2021-č.z.31/2014 ako priama právna nástupkyňa pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky J. E., K. I., nar. XXXX, zomrelej 21.11.1945. V konaní ďalej nebolo sporné, že Obvodný národný výbor - odbor výstavby, ÚPAaD Košice I rozhodnutím č. Výst. 10863/2865/84/85-Go zo dňa 05.02.1985 vyvlastnil v prospech Čsl. štátu v správe ZOO vyššie špecifikované pozemky, evidované v PKV č. X a to (okrem iných) aj parc. č. 213 vo výmere 1776 m2 (z celkovej výmery 7107 m2), parc. č. 328 vo výmere 108 m2 (z celkovej výmery 432 m2) vo vzťahu k týmto osobám:1/ označení v rozhodnutí ako neznámi dedičia po (okrem iných): E. L., 2/ od vlastníkov zdržujúcich sa na neznámom mieste: (okrem iných) E. J., K. I., pričom uvedené osoby boli v čase vyvlastnenia evidované ako spoluvlastníci predmetných pozemkov (v neurčitom pomere). V konaní nebolo sporné a súd mal z vyvlastňovacieho rozhodnutia za preukázané, že Obvodný národný výbor - odbor výstavby, ÚPAaD Košice I rozhodnutím č. Výst. 10863/2865/84-Go zo dňa 5.12.1984, teda pred tým, ako rozhodol o vyvlastnení, ustanovil účastníkom vyvlastňovacieho konania podľa § 16 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. (správneho poriadku) opatrovníka - právnej predchodkyni žalobkyne J. E., K. I. v poradí 11/ (okrem iných), a to s odôvodnením, že ide účastníkov konania, ktorí sa zdržujú na neznámom mieste. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia je tiež zrejmé, že pre jeho doručovanie správny orgán zvolil formu verejnej vyhlášky (s poukazom na § 26 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) s tým, že rozhodnutie bolo vyvesené dňa 05.12.1984 a zvesené dňa 08.01.1985. Predmetné rozhodnutie doručil Obvodný národný výbor Košice I opatrovníkovi - H. L. A., dňa 01.04.1985 a upovedomil o ňom ZOO Košice. ObNV Košice I opatril vyvlastňovacie rozhodnutie doložkou, v zmysle ktorej sa toto rozhodnutie stalo právoplatným dňa 02.05.1985. K zápisu vlastníckeho práva štátu do príslušnej evidencie nehnuteľností nedošlo. Protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, prešlo ex lege ku dňu účinnosti tohto zákona k 1.5.1991 bezodplatne vlastnícke právo aj k dotknutým parcelám (č. 213, 328) z odovzdávajúceho subjektu ZOO Košice - Kavečany na preberajúci subjekt Mesto Košice.
5. K námietke žalovaného, že predmetné pozemky boli vyvlastnené a následne prešli do vlastníctva žalovaného v zmysle zákona o majetku obcí súd uviedol, že v správnom konaní sa uplatňuje základný princíp, podľa ktorého sa dôležité písomnosti - medzi ktoré nepochybne patrí aj rozhodnutie o vyvlastnení
- doručujú zásadne do vlastných rúk účastníka konania, pričom § 26 Správneho poriadku umožňuje doručenie rozhodnutia aj formou verejnej vyhlášky, avšak podmienkou je, že: a) ide o doručenie účastníkovi, ktorý nie je známy alebo pobyt ktorého nie je známy, alebo b) tak ustanovuje osobitný predpis. Súd bol toho názoru, že pre doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia formou verejnej vyhlášky vo vzťahu k J. E., K. I. (právnej predchodkyni žalobkyne), neboli splnené podmienky, pretože nešlo o účastníka konania, ktorého pobyt by nebol známy, resp. o neznámeho účastníka, ale o mŕtvu osobu, s ktorou správny orgán nemohol konať. V danej veci správny orgán pre doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia zvolil doručenie formou verejnej vyhlášky napriek tomu, že vo vzťahu k dotknutým účastníkom konania - pozemnoknižným vlastníkom, ktorým mali byť pozemky vyvlastnené - pre túto formu doručovania neboli splnené podmienky. Z týchto dôvodov nebola splnená ani podmienka ustanovenia opatrovníka tejto účastníčke konania (keďže už bola mŕtva), teda ani nebol dôvod doručovať predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie ustanovenej opatrovníčke. Uzavrel, že správny orgán tak konal s mŕtvou osobou, ktorá nemala právnu subjektivitu, a preto nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu. Vyvlastňovacie rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, čsl. štát sa nemohol stať vlastníkom dotknutých pozemkov, ktoré boli predmetom vyvlastnenia.
6. Vo vzťahu k vydržaniu ako ďalšiemu právnemu titulu nadobudnutia dotknutých pozemkov tvrdenému žalovaným, súd poukázal na základné podmienky vydržania. Uviedol, že v danom prípade sa držby sporných pozemkov pôvodne (ešte pred žalobcom) chopil štát a to na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré však nemohlo, vzhľadom na vyššie uvedené, založiť dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani od žalovaného podľa uvedeného zákona od štátu ako nevlastníka platne nadobudnúť.
Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalovanému svedčí nadobúdací titul v danom prípade zaťažovala žalovaného, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Pri posudzovaní dobromyseľnosti je totiž potrebné prihliadať aj na povahu žalovaného ako právnickej osoby. Nejde o súkromnoprávny, ale o verejnoprávny subjekt, ktorý vo svojich štruktúrach má odborne zrelé zázemie schopné kompetentne posúdiť právnu situáciu, stav, okolnosti, ako aj možné dôsledky určitého konania, resp. nekonania. Mesto Košice ako subjekt, na ktorý malo prejsť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti zo štátu na základe zákona, malo vedomosť o tom, že pri vyvlastňovaní nehnuteľností dochádzalo k vážnym procesným pochybeniam (napr. konanie s mŕtvymi a pod.), a že vyvlastňovacie rozhodnutia boli z tohto dôvodu ničotné. Aj Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 03.04.1996). Uzavrel, že žalovaný pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva. Dobromyseľnosť žalovaného pri nadobudnutí a užívaní predmetných nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci. Zákon č. 138/1991 Zb. uložil povinnosť obciam spísať o prechode vlastníctva vecí písomné protokoly a vypracovať zoznamy nehnuteľností potvrdené obecným zastupiteľstvom, ktoré mali byť podkladom na zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec. Žalovaný síce preukázal, že vypracoval protokol č. 5, teda splnil zákonom uloženú povinnosť ustanovenú v § 14 ods. 1 citovaného zákona, avšak nesplnil si povinnosť (§ 14 ods. 4) podať do 12 mesiacov od účinnosti zákona, t.j. do 01.05.1993 návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Uzavrel, že k vydržaniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného teda nedošlo.
7. Súd prvej inštancie sa následne v súvislosti s uplatneným nárokom vyporiadal aj s aplikáciou zákona č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný prípad, nakoľko žalovaný tvrdil, že vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam mu vzniklo vecné bremeno z cit. zákona, pričom posudzoval, či stavby nachádzajúce sa na sporných pozemkoch slúžia na podnikateľské účely. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že ZOO Košice bola zriadená uznesením pléna Mestského národného výboru v Košiciach (čl. 771 spisu) ako príspevková organizácia v rezortnom pláne MSNV v Košiciach, ako špecializované kultúrnovýchovné zariadenie s účinnosťou od 01.04.1979, z dôvodovej správy k zák. č. 66/2009 Z.z. a tiež z uznesenia zo dňa 17.05.1999 číslo 81 podľa § 50 ods. 3 Štatútu Mesta Košice, ktorým mesto vydalo súhlas s vykonávaním podnikateľskej činnosti mestskej príspevkovej organizácie ZOO Košice - Kavečany, a to: predaj rýchleho občerstvenia, sladkostí, slaného pečiva, mraziarenských výrobkov, tabakových výrobkov, predaj upomienkových predmetov, suvenírov, pohľadníc plagátov a iných tovarov, predaj zvierat z odchovu v ZOO, predaj maštaľnej mrvy, kompostu z vlastnej produkcie, výroba a predaj dreveného uhlia, ťažba a predaj drevnej hmoty, pohostinská činnosť - poskytovanie jedál a pohostenia a iné. Uvedené uznesenie dňa 20.05.1999 podpísal primátor Mesta Košice. Mal za preukázané, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. disponovala Zoologická záhrada podnikateľským oprávnením, a že na základe Protokolu č. 5 došlo k prechodu vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí z odovzdávajúcej organizácie Zoologická záhrada Košice - Kavečany na preberajúci subjekt Mesto Košice dňom 23.08.1993, súčasťou ktorého boli tiež stavebné povolenia na výstavbu jednotlivých výbehov pre zvieratá, účelových komunikácií, skladov, vstupných objektov, oplotenia. Z výsluchu svedka - riaditeľa ZOO Košice A. M. C. na pojednávaní dňa 26.3.2024 v spore sp. zn. K2-20C/1/2023 vyplynulo, že ZOO Košice nemôže byť podnikateľským subjektom. Svedok uviedol, že je jednou zo 6 licencovaných ZOO na Slovensku, jej chod a funkcia musia byť v súlade so zákonom č. 543/2002 Z.z. teda, že sa jedná o vedeckú inštitúciu, riadi sa ako príspevková organizácia zriaďovateľskou listinou, ale aj zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy a od svojho vzniku slúži verejnosti. Konštatoval, že ZOO Košice, ktorá ku dňu účinnosti mala v živnostenskom registri zapísaných deväť predmetov podnikania, spĺňa formálne znaky podnikateľa, pričom tieto znaky vytvárajú dojem, že daný subjekt podniká, avšak samy o sebe nepostačujú. Bol toho názoru, že a to, aby sme mohli s určitosťou povedať, že určitý subjekt podniká, musia byť naplnené aj materiálne znaky podnikania. Podnikaním podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka je len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a zároveň kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré požaduje zákon a to samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. S poukazom na § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. a na formy realizácie podnikateľskej činnosti obcou uviedol, že zákon o obecnom zriadení a ani iný zákon nevylučuje zabezpečenie potrieb
obyvateľov obce aj podnikateľskou činnosťou iných subjektov než samotnej obce, teda prostredníctvom iných podnikateľov, pričom o takýto prípad išlo v prípade prevádzkovania mestského kúpaliska Triton. Dospel k záveru, že u ZOO záhrady ako mestskej príspevkovej organizácie, je síce naplnený formálny znak podnikania (zápis ZOO Košice, resp. jej predmetov podnikania v živnostenskom registri), avšak absentujú ďalšie rozhodujúce materiálne znaky, konkrétne samostatnosť a účel dosiahnutia zisku. ZOO Košice nevykonáva činnosť samostatne v zmysle podnikateľskej autonómie, keďže je viazaná zriaďovacou listinou a rozhodnutiami svojho zriaďovateľa - Mesta Košice. Jej hospodárenie podlieha prísnej kontrole a schvaľovaniu, pričom nenesie bežné podnikateľské riziko, ani nemá právomoc voľne rozhodovať o rozsahu a charaktere svojej činnosti. Z uznesenia pléna MsNV v Košiciach č. 44 zo dňa 27.02.1979 jednoznačne vyplynul zámer Mesta Košice zriadiť príspevkovú organizáciu ZOO záhradu Košice ako špecializované kultúrnovýchovné zariadenie z čoho jednoznačne vyplýva zámer Mesta Košice, aby ZOO záhrada plnila svoj účel vymedzený v zákone č. 543/2002 Z.z., teda verejnoprospešný účel. Zároveň účelom činnosti ZOO nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečovanie verejnoprospešných služieb v oblasti ochrany prírody, vzdelávania a trávenia voľného času verejnosťou. Skutočnosť, že ZOO záhrada vyberá vstupné alebo uzatvára zmluvy s tretími osobami, nemení charakter jej činnosti, pokiaľ tieto aktivity slúžia len na čiastočné krytie prevádzkových nákladov a nie na tvorbu zisku ako cieľa. ZOO Košice ako rozpočtová organizácia nie je v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z.z. oprávnená voľne nakladať so ziskom, čo vylučuje podnikateľský motív ako definičný znak podnikania. Každý prebytok (t.j. kladný hospodársky výsledok) musí použiť len na účely, ktoré schváli jej zriaďovateľ a výnosy nemôže použiť na voľné podnikanie alebo ziskové aktivity mimo svojho verejnoprospešného účelu. Ich použitie musí byť kontrolované zriaďovateľom - teda mestom Košice. Súd prvej inštancie prihliadnuc i na povahu a účel jednotlivých zmlúv tvoriacich obsah spisu, ktoré ZOO Košice uzavrela s tretími subjektmi v roku 2009, konštatoval že ZOO Košice v rozhodnom období uzatvorila jednotlivé vyššie uvedené zmluvy nie ako podnikateľský subjekt, ktorý sa snaží dosahovať zisk, ale ako verejná inštitúcia zabezpečujúca svoju prevádzku v rozsahu zvereného verejného záujmu. Uzavrel, že k 01.07.2009 vzniklo žalovanému ako vlastníkovi inžinierskej stavby (ZOO záhrada) podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vo verejnom záujme k pozemku pod touto stavbou v podielovom vlastníctve žalobkyne, ktorý pozemok žalovaný užíva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod ZOO záhradou.
8. S námietkou žalobkyne spočívajúcej v tom, že zoologická záhrada nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, čo je jednou z podmienok pre vznik zákonného vecného bremena v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., sa súd nestotožnil. Poukázal na rozhodnutie MSNV, odbor územného plánovania a stavebného poriadku v Košiciach č. ÚPaSP 7297/1632/80 zo dňa 09.12.1980, z ktorého vyplynulo, že MsNV odbor ÚPaSP rozhodol o umiestnení stavby na výstavbu ZOO záhrady v Košiciach o rozlohe 290,5751 ha na parc. č. 899/14, kat. úz. C., 2,7128 ha na parc. č. 670/3, kat. úz. C., 0,0200 na parc .č. 12438/4, kat. úz. C. a o08690 ha na parc. č. 712/1 kat. úz. C. D. B.. Konštatoval, že výstavba areálu ZOO záhrady Košice ako inžinierskej stavby bola riadne povolená.
9. K argumentácii žalobkyne, že žalovanému vyhovuje tento stav, že od revolúcie nevykonal žiadne pozemkové úpravy súd uviedol, že zákon č. 257/2022 účinný od 1. septembra 2022 novelizoval § 7 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách v tom zmysle, že už aj vlastník dotknutého pozemku môže podať žiadosť o vykonanie pozemkových úprav, čím sa uľahčilo postavenie vlastníkov dotknutých pozemkov.
10. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z., vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú aj špecifikoval odkazom na konkrétne rozhodnutia dospel k záveru, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. Poznamenal, že doterajšie posudzovanie náhrady za vecné bremeno ako opakujúceho sa nároku bolo prelomené rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu vyššej inštancie, ktorou je aj tento súd viazaný. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí, na ktoré nadväzuje a potvrdzuje ich i rozhodnutie dovolacieho súdu zo dňa 26.01.2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, prijal súd záver o nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zák. č. 66/2009 Z.z..
11. K vznesenej námietke premlčania, ktorá je podľa názoru žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi súd uviedol, že ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej istoty a ani
ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti Francúzsku č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby a to i pri nezmenenej právnej úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).
12. Bol toho názoru, že žalovanému nemožno klásť za vinu, že nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena bol uplatnený po uplynutí premlčacej lehoty, najmä ak forma tejto náhrady - ako jednorazová
- nebola určovaná žalovaným, ale sa ustálila judikatúrnym vývojom, ktorého nositeľom bol Najvyšší súd SR. Nemožno preto žalovanému vyčítať, že využil zákonný prostriedok ochrany svojich práv, najmä ak neexistujú okolnosti nasvedčujúce zneužitiu práva alebo účelovému správaniu. V súlade s § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pričom podľa ustálenej judikatúry (napr. R 111/2000) nemožno za rozpor s dobrými mravmi považovať samotné uplatnenie námietky premlčania, ak nie je sprevádzané osobitne zavrhnutiahodným konaním. Dospel k záveru, že uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovaného v tomto prípade nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a preto je žalobkyňou uplatnený nárok premlčaný.
13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a to tak, že žalovaný bol v konaní plne úspešný, patril by mu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v konaní nevznikli žiadne trovy, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal. Súd zároveň nevzhliadol žiaden dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.
14. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
15. Stotožnila sa s konštatáciou súdu, že nie sú naplnené podmienky pre vyvlastnenie, a ani pre vydržanie predmetných pozemkov. Nestotožnila sa však so záverom súdu, že na vydanie odplaty za užívanie nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je právny dôvod. Súd posúdil skutkový stav podľa ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. napriek tomu, že na pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, sa vecné bremeno nevzťahuje. V priebehu konania žalobkyňa odôvodnila, prečo uvedený zákon v tomto konaní aplikovať nemožno, a prečo vecné bremeno na žalovaných pozemkoch nevzniklo. Súd nesprávne právne posúdil vec a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mala za to, že názor o jednorazovej odplate za zákonné vecné bremeno je už v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR prekonaný. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.04.2023 sp. zn. 3Cdo/2/2021, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie Obce Lemešany proti rozhodnutiu Krajského súdu Prešov, ktorý za užívanie pozemku pod futbalovým ihriskom priznal žalobcovi opakovanú náhradu, vychádzajúc z aplikácie zákona č. 66/2009 Z.z.. Poukázala na to, že súd sa nezaoberal skutočnosťou, že v areáli zoologickej záhrady vykonávali podnikateľskú činnosť, okrem zoologickej záhrady aj rôzne ďalšie súkromné podnikateľské subjekty, ktorým to Zoologická záhrada Košice umožnila.
16. Nestotožnila sa so záverom súdu, že u ZOO záhrady ako mestskej príspevkovej organizácie, je síce naplnený formálny znak podnikania (zápis ZOO Košice, resp. jej predmetov podnikania v živnostenskom registri), avšak absentujú ďalšie rozhodujúce materiálne znaky, konkrétne samostatnosť a účel dosiahnutia zisku. Súd prvej inštancie neuviedol žiadny právny predpis ani rozhodovaciu prax, ktorá by rozlišovala medzi formálnym a materiálnym podnikateľom. Proti tejto argumentácii súdu poukázala na rozhodovaciu prax výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcii a Ústavného súdu SR, kde judikatúra je jednoznačná - výkon podnikateľskej činnosti sa viaže na zápis v živnostenskom registri, aj keď reálne nemusel vykonať podnikateľskú činnosť. I. ÚS 382/2010 a sp. zn. III. ÚS 137/2012 II. ÚS 789/2016, sp. zn. PL. ÚS 1/2017. A ZOO Košice, na rozdiel od prípadov, ktoré riešil ÚSSR aj reálne podniká, vykonáva podnikateľskú činnosť práve v areáli ZOO, teda na pozemkoch, ktoré sú predmetom tohto konania. Zoologická záhrada Košice napĺňa všetkých päť základných znakov podnikania. ZOO Košice vykonáva podnikateľskú činnosť samostatne, ktorý znak bol preukázaný napr. z predložených početných zmlúv, kde zmluvnou stranou bol subjekt ZOO Košice - Kavečany. Zo žiadnej z predložených
zmlúv nevyplynulo, že by do daného konkrétneho zmluvného vzťahu vstupovalo ZOO Košice na základe pokynu, či príkazu iného subjektu. Ak by ZOO Košice nevykonávala činnosť samostatne, tak by ani nemohla byť zapísaná v živnostenskom registri. Zároveň ZOO Košice vykonáva podnikateľskú činnosť jednoznačne za účelom dosiahnutia zisku, pretože inak by nemohla byť zapísaná v živnostenskom registri. Prečo by inak robila NKÚ kontrolu na podnikateľský subjekt a kontrolu podnikania v areáli ZOO ? Skutočnosť, že ZOO Košice podniká preto, aby dosiahla zisk a zvýšila svoje finančné príjmy potvrdil aj riaditeľ ZOO vo svojej výpovedi. Poukázala na v konaní predložené zmluvy, dohodu o prechode cez nehnuteľnosť a výkazy ziskov a strát, ktoré preukazujú dosahovanie zisku. K bodu 134 rozsudku uviedla, že v § 20 ods. 1 a ani § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. sa neuvádza to čo tvrdí súd. V §21 sa práveže píše, že príspevková organizácia hospodári samostatne. Nie je pravdou, že by ZOO nemohla zisk použiť podľa vlastného uváženia, pravdou nie je ani to, že by použitie zisku muselo byť schválené zriaďovateľom. Zároveň zdôraznila, že definičným znakom podnikania nie je voľné nakladanie so ziskom. Ak ZOO ako príspevková organizácia má zisk z podnikania použiť ako doplnkový zdroj na zabezpečenie prevádzky, ďalšieho rozvoja a skvalitňovania činnosti, neznamená to, že nepodniká. Ak ZOO ako príspevková organizácia má zisk z podnikania použiť ako doplnkový zdroj na zabezpečenie prevádzky, ďalšieho rozvoja a skvalitňovania činnosti, neznamená to, že nepodniká. Konštatovala, že ZOO vykonáva podnikateľskú činnosť už od 10.01.2001, keď jej bolo vydané živnostenské oprávnenie a existuje nepretržite dodnes. Poukázala na to, že ani to, ak ZOO Košice vznikla za účelom plnenia úloh na úseku ochrany prírody, rozvoja fauny a flóry s účelom uskutočňovania výchovy verejnosti k ochrane prírody a biologickej rozmanitosti a mnohé ďalšie, nebráni tomu, aby bol tento subjekt aj podnikateľ v zmysle ustanovenia § 2 ObZ, a to hlavne v tom prípade, ak reálne vykonáva podnikateľskú činnosť. Úlohy ZOO v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny nebránia identifikácii ZOO ako podnikateľa, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť. Nie je dôvod na vyhodnocovanie akéhosi pomeru medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou, ktorú ZOO Košice vykonáva, nakoľko ani ustanovenie § 2 Obchodného zákonníka neobsahuje definíciu polovičného, tretinového, či štvrtinového podnikateľa. Ak by aj ZOO Košice nebola zriadená ako podnikateľský subjekt, neskôr v roku 1999 sa ním stala. Činnosť, ktorú vykonáva od istého momentu smerovala aj k vykonávaniu podnikateľskej činnosti, a to aj v oblastiach, ktoré nie sú nevyhnutné na plnenie jej ďalších úloh, predpokladaných napr. ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, či zriaďovacou listinou. Okrem hlavnej činnosti vykonáva ZOO Košice aj podnikateľskú činnosť, je platcom DPH, pričom identifikačné číslo platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo ZOO Košice pridelené v roku 2009. K argumentácii, že na sporné pozemky sa vôbec nevzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z., nakoľko zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely žalobkyňa uviedla, že v konaní bolo preukázané, že sporné parcely sa nachádzajú v areáli ZOO Košice, ktorej areál je oplotený a vstup doň je spoplatnený. Taktiež medzi stranami nie je sporné, že v areáli zoologickej záhrady sú poskytované rôzne reštauračné a iné odplatné služby, ako predaj nápojov, suvenírov, či atrakcie pričom jej súčasťou je aj DinoPark, do ktorého sa platí dodatočné vstupné. DinoPark existuje len kvôli biznisu, prilákať viac klientov, zarobiť viac peňazí, teda čisto podnikateľský zámer, nie je tam ani ochrana zvierat, ani ochrana flóry a fauny. Mestské zastupiteľstvo na svojom zasadnutí 17.05.1999 schválilo svojím uznesením č. 81 vykonávanie podnikateľskej činnosti ZOO Košice. Za uvedeným účelom ZOO Košice mohla na základe živnostenských oprávnení vykonávať rôzne druhy podnikateľskej činnosti v areáli zoologickej záhrady, teda min. od roku 1999 sa ZOO Košice stala podnikateľským subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť na pozemkoch žalobcu tak, ako to ustanovuje § 2 ObZ. Zdôraznila, že Najvyšší kontrolný úrad uskutočnil v roku 2014 kontrolu hospodárenia a vyslovene sa zaoberal dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov pri podnikateľskej činnosti zoologickej záhrady. ZOO Košice dosahuje kladné výsledky hospodárenia, a to už od počiatku svojho podnikania podniká so ziskom. Vykonáva predmety podnikania, ktoré nie sú nevyhnutné pre zabezpečenie jej základného poslania. Nesúhlasila s argumentáciou o neaplikácií výnimky v ust. §1 ods. 3 zákona 66/2009 Z. z. z dôvodu, že usporiadanie vzťahov je vo verenom záujme. Nakoľko týmto výkladom by nebolo možné aplikovať spomínanú výnimku nikdy. Vo verejnom záujme určite nie je zriadenie zákonného vecného bremena na pozemku fyzických osôb, na tomto cudzom pozemku prevádzkovať zoologickú záhradu, vyberať vstupné, prevádzkovať atrakcie, reštaurácie, kaviarne a stánky s rôznym občerstvením, a to všetko odplatne. V prípade ZOO Košice je nevyhnutné použiť výnimku z aplikácie zákona 66/2009 Z. z. upravenú v §1 ods. 3 nakoľko areál zoo preukázateľne slúži na podnikateľské účely a vykonáva sa tam podnikateľská činnosť podľa §2 ObZ. Na území ZOO Košice podnikajú aj ďalšie subjekty, pričom uvedené má dva rozmery a to 1. podnikanie ZOO Košice, ktorá týmto dosahuje zisk a 2. samotné podnikanie rôznych ďalších súkromných podnikateľských subjektov (nie zoologickej záhrady) v areáli zoologickej záhrady. Stánky s odplatným predajom zmrzliny, kávou, občerstvením, hračiek, odplatné
vozenie na koníkoch, či skákanie na trampolíne a pod. nie sú ochranou biodiverzity, ani ochranou živočíchov. To, že v uvedených prípadoch ide o podnikateľskú činnosť ZOO Košice konštatoval aj NKÚ pri svojej kontrolnej činnosti. Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v areáli zoologickej záhrady vykonávali podnikateľskú činnosť (aj v roku 2009) okrem zoologickej záhrady aj rôzne ďalšie súkromné podnikateľské subjekty, ktorým to ZOO Košice umožnila. Aj ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. uskutočňovali podnikateľskú činnosť v areáli ZOO rôzne podnikateľské subjekty, ktorým to ZOO umožnila a je to zrejmé zo zmlúv, ktoré boli priložené k vyjadreniu zo 12.02.2025. Poukázala napr. na zmluvy o nájme nebytových priestorov, o nájme vonkajších priestorov a pod. Podnikatelia podnikajúci v areáli ZOO aj ku dňu účinnosti zákona 66/2009 Z.z. vykonávali podnikateľskú činnosť ako súkromné osoby, bez akéhokoľvek verejného záujmu. Ide o rýdzich podnikateľov nepochybne spĺňajúcich všetky materiálne a formálne znaky podnikania. ZOO Košice odplatne prenajíma rôznym ďalším podnikateľským subjektom na podnikanie nebytové priestory, pozemky nachádzajúce sa v ZOO, za ktoré nájomcovia platia nájomné a podiel 15% z celkovej tržby za predaj svojich produktov za daný mesiac. ZOO navyše cudzie pozemky (aj žalobkyne) dáva do odplatného nájmu ďalším podnikateľským subjektom. Tak zarába na cudzom pozemku dvoma spôsobmi: 1. keď návštevník zaplatí vstupné a 2. na nájomnom od podnikateľských subjektov. Zároveň ZOO uskutočňuje podnikateľskú činnosť aj predajom lúčneho sena. Trávu, ktorá vyrastie na pozemkoch vo vlastníctve cudzích osôb spásajú zvieratá chované v ZOO a nakoľko ZOO užíva cudzie pozemky obrovskej výmery, čo už zvieratá nedokážu spásať, ZOO trávu (seno) komerčne predáva. Ďalším predmetom podnikania ZOO je odplatný predaj zvierat. Zmluvy preukazujúce podnikanie ZOO sú povinne zverejňované od roku 2014. Zmluvy uzavreté pred týmto dátumom zverejnené nie sú, avšak je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnaké reštauračné a iné odplatné služby boli v areáli poskytované tiež pred rokom 2014, teda aj v roku 2009, keď nadobudol účinnosť zákon 66/2009 Z.z.. Mestské zastupiteľstvo schválilo vykonávanie podnikateľskej činnosti ZOO Košice ešte v roku 1999, pričom s účinnosťou od 2001 je zapísaný v živnostenskom registri. Niet preto pochýb o vykonávaní podnikateľskej činnosti aj v roku 2009, teda účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.. V rokoch 2014 až 2023 ZOO dokazovala vždy kladný výsledok hospodárenia, čo vyplýva aj z výkazu ziskov a strát za uvedené obdobie a účtovnej závierky. K podnikaniu ZOO v roku 2009 žalobkyňa uviedla, že v priebehu konania predložila dôkazy, ktoré preukazujú, že ZOO Košice vykonávala podnikateľskú činnosť aj k rozhodnému obdobiu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. a napĺňala pojem podnikania podľa § 2 ods. 1 ObZ, vykonávala podnikateľskú činnosť za účelom dosahovania zisku, a preto je vylúčená aplikácia zákona č. 66/2009 Z.z.. Čo sa týka povolenia stavby ZOO podľa platných právnych predpisov, žalobkyňa namietala zavádzanie súdom prvej inštancie, že námietku o nepovolenosti stavby zoologickej záhrady uviedla až v záverečnej reči. Námietku o tom, že zoologická záhrada Košice nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov sme riadne prezentovali na pojednávaní dňa 16.04.2025. Žalovaný v priebehu konania nepredložil stavebné povolenie, ani kolaudačné rozhodnutie týkajúce sa zoologickej záhrady, teda dôkaz o tom, že zoologická záhrada bola stavba povolená v súlade s platnými právnymi predpismi. Samotné rozhodnutie o umiestnení stavby predložené žalovaným nie je stavebné povolenie a nepreukazuje povolenosť stavby podľa platných právnych predpisov. Predložené rozhodnutie o umiestnení stavby sa netýka pozemku, ktorý je predmetom tohto konania (v rozhodnutí sú uvedené parcely v k. ú. C. a C. D..) a zároveň nie nie opatrené doložkou právoplatnosti. V tejto súvislosti poukázal na § 55 a§ 58 ods. 2 stavebného zákona účinného do 30.04.1990. Stavba zoologickej záhrady nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie pre zoologickú záhradu nebolo vydané, neexistuje. Neboli ani splnené podmienky pre vydanie stavebného povolenia. Delimitačný protokol, ktorý predložilo mesto Košice nemá v tejto súvislosti relevanciu a nepreukazuje povolenie stavby podľa platných právnych predpisov. K rozhodovacej praxi dovolacieho súdu o jednorazovej odplate za vecné bremeno, na ktorú poukazoval žalovaný žalobkyňa uviedla, že sa jednalo o vznik vecného bremena k pozemkom pod stavbami, ktoré boli povolené. Uvedené vyplýva z rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020, 1Cdo/99/2019 zo dňa 26.01.2022 ako aj 7Cdo/929/2021 z 21.04.2022, 2Cdo/151/2020 z 31.03.2022, 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.04.2022. Aj z toho dôvodu nemožno v konaní zákon č. 66/2009 Z.z. vôbec aplikovať. Následne žalobkyňa poukázala na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke opakovanej odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a to konkrétne na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/2/2021, ktorým Najvyšší súd priznal žalobcovi opakovanú náhradu pri aplikácii citovaného zákona. Odplata za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je vo forme opakujúceho sa plnenia, renty. V tejto súvislosti poukázala aj na samotnú judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn.: PL. ÚS 42/2015, uznesenie NS SR 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015 a iné, argumentujúce priznanie opakovanej náhrady vychádzajúc z ustanovení zákona 66/2009 Z.z.. Žalobkyňa má legitímne očakávania, že súd rozhodne tak, ako už rozhodoval najvyšší a ústavný súd a prizná opakovanú odplatu
za obmedzenie vlastníckeho práva. Cieľom zákona č. 66/2009 z. z., ako to vyplýva zo samotného zákona aj z dôvodovej správy, je vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých obce a samosprávne kraje majú postavené stavby, a to zámennou zmluvou alebo prostredníctvom pozemkových úprav. Pre správny výklad zákona je to veľmi potrebné a dôležité vedieť čo bolo cieľom zákona. Ak by odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami, a to jedno, či už zámennými zmluvami alebo pozemkovými úpravám. Obce aj samosprávne kraje mali od roku 1991 do roku 2020 a aj v súčasnosti majú niekoľko možnosti usporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami, ak by chceli. Ak vecné bremeno má byť dočasné a nie trvalé, pričom nie je presne stanovený čas trvania, tak jedinou spravodlivou odplatou za vecné bremeno, je odplata vo forme opakujúceho sa plnenia, a to z viacerých dôvodov, na ktoré poukázala. Problém je, že obce a VÚC sú pasívne, nesnažia sa pozemky pod ich stavbami vyporiadať, vlastníkom nenavrhujú odkúpenie alebo zámenu, nerobia jednoducho nič. Zároveň namietala, že nemožno počítať premlčaciu dobu nároku za odplatu za zákonné vecné bremeno odo dňa účinnosti zákona 66/2009 Z.z., nakoľko ten o odplate nehovorí vôbec nič. Argumentácia o premlčaní práva od účinnosti zákona je neprípustná a nelogická. Premlčaciu dobu možno počítať až od momentu, keď sa vlastník pozemku, teda žalobkyňa, prvýkrát právoplatným rozhodnutím v jeho veci dozvie o tom, že má takýto nárok. Podporne poukázala na závery rozhodnutia ESĽP v prípade Urbárskej obce Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike. Rovnako namietala, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa a ani jej právni predchodcovia márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, objektívne nemohli vedieť, že si majú požiadať jednorazovú odplatu v trojročnej premlčacej lehote od účinnosti zákona 66/2009 Z.z.. V tomto prípade je priznanie účinkov premlčania voči žalobkyni neprimerane tvrdým postihom. Mala za to, že súd sa s touto námietkou nevyporiadal dostatočne. Novela č. 257/2022, na ktorú odkazuje súd prvej inštancie nepriniesla žiadny nástroj, vďaka ktorému by mohli prinútiť obce a samosprávne kraje pozemky vysporiadať. V znení § 8i ods. 1 je výslovne uvedené, že žiadosť o jednoduché pozemkové úpravy podáva obec alebo VÚC a nie vlastník pozemku. Záverom poukázala na rozhodnutie ESĽP vo veci Sporrong a Lönnroth proti Švédsku z 23.09.1982 týkajúci sa výkladu článku 1 protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý chráni právo na pokojné užívanie pozemku. Aj v tomto prípade ide o faktické vyvlastnenie, lebo vlastníkom ostáva iba holé vlastnícke právo. V dôsledku rozhodnutí NS SR, predovšetkým po rozhodnutí z 29.11.2020 sa judikatúra zmenila, že odplata za vecné bremeno podľa zákona 66/2009 Z.z. je jednorazová a premlčacia lehota začína plynúť od účinnosti zákona. Od roku 2020 je výklad zákona v rozpore s cieľom, ktorý sa sledoval prijatím daného zákona a v rozpore s článkom 20 ods. 4 a článkom 1 dodatkového protokolu.
17. Odvolanie žalobkyne bolo žalovanému doručené dňa 10.07.2025. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
19. Predmetom konania je nárok na odplatu za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, a to konkrétne vo vzťahu k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. C. zapísaným na LV č. XXX, parc. reg. „E“ par. č. 213, druh pozemku - orná pôda o výmere 7756 m2 a parcela reg. "E" parcelné č. 328, druh pozemku- trvalý trávny porast o výmere 773 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 4/720, teda 47,38 m2, ktoré sa nachádzajú v areáli ZOO, ktorej zriaďovateľom je žalovaný, za obdobie od 02.05.2022 do 02.05.2024 vo výške 1,816 eur/m2 za rok 2022, vo výške 1,917 eur/m2 a za rok 2023 vo výške 2,777 eur/m2, t.j. celkovo vo výške 235,81 Eur.
20. Podstata odvolania žalobkyne spočívala s nestotožnením sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že ZOO Košice nie je podnikateľský subjekt, z dôvodu absencie naplnenia materiálnych znakov podnikania, konkrétne znaku samostatnosti a účelu dosiahnutia zisku, z dôvodu ktorého malo vzniknúť žalovanému ako vlastníkovi inžinierskej stavby podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. k pozemku pod touto stavbou, v podielovom vlastníctve žalobkyne, právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Zároveň
sa nestotožnil ani s posúdením odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., ako odplatou jednorazovou.
21. Aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. a posudzovanie žalobou uplatneného nároku ako náhrady za zákonné vecné bremeno, ktorá je jednorazová a premlčala sa v lehote troch rokov od jeho účinnosti na pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO, by vylučovalo ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., v zmysle ktorého sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely (odkaz na § 2 ObZ). Zásadným je však zistenie, či stavba v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. 1. júla 2009 slúžila nie len, ale aj na podnikateľské účely. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, či ZOO Košice, ktorej zriaďovateľom je žalovaný, ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. (t.j. k 1.7.2009) slúžilo na podnikanie, pričom dospel k záveru, že ZOO Košice v rozhodnom období síce spĺňala formálny znak podnikania (zápis v živnostenskom registri), avšak nespĺňala všetky materiálne znaky podnikania, konkrétne samostatnosť a účel dosiahnutia zisku.
22. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoje dokazovanie nezameral na zistenie relevantných skutočností a z vykonaných dôkazov dospel k predčasným a tým nesprávnym skutkovým a právnym záverom.
23. Podľa § 2 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri (právnické osoby a fyzické osoby), osoba ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, alebo iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, prípadne fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu.
24. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, vymedzenie pojmu podnikanie úzko súvisí s pojmom podnikateľ, lebo podnikanie je definované ako činnosť vykonávaná podnikateľom. Znamená to, že podnikateľskú činnosť, t.j. podnikať môže len podnikateľ v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, teda ten, kto je na to oprávnený. Podnikaním je podľa Obchodného zákonníka len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a zároveň kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré požaduje zákon, teda tie, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Sú to: samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku.
25. Súd prvej inštancie neskúmal dôsledne jednotlivé znaky charakterizujúce podnikanie a tieto ani riadne neaplikoval na prejednávaný spor, keď svoju argumentáciu obmedzil len na dôvody nenaplnenia znaku samostatnosti a účel dosiahnutia zisku.
26. Nevykonávanie činnosti ZOO Košice samostatne, ako jedného zo znakov podnikania, v zmysle podnikateľskej autonómie súd prvej inštancie založil na jej viazanosti zriaďovacou listinou a rozhodnutiami zriaďovateľa – žalovaného a prísnej kontrole a schvaľovaniu jej hospodárenia. Nakoľko však súd prvej inštancie neuviedol, na základe akých konkrétnych vykonávaných dôkazov dospel k uvedenému záveru, a teda akými konkrétnymi rozhodnutiami svojho zriaďovateľa a ako konkrétne dochádza k prísnej kontrole a schvaľovaniu jej hospodárenia, odvolací súd považuje uvedený záver súdu za nepreskúmateľný.
27. Kontrole zriaďovateľa, podľa zákona č. 523/2004 Z.z. podlieha len zistenie, či príspevková organizácia plní hlavnú činnosť a v tomto smere jej hospodárenie. Vychádzajúc z charakteru príspevkových organizácií je kontrola ako aj zákonom určený režim hospodárenia vzhľadom na skutočnosť, že takýto subjekt narába aj s verejnými prostriedkami (je napojená na rozpočet obce, či vyššieho územného celku podľa § 21 ods. 2 zákona .č 523/2004 Z.z.) samozrejmá. Pokiaľ by bolo uvedené tvrdenie súdu, že z dôvodu kontroly a schvaľovaniu hospodárenia príspevková organizácia nenapĺňala znak samostatnosti v zmysle definície § 2 ObZ, znamenalo by to, že absolútne žiadna príspevková organizácia by nespĺňala všetky znaky podnikania a tak nebola podnikateľom.
28. Za ďalší dôvod, pre ktorý ZOO Košice nevykonáva činnosť samostatne súd považoval i skutočnosť, že nenesie bežné podnikateľské riziko a tiež, že nemá právomoc svojvoľne rozhodovať o rozsahu
a charaktere svojej činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutočnosť že, ZOO Košice nenesie bežné podnikateľské riziko nemožno zaradiť k znaku samostatnosti podnikania, nakoľko spadá pod iný znak podnikania, konkrétne pod znak konania na vlastnú zodpovednosť. Uvedené len potvrdzuje vyššie uvedený názor odvolacieho súdu o tom, že súd prvej inštancie neskúmal dôsledne jednotlivé znaky podnikania a svoju argumentáciu obmedzil len na dôvody nenaplnenia znaku samostatnosti a účel dosiahnutia zisku.
29. Vo vzťahu k ďalšiemu znaku podnikania súd prvej inštancie dospel k záveru, že účelom činnosti ZOO nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečovanie verejnoprospešných služieb v oblasti ochrany prírody, vzdelávania a trávenia voľného času verejnosťou. Súd prvej inštancie poukázal v bode 134 odôvodnenia rozsudku na § 20 ods. 1 a § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. uvádzajúc, že podľa § 20 ods. 1 citovaného zákona, môže príspevková organizácia použiť príjmy z doplnkových činností výhradne na zabezpečenie vlastnej prevádzky alebo činnosti uvedené v zriaďovacej listine. Konštatoval, že nie je oprávnená voľne nakladať so ziskom, čo vylučuje podnikateľský motív, ako definičný znak podnikania. Uvedený záver však z uvedeného ustanovenia nie je možné vyvodiť, nakoľko § 20 ods. 1 citovaného zákona hovorí o tom, že prostriedky Európskej únie sa vedú na osobitných účtoch ministerstva financií v Štátnej pokladnici. Odvolací súd zdôrazňuje, že voľné nakladanie so ziskom nie je jedným z materiálnych znakov podnikania, a preto nemôže vylučovať podnikateľský motív. Súd následne uviedol, že podľa § 21 citovaného zákona musí každý prebytok použiť len na účely, ktoré schváli jej zriaďovateľ. Výnosy nemôže použiť na voľné podnikanie alebo ziskové aktivity mimo svojho verejnoprospešného účelu. Ich použitie musí byť kontrolované zriaďovateľom - teda mestom Košice. Ani § 21 citovaného zákona neuvádza skutočnosti tvrdené súdom prvej inštancie, pretože podľa tohto ustanovenia (okrem iného) rozpočtová organizácia hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu. Nie je teda pravdou, že by ZOO Košice nemohla zisk použiť podľa vlastného uváženia a taktiež z uvedeného nevyplýva ani to, že by použitie zisku muselo byť schválené zriaďovateľom. Nakoľko uvedené závery súdu nevyplývajú z ním uvedených ustanovení zákona č. 523/2004 Z.z. a súd ich žiadnym iným spôsobom bližšie nezdôvodnil, odvolací súd považuje i tieto závery súdu za nepreskúmateľné.
30. Hlavným účelom príspevkovej organizácie ZOO Košice logicky ako uviedol súd prvej inštancie nie je podnikanie, avšak nie je vylúčené, aby jej vedľajšou činnosťou bolo podnikanie. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že prípadný zisk je len vedľajším dôsledkom efektívneho hospodárenia no nie cieľom činnosti, pričom s prípadným prebytkom rozpočtu sa narába výlučne podľa rozhodnutia zriaďovateľa a nie autonómne, ako v prípade podnikateľov, uvedené tvrdenie súd riadne neodôvodnil. Ani v tomto prípade súd neuviedol na základe akých dôkazov konštatoval, že ZOO Košice narába s prebytkom z rozpočtu výlučne podľa rozhodnutia zriaďovateľa.
31. Odvolací súd nespochybňuje samotný zámer zriadenia príspevkovej organizácie a účel jej existencie, ktorým nie je primárne výkon podnikateľskej činnosti. Príspevkovú organizáciu možno totiž zriadiť len na plnenie úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorou základnou úlohou v prípade obce je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov (§ 1 ods. 2 zák. č. 369/1990 Z.z. o obecnom zriadení). Odvolací súd nepopiera, že mesto Košice realizovalo výstavbu ZOO Košice za účelom uspokojovania verejných potrieb, a nepopiera ani jej základné poslanie týkajúce sa ochrany druhov, budovania povedomia verejnosti o biodiverzite a vzdelávaní k ochrane prírody, avšak tieto potreby sa následne zabezpečovali prostredníctvom ním zriadenej príspevkovej organizácie ako podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, ktorému Zmluvou o výkone správy zo dňa 22.12.2008 zverilo celý objekt ZOO Košice.
32. Neobstojí preto ani argument súdu prvej inštancie, že zámerom Mesta Košice bolo s účinnosťou od 01.04.1979 zriadiť príspevkovú organizáciu ZOO záhradu Košice ako špecializované kultúrnovýchovné zariadenie, nakoľko zákonná úprava nevylučuje, aby podnikateľ napĺňal pri výkone podnikateľskej činnosti aj verejnoprospešný účel.
33. ZOO Košice má postavenie príspevkovej organizácie s hlavným predmetom činnosti botanických a zoologických záhrad a prírodných rezervácií, pričom je vlastníctvom územnej samosprávy. Odvolací súd konštatuje, že právna forma zriadenia subjektu (t.j. forma príspevkovej organizácie) nebráni tomuto subjektu výkon podnikateľskej činnosti, naopak z ustanovení § 21, § 24 a § 28 zák. č. 523/2004 Z.z. vyplýva, že príspevková organizácia môže so súhlasom zriaďovateľa vykonávať podnikateľskú činnosť.
Samotná právna úprava umožňuje dopĺňať hlavnú činnosť, pre ktorú bola príspevková organizácia zriadená, činnosťou podnikateľskou, ktorej výkon je výhradne v kompetencii samotnej príspevkovej organizácie a ktorú v prípade generovanej straty, ak sa ju nepodarí vyrovnať, musí ukončiť vedúci príspevkovej organizácie v zmysle zákonného príkazu. Vymedzenie podnikateľskej činnosti nie je v rozpore s účelom jej zriadenia, naopak dopĺňa ho, avšak zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje podmienku, že podnikateľská činnosť sa musí vzťahovať na hlavný predmet podnikania. Rozhodné je iba zistenie, či subjekt, ktorý využíva stavby postavené na cudzích pozemkoch, ku dňu účinnosti zákona vykonáva podnikateľskú činnosť.
34. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil svoje závery o absencii naplnenia všetkých znakov podnikania u ZOO Košice, je tento jeho záver nepreskúmateľný a v tomto štádiu konania aj predčasný. Odvolací súd preto zrušil rozsudok v napadnutom rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
35. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto opätovne vyhodnotiť, vychádzajúc z jednotlivých kritérií charakterizujúcich podnikanie v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, či ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. t.j. k 01.07.2009 ZOO Košice spĺňala všetky znaky podnikateľskej činnosti, a teda, či ku dňu 01.07.2009 ne/vzniklo žalovanému k sporným nehnuteľnostiam vecné bremeno alebo vychádzajúc z § 1 ods. 3 cit. zákona pripadá do úvahy výnimka, kedy sa tento zákon nepoužije.
36. Ak súd dospeje k záveru, že na prejednávaný spor je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 66/2009 Z.z., (teda že výnimka v § 1 ods. 3 sa neaplikuje), opätovne sa vyporiada aj s námietkou žalobcu, že ZOO nie je stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov pričom sa vysporiada aj s argumentáciou žalobcu namietanou v odvolaní.
37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
38. Odvolací súd v súvislosti s charakterom náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. dáva do pozornosti súdu prvej inštancie uznesenie pléna ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 12/2025 zo dňa 28.05.2025, ktorým síce bol odmietnutý návrh na vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 zák. 66/2009 Z.z. s ústavou z dôvodu absencie ústavnoprávnej argumentácie, avšak v bode 24 ústavný súd uviedol: Navrhovateľ vyslovil názor, že považuje za nespravodlivé, ak by žalobcovi nebola priznaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva len z dôvodu, že by pri zákonnom vecnom bremene bola náhrada jednorazovej povahy. Podľa ústavného súdu nemôže byť dôvodom na podanie návrhu na nesúlad právnych predpisov nesúhlas navrhovateľa (v pozícii konajúceho súdu) so spôsobom interpretácie dotknutých právnych noriem inými súdmi, hoci aj v rozhodnutiach s precedentným dopadom na posudzovaný spor (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP). Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. októbra 2011, D. N. a O. N. v. Turecko, č. 13279/05, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.
39. Z vyššie uvedených názorov pléna vychádza rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24. septembra 2025. V uvedenom náleze ústavný súd uvádza nasledovné: 14. Vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi) obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že nie je ochrana ich práv iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom nastolenia
spravodlivej rovnováhy. 15. Sťažovatelia nie sú prví, ktorí namietajú nespravodlivosť výkladu zákona č. 66/2009 Z.z. zo strany všeobecných súdov, ktorá má byť spôsobená nesprávnym uchopením (a pochopením) zmyslu a účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona. Sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie má v tomto prípade celkom zrejmý ústavnoprávny rozmer a otázka, či je výklad všeobecných súdov ústavne konformným výkladom, je otázkou, ktorej zodpovedanie je zásadné nielen pre sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému konaniu, ale aj pre iných vlastníkov pozemkov, ktorí sú týmto vecným bremenom obmedzovaní na vlastníckom práve. 16.V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. 17. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. 18. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či sú okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. - o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z.z., nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal na túto argumentáciu reflektovať a vo svojom rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz na rozhodnutia najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel samotného zákona č. 66/2009 Z.z. spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).