Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 382/2010
PDF · 211.7 KB
No categories available
I. ÚS 382/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
o návrhu doc. Ing. P. O., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., na preskúmanie
rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn.
VP/20/09-K z 9. decembra 2009 takto
rozhodol:
Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
sp. zn. VP/20/09-K z 9. decembra 2009 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 12. marca 2010
doručený návrh doc. Ing. P. O., CSc. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“)
sp. zn. VP/20/09-K z 9. decembra 2009.
2. Z obsahu návrhu a jeho príloh ústavný súd zistil, že navrhovateľ bol 1. januára
2008 vymenovaný za člena dozornej rady podniku M., š. p. (ďalej len „štátny podnik“).
Týmto dňom sa stal verejným činiteľom, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný
zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“). V oznámení, ktoré bol
navrhovateľ povinný podať podľa čl. 7 ústavného zákona za predchádzajúci rok 2008
navrhovateľ „... omylom na strane 6 v bode 4 uviedol, že má živnostenské oprávnenie.
Navrhovateľ však živnostenskú činnosť nevykonáva od roku 2006 t. j. žiaden príjem zo
živnostenského oprávnenia (ktoré zrušil až v roku 2009) nemal, žiadnu činnosť
nevykonával, nezamestnával žiadnych zamestnancov ani iné osoby, nedosahoval žiaden zisk
a ani iným spôsobom nevyvíjal žiadnu činnosť v rámci živnostenského oprávnenia a nemal
ani žiaden príjem či obrat. Navrhovateľ je vysokoškolský učiteľ.“.
3. Výbor pred vydaním rozhodnutia požiadal navrhovateľa žiadosťou zo 6. júla 2009
o vysvetlenie, prečo popri výkone verejnej funkcie vykonával aj činnosť živnostníka.
Navrhovateľ prevzal žiadosť 17. júla 2009 a listom z 23. júla 2009 oznámil, že
podnikateľskú činnosť živnostníka naposledy vykonával v priebehu roka 2006. V roku 2007
a ani v roku 2008, v ktorom bol vymenovaný do funkcie verejného činiteľa, už žiadnu
činnosť ako živnostník nevykonával. S výkonom živnosti teda skončil viac ako rok pred
menovaním do funkcie verejného činiteľa. Podľa jeho názoru tak v dostatočnej miere
dodržal ustanovenia ústavného zákona, keďže pre jeho naplnenie bolo potrebné činnosť,
ktorá je v rozpore s týmto ústavným zákonom, skončiť alebo vykonať právny úkon
smerujúci k jej skončeniu. Navrhovateľ využil prvú možnosť, t. j. skončenie činnosti
živnostníka. Zároveň uviedol, že pri vypĺňaní oznámenia za rok 2008 mal na strane 6 v bode
4 snahu deklarovať, že je len formálne držiteľom živnostenského oprávnenia.
Navrhovateľ doručil výboru 31. augusta 2009 doplnenie k vyjadreniu z 23. júla 2009,
ktorým oznámil, že 26. augusta 2009 ukončil aj podnikanie na základe živnostenského
oprávnenia. Ako prílohu predložil oznámenie o ukončení podnikateľskej činnosti, z ktorého
je zrejmé, že navrhovateľ ukončil podnikanie 26. augusta 2009.
4. Výbor sa oboznámil s vyjadrením navrhovateľa a všetkými okolnosťami prípadu
16. septembra 2009 na rokovaní o Správe o došlých oznámeniach funkcií, zamestnaní,
činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov k 31. marcu 2009 – výsledky
šetrení, uznesením č. 699 zo 16. septembra 2009 začal proti navrhovateľovi konanie podľa
čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona a vyzval navrhovateľa, aby sa k predmetnému
uzneseniu vyjadril v lehote 15 dní od jeho doručenia. Navrhovateľ listom, ktorý bol výboru
doručený 5. októbra 2009, oznámil, že zotrváva na svojom stanovisku z 23. júla 2009,
pretože podnikateľskú činnosť živnostníka de facto ukončil ešte v priebehu roka 2006, čím
splnil požiadavku kladenú ústavným zákonom na verejného činiteľa. Navyše vyjadril
pochybnosť, či jeho vtedajšie aktivity mali vôbec charakter podnikateľskej činnosti, keďže
vykonával expertíznu činnosť pre ústredné orgány Slovenskej republiky a išlo o činnosť
vykonávanú vo verejnom záujme.
5. Výbor vydal vo veci rozhodnutie 9. decembra 2009, ktorým konštatoval, že
navrhovateľ ako člen dozornej rady M., š. p., tým, že v období, keď vykonával funkciu
člena dozornej rady M., š. p., vykonával súčasne živnostenskú činnosť, porušil ustanovenie
čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, za čo mu bola uložená pokuta v sume zodpovedajúcej
šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára vo výške 4 338 €.
6. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ ako verejný funkcionár návrh na jeho
preskúmanie, v ktorom uviedol, že výbor nesprávne vyložil a aplikoval ústavný zákon
v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona, keď uviedol: „... pokiaľ navrhovateľ v čase ustanovenia do
verejnej funkcie vlastnil živnostenské oprávnenie na základe ktorého vykonával
podnikateľskú činnosť bol povinný túto činnosť prestať vykonávať. Navrhovateľ však už
žiadnu činnosť v rámci živnostenského oprávnenia viac ako rok pred ustanovením do
verejnej funkcie nevykonával.“ Navrhovateľ dodal, že „... zo strany navrhovateľa
postačovalo, aby činnosť živnostníka nevykonával. Splnením tejto povinnosti –
nevykonávaním činnosti na základe živnostenského oprávnenia navrhovateľ splnil zákonné
ustanovenie v plnom rozsahu. Navrhovateľ je presvedčený, že vykonať právny úkon
smerujúci k ukončeniu funkcie zamestnania, alebo činnosti musia hlavne tí verejní
funkcionári, ktorí pre prekážku iného zákonného ustanovenia skončiť funkciu, zamestnanie
ani činnosť ku dňu ustanovenia do funkcie, alebo do uplynutia 30 dňovej lehoty ani nemôžu
(výpovedné lehoty, schvaľovací proces a podobne).“.
Preto podľa navrhovateľa zákonodarca v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona dával
verejnému funkcionárovi možnosť, aby v priebehu lehoty 30 dní buď prestal vykonávať
zakázanú činnosť (navrhovateľ prestal aktívne vykonávať živnosť v priebehu roka 2006),
alebo v tejto lehote vykonal právny úkon smerujúci ku skončeniu tejto činnosti.
Navrhovateľ preto s ohľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby ústavný súd
rozhodnutie výboru v celom rozsahu zrušil.
7. Ústavný súd si vyžiadal vyjadrenie výboru, v ktorom predsedníčka výboru uviedla:
„Z uvedeného vyplýva, že v rozhodnom období (rok 2008) i keď podnikateľskú
činnosť ako uviedol navrhovateľ nevykonával, bol držiteľom živnostenského oprávnenia,
a teda bol považovaný za podnikateľa podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, kde podnikateľom je podľa tohto
zákona o. i. osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.“
Čo sa týka námietky, že výbor nezastavil konanie proti navrhovateľovi, hoci
živnostenské oprávnenie zrušil, uviedla: „... v čase výkonu verejnej funkcie navrhovateľ bol
vlastníkom živnostenského oprávnenia a i keď živnostenskú činnosť v priebehu konania
zrušil, nemá tento úkon žiaden dopad na to, že navrhovateľ porušil ústavný zákon tým, že
v čase vykonávania verejnej funkcie bol súčasne držiteľom živnostenského oprávnenia.
Nie je v právomoci výboru šetriť, či v danom rozsahu verejný funkcionár využíval
svoje oprávnenie podnikať ako živnostník; je však nesporné, že existencia platného a plne
funkčného živnostenského oprávnenia je dôvodom pre vznik zodpovednosti za porušenie
čl. 5 ústavného zákona a tým i pre uloženie sankcie podľa čl. 9 ods. 10 písm. d/ ústavného
zákona.“
8. Podľa § 73b ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o návrhu
verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie výboru, koná a rozhoduje senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie
verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu
pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.
V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh
na preskúmanie rozhodnutia výboru na Ústavný súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní
odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo
funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo
rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi.
Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym
orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo
dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti,
okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie podnikať; to
sa nevzťahuje na výkon podnikania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom
ustanovených podmienok.
Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona ak verejný funkcionár vykonáva funkciu,
zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanovenia do verejnej funkcie, je
povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takú funkciu, zamestnanie alebo
činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právny smerujúci k jej skončeniu.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo
dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať
písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,
a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára
s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,
b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu
alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone
funkcie verejného funkcionára.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár
nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom
alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé
údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie
verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie
a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu
podľa odseku 10.
9. Z obsahu spisu výboru sp. zn. VP/20/09-K ústavný súd zistil, že uznesením výboru
zo 16. septembra 2009 sa začalo konanie proti navrhovateľovi ako členovi dozornej rady
štátneho podniku vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa
čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona a uznesením č. 723 z 9. decembra 2009 konštatoval,
že navrhovateľ ako bývalý predseda dozornej rady (uvedené chybne, pretože navrhovateľ
bol členom dozornej rady, pozn.) M., š. p., porušil povinnosť podľa čl. 5 ods. 2 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu. V súlade s čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona
výbor navrhovateľovi uložil pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu
verejného funkcionára a zároveň vyzval štátny podnik, aby oznámil výšku mesačného platu,
ktorý poberal navrhovateľ v roku 2008 za výkon verejnej funkcie. Na túto výzvu štátny
podnik oznámil, že navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi bola vyplácaná v priebehu
roku 2008 mesačná odmena v sume 14 000 Sk, t. j. celkom za rok 2008 odmena v sume 168
000 Sk. Zároveň štátny podnik upozornil výbor, že navrhovateľ bol len členom dozornej
rady tohto štátneho podniku, a nie jeho predsedom, ako to výbor chybne uviedol v uznesení
č. 723.
10. V písomnom vyhotovení rozhodnutia z 9. decembra 2010 výbor konštatoval, že
konaním navrhovateľa ako člena dozornej rady štátneho podniku došlo k porušeniu
čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10
písm. d) ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného
platu verejného funkcionára, a to vo výške 4 338 € (130 692 Sk). V odôvodnení rozhodnutia
výbor uviedol, že je nesporné, že navrhovateľ porušil ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu, pretože vykonával v čase výkonu verejnej funkcie ako člen dozornej rady štátneho
podniku živnostenskú činnosť, čo je podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona zakázané. Zároveň
výbor uviedol, že nie je rozhodujúce, či navrhovateľ činnosť na základe živnostenského
opatrenia aj reálne vykonával, prípadne či za jej výkon poberal odmenu, rozhodujúce bolo,
že mal postavenie živnostníka.
11. Rozhodnutie výboru z 9. decembra 2009 bolo navrhovateľovi doručené
15. februára 2010.
12. Preskúmaním návrhu navrhovateľa v spojení s namietaným rozhodnutím
z 9. decembra 2009, ako aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti dospel
ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
13. Podstatu argumentácie navrhovateľa možno zhrnúť do jeho názoru, že hoci bol
k 1. januáru 2008, keď bol ustanovený do verejnej funkcie, držiteľom živnostenského
oprávnenia na prevádzkovanie ohlasovacej živnosti a živnostenské oprávnenie zrušil až
oznámením Obvodnému úradu Bratislava 26. augusta 2009, neporušil tým zákaz uložený
v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona a ani povinnosť uloženú v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona.
Podľa názoru navrhovateľa tým, že už od roku 2006 nevykonával žiadnu činnosť na základe
živnostenského oprávnenia a nemal ani zo živnosti žiaden príjem či obrat, splnil povinnosť
uloženú v čl. 5 ods. 7 ústavného zákona, keď navyše túto činnosť ukončil.
14. V danom prípade však bola pre posúdenie návrhu kľúčovou otázkou interpretácia
čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona („Verejný funkcionár nesmie podnikať; to sa
nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom
ustanovených podmienok.“) v kontexte so skutočnosťou, že navrhovateľ bol podľa zistenia
výboru v rozhodnom období držiteľom živnostenského oprávnenia (čo navrhovateľ
nespochybňoval), avšak podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia už
vyše roka aktívne nevykonával a nemal z nej ani žiaden zisk.
15. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná
činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona
je osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia.
Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“) živnosťou je sústavná
činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 5 ods. 1 živnostenského zákona živnosť môže prevádzkovať fyzická osoba
(živnostník) alebo právnická osoba, ak splní podmienky ustanovené týmto zákonom (ďalej
len „podnikateľ“).
Podľa § 5 ods. 2 živnostenského zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu
prevádzkovať živnosť, ak to neobmedzujú alebo nevylučujú osobitné zákony.
16. Z citovaných právnych noriem podľa názoru ústavného súdu nepochybne
vyplýva, že výkon živnosti (činnosť na základe živnostenského oprávnenia) je
podnikateľská činnosť (podnikanie), ktorú môže vykonávať nielen fyzická osoba
(živnostník), ale aj právnická osoba, pričom živnostenský zákon predpokladá, že výkon
živnostenskej činnosti môžu obmedziť alebo vylúčiť (zakázať) osobitné zákony. Za takýto
osobitný zákon treba považovať aj ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, konkrétne
jeho ustanovenie čl. 5 ods. 2 druhú vetu.
17. Ústavný súd uvádza, že ústavný zákon neumožňuje výboru skúmať a pri
rozhodovaní zohľadniť, či verejný funkcionár aktívne využíval oprávnenie podnikať,
prípadne či z tejto činnosti dosahoval zisk. Táto samotná skutočnosť nemá vplyv na
rozhodnutie v prípade, ak bolo preukázané, že verejný funkcionár vykonával živnostenskú
činnosť, na ktorú sa vzťahuje obmedzenie podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.
V napadnutom rozhodnutí preto výbor správne konštatoval, že navrhovateľ ako verejný
funkcionár porušil zákaz ustanovený čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Podľa čl. 9 ods. 7
ústavného zákona je v takom prípade obligatórnou súčasťou rozhodnutia aj výrok
o povinnosti zaplatiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona.
Nič na uvedenom názore nemení ani tá skutočnosť, že navrhovateľ od roku 2006
podnikanie (činnosť na základe živnostenského oprávnenia) aktívne nevykonával
a nedosahoval ani žiaden zisk. Navrhovateľ si totiž len účelovo stotožňuje dve diametrálne
odlišné skutočnosti, a to ukončenie podnikania a aktívne nevykonávanie podnikateľskej
činnosti. Ku skončeniu podnikania však v prípade navrhovateľa nesporne došlo až
26. augusta 2009, a nie tým, že navrhovateľ činnosť, ktorá bola predmetom jeho podnikania,
už v čase výkonu verejnej funkcie reálne nevykonával a nedosahoval z nej žiaden zisk.
Z citovaného čl. 5 ods. 2 druhej vety ústavného zákona totiž vyplýva len to, či verejný
funkcionár porušil označené ustanovenia a v rozhodnom období podnikal, a nie to, či
verejný funkcionár mal z podnikateľskej činnosti v rozhodnom období aj príjem (m. m.
18. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) živnostenského zákona zaniká živnostenské
oprávnenie dňom uvedeným v oznámení o ukončení podnikania.
19. Povinnosťou navrhovateľa bolo preto v súlade s čl. 5 ods. 7 ústavného zákona do
30 dní od ustanovenia do funkcie, teda do 31. januára 2008, skončiť podnikanie (na základe
živnostenského oprávnenia), a to oznámením o ukončení podnikania podľa § 57 ods. 1
písm. g) živnostenského zákona. Pretože navrhovateľ tak urobil až 26. augusta 2009, je
zrejmé, že porušil ustanovenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, ktoré výbor musel
sankcionovať podľa príslušných zákonných ustanovení.
20. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia výboru nezistil žiadne dôvody na jeho zrušenie, preto ho podľa
§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde potvrdil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010