Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/182/2017

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mestské kultúrno-športové stredisko, príspevková organizácia, so sídlom Litovelská 871, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 35 994 061, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: H. O., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX O. A. P., podnikajúci ako podnikateľ - fyzická osoba pod obchodným menom: H. O., s miestom podnikania Revolučná 1171/4, 024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 43 726 909, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 5.153,89 Eur s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 33.193,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 37/2014-342 zo dňa 11.10.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 19Cb/37/2014-385 zo dňa 2.8.2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 37/2014-342 zo dňa 11.10.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 19Cb/37/2014-385 zo dňa 2.8.2017

- vo výrokoch I., ktorým okresný súd vylúčil na samostatné konanie vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.040,03 Eur od 31.8.2015 do zaplatenia a na zaplatenie náhrady trov konania o vzájomnom návrhu žalovaného,

- vo výroku III., ktorým je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 1.9.2013 do 30.6.2014 a spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 1.7.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku,

- vo výroku IV., ktorým žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,80 % z r u š u j e a v tejto zrušenej časti v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol o vylúčení na samostatné konanie vzájomného návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.040,03 Eur od 31.8.2015 do zaplatenia a na zaplatenie náhrady trov konania o vzájomnom návrhu žalovaného (výrok I.). Samostatným výrokom II. konanie zastavil v časti prevyšujúcej právo žalobcu na zaplatenie sumy 3.759,84 Eur spolu s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 1.9.2013 do 30.6.2014 a spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 1.7.2014 až do zaplatenia. Podľa výroku III. bolo rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 1.9.2013 do 30.6.2014 a spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 1.7.2014 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov súdneho konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,80 % v zmysle výroku IV. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na vykonané dokazovanie, ako aj na Čl. 8, Čl. 15 ods. 1, 2 CSP, § 147 ods. 1, 2, 3, 4, § 152, § 166 ods. 2, § 186 ods. 2, § 470 ods. 2 veta prvá CSP, na ust. § 261 ods. 6, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 663, § 667 ods. 1, 2, § 720 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme

a podnájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že medzi stranami sporu neboli sporné skutkové okolnosti uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom z 15.9.2007 (ďalej len „Zmluva“), uzatvorenie Dodatku č. 1 k tejto Zmluve z 18.12.2007, ukončenie nájomného vzťahu založeného Zmluvou výpoveďou žalobcu z 15.8.2013 ku 31.8.2013, uzatvorenie Zmluvy o kúpe podniku medzi predávajúcim: Y. F. a kupujúcim - žalovaným z 13.9.2007, ktorá je v písomnom vyhotovení na č.l. 149 vrátane Zápisu o prevzatí majetku podniku z č.l. 151. Tieto skutkové okolnosti boli nesporné, u ktorých neexistoval dôvod pochybovať o ich pravdivosti, preto z týchto zhodných tvrdení strán, okresný súd pri svojom meritórnom rozhodnutí vychádzal podľa § 186 ods. 2 CSP.

2. Uplatnené právo na zaplatenie nájomného za prenajatý nebytový priestor zo strany žalobcu nebol rozporovaný žalovaným. Ťažisko v tejto sporovej veci bolo na zvolenej obrane žalovaným, ktorý uplatnil podaním zo dňa 31.8.2015 podľa názoru okresného súdu jednak kompenzačnú námietku a zároveň uskutočnil aj vzájomný návrh tak, ako to vyplynulo z obsahu podania žalovaného zo dňa 31.8.2015. Okresný súd uviedol, že kompenzačnú námietku a vzájomný návrh žalovaný vzniesol v štádiu, keď predmetom konania bolo právo žalobcu na zaplatenie sumy 5.153,89 Eur spolu s úrokom z omeškania. Základom uplatnenej kompenzačnej námietky a vzájomného návrhu žalovaného bola pohľadávka žalovaného voči žalobcovi z titulu zhodnotenia predmetu nájmu, a to prenajatého nebytového priestoru za čas trvania zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v dôsledku realizácie stavebných prác a rekonštrukčných prác na tomto predmete nájmu žalovaným. Uplatnenie tejto obrany žalovaným preto prenieslo dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý bol povinný preukázať výšku tejto uplatnenej pohľadávky voči žalobcovi. To, že bolo na žalovanom dôkazné bremeno, vyplýva aj z uplatnenej hmotno-právnej námietky žalovaným podľa ust. § 152 CSP. Pri posudzovaní tejto námietky žalovaným okresný súd vychádzal zo Zmluvy v znení Dodatku č. 1 k tejto Zmluve, zaoberal sa výpoveďou žalobcu a aplikoval hmotno-právnu úpravu podľa ust. § 667 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Okresný súd poukázal na obsah Zmluvy, a to konkrétne článok IV. bod 8, ktoré zmluvné dojednanie neupravuje záväzok žalobcu ako prenajímateľa v prípade udelenia súhlasu so zmenou predmetu nájmu uhradiť žalovanému náklady zmien vykonaných na predmete nájmu a neupravuje ani písomnú formu udelenia súhlasu so zmenou predmetu nájmu - stavebnou úpravou alebo rekonštrukciou. Schválenie stavebných úprav podľa čl. IV. bod 8 Zmluvy mohlo byť preto zo strany žalobcu žalovanému udelené aj ústne, avšak muselo ísť o schválenie konkrétnej stavebnej úpravy alebo rekonštrukčných prác a nie o výkon údržby alebo bežných opráv, čo zvýraznil okresný súd. Udelenie takéhoto súhlasu prenajímateľa na výkon rekonštrukčných prác alebo stavebných úprav žalovaný v konaní tvrdil (č.l. 160), avšak v konaní spoľahlivo nepreukázal. Žalobca uviedol, že neeviduje žiaden jeho súhlas, ktorý by mal byť udelený žalovanému na rekonštrukčné práce alebo stavebné úpravy v ústnej, ani v písomnej forme. Za tohto stavu bolo potom dôkaznou povinnosťou žalovaného skutočnosť udelenia súhlasu na realizáciu rekonštrukčných prác alebo stavebných úprav predmetu nájmu - prenajatého nebytového priestoru, udelený žalobcom žalovanému spoľahlivo preukázať. Na preukázanie tohto tvrdenia žiadal žalovaný vypočuť ako svedkyňu p. Y. F.. Žalovaný vymedzil, že výsluch svedkyne žiada na okolnosti vykonaných prác na predmete nájmu a k udeleniu súhlasu na ich vykonanie (č.l. 290 spisu). Okresný súd návrh na vykonanie dokazovania zamietol, keďže tento dôkaz by nezvrátil priebežne prijaté závery okresného súdu vyplývajúce z vykonaného dokazovania, kedy okresný súd vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého právo na zaplatenie žalovaným uplatneného zhodnotenia

- protihodnoty podľa ust. § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho zákonníka, teda protihodnoty toho, o čo sa realizáciou stavebných alebo rekonštrukčných prác zvýšila hodnota veci, by v prípade preukázania udelenia súhlasu prenajímateľa s realizáciou rekonštrukčných prác alebo stavebných úprav predmetu nájmu výpoveďou svedkyne p. Y. F., zodpovedalo z hľadiska jeho kvantifikácie rozdielu medzi hodnotou prenajatej veci pri nástupe žalovaného do nájmu a jej hodnotou pri ukončení nájmu. Pretože žalovaný v konaní ani netvrdil a ani nepreukázal, aký bol konkrétny stav predmetu nájmu pri začatí nájmu (žalovaný len vo všeobecnej rovine tvrdil, že prenajatý nebytový priestor nebol spôsobilý na jeho užívanie na účel reštauračnej prevádzky, bol zdevastovaný a schátralý), dokonca sám žalovaný potvrdil, že pri začatí nájmu nebol spísaný preberací protokol (č.l. 160 až 161), a teda nebolo preukázané, aký bol stav predmetu nájmu pri začatí nájmu, a tým jeho hodnotu pri začatí nájmu nie je pri absencii preukázania tohto stavu predmetu nájmu možné porovnať so stavom pri ukončení nájmu, ku ktorému momentu sa viaže preberací protokol podľa č.l. 101 spisu. Tým nebolo možné ani ustáliť pre potreby prípadného znaleckého dokazovania skutkový stav, ktorý by bolo možné znalecky vyhodnotiť v rámci zadanej znaleckej úlohy v súlade s návrhom žalovaného, teda na základe ktorého porovnania by bolo možné určiť rozsah protihodnoty v zmysle § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho zákonníka. Na preukázanie

relevantnej skutočnosti východiskového stavu predmetu nájmu pri začatí nájmu nenavrhoval žalovaný, ktorého v tomto smere ťažilo dôkazné bremeno, žiaden konkrétny dôkaz. K tomuto nesmeroval ani návrh na výsluch svedkyne p. Y. F., v nadväznosti na čo tento návrh na doplnenie dokazovania okresný súd zamietol. Pokiaľ žalovaný označil okruh dôkazných návrhov - výsluch osôb, ktoré navrhol vypočuť ako svedkov, keďže sa malo jednať o osoby, ktoré mali rekonštrukčné práce a stavebné úpravy na predmete nájmu vykonávať v konkrétnom druhu a rozsahu týchto prác, bol zamietnutý i tento dôkazný návrh, pretože výšku protihodnoty v zmysle § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho zákonníka nebolo možné stotožňovať so sumou, ktorú nájomca - žalovaný na rekonštrukčné práce alebo stavebné úpravy vynaložil, pretože nájomca môže požadovať od prenajímateľa podľa úpravy § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho zákonníka len zaplatenie toho, o čo sa vykonaním zmien predmetu nájmu hodnota predmetu nájmu zvýšila ku dňu skončenia nájmu. Z rovnakých dôvodov nepreukazujú výšku žalovaným vznesenej kompenzačnej námietky ani listinné dôkazy predložené žalovaným, a to konkrétne fotodokumentácia na č.l. 154, ktorá zachytáva stav už zrekonštruovaného nebytového priestoru. Pri týchto prijatých záveroch okresný súd poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/119/2015 zo dňa 23.9.2015. Okresný súd poukázal na to, že v stave spornosti ohľadom skutkovej otázky udelenia súhlasu žalobcom žalovanému na vykonanie stavebných úprav alebo rekonštrukčných prác (žalovaný udelenie súhlasu tvrdil a žalobca ho rozporoval), bolo nevyhnutné vzhľadom na obsah dojednania, ktorý vyplýval z čl. IV. bod 8 Zmluvy konštatovať priestor pre aplikáciu ust. § 667 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy pri realizácii zmien na veci bez súhlasu prenajímateľa je nájomca povinný po skončení nájmu uviesť vec do pôvodného stavu na vlastné náklady, v nadväznosti na čo by žalovanému z hľadiska hmotného práva ani právo na zaplatenie protihodnoty v zmysle úpravy § 667 ods. 1 veta štvrtá Občianskeho zákonníka nesvedčilo. Okresný súd konštatoval nedôvodnosť procesnej obrany žalovaného - jeho hmotno-právnej námietky - kompenzačnej námietky, vo väzbe na čo pri zohľadnení procesných dôsledkov uplatnenia takéhoto prostriedku procesnej obrany žalovaného okresný súd žalobe vyhovel tak, ako vyplynulo z výroku III. rozsudku okresného súdu a zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur ako právo na zaplatenie nájomného podľa § 7 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. So splnením tohto záväzku sa žalovaný dostal do omeškania, na základe čoho bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania v zákonnej sadzbe podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.

3. K úplnosti svojich záverov okresný súd poukázal na dôkaz, a to zmluvu o predaji podniku uzavretú medzi predávajúcim p. Y. F. a kupujúcim - žalovaným, ktorá sa nachádza v spise na č.l. 149 spisu, z obsahu ktorého dôkazu dospel k záveru, podľa ktorého žalovaný v konaní nepreukázal dôvodnosť kompenzačnej námietky ani prostredníctvom tohto listinného dôkazu. Žalovaný nepreukázal, že by na základe tejto zmluvy na neho boli prevedené konkrétne pohľadávky p. Y. F. voči žalobcovi zahŕňajúce alebo predstavované právom, ktoré boli uplatnené v rámci kompenzačnej námietky. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní 29.1.2016 uvádzal komplex tvrdení vo vzťahu k osobe právneho zástupcu žalobcu JUDr. Milana Chovanca, tak ako tieto vyplývajú zo zápisnice z pojednávania na č.l. 158, poukázal okresný súd na úpravu podľa § 21 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorá úprava taxatívne vymenúva dôvody, v prípade naplnenia ktorých je advokát povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb. V nadväznosti na toto zákonné ustanovenie, ako aj pri zohľadnení skutočnosti, že právnym zástupcom žalobcu v tejto veci nebol JUDr. Chovanec, ale Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom v Žiline, okresný súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané a ani zistené, že by existoval ktorýkoľvek z dôvodov podľa zákona o advokácii, pre ktorý by právny zástupca žalobcu mal zákonnú povinnosť odmietnuť poskytovanie právnych služieb žalobcovi v tejto veci. Túto argumentáciu žalovaného okresný súd hodnotil ako nedôvodnú.

4. O náhrade trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 2, 256 ods. 2 CSP. Pomerom uplatnenej žalobcovej pohľadávky a okresným súdom vyhovenej, ako aj za vzatia do úvahy čiastočného zastavenia konania, okresný súd pomerom úspešnosti k žalobou uplatnenému nároku vyjadril, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,80%, keď dal do pomeru pohľadávku žalobcu, žalobou uplatnenú v sume 8.089,39 Eur (s vyčíslením úrokov z omeškania) na jednej strane a pohľadávku priznanú žalobcovi ako dôvodne uplatnenú 4.790,65 Eur (s vyčíslením úrokov z omeškania) a sumy 500 Eur, vo vzťahu ku ktorej bolo konštatované procesné zavinenie žalovaného na zastavení konania, tak dospel okresný súd k percentuálnemu vyjadreniu úspechu žalobcu v konaní, ktorý predstavuje 65,40 % a jeho neúspech predstavuje 34,60 % a následne došlo k vyjadreniu čistého úspechu žalobcu v konaní 30,80% (65,40% mínus 34,60%). Okresný súd

k vymedzeniu predmetu žalobného nároku a rozhodnutému poukázal na to, že súčasťou tohto nároku bolo aj úrok z omeškania, ktorý bol vyčíslený k momentu meritórneho rozhodnutia okresného súdu.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku IV., ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,80%. Žalobca poukázal na spôsob vypočítaného pomeru úspechu a neúspechu s tým, že podľa jeho názoru pomer jeho úspechu v konaní bol 69,10 % k pomeru jeho neúspechu v konaní, ktorý bol 30,90%. Žalobca zdôraznil, že väčšina trov konania bola spôsobená zavinením žalovaného, preto žiadal vziať do úvahy dôvod osobitného zreteľa na priznanie trov konania na strane žalobcu v rozsahu 100%, na základe čoho žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zmeniť tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,10%.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie aj žalovaný v podaní zo dňa 20.12.2016. Primárnym odvolacím dôvodom žalovaného bola námietka porušenia práva na spravodlivý proces, keď bolo zrejmé, že voči žalobcovi si uplatnil pohľadávku na zaplatenie sumy 33.193,92 Eur v zmysle v tom čase platného ust. § 98 O.s.p.. Žalobca voči žalovanému uplatňoval pohľadávku na zaplatenie sumy 5.153,89 Eur, po čiastočných späťvzatiach žaloby zostala pohľadávka žalobcu už len na sumu 3.759,84 Eur. Okresným súdom i napriek tomu, že predmetom sporu bola už len suma 3.759,84 Eur, posudzoval obranu žalovaného titulom kompenzačnej námietky naďalej vo výške 5.153,89 Eur, ktorú nakoniec vyhodnotil ako nedôvodnú, a preto bol žalobcovi priznaný nárok na zaplatenie dlžného nájomného, avšak len vo výške 3.759,84 Eur s príslušenstvom. Z dokazovania pritom vyplynulo, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie sumy 1.394,05 Eur, čo je rozdiel medzi 5.153,89 Eur a 3.759,84 Eur, zanikla v dôsledku splnenia, a nie započítaním. Okresný súd potom vylúčil na samostatné konanie pohľadávku žalovaného len vo výške 28.040,03 Eur, avšak žalovaný si vzájomným návrhom uplatnil sumu 33.193,92 Eur, čo je práve o 5.153,89 Eur viac. Ak pohľadávka žalobcu na zaplatenie sumy 1.394,05 Eur zanikla splnením a vo zvyšku, t.j. v sume 3.759,84 Eur bol žalovaný zaviazaný na jej zaplatenie, potom pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vo výške 5.153,89 Eur, ktorá je časťou pohľadávky vo výške 33.193,92 Eur, nemohla zaniknúť v dôsledku započítania. Okresný súd o nej rozhodoval ako o kompenzačnej námietke a keď ju vyhodnotil ako nedôvodnú, to neznamená, že sa jej zaplatenia nemôže žalovaný domáhať naďalej. Kompenzačná námietka je len procesnou obranou a súd o nej nerozhoduje vo výroku rozhodnutia, tzn. že ak sa s ňou okresný súd vysporiadal len v dôvodoch rozsudku, nejedná sa o prekážku veci rozhodnutej. Nebolo preto zrejmé, prečo okresný súd, ak považoval započítanie zo strany žalovaného vo výške 5.153,89 Eur za neúčinné, vylúčil na samostatné konanie už len pohľadávku žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur, keď predmetom samostatného konania by mala byť celá pohľadávka uplatnená voči žalobcovi. Žalovaný zdôraznil, že okresný súd mohol o nároku žalovaného voči žalobcovi ako o kompenzačnej námietke rozhodovať len do výšky 3.759,84 Eur. Ak by ale odvolací súd bol toho názoru, že v prípade rozhodovania súdu o kompenzačnej námietke ide o prekážku veci rozhodnutej, potom mal okresný súd vylúčiť jednoznačne na samostatné konanie sumu 29.434,08 Eur. Na základe uvedeného postupu okresného súdu mal žalovaný na to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a na základe takéhoto rozhodnutia okresného súdu, pokiaľ by došlo k správoplatneniu, by sa žalovaný už nikdy nemohol domáhať voči žalobcovi zaplatenia sumy 5.153,89 Eur.

7. Žalovaný nesúhlasil so skutkovým a právnym záverom okresného súdu, ktorý sa týkal obrany žalovaného v súvislosti s vykonaním rekonštrukčných prác zo strany žalovaného ako nájomcu a výšky zhodnotenia predmetu nájmu v dôsledku rekonštrukčných prác. Žalovaný sa až z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu dozvedel, že okresný súd mal za sporný východiskový stav predmetu nájmu, resp. jeho pôvodný stav, ktorý mal žalovaný svojou činnosťou zhodnotiť. Takýto postup okresného súdu bol v rozpore s § 171 ods. 1 CSP. Žalovaný mal za to, že okresný súd nepostupoval správne, ak nevykonal navrhované dôkazy. Mali byť vypočutí svedkovia, ktorí ak by vypovedali, aké práce boli na predmete nájmu vykonávané počas doby trvania nájmu, jednoznačne by bolo možné odvodiť stav, v akom sa predmet nájmu pred začatím prác nachádzal. Nebolo pravdou tvrdenie okresného súdu, že žalovaný ohľadom východiskového stavu predmetu nájmu nenavrhoval žiadne dôkazy, pretože okresnému súdu bol predložený plán predmetu nájmu zodpovedajúci pôvodnému stavu a následne plán súčasného stavu, s ktorými sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Pokiaľ by okresný súd vykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, tak bol by zistený dôkazný stav, ktorý by sa mohol stať podkladom pre spracovanie znaleckého posudku, ktorého vypracovanie žalovaný navrhoval, čo by jednoznačne viedlo k uneseniu dôkazného bremena na

preukázanie hodnoty, o ktorú sa v dôsledku žalovaným vykonaných prác zvýšila hodnota predmetu nájmu. Rovnako okresný súd nevykonal dôkazy na preukázanie existencie súhlasu s vykonaním rekonštrukčných prác. Okresnému súdu boli predložené viaceré čestné prehlásenia osôb, ktoré pre žalovaného vykonávali rekonštrukčné práce na predmete nájmu, z ktorých vyplýva, že žalobca udelil súhlas na ich vykonanie a s týmto sa okresný súd vôbec nevysporiadal a vychádzal len z toho, že žiaden súhlas nebol daný, čo nebolo pravdou. Okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, keď neprihliadol na čestné prehlásenia, ktoré preukázali súhlas žalobcu s vykonaním rekonštrukčných prác a súčasne nevykonal žalovaným navrhované dôkazy, z ktorých by jednoznačne vyplynul predmetný súhlas žalobcu i rozsah vykonaných rekonštrukčných prác, čo by svedčilo i o pôvodnom stave predmetu nájmu, a tým by bol základ pre ďalšie posudzovanie.

8. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne aplikoval ust. § 667 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záveru okresného súdu by žalovanému nesvedčilo ani právo na zaplatenie protihodnoty v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nevykonal okresný súd žalovaným navrhované dôkazy. Postup okresného súdu podľa názoru žalovaného v tej časti, pokiaľ bol vylúčený vzájomný návrh na samostatné konanie, považoval za nesprávny. Okresný súd sa mal zaoberať vzájomným návrhom žalovaného v tomto konaní, a to v celej výške, nie len čo do výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky. Ak okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, na základe čoho potom dospel k názoru, že žalovaný nemá na protihodnotu za zhodnotenie predmetu nájmu nárok, potom je nutné konštatovať porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Okresný súd svojim postupom zbavil žalovaného práva domáhať sa zaplatenia pohľadávky vo výške 5.153,89 Eur, a preto navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

9. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný do momentu konania a rozhodovania krajským súdom nevyjadril.

10. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 30.01.2017, v ktorom uviedol, že okresný súd jasne vysvetlil dôvod na vylúčenie sumy 28.040,03 Eur na samostatné konanie. Obrana žalovaného, že v súvislosti s uplatnenou obranou započítania tu existuje prekážka res iudicate, neprichádza do úvahy, pretože započítanie pohľadávky žalovaného bolo vyhodnotené ako neúčinné voči pohľadávke žalobcu, to znamená, že žalovaný môže žalovať žalobcu, resp. iné osoby vo výške, ktorú si myslí, že je schopný preukázať. Postup okresného súdu podľa žalobcu bol plne v súlade s § 166 ods. 2 CSP. Rozsudok okresného súdu je zrozumiteľný a preskúmateľný, pričom k vylúčeniu vzájomného návrhu na samostatné konanie došlo z tohto dôvodu, že nebola preukázaná existencia súhlasu žalobcu ako prenajímateľa na výkon stavebných a rekonštrukčných prác na predmete nájmu a súčasne nebola ani preukázaná výška zhodnotenia predmetu nájmu v dôsledku rekonštrukčných prác. Žalovaný pred okresným súdom nepreukázal, že by žalobca udelil súhlas na vykonávanie stavebných úprav, a pokiaľ by takýto súhlas nebol daný, tak žalovaný by mohol mať nanajvýš nárok na hodnotu zhodnotenia predmetu nájmu, čo však ničím nepreukázal, a preto ani tento nárok žalovanému nevznikol. Žalovaný počas celého konania nedokázal preukázať stav predmetu nájmu k začiatku nájomného vzťahu a k jeho ukončeniu, preto okresný súd ani nemal na základe čoho nariadiť znalecké dokazovanie, ak mu chýbali rozhodujúce veličiny na zadanie znaleckej úlohy. Žalovaný nerozporoval pohľadávku žalobcu, súčasne svoju obranu nepreukázal, preto žalobca navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie s výnimkou žalobcom napadnutého výroku IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý výrok žiadal zmeniť tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,10%.

11. K doručenému vyjadreniu žalobcu v podaní zo dňa 30.01.2017 sa žalovaný v okresným súdom poskytnutej lehote 10 dní nevyjadril i napriek postupu okresného súdu, ktorý podanie zo dňa 20.2.2017 (č.l. 377 spisu), doručil žalovanému podľa č.l. 378 spisu dňa 15.03.2017 s možnosťou vyjadrenia sa.

12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 za aplikácie ust. § 365 ods. 2, § 389 ods. 2 bez nariadenia pojednávania a napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., III., IV. zrušil a v tejto zrušenej časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a ust. § 391 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

13. V súvislosti s odvolaním žalovaného je primárne potrebné poukázať na to, že pohľadávka žalobcu, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom okresného súdu vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s príslušenstvom, nebola žalovaným rozporovaná, keďže predstavovala žalobcom uplatňované právo na zaplatenie nájomného za prenajatý nebytový priestor, ktoré právo žalobcu vyplývalo z uzavretej Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 12.9.2007 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom (ďalej len „zmluva“). Podstatným v danej sporovej veci bola obrana žalovaného voči uplatnenému žalobnému nároku, ktorý pôvodne bol žalobou žalobcu vymedzený na sumu 5.653,89 Eur s príslušenstvom ako pohľadávka z titulu nájomného na základe uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Vo vzťahu k tejto pohľadávke žalobcu uskutočnil žalovaný podaním zo dňa 31.08.2015 (č.l. 131 spisu) vzájomný návrh, keď mal za to, že na jeho strane v súlade s ust. § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka je existujúca pohľadávka voči žalobcovi, a to vo výške 33.193,92 Eur, ktorá prestavuje zhodnotenie predmetu nájmu. V rámci vyvolaného odvolacieho konania bolo potom rozhodné a podstatné, aký bol zvolený postup okresným súdom v súvislosti s uplatneným návrhom žalovaného, keď žalovaný ako hlavný odvolací argument zvýrazňoval to, že pri vylúčení vzájomného návrhu žalovaného len na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur s príslušenstvom bol žalovaný zbavený svojho práva domáhať sa zaplatenia pohľadávky voči žalobcovi vo výške 5.153,89 Eur, čo je rozdiel do sumy uplatneného vzájomného návrhu žalovaným na protipohľadávku tvrdenú žalovaným voči žalobcovi vo výške 33.193,92 Eur s príslušenstvom.

14. V čase konania a rozhodovania napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo správne v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu poukázané na ust. § 147 ods. 1, 2, 3, 4 k vzájomnému návrhu uplatnenému žalovaným v podaní zo dňa 31.08.2015 (č.l. 131 spisu). Ďalší postup okresného súdu s vyhodnotením tohto vzájomného návrhu však už krajský súd nemohol považovať za správny, a to jeho rozdelením na započítací prejav žalovaného ako obranu žalovaného a časť uplatnenej vzájomnej žaloby žalovaným ako vzájomný návrh, ktorého časť, a to o zaplatenie 28.040,03 Eur bola vylúčená na samostatné konanie. Vzájomným návrhom žalovaného bola žalovaným tvrdená pohľadávka o zaplatenie sumy vo výške 33.193,92 Eur, a preto táto ako celok mala byť vylúčená na samostatné konanie, pokiaľ okresný súd nezistil dôvody k tomu, aby bola i protipohľadávka žalovaného prejednaná v tomto konaní, ak pohľadávka žalobcu po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie 3.759,84 Eur spolu s príslušenstvom bola nesporná, oproti tomu vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 33.193,92 Eur bol sporný, keď táto suma, ktorá mala predstavovať zhodnotenie predmetu nájmu, bola žalobcom čo do základu aj výšky rozporovaná, na ktorú protipohľadávku tak, ako správne uviedol okresný súd, mal na jej preukázanie dôkaznú povinnosť žalovaný. To, že celý vzájomný návrh žalovaného mal byť vylúčený na samostatné konanie, zakladá aj charakter protipohľadávky žalovaného, a to žalovaným tvrdené zhodnotenie predmetu nájmu, ktoré zhodnotenie má spoločný základ, ktorý si vyžaduje spoločné posudzovanie takejto uplatnenej protipohľadávky žalovaným, keď v časti tejto protipohľadávky o zaplatenie sumy 5.153,89 Eur pri vylúčení časti len vzájomného návrhu žalovaného o zaplatenie 28.040,03 Eur, okresný súd skonštatoval nedôvodnosť obrany žalovaného, jeho hmotno- právnej námietky, kompenzačnej námietky. Naviac, pokiaľ okresný súd posudzoval vzájomný návrh v časti o zaplatenie 5.153,89 Eur ako procesnú obranu žalovaného, jeho hmotno-právnu námietku, kompenzačnú námietku s vyhodnotením ako nedôvodnú, tak túto posudzoval v štádiu, keď predmetom súdneho konania zostala už len pohľadávka žalobcu na zaplatenie sumy 3.759,84 Eur, čo nebolo v súlade so zmyslom a účelom takejto hmotno-právnej námietky, kompenzačnej námietky, pretože tá má smerovať voči uplatnenému právu žalobcu, ktorým uplatneným právom žalobcu bola už len suma 3.759,84 Eur. Ak okresný súd vzájomný návrh žalovaného rozdelil na procesnú obranu žalovaného ako jeho kompenzačnú námietku, tak nebolo možné k predmetu žalobného nároku o zaplatenie 3.759,84 Eur vyhodnocovať kompenzačnú námietku žalovaného v sume, ktorá prevyšovala už zostávajúci žalobný nárok žalobcu, t.j. oproti žalobnému nároku o zaplatenie 3.759,84 Eur, ktorý zostal predmetom súdneho konania a rozhodovania, nemohla byť vyhodnotená ako nedôvodná kompenzačná námietka žalovaného v sume 5.153,89 Eur a rozdiel do vzájomného návrhu 33.193,92 Eur len 28.040,03 Eur vylúčený ako vzájomný návrh na samostatné konanie. Krajský súd uvádza, že ak vzájomný návrh žalovaného okresným súdom bol rozdelený na kompenzačnú námietku a časť vzájomného návrhu vylúčená na samostatné konanie, s takýmto postupom sa nestotožňuje vzhľadom k vyššie uvedenému, ak vzájomný návrh má spoločný základ tvrdený žalovaným. Kompenzačná námietka smeruje iba k nároku a ak tento nie je v celom rozsahu daný alebo je sčasti zaplatený, t.j. zanikol zaplatením, tak potom nie je možné takto nie danú, resp. zaniknutú pohľadávku žalobcu kompenzovať započítacou obranou, keďže takáto pohľadávka buď v celom rozsahu alebo sčasti tu už nie je. Kompenzačná námietka je obranou proti nároku, t.j. že nárok tu musí byť, aby bol spôsobilý kompenzácie.

15. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Podľa ust. § 365 ods. 2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

17. Podľa ust. § 389 ods. 2 CSP, ak sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 2, odvolací súd zruší odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo.

18. Výroková časť I. rozsudku okresného súdu, ktorým sa vylúčil na samostatné konanie vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s príslušenstvom, je rozhodnutím, proti ktorému v zmysle ust. § 357 odvolanie nie je prípustné. Ak proti takémuto výroku I. odvolanie nebolo prípustné, tak za aplikácie ust. § 227 ods. 1 (§ 234 ods. 2 rozsudok okresného súdu v tejto výrokovej časti I. sa jeho doručením sporovým stranám stal právoplatný a pri zistení odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, § 365 ods. 2 CSP, § 389 ods. 2 sa stal predmetom posudzovania odvolacím súdom. Následne bol rozsudok okresného súdu vo výrokovej časti I. v spojení s výrokom III. zrušený a v tejto časti vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, spolu so závislým výrokom IV. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Práve z dôvodu postupu podľa ust. § 389 ods. 2 Krajský súd v Žiline ako súd odvolací zrušil rozhodnutie okresného súdu vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s príslušenstvom, pretože k tejto výrokovej časti III. rozsudku okresného súdu sa viazala okresným súdom posudzovaná kompenzačná námietka, pričom k zrušeniu došlo aj vo výrokovej časti I. o vylúčení na samostatné konanie vzájomného návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur s príslušenstvom, rovnako ktorá výroková časť mala väzbu k okresným súdom vyjadrovanej kompenzačnej námietke žalovaného.

19. Podľa ust. § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

20. V súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením krajský súd uvádza, že okresný súd po vrátení spisového materiálu bude postupovať tak, že vzájomný návrh uplatnený žalovaným celý vylúči na samostatné konanie, s prihliadnutím k tomu, že vzájomný návrh ako taký má spoločný základ, keď žalovaný tvrdí, že je veriteľom pohľadávky voči žalobcovi o zaplatenie 33.193,92 Eur, ktorá predstavuje zhodnotenie predmetu nájmu. O takomto vzájomnom návrhu ako o celom tvrdenom nároku žalovaným je potrebné, aby bolo rozhodované a nie je možné ho rozdeľovať na časti ako kompenzačná námietka a ako vzájomný návrh, naviac, keď pri rozdelenej kompenzačnej námietke okresným súdom oproti už zostatku žalobného nároku 3.759,84 Eur bola posudzovaná časť kompenzačnej námietky žalovaného v sume prevyšujúcej tento zostávajúci nárok žalobcu, a to v sume 5.153,89 Eur, ktorá suma neplnila účel a zmysel kompenzačnej námietky, keď nesmerovala len k výške žalobného nároku, ale tento prevyšovala a dotýkala sa aj časti nároku žalobcu, ktorý už zanikol zaplatením. Krajský súd dopĺňa vzhľadom aj k odôvodneniu napadnutého rozsudku okresného súdu, a to v odseku 22 na str. 9 prvý odsek rozsudku okresného súdu, že samotným obsahom a účelom hmotno-právnej námietky podľa ust. § 152 je oslabenie práva protistrany a uplatneným právom protistrany oproti žalovanému bol žalobca, ktorý po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatňoval už len sumu 3.759,84 Eur s príslušenstvom, t.j. nie sumu 5.153,89 Eur, aby k nej bola vyhodnocovaná námietka kompenzácie žalovaným.

21. Z dôvodu rozhodnutia krajského súdu je potrebné dodať, že vo väzbe na vyslovený záväzný názor pre ďalší postup okresného súdu, z titulu odvolania žalobcu do výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania sa tento nárok na náhradu trov konania dostane do novej procesno-právnej situácie, v ktorej nanovo bude rozhodované o nároku na náhradu trov súdneho konania, za stavu potreby vylúčenia celého vzájomného návrhu žalovaného na samostatné konanie, a to vzájomného návrhu o zaplatenie 33.193,92 Eur. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov súdneho konania bol okresným súdom vzatý za základ správny postup, keď pomernosť úspechu sa vyjadruje k predmetu uplatneného nároku pomerom k výsledku súdneho rozhodnutia, pri ktorom pomere sa zoberú do úvahy aj čiastočné dispozície, a to so

zreteľom, či ide o zavinený postup žalobcu alebo žalovaného, čo sa rovnako premietne do rozhodovania o nároku na náhradu trov súdneho konania, vyjadrením pomernosti úspechu v zmysle ust. § 255 CSP. V rámci súdneho konania tak, ako správne postupoval okresný súd v odôvodnení rozsudku okresného súdu, viažuceho sa k výroku IV. o nároku na náhradu trov konania, sa vyjadrí percentuálny úspech, ako aj neúspech, ktorý sa odpočíta od úspechu a tak sa zistí čistý percentuálny pomer úspešnosti sporovej strany v súdnom konaní, ktorý tvorí základ pre rozhodovanie o výške nároku na náhradu trov súdneho konania.

22. Krajský súd dodáva vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného, ktorý bol uplatňovaný z titulu tvrdenej pohľadávky vzniknutej na strane žalovaného, ktorá má predstavovať zhodnotenie predmetu nájmu, že postup k takémuto druhu nároku bol zo strany okresného súdu správny a to, čo sa týka v rovine jeho hmotno-právneho posúdenia. Zhodnotenie nie je možné stotožňovať so sumou, ktorá bola na predmet nájmu vynaložená, ale zhodnotením sa môže považovať iba to, o čo sa hodnota predmetu nájmu vykonaním rekonštrukčných, prípadne stavebných prác zvýšila v porovnaní stavu k momentu prevzatia predmetu do nájmu ku dňu skončenia nájmu. Krajský súd primerane poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2015, z ktorého vyplýva, že v prípade hodnôt vynaložených na cudziu nehnuteľnosť je pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených finančných prostriedkov, ale rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti pred jej rekonštrukciou a po jej uskutočnení. Krajský súd len primerane poukazuje na tento Nález Ústavného súdu SR, avšak v súvislosti so vzájomným návrhom žalovaného je potrebné tak, ako kládol dôraz okresný súd, vychádzať z uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, v nej dohodnutých podmienkach a z dôkaznej povinnosti žalovaného, ktorý takýto vzájomný návrh uplatňuje.

23. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

24. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

25. V súlade s ust. § 389 ods. 2 a vzhľadom k vyššie zistenému, odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu, a to nielen vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s príslušenstvom, ktorý bol napadnutý odvolaním žalovaného, ale svojim rozhodnutím zrušil aj výrok I., ktorým bol vylúčený na samostatné konanie vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s príslušenstvom, ktorý právoplatný výrok I. rozsudku okresného súdu z titulu, že proti nemu odvolanie nie je prípustné, predchádzal výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s príslušenstvom. K zrušeniu rozhodnutia okresného súdu došlo aj v závislom výroku IV, ktorým bolo rozhodované o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.