Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-149-2021.pdf
PDF · 128.03 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/149/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mestské kultúrno-športové stredisko, príspevková organizácia, so sídlom Litovelská 871, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 35 994 061, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: H. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom H. XXXX/X, XXX XX O. A. P., podnikajúci pod obchodným menom Radoslav Korenčík, s miestom podnikania Revolučná 1171/4, 024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 43 726 909, zastúpenému zástupcom ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, v konaní o zaplatenie 3.759,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/37/2014-737 zo dňa 4. augusta 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/37/2014-737 zo dňa 4. augusta 2021 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.759,84 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 01.09.2013 do 30.06.2014 a s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 01.07.2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom okresný súd rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal pôvodne voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 5.653,89 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 31.12.2011 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzavreli dňa 15.09.2007 Zmluvu o nájme nebytových priestorov. Z dôvodu hrubého porušenia ustanovení zmluvy, a to opakovaného meškania žalovaného s platením nájomného, bola predmetná zmluva vypovedaná zo strany žalobcu a žalovaný bol vyzvaný na úhradu svojich záväzkov z titulu nezaplateného nájomného vo výške 5.653,89 Eur upomienkami zo dňa 22.9.2010, 22.10.2010 a 10.07.2013, na ktoré žalovaný nereagoval. Žalobca predložil listinné dôkazy, a to Zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.09.2007 s Dodatkom č. 1 k tejto zmluve zo dňa 18.12.2008, upomienky č. 1, 2, 3, Výpoveď zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.08.2013, ako aj výpis zo živnostenského registra žalovaného. Podaním zo dňa 06.02.2015 žalobca zobral žalobu späť v časti istiny o zaplatenie sumy 500,- Eur, pretože dňa 30.06.2014 zaznamenal od žalovaného úhradu tejto sumy. O tomto dispozitívnom procesnom návrhu žalobcu okresný súd rozhodol uznesením č.k. 19Cb/37/2014-105 zo dňa 07.04.2015 tak, že konanie zastavil v časti prevyšujúcej nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 5.153,89
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 252,14 Eur od 01.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 500,- Eur od 01.07.2012 do 30.06.2014, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 765,01 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.128,21 Eur od 01.01.2013 do zaplatenia, zo sumy 1.128,21 Eur od 01.04.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.128,21 Eur od 01.07.2013 do zaplatenia, zo sumy 752,14 Eur od 01.10.2013 do zaplatenia.
2. Okresný súd poukázal na podanie žalovaného doručené okresnému súdu dňa 31.08.2015, ktorým žalovaný podal vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 33.193,32 Eur, ktorá predstavovala zhodnotenie predmetu nájmu. Žalovaný vyjadril, že týmto si voči žalobcovi ním uplatnený nárok započítava svojou pohľadávkou vo výške 33.193,32 Eur a domáha sa tak voči žalobcovi zaplatenia sumy 28.040,03 Eur s príslušenstvom. Žalovaný uviedol, že počas trvania nájmu so súhlasom žalobcu vykonal rozsiahlu rekonštrukciu predmetu nájmu. Žalovaný započítava na žalobcom uplatnený nárok svoju pohľadávku 33.193,92 Eur a v časti, v ktorej táto prevyšuje žalobcom uplatnenú pohľadávku, uplatňuje vzájomný návrh, ktorým navrhuje žalobcu zaviazať na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 28.040,03 Eur od 31.08.2015 až do zaplatenia.
3. Okresný súd Žilina vo veci samej pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 19Cb/37/2014-342 zo dňa 11.10.2016 v spojení s opravným uznesením zo dňa 02.08.2017 a to tak, že vylučuje na samostatné konanie vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.040,03 Eur od 31.08.2015 do zaplatenia a na zaplatenie náhrady trov konania o vzájomnom návrhu žalovaného (I. výrok), zastavuje konanie v časti prevyšujúcej právo žalobcu na zaplatenie sumy 3.759,84 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 01.09.2013 do 30.06.2014 a spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 01.07.2014 až do zaplatenia (II. výrok), žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 01.09.2013 do 30.06.2014 a spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 01.07.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (III. výrok), žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,80 % (IV. výrok). Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 13Cob/182/2017 zo dňa 18.04.2018 tak, že rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 37/2014-342 zo dňa 11.10.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 19Cb/37/2014-385 zo dňa 02.08.2017 - vo výrokoch I., ktorým okresný súd vylúčil na samostatné konanie vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 28.040,03 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.040,03 Eur od 31.08.2015 do zaplatenia a na zaplatenie náhrady trov konania o vzájomnom návrhu žalovaného, - vo výroku III., ktorým je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.259,84 Eur od 01.09.2013 do 30.06.2014 a spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.759,84 Eur od 01.07.2014 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, - vo výroku IV., ktorým žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30,80 % zrušil a v tejto zrušenej časti vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením č.k. 2Obdo/1/2019-531 zo dňa 24.10.2019 a dovolanie odmietol s tým, že žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
5. Okresný súd uviedol, že vzhľadom k rozhodnutiu odvolacieho súdu, Krajského súdu v Žiline uznesením č.k. 19Cb/37/2014-551 zo dňa 23.04.2020 vylúčil vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa domáha proti žalobcovi zaplatenia sumy 33.193,92 Eur s príslušenstvom na samostatné konanie, ktoré je vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb 77/2020. Z tohto dôvodu predmetom sporu pred okresným súdom zostala žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 3.759,84 Eur s príslušenstvom.
6. Okresný súd po vykonaní pojednávania, vykonaní dokazovania a za aplikácie ustanovení Čl. 6 ods. 1, Čl. 8, § 186 ods. 2, § 470 ods. 2 prvá veta CSP, ust. § 663, § 671 ods. 1, § 720 Občianskeho zákonníka, rozhodných ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Z.z.“), zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), ust. § 261 ods. 6, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., a to všetko za aplikácie ust. § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru o opodstatnenosti žalobcovho nároku.
7. Okresný súd mal preukázané, že medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bol založený záväzkovo-právny vzťah na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.09.2007 v znení Dodatku č. 1. Právna úprava nájmu a podnájmu nebytových priestorov je síce zaradená do Občianskeho zákonníka, a to v ust. § 720, ktorý však odkazuje na úpravu obsiahnutú v osobitnom právnom predpise, ktorým je zákon č. 116/1990 Zb.. Uzavretím zmluvy o nájme nebytových priestorov bol dohodnutý predmet nájmu, podľa ktorého žalobca ako prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi na dočasné užívanie nebytové priestory - miestnosť č. 34 o výmere 64 m2, spoločné priestory 25,8 m2 za účelom zariadenia reštaurácie. Výška nájmu bola dojednaná v článku II zmluvy, pričom Dodatkom č. 1 zo dňa 18.12.2008 sa zmenil článok II zmluvy tak, že nájomca je povinný platiť za nájom nebytových priestorov a služby spojené s jeho užívaním sumu vo výške 376,07 Eur mesačne, a to podľa splátkového kalendára. Podľa čl. V bodu 1 zmluvy táto bola uzatvorená s účinnosťou od 16.09.2007 na dobu neurčitú. Tieto skutočnosti žalovaný nerozporoval. Zo strany žalobcu ako prenajímateľa bola daná žalovanému ako nájomcovi výpoveď zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to Výpoveďou zo dňa 15.08.2013, v ktorej žalobca poukázal na ustanovenia čl. V bod 3 zmluvy, keď dôvodom ukončenia zmluvy bolo opakované meškanie s platením nájomného, a tak zánik zmluvy ku dňu 31.08.2013. Žalobca si uplatnil voči žalovanému (po dvoch dispozitívnych procesných návrhoch žalobcu - čiastočných späťvzatiach, o ktorých bolo už právoplatne rozhodnuté okresným súdom) nezaplatené nájomné za prenajatý nebytový priestor vo výške 3.759,84 Eur s príslušenstvom.
8. Okresný súd poukázal na procesnú obranu žalovaného, ktorá spočívala v dvoch bodoch, a to jednak v uplatnení jeho vzájomnej žaloby, podaním zo dňa 31.08.2015, keď žalovaný mal za to, že na jeho strane v súlade s ust. § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka je existujúca pohľadávka voči žalobcovi, ktorá predstavuje zhodnotenie predmetu nájmu. V ďalšom bode procesná obrana spočívala v tom, keď namietal neplatnosť Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.09.2007 v znení Dodatku č. 1, jej rozpor so zákonom č. 138/1991 Zb.. Okresný súd z predložených listinných dôkazov mal preukázané, že mestské zastupiteľstvo v Kysuckom Novom Meste svojím uznesením č. 6/2002 zriadilo príspevkovú organizáciu s názvom: Mestské kultúrno - športové stredisko, so sídlom Dom kultúry, ul. Litovelská 871, Kysucké Nové Mesto tak, ako to vyplynulo zo zriaďovacej listiny zo dňa 16.07.2002. Mestské zastupiteľstvo v Kysuckom Novom Meste v zmysle schválenej zriaďovacej listiny vydalo dňa 01.08.2002 štatút, v ktorom podľa článku I tohto štatútu: Mestské kultúrno - športové stredisko je príspevková organizácia mesta Kysucké Nové Mesto, je kultúrno - spoločenské a športové zariadenie, ktoré spravuje majetok mesta Kysucké Nové Mesto. Podľa článku VII bodu 3 písm. a) štatútu, Mestskému kultúrno - športovému stredisku sa zverujú do správy tieto objekty: a) Dom kultúry v Kysuckom Novom Meste. Podľa článku VII bod 4 štatútu priestory spravovaných objektov môže Mestské kultúrno - športové stredisko prenajímať iným organizáciám, inštitúciám, politickým stranám a hnutiam, fyzickým osobám podľa príslušných predpisov, ktoré upravuje vzájomná dohoda, resp. iné platné právne predpisy o prenajímaní nebytových priestorov a o zmluvných cenách. Podľa Zásad hospodárenia s majetkom mesta a majetkom štátu zo dňa 19.12.1991 (tieto zásady boli zrušené Zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Kysucké Nové Mesto zo dňa 09.09.2008), § 2 týchto zásad, majetkom mesta sú: a) veci, ktoré prešli z majetku SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia Mestskému národnému výboru v KNM a ONV v Čadci ku dňu 24.11.1990, b) veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám, ku ktorým prešlo podľa zákona č. 518/1990 Zb. zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na mesto, c) veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej správy, d) historické radnice, e) nehnuteľnosti, ku ktorým patrilo ku dňu 24.11.1990 právo hospodárenia STAVOINVESTE a bývalému ONV v Čadci, f) majetkom mesta sú i súvisiace majetkové práva, g) veci a majetkové práva nadobudnuté podľa Hospodárskeho zákonníka, Občianskeho zákonníka a iných osobitných predpisov. Podľa § 6 bodu 1 a 2 týchto zásad (správa majetku mestskými podnikmi a organizáciami), mesto môže zveriť svoj majetok do správy mestským podnikom, ktoré založilo alebo zriadilo. Obdobne prechádzajú na organizácie i súvisiace majetkové práva a záväzky. Pod správou mestského majetku sa rozumie oprávnenie majetok držať, užívať, brať úžitky, nakladať s ním v súlade so zákonom č. 138/10991 Zb., týmito zásadami a štatútom, mesta.
9. Okresný súd mal za preukázané, že žalobca je príspevková organizácia mesta. Žalobca bol oprávnený spravovať majetok mesta, ktorý mu bol zverený do správy. Objekty, nehnuteľnosti, ktoré žalobcovi boli zverené do správy, mal právo prenajímať iným fyzickým, právnickým osobám. Žalobcovi bol zverený do správy aj Dom kultúry v Kysuckom Novom Meste (ktorého vlastníkom je mesto Kysucké Nové
Mesto). Podľa Zásad hospodárenia s majetkom mesta a majetkom štátu zo dňa 19.12.1991 a štatútu zo dňa 01.08.2002 bol žalobca oprávnený prenajímať nehnuteľnosť - Dom kultúry v Kysuckom Novom Meste (priestory v tejto nehnuteľnosti), ktorú mal v správe iným osobám a ktorá nehnuteľnosť bola aj predmetom Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.09.2007. Vzhľadom k týmto listinám nebol potrebný na uzavretie zmluvy o nájme nebytových priestorov súhlas, schválenie mestského zastupiteľstva, resp. podpis primátora. Okresný súd na okraj poznamenal, že toto by sa vyžadovalo, ak by išlo o prenájom nehnuteľného majetku na dobu nájmu nad 5 rokov, a to až pri uzatváraní zmlúv podľa Zásad hospodárenia a nakladania s majetkom mesta zo dňa 09.09.2008.
10. K procesnej obrane žalovaného, ktorý namietal neplatnosť Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.09.2007 (nájom za účelom zriadenia reštaurácie) pre jej rozpor so zákonom č. 138/1991 Zb., a to konkrétne s poukazom na ust. § 7a a účelové určenie majetku, ktorý by mal slúžiť na výchovno- vzdelávací proces v oblasti vzdelávania a na zabezpečenie sociálnej pomoci a zdravotnej starostlivosti, okresný súd túto obranu žalovaného posúdil ako neopodstatnenú. Podľa § 7a zákona č. 138/1991 Zb. obec je povinná zachovať účelové určenie majetku, ktorý nadobudla podľa ust. § 2b ods. 1 a § 2c, ktorý ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec slúžil na výchovno-vzdelávací proces v oblasti vzdelávania, výchovy a činnosti s nimi bezprostredne súvisiacej a na zabezpečenie sociálnej pomoci a zdravotnej starostlivosti. Okresný súd poukázal na to, že nemal z predložených listinných dôkazov preukázané, že tento majetok, nehnuteľnosť - Dom kultúry v Kysuckom Novom Meste slúžil ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na mesto - na dané účely, na výchovno-vzdelávací proces, resp. na zabezpečenie sociálnej pomoci, zdravotnej starostlivosti. Okresný súd nemal žiadnym spôsobom preukázané, že majetok vo vlastníctve mesta, ktorý bol daný do správy žalobcovi, by slúžil na uvedené účely. Zdôraznil, že podľa zákonnej úpravy sa vyžaduje splnenie dvoch podmienok, a to musí ísť o majetok obce (mesta), ktorý nadobudla podľa ust. § 2b ods. 1 a § 2c zákona č. 138/1991 Zb. a ktorý zároveň tento majetok ku dňu prechodu na obec slúžil na východno-vzdelávací proces v oblasti vzdelávania, výchovy a na zabezpečenie sociálnej pomoci, zdravotnej starostlivosti. Okresný súd nemal preukázané, že by išlo o majetok, ktorý malo mesto nadobudnúť z majetku Slovenskej republiky podľa ust. § 2b ods. 1, resp. § 2c zákona č. 138/1991 Zb.. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že ide o takýto majetok a takéto účelové určenie majetku, uvedené žiadnym spôsobom okresnému súdu nepreukázal, neprodukoval žiadne ďalšie dôkazy.
11. Okresný súd dospel k záveru, že Zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom zo dňa 15.09.2007 v znení dodatku bola platne dojednaná. Zmluva bola ukončená ku dňu 31.08.2013. Žalobca si žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na nezaplatené nájomné za prenajatý nebytový priestor vo výške 3.759,84 Eur z titulu tohto platne uzatvoreného zmluvného vzťahu. Pohľadávka žalobcu predstavovala nezaplatené nájomné za rok 2012 vo výške 1.501,28 Eur a nezaplatené nájomné za rok 2013 (január až august) vo výške 3.008,56 Eur, po čiastočných úhradách (v sume 500,- Eur dňa 30.06.2014 a v sume 250,- Eur dňa 16.08.2013), výška uplatneného dlžného nájomného tak predstavovala sumu 3.759,84 Eur. Špecifikáciu pohľadávky učinil žalobca po zohľadnení zrealizovaných úhrad zo strany žalovaného tak, ako to vyplynulo z podania žalobcu zo dňa 26.04.2016 a jeho príloh, z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 11.10.2016. Okresný súd uviedol, že podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 26.04.2016 spolu s prílohami bolo doručované žalovanému a tento k obsahu tohto podania nevzniesol žiadne konkrétne námietky, neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia. Pohľadávku žalobcu okresný súd považoval za nespornú tak, ako to vyjadril v odseku 42. odôvodnenia svojho rozsudku, keďže žalovaný túto pohľadávku kompenzoval s pohľadávkou žalobcu, ktorá bola predmetom konania. Okresný súd poznamenal, že za irelevantnú považoval aj námietku žalovaného o neprimeranosti výšky nájomného vznesenú právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní konanom dňa 02.10.2020. V zmluve o nájme nebytových priestorov v znení dodatku si zmluvné strany dojednali zmluvné podmienky, dohodli sa na výške nájomného, súhlasili s obsahom zmluvy, dodatku, na znak čoho zmluvu podpísali. Žalovaný sa dovtedy nevyjadroval k samotnej výške nájomného, dokonca sám sa vyjadril, potvrdil, že aj iní nájomcovia platili takéto nájomné.
12. Podľa výsledkov dokazovania okresný súd mal preukázané, že žalovaný svoj záväzok zo zmluvy nesplnil, neuhradil riadne a včas dohodnuté nájomné za rok 2012 a za rok 2013 (za mesiace január až august) spolu vo výške 3.759,84 Eur. Okresný súd mal v konaní preukázanú skutkovú a právnu dôvodnosť nároku, a preto žalobe vyhovel a žalobcovi priznal z titulu neuhradeného nájomného sumu 3.759,84 Eur. Okresný súd podľa zmluvných podmienok, vyjadrených v zmluve o nájme nebytových
priestorov v znení dodatku č. 1 mal za zistené, že žalovaný bol povinný platiť za nájom nebytových priestorov a služby spojené s jeho užívaním mesačne sumu 376,07 Eur do desiateho dňa v mesiaci. Ak žalovaný nezaplatil mesačné nájomné v tomto dojednanom čase, s každým nezaplateným mesačným nájmom sa dostal do omeškania jedenástym dňom príslušného kalendárneho mesiaca. Pokiaľ si ale žalobca uplatnil úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 4.259,84 Eur až od 01.09.2013 do 30.06.2014 (dlžné nájomné ku dňu ukončeniu zmluvného vzťahu predstavovalo výšku 4.259,84 Eur, dňa 30.06.2014 žalovaný uhradil sumu 500,- Eur) a úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.759,84 Eur (z dlžnej sumy nezaplateného nájomného) až od 01.07.2014 do zaplatenia, preto okresný súd priznal žalobcovi okrem sumy 3.759,84 Eur, s poukazom na ust. § 216 ods. 1 CSP aj uplatnené úroky z omeškania v súlade s ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka.
13. O nároku na náhradu trov súdneho konania okresný súd rozhodol za aplikácie ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP. Po zohľadnení žalobou uplatneného nároku, dispozitívnych úkonov žalobcu, okresný súd vyjadril úspech žalobcu vo výške 67% a úspech žalovaného 33%, preto čistý úspech žalobcu predstavuje 34%, v ktorej výške rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov súdneho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
14. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný podaním zo dňa 07.09.2021 (č.l. 762 spisu). Žalovaný v odvolaní poukázal na odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žalovaný nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý považoval pohľadávku žalobcu za nespornú, keďže žalovaný tvrdenú pohľadávku žalobcu kompenzoval. Podľa žalovaného okresný súd nesprávne aplikoval ust. § 667 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pretože v dôsledku takého rozhodnutia by žalovanému nesvedčilo ani právo na zaplatenie protihodnoty a pre aplikáciu tejto protihodnoty neboli vykonané žiadne navrhované dôkazy. Žalovaný poukázal na to, že postup okresného súdu, ktorým tento nárok v časti vylúčil na samostatné konanie, hodnotil ako nesprávny, pretože podľa názoru žalovaného sa okresný súd mal zaoberať vzájomným návrhom v tomto konaní, a to v celej výške, nielen čo do výšky žalobcom uplatnenej pohľadávky. Ak okresný súd na návrh žalovaného nevykonal dokazovanie, potom je nutné konštatovať porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný bol názoru, že okresný súd dôkazy ním navrhované nemal záujem vykonávať a pohľadávku vylúčil na samostatné konanie. Takýmto postupom zbavil žalovaného práva domáhať sa zaplatenia pohľadávky voči žalobcovi v pôvodne uplatňovanej výške 5.153,89 Eur. V prípade vykonania dôkazov navrhnutých žalovaným, by žalovaný mal možnosť preukazovať ním uplatnenú pohľadávku voči žalobcovi, čo by v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žaloby žalobcu a k priznaniu žalovaným uplatňovanej pohľadávky. Ku kompenzačnej námietke, ktorú vzniesol, žalovaný uviedol, že je procesnou obranou, o ktorej okresný súd nerozhoduje vo výroku rozhodnutia. Predmetom samostatného konania mala byť celá pohľadávka žalovaného uplatnená voči žalobcovi. Žalovaný poukázal na ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému ako sporovej strane, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhované dôkazy. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, s priznaním náhrady trov súdneho konania.
15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 23.09.2021 (č.l. 771 - 772 spisu). Žalobca navrhol rozsudok potvrdiť s priznaním nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu, avšak pokiaľ ide o výrok o nároku na náhradu trov súdneho konania, žalobca sa v tejto časti nestotožnil s rozsudkom okresného súdu. I napriek uvedenému odvolanie nepodal. Žalobca sa stotožnil so záverom okresného súdu, že jeho pohľadávka, spočívajúca v povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.759,84 Eur spolu s príslušenstvom nebola žalovaným rozporovaná. Predstavovala žalobcom uplatňované právo na zaplatenie nájomného za prenajatý nebytový priestor, ktoré právo žalobcu vyplývalo z platne uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Žalobca sa rovnako stotožnil s názorom okresného súdu, že výška nájmu bola dojednaná v článku II zmluvy, ktorú medzi sebou uzavreli žalobca a žalovaný v zmysle Dodatku č. 1 zo dňa 18.12.2008, ktorým sa zmenil článok II zmluvy tak, že nájomca je povinný platiť za nájom nebytových priestorov a služby spojené s jeho užívaním sumu vo výške 376,07 Eur mesačne, a to vždy do 10. dňa v mesiaci. Tieto skutočnosti neboli sporné, žalovaný ich nepoprel, nerozporoval. Podľa žalobcu okresný súd zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 191 a nasl. ustanovenia CSP a dospel
ku správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Žalovaný ako odvolateľ neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal. Odvolanie žalovaného žalobca nepovažoval za dôvodné, preto žiadal rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť.
16. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 28.09.2021 (č.l. 778 spisu) bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručené žalovanému prostredníctvom zástupcu, s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 10 dní, ktorú možnosť žalovaný do momentu konania a rozhodovania krajským súdom nevyužil.
17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaného a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za akceptovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/149/2021-783 zo dňa 24.01.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 08.02.2022 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
19. Primárne krajský súd k odvolacím dôvodom žalovaného, obsiahnutým v podanom odvolaní zo dňa 07.09.2021, uvádza, že ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný. Základom rozhodnutia krajského súdu je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi vyjadrenými okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré vyjadril okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a s ktorými sa stotožňuje, pretože je postačujúce na ne len odkázať. Krajský súd i napriek aplikácii ust. § 387 ods. 2 CSP v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, obsiahnutým v podanom odvolaní zo dňa 07.09.2021 uvádza nasledovné závery.
20. Pre konanie okresného súdu, výsledkom ktorého bol odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok okresného súdu, bolo okrem iného určujúce aj zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/182/2017-398 zo dňa 18. apríla 2018, ktorým bol pôvodne vydaný rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 37/2014-342 zo dňa 11.10.2016, v spojení s opravným uznesením č.k. 19Cb/37/2014-385 zo dňa 2.8.2017 vo výrokoch I., III., IV. zrušený a v tejto časti vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd zákonným postupom konal, pokiaľ v rámci nového rozhodovania vychádzal z tohto zrušujúceho uznesenia krajského súdu, a tým dôsledne aplikoval ust. § 391 ods. 2 CSP, t.j. keď vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu.
21. Krajský súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom okresného súdu, vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza, že okresný súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s obranou žalovaného o neplatnosti Zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej dňa 15.9.2007 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom (ďalej len „Zmluva o nájme“). Okresný súd konštatoval platnosť Zmluvy o nájme, na základe ktorej žalobca uplatnil nájomné. K dôvodom konštatovanej platnosti Zmluvy o nájme z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP krajský súd odkazuje na odsek 43., 44., 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožňuje. Pokiaľ právne relevantným spôsobom okresný súd konštatoval platnosť Zmluvy o nájme, tak bol daný zmluvný základ pre žalobcov nárok na zaplatenie nájomného. Ak tomuto zmluvnému nároku na nájomné okresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel, vrátane príslušenstva, a to úroku z omeškania, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené.
22. V konaní pred okresným súdom žalovaný okrem námietky neplatnosti Zmluvy o nájme namietal pohľadávku žalobcu z titulu kompenzácie, ktorú žalovaný uplatnil voči žalobcovi v danom súdnom konaní námietkou započítania voči žalobcovej pohľadávke a v rozsahu prevyšujúcom žalobcovu pohľadávku išlo o vzájomný návrh žalovaného. Tvrdeným nárokom žalovaného bolo zaplatenie sumy 33.193,92 Eur s príslušenstvom, ktorá predstavuje podľa žalovaného jeho pohľadávku voči žalobcovi z titulu
zhodnotenia predmetu nájmu. Žalovaný v odvolaní namietal, že ak okresný súd v rámci tohto konania neposudzoval obranu žalovaného o jeho protipohľadávke voči žalobcovmu nároku, nevykonal k tejto obrane žalovaného dôkazy, tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ani tento odvolací dôvod žalovaného krajský súd nehodnotil ako relevantný.
23. Z výsledkov dokazovania bolo zrejmé, že žalobcova pohľadávka na nájomné bola opodstatnená, preukázaná čo do základu, ako aj výšky, oproti čomu žalovaným uplatnená obrana v tvrdení pohľadávky o zhodnotení predmetu nájmu v sume 33.193,92 Eur s príslušenstvom nebola žalobcom akceptovaná. Inými slovami vyjadrené krajským súdom, žalobcom uplatnená pohľadávka na nájomné bola podľa výsledkov dokazovania preukázaná ako pohľadávka, ktorá mala zmluvný základ v Zmluve o nájme, t.j. čo do základu išlo o preukázanú pohľadávku a čo do výšky v konečnom dôsledku aj akceptovanú žalovaným, ak voči nároku žalobcu na zaplatenie nájomného žalovaný žiadal kompenzovať ním tvrdenú pohľadávku o zaplatenie sumy 33.193,92 Eur s príslušenstvom, ktorá mala žalovanému vzniknúť z titulu zhodnotenia predmetu nájmu. Z uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/37/2014-551 zo dňa 23. apríla 2020, právoplatného a vykonateľného dňa 04.05.2020 vyplynulo, že okresný súd vzájomnú žalobu žalovaného zo dňa 31.08.2015, ktorou sa domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 33.193,92 Eur s príslušenstvom, vylúčil na samostatné konanie, za aplikácie ust. § 147 ods. 1 až 4 CSP. V tomto uznesení okresný súd skonštatoval, že neboli splnené podmienky na spoločné prejednanie veci v jednom spore, pokiaľ žalobca uplatnil žalobou zaplatenie dlžného nájomného, čo dodáva krajský súd, ktoré dlžné nájomné bolo nesporné, čo do základu ako aj výšky, voči ktorému žalovaný vzájomnou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy, ktorá má zodpovedať zhodnoteniu predmetu nájmu voči žalobcovi, čo bolo nárokom rozporovaným žalobcom. Ak okresný súd uznesením č.k. 19Cb/37/2014-551 zo dňa 23. apríla 2020, právoplatným dňa 04.05.2020, vzájomnú žalobu žalovaného vylúčil na samostatné konanie so záverom, že neboli splnené podmienky na spoločné prejednanie veci v jednom spore, tak týmto postupom za aplikácie ust. § 147 ods. 4 CSP nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Naopak, týmto postupom okresného súdu podľa krajského súdu bol aplikovaný základný princíp vyplývajúci z Čl. 17 CSP, v zmysle ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Vylúčením vzájomného návrhu žalovaného na samostatné konanie okresný súd postupoval tak, aby bola vec žalobcu o zaplatenie nájomného čo najrýchlejšie a bez zbytočných prieťahov prejednaná a rozhodnutá a súčasne v samostatnom konaní tak rovnako bude môcť byť aplikovaný základný princíp vyplývajúci z Čl. 17 CSP, a to, čo najhospodárnejšie prejednanie tvrdenej pohľadávky žalovaného. V tomto vylúčenom samostatnom konaní budú vykonávané dôkazy sporových strán, za aplikácie ust. § 185 ods. 1 CSP, a preto nemohol byť relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý namietal, že vo vzťahu k jeho tvrdenej pohľadávke o zhodnotení predmetu nájmu okresný súd v danom konaní nevykonal dôkazy označené žalovaným, ktorým postupom podľa žalovaného malo byť porušené právo na spravodlivý proces. Ak žalovaným tvrdená pohľadávka voči žalobcovi bola vylúčená na samostatné konanie, tak nebolo dôvodu, aby okresný súd v rámci tohto konania, predmetom ktorého bola pohľadávka žalobcu o zaplatenie nájomného, vykonával dôkazy označené žalovaným, vzťahujúce sa k jeho vzájomnému návrhu, predmetom ktorého bola tvrdená pohľadávka zhodnotenia predmetu nájmu vo výške 33.193,92 Eur. Naviac, krajský súd dodáva, že okresný súd pri vylúčení vzájomného návrhu žalovaného na samostatné konanie vychádzal zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/182/2017 zo dňa 18. apríla 2018, odsek 20. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia, ktorým postupom dôsledne rešpektoval aj ust. § 391 ods. 2 CSP.
24. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je aj právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/50/2020). Namietaný procesný postup okresného súdu žalovaným v ním podanom odvolaní, ktorým jeho vzájomný návrh bol vylúčený na samostatné konanie, nebol považovaný krajským
súdom za postup smerujúci k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. V samostatnom konaní žalovaný ako sporová strana bude uplatňovať svoje práva, t.j. nedošlo k takému postupu zo strany okresného súdu, že by sa žalovanému znemožnila realizácia procesných práv v takej intenzite a miere, že by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
25. Krajský súd v zhrňujúcom závere uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je skutkovo, ako aj právne správnym súdnym rozhodnutím, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v spojení aj so závislým výrokom o náhrade trov súdneho konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
26. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.