Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 124/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť T. N., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky v spojení s a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2010 doručená sťažnosť T. N., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

J. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods.

1 a 2 (ďalej len „“) v spojení s a

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. mája 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v S. (ďalej len

„obvodný pozemkový úrad“) rozhodnutím č. 200/2005-S.-P-JPÚ- z 2.

mája 2007 podľa o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) schválil

projekt jednoduchých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia S. z dôvodu, že

došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch v obvode pozemkových

úprav.

Sťažovateľka uviedla, že „jednoduché pozemkové úpravy povolené podľa zákona

č. v okolnostiach prípadu mali za následok zásah do vlastníckych práv

sťažovateľky. Pôvodné pozemky sťažovateľke odňali a pridelili jej nové pozemky podľa

Nové pozemky boli na základe Projektu JPÚ sťažovateľke vymerané

a pridelené tak, že časť z nich sa nachádza v okrajovej oblasti obvodu jednoduchých

pozemkových úprav a časť nových pozemkov je dokonca určená ako spoluvlastnícky podiel

k lesnému pôdnemu fondu. V procese jednoduchých pozemkových úprav nedošlo k úplnému

sceleniu pozemkového vlastníctva a k vymeraniu jednej parcely vo výlučnom vlastníctve

sťažovateľky, ale k opätovnému rozdrobeniu jej vlastníctva.“.

Označené rozhodnutie obvodného pozemkového úradu napadla sťažovateľka

odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský pozemkový úrad v Trnave (ďalej len „krajský

pozemkový úrad“) rozhodnutím č. KPÚ-B2007/00280 z 20. júla 2007 tak, že potvrdil

rozhodnutie obvodného pozemkového úradu z 2. mája 2007. Následne sa sťažovateľka

žalobou v správnom súdnictve domáhala zrušenia označeného rozhodnutia krajského

pozemkového úradu, ktorú Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zamietol, a to

rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2009.

Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s označeným rozsudkom krajského súdu, pričom

v tejto súvislosti poukazuje v sťažnosti okrem iného na skutočnosť, že „schvaľovanie

jednotlivých etáp konania vo veci jednoduchých pozemkových úprav kvalifikovanou

dvojtretinovou väčšinou je porušením zásady rovnosti účastníkov konania a má za to, že

prvostupňový súd nesprávne vykladal a aplikoval v tomto smere ustanovenie § 4 ods. 2

správneho poriadku... Bolo známe, že bol vyhotovený územný plán obce S., v ktorom sa ráta

s pozemkami v blízkosti obce, ktoré pripadli v rámci rozdeľovacieho plánu do vlastníctva

väčšinového vlastníka M., a. s., ktorý je ako jeden z účastníkov jednoduchých pozemkových

úprav neodôvodnene zvýhodnený oproti ostatným menšinovým účastníkom... Prvostupňový

súd v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol, v čom spočíva rozvoj vidieka pri realizácii

zámerov väčšinového vlastníka a ako bol naplnený verejný záujem.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľky na

súdnu ochranu tým, že preskúmal, ako orgány verejnej správy v sťažovateľkinej veci

uplatnili zákon, ktorý sa rozhodli uplatniť, ale nepreskúmal, či orgány verejnej správy voči

sťažovateľke uplatnili „správny“ zákon, t. j. zákon, ktorý je prameňom práva v okolnostiach

prípadu.

Orgány verejnej správy vykonali jednoduché pozemkové úpravy postihujúce

sťažovateľku na jej vlastníckom práve podľa

v znení neskorších predpisov, teda z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych

a užívacích pomeroch v obvode pozemkových úprav. Orgány verejnej správy nepriznali

právny význam ustanoveniu v znení neskorších predpisov,

ktorý vymedzuje účel zákona.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „jednoduché pozemkové úpravy sa

v okolnostiach prípadu vykonali za účelom scelenia pozemkov pre realizáciu zámeru

výstavby rekreačného zariadenia vrátane Golfparku“.

Sťažovateľka nesúhlasí s kvalifikáciou tohto zámeru „ako projektu vo verejnom

záujme identifikovanom podľa v znení neskorších predpisov.

Ustanovenie je taxatívne, nemožno ho interpretovať

a aplikovať ako demonštratívne vymedzenie účelu pozemkových úprav. Sceľovanie

pozemkov podľa slúži na potreby poľnohospodárskej výroby alebo

pre potreby lesného hospodárstva. Stavebné projekty ani potreby rekreácie či športu nie sú

súčasťou verejných záujmov podľa Uplatnenie tohto zákona ako

právneho základu pre jednoduché pozemkové úpravy uskutočnené za účelom výstavby

rekreačného zariadenia má povahu predstieraného uplatnenia práva, ktoré je nezlučiteľné

so zásadami materiálneho právneho štátu.“.

Ďalej sťažovateľka tvrdí, že «odôvodnenie zlučiteľnosti jednoduchých pozemkových

úprav s ustanovením v znení neskorších predpisov

a odôvodnenie, čím účel jednoduchých pozemkových úprav „je možné subsumovať pod

rozvoj vidieka“ v okolnostiach prípadu predstavuje právne a skutkovo relevantnú otázku.

Najvyšší súd SR vo veci konal arbitrárne, keď citovanú námietku

sťažovateľky úplne ignoroval.».

Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu

ochranu „aj po tretí krát, keď uplatnil všeobecné akademické úvahy bez väzby na okolnosti

prípadu pri skúmaní podstatnej ústavnej podmienky verejného záujmu...

Uplatnením abstraktnej úvahy namiesto práce s konkrétnymi skutočnosťami sa

Najvyšší súd SR dopustil štvrtej arbitrárnosti, ktorou znovu porušil základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu...“.

Za nedostatok konania majúci za následok porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru sťažovateľka považuje aj postup

najvyššieho súdu v konaní sp. zn. , keď sa «s otázkou právneho významu

späť vzatia „námietky proti projektu jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. v

celom rozsahu späť, ako aj všetky námietky podané v predchádzajúcom konaní ohľadne

jednoduchých pozemkových úprav“, ktorú sám vniesol do konania, nevysporiadal nezaujato

a neutrálne».

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd sa v namietanom

rozsudku vyhol jednoznačnej odpovedi na právne relevantnú otázku, či

Zb. vytvára právny základ pre vykonaný zásah do jej vlastníckych práv, a tým vytvoril

právne nepodložené zdanie, že tento zásah sa uskutočnil podľa tohto zákona a vo verejnom

záujme, t. j. ako to tento zákon (, pozn.) vyžaduje. V tejto súvislosti

malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2

v spojení s ochranou vlastníctva podľa a v spojení s

Slovenskej republiky, ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ľudským

právom pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

19. mája 2010 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 454 euro, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť na

účet advokáta JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného

súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v , podľa ktorého je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia. Do

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2)

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie

sťažnosti sťažovateľky.

1. Sťažovateľka v prvom rade tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení

jeho rozsudku sp. zn. z 19. mája 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa

jej názoru:

- neuviedol, v čom spočíva naplnenie účelu „rozvoja vidieka“ pri vykonaní

jednoduchých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia S. a ako bol dosiahnutý,

- odôvodnenie jeho rozhodnutia vo vzťahu k uplatneným námietkam je

nepreskúmateľné,

- v odôvodnení uplatnil postup, ktorý mu umožnil vyhnúť sa právne relevantným

otázkam (otázku primeranej náhrady silne zjednodušil, vyhol sa otázke o zachovaní

totožnosti spoluvlastníkov, trhovej ceny nového pozemku).

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu č. KPÚ-B2007/00280 z 20. júla 2007 rozhodol o odvolaní

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2009 tak, že

tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na

obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Krajský súd v Trnave rozhodol o zamietnutí žalobného návrhu žalobkyne, keď

dospel k záveru, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že postupom správneho orgánu dôsledne

aplikujúcim v jednotlivých štádiách konania príslušné ustanovenia zákona o pozemkových

úpravách, ktoré pre rozhodovanie vo veci schválenia rozdeľovacieho plánu (§ 8a ods. 2),

zásad umiestnenia nových pozemkov (§ 11 ods. 23), povolenia pozemkových úprav (§ 13

ods. 5), vyžaduje súhlas účastníkov vlastniacich výmeru najmenej 2/3 pozemkov, na ktorých

sú povolené alebo nariadené pozemkové úpravy, tak podľa názoru krajského súdu toto nie

je možné považovať za prejav porušenia rovnosti účastníkov a ani za prejav odňatia práva

na inú ako súdnu ochranu. Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že

žalobkyňa si v prvom rade nesprávne vykladá pojem a obsah zásady procesnej rovnosti

účastníkov správneho konania obsiahnutej v ustanovení

o správnom konaní v znení neskorších predpisov, keď uviedol, že správny orgán nie je

povinný vo výsledku rozhodovania akceptovať všetky námietky, ktoré žalobkyňa vzniesla, je

však povinný sa s týmito námietkami zákonom stanoveným spôsobom vysporiadať,

a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych

predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami

účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3 Správneho

poriadku). Taktiež pokiaľ žalobkyňa považovala za porušenie zásady rovnosti účastníkov

konania úpravu vnútorných pomerov a spôsob rozhodovania združenia účastníkov

jednoduchých pozemkových úprav v kat. úz. S. s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 7

zákona o pozemkových úpravách, krajský súd žiadne pochybenie v tejto súvislosti nezistil.

Taktiež z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že námietka

žalobkyne, že postupom správnych orgánov bolo porušené jej právo vlastniť majetok, je

podľa názoru krajského súdu právne irelevantná, pretože žalobkyňa do konania

o jednoduchých pozemkových úpravách vstúpila ako vlastníčka pozemkov, ktoré boli

identifikované výpisom z registra pôvodného stavu, voči ktorému boli jej námietky

neúspešné a na základe zákonným spôsobom schváleného rozdeľovacieho plánu jej boli

vyčlenené zodpovedajúce nehnuteľnosti, ku ktorým nadobudla dňom právoplatnosti

rozhodnutia o schválení vykonania projektu vlastnícke právo. Z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu okrem iného taktiež vyplýva, že námietka žalobkyne, že jej nebol vyčlenený

nový pozemok v podiele 1/1-iny, ale že jej bol vyčlenený pozemok - orná pôda v podiele 1/1

-iny a spoluvlastnícky podiel na pozemku v lesnom pôdnom fonde, nie je dôvodná, pretože

podľa názoru krajského súdu sa jednalo o zákonné riešenie, nakoľko žalobkyňa vstupovala

do pozemkových úprav s dvomi druhmi pozemkov a dôvodne jej bol ako primeraný pozemok

v zmysle § 11 zákona o pozemkových úpravách určený okrem ornej pôdy v celosti aj podiel

na pozemku patriacom do lesného pôdneho fondu.“

Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia

(ďalej aj „OSP“) (),

(§ 8b ods. 1, § 11 ods. 3 a 23, § 13 ods. 5 a § 14 ods. 1 a 4), ktorých interpretáciu následne

(vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší

súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym posúdením

a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „pokiaľ žalobkyňa namietala vo svojom odvolaní,

že krajský súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 správneho poriadku,

keď neakceptoval jej výhrady, že v priebehu správneho konania nerešpektovali správne

orgány zásadu, že v správnom konaní majú účastníci rovnaké práva a povinnosti, tak

i Najvyšší súd SR sa stotožnil a dáva za pravdu krajskému súdu, že v konaní o jednoduchých

pozemkových úpravách nebola vo vzťahu k žalobkyni uvedená zásada porušená. Správne

v tomto smere konštatuje krajský súd, že správny orgán nie je povinný v rámci

rozhodovacieho procesu akceptovať všetky námietky žalobkyne, ktoré vzniesla, ale je jeho

povinnosťou sa s nimi zákonom stanoveným spôsobom vysporiadať. Z administratívneho

spisu správneho orgánu i Najvyšší súd SR zistil, že žalobkyňa skutočne všetky svoje práva

v priebehu správneho konania mohla realizovať a aj realizovala prostredníctvom svojej

zástupkyne Ing. F., prostredníctvom príslušných námietok, ktorými sa v príslušných

štádiách, resp. etapách konania o jednoduchých pozemkových úpravách správny orgán

riadne zaoberal.“.

K námietke zákonnej možnosti väčšinového vlastníka v konaní o jednoduchých

pozemkových úpravách vyvolať pre seba želateľný výsledok bez toho, aby sa menšinový

vlastník mohol účinne brániť, najvyšší súd v odôvodnení uviedol:

„Ani v tomto postupe správnych orgánov nemožno vidieť porušenie zásady

zakotvenej v § 4 ods. 2 veta prvá správneho poriadku. V danom prípade ide totiž o priamu

aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pozemkových úpravách na konanie

o jednoduchých pozemkových úpravách, kde priamo zákonodarca zakotvil, že na schválenie

projektu pozemkových úprav sa vyžaduje súhlas účastníkov, ktorí vlastnia najmenej 2/3

pozemkov, na ktorých sú povolené pozemkové úpravy.

V danom prípade odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 5 zákona

o pozemkových úpravách v znení platnom do 31. 07. 2007, v zmysle ktorého ak sú

pozemkové úpravy povolené podľa § 2 ods. 1 písm. b), projekt pozemkových úprav

schvaľuje obvodný pozemkový úrad po prerokovaní námietok, ak s nim súhlasia účastníci,

ktorí vlastnia najmenej 2/3 výmery pozemkov, na ktorých sú povolené pozemkové úpravy.

V nadväznosti na ustanovenie § 13 ods. 5 zákona o pozemkových úpravách považuje

i odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že z administratívneho spisu správneho orgánu

vyplýva, že s príslušným projektom pozemkových úprav súhlasilo 441 účastníkov, ktorí

vlastnia 306,0549 ha pozemkov z celkového počtu 450 účastníkov, pričom obvod celého

projektu jednoduchých pozemkových úprav predstavuje 308,0292 ha. Z uvedeného vyplýva,

že s príslušným projektom pozemkových úprav vyslovilo súhlas 99,36% všetkých účastníkov

projektu, a za daného skutkového stavu je potrebné, aby si žalobkyňa uvedomila, že bola

naplnená zákonná podmienka ustanovenia § 13 ods. 5 zákona o pozemkových úpravách,

a to zákonná podmienka súhlasu vlastníkov viac ako 2/3 výmery pozemkov.

Najvyšší súd SR taktiež považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť, že

z administratívneho spisu správneho orgánu vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne v správnom

konaní Ing. F. pred Obvodným pozemkovým úradom v S. dňa 29. 05. 2007 zobrala námietky

proti projektu jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. v celom rozsahu späť,

ako aj všetky námietky podané v predchádzajúcom konaní ohľadne jednoduchých

pozemkových úprav. Táto skutočnosť zrejme ušla i pozornosti krajského súdu a uvedené

potom z hľadiska právnych následkov procesného postupu Ing. F. možno dôvodne a

oprávnene kvalifikovať tak, že žalobkyňa akoby príslušné námietky vo vzťahu k príslušnému

projektu jednoduchých pozemkových úprav nemala. Za týchto skutkových okolností podľa

názoru Najvyššieho súdu SR javí sa potom ako pochybná i dôvodnosť podanej žaloby, ktorej

predchádza príslušná bezzákladovosť, spočívajúca v neexistencii príslušných námietok

podľa zákona o pozemkových úpravách. Za súhlas v konaní o pozemkových úpravách sa

totiž považuje aj to, ak vlastník nepodá námietku alebo námietka je neopodstatnená (napr.

ust. § 11 ods. 23 veta posledná zákona o pozemkových úpravách).

Podľa § 14 ods. 1 veta prvá zákona o pozemkových úpravách po schválení projektu

pozemkových úprav obvodný pozemkový úrad nariadi jeho vykonanie.

Podľa § 14 ods. 4 zákona o pozemkových úpravách dňom právoplatnosti rozhodnutia

o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom, určeným

v rozhodnutí, nadobudne sa vlastníctvo k novým pozemkom (§ 11 ods. 2) alebo právo na

vyrovnanie v peniazoch podľa rozdeľovacieho plánu vo forme umiestňovacieho

a vytyčovacieho plánu. Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav

a rozdeľovací plán vo forme geometrického plánu alebo vo forme obnovy katastrálneho

operátu novým mapovaním sú listinami, na základe ktorých sa vykonajú zmeny v katastri

nehnuteľností. Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav oznámi

verejnou vyhláškou obvodný pozemkový úrad. Proti rozhodnutiu o schválení vykonania

projektu pozemkových úprav sa nemožno odvolať.

Z rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav vydané Obvodným

pozemkovým úradom v S. pod č. j. zo dňa 28. 09. 2007

(nachádzajúce sa v súdnom spise na č. l. 148-152 spisového materiálu) vyplýva, že

nadobudlo právoplatnosť dňom 15. 10. 2007 a z administratívneho spisu a ani zo žiadnych

listinných dôkazov nachádzajúcich sa v príslušnom súdnom spise nevyplýva, že by

žalobkyňa bola napadla žalobným návrhom ostatné rozhodnutie o schválení vykonania

projektu pozemkových úprav. Uvedená skutočnosť taktiež znamená, že nakoľko rozhodnutie

o schválení vykonania projektu pozemkových úprav nadobudlo právoplatnosť, tak príslušná

správa katastra vykonala zmeny v katastri nehnuteľností, v dôsledku ktorých účastníkom

pozemkových úprav boli v podstate založené nové listy vlastníctva a teda došlo

k nadobudnutiu vlastníckych práv zo strany účastníkov jednoduchých pozemkových úprav

v časti kat. úz. S. k príslušným pozemkom, avšak už podľa nového stavu a medzičasom

naviac účastníkom jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. právne nič

nebránilo, aby mohli disponovať svojim vlastníckym právom k pozemkovým

nehnuteľnostiam, vytvoreným už podľa nového stavu.“

Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku vyjadril aj k námietke

sťažovateľky, že jednoduché pozemkové úpravy neboli vykonané vo verejnom záujme, ale

na základe súkromných obchodných záujmov väčšinového vlastníka pozemkov, ktorá tvorí

aj podstatnú súčasť námietok sťažovateľky formulovaných v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd uviedol:

„V danom prípade bol naplnený i verejný záujem na realizácii príslušného projektu

jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. Podľa názoru odvolacieho súdu

pozemkové úpravy predstavujú určitú konštrukciu nových vlastníckych vzťahov, kedy

dochádza ku komplexnému riešeniu regulovaného právnym predpisom a je vo verejnom

záujme, aby bola odstránená neprehľadnosť vo vlastníckych a užívacích vzťahoch. Nakoľko

príslušný projekt pozemkových úprav bol schválený po splnení podmienky súhlasu

účastníkov, ktorí vlastnia najmenej 2/3 výmery pozemkov, na ktorých sú povolené

pozemkové úpravy, tak verejný záujem je možné vidieť i v záujme takto kvantitatívne

vyjadrenej skupiny vlastníkov na kvalitatívne novom priestorovom a funkčnom usporiadaní

vlastníckych vzťahov k pozemkom, kedy táto príslušná väčšina sa rozhodla pre takéto nové

riešenie vlastníckych vzťahov, ktoré jej umožňuje zákon o pozemkových úpravách.“

K námietke sťažovateľky, že jednoduché pozemkové úpravy sa netýkali celého

katastrálneho územia S., ale iba jeho časti, najvyšší súd uviedol:

«Z hľadiska príslušnej zákonnej úpravy nepovažuje túto námietku žalobkyne za

dôvodnú. Totiž z ustanovenia § 8b ods. 1, zákona o pozemkových úpravách vyplýva, že

jednoduchými pozemkovými úpravami je možné riešiť aj len časť katastrálneho územia. Ako

vyplýva z administratívneho spisu správneho orgánu, tak žalobkyňa v zmysle výpisu

z registra pôvodného stavu vstupovala do konania o jednoduchých pozemkových úpravách

s piatimi pozemkami, pričom ani jeden pozemok nemala vo výlučnom vlastníctve a jednalo

sa o pozemky, ktoré predstavovali ornú pôdu a lesné pozemky a nachádzali sa v zmysle

mapy registra pôvodného stavu v hone „Pri mláke“. Žalobkyni podľa výpisu z registra

nového stavu boli vyčlenené dva nové pozemky s druhmi pozemkov, a to orná pôda v

podiele 1/1-iny a lesný pozemok v spoluvlastníckom podiele, pričom žalobkyni v zmysle

rozdeľovacieho plánu boli oba nové pozemky vyčlenené taktiež v tom istom hone, kde sa

nachádzali aj pôvodné pozemky. Tento hon bol podľa schválených všeobecných zásad

funkčného usporiadania územia určený pre umiestnenie minoritných vlastníkov ako hon č. 3

„Pri mláke“. Aj odvolací súd sa za daného skutkového stavu stotožňuje s názorom

prvostupňového súdu, že nové pozemky vyčlenené pre žalobkyňu sú z hľadiska kritérií

zakotvených v ustanovení § 11 ods. 3 zákona o pozemkových úpravách primerané

k pôvodným pozemkom, s ktorými žalobkyňa vstupovala do jednoduchých pozemkových

úprav.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv podľa

, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2010, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy

, treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti namietanému

rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie

sťažovateľkou označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. Najvyšší

súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to

v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľky, pričom právne názory

krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru

ústavného súdu korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade

aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne

vyplýva, akým právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil

kľúčové sťažovateľkine námietky [týkajúce sa predovšetkým ňou tvrdenej absencie

odôvodnenia zlučiteľnosti jednoduchých pozemkových úprav s § 1 ods. 1 zákona

č. (ako bol naplnený verejný záujem v danom prípade), primeranosti náhrady

za pôvodné pozemky]. Za daných okolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením

sťažovateľky, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ňou uplatených

námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ), resp. odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr.

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahuje takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľov, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti

odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010 obsahuje ústavne akceptovateľné

a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu (ako

prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za

daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru

ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov

všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ňou všeobecné súdy

(ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom správneho konania, jej návrhmi sa

zaoberali a v rámci týchto konaní sa mala možnosť k veci vyjadriť (buď sama, alebo

prostredníctvom svojej zástupkyne), čo niekedy ani nevyužila (najvyšší súd v tejto súvislosti

poukázal na to, že sťažovateľka nenapadla žalobným návrhom ostatné rozhodnutie

obvodného pozemkového úradu č. z 28. septembra 2007

o schválení vykonania projektu pozemkových úprav, ktoré nadobudlo právoplatnosť

15. októbra 2007).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa a 2 v spojení s ani jej práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4

a práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2010.

V súvislosti s namietaným porušením práv vyplývajúcich z a

dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením ().

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a ani k porušeniu jej práva podľa dohovoru, neprichádza do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011