Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (90)IV. ÚS 124/2011
PDF · 273.85 KB
No categories available
IV. ÚS 124/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť T. N., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2010 doručená sťažnosť T. N., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
J. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods.
1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v S. (ďalej len
„obvodný pozemkový úrad“) rozhodnutím č. 200/2005-S.-P-JPÚ-Vyhláška č. 3/2007 z 2.
mája 2007 podľa § 13 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“) schválil
projekt jednoduchých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia S. z dôvodu, že
došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch v obvode pozemkových
úprav.
Sťažovateľka uviedla, že „jednoduché pozemkové úpravy povolené podľa zákona
č. 330/1991 Zb. v okolnostiach prípadu mali za následok zásah do vlastníckych práv
sťažovateľky. Pôvodné pozemky sťažovateľke odňali a pridelili jej nové pozemky podľa
zákona č. 330/1991 Zb. Nové pozemky boli na základe Projektu JPÚ sťažovateľke vymerané
a pridelené tak, že časť z nich sa nachádza v okrajovej oblasti obvodu jednoduchých
pozemkových úprav a časť nových pozemkov je dokonca určená ako spoluvlastnícky podiel
k lesnému pôdnemu fondu. V procese jednoduchých pozemkových úprav nedošlo k úplnému
sceleniu pozemkového vlastníctva a k vymeraniu jednej parcely vo výlučnom vlastníctve
sťažovateľky, ale k opätovnému rozdrobeniu jej vlastníctva.“.
Označené rozhodnutie obvodného pozemkového úradu napadla sťažovateľka
odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský pozemkový úrad v Trnave (ďalej len „krajský
pozemkový úrad“) rozhodnutím č. KPÚ-B2007/00280 z 20. júla 2007 tak, že potvrdil
rozhodnutie obvodného pozemkového úradu z 2. mája 2007. Následne sa sťažovateľka
žalobou v správnom súdnictve domáhala zrušenia označeného rozhodnutia krajského
pozemkového úradu, ktorú Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zamietol, a to
rozsudkom sp. zn. 14 S 92/2007 z 19. marca 2009.
Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s označeným rozsudkom krajského súdu, pričom
v tejto súvislosti poukazuje v sťažnosti okrem iného na skutočnosť, že „schvaľovanie
jednotlivých etáp konania vo veci jednoduchých pozemkových úprav kvalifikovanou
dvojtretinovou väčšinou je porušením zásady rovnosti účastníkov konania a má za to, že
prvostupňový súd nesprávne vykladal a aplikoval v tomto smere ustanovenie § 4 ods. 2
správneho poriadku... Bolo známe, že bol vyhotovený územný plán obce S., v ktorom sa ráta
s pozemkami v blízkosti obce, ktoré pripadli v rámci rozdeľovacieho plánu do vlastníctva
väčšinového vlastníka M., a. s., ktorý je ako jeden z účastníkov jednoduchých pozemkových
úprav neodôvodnene zvýhodnený oproti ostatným menšinovým účastníkom... Prvostupňový
súd v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol, v čom spočíva rozvoj vidieka pri realizácii
zámerov väčšinového vlastníka a ako bol naplnený verejný záujem.“.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok
krajského súdu sp. zn. 14 S 92/2007 z 19. marca 2009 potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľky na
súdnu ochranu tým, že preskúmal, ako orgány verejnej správy v sťažovateľkinej veci
uplatnili zákon, ktorý sa rozhodli uplatniť, ale nepreskúmal, či orgány verejnej správy voči
sťažovateľke uplatnili „správny“ zákon, t. j. zákon, ktorý je prameňom práva v okolnostiach
prípadu.
Orgány verejnej správy vykonali jednoduché pozemkové úpravy postihujúce
sťažovateľku na jej vlastníckom práve podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 330/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov, teda z dôvodu, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych
a užívacích pomeroch v obvode pozemkových úprav. Orgány verejnej správy nepriznali
právny význam ustanoveniu § 1 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov,
ktorý vymedzuje účel zákona.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „jednoduché pozemkové úpravy sa
v okolnostiach prípadu vykonali za účelom scelenia pozemkov pre realizáciu zámeru
výstavby rekreačného zariadenia vrátane Golfparku“.
Sťažovateľka nesúhlasí s kvalifikáciou tohto zámeru „ako projektu vo verejnom
záujme identifikovanom podľa zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.
Ustanovenie § 1 ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. je taxatívne, nemožno ho interpretovať
a aplikovať ako demonštratívne vymedzenie účelu pozemkových úprav. Sceľovanie
pozemkov podľa zákona č. 330/1991 Zb. slúži na potreby poľnohospodárskej výroby alebo
pre potreby lesného hospodárstva. Stavebné projekty ani potreby rekreácie či športu nie sú
súčasťou verejných záujmov podľa zákona č. 330/1991 Zb. Uplatnenie tohto zákona ako
právneho základu pre jednoduché pozemkové úpravy uskutočnené za účelom výstavby
rekreačného zariadenia má povahu predstieraného uplatnenia práva, ktoré je nezlučiteľné
so zásadami materiálneho právneho štátu.“.
Ďalej sťažovateľka tvrdí, že «odôvodnenie zlučiteľnosti jednoduchých pozemkových
úprav s ustanovením § 1 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
a odôvodnenie, čím účel jednoduchých pozemkových úprav „je možné subsumovať pod
rozvoj vidieka“ v okolnostiach prípadu predstavuje právne a skutkovo relevantnú otázku.
Najvyšší súd SR vo veci 2 Sžo 235/2009 konal arbitrárne, keď citovanú námietku
sťažovateľky úplne ignoroval.».
Sťažovateľka napokon tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu
ochranu „aj po tretí krát, keď uplatnil všeobecné akademické úvahy bez väzby na okolnosti
prípadu pri skúmaní podstatnej ústavnej podmienky verejného záujmu...
Uplatnením abstraktnej úvahy namiesto práce s konkrétnymi skutočnosťami sa
Najvyšší súd SR dopustil štvrtej arbitrárnosti, ktorou znovu porušil základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu...“.
Za nedostatok konania majúci za následok porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka považuje aj postup
najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 Sžo 235/2009, keď sa «s otázkou právneho významu
späť vzatia „námietky proti projektu jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. v
celom rozsahu späť, ako aj všetky námietky podané v predchádzajúcom konaní ohľadne
jednoduchých pozemkových úprav“, ktorú sám vniesol do konania, nevysporiadal nezaujato
a neutrálne».
Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd sa v namietanom
rozsudku vyhol jednoznačnej odpovedi na právne relevantnú otázku, či zákon č. 330/1991
Zb. vytvára právny základ pre vykonaný zásah do jej vlastníckych práv, a tým vytvoril
právne nepodložené zdanie, že tento zásah sa uskutočnil podľa tohto zákona a vo verejnom
záujme, t. j. ako to tento zákon (zákon č. 330/1991 Zb., pozn.) vyžaduje. V tejto súvislosti
malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej základného práva
podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2
v spojení s ochranou vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 a v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ľudským
právom pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 235/2009 zo dňa
19. mája 2010 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 454 euro, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť na
účet advokáta JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného
súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného
právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia. Do
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2)
ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie
sťažnosti sťažovateľky.
1. Sťažovateľka v prvom rade tvrdí, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení
jeho rozsudku sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010, najmä s tým, že najvyšší súd podľa
jej názoru:
- neuviedol, v čom spočíva naplnenie účelu „rozvoja vidieka“ pri vykonaní
jednoduchých pozemkových úprav v časti katastrálneho územia S. a ako bol dosiahnutý,
- odôvodnenie jeho rozhodnutia vo vzťahu k uplatneným námietkam je
nepreskúmateľné,
- v odôvodnení uplatnil postup, ktorý mu umožnil vyhnúť sa právne relevantným
otázkam (otázku primeranej náhrady silne zjednodušil, vyhol sa otázke o zachovaní
totožnosti spoluvlastníkov, trhovej ceny nového pozemku).
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu č. KPÚ-B2007/00280 z 20. júla 2007 rozhodol o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 S 92/2007 z 19. marca 2009 tak, že
tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na
obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:
„Krajský súd v Trnave rozhodol o zamietnutí žalobného návrhu žalobkyne, keď
dospel k záveru, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že postupom správneho orgánu dôsledne
aplikujúcim v jednotlivých štádiách konania príslušné ustanovenia zákona o pozemkových
úpravách, ktoré pre rozhodovanie vo veci schválenia rozdeľovacieho plánu (§ 8a ods. 2),
zásad umiestnenia nových pozemkov (§ 11 ods. 23), povolenia pozemkových úprav (§ 13
ods. 5), vyžaduje súhlas účastníkov vlastniacich výmeru najmenej 2/3 pozemkov, na ktorých
sú povolené alebo nariadené pozemkové úpravy, tak podľa názoru krajského súdu toto nie
je možné považovať za prejav porušenia rovnosti účastníkov a ani za prejav odňatia práva
na inú ako súdnu ochranu. Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že
žalobkyňa si v prvom rade nesprávne vykladá pojem a obsah zásady procesnej rovnosti
účastníkov správneho konania obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov, keď uviedol, že správny orgán nie je
povinný vo výsledku rozhodovania akceptovať všetky námietky, ktoré žalobkyňa vzniesla, je
však povinný sa s týmito námietkami zákonom stanoveným spôsobom vysporiadať,
a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3 Správneho
poriadku). Taktiež pokiaľ žalobkyňa považovala za porušenie zásady rovnosti účastníkov
konania úpravu vnútorných pomerov a spôsob rozhodovania združenia účastníkov
jednoduchých pozemkových úprav v kat. úz. S. s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 7
zákona o pozemkových úpravách, krajský súd žiadne pochybenie v tejto súvislosti nezistil.
Taktiež z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že námietka
žalobkyne, že postupom správnych orgánov bolo porušené jej právo vlastniť majetok, je
podľa názoru krajského súdu právne irelevantná, pretože žalobkyňa do konania
o jednoduchých pozemkových úpravách vstúpila ako vlastníčka pozemkov, ktoré boli
identifikované výpisom z registra pôvodného stavu, voči ktorému boli jej námietky
neúspešné a na základe zákonným spôsobom schváleného rozdeľovacieho plánu jej boli
vyčlenené zodpovedajúce nehnuteľnosti, ku ktorým nadobudla dňom právoplatnosti
rozhodnutia o schválení vykonania projektu vlastnícke právo. Z odôvodnenia rozsudku
krajského súdu okrem iného taktiež vyplýva, že námietka žalobkyne, že jej nebol vyčlenený
nový pozemok v podiele 1/1-iny, ale že jej bol vyčlenený pozemok - orná pôda v podiele 1/1
-iny a spoluvlastnícky podiel na pozemku v lesnom pôdnom fonde, nie je dôvodná, pretože
podľa názoru krajského súdu sa jednalo o zákonné riešenie, nakoľko žalobkyňa vstupovala
do pozemkových úprav s dvomi druhmi pozemkov a dôvodne jej bol ako primeraný pozemok
v zmysle § 11 zákona o pozemkových úpravách určený okrem ornej pôdy v celosti aj podiel
na pozemku patriacom do lesného pôdneho fondu.“
Najvyšší súd v namietanom rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (§ 244 ods. 1), zákona č. 330/1991 Zb.
(§ 8b ods. 1, § 11 ods. 3 a 23, § 13 ods. 5 a § 14 ods. 1 a 4), ktorých interpretáciu následne
(vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.
Po oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší
súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym posúdením
a skúmaním, pričom dospel k záveru, že „pokiaľ žalobkyňa namietala vo svojom odvolaní,
že krajský súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 správneho poriadku,
keď neakceptoval jej výhrady, že v priebehu správneho konania nerešpektovali správne
orgány zásadu, že v správnom konaní majú účastníci rovnaké práva a povinnosti, tak
i Najvyšší súd SR sa stotožnil a dáva za pravdu krajskému súdu, že v konaní o jednoduchých
pozemkových úpravách nebola vo vzťahu k žalobkyni uvedená zásada porušená. Správne
v tomto smere konštatuje krajský súd, že správny orgán nie je povinný v rámci
rozhodovacieho procesu akceptovať všetky námietky žalobkyne, ktoré vzniesla, ale je jeho
povinnosťou sa s nimi zákonom stanoveným spôsobom vysporiadať. Z administratívneho
spisu správneho orgánu i Najvyšší súd SR zistil, že žalobkyňa skutočne všetky svoje práva
v priebehu správneho konania mohla realizovať a aj realizovala prostredníctvom svojej
zástupkyne Ing. F., prostredníctvom príslušných námietok, ktorými sa v príslušných
štádiách, resp. etapách konania o jednoduchých pozemkových úpravách správny orgán
riadne zaoberal.“.
K námietke zákonnej možnosti väčšinového vlastníka v konaní o jednoduchých
pozemkových úpravách vyvolať pre seba želateľný výsledok bez toho, aby sa menšinový
vlastník mohol účinne brániť, najvyšší súd v odôvodnení uviedol:
„Ani v tomto postupe správnych orgánov nemožno vidieť porušenie zásady
zakotvenej v § 4 ods. 2 veta prvá správneho poriadku. V danom prípade ide totiž o priamu
aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pozemkových úpravách na konanie
o jednoduchých pozemkových úpravách, kde priamo zákonodarca zakotvil, že na schválenie
projektu pozemkových úprav sa vyžaduje súhlas účastníkov, ktorí vlastnia najmenej 2/3
pozemkov, na ktorých sú povolené pozemkové úpravy.
V danom prípade odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 5 zákona
o pozemkových úpravách v znení platnom do 31. 07. 2007, v zmysle ktorého ak sú
pozemkové úpravy povolené podľa § 2 ods. 1 písm. b), projekt pozemkových úprav
schvaľuje obvodný pozemkový úrad po prerokovaní námietok, ak s nim súhlasia účastníci,
ktorí vlastnia najmenej 2/3 výmery pozemkov, na ktorých sú povolené pozemkové úpravy.
V nadväznosti na ustanovenie § 13 ods. 5 zákona o pozemkových úpravách považuje
i odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že z administratívneho spisu správneho orgánu
vyplýva, že s príslušným projektom pozemkových úprav súhlasilo 441 účastníkov, ktorí
vlastnia 306,0549 ha pozemkov z celkového počtu 450 účastníkov, pričom obvod celého
projektu jednoduchých pozemkových úprav predstavuje 308,0292 ha. Z uvedeného vyplýva,
že s príslušným projektom pozemkových úprav vyslovilo súhlas 99,36% všetkých účastníkov
projektu, a za daného skutkového stavu je potrebné, aby si žalobkyňa uvedomila, že bola
naplnená zákonná podmienka ustanovenia § 13 ods. 5 zákona o pozemkových úpravách,
a to zákonná podmienka súhlasu vlastníkov viac ako 2/3 výmery pozemkov.
Najvyšší súd SR taktiež považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť, že
z administratívneho spisu správneho orgánu vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne v správnom
konaní Ing. F. pred Obvodným pozemkovým úradom v S. dňa 29. 05. 2007 zobrala námietky
proti projektu jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. v celom rozsahu späť,
ako aj všetky námietky podané v predchádzajúcom konaní ohľadne jednoduchých
pozemkových úprav. Táto skutočnosť zrejme ušla i pozornosti krajského súdu a uvedené
potom z hľadiska právnych následkov procesného postupu Ing. F. možno dôvodne a
oprávnene kvalifikovať tak, že žalobkyňa akoby príslušné námietky vo vzťahu k príslušnému
projektu jednoduchých pozemkových úprav nemala. Za týchto skutkových okolností podľa
názoru Najvyššieho súdu SR javí sa potom ako pochybná i dôvodnosť podanej žaloby, ktorej
predchádza príslušná bezzákladovosť, spočívajúca v neexistencii príslušných námietok
podľa zákona o pozemkových úpravách. Za súhlas v konaní o pozemkových úpravách sa
totiž považuje aj to, ak vlastník nepodá námietku alebo námietka je neopodstatnená (napr.
ust. § 11 ods. 23 veta posledná zákona o pozemkových úpravách).
Podľa § 14 ods. 1 veta prvá zákona o pozemkových úpravách po schválení projektu
pozemkových úprav obvodný pozemkový úrad nariadi jeho vykonanie.
Podľa § 14 ods. 4 zákona o pozemkových úpravách dňom právoplatnosti rozhodnutia
o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom, určeným
v rozhodnutí, nadobudne sa vlastníctvo k novým pozemkom (§ 11 ods. 2) alebo právo na
vyrovnanie v peniazoch podľa rozdeľovacieho plánu vo forme umiestňovacieho
a vytyčovacieho plánu. Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav
a rozdeľovací plán vo forme geometrického plánu alebo vo forme obnovy katastrálneho
operátu novým mapovaním sú listinami, na základe ktorých sa vykonajú zmeny v katastri
nehnuteľností. Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav oznámi
verejnou vyhláškou obvodný pozemkový úrad. Proti rozhodnutiu o schválení vykonania
projektu pozemkových úprav sa nemožno odvolať.
Z rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav vydané Obvodným
pozemkovým úradom v S. pod č. j. 200/2005-schv.vyk/2007 zo dňa 28. 09. 2007
(nachádzajúce sa v súdnom spise na č. l. 148-152 spisového materiálu) vyplýva, že
nadobudlo právoplatnosť dňom 15. 10. 2007 a z administratívneho spisu a ani zo žiadnych
listinných dôkazov nachádzajúcich sa v príslušnom súdnom spise nevyplýva, že by
žalobkyňa bola napadla žalobným návrhom ostatné rozhodnutie o schválení vykonania
projektu pozemkových úprav. Uvedená skutočnosť taktiež znamená, že nakoľko rozhodnutie
o schválení vykonania projektu pozemkových úprav nadobudlo právoplatnosť, tak príslušná
správa katastra vykonala zmeny v katastri nehnuteľností, v dôsledku ktorých účastníkom
pozemkových úprav boli v podstate založené nové listy vlastníctva a teda došlo
k nadobudnutiu vlastníckych práv zo strany účastníkov jednoduchých pozemkových úprav
v časti kat. úz. S. k príslušným pozemkom, avšak už podľa nového stavu a medzičasom
naviac účastníkom jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. právne nič
nebránilo, aby mohli disponovať svojim vlastníckym právom k pozemkovým
nehnuteľnostiam, vytvoreným už podľa nového stavu.“
Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku vyjadril aj k námietke
sťažovateľky, že jednoduché pozemkové úpravy neboli vykonané vo verejnom záujme, ale
na základe súkromných obchodných záujmov väčšinového vlastníka pozemkov, ktorá tvorí
aj podstatnú súčasť námietok sťažovateľky formulovaných v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd uviedol:
„V danom prípade bol naplnený i verejný záujem na realizácii príslušného projektu
jednoduchých pozemkových úprav v časti kat. úz. S. Podľa názoru odvolacieho súdu
pozemkové úpravy predstavujú určitú konštrukciu nových vlastníckych vzťahov, kedy
dochádza ku komplexnému riešeniu regulovaného právnym predpisom a je vo verejnom
záujme, aby bola odstránená neprehľadnosť vo vlastníckych a užívacích vzťahoch. Nakoľko
príslušný projekt pozemkových úprav bol schválený po splnení podmienky súhlasu
účastníkov, ktorí vlastnia najmenej 2/3 výmery pozemkov, na ktorých sú povolené
pozemkové úpravy, tak verejný záujem je možné vidieť i v záujme takto kvantitatívne
vyjadrenej skupiny vlastníkov na kvalitatívne novom priestorovom a funkčnom usporiadaní
vlastníckych vzťahov k pozemkom, kedy táto príslušná väčšina sa rozhodla pre takéto nové
riešenie vlastníckych vzťahov, ktoré jej umožňuje zákon o pozemkových úpravách.“
K námietke sťažovateľky, že jednoduché pozemkové úpravy sa netýkali celého
katastrálneho územia S., ale iba jeho časti, najvyšší súd uviedol:
«Z hľadiska príslušnej zákonnej úpravy nepovažuje túto námietku žalobkyne za
dôvodnú. Totiž z ustanovenia § 8b ods. 1, zákona o pozemkových úpravách vyplýva, že
jednoduchými pozemkovými úpravami je možné riešiť aj len časť katastrálneho územia. Ako
vyplýva z administratívneho spisu správneho orgánu, tak žalobkyňa v zmysle výpisu
z registra pôvodného stavu vstupovala do konania o jednoduchých pozemkových úpravách
s piatimi pozemkami, pričom ani jeden pozemok nemala vo výlučnom vlastníctve a jednalo
sa o pozemky, ktoré predstavovali ornú pôdu a lesné pozemky a nachádzali sa v zmysle
mapy registra pôvodného stavu v hone „Pri mláke“. Žalobkyni podľa výpisu z registra
nového stavu boli vyčlenené dva nové pozemky s druhmi pozemkov, a to orná pôda v
podiele 1/1-iny a lesný pozemok v spoluvlastníckom podiele, pričom žalobkyni v zmysle
rozdeľovacieho plánu boli oba nové pozemky vyčlenené taktiež v tom istom hone, kde sa
nachádzali aj pôvodné pozemky. Tento hon bol podľa schválených všeobecných zásad
funkčného usporiadania územia určený pre umiestnenie minoritných vlastníkov ako hon č. 3
„Pri mláke“. Aj odvolací súd sa za daného skutkového stavu stotožňuje s názorom
prvostupňového súdu, že nové pozemky vyčlenené pre žalobkyňu sú z hľadiska kritérií
zakotvených v ustanovení § 11 ods. 3 zákona o pozemkových úpravách primerané
k pôvodným pozemkom, s ktorými žalobkyňa vstupovala do jednoduchých pozemkových
úprav.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv podľa
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti namietanému
rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa
názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie
sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Najvyšší
súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to
v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľky, pričom právne názory
krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru
ústavného súdu korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade
aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne
vyplýva, akým právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil
kľúčové sťažovateľkine námietky [týkajúce sa predovšetkým ňou tvrdenej absencie
odôvodnenia zlučiteľnosti jednoduchých pozemkových úprav s § 1 ods. 1 zákona
č. 330/1991 Zb. (ako bol naplnený verejný záujem v danom prípade), primeranosti náhrady
za pôvodné pozemky]. Za daných okolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením
sťažovateľky, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ňou uplatených
námietok nepreskúmateľný.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť
najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahuje takú
intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.
musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľov, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti
odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 obsahuje ústavne akceptovateľné
a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu (ako
prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za
daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru
ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov
všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ňou všeobecné súdy
(ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom správneho konania, jej návrhmi sa
zaoberali a v rámci týchto konaní sa mala možnosť k veci vyjadriť (buď sama, alebo
prostredníctvom svojej zástupkyne), čo niekedy ani nevyužila (najvyšší súd v tejto súvislosti
poukázal na to, že sťažovateľka nenapadla žalobným návrhom ostatné rozhodnutie
obvodného pozemkového úradu č. 200/2005-schv.vyk/2007 z 28. septembra 2007
o schválení vykonania projektu pozemkových úprav, ktoré nadobudlo právoplatnosť
15. októbra 2007).
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy ani jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4
ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 235/2009 z 19. mája 2010.
V súvislosti s namietaným porušením práv vyplývajúcich z čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2011