Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_6Co-104-2023.pdf
PDF · 123.95 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/104/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 2/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 3/ G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 4/ F. H., nar. X.X.XXXX, bytom v C., I. XX, žalovaní zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 15C/38/2022 zo dňa 20. apríla 2023
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 15C/38/2022-173 zo dňa 20. apríla 2023.
Žalovaní v 1. až 4. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom zamietol žalobu a žalovaným v 1. až 4. rade priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom registra E-KN parcela č. XXXX/XXX – orná pôda s výmerou 497 m2, kat. úz. J. K. a parcela č. XXXX/ XXX – orná pôda s výmerou 80 m2, kat. úz. K., zapísaným na LV č. XXXX (ďalej len dotknuté nehnuteľnosti) titulom prechodu vlastníckeho práva zo štátu nadobudnutím účinnosti zákona 138/1991 Zb. o majetku obcí (dňom 1.5.1991), alternatívne vydržaním vlastníckeho práva k týmto pozemkom, keďže do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov vstúpil dňom nadobudnutia účinnosti zákona 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991 a vydržacia doba uplynula dňom 1.5.2001.
3. Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe žalobca odôvodňoval tým, že jeho právne postavenie je neisté, pretože ako vlastníci vyššie uvedených parciel sú zapísaní žalovaní.
4. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci v zmysle článku 20 Ústavy SR, §§ 34, 37, 39, 40 ods. 1, 123, 124, 129 ods. 1, 130 ods. 1, 134 a 460 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1991 v spojení s § 131 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.6.1988, §§ 132a, 134 ods. 2 a 135a Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 a v spojení s ust. § 2 a § 14 zákona 138/1991 Zb. o majetku obcí dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe z dôvodov ním uvedených, pričom rozhodnutie súdu by mohlo byť podkladom pred zmenu vlastníckeho práva v jeho prospech, avšak ním podanú žalobu považoval za nedôvodnú.
5. Konštatoval, že žalovaní v 1. až 4. rade sú podľa aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. J. K., okres C. G., L. C. - E. K. podielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov. Právny predchodca žalovaných M. H. zomrel dňa XX. X.XXXX, teda v čase vyvlastňovacieho konania v roku 1986 bol mŕtvy, nemal právnu ani procesnú subjektivitu, preto správny orgán s ním konať nemohol. V roku 1971 všetky pozemky dedili jeho deti M. H., nar. X.XX.XXXX a I. B., D. H., nar. XXXX. Následne pozemky dedil žalovaný v 4. rade na základe dedičského rozhodnutia po nebohom M. H., nar. X.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. Žalovaní v 1. až 3. rade dedili na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 14D/96/2017 zo dňa 21.9.2017 po nebohej I. B., D. H., ktorá sa narodila X.XX.XXXX. Žalovaní v 1. až 4. rade a ani ich právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí. Nikdy im nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené ani im nebola vyplatená žiadna odplata za vyvlastnený pozemok, preto vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť (odkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010). Naviac vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo možné doručovať mŕtvej osobe, preto rozhodnutie Obvodného národného výboru, odboru výstavby, ÚPAaD, č. N.. XXXXX/XXXX/XX/XX-XX zo dňa 5.2.1986 nemohlo byť doručené M. H., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Vo vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádza „neznámi dedičia po“. Ak štátny orgán mal vedomosť o úmrtí konkrétnych osôb, mohol zistiť, kto je dedičom, čo neurobil. Vo vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádzajú „osoby zdržujúce sa na neznámom mieste“. Všetky osoby, aj dedičia, sa zdržovali na známych adresách, ktoré boli evidované v registri obyvateľov, keďže každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. Rozhodnutie o vyvlastnení preto nezakladá právny titul, na základe ktorého štát by sa mohol domnievať, že sa stal vlastníkom pozemkov. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania, rozhodnutia o vyvlastnení, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva, a to bez ohľadu na to, či bol nadobúdateľ dobromyseľný alebo nebol dobromyseľný. Štát sám spôsobil pri výkone moci orgánom štátnej správy vykonávajúcim vyvlastnenie vady vyvlastňovacieho konania a na základe rozhodnutia o vyvlastnení odňal právnym predchodcom žalovaných vlastníctvo k pozemku. Ak vlastnícke právo neprešlo na štát, tak vlastnícke právo nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
6. Uzavrel ďalej, že žalobca nemohol predmetné pozemky ani vydržať podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca totiž nebol dobromyseľný, že je vlastníkom pozemkov, lebo nebol zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Po 36 rokoch od vydania rozhodnutia o vyvlastnení pozemkov začal žalobca podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva tvrdiť, že je ich vlastníkom. Žalovaní v 1. až 4. rade a ich právni predchodcovia boli evidovaní ako vlastníci pozemkov nepretržite a žalobca s tým nič nerobil. V danom prípade žalovaní v 1. až 4. rade sú podľa aktuálneho listu vlastníctva naďalej evidovaní ako vlastníci pozemkov. Pretože žalobca nepreukázal splnenie podmienok predpokladaných podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. až 4. rade priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.
8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Nesúhlasil so záverom súdu, v zmysle ktorého nemohol predmetné pozemky vydržať z dôvodu, že nebol dobromyseľný, lebo ako vlastník pozemkov nebol zapísaný v katastri nehnuteľností. Argumentoval tým, že vyvlastňovacím rozhodnutím boli vyvlastnené aj dotknuté pozemky právnemu predchodcovi žalovaných M. H. (odkaz na stranu 8, bod 59. vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 17.10.1986 – poznámka odvolacieho súdu) a bez ohľadu na platnosť daného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa ako dobromyseľný držiteľ sporných pozemkov mohol na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia v dobrej viere domnievať, že jeho právny predchodca – štát, sa stal vlastníkom uvedených pozemkov v rozsahu ich vyvlastnenia. Žalobcovi nevyplývala povinnosť skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Z hľadiska vydržania žalobca považuje za rozhodujúce obdobie od 1.5.1991, kedy mal žalobca nadobudnúť sporné pozemky do vlastníctva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do 1.5.2001, kedy žalobca nadobudol sporné pozemky do vlastníctva vydržaním. Počas celého obdobia žalobca sporné pozemky nerušene v dobrej viere užíval a nakladal s nimi ako s vlastnými. S poukazom na úplný výpis z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. K. argumentoval tým, že právna predchodkyňa žalovaných v 1. až 3. rade – I. B., D. H., ako aj právny predchodca žalovaného v 4. rade – M. H., boli na uvedenom liste vlastníctva evidovaní až na základe schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 2008, o čom svedčia zápisy pod B2 a B9 s číslom zmeny
XXXX/XX. Nemožno teda jednoznačne uzavrieť, že právni predchodcovia žalovaných boli ako vlastníci sporných pozemkov riadne evidovaní aj počas rozhodného obdobia, teda v období od 1.5.1991 do 1.5.2001. Mal teda za to, že splnil všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
9. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Argumentovali tým, že v prípade žalobcu nemožno hovoriť o dobromyseľnej držbe, pre ktorú neboli splnené zákonné podmienky. Štát ani žalobca nikdy neboli zapísaní ako vlastníci v evidencii nehnuteľností, preto dňom 1.5.1991 nemohol byť žalobca dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo svedčí. Žalobca si nesplnil ani svoju povinnosť podľa § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. a nepodal návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k dotknutým parcelám do 12 mesiacov od prevzatia majetku. Zo skutočnosti, že nepodal návrh na zápis do katastra nehnuteľností, možno vyvodiť, že sa ani nemohol ako vlastník cítiť. Žalobca vedel z evidencie nehnuteľností, že nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľností, rovnako, že ani štát nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľností, pričom svojho vlastníckeho práva sa nedomáhal celých 31 rokov. Žalobca ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľností, lebo štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných pozemkov v evidencii nehnuteľností, teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., ani v čase podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností. Žalobca sa nikdy nedomáhal vlastníckeho práva určovacou žalobou alebo v ROEP. Práve naopak, v evidencii nehnuteľností celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaní a ich právni predchodcovia. Nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov na základe zmlúv. Žalobca ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník. Poukázali na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/126/2020 zo dňa 16.6.2021 a sp.zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.4.2023 v skutkovo a právne totožných veciach a na závery, ktoré z nich vyplynuli vo vzťahu k nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia, ako aj vo vzťahu nemožnosti vydržania vlastníckeho práva žalobcom. Z týchto dôvodov považujú rozhodnutie za vecne správne.
10. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
12. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12. septembra 2023 o 9.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 5.9.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
15. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.
16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. Správne a zákonu zodpovedajúce (aj keď ohľadne podmienok vydržania veľmi stručné) sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne (v prevažnej časti) vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
19. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého štát sa nikdy nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie – nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v odseku 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V nadväznosti na uvedený záver je správny aj záver súdu, že vlastnícke právo nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keďže nebola splnená podmienka o prechode z vlastníctva štátu. Tento záver nebol žalobcom v odvolaní ani spochybnený.
20. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva týmto spôsobom, najmä dobromyseľnosť žalobcu pri vstupe do držby a po celú zákonom predpísanú dobu.
21. V odvolaní žalobca spochybňuje práve vyššie uvedený záver o nesplnení podmienok vydržania a keďže ohľadne tohto záveru je odôvodnenie napadnutého rozsudku veľmi stručné (bod 45. odôvodnenia), odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
22. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu (Československého štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 17.10.1986, vydaného Obvodným národným výborom, odborom výstavby, a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s § 2 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. dňom účinnosti tohto zákona, t.j. k 1.5.1991. Ako alternatívu nadobudnutia vlastníckeho práva uviedol jeho nadobudnutie vydržaním, pričom tvrdil vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991 a nerušenú oprávnenú držbu až do 1.5.2001, ktorým dňom mal vlastnícke právo týmto spôsobom nadobudnúť.
23. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
24. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej miere, že nejde o právo len domnelé.
25. Ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené po celý čas plynutia vydržacej doby nasledovne: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ spôsobilý subjekt vydržania, 3/ oprávnená držba a 4/ vydržacia doba.
26. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, to znamená, ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.
27. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená držba vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu vec patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.
28. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti vrátane okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Oprávnenosť držby sa posudzuje z týchto hľadísk: 1/ existencia právneho titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa, 2/ nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, 3/ dobrá viera držiteľa, že mu vec podľa práva patrí, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia držby, ale aj spôsobu nakladania s držanou vecou.
29. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri jej vzniku, ale v celom priebehu. Pri hodnotení dobrej viery držiteľa je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná. Oprávnená držba musí existovať počas celej vydržacej doby, ktorá je v prípade nehnuteľných veci desať rokov. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si do plynutia vydržacej doby môže započítať aj vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu.
30. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).
31. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
32. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
33. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.2001 s argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Poukazoval tiež na to, že právni predchodcovia žalovaných neboli po celú dobu evidovaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci.
34. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom podpísania protokolu o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom dňom 13.3.1996.
35. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke právo), v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.
36. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo tak, ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
37. Tak, ako je to vyššie uvedené, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.
38. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.
39. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné, aby pre vznik vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.
40. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (mesta Košice) o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.
41. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.1991 s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.
42. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ust. § 2 zákona č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza k prechodu vecí z majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti, do vlastníctva obcí, t.j. k prechodu do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona (1.5.1991) vo vlastníctve štátu.
43. V prejednávanej veci však vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí (1.5.1991) a ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu (dňa 13.3.1996) vlastnícke právo štátu nevyplývalo zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníckeho práva zo štátu.
44. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v inom konaní v skutkovo a právne totožnej veci (sp.zn. 6Co/165/2022, rozsudok zo dňa 25.4.2023), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej opatrnosti žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991, resp. 13.3.1996), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.
45. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak tieto rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku, ako je riešená v tomto spore a vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade, ak sa s týmto názorom stotožní, môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto aj odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. mája 2004 sp.zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka), ani uvažovať“.
46. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.
47. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní dotknutých nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.
48. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a aj jeho dobromyseľnosť sú spochybnené aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľností, čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zákon č. 138/1991 Zb.).
49. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazujú žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani potom, čo v rámci ROEP nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2008) a prvýkrát podáva žalobu o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 7.9.2022 v tu prejednávanej veci, teda po 31 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.
50. Dotknuté nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania po právnych predchodcoch žalovaných, v roku 1998 po M. H. a v roku 2017 po I. B., teda vlastnícke právo žalovaných bolo potvrdené rozhodnutiami notárov ako súdnych komisárov (č.l. 78 a nasl., č.l. 93 až 95 spisu) a tieto nadobúdacie
tituly boli zapísané aj v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územie K.. Žalobca aj z týchto dôvodov objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti titulu vstupu do držby dotknutých pozemkov dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a následne aj ku dňu podpísania protokolu o prevzatí majetku dňa 13.3.1996.
51. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej (oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v odvolaní.
52. Pokiaľ žalobca namieta, že právni predchodcovia žalovaných boli na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územie J. K., evidovaní ako vlastníci až na základe schváleného registra obnovenej evidencii pozemkov (ROEP) z roku 2008, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia nemení nič na skutkovom zistení, že ako vlastník nehnuteľností nikdy nebol zapísaný žalobca a ani jeho právny predchodca, čo vyvracia dobromyseľnosť vstupu žalobcu do držby a následne aj jeho dobromyseľnosť (že mu nehnuteľnosti patria) po zákonom stanovenú vydržaciu dobu.
53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd považuje rozsudok za vecne správny, a preto ho v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
54. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešným žalovaným. Odvolací súd preto priznal žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 251 CSP).
55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).