Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/165/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, E., 2/ F. G. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. X, I., 3/ J. K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. M. X, I., 4/ N. O., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. X, I., všetci zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Južná trieda 28, Košice, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 31. mája 2022 sp.zn.

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 31. mája 2022 č.k. -149.

Žalovaní v 1. až 4. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 31.5.2022 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným v 1. až 4. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemkov registra C-KN špecifikovaných v žalobe v podiele 1/1 k celku s odôvodnením, že žalovaní sú v súčasnosti zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetných pozemkov na LV č. XXXX v k.ú. L. P., obec I. - M. P., okres I. F., a to žalovaný v 1. rade pod por. č. B1 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 2. rade pod por. č. K. v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina, žalovaný v 3. rade pod por. č. B3 v spoluvlastníckom podiele 1/6-ina a žalovaný v 4. rade pod por. č. B4 v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny (ďalej ako „žalované podiely“). Žalované pozemky boli na základe geometrického plánu č. X/XXXX zo dňa 05.02.2020, vyhotoveného F. G. K., odčlenené z pozemku registra E-KN parc. č. XXXX - orná pôda o výmere X.XXX m2 (ďalej ako „pôvodný pozemok parc. č. XXXX“) evidovaného na LV č. XXXX, ktorý po odčlenení a zapísaní žalovaných pozemkov v celosti zanikol. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo titulom rozhodnutia o dedičstve č. H. XXXX/XX, ako dedičia po poručiteľovi Q. C., nar. XX.X.XXXX. Ten svoj spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. XXX/XX, ako dedič po poručiteľke R. C., A. O.. Žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke právo titulom osvedčenia o dedičstve č. XXX/XXX/XXXX, ako dedič po poručiteľke R. O., A. O., nar. XX.XX.XXXX. Tá svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe rozhodnutia o dedičstve č. H. XXX/XX, ako dedička po poručiteľovi R. O. (E.). Táto dedičská postupnosť z časti vyplýva z LV č. XXXX a čiastočne z rozhodnutia Štátneho notárstva Košice - mesto v Košiciach č. L. J. XXX/XX-XX zo dňa 14.06.1988. Vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPaA č. N.. XXXXX/XX/XX-XX zo dňa 10.04.1985 (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 16.09.1985) (ďalej ako „vyvlastňovacie rozhodnutie“) boli žalované pozemky (v tom čase zapísané v PKV č. XX ako pôvodný pozemok parc.

č. XXXX) vyvlastnené pôvodným vlastníkom R. C., A. O. v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny a R. O. (E.) v spoluvlastníckom podiele 2/4-iny, zapísané pod položkou č. XXX vyvlastňovacieho rozhodnutia. V nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie následne Stavoinvesta i.i.o. Košice dňa 28.04.1986 vystavila platobný poukaz č. XX-XXXX/XXXX/I., ktorým v prospech príjemcov R. C., A. O. a R. O. (E.) poukázala na vyplatenie sumu vo výške 4.050,40 Kčs, ako náhradu za pozemky vyvlastnené na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia pod položkou XXX. Táto náhrada bola poukázaná na voľný účet Slovenskej štátnej sporiteľne, pobočka Košice - mesto (SŠTSP Košice - mesto), čím bola daná do dispozície za účelom ich vyplatenia. Na základe vyššie uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo vyvlastnených podieloch stal Československý štát v zastúpení Stavoinvesta i.i.o. Košice, ktorá vo vzťahu k pôvodným spoluvlastníkom R. C., A. O. a R. O. (E.) úplne majetkovoprávne vysporiadala ich podiely k pôvodnému pozemku parc. č. XXXX. V súlade s prešlo na žalobcu vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol žalobca priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony). Mesto Košice teda nadobudlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom na základe ustanovenia o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona (1.5.1991). K zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností však zrejme z dôvodu administratívneho nedopatrenia, resp. opomenutia zo strany Stavoinvesty i.i.o. Košice nedošlo, avšak táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na vlastnícke právo žalobcu. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení jeho vlastníckeho práva je daný z dôvodu, že nie je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov v žalovaných podieloch aj napriek tomu, že by ním mal byť.

3. Právne vec posúdil podľa , , , a , o majetku obcí spolu s , , , , , , , , , a (ďalej len ), pričom konštatoval u žalobcu existenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle , nakoľko tak v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu, na príslušnom liste vlastníctva sú ako podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností vedení práve žalovaní v 1. až 4. rade, a teda právne postavenie žalobcu je neisté, pretože zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať.

4. Za nesporné súd považoval, že žalovaní sú právnymi nástupcami po pôvodných pozemnoknižných vlastníkoch. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade po Q. C., nar. XX.X.XXXX, zomrelom X.X.XXXX, dedičské konanie vedené pod č. H. XXXX/XXXX, rozhodnutie z 10.9.1992. Q. C. nadobudol uvedené nehnuteľnosti na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. XXX/XXXX, ako dedič po R. C., A. O., zomrelej XX.X.XXXX. Žalovaný v 4. rade je právnym nástupcom po R. O., A. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX, ktoré dedičské konanie bolo vedené pod č. XXX XXX/XXXX. R. O., A. O. nadobudla dané nehnuteľnosti na základe rozhodnutia o dedičstve č. H. XXX/XX, ako dedička po R. O. (E.), zomrelom XX.X.XXXX.

5. Za preukázané považoval, že Obvodný národný výbor vydal vyvlastňovacie rozhodnutie č. N.. XXXXX/XX/XX-XX z 10.4.1985, predmetom ktorého bolo vyvlastnenie parcely č. XXXX k.ú. P. o výmere X.XXX m2 v prospech Československého štátu v zastúpení Stavoinvesty za sumu 4.050,40 Kčs, voči v tom čase mŕtvym R. C., A. O. a R. O. (E.) - syn G. u každého podiele 2/4 (právnym predchodcom žalovaných v 1. až 4. rade).

6. Skutočnosť, že obaja poručitelia boli v čase vyvlastnenia mŕtvi, považoval za zrejmú z vyššie citovaných dedičských rozhodnutí a zároveň táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná.

7. Z predloženého platobného poukazu zo dňa 28.4.1986 a Rozhodnutia štátneho notárstva Košice - mesto zo dňa 14.6.1988 mal súd zistené, že Stavoinvesta i.i.o. vydala príkaz na výplatu sumy 4.050,40 Kčs. Časť uvedenej sumy vo výške 1.191,20 Kčs v prospech R. O. bola zložená do úschovy u štátneho notárstva s príkazom na poukázanie tejto sumy R. O., A. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. X.

8. Po vyvlastnení štátom došlo v zmysle k prevodu parcely č. XXXX z Československého štátu v zastúpení organizáciou Stavoinvesta i.i.o. a Magistrátom Mesta Košice s účinnosťou ku dňu 1.5.1991.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že pre súdy nie sú záväzné iba ničotné správne akty a správne akty, ktoré nie sú právoplatné alebo vykonateľné (iné vady vyvlastňovacieho konania nemajú vplyv na záväznosť rozhodnutia pre súd). Vychádzajúc z ustálenej judikatúry (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí československých súdov pod č. R 220/1950 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. ) súd mal za to, že preskúmavať môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné (ničotné), t.j. môže skúmať také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. Podľa súdu prvej inštancie súdy môžu skúmať, či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a zároveň sú povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný.

10. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie preto súd nepreskúmaval z hľadiska obsahovej správnosti, skúmal iba či bolo vydané príslušným orgánom (kde dospel k záveru, že Obvodný národný výbor ním v tom čase bol) a či nadobudlo právoplatnosť, preto skúmal či bolo riadne doručené.

11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie – nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám.

12. Porovnaním dátumu úmrtia právnych predchodcov žalobcov R. C., A. O. a R. O. (E.) z citovaných dedičských rozhodnutí a dátumu vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia súd zistil, že v čase vydania uvedeného rozhodnutia o vyvlastnení boli právni predchodcovia žalobcov mŕtvi, a teda daný právny úkon bol urobený voči osobám mŕtvym. Keďže v čase vydania tohto rozhodnutia boli vlastníkmi R. C., A. O. a R. O. (E.) ako právni predchodcovia žalovaných v 1. až 4. rade, rozhodnutie o vyvlastnení nemohlo byť voči nej právne účinné. Ak R. C., A. O. a R. O. (E.), ktorí boli v tom čase vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti zapísanej v pôvodnej PKV č. XX k.ú. P., neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, vyvlastňovacie konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k spornej nehnuteľnosti. Takto nemohlo dôjsť k právoplatnému vyvlastneniu a to aj napriek tomu, že by na vyvlastňovacom rozhodnutí bola vyznačená právoplatnosť.

13. Súd sa zaoberal spornou otázkou doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia. Žalobca produkoval dôkaz, že pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia bol R. C., A. O. a R. O. (E.), ako osobám na neznámom mieste ustanovený opatrovník S. I.. Na základe porovnania dátumu vydania rozhodnutia o ustanovení opatrovníka s dátumom úmrtia týchto dvoch osôb považoval za zrejmé, že opatrovník bol ustanovený osobám v tom čase mŕtvym a nejednalo sa o osoby zdržiavajúce sa na neznámom mieste. Ustanovenie opatrovníka mŕtvym osobám takto nemohlo byť účinné, t.j. nenadobudlo právne účinky. Zároveň skutočnosť, že uvedené osoby mali byť osobami na neznámom mieste vyvracia samotný obsah vyvlastňovacieho rozhodnutia, kedy u každej z týchto osôb je uvedená adresa. Súd preto konštatoval, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo riadne doručené, aj keď bolo doručené opatrovníkovi S. I., a preto ani nikdy nemohli nastať právne účinky tohto rozhodnutia, pretože nenadobudlo právoplatnosť. Aj z tohto dôvodu súd nahliadal na dané vyvlastňovacie rozhodnutie ako na nulitný akt. Na základe uvedeného súd nepovažoval za právne relevantné, či vyvlastňovacie rozhodnutie bolo alebo nebolo doručované do vlastných rúk, resp. verejnou vyhláškou, pretože ani jedným z uvedených spôsobov nemožno doručovať osobám mŕtvym.

14. Vzhľadom na záver, že Československý štát neúčinne vyvlastnil predmetný pozemok, mal súd prvej inštancie za to, že k následnému prevodu pozemku na žalobcu bolo potrebné prihliadať vychádzajúc zo základnej rímskej zásady „nemu plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (z nepráva nemôže vzniknúť právo). Ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti - parcele č. XXXX k.ú. P. (z ktorej boli vytvorené parcely, ktoré sú predmetom tohto konania), nemohlo dôjsť ani k platnému následnému prevodu na žalobcu, a to ani s poukazom na o majetku obcí.

15. Vychádzal však z úvahy, že u žalobcu by mohlo pripadať do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva iba vydržaním, kedy podľa súdu prvej inštancie titulom na vstup do držby mohol byť Preto následne skúmal splnenie zákonných podmienok vydržania.

16. Nepovažoval za sporné, že predmetné nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania. Uvedenú skutočnosť strany sporu nerozporovali, a preto súd z uvedeného vychádzal.

17. Konštatoval, že žalobca si nemohol si započítať aj držbu svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), keďže sám štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1985, z uvedeného dôvodu súd toto (nulitné) vyvlastňovacie rozhodnutie nepovažoval za platný a právne akceptovateľný titul vstupu do držby Čsl. štátu ani žalovaného). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. a NS ČR sp.zn. zdôrazniac, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné uvažovať o tom, že držba je oprávnená.

18. S poukazom na nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. , , a rozsudky NS SR sp.zn. a súd uzavrel, že ak by titulom vstupu žalobcu do držby predmetných nehnuteľností mal byť o majetku obcí, žalobca svoje vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu, a teda ani o vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku súd mal za to, že konkrétne žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (Čsl. štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti , t.j. 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých sa účastník, ktorý sa domáha určenia vlastníckeho práva, získal vec do držby - svojej faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal s ňou ako s vecou vlastnou.

19. Následne posudzoval, či si žalobca takýto status dobromyseľného držiteľa udržal počas celej 10- ročnej vydržacej lehoty, a teda či v držbe nehnuteľností nebol žalobca nijako rušený zo strany žalovaných v 1. až 4. rade počas obdobia od 1.5.1991 do 1.5.2001.

20. Pri uvedenom hodnotení súd zobral do úvahy dôkaz v podobe rozhodnutia Okresného úradu Košice I, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. S. XX/XXXXX/XX-XX. zo dňa 21.7.1999, z ktorého vyplýva, že žalovaní v 1. až 3. rade si dňa 31.12.1992 uplatnili na Pozemkovom úrade Košice - mesto nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli vyvlastnené formou verejných vyhlášok na účely výstavby sídliska Ťahanovce, konkrétne na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia č. N.. XXXXX/XX/XX-XX zo dňa 10.4.1985. Uvedené jednoznačne znamená, že uplatnením vlastníckeho nároku žalovaných dňom 31.12.1999 u žalobcu zastúpeného pozemkovým úradom došlo k prerušeniu 10-ročnej vydržacej lehoty. Od doručenia žiadosti žalovaných na vydanie nehnuteľnosti sa žalobca nemohol domnievať, že jeho držba nehnuteľností je dobromyseľná a oprávnená. Žalobca v držbe daných pozemkov bol zo strany žalovaných rušený a nemohol sa domnievať, že mu vlastnícke právo svedčí.

21. V konaní strany sporu učinili spornou aj otázku vedomosti, resp. nevedomosti žalovaných o vyvlastňovacom rozhodnutí. Aj keď z predložených dôkazov je zrejmé, že žalovaní v 1. až 3. rade mali vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, nakoľko si dňa 31.12.1991 uplatnili na pozemkovom úrade reštitučný nárok a právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa domáhala vyplatenia náhrady za vyvlastnené pozemky, súd k tomuto uviedol, že táto skutočnosť nemohla zmeniť právne posúdenie veci, nakoľko v konaní nebolo prioritnou otázkou sa vyporiadavať s dobromyseľnosťou žalovaných, ale práve naopak s dobromyseľnosťou žalobcu (vyššie citované body), keďže tento nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti parcele č. XXXX k.ú. P. zákonným spôsobom, nakoľko vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný právny akt. Z tohto istého dôvodu je podľa súdu irelevantné, či právnym predchodcom žalovaných 1/ až 4/ bola alebo nebola vyplatená náhrada, keďže k zákonnému vyvlastneniu nikdy nedošlo.

22. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd právne vec uzavrel tak, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

23. O trovách konania súd rozhodol podľa v spojení s , pretože v tomto konkrétnom prípade nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle .

24. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa , a a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom

rozsahu vyhovie alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25.1. Odvolateľ namieta, že súd pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia prekročil svoje kompetencie. Aj keď súd správne uviedol a odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné (iba vo vzťahu ku ktorým sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti), následne nesprávne preskúmaval vyvlastňovacie rozhodnutie po stránke jeho správnosti, právoplatnosti a procesného postupu správneho orgánu pri jeho vydávaní. Žalobca poukázal na konštatovanie súdu, že Obvodný národný výbor bol v čase vydávania predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia orgánom príslušným na jeho vydanie (čiže konal správny orgán, ktorý mal právomoc), preto mal podľa žalobcu súd na vyvlastňovacie rozhodnutie nazerať ako na správny akt spôsobilý vyvolať právne účinky, ktorý nebol napadnutý a zneplatnený v rámci správneho súdnictva. Podľa žalobcu súd nebol oprávnený zaoberať sa tým, či v čase vyvlastňovacieho konania boli osoby zapísané v pozemkových vložkách mŕtve ani tým, aký bol postup pri doručovaní predmetného rozhodnutia v rámci vyvlastňovacieho konania. 25.2. K záverom týkajúcim sa vydržania vlastníckeho práva poukázal na úvahy súdu, že žalované nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania a žalobca vlastníctvo nadobudol priamo zo , teda vstúpil do dobromyseľnej držby najneskôr dňa 1.5.1991, odkedy mu začala plynúť 10-ročná zákonná vydržacia lehota (nakoľko nemusel mať ani vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu a prípadných vadách vyvlastňovacieho konania – súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu). Odvolateľ má za to, že následne súd nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalovaní v 1. až 3. rade narušili dobromyseľnosť žalobcu uplatnením nároku na vydanie nehnuteľností na Pozemkovom úrade Košice dňa 31.12.1992. Podľa žalobcu práve to, že rozhodnutím Okresného úradu Košice I zo dňa 21.7.1999 bola vydaná len časť nehnuteľností, utvrdilo žalobcu v presvedčení, že má byť vlastníkom žalovaných nehnuteľností v rozsahu, ktorý nebol v rámci uplatneného nároku žalovaných v 1. až 3. rade vydaný. Vychádza z úvahy, že vydržacia lehota mohla byť počas doby konania o nároku žalovaných v 1. až 3. rade na vydanie nehnuteľností pozastavená a rozhodnutím zo dňa 21.7.1999 opätovne začala plynúť. 25.3. Napokon žalobca namietal, že žiadnym spôsobom v konaní nebolo preukázané, že by bol rovnaký postup, ako u žalovaných v 1. až 3. rade, uplatnený aj zo strany žalovaného v 4. rade, resp. že by z jeho strany došlo k spochybneniu dobrej viery žalobcu, že je vlastníkom žalovaných nehnuteľností. Naopak, R. O., A. O. (matka žalovaného v 4. rade) sa prihlásila na Štátne notárstvo Košice - mesto so žiadosťou o vyplatenie náhrady za vyvlastnenie pôvodného pozemku. Preto minimálne v časti spoluvlastníckeho podielu žalovaného v 4. rade boli podľa žalobcu naplnené podmienky vydržania vlastníckeho práva.

26.1. Žalovaní sa k podanému odvolaniu vyjadrili písomne tak, že s dôvodmi odvolania nesúhlasia, lebo sú v rozpore so zákonom, skutočnosťou, judikatúrou a tvrdeniami uvádzanými v súdnom konaní majúc za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 26.2. Poukázali na to, že predmetné parcely mali byť vyvlastnené R. C., A. O. a R. O. (E.) ako osobám žijúcim, takže orgán konal s týmito osobami ako so žijúcimi. Takéto konanie nemohlo prebehnúť, nemohlo byť v žiadnom prípade platným a účinným rozhodnutím, nakoľko R. C., A. O., zomrela XX.X.XXXX, a preto nemohla byť účastníčkou vyvlastňovacieho konania. R. O. zomrel dňa XX.X.XXXX, preto tiež v žiadnom prípade nemohol byť účastníkom vyvlastňovacieho konania. Nakoľko tieto osoby boli mŕtve, tak im nemohlo byť doručené rozhodnutie o vyvlastnení a toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo účinné, nakoľko sa uskutočnilo voči mŕtvym osobám. 26.3. Žalovaní zdôraznili, že ani skutočnosť, že právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa domáhala vyplatenia náhrady za vyvlastnené pozemky, nemôže zmeniť to, že vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným právnym aktom. Zo zápisov v katastri nehnuteľností jednoznačne vyplýva, že SR, ani žalobca, nikdy nebol zapísaný ako vlastník predmetných pozemkov, vlastníkmi boli stále iba žalovaní, a teda v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom. Žalovaní riadne zdedili svoje spoluvlastnícke podiely, ich vlastníctvo potvrdil notár, ako súdny komisár. Podľa žalovaných žalobca v žiadnom prípade nenapĺňa zákonné predpoklady, aby mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva. Žalovaní opätovne poukázali na rozsudok NS SR sp.zn. v spojení s uznesením NS SR sp.zn. , v zmysle ktorých nemožno prihliadať na predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie.

27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

28. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil.

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. apríla 2023 o 09.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.04.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

30. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , a h/ , t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

31. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

32. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

33. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne (v prevažnej časti) vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

34. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

35. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým záverom, na tieto odkazuje ( ). Vo vzťahu k právnym záverom považuje za správne úvahy súdu v prevažnej časti. Za správny považuje záver o tom, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie – nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Rovnako správny je záver, že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky, aj keď ne/splnenie týchto podmienok odvolací súd vyhodnotil v časti odlišne od súdu prvej inštancie.

36. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v časti, kde odvolací súd považuje závery súdu za vecne správne a na ozrejmenie úvah v časti, kde odvolací súd dospel k svojim čiastočne odlišným právnym záverom, odvolací súd uvádza nasledovné:

37. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 10.4.1985 vydaného Obvodným národným výborom, odborom výstavby (s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 16.9.1985) a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991).

38. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu (štát) sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám (čo nebolo v konaní sporné) a rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Pri posúdení či žalobca nadobudol vlastnícke právo vydržaním mal súd za to, že titulom vstupu žalobcu do držby bol samotný , avšak žalobca si status dobromyseľného držiteľa neudržal počas celej 10-ročnej vydržacej lehoty.

39. Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo žalobcom tvrdené: 1. prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu), 2. nesprávne posúdenie vydržania, a to plynutia 10-ročnej zákonnej vydržacej lehoty vo vzťahu k narušeniu dobromyseľnosti žalobcu (respektíve prerušeniu plynutia tejto lehoty).

40. Pri posudzovaní prvej námietky (kompetencií všeobecného súdu) odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátene rozhodnutí, v ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

41. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

42. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.

43. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

44. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

45. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia) poukazoval na rozsudky NS SR sp.zn. , sp.zn. a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. .

46. Žalovaní vo vzťahu k tejto otázke v priebehu celého konania a aj vo vyjadrení k odvolaniu poukazovali na rozhodnutia NS SR sp.zn. a .

47. Odvolací súd za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu možnosti (a povinnosti) všeobecných súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo vykonateľný“.

48. Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp.zn. (na ktorý poukazuje žalobca) okrem žalobcom citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením)“ uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný (R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov)“.

49. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. , v ktorom dovolací súd SR konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o obdobné skutkové okolnosti, keď v čase vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým však nebolo pri vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované pod č. 48/2003 ZSP).

50. Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle záväzné.“

51. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho či sa jedná o nulitný akt je oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

52. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp.zn. , odvolací súd uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací súd vyjadril názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri tom potrebné brať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné rozhodnutie nemá konštitutívnu povahu, ale má „iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho práva na štát pri konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez ohľadu na prípadnú nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného výmeru.

53. Zároveň odvolací súd nepovažuje za správny názor žalobcu, že za nulitný (neúčinný) akt (paakt) možno považovať iba taký akt, ktorý nebol vydaný orgánom, ktorý má na to právomoc.

54. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (, , , Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec nedefinoval, na rozdiel od ČR, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t.j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.

55. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov či ÚS SR, ktoré kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, odvolací súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ).

56. Uvedené teoretické úvahy sa napokon prejavili aj v aktuálnej právnej úprave (aj keď nie vo všeobecnosti, ale v oblasti daňového práva), keď v zmysle , o správe daní (daňový poriadok) v znení účinnom od 1.1.2012 na účely správy daní sa za nulitné rozhodnutie považuje rozhodnutie vydané podľa tohto zákona uvedené v odseku 2. Také rozhodnutie nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nebolo vydané (ods. 1). Pri správe daní je nulitným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré a) vydal správca dane (orgán) na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu dane, ktorým je obec, za nulitné sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný, b) bolo vydané omylom inej osobe, c) nadväzuje na nulitné rozhodnutie. A s účinnosťou od 1.1.2020 aj rozhodnutie, ktorým bola vyrubená daň po zániku práva vyrubiť daň.

57. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. vyplýva, že v zmysle všeobecnej teórie, ako aj súdnej praxe za jeden z možných dôvodov nulity správneho rozhodnutia možno považovať okrem iného aj nedostatok predpísanej formy dokumenty, ktorý nemá esenciálne náležitosti rozhodnutia: „O paakt ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady také zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Za jeden z možných dôvodov nulity správneho rozhodnutia možno považovať okrem iného aj nedostatok predpísanej formy dokumentu, ktorý nemá esenciálne náležitosti rozhodnutia. Aj v prípade priznania práva, resp. nároku správnym orgánom formou listu možno hovoriť o nulite takéhoto rozhodnutia pre nedostatok predpísanej formy dokumentu, ak neobsahuje esenciálne náležitosti rozhodnutia“. Ústavný súd vychádzal z úvahy, že „v právnom poriadku Slovenskej republiky chýba všeobecné zákonné vymedzenie pojmu nulita správneho rozhodnutia, resp. vymedzenie vád, ktoré nulitu (ničotnosť) správneho aktu spôsobujú. Judikatúra i teória správneho práva zhodne uvádzajú, že o paakt ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady také zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako správny akt (pozri Soňa Košičiarová. Správny poriadok, Komentár s novelou účinnou od 1.1.2004, Heuréka, 2004, s. 191).“

58. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. vychádzal z úvahy, že pojem účastník konania patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom tohto subjektu dochádza v správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v hmotnoprávnych predpisoch. Legálna definícia účastníkov konania v správnom poriadku je formulovaná relatívne široko, tak aby postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť. Správny orgán je potom povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty spĺňajú podmienky na priznanie účastníka konania. Účastník správneho konania, na to aby sám mohol konať pred správnym orgánom, musí disponovať procesnou subjektivitou a procesnou spôsobilosťou. Procesnú subjektivitu - spôsobilosť byť účastníkom správneho konania má každý, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, teda ten, kto je subjektom práva podľa hmotného práva, ako aj ten, komu ju zákon výslovne priznáva. Procesná spôsobilosť je potom schopnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v správnom konaní. NS SR dospel k záveru, že správne rozhodnutie odporcu je ničotným (nulitným) z dôvodu, že odporca vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu.

59. Obdobne v rozhodnutí sp.zn. (na ktoré poukazovali žalovaní) sa jednalo o skutkové okolnosti kedy v čase vyvlastňovacieho konania a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení, boli už všetci pôvodní spoluvlastníci mŕtvi. Najvyšší súd SR, ako aj súdy nižších inštancií s poukazom na skutočnosť, že v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovoprávnych vzťahov týchto pozemnoknižných zomrelých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, vychádzali z úvahy, že vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke. Mali za to, že pokiaľ príslušný orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát. K nehnuteľnosti tak ostalo zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom (dedičom zomrelého pôvodného vlastníka). Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, neúčinné, súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.

60. Žalovaní správne poukazovali v priebehu konania a vo vyjadrení k odvolaniu aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. , v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že napriek viacerým odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva možno zohľadniť závery vyslovené v konaní sp.zn. , že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie) nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň prihliadať. Dovolací súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou. Dovolací súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia správnych orgánov prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu zo 7. októbra 2020 sp.zn. s právnou vetou „súd je oprávnený posúdiť, kedy“ (rozumej teda aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.

61. Rovnako v rozhodnutí NS SR sp.zn. išlo o stav zmätočnosti vyvlastňovacieho konania pre jeho vykonanie s už nežijúcimi vlastníkmi - nedostatok nástupu účinkov sa usudzoval zo stavu uskutočnenia správnym orgánom konania s už nežijúcimi vlastníkmi pozemkov, ktorým preto ani nemohol byť ustanovený opatrovník.

62. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že opatrovníka možno ustanoviť len účastníkovi, ktorý nepochybne existuje (čo u fyzických osôb znamená, že ešte žije a u právnických osôb, že vznikli a dosiaľ nezanikli) , ale jeho ustanovenie nemôže prichádzať do úvahy u osoby, ktorá už neexistuje a nie je zrejmé, kto je jej právnym nástupcom. V takom prípade by sa jednalo o rozhodnutie za neexistencie jednej z podmienok konania, či presnejšie pri zaťažení konania neodstrániteľnou prekážkou, brániacou jeho ďalšiemu pokračovaniu. Je totiž všeobecne známou skutočnosťou, že mŕtva fyzická osoba nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, s nedostatkom takejto spôsobilosti ide takpovediac ruku v ruke i nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a ak takáto skutočnosť je tu už v čase začatia konania, vadu spočívajúcu v konaní s takýmto „subjektom“ nemožno napraviť žiadnym spôsobom, t.j. ani ustanovením opatrovníka.

63. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade má za to, že obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní konal s osobami, ktoré v tom čase nemali právnu subjektivitu, a teda nemohli byť účastníkmi konania. Takýmto osobám nie je možné ani ustanoviť v konaní opatrovníka- toho je možné ustanoviť iba žijúcim osobám (ktorých pobyt nie je známi). Správny orgán v danom prípade vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe (právnym predchodcom žalovaných), a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia procesnú subjektivitu. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, a to ani na základe doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť účinky.

64. Odvolací súd tiež poukazuje na všeobecné zásady dedenia, najmä na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností - právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa (ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci vyvlastňovacieho konania). V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, na ktorú poukázal odvolací súd už v zrušujúcom uznesení a je tiež prezentovaný Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 30. októbra 2019.

65. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní ostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov.

66. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

67. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl. štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

68. Súd prvej inštancie správne poukázal na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Aj odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

69. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené.

70. Odvolací súd považuje uvedený záver za vecne správny, aj keď v časti z iných dôvodov.

71. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

72. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

73. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. ).

74. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. konštatoval, že dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

75. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

76. Odvolací súd má za to, že v danom prípade pri posudzovaní dobromyseľnosti žalobcu, ako držiteľa, z objektívneho hľadiska súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby.

77. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe nadobudnutia účinnosti , t.j. 1.5.1991, t.j. citovaný zákon považoval za titul vstupu do držby (avšak podľa súdu následne nebola splnená požiadavka udržania si statusu dobromyseľného držiteľa po dobu celej 10-ročnej vydržacej doby).

78. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvej inštancie) má za to, že žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe

79. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.

80. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v SR.

81. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

82. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.

83. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

84. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.zn. , kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. a uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti ), t.j. ani tie, ktoré predpokladá ust. a uvedeného zákona.

85. Žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.

86. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia o majetku obcí ku dňu účinnosti dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

87. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

88. Podľa odvolacieho súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam (z vyššie uvedených dôvodov).

89. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia , no má za to, že ak tieto rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku ako je riešená v tomto spore a vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade ak sa s týmto názorom stotožní môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto aj odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. mája 2004 sp.zn. , s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená ( veta druhá ) ani uvažovať“.

90. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval

platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

91. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle , ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

92. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti , a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, čomu nasvedčuje napr. okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

93. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia od inej osoby ako vlastníka.

94. Nemožno preto opomenúť ani tie nesporné skutočnosti, že žalovaní v 1., 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo titulom rozhodnutia o dedičstve č. H. XXXX/XX, ako dedičia po poručiteľovi Q. C., nar. XX.X.XXXX, ktorý spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. XXX/XX, ako dedič po poručiteľke R. C., A. O.. Žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke právo titulom osvedčenia o dedičstve č. XXX/XXX/XXXX, ako dedič po poručiteľke R. O., A. O., nar. XX.XX.XXXX, ktorá spoluvlastnícky podiel nadobudla na základe rozhodnutia o dedičstve č. H. XXX/ XX, ako dedička po poručiteľovi R. O. (E.).

95. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania a vlastnícke právo žalovaných bolo potvrdené notárom, ako súdnym komisárom, v rokoch 1974, 1988 (a následne 1992 a 2004). Žalobca aj preto objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti nadobudnutia vlastníctva od svojho právneho predchodcu už pri vstupe, t.j. ku dňu nadobudnutia účinnosti

96. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.

97. S poukazom na to, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nie sú právne relevantné námietky žalobcu vzťahujúce sa k posúdeniu plynutia, resp. spočívania 10-ročnej vydržacej doby a ne/narušenia dobromyseľnosti žalobcu pri držbe predmetných nehnuteľností. Uvedené námietky nie sú spôsobilé spochybniť vyššie uvedené úvahy odvolacieho súdu, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nakoľko mu nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý).

98. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v zmysle .

99. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , a . Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol úspešným žalovaným, preto odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku a priznal úspešným žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

100. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).