Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-93-2023.pdf
PDF · 130.78 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/93/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovanej A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, zastúpenej JUDr. JCLic. D. E., F., Košice, Južná trieda 28, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu 40C/20/2022-268 z 9.2.2023 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanej priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
2.1.V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd určil, že je podielovým spoluvlastníkom pozemku parc. E-KN č. 240 o výmere 13728 m2 orná pôda, evidovaný Okresným úradom v Košiciach, kat. odbor na LV č. XXXX, pre kat. územie G., obec G. - G., H. G. I., v časti pod B55, a to v podiele 88/17280. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je evidovaný ako podielový spoluvlastník pozemku, parcely E - KN č. 240 J. H. G. I., J. H. G. – G., v katastrálnom území G. (ďalej len predmetný pozemok). Z výpisu LV č. XXXX vyplýva, že žalovaný nadobudol predmetný pozemok do podielového spoluvlastníctva na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 23D/144/2015 (Dnot 76/2015). Parcela bola vyvlastňovacím rozhodnutím č. výst. 9860/2617/84 - Go zo 4.1.1985 bývalým vlastníkom (resp. podielovým spoluvlastníkom) vyvlastnená v celom rozsahu v prospech čsl. štátu. Vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.4.1985, za účelom realizácie výstavby Zoologickej záhrady Košice. Z dôvodu administratívneho zanedbania zo strany štátu, nedošlo v rozhodnom období k zápisu jeho vlastníckeho práva (na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia) do príslušnej evidencie nehnuteľností. 1.5.1991 nadobudnutím účinnosť z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe ktorého prechádzal na obce a mestá hnuteľný a nehnuteľný majetok vo vlastníctve štátu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tieto pozemky boli reálne zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností, rozhodujúcou okolnosťou bol právny stav vlastníctva čsl. štátu. Žalobca mal za to, že predmetné pozemky boli v minulosti čsl. štátom riadne vysporiadané. Žalobca z opatrnosti vzniesol námietku vydržania, keďže od 1.5.1991 vstúpil do dobromyseľnej držby tohto majetku, nemusel mať vedomosti o spôsobe ich nadobudnutia čsl. štátom, 10 - ročná vydržacia doba začala plynúť 1.5.1991 a uplynula 1.5.2001. ZOO Košice, ako mestská príspevková organizácia užíva predmetné pozemky a prevádzkuje ich na chov spoločenských a cudzokrajných zvierat, zabezpečuje v prípade nutnosti výstavbu infraštruktúry a do dnešného dňa vykonáva ich opravy a údržbu. Sú využívané širokou verejnosťou.
2.2.Žalovaná žiadala zamietnuť žalobu s odôvodnením, že ona ani jej právny predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí. Nikdy im nebolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutie ani im nebola zaplatená žiadna odplata za vyvlastnenie. Z uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia vlastnícke podiely boli vyvlastnené neznámym dedičom po 170 poručiteľoch. Ďalej vyvlastňovali 180 osobám zdržujúcim sa na neznámom mieste. Spoluvlastnícke podiely žalovanej a ani jej právnych predchodcov nikdy vyvlastnené neboli a nevyplýva to ani z predloženého rozhodnutia o vyvlastnení. Slovenská republika, Zoologická záhrada Košice - Kavečany ani Mesto Košice nikdy neboli zapísaní ako vlastníci predmetných pozemkov. Dokonca po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov spoluvlastnícke podiely odkupovať a niektorým platili nájom. Žalovaná riadne zdedila svoje spoluvlastnícke podiely na predmetných parcelách na základe dedičských konaní, dobromyseľnou držiteľkou od zdedenia bola jednoznačne žalovaná, spoluvlastnícke podiely nadobúdala v dobrej viere v rámci dedičských konaní. Mesto na dožiadanie od podielových spoluvlastníkov 30.4.2010 odpovedalo, že uznesením č. 702 zo 16.12.2008 bola schválená kúpa pozemkov, ktoré sa nachádzajú v areáli K. G., E. G. začalo s majetkoprávnym vysporiadaním parciel KN-E č. 232, 233, 318 a 334 a majetkoprávne vysporiadanie pozemkov v ZOO Košice sa bude realizovať postupne v nasledujúcich rokoch podľa finančných možností mesta Košice. Samotné Mesto Košice v tom období neuvádzalo žiadne vyvlastňovacie rozhodnutia, ale naopak uviedlo, že bola schválená kúpa pozemkov v k. ú. G.. 2.3.Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva a vec právne posúdil podľa § 137c CSP, § 132 ods.1,2, § 123, § 129 ods.1, § 130 ods.1, § 134 ods.1,3 OZ, § 2 ods.1,7,§ 14 ods.1,4 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a zistený skutkový stav vyhodnotil v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. 2.4.V prvom rade posudzoval existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v súlade s § 137 písm. c/ CSP. Vzhľadom na to, že v evidencii nehnuteľností je na príslušnom liste vlastníctva ako podielová spoluvlastníčka predmetnej parcely zapísaná žalovaná, právne postavenie žalobcu, ktorý má za to, že je vlastníkom tejto parcely je neisté, iným spôsobom ako rozhodnutím súdu sa žalobca zmeny zápisu nevie domôcť. S poukazom na vyššie uvedené má súd za to, že žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. 2.5.Žalobca v žalobe pôvodne odvodzoval svoj nárok titulom vyvlastňovacieho rozhodnutia č. Výst. 9860/2617/84-Go zo 4.1.1985, eventuálne titulom vydržania s poukazom na z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. 2.6.K existencii vyvlastňovacieho rozhodnutia súd uviedol, že aj keď žalobca predložil vyvlastňovacie rozhodnutie z 10.4.1985 a po oboznámení sa s obsahom predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorého súčasťou bola aj parcela č. 240 a po identifikácii predmetnej parcely a spoluvlastníckeho podielu, ktorý je predmetom konania, dospel k záveru, že spoluvlastnícky podiel, ktorý je predmetom tohto konania, nebol predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia. Predmetom tohto rozhodnutia boli iba spoluvlastnícke podiely na parcele č. 240 neznámych dedičov po L. E., M. E. vo veľkosti 6/36 a 2/36 a E. E. vo veľkosti 1/3. Spoluvlastnícky podiel žalovanej bol pôvodne zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XX pod B43 (nie v PKV č. 87 ako vyvlastňovacie podiely parc. č.240). Vlastník bol právny predchodca žalovanej H. N., list vlastníctva č. XXXX pod B10, titul nadobudnutia 14.9.1943. Predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudla právna predchodkyňa žalovanej L. C., (pôvodná žalovaná) na základe osvedčenia o dedičstve 23D/144/2015 právom nebohej dcéry H. N. - E. D., M. N. ako vnučka a následne darovacou zmluvou z 23.12.2022 nadobudla tento spoluvlastnícky podiel žalovaná. 2.7.Na základe vyššie uvedeného súd uzavrel, že spoluvlastnícky podiel žalovanej, ktorý je predmetom tohto konania, nikdy nebol vyvlastnený, keďže nebola preukázaná existencia vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorým by bola predmetná parcela vyvlastnená, pričom žalobca ani netvrdil existenciu žiadneho iného právneho titulu, ktorým by preukázal právny dôvod vstupu do držby predmetnej parcely žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom. 2.8.Vzhľadom na to, že nebola preukázaná existencia vyvlastňovacieho rozhodnutia ani iného právneho titulu, na základe ktorého by Československý štát nadobudol vlastníctvo k predmetnému spoluvlastníckemu podielu, nemohlo prejsť ani v súlade so z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastnícke právo na žalobcu. 2.9.Súd konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že predmetná parcela je súčasťou areálu Zoologickej záhrady Košice. Keďže nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnému spoluvlastníckemu podielu do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.
2.10.Súd konštatoval, že žalobca odvodzuje svoju držbu od vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktorého existencia nebola preukázaná, teda od mylného presvedčenia o tom, že držba predmetného spoluvlastníckeho podielu je oprávnená v dôsledku existencie vyvlastňovacieho rozhodnutia. 2.11.Štát ako právny predchodca žalobcu sa teda stal detentorom veci a žalobca vstúpil do držby 1.5.1991, preto súd posudzoval, či táto držba bola dobromyseľná. 2.12.Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi a umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená ani uvažovať (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 19.5.2004 sp. zn. 22Cdo/469/2004). Žalobca a ani jeho právny predchodca nesplnili pri vstupe do držby základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia vlastníckeho práva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. 2.13.Pri posudzovaní dobromyseľnosti držby žalobcom súd prihliadal na postoj žalobcu, ktorý postupoval v rozpore s § 14 ods.1,4 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keď protokol o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle citovaného zákona medzi odovzdávajúcim Zoologická záhrada Košice a preberajúcim mesto Košice, v ktorom bola uvedená aj parc. č. 240 uzavrel až 23.8.1993 t. j. až vyše 2 roky po nadobudnutí účinnosti zákona o majetku obcí. Žalobca tiež nepodal v lehote stanovenej v § 14 ods.4 citovaného zákona návrh na zápis do evidencie nehnuteľností, pričom v samotnom protokole je uvedené, že predmetom je parcela č. 240, pričom pri údaji, majetkové záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom, je uvedené že pri parcele č. 240, je v súvislosti s reštitučnými nárokmi a skutočnosťou, že archív nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi, treba počítať s finančnými prostriedkami pri uspokojovaní ďalších nárokov. Už z uvedeného vyplýva, že sám žalobca si bol vedomý, že držba parcely č. 240 ako celku nie je oprávnená. S týmto záverom korešponduje aj konanie žalobcu, ktoré deklaroval v liste z 30.4.2010 ako odpoveď podielových spoluvlastníkov iných parciel, ktoré sa nachádzajú v areáli ZOO Košice, ktorým oznámil, že uznesením č. 702 zo 16.12.2008 bola schválená kúpa pozemkov nachádzajúcich sa v areáli ZOO Košice, ktoré sú citované s tým, že oznámil vlastníkom, že ich parcely nespadajú do okruhu uvedených parciel a majetkovoprávne vysporiadanie ďalších parciel sa bude realizovať postupne v nasledujúcich rokoch podľa finančných možností mesta. V súlade s týmto postojom mesto pristúpilo k uzatváraniu kúpnych zmlúv, resp. nájomných zmlúv s podielovými spoluvlastníkmi jednotlivých parciel nachádzajúcich sa v areáli ZOO Košice. 2.14.Súd poukázal na to, že žalovaná a jej právni predchodcovia boli po celú dobu držby predmetnej parcely štátom a následne mestom Košice v domnení, že sú vlastníkmi predmetného spoluvlastníckeho podielu, keďže žalobca, resp. jeho právny predchodca žiadnym spôsobom nespochybnil ich vlastnícke právo. Nemenej významnou skutočnosťou je, že žalobca nebol zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností ani na základe ROEP, ktoré prebehlo v predmetnom katastrálnom území v roku 2014. Domnelým titulom nadobudnutia vlastníckeho práva malo byť neexistujúce rozhodnutie, pričom neexistenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia a neriešenie majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pri výstavbe ZOO Košice bez pochyby spôsobil právny predchodca žalobcu svojou nečinnosťou a konaním, ktoré nie je možné kvalifikovať ako konanie starostlivého hospodára. Právny predchodca žalobcu konal v omyle, spočívajúcom v domnení, že predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudol titulom vyvlastnenia, pričom k tomuto omylu došlo v dôsledku toho, že nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Takýto omyl žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu nie je možné považovať za ospravedlniteľný, ktorý by svedčil o tom, že držba je oprávnená, a že žalobca a jeho právny predchodca sú dobromyseľnými držiteľmi v súlade s § 130 ods.1 OZ. 2.15.S poukazom na uvedené súd uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných v § 134 ods.1 OZ pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby, preto súd na základe zisteného skutkového stavu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 2.16.O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1,2 CSP tak, že žalovanej priznal plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.
3.1.Žalobca napadol rozsudok včas podaným odvolaním, a to z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP, ktoré odôvodnil nasledovne. 3.2.K dobromyseľnej a oprávnenej držbe žalobca uviedol, že v konaní ako ďalší možný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam tvrdil vydržanie tým, že titulom vstupu žalobcu do dobromyseľnej držby nehnuteľností bol zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Účinnosťou tohto zákona (od 1.5.1991) žalobca priamo zo zákona vstúpil do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov a nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a teda
ani o prípadných vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. o procesných vadách, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo (žalobca poukázal v konaní, že v čase vydania rozhodnutia ako subjekt práva ešte ani neexistoval). 3.3.Pre účely posúdenia splnenia zákonných podmienok vydržania je podľa názoru žalobcu právne významné to, že žalobca vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností ako štát, a to dňom účinnosti z. č. 138/1991 Zb. (dobromyseľnosť žalobcu je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do dobromyseľnej držby). Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha určenia vlastníckeho práva získala vec do držby - do svojej faktickej moci, t.j. či sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu domnievala, že vec jej vlastnícky patrí a nakladala s ňou ako s vecou vlastnou. Súčasne je dôležité (právne významné), že štatút dobromyseľného držiteľa si žalobca udržal počas celej 10-ročnej vydržacej lehoty a v držbe nehnuteľnosti nebol počas jej plynutia žalovanou a ani jej právnymi predchodcami rušený. Právna predchodkyňa žalovanej nadobudla podiel na predmetnej nehnuteľnosti až na základe dedičského rozhodnutia v roku 2015 (23D/144/2015), t.j. 14 rokov po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty žalobcu. Nadobúdateľ držby preukazuje okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu 4Cdo/102/2017, 5Cdo/64/2018. 3.4.Žalobca má za to, že na jeho dobromyseľnosť nemohol mať žiaden vplyv fakt, že delimitačný protokol o prechode majetku bol podpísaný až v roku 1993, pretože z jeho obsahu jasne vyplýva, že odovzdávaný nehnuteľný majetok prešiel na žalobcu k 1.5.1991 z. č. 138/1991 Zb., ktorým nebola stanovená žiadna lehota na jeho uzavretie. Vzhľadom na množstvo majetku, ktorým na základe z. č. 138/1991 Zb. obce a mestá nadobúdali, to nebolo ani možné. Žalobca ešte aj dnes po 30-tich rokoch od účinnosti zákona uzatvára delimitačné protokoly na nehnuteľný majetok, ktorý na neho dňom 1.5.1991 prešiel a na ktorý štát zabudol. Žalobca objektívne nemohol stihnúť lehotu podať návrh na zápis vlastníctva do príslušnej evidencie nehnuteľností, § 14 ods.4, pretože mu tento nehnuteľný majetok bol odovzdaný až 23.8.1993. 3.5.Poukázal na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 477/2015 zo 7.4.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu SR 3MCdo/7/2011 z 31.10.2011. 3.6.V konaní vôbec nebolo spochybňované, že žalovaná nikdy nevstúpila do užívania predmetnej parcely a žiadnym spôsobom ani nevykonávala svoje vlastnícke právo. Rovnako nebolo namietané zo strany žalovanej ani to, že by si ona alebo jej právni predchodcovia alebo iní podieloví spoluvlastníci uplatňovali v minulosti, v súvislosti s touto parcelou nejaký nárok (reštitučný, finančný alebo iný). 3.7.Žalobca preto nemal žiaden dôvod domnievať sa, že jeho držba parcely E-KN č. 240 nie je oprávnená. Žalobca nebol až do roku 2021 do podania žaloby o zaplatenie, konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 24C/35/2021, žalovanou ani jej právnou predchodkyňou nejako rušený. Naopak, túto nehnuteľnosť dlhodobo užíva, nakladá s ňou ako vlastnou, pretože na predmetnej parcele bol v minulosti štátom vystavaný areál ZOO Košice. 3.8.Žalobca má za to, že sú splnené všetky zákonom stanovené podmienky vydržania a nadobudol vlastnícke právo (spoluvlastníctvo) k predmetnému pozemku vydržaním dňom 1.5.2001. Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil a vrátil vec na opätovné konanie a rozhodnutie.
4.1.K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že mesto Košice z evidencie nehnuteľností vedelo, že ani mesto Košice, ani štát nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, nakoľko táto skutočnosť vyplývala a nič s tým nerobilo, nedomáhala sa údajného vlastníckeho práva celých 31 rokov. Mesto Košice túto skutočnosť malo vedieť najneskôr 1.5.1992, preto od 1.5.1992 mesto Košice nemohlo byť ani dobromyseľné, že mu niečo patrí alebo že je vlastníkom pozemkov. Najvyšší súd SR konštatoval, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. 4.2.Dôležitým faktom, ktorý svedčí o tom, že žalobca nebol dobromyseľný je fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov. Prílohou k tomuto vyjadreniu sú aj dve nájomné zmluvy vlastníkov pozemkov so zoologickou záhradou. Preto ak by sa mesto cítilo ako vlastník, Zoologická záhrada Košice by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatili by nájom, preto tvrdenia žalobcu o vydržaní sú zjavne nepravdivé. 4.3.Žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, lebo neboli splnené podmienky vydržania, a to z viacerých dôvodov. 4.4.Žalobca nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo patrí a ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľnosti, lebo štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných pozemkov v evidencii nehnuteľností.
V čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. ani v čase podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností. 4.5.V tejto súvislosti analogicky poukázala na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 151/2016 z 3.5.2017. Práve naopak, v evidencii nehnuteľností celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaní a ich právni predchodcovia, teda nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov na základe zmlúv. 4.6.Žalobca ani v ROEP nebol zapísaný ako vlastník, ani po ROEP nepodal určovaciu žalobu, napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník. 4.7.Súd prvej inštancie sa dostatočne a predovšetkým správne v súlade so zákonom a judikatúrou vyporiadal s otázkou vydržania, a teda zo strany žalobcu v žiadnom prípade neboli splnené zákonné podmienky. Na základe vyššie uvedeného navrhol odvolaciemu súdu rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
5.Ďalšie písomné podania strany sporu nerealizovali.
6.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods.1 CSP v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods.1,2 CSP potvrdil.
7.1.Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. d/, f/a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). 7.2.Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.
8.1.Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. 8.2.Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery. 8.3.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým záverom, na tieto odkazuje (§ 387 ods.2 CSP).
9.1.Vo vzťahu k právnym záverom považuje odvolací súd za správne úvahy súdu o tom, že Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom uvedenej parcely, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie rozhodnutie sa netýkalo predmetných nehnuteľností. 9.2.Rovnako správny je záver, že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby. 9.3.Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky, žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných v § 134 ods.1 OZ pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby.
10.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:
11.1.Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu (Čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia vyst. 9860/2617/84 - Go zo 4.1.1985 vydaného Obvodným národným výborom, odborom výstavby (s vyznačením dátumu právoplatnosti 10.4.1985) a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s § 2 ods.4 zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. k 1.5.1991). 11.2.Súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu (štát) sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo správne odôvodnil v bode 32. rozhodnutia, so záverom, že predmetný spoluvlastnícky podiel nebol predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia.
11.3.Pri posúdení, či žalobca nadobudol vlastnícke právo na základe jeho prechodu na obec podľa č. 138/1991 Zb., správne súd uzavrel, že vlastnícke právo na žalobcu neprešlo.
12.Podstatou odvolacích námietok žalobcu bolo nim tvrdené, že: 1. nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, 2. nesprávne posúdenie vydržania vo vzťahu k titulu vstupu do dobromyseľnej držby od účinnosti z. č. 138/1991 Zb. § 2 ods.5, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele.
13.1.Odvolací súd v prvom rade poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. 13.2.Vychádzajúc z citovanej zásady a vzhľadom na skutočnosť, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť. 13.3.Ak by bol prípustný žalobcom prezentovaný výklad, tak žalobca by týmto spôsobom mohol nadobudnúť vlastnícke právo k akýmkoľvek nehnuteľnostiam.
14.Súd správne zameral ďalšie dokazovanie na posúdenie, či žalobca nadobudol vlastnícke právo vydržaním a pri riešení tejto otázky a dospel k správnemu záveru, že podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené.
15.1.Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. 15.2.Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. 15.3.Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007). 15.4.Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
15.5.Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
16.Súd prvej inštancie správne v bode 38. rozhodnutia uzavrel, že štát sa stal detentorom veci a žalobca nemohol vstúpiť do dobromyseľnej držby na základe z. č. 138/1991 Zb., teda, že nebola splnená podmienka dobromyseľnosti.
17.1.Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažoval žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne formalisticky, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie. 17.2.Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. 17.3.O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí. Pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom. 17.4.Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam. 17.5.Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len z. č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá § 14 ods.1,2 cit. zákona, ale aj obdobnom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach 6Co/165/2022. 17.6.V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovalo žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré predpokladá § 14 ods.1,2 uvedeného zákona.
18.Je absolútne irelevantná námietka žalobcu, že žalovaná ako vlastníčka nikdy nevstúpila do užívania predmetnej parcely, žiadnym spôsobom ani nevykonávala svoje vlastnícke právo, nebolo namietané zo strany žalovanej ani to, že by si ona alebo jej právni predchodcovia alebo iní podieloví spoluvlastníci uplatňovali v minulosti, v súvislosti s touto parcelou nejaký nárok (reštitučný, finančný alebo iný), a to preto, lebo jej vlastnícke právo stále existovalo, a nemusela mať žiadne pochybnosti o ňom, keďže ona resp. jej právni predchodcovia boli vždy evidovaní ako vlastníci sporných nehnuteľností.
19.Ďalším dôležitým faktom, ktorý svedčí o tom, že žalobca nebol dobromyseľný je skutočnosť, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom pozemkov v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov, resp. že žalobca jednal s vlastníkmi pozemkov o ich užívaní resp. vysporiadaní.
20.V kontexte s uvedeným je možné uzavrieť, že žalobca nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.
21.Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v zmysle § 2 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu jeho účinnosti dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.
22.1.Ako už bolo uvedené, v danom prípade vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu. 22.2.Podľa odvolacieho súdu pri zvýšenej obozretnosti žalobca mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase nim tvrdeného vstupu do držby, že sporné nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva Slovenskej republiky a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam (z vyššie uvedených dôvodov). 22.3.Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.
23.1.Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle z. č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci. 23.2.Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že o dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia od inej osoby ako vlastníka. Mesto Košice z evidencie nehnuteľností vedelo, že ani mesto Košice, ani štát nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti. Žalobca túto skutočnosť mal vedieť najneskôr 1.5.1992, preto od 1.5.1992 mesto Košice nemohlo byť ani dobromyseľné, že mu niečo patrí alebo že je vlastníkom pozemkov. Najvyšší súd SR konštatoval, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. 23.3.Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, a teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.
24.S poukazom na to, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nie sú právne relevantné námietky žalobcu vzťahujúce sa k posúdeniu plynutia, resp. spočívania 10-ročnej vydržacej doby a ne/narušenia dobromyseľnosti žalobcu pri držbe predmetných nehnuteľností. Uvedené námietky nie sú spôsobilé spochybniť vyššie uvedené úvahy odvolacieho súdu, že žalobca nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nakoľko mu nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý).
25.1.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1,2 a § 396 ods.1 CSP. 25.2.Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol úspešnej žalovanej, preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
26.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).