Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 350 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (357)I. ÚS 151/2016
PDF · 280.1 KB
No categories available
I. ÚS 151/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť , , a ,
, obaja zastúpení JUDr. Andreou Tkáčovou, advokátkou, Magurská 3,
Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 Co 71/2013 z 25. februára 2015 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 71/2013 z 25. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 71/2013 z 25. februára 2015
z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. a priznáva náhradu trov konania
v sume 296,44 € (dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Krajský súd
v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. Andrey Tkáčovej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 151/2016-11 z 9. marca 2016 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť
a (ďalej len ,,sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 71/2013 z 25. februára 2015 (ďalej len ,,krajský
súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli
v procesnom postavení žalovaných v 1. a 2. rade účastníkmi občianskeho súdneho konania,
v ktorom sa žalobcovia v 1. až 3. rade ako dedičia po nebohom poručiteľovi domáhali
určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Okresný súd
Košice II rozsudkom sp. zn. 41 C 175/2010 z 28. novembra 2012 (ďalej len ,,okresný súd“
a ,,rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že označené nehnuteľnosti (pozemky, stavba)
patria do dedičstva po nebohom , . Okresný súd
rozsudok odôvodnil tým, že hoci poručiteľ ešte 29. marca 2007 previedol kúpnou zmluvou
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na P. L., následne na základe sledu kúpnych zmlúv
(1. júna 2007 z P. L. na R. K., 30. júna 2008 z R. K. na P. R. a 14. novembra 2008 z P. R.
na sťažovateľov) bolo vlastnícke právo zapísané v katastri nehnuteľností v prospech
sťažovateľov, avšak vzhľadom na vykonané dokazovanie (znalecký posudok, výsluchy
znalca a svedkov) súd uzavrel, že poručiteľ konal pri podpise kúpnej zmluvy
z 29. marca 2007 v takej psychickej poruche, v dôsledku ktorej nebol na tento úkon
spôsobilým. Podľa záverov konajúceho okresného súdu poručiteľ pre podstatne oslabené
a znížené vôľové vlastnosti (v dôsledku alkoholickej demencie a porúch vedomia) nebol
schopný predvídať následky svojho konania a bol presvedčený, že predáva ním vytvorené
obrazy, v dôsledku čoho je kúpna zmluva z 29. marca 2007 absolútne neplatná. V situácii,
keď P. L. vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam z dôvodu absolútne neplatného
právneho úkonu nenadobudol, nemohol potom toto právo účinne previesť na ďalšieho
kupujúceho a na základe následne uzavretých kúpnych zmlúv vlastnícke právo k nim
nemohlo byť prevedené ani na žalovaných. Na odvolanie sťažovateľov o veci rozhodoval
krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil.
3. Sťažovatelia v sťažnosti predkladajú ústavnému súdu polemiku s právnymi
závermi krajského súdu, pričom v podstatnom uviedli:
,,Odvolací súd... nebral do úvahy tú skutočnosť, že súd prvého stupňa riešil otázku
platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy s poukazom na § 37 a 38 ods. 2 OSP a dospel
k záveru, že žaloba je opodstatnená...
Konanie súdu považujeme za odmietnutie spravodlivosti a máme za to, že súd
odoprel žalobcovi (správne žalovaným, resp. sťažovateľom, pozn. ústavného súdu) jeho
zákonné právo na spravodlivý proces, ktoré je garantované zákonom a to OSP a ústavou
a dohovorom...
Súd prvého stupňa počas celého konania nezistil, že P.L., R.K. a P.R. nie sú
účastníkmi konania, hoci o ich právach a povinnostiach konal a rozhodol, keď určil, že
prevody majetku medzi nimi... sú právne irelevantné, nakoľko vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam kupujúci P.L. z dôvodu absolútne neplatného právneho
úkonu nenadobudol, a teda nemohol toto právo účinne previesť na ďalšieho kupujúceho.
Nakoľko bola zamietnutá určovacia žaloba vo veci určenia neplatnosti právneho
úkonu proti P.L. a R.K. (na okresnom súde pod sp. zn. 45 C 114/2007, pozn. ústavného
súdu) t.j. kúpna zmluva medzi nebohým J.S. a P.L. je platná a účinná, namietane aktívnu
a pasívnu legitimáciu navrhovateľov.
Takisto bola platne uzavretá aj kúpna zmluva medzi P.R. a sťažovateľmi.
Sťažovatelia nadobudli spornú nehnuteľnosť v dobrej viere a od jej vlastníka, preto máme
za to, že navrhovaný výrok rozsudku je nevykonateľný.
Pri rešpektovaní zásady ochrany dobrej viery a zásady ochrany slobodnej vôle treba
vychádzať z predpokladu, že právne úkony sú platné. Rozhodnutie odvolacieho súdu
zásadným spôsobom porušilo práva a oprávnené záujmy žalovaných ako dobromyseľných
nadobúdateľov a vlastníkov nehnuteľností... Odvolací súd sa vôbec nezoberal tým, aký
dosah bude mať konanie žalobcov na žalovaných, ktorí na obstaranie prostriedkov na kúpu
nehnuteľností uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere, úver splácajú, nehnuteľnosti
významne zhodnotili investíciami a teraz rozhodnutím súdu sa dostali do patovej situácie...
Konanie súdu považujeme za odmietnutie spravodlivosti...“
4. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil, že ich označené
práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, a zároveň žiadajú, aby ústavný súd tento
rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a žiadajú priznať aj náhradu
trov konania.
II.
5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa
k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Predseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2016
v podstatnom uviedol:
«Krajský súd v dôvodoch rozsudku sa stotožnil s dôvodmi preskúmavaného rozsudku
a v podrobnostiach na ne odkázal.
Pri citácii § 460 Občianskeho zákonníka poukázal aj na právnu úpravu dedičského
práva a ingerenciu štátu pri nadobúdaní dedičstva...
Vysvetlil aj svoju úvahu o tom, že vyhovením žalobe, t. j. určenie že právny
predchodca žalobcov bol ku dňu smrti vlastníkom označených nehnuteľností, nie je určené,
kto je ich súčasným vlastníkom. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 3Cdo 154/2010 a sp. zn.
Závery odvolacieho súdu sú založené na vzácne zhodnej judikatúre Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľovi (napr. sp. zn. 2 Dco 45/2008, sp. zn. 2 Cdo 172/2006, sp. zn.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje nielen podrobné
vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, ale aj podrobné
právne posúdenie veci.
Sťažnosť sťažovateľov si dovoľujeme označiť za neopodstatnenú.»
Predseda krajského súdu vo vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
6. Sťažovatelia zastúpení advokátkou vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu
29. marca 2016 uviedli, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania
v tejto veci.
7. Po rozhodnutí o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvami
upovedomil o podanej sťažnosti aj , a ,
ktorí boli v procesnom postavení žalobcov v 1. až 3. rade účastníkmi konania, ktoré bolo
skončené napadnutým právoplatným rozsudkom krajského súdu. Upovedomené osoby sa
k výzve ústavného súdu k prijatej sťažnosti do dňa konania senátu nevyjadrili.
8. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný
súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,
boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.
9. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu a vyjadrenia
k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť
sťažovateľov je dôvodná.
III.
10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je
v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri
interpretácii právnych noriem z oblasti občianskeho (vlastníckeho) práva.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
13. Podstatnou sťažnostnou námietkou, ktorá bola určujúca pre prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, bola argumentácia sťažovateľov, že nadobudli sporné nehnuteľnosti
v dobrej viere od ich predchádzajúceho vlastníka. Rozsudok krajského súdu podľa ich
názoru nerešpektuje zásadu ochrany dobrej viery a zásadu ochrany slobodnej vôle,
zásadným spôsobom porušuje práva a oprávnené záujmy sťažovateľov ako dobromyseľných
nadobúdateľov a vlastníkov nehnuteľností. Krajský súd ako odvolací súd sa vôbec
nezoberal tým, aký dosah bude mať konanie žalobcov na sťažovateľov, ktorí na obstaranie
prostriedkov na kúpu nehnuteľností uzavreli zmluvu o úvere, úver splácajú a nehnuteľnosti
zhodnotili investíciami.
14. Z dôvodu posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sa
ústavný súd oboznámil s jeho písomným odôvodnením a v podstatnom uviedol:
,,Predmetom konania je žalobcami uplatnený nárok na určenie, že ich právny
predchodca bol ku dňu smrti vlastníkom nimi označených nehnuteľností...
Z hľadiska posúdenia pasívnej legitimácie žalovaných v konaní o určenie vlastníctva
(za aké treba považovať aj určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva) sa za pasívne
legitimované považujú osoby, ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako spoluvlastníci.
Takáto pasívna legitimácia je odlišná od posúdenej legitimácie v konaní o určenie
neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti. V situácii, keď žalobcovia neoznačili ako
žalovaných P.L., R.K. a P.R., prvostupňový súd preto správne ako s účastníkmi konania
nekonal s týmito osobami... Žalobcami požadované určenie sa totiž vzťahuje ku dňu smrti
poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na preskúmavané
rozhodnutie súdu. Možno doplniť, že vyhovením žalobe na určenie, že právny predchodca
bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľností, nie je určené, kto je ich súčasným vlastníkom.
Pokiaľ preto po smrti poručiteľa nastali právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok
spája vznik vlastníctva niekoho iného, v tomto konaní nemôžu mať právny význam
(por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. decembra 2010 sp. zn.
3 Cdo 154/2010, zo dňa 11. augusta 2011 sp. zn. 3 Cdo 29/2010). Z pohľadu koherencie
judikatórnej praxe a regulatívnej idei spravodlivého rozhodovania odvolací súd považuje za
potrebné upozorniť, že napadnutým rozsudkom nebolo deklarované, že žalobcovia sú
vlastníkmi označených nehnuteľností alebo že žalovaní ich vlastníkmi nie sú. Žalobcovia
na základe požadovaného určenia (ktorému bolo napadnutým rozsudkom vyhovené) môžu
žiadať o prejednanie týchto nehnuteľností v dedičskom konaní po neb. .
Právne hodnotenie vlastníckeho titulu žalovaných môže byť potom právne významné až
v eventuálnom neskoršom konaní o určenie vlastníckeho práva ak, vzhľadom na (možný)
následný duplicitný zápis v katastri nehnuteľností, bude medzi žalovanými a dedičmi
neb. , vedené.
Žalovaní nedôvodne namietali, že súd bol viazaný rozhodnutím okresného súdu
v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pod sp. zn. 45 C 114/2007. Z obsahu
spisu a z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku totiž nepochybne vyplýva, že súd žalobu
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v konaní sp. zn. 45C 114/2007 zamietol pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení... bolo preto vylúčené, aby
súd takýto návrh preskúmal aj po vecnej stránke...
Dôvodom vyhovenia žaloby bol záver okresného súdu, že právny predchodca
žalobcov – nebohý J.S., bol v čase smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností označených
v petite žaloby, pretože kúpna zmluva, ktorú uzavrel dňa 29.3.2007 s P.L., je absolútne
neplatná, keďže pri jej uzatváraní poručiteľ konal v takej psychickej poruche, v dôsledku
ktorej nebol na tento úkon spôsobilý, pretože mal podstatne oslabené a znížené vôľové
vlastnosti a nebol schopný predvídať následky svojho konania...
Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Na tomto závere nemôže zmeniť nič ani zrejmá chyba
v písaní, pokiaľ okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazoval na ustanovenia § 37 a § 38
ods. 2 O. s. p., keďže vyčerpávajúco cituje všetky relevantné predpisy i ustanovenia § 37
a § 38 Občianskeho zákonníka...
Napadnuté rozhodnutie netrpí ani nedostatkom riadneho odôvodnenia... Súd prvého
stupňa uviedol v odôvodnení rozsudku rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere,
že kúpna zmluva je absolútne neplatná a dostatočne sa vysporiadal s námietkami
žalovaných...
Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.“
15. Rozhodujúca otázka ústavnoprávneho významu spočívala v posúdení rozsudku
krajského súdu z hľadiska jeho možnej kolízie s označenými právami sťažovateľov, a to
najmä z hľadiska možného dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka. Skutočnosť, že prvotná kúpna zmluva, ktorou poručiteľ
previedol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na P. L. ešte 29. marca 2007, je absolútne
neplatným právnym úkonom, pritom nie je sporná, skutkové zistenia všeobecných súdov sú
v tomto smere jasné, zrozumiteľné a riadne odôvodnené, a rovnaké závery sa týkajú aj ich
právneho posúdenia, čo napokon nerozporujú ani sťažovatelia.
16. Krajský súd z uvedenej právne významnej skutočnosti vyvodil záver, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Sťažovatelia tomuto záveru vytýkajú
absenciu ochrany nimi nadobudnutého vlastníctva nehnuteľností, tvrdia, že konali v dobrej
viere (dobromyseľne) a rozsudok krajského súdu nezohľadňuje nespravodlivé dopady, ktoré
v ich právnej sfére vyvolá.
17. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka
na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej)
praxi, pričom ústavný súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom
tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná
právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), na strane druhej sa objavovali aj
názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka,
a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej
evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv
a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012,
IV. ÚS 402/15, III. ÚS 415/15).
18. Ústavný súd sa recentne vyjadril k tejto otázke v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015
zo 16. marca 2016, kde konštatoval:
«14. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej
viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako to
konštatovali všeobecné súdy – že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum
auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto
smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení
otázky „nemo plus iuris“ (I. US 50/2010) o nove interpretačne závery či vývoj sociálnej
reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou
v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi
z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ
verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.].
15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným
z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť
poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým
svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj
aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak
všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.
16. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť
na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného
viac práv, než koľko sám ma). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch
základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné
zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko ma niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní.
17. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia
jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok
vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutie
č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok.
Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153
talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul V, kapitola
IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014,
s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 133, alebo
Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy
č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium
dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní rozhledy
č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť neprihlásiť
a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľnosti evidovaných v katastri
nehnuteľnosti konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú
ochranu.
18. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný sud Českej republiky (napr.
III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť
ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci
aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva je dobra viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy
povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už
zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.
Ústavný sud sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie
celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v platnom znení).»
19. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred
ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených
judikatórnych záverov postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 811/2014
z 18. novembra 2015, ktorý bol ako ústavne konformný posúdený aj ústavným súdom
v uznesení sp. zn. I. ÚS 489/2016 zo 17. augusta 2016. V uvedenej veci bolo predmetom
konania určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech pôvodných vlastníkov, ktorí
uzavreli absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Všeobecné súdy však žalobu právoplatne zamietli, keď poskytli ochranu
dobromyseľným nadobúdateľom, do ktorých vlastníctva sa nehnuteľnosti dostali na základe
sledu prevodných zmlúv, a to po dôslednom posúdení ich dobrej viery na základe
konkrétnych skutkových zistení.
20. Pokiaľ ide o ústavnoprávne posúdenie sťažnosti sťažovateľov, ústavný súd síce
vidí rozdiel medzi konaním o určenie vlastníctva a konaním o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľovi, v obidvoch prípadoch však ide o obdobné určovacie
žaloby, v ktorých podľa názoru ústavného súdu musia byť uvedené princípy ochrany
dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa chránené rovnakým spôsobom. Inak povedané,
úvahy krajského súdu podporené staršími judikatórnymi závermi najvyššieho súdu
(sp. zn. 3 Cdo 154/2010, sp. zn. 3 Cdo 29/2010) vo svetle preferovaného princípu ochrany
dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa neobstoja. Ak má totiž mať určovacia žaloba
okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť
rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný
v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav
právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa
táto otázka následne riešila. Navyše, aj rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať
existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 OSP (teraz
§ 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ taký právny vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh
na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom poručiteľovi, úspech.
21. Presne takýto prístup však možno vytýkať v napadnutom rozsudku krajského
súdu. Tento totiž zjavne nepredstavuje ,,konečnú stanicu“ v spore o vlastníctvo
k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto následne majú byť prejednané v dedičskom
konaní, a podľa úvah krajského súdu právne hodnotenie vlastníckeho titulu sťažovateľov
môže byť relevantné až v eventuálnom neskoršom konaní o určenie vlastníckeho práva.
22. Ústavný súd však konštatuje, že takéto úvahy okrem zjavného predlžovania stavu
právnej neistoty sťažovateľov, ako aj právnych nástupcov poručiteľa, ktoré sú spojené
s ,,rozmnožovaním sporov“, nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu,
v ktorom je ústavnou právomocou a zároveň povinnosťou súdov občianskoprávne spory
rozhodovať (čl. 142 ods. 1 ústavy), a nie presúvať ich rozhodnutie na ďalšie eventuálne
spory.
23. Ústavný súd preto nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka dobrej viery
sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla
(nemala) skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,
a to cez splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určení.
Uvedené platí zvlášť za situácie, že sťažovatelia tento argument v konaní efektívne uplatnili.
24. V napadnutom rozsudku krajského súdu však absentuje akékoľvek vyváženie
kolidujúcich práv žalobcov ako právnych nástupcov pôvodného vlastníka (poručiteľa)
a sťažovateľov, ktorí o sebe tvrdia, že sú dobromyseľnými nadobúdateľmi, ktorým má byť
poskytnutá súdna ochrana ich vlastníckeho práva. Ústavný súd preto zotrvávajúc
na názoroch uvedených v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia
sťažnosti je zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd preto druhým výrokom tohto
nálezu zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2
ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom tento opätovne rozhodne
o odvolaní sťažovateľov. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym
názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude
ústavne konformným spôsobom vysporiadať sa s možným nadobudnutím vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam sťažovateľmi na základe ich dobrej viery. Ústavnému
súdu totiž pre nedostatok právomoci neprislúcha zaujať konečné stanovisko k nastoleným
právnym otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré síce spočívajú v rovine
podústavného práva, nepochybne však majú aj ústavnoprávne súvislosti.
25. V časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu nebolo sťažnosti vyhovené, pretože vec bude opätovne riešiť
krajský sud, ktorý posúdi opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva sťažovateľov
v prebiehajúcom spore podľa už uvedených zásad a princípov vzťahujúcich sa aj
na predmetný spor. Ústavný súd pripomína, že jeho kompetencia overovať súlad
rozhodnutia všeobecného sudu s ústavou je obmedzená a že nie je jeho úlohou tieto súdy
nahradzovať v takej otázke, akou je skúmanie dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností,
o ktorých má v prvom rade rozhodovať všeobecný súd.
26. Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam ma krajský súd po vrátení veci
na ďalšie konanie dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľov, súc viazaný
právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru
sťažovateľov skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť
(m. m. I. ÚS 549/2015).
IV.
27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov.
S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb im bola priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom
v sume 296,44 € (2 úkony právnej pomoci po 139,83 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,
sťažnosť na ústavný súd, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 8,39 €), ktorú je
krajský súd povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Andrey Tkáčovej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017