Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 151/2016

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť , , a ,

, obaja zastúpení JUDr. Andreou Tkáčovou, advokátkou, Magurská 3,

Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. februára 2015

z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. a priznáva náhradu trov konania

v sume 296,44 € (dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Krajský súd

v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. Andrey Tkáčovej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)

č. k. -11 z 9. marca 2016 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť

a (ďalej len ,,sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a (ďalej

len ,,ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. februára 2015 (ďalej len ,,krajský

súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli

v procesnom postavení žalovaných v 1. a 2. rade účastníkmi občianskeho súdneho konania,

v ktorom sa žalobcovia v 1. až 3. rade ako dedičia po nebohom poručiteľovi domáhali

určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Okresný súd

Košice II rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej len ,,okresný súd“

a ,,rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že označené nehnuteľnosti (pozemky, stavba)

patria do dedičstva po nebohom , . Okresný súd

rozsudok odôvodnil tým, že hoci poručiteľ ešte 29. marca 2007 previedol kúpnou zmluvou

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na P. L., následne na základe sledu kúpnych zmlúv

(1. júna 2007 z P. L. na R. K., 30. júna 2008 z R. K. na P. R. a 14. novembra 2008 z P. R.

na sťažovateľov) bolo vlastnícke právo zapísané v katastri nehnuteľností v prospech

sťažovateľov, avšak vzhľadom na vykonané dokazovanie (znalecký posudok, výsluchy

znalca a svedkov) súd uzavrel, že poručiteľ konal pri podpise kúpnej zmluvy

z 29. marca 2007 v takej psychickej poruche, v dôsledku ktorej nebol na tento úkon

spôsobilým. Podľa záverov konajúceho okresného súdu poručiteľ pre podstatne oslabené

a znížené vôľové vlastnosti (v dôsledku alkoholickej demencie a porúch vedomia) nebol

schopný predvídať následky svojho konania a bol presvedčený, že predáva ním vytvorené

obrazy, v dôsledku čoho je kúpna zmluva z 29. marca 2007 absolútne neplatná. V situácii,

keď P. L. vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam z dôvodu absolútne neplatného

právneho úkonu nenadobudol, nemohol potom toto právo účinne previesť na ďalšieho

kupujúceho a na základe následne uzavretých kúpnych zmlúv vlastnícke právo k nim

nemohlo byť prevedené ani na žalovaných. Na odvolanie sťažovateľov o veci rozhodoval

krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil.

3. Sťažovatelia v sťažnosti predkladajú ústavnému súdu polemiku s právnymi

závermi krajského súdu, pričom v podstatnom uviedli:

,,Odvolací súd... nebral do úvahy tú skutočnosť, že súd prvého stupňa riešil otázku

platnosti, resp. neplatnosti kúpnej zmluvy s poukazom na a 38 ods. 2 a dospel

k záveru, že žaloba je opodstatnená...

Konanie súdu považujeme za odmietnutie spravodlivosti a máme za to, že súd

odoprel žalobcovi (správne žalovaným, resp. sťažovateľom, pozn. ústavného súdu) jeho

zákonné právo na spravodlivý proces, ktoré je garantované zákonom a to a

a dohovorom...

Súd prvého stupňa počas celého konania nezistil, že P.L., R.K. a P.R. nie sú

účastníkmi konania, hoci o ich právach a povinnostiach konal a rozhodol, keď určil, že

prevody majetku medzi nimi... sú právne irelevantné, nakoľko vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam kupujúci P.L. z dôvodu absolútne neplatného právneho

úkonu nenadobudol, a teda nemohol toto právo účinne previesť na ďalšieho kupujúceho.

Nakoľko bola zamietnutá určovacia žaloba vo veci určenia neplatnosti právneho

úkonu proti P.L. a R.K. (na okresnom súde pod sp. zn. , pozn. ústavného

súdu) t.j. kúpna zmluva medzi nebohým J.S. a P.L. je platná a účinná, namietane aktívnu

a pasívnu legitimáciu navrhovateľov.

Takisto bola platne uzavretá aj kúpna zmluva medzi P.R. a sťažovateľmi.

Sťažovatelia nadobudli spornú nehnuteľnosť v dobrej viere a od jej vlastníka, preto máme

za to, že navrhovaný výrok rozsudku je nevykonateľný.

Pri rešpektovaní zásady ochrany dobrej viery a zásady ochrany slobodnej vôle treba

vychádzať z predpokladu, že právne úkony sú platné. Rozhodnutie odvolacieho súdu

zásadným spôsobom porušilo práva a oprávnené záujmy žalovaných ako dobromyseľných

nadobúdateľov a vlastníkov nehnuteľností... Odvolací súd sa vôbec nezoberal tým, aký

dosah bude mať konanie žalobcov na žalovaných, ktorí na obstaranie prostriedkov na kúpu

nehnuteľností uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere, úver splácajú, nehnuteľnosti

významne zhodnotili investíciami a teraz rozhodnutím súdu sa dostali do patovej situácie...

Konanie súdu považujeme za odmietnutie spravodlivosti...“

4. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil, že ich označené

práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, a zároveň žiadajú, aby ústavný súd tento

rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a žiadajú priznať aj náhradu

trov konania.

II.

5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa

k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Predseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2016

v podstatnom uviedol:

«Krajský súd v dôvodoch rozsudku sa stotožnil s dôvodmi preskúmavaného rozsudku

a v podrobnostiach na ne odkázal.

Pri citácii poukázal aj na právnu úpravu dedičského

práva a ingerenciu štátu pri nadobúdaní dedičstva...

Vysvetlil aj svoju úvahu o tom, že vyhovením žalobe, t. j. určenie že právny

predchodca žalobcov bol ku dňu smrti vlastníkom označených nehnuteľností, nie je určené,

kto je ich súčasným vlastníkom. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. a sp. zn.

...

Závery odvolacieho súdu sú založené na vzácne zhodnej judikatúre Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

po poručiteľovi (napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

).

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje nielen podrobné

vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, ale aj podrobné

právne posúdenie veci.

Sťažnosť sťažovateľov si dovoľujeme označiť za neopodstatnenú.»

Predseda krajského súdu vo vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie.

6. Sťažovatelia zastúpení advokátkou vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu

29. marca 2016 uviedli, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania

v tejto veci.

7. Po rozhodnutí o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvami

upovedomil o podanej sťažnosti aj , a ,

ktorí boli v procesnom postavení žalobcov v 1. až 3. rade účastníkmi konania, ktoré bolo

skončené napadnutým právoplatným rozsudkom krajského súdu. Upovedomené osoby sa

k výzve ústavného súdu k prijatej sťažnosti do dňa konania senátu nevyjadrili.

8. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný

súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,

boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá

na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

9. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu a vyjadrenia

k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť

sťažovateľov je dôvodná.

III.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s ( ). Výklad každej právnej normy (právneho

predpisu) musí byť konformný s ako základným zákonom štátu s najvyššou

právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je

v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri

interpretácii právnych noriem z oblasti občianskeho (vlastníckeho) práva.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

13. Podstatnou sťažnostnou námietkou, ktorá bola určujúca pre prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, bola argumentácia sťažovateľov, že nadobudli sporné nehnuteľnosti

v dobrej viere od ich predchádzajúceho vlastníka. Rozsudok krajského súdu podľa ich

názoru nerešpektuje zásadu ochrany dobrej viery a zásadu ochrany slobodnej vôle,

zásadným spôsobom porušuje práva a oprávnené záujmy sťažovateľov ako dobromyseľných

nadobúdateľov a vlastníkov nehnuteľností. Krajský súd ako odvolací súd sa vôbec

nezoberal tým, aký dosah bude mať konanie žalobcov na sťažovateľov, ktorí na obstaranie

prostriedkov na kúpu nehnuteľností uzavreli zmluvu o úvere, úver splácajú a nehnuteľnosti

zhodnotili investíciami.

14. Z dôvodu posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého rozsudku krajského súdu sa

ústavný súd oboznámil s jeho písomným odôvodnením a v podstatnom uviedol:

,,Predmetom konania je žalobcami uplatnený nárok na určenie, že ich právny

predchodca bol ku dňu smrti vlastníkom nimi označených nehnuteľností...

Z hľadiska posúdenia pasívnej legitimácie žalovaných v konaní o určenie vlastníctva

(za aké treba považovať aj určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva) sa za pasívne

legitimované považujú osoby, ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako spoluvlastníci.

Takáto pasívna legitimácia je odlišná od posúdenej legitimácie v konaní o určenie

neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti. V situácii, keď žalobcovia neoznačili ako

žalovaných P.L., R.K. a P.R., prvostupňový súd preto správne ako s účastníkmi konania

nekonal s týmito osobami... Žalobcami požadované určenie sa totiž vzťahuje ku dňu smrti

poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na preskúmavané

rozhodnutie súdu. Možno doplniť, že vyhovením žalobe na určenie, že právny predchodca

bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľností, nie je určené, kto je ich súčasným vlastníkom.

Pokiaľ preto po smrti poručiteľa nastali právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok

spája vznik vlastníctva niekoho iného, v tomto konaní nemôžu mať právny význam

(por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. decembra 2010 sp. zn.

, zo dňa 11. augusta 2011 sp. zn. ). Z pohľadu koherencie

judikatórnej praxe a regulatívnej idei spravodlivého rozhodovania odvolací súd považuje za

potrebné upozorniť, že napadnutým rozsudkom nebolo deklarované, že žalobcovia sú

vlastníkmi označených nehnuteľností alebo že žalovaní ich vlastníkmi nie sú. Žalobcovia

na základe požadovaného určenia (ktorému bolo napadnutým rozsudkom vyhovené) môžu

žiadať o prejednanie týchto nehnuteľností v dedičskom konaní po neb. .

Právne hodnotenie vlastníckeho titulu žalovaných môže byť potom právne významné až

v eventuálnom neskoršom konaní o určenie vlastníckeho práva ak, vzhľadom na (možný)

následný duplicitný zápis v katastri nehnuteľností, bude medzi žalovanými a dedičmi

neb. , vedené.

Žalovaní nedôvodne namietali, že súd bol viazaný rozhodnutím okresného súdu

v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pod sp. zn. . Z obsahu

spisu a z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku totiž nepochybne vyplýva, že súd žalobu

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v konaní sp. zn. zamietol pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení... bolo preto vylúčené, aby

súd takýto návrh preskúmal aj po vecnej stránke...

Dôvodom vyhovenia žaloby bol záver okresného súdu, že právny predchodca

žalobcov – nebohý J.S., bol v čase smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností označených

v petite žaloby, pretože kúpna zmluva, ktorú uzavrel dňa 29.3.2007 s P.L., je absolútne

neplatná, keďže pri jej uzatváraní poručiteľ konal v takej psychickej poruche, v dôsledku

ktorej nebol na tento úkon spôsobilý, pretože mal podstatne oslabené a znížené vôľové

vlastnosti a nebol schopný predvídať následky svojho konania...

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Na tomto závere nemôže zmeniť nič ani zrejmá chyba

v písaní, pokiaľ okresný súd v odôvodnení rozsudku poukazoval na ustanovenia § 37 a § 38

ods. 2 , keďže vyčerpávajúco cituje všetky relevantné predpisy i ustanovenia

a ...

Napadnuté rozhodnutie netrpí ani nedostatkom riadneho odôvodnenia... Súd prvého

stupňa uviedol v odôvodnení rozsudku rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere,

že kúpna zmluva je absolútne neplatná a dostatočne sa vysporiadal s námietkami

žalovaných...

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.“

15. Rozhodujúca otázka ústavnoprávneho významu spočívala v posúdení rozsudku

krajského súdu z hľadiska jeho možnej kolízie s označenými právami sťažovateľov, a to

najmä z hľadiska možného dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam od nevlastníka. Skutočnosť, že prvotná kúpna zmluva, ktorou poručiteľ

previedol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na P. L. ešte 29. marca 2007, je absolútne

neplatným právnym úkonom, pritom nie je sporná, skutkové zistenia všeobecných súdov sú

v tomto smere jasné, zrozumiteľné a riadne odôvodnené, a rovnaké závery sa týkajú aj ich

právneho posúdenia, čo napokon nerozporujú ani sťažovatelia.

16. Krajský súd z uvedenej právne významnej skutočnosti vyvodil záver, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Sťažovatelia tomuto záveru vytýkajú

absenciu ochrany nimi nadobudnutého vlastníctva nehnuteľností, tvrdia, že konali v dobrej

viere (dobromyseľne) a rozsudok krajského súdu nezohľadňuje nespravodlivé dopady, ktoré

v ich právnej sfére vyvolá.

17. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka

na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej)

praxi, pričom ústavný súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom

tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná

právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia

vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. ), na strane druhej sa objavovali aj

názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka,

a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej

evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv

a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ,

, ).

18. Ústavný súd sa recentne vyjadril k tejto otázke v náleze sp. zn.

zo 16. marca 2016, kde konštatoval:

«14. Aj keď explicitne neupravuje všeobecný spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej

viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť – ako to

konštatovali všeobecné súdy – že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum

auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto

smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení

otázky „nemo plus iuris“ () o nove interpretačne závery či vývoj sociálnej

reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou

v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi

z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ

verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.].

15. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným

z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.

Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť

poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým

svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj

aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak

všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou.

16. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť

na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú

do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho

nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom

právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo

plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného

viac práv, než koľko sám ma). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch

základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné

zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne

okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko ma niesť nedbalý vlastník než

nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec

opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní.

17. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia

jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok

vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutie

č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok.

Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153

talianskeho Codice civile, maďarský , 5. Kniha, 2. časť, titul V, kapitola

IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014,

s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 133, alebo

Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy

č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium

dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní rozhledy

č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť neprihlásiť

a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľnosti evidovaných v katastri

nehnuteľnosti konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú

ochranu.

18. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný sud Českej republiky (napr.

op.) a v ostatnom náleze sp. zn. z 28. januára 2016 zhrnul

svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia

vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť

ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci

aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva je dobra viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy

povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už

zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.

Ústavný sud sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo

podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie

celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č.

v platnom znení).»

19. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred

ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených

judikatórnych záverov postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 18. novembra 2015, ktorý bol ako ústavne konformný posúdený aj ústavným súdom

v uznesení sp. zn. zo 17. augusta 2016. V uvedenej veci bolo predmetom

konania určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech pôvodných vlastníkov, ktorí

uzavreli absolútne neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Všeobecné súdy však žalobu právoplatne zamietli, keď poskytli ochranu

dobromyseľným nadobúdateľom, do ktorých vlastníctva sa nehnuteľnosti dostali na základe

sledu prevodných zmlúv, a to po dôslednom posúdení ich dobrej viery na základe

konkrétnych skutkových zistení.

20. Pokiaľ ide o ústavnoprávne posúdenie sťažnosti sťažovateľov, ústavný súd síce

vidí rozdiel medzi konaním o určenie vlastníctva a konaním o určenie, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľovi, v obidvoch prípadoch však ide o obdobné určovacie

žaloby, v ktorých podľa názoru ústavného súdu musia byť uvedené princípy ochrany

dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa chránené rovnakým spôsobom. Inak povedané,

úvahy krajského súdu podporené staršími judikatórnymi závermi najvyššieho súdu

(sp. zn. , sp. zn. ) vo svetle preferovaného princípu ochrany

dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa neobstoja. Ak má totiž mať určovacia žaloba

okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť

rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný

v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav

právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa

táto otázka následne riešila. Navyše, aj rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať

existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa (teraz

). Pokiaľ taký právny vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh

na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom poručiteľovi, úspech.

21. Presne takýto prístup však možno vytýkať v napadnutom rozsudku krajského

súdu. Tento totiž zjavne nepredstavuje ,,konečnú stanicu“ v spore o vlastníctvo

k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto následne majú byť prejednané v dedičskom

konaní, a podľa úvah krajského súdu právne hodnotenie vlastníckeho titulu sťažovateľov

môže byť relevantné až v eventuálnom neskoršom konaní o určenie vlastníckeho práva.

22. Ústavný súd však konštatuje, že takéto úvahy okrem zjavného predlžovania stavu

právnej neistoty sťažovateľov, ako aj právnych nástupcov poručiteľa, ktoré sú spojené

s ,,rozmnožovaním sporov“, nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu,

v ktorom je ústavnou právomocou a zároveň povinnosťou súdov občianskoprávne spory

rozhodovať ( ), a nie presúvať ich rozhodnutie na ďalšie eventuálne

spory.

23. Ústavný súd preto nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka dobrej viery

sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla

(nemala) skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi,

a to cez splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určení.

Uvedené platí zvlášť za situácie, že sťažovatelia tento argument v konaní efektívne uplatnili.

24. V napadnutom rozsudku krajského súdu však absentuje akékoľvek vyváženie

kolidujúcich práv žalobcov ako právnych nástupcov pôvodného vlastníka (poručiteľa)

a sťažovateľov, ktorí o sebe tvrdia, že sú dobromyseľnými nadobúdateľmi, ktorým má byť

poskytnutá súdna ochrana ich vlastníckeho práva. Ústavný súd preto zotrvávajúc

na názoroch uvedených v náleze sp. zn. vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa dohovoru. predpokladaným dôsledkom vyhovenia

sťažnosti je zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd preto druhým výrokom tohto

nálezu zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2

, ], v ktorom tento opätovne rozhodne

o odvolaní sťažovateľov. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym

názorom ústavného súdu ( ) a jeho povinnosťou bude

ústavne konformným spôsobom vysporiadať sa s možným nadobudnutím vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam sťažovateľmi na základe ich dobrej viery. Ústavnému

súdu totiž pre nedostatok právomoci neprislúcha zaujať konečné stanovisko k nastoleným

právnym otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré síce spočívajú v rovine

podústavného práva, nepochybne však majú aj ústavnoprávne súvislosti.

25. V časti namietajúcej porušenie práv podľa a

dodatkového protokolu nebolo sťažnosti vyhovené, pretože vec bude opätovne riešiť

krajský sud, ktorý posúdi opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva sťažovateľov

v prebiehajúcom spore podľa už uvedených zásad a princípov vzťahujúcich sa aj

na predmetný spor. Ústavný súd pripomína, že jeho kompetencia overovať súlad

rozhodnutia všeobecného sudu s je obmedzená a že nie je jeho úlohou tieto súdy

nahradzovať v takej otázke, akou je skúmanie dobrej viery nadobúdateľov nehnuteľností,

o ktorých má v prvom rade rozhodovať všeobecný súd.

26. Ústavný súd však nepredpisuje, k akým zisteniam ma krajský súd po vrátení veci

na ďalšie konanie dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľov, súc viazaný

právnym názorom vysloveným v tomto náleze, len ho zaväzuje, že dobrú vieru

sťažovateľov skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť

(m. m. ).

IV.

27. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov.

S poukazom na a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb im bola priznaná náhrada trov konania pred ústavným súdom

v sume 296,44 € (2 úkony právnej pomoci po 139,83 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,

sťažnosť na ústavný súd, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 8,39 €), ktorú je

krajský súd povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Andrey Tkáčovej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017