Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/109/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., C. X. XXXX XXXX, D. E. F., G. H. I., J. E. XXXX/X, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária LWL s. r. o., Šafárikova 431/4, 924 01 Galanta, IČO: 54 846 382, proti žalovaným: 1/ B. E. K., A., L. XX, XXX XX M., N.: XX XXX XXX, 2/ B. D., C. XX. XXXXXXX XXXX, D. E. O. E. XXX, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 4. júla 2024 č. k. -154, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že nehnuteľnosti, a to rodinný dom č. p. 1496/9 ležiaci na parc. č. 3709/4, garáž ležiaca na parc. č. 3709/5, pozemkové nehnuteľnosti evidované ako parcely registra „C", a to parc. č. 3709/1 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 238 m2, parc. č. 3709/4 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 134 m2, parc. č. 3709/5 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 18 m2, parc. č. 3710/1 - záhrada vo výmere 596 m2 a parc. č. 3710/2 - záhrada vo výmere 460 m2, ktoré nehnuteľnosti sú evidované na LV XX katastrálneho územia F., nie sú predmetom záložného práva zapísaného v časti C LV XX katastrálneho územia F. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. I. XX/XXX/XX podľa č. I./XXXX zo dňa 14.02.2012; II. výrokom rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa žalobou došlou na súd 12.6.2023 žiadala, aby súd určil, že nehnuteľnosti, a to rodinný dom súp. č. XXXX/X ležiaci na parc. č. 3709/4, garáž ležiaca na parcele 3709/5, pozemkové nehnuteľnosti evidované ako parcely registra „C“, a to parc. č. 3709/1 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 238 m2, parc. č. 3709/4 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 134 m2, parc. č. 3709/5 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 18 m2, parc. č. 3710/1 - záhrada vo výmere 596 m2 a parc. č. 3710/2 - záhrada vo výmere 460 m2, nehnuteľnosti evidované na LV č. XX pre katastrálne územie F., (ďalej aj len „predmetné nehnuteľnosti“) nie sú predmetom záložného práva zapísaného v časti C LV XX katastrálneho územia F. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. I. XX/XXX/XX podľa č. I./XXXX zo dňa 14.2.2012. Žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností, vlastnícke právo k nim nadobudol pôvodne od žalobkyne kupujúci B. D., a to kúpnou zmluvou evidovanou na Okresnom úrade, odbore katastrálnom I. F. pod sp. zn. I. XXXX/XXXX, následne nehnuteľnosti previedol

na Mariána P., a to kúpnou zmluvou evidovanou na Okresnom úrade Šaľa, odbore katastrálnom pod č. I. XXXX/XX zo dňa 16.1.2012, následne bola uzavretá Zmluva o poskytnutí úveru a Zmluva o zriadení záložného práva I. XX/XXXX. Kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a Patrikom D. pod číslom I. XXXX/XXXX mala slúžiť na zabezpečenie jeho pohľadávky, je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O.z., nakoľko uzatvorenie takejto zmluvy pre zabezpečenie pohľadávky uzavretím priamo kúpnej zmluvy je pre obchádzanie zákona neplatné. Žalobkyňa v žalobe poukázala na rozsudky NS SR a . Vlastnícke právo bolo na Mariána P. prevedené konaním Patrika D., ktoré Okresný súd Galanta kvalifikoval ako trestný čin podvodu, za čo bol Patrik D. právoplatne odsúdený Okresným súdom Galanta v konaní , ktorý nadobudol právoplatnosť 22.11.2016. Vzhľadom na túto skutočnosť je Kúpna zmluva I. XXXX/XX absolútne neplatným právnym úkonom, a na základe toho sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi aj všetky úkony na túto zmluvu nadväzujúce. Z tohto je zrejmé, že pokračovanie vo výkone záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, by bolo v rozpore s platnou právnou úpravou, ako aj ochranou vlastníckeho práva. Žalobkyni však zo strany žalovaného 1/ bolo zaslané oznámenie o začatí výkonu záložného práva datované dňom 3.5.2022 pod spisovou značkou H 602042, v ktorom jej bol oznámený začiatok výkonu záložného práva na základe zmluvy spísanej v katastri nehnuteľnosti pod spisovou značkou I. XX/XXXX zo dňa 14.2.2012. Zároveň jej bolo zaslané oznámenie o dražbe, a to zo strany spoločnosti DRAŽOBNÍK s.r.o. so sídlom Hviezdoslavova 6, Košice. Žalovaný 1/ namietal nedostatok vecnej spôsobilosti, nakoľko žaloba smeruje len proti jednému z účastníkov záložnej zmluvy, pričom sa jedná o nerozlučné procesné spoločenstvo. Poukázal na to, že s Mariánom P. uzavrel úverovú zmluvu a záložnú zmluvu, a to v dobrej viere, že táto bude platiť v rozsahu, v akom si ju zmluvné strany dojednali. V tejto záložnej zmluve bolo vyhlásenie záložcu, že neprebiehajú žiadne konania, ktoré by mohli ohroziť vlastnícke právo záložcu k predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaný 1/ tvrdil, že záložná zmluva je platná, záložné právo bolo zo strany príslušného katastrálneho odboru zapísané v súlade s právnymi predpismi SR a toto právo existuje a trvá. Záložná zmluva bola zo strany žalovaného 1/ uzatvorená v dobrej viere, bez akýchkoľvek pochybností o oprávnení záložcu poskytnúť predmetné nehnuteľnosti ako záloh, a preto je potrebné chrániť dobromyseľnosť, a na prejavený právny úkon hľadieť v čo najširšom rozsahu ako na úkon platný. V čase uzatvárania úverovej zmluvy a záložnej zmluvy bol záložca výlučným vlastníkom nehnuteľností tvoriacich záloh. Vo vyjadrení bolo zdôraznené, že banka vychádzala zo stavu uvedenom na príslušných listoch vlastníctva. Tieto skutočnosti preukazujú dobrú vieru žalovaného 1/ a jeho ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbalého, či ľahkomyseľného vlastníka. Ľahkovážnosť konania žalobkyne vyplýva aj z histórie zadlženosti žalobkyne, keď dlhy vymáhané v exekučných konaniach chcela riešiť „dočasným“ prevodom nehnuteľnosti. Žalovaný 1/ poukázal na ust. md/ O.z., v ktorom sa vymenúvajú spôsoby zániku záložného práva, pričom ani extenzívnym výkladom nie je možné rozšíriť tento zákonom stanovený obsah. Ust. vymedzuje okruh prípustných žalôb, žaloba o zrušenie záložného práva pritom nie je žalobou o osobnom stave, žalobou o splnenie povinnosti, ani o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ani o určenie právnej skutočnosti, ani žalobou o nároku na usporiadanie práv a povinností strán. Záložné právo nemôže zaniknúť rozhodnutím súdu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že oprávneným účastníkom konania o neplatnosť záložnej zmluvy môže byť len jeden z účastníkov zmluvného vzťahu, na základe ktorého došlo k vzniku záložnej zmluvy. Žalobkyňa však nikdy nebola jedným z týchto účastníkov. V danom prípade nie je naliehavý právny záujem. Žalovaný 1/ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. zo dňa 29.1.2020, v ktorom sa NS SR zaoberal princípom ochrany dobrej viery nadobúdateľa vecného práva a legitímnej dôvery v konštitutívne akty štátu, pred ktorými nemožno uprednostňovať princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. Ochrana dobrej viery, chrániaca účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty. Najvyšší súd vyslovil názor, že ústavnoprávnu ochranu používa tiež osoba, ktorá pri nadobudnutí vecného (záložného) práva konala v dobrej viere, že ten, ktorý na ňu toto vecné právo previedol, urobil tak v súlade so zákonom, čo potvrdilo aj samotné rozhodnutie príslušného katastra nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal žalovaný 1/, aby bola žaloba zamietnutá. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného 1/, že je žalovaný len jeden účastník a konanie malo byť zastavené. Poukázala na ustanovenie , ktoré sa vzťahuje na prípady, kedy strana nemá procesnú spôsobilosť. Jedná sa o prípady, kedy strana zanikla pred začatím konania. Avšak žalovaný má právnu subjektivitu a zákon podľa umožňuje na návrh žalobcu pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší subjekt. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že by sa malo jednať o nerozlučné spoločenstvo. Žalobkyňa naďalej tvrdila, že záložná zmluva je neplatná, pričom opätovne poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn.

a , ako aj na rozsudok KS Trnava a rozsudok NS SR . Ohľadom ochrany princípu dobrej viery poukázala opätovne na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 19.1.2021 ohľadne prelomenia zásady nemo plus iuris. Žalobkyňa cestou svojho právneho zástupcu v priebehu súdneho konania podaním z 15.2.2024 navrhla ako žalovaného 2/ B. D., C. XX.X.XXXX, E. F., C. XXXX/XX. Okresný súd Galanta uznesením z 21.2.2024 pripustil jeho vstup do konania ako žalovaného 2/. Žalovaný 2/ sa k žalobe vyjadril podaním došlým na súd 11.3.2024 tak, aby súd žalobe vyhovel. Na pojednávanie sa žalovaný 2/ nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie rozsudkom Okresného súdu Galanta , oznámením o začatí výkonu záložného práva, listom právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 17.5.2022 a 19.7.2022, odpoveďou žalovaného z 1.6.2022 a 16.8.2022, spisom súdu prvej inštancie sp. zn. a zistil tento skutkový stav veci: Ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. z 10.5.2016, obžalovaný B. D., C. XX.X.XXXX, bol uznaný za vinného z toho, že dňa 24.8.2010 v Šali uzatvoril s Jánom B. a jeho manželkou A. B. zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej im poskytol finančnú hotovosť vo výške 15.000 eur na vyplatenie ich dlhov v exekučnom konaní, a následne ich požiadal aby na neho ako záruku za poskytnuté finančné prostriedky po dobu splatenia pôžičky previedli ich nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX v katastrálnom území F., na čo B. pristúpili a s vedomím, že podpisujú listiny týkajúce sa takéhoto zabezpečovacieho prevodu na notárskom úrade Q. A. R. I. F., dňa 27.9.2010 podpísali kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej však v skutočnosti obžalovanému vyššie uvedené nehnuteľnosti odpredali a tiež toho istého dňa podpísali v pobočke banky I. A., zmluvu o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech VÚB a.s., nakoľko na prefinancovanie kúpy nehnuteľností v zmysle tejto zmluvy bol obžalovanému poskytnutý úver z banky VÚB a.s. vo výške 72.000 eur, ktoré peniaze mal v zmysle zmluvných podmienok previesť na účet predávajúcich, vedený vo VÚB a.s. do 14 kalendárnych dní odo dňa podpisu zmluvy, čo aj urobil, avšak dňa 28.9.2010 v pobočke VÚB a.s. I. F. dal A. B. podpísať príkaz na úhradu a uvedenú hotovosť si takto nechal previesť na svoj bankový účet a následne napriek tomu, že mu Plankoví poskytnutú pôžičku vo výške 15.000 eur splácali, ich nehnuteľnosti odpredal S. P., zabezpečil aby dlžná čiastka voči VÚB, v prospech ktorej boli nehnuteľnosti založené, boli vyplatené z úveru, ktorý si zobral S. P. v B. E. a finančné prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté z I. A., a mali v zmysle vyššie uvedenej zmluvy slúžiť na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti, si ponechal a týmto konaním Plankovým spôsobil škodu vo výške najmenej 72.000 eur. Za tento skutok bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov s probačným dohľadom. Poškodení Q. B. a A. B. boli s nárokom na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 22.11.2016. Po tom, čo sa stal B. D. vlastníkom predmetných nehnuteľností, tieto nehnuteľnosti odpredal S. P.. Kupujúci kúpnu cenu za nehnuteľnosti realizoval prostredníctvom úveru, ktorý mu poskytla Prima banka Slovensko a.s., ako to vyplýva z úverovej zmluvy z 20.1.2012. Výška úveru činila 78.00 eur. Dňa 20.1.2012 bola uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 60/204/12, kde ako záložný veriteľ vystupovala Prima banka Slovensko a.s. a záložca B. D.. Predmetom zmluvy bolo zriadenie záložného práva na zabezpečenie zaplatenia istiny, úrokov, poplatkov, prípadných zmluvných pokút a ďalších pohľadávok záložného veriteľa z úveru poskytnutého na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 60/204/12, kde ako veriteľ vystupuje Prima banka Slovensko a.s. a ako dlžník S. P.. Záložca dal do zálohu záložnému veriteľovi nehnuteľný majetok špecifikovaný vo výroku tohto rozsudku. Pod číslom konania sa viedlo konanie o určenie vlastníckeho práva, Okresný súd Galanta rozsudkom z 5.8.2021 v spojení s opravným uznesením z 25.3.2022 rozhodol tak, že: „Súd určuje, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XX pre kat. úz. F. a to ako rodinný dom súpisného čísla 1496, ktorý je postavený na parc. reg. "C" č. 3709/4, garáž postavená na parcele reg. "C“ č. 3709/5, parc. reg. "C" č. 3709/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 238 m2, parc. reg. "C" č. 3709/4 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 134 m2, parc. reg. "C" č. 3709/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 18 m2, parc. reg. "C" č. 3710/1 - záhrady vo výmere 596 m2 a parc. reg. "C“ č. 3710/2 - záhrady vo výmere 460 m2 patrili ku dňu smrti poručiteľa nebohého Q. B. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nebohého Q. B., P. X.X.XXXX a žalobkyne." Žalobkyni bolo zaslané oznámenie o začatí výkonu záložného práva z 3.5.2022 pod spisovou značkou X A. XXXXXX na základe zmluvy zapísanej v katastri nehnuteľností pod sp. zn. I. XX/XXXX zo dňa 14.2.2012. Zároveň jej bolo zaslané oznámenie o dražbe, a to zo strany spoločnosti DRAŽOBNÍK s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 6, Košice. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámila navrhovateľovi dražby – žalovanému 1/, že žalobkyňa nebola účastníčkou žiadnych úkonov, na základe ktorých vzniklo záložné právo k nehnuteľnostiam, z čoho vyplýva, že nemá žiadne zmluvné, a ani iné zákonné povinnosti. Žalobkyňa vyzvala Prima banku Slovensko, a.s. o

späťvzatie poverenia na vykonanie dražby ohľadne nehnuteľností evidovaných na LV č. XX katastrálne územie F., ktorých výlučným vlastníkom je žalobkyňa. Prima banka Slovensko a.s. listom z 1.6.2022 právnemu zástupcovi žalobkyne uviedla, že záložné právo k nehnuteľnostiam bolo zriadené platne na základe Zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. XX/XXX/XX z 20.1.2012, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Správy katastra F. zo dňa 14.2.2012 pod č. V 84/12. Ďalej bolo v liste uvedené, že banka ako záložný veriteľ zriadila záložné právo v dobrej viere a na základe údajov uvedených v rozhodnom čase v katastri nehnuteľností. Záložné právo banky vyplývajúce zo záložnej zmluvy nezaniklo a naďalej zabezpečuje pohľadávku banky. V súvislosti s tým banka poukázala na judikát NS SR sp. zn. z 29.1.2020, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal princípom ochrany dobrej viery nadobúdateľa vecného práva a legitímnej dôvery v konštitutívne akty štátu, pred ktorým nemožno uprednostňovať princíp, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. Ochrana dobrej viery, chrániaca účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Najvyšší súd vyslovil názor, že ústavnoprávnu ochranu požíva tiež osoba, ktorá pri nadobudnutí vecného (záložného) práva konala v dobrej viere, že ten, ktorý na ňu toto vecné právo previedol, urobil tak v súlade so zákonom. Banka v závere listu oznámila, že bude pokračovať vo výkone záložného práva. Súd prvej inštancie dôvodil, že účelom záložného práva je zabezpečenie pohľadávky a uspokojenie veriteľa. Je teda spojené s pohľadávkou veriteľa. Spätosť záložného práva s pohľadávkou má ten dôsledok, že aj vtedy, ak bola uzavretá záložná zmluva, avšak pohľadávka neexistuje, má to za následok, že záložné právo nevznikne, a to ani vtedy, ak došlo k vkladu záložného práva predpísaným spôsobom. V rozsudku NS ČR sp. zn. sa hovorí o akcesorickej povahe záložnej zmluvy. Podľa tohto rozsudku ak pohľadávka, pre ktorú bolo záložné právo zriadené, v skutočnosti platne nevznikla (napr. preto, že je zmluva neplatná), nie je tu záložné právo, aj keby samotná záložná zmluva bola bezchybná. Ak nie je tu teda pohľadávka, ktorá má byť zabezpečená záložným právom, má to za následok, že podľa záložnej zmluvy - hoci ide o platný právny úkon, a aj keď ide o nehnuteľnosť, bolo podľa nej vložené záložné právo do katastra nehnuteľnosti - záložné právo nevznikne. Z dokazovania - z rozsudku Okresného súdu Galanta bolo preukázané, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a Patrikom D. pod sp. zn. I. XXXX/XXXX, ktorá mala slúžiť na zabezpečenie jeho pohľadávky, je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko uzatvorenie takejto zmluvy pre zabezpečenie pohľadávky uzatvorením priamo v kúpnej zmluve, je pre obchádzanie zákona podľa § 39 O.z., neplatné. Vzhľadom k tomu, že Kúpna zmluva I. XXXX/XX je absolútne neplatným právnym úkonom, tak absolútne neplatnými právnymi úkonmi sú aj všetky úkony na túto zmluvu nadväzujúce. V priebehu konania žalovaný 1/ uvádzal, že bol dobromyseľný pri nadobudnutí vecného práva, že sa opieral o rozhodnutia štátneho orgánu, ktorý učinil vklad záložnej zmluvy do katastra nehnuteľností, že sa riadil výpisom z katastra nehnuteľností. Veľký senát Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vydal dňa 27.4.2021 pod sp. zn. uznesenie, ktorým sa vyjadril k otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým spojeného prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Veľký senát uviedol, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ďalším záverom Veľkého senátu v predmetnom rozhodnutí bolo, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ustanovenie nezodpovedá výkladu, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľností v katastri nehnuteľností zakladá dobú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Podľa rozhodnutia Veľkého senátu v konaní 1 medzi výnimky patrí: a) neoprávnený dedič ( ); b) obchodnoprávne vzťahy ( ); c) konkurzné konanie ( Zákona o konkurze a reštrukturalizácii); d) prevod cenných papierov ( Zákona o cenných papieroch); e) exekúcia (upravená nepriamo v v spojení s exekučného poriadku). Žalovaný 1/ namietal, že žalobný návrh bol podaný len proti jednému účastníkovi záložnej zmluvy. K tomu súd uviedol, že na návrh právneho zástupcu žalobcu súd pripustil do konania aj druhého účastníka záložnej zmluvy B. D., s ktorým súd riadne konal. Čo sa týka námietky žalovaného 1/, že súd nemôže

zrušiť záložné právo, k tomu súd uviedol, že predmetom je určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. Súd nemôže zrušiť záložné právo, nakoľko toto záložné právo ani nevzniklo. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci nevykonal dokazovanie obsahom spisu , nakoľko sa jedná o živú vec. Aj keď sa jedná o obdobnú vec ako prejednávaný spor, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemá význam pre právne posúdenie veci. V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. a a a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný 1/, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby a priznaním žalovanému 1/ náhrady trov súdneho konania. Uviedol odvolacie dôvody podľa , a . Dôvodil, že žalobca žalobou došlou na Okresný súd Galanta 12.6.2023 žiadal, aby súd určil, že špecifikované nehnuteľnosti, nie sú predmetom záložného práva zapísaného v časti C LV XX katastrálneho územia F. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. I. XX/XXX/XX podľa č. I./XXXX zo dňa 14.2.2012. Ďalej uviedol, že dňa 20.1.2012 bola uzavretá Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. XX/XXX/XX, kde ako záložný veriteľ vystupovala Prima banka Slovensko, a.s. a záložca B. D.. Predmetom zmluvy bolo zriadenie záložného práva na zabezpečenie zaplatenia istiny, úrokov, poplatkov, prípadných zmluvných pokút a ďalších pohľadávok záložného veriteľa z úveru poskytnutého na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. XX/XXX/ XX, kde ako veriteľ vystupuje žalovaný 1/ a ako dlžník S. P.. Záložca dal do zálohu záložnému veriteľovi špecifikovaný nehnuteľný majetok. Po tom, čo sa stal B. D. vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností, tieto nehnuteľnosti odpredal S. P.. Kupujúci kúpnu cenu za nehnuteľnosti realizoval prostredníctvom úveru, ktorý mu poskytol žalovaný 1/, ako to vyplýva z úverovej zmluvy z 20.1.2012, výška úveru činila 78.000 eur. Nespochybniteľnou skutočnosťou je, že vlastník nehnuteľnosti má právo zriadiť záložné právo na nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve v rozsahu v akom disponuje predmetnou nehnuteľnosťou vychádzajúc z ust. O.z. v spojení s ust. , a O.z. Žalovaný 1/ naďalej zastával jednoznačne názor, že záložná zmluva je platná, záložné právo bolo zo strany príslušného katastrálneho odboru zapísané v súlade s právnymi predpismi SR, toto existuje a trvá. Záložná zmluva bola zo strany žalovaného 1/ uzatvorená v dobrej viere, bez akýchkoľvek pochybností o oprávnení záložcu poskytnúť predmetné nehnuteľnosti ako záloh, preto je podľa jeho názoru potrebné chrániť dobromyseľnosť a na prejavený právny úkon hľadieť v čo najširšom rozsahu ako na úkon platný. Žalovaný 1/ poukázal na ochranu dobrej viery nadobúdateľa záložného práva vylučujúcu ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery každého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva. Žalovaný 1/ vytkol súdu prvej inštancie, že súd neprihliadol na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. značkami a , ktoré boli súdu predložené žalovaným 1/ na pojednávaní dňa 4.6.2024, v ktorých ústavný súd priznáva ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi: „Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom a právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní." /I. ÚS 549/2015/ V uvedenom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky rovnako súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v náleze sp. značka uvádza: „Je třeba uvést, že obdobnou problematikou jako je nyní projednávaná věc, tedy nabýváním vlastnického práva k nemovité věci od nevlastníka v kontextu s principem ochrany dobré víry nabyvatele, se Ustavní soud již opakovaně v rozhodovací činnosti zabýval a tuto judikaturu je

možné považovat za ucelenou a ustálenou. Jde zejména o nálezy sp. zn. ze dne 11.5.2011 (N 88/61 SbNU 359), sp. zn. ze dne 23.1.2001 (N 14/21 SbNU 101), sp. zn. ze dne 16.10.2007 (N 162/47 SbNU 145), sp. zn. ze dne 29.11.2007 (N 216/47 SbNU 845), sp. zn. ze dne 25.2.2009 (N 35/52 SbNU 359), sp. zn. ze dne 13.8.2012 (N 138/66 SbNU 123), sp. zn. ze dne 2.10.2012 (N 165/67 SbNU 27), sp. zn. ze dne 17.4.2014, sp. zn. ze dne 28.11.2012 (N 198/67 SbNU 555), sp. zn. ze dne 10.6.2013 (N 105/69 SbNU 719) či sp. zn. ze dne 20.11.2013 (N 194/71 SbNU 319). Z novější judikatury pak jde o nálezy sp. zn. ze dne 17.4.2014 (N 61/73 SbNU 163), sp. zn. ze dne 8.6.2015, sp. zn. ze dne 27.8.2015 a sp. zn. ze dne 10.12.2015. Komplexnější pohled, jakož i reakci na výtky Nejvyššího soudu související s důvody nerespektování závazné nálezové judikatury Ústavního soudu podává nález sp. zn. ze dne 17.4.2014 (N 61/73 SbNU 163). Společným znakem výše uvedené postupně se vytvářející judikatury je poskytnutí ústavněprávní ochrany dobrověrnému nabyvateli, který odvozoval své vlastnické právo k nemovitosti evidované v katastru nemovitostí od právního úkonu, jenž byl později shledán absolutně neplatným. Nezbytným předpokladem pro tento originární ůsob nabytí vlastnického práva je dobrá víra nabyvatele, kterou jsou obecné soudy povinny důsledně posoudit s ohledem na individuální okolnosti každého případu. Teprve zjištění, že osoba byla v dobré víře, zakládá poskytnutí ochrany jejímu vlastnickému právu. Ústavní soud již v nálezu sp. zn. podrobně vyjádřil zásadní právní význam institutu „dobré víry“ v našem právním řádu a zároveň, na základě zde citovaných dalších nálezů Ústavního soudu, i zásadní přístup Ústavního soudu k této problematice se závěrem, že je nutno respektovat celý koncept právní jistoty a ochrany nabytých práv, tedy těch, která byla nabyta v dobré víře, kdy dobrá víra vystupuje jako korektiv obecně platný pro občanské právo. Bylo zde rovněž vyjádřeno, že jelikož princip ochrany dobré víry nového nabyvatele působí proti principu ochrany vlastnického práva původního vlastníka, je nutno najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a není-li to možné, pak tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti“. V náleze Ústavný súd uvádza, že: „V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris” () o nové interpretačne závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a pod. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byt' istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť' na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. ” Vzhľadom na vyššie uvedené, je zrejmé, že súd neprihliadal na rozsiahlu judikatúru týkajúcu sa dobromyseľnosti nadobúdateľa vecného práva a testu proporcionality medzi pôvodným nedbalým vlastníkom a dobromyseľným záložným veriteľom.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného 1/ vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedla, že žalovaný 1/ v odvolaní opätovne použil argumenty, ktoré uvádzal vo svojich doterajších písomných podaniach ako aj ústne na pojednávaní na OS Galanta a vo veci neuviedol žiadne nové skutočnosti. Vo svojom odvolaní už vôbec nepoukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.1.2020, v zmysle ktorého zdôvodňoval princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa vecného práva a legitímnej dôvery v konštitutívne akty štátu, pred ktorými nemožno uprednostňovať princíp, že nikto nemôže na iného preniesť viac práv, než sám má. Naopak žalovaný sa zaoberá nálezmi Ústavného súdu SR a , ktoré mali byť súdu predložené žalovaným na pojednávaní dňa 4.6.2024. Tu je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa poukázala v konaní na nález Ústavného súdu SR č. z 19.1.2021 ohľadne prelomenia zásady nemo-plus- iuris. Taktiež táto listina zo strany súdu nebola použitá v rámci dokazovania vo veci. Okresný súd v svojom dokazovaní poukázal predovšetkým na rozhodnutie Veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR spisovej značky sp. zn. zo dňa 27.4.2021 a vec správne právne posúdil.

4. Žalovaný 1/ k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že sa pridržiava všetkých doterajších vyjadrení. V odvolaní uviedol všetky podstatné vyjadrenia a dôvody, ktoré považuje pre rozhodnutie odvolacieho súdu ako relevantné. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Ďalšie podania strán už neboli v odvolacom konaní doručené.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam odvolateľa považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku), odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. ), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní ( veta druhá ) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa ( in fine) nasledovné:

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo určenie, že nehnuteľnosti, a to rodinný dom č. p. XXXX/X ležiaci na parc. č. 3709/4, garáž ležiaca na parc. č. 3709/5, pozemkové nehnuteľnosti evidované ako parcely registra „C", a to parc. č. 3709/1 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 238 m2, parc. č. 3709/4 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 134 m2, parc. č. 3709/5 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 18 m2, parc. č. 3710/1 - záhrada vo výmere 596 m2 a parc. č. 3710/2 - záhrada vo výmere 460 m2, ktoré nehnuteľnosti sú evidované na LV XX katastrálneho územia F., nie sú predmetom záložného práva zapísaného v časti C LV XX katastrálneho územia F. na základe Zmluvy o zriadení záložného práva č. I. XX/XXX/XX podľa č. I./XXXX zo dňa 14.2.2012. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel. Predmetnom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

8. Predmetná Žaloba o určenie neexistencie záložného práva (s petitom o určenie, že nehnuteľnosti nie sú predmetom záložného práva) je nepochybne žalobou o určenie, že tu právo nie je, ktorá žaloba v zmysle ustanovenia je prípustná iba vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie zjavne dospel k záveru, že žalobkyňa jeho danosť osvedčila. Aj podľa názoru odvolacieho súdu táto určovacia žaloba je schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu, ktorú neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany. V čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo v katastri nehnuteľností zapísané k predmetným nehnuteľnostiam záložné právo v prospech žalovaného 1/, rovnako v čase rozhodovania odvolacieho súdu, pričom ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností bola a naďalej je v katastri nehnuteľností zapísaná žalobkyňa. Preto aj v prípade uplatneného nároku na určenie, že nehnuteľnosti nie sú predmetom záložného práva, a to z dôvodu absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, je odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie názoru o splnení podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko požadované rozhodnutie bude spôsobilým podkladom na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností i proti

vôli záložného veriteľa a možno ním dosiahnuť konečnú úpravu vzťahov medzi stranami. Odvolací v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 14.9.2017, podľa záverov ktorého stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napríklad vlastnícke). Ďalej poukazuje na rozsudok NS SR z 26.10.2022 sp. zn. , v ktorom NS SR uviedol, že určovací výrok v znení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej, ku ktorému dospeli súdy nižších inštancií v prejednávanej veci, je spôsobilým podkladom pre výmaz predmetného záložného práva z katastra nehnuteľností aj proti vôli záložného veriteľa. Taktiež poukazuje na uznesenie NS SR z 28.3.2023 sp. zn. , podľa záverov ktorého žaloba o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená záložným právom, je procesne prípustný prostriedok, ktorým sa záložný dlžník môže brániť proti právu záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia založenej nehnuteľnosti a dosiahnuť výmaz zápisu záložného práva v katastri nehnuteľnosti. Rovnako v závere konania pred súdom prvej inštancie nebola už sporná pasívna vecná legitimácia, keďže žalovanými boli (po pripustení vstupu B. D. ako žalovaného 2/ uznesením súdu prvej inštancie z 21.2.2024 č. k. -112, právoplatným 1.3.2024) obe zmluvné strany záložnej zmluvy, záložný veriteľ – žalovaný 1/ a záložca – žalovaný 2/, aktívne vecne legitimovanou bola žalobkyňa ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností.

9. Odvolateľ v odvolaní nespochybňoval záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv o prevode predmetných nehnuteľností (Kúpnej zmluvy z 27.9.2010, uzatvorenej medzi Q. B. a A. B. ako predávajúcimi a B. D. ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Šaľa 27.9.2010 pod č. V 1652/2010; a Kúpnej zmluvy zo 16.1.2012, uzavretej medzi žalovaným 2/ B. D. ako predávajúcim a S. P. ako kupujúcim v znení jej Dodatku č. 1 z 12.9.2012, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Šaľa 19.9.2012 pod č. V 1373/2012), ani to, že ich výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa (titulom uznesenia Okresného súdu Galanta sp. zn. Dnot 20/2022, právoplatného 26.1.2022 a titulom rozsudku Okresného súdu Galanta z 5.8.2021 č. k. -206 /právoplatného 13.9.2021/ v znení opravného uznesenia z 25.3.2022 č. k. -224, právoplatného 8.4.2022), bol však názoru, že Zmluva o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 60/204/12 (kde ako záložný veriteľ vystupovala Prima banka Slovensko, a.s. a ako záložca žalovaný 2/ B. D., predmetom ktorej zmluvy bolo zriadenie záložného práva na zabezpečenie zaplatenia istiny, úrokov, poplatkov, prípadných zmluvných pokút a ďalších pohľadávok záložného veriteľa z úveru poskytnutého na základe Zmluvy o poskytnutí úveru č. 60/204/12, kde ako veriteľ vystupuje žalovaný 1/ a ako dlžník S. P., v ktorej záložnej zmluve záložca dal do zálohu záložnému veriteľovi predmetné nehnuteľnosti) je platná, záložné právo bolo zo strany príslušného katastrálneho odboru zapísané v súlade s právnymi predpismi SR, toto existuje a trvá. Dôvodil, že nespochybniteľnou skutočnosťou je, že vlastník nehnuteľnosti má právo zriadiť záložné právo na nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve v rozsahu v akom disponuje predmetnou nehnuteľnosťou vychádzajúc z ust. § 123 O.z. v spojení s ust. § 151a, § 151b a § 151c O.z. Žalovaný 1/ zotrval na názore, že záložná zmluva je platná, záložné právo bolo zo strany príslušného katastrálneho odboru zapísané v súlade s právnymi predpismi SR, toto existuje a trvá. Záložná zmluva bola zo strany žalovaného 1/ uzatvorená v dobrej viere, bez akýchkoľvek pochybností o oprávnení záložcu poskytnúť predmetné nehnuteľnosti ako záloh, preto je podľa jeho názoru potrebné chrániť dobromyseľnosť a na prejavený právny úkon hľadieť v čo najširšom rozsahu ako na úkon platný. Žalovaný 1/ poukázal na ochranu dobrej viery nadobúdateľa záložného práva vylučujúcu ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru. Poskytnutie prednosti jednej z obidvoch požiadaviek musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery každého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva. Žalovaný 1/ vytkol súdu prvej inštancie, že v tejto súvislosti súd neprihliadol na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) pod sp. zn. a , ktoré boli súdu predložené žalovaným 1/ na pojednávaní dňa 4.6.2024, v ktorých ústavný súd priznáva ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, z ktorých odvolateľ citoval. ÚS SR v náleze sp. zn. poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, nález sp. zn. , z ktorého odvolateľ tiež citoval. Podľa názoru žalovaného 1/ je zrejmé, že súd neprihliadal na rozsiahlu judikatúru týkajúcu sa dobromyseľnosti nadobúdateľa vecného práva a testu proporcionality medzi pôvodným nedbalým vlastníkom a dobromyseľným záložným veriteľom.

Uvedené námietky odvolateľ uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie na ne správne reagoval poukazom na závery uznesenia Veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.4.2021 pod sp. zn. , ktoré v predmetnej veci aplikoval a uzavrel, že vzhľadom na neplatnosť oboch kúpnych zmlúv (Kúpnej zmluvy z 27.9.2010, uzatvorenej medzi Q. B. a A. B. ako predávajúcimi a B. D. ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Šaľa 27.9.2010 pod č. V 1652/2010; a Kúpnej zmluvy zo 16.1.2012, uzavretej medzi žalovaným 2/ B. D. ako predávajúcim a S. P. ako kupujúcim v znení jej Dodatku č. 1 z 12.9.2012, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Šaľa 19.9.2012 pod č. I. XXXX/XXXX) tak absolútne neplatnými právnymi úkonmi sú aj všetky úkony na túto zmluvu nadväzujúce (teda vrátane záložnej zmluvy – Zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 60/204/12 z 20.1.2012, uzavretej medzi žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalovaným 2/ ako záložcom) a záložné právo ani nevzniklo. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a k odvolacím námietkam dopĺňa nasledovné: Odvolací súd v súvislosti s poukazom odvolateľa na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. a , uvádza že existovali dve skupiny rozhodnutí Najvyššieho súdu SR posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť rozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli reflektované závery vyslovené v nálezoch ÚS SR sp. zn. , a , resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti. V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 56/2021. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa o súdoch (, , , a ) zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (, ). Od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu podľa (). V tomto kontexte si odvolací súd dovoľuje vyzdvihnúť úlohu veľkého senátu, ktorý je zásadným právnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to aj s ohľadom na záväznosť jeho rozhodnutí podľa veta prvá pre ostatné senáty (občianskoprávneho ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Aby totiž najvyšší súd mohol plniť svoju základnú úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho súdu pôsobiť navonok jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne záväzné rozhodnutia veľkého senátu. Veľký senát uzatvoril, že: ,,I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; IV. Ustanoveniu o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník (viď aj R 56/2021).“ Po rozhodnutí veľkého senátu už najvyšší súd rozhodoval v obdobných veciach, napr. uznesenie sp. zn. , , , pričom rozhodnutie sp. zn. bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/2021 s nasledovnou právnou vetou „na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa jej vlastníkom nestal ani ten, kto - aj keď v dobrej viere v správnosť údajov katastra nehnuteľností - odvodzuje od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti“. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. , , , , ) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu

právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Súd prvej inštancie sa tak pri posudzovaní kolízie zásady nemožnosti nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka so zásadou zachovania vlastníctva dobromyseľného nadobúdateľa a jeho legitímneho očakávania neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a správne aplikoval závery rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR z 27.4.2021 vo veci , ktoré korešponduje aj so závermi vyjadrenými v uznesení Ústavného súdu SR z 26.5.2020 vo veci , ako aj v jeho náleze z 19.1.2021 vo veci (Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.).

10. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle . Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného 1/ neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného 1/ z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

11. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa a z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách konania.

12. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovaným 1/ a 2/ (tvoriacim nerozlučné spoločenstvo) nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaní 1/ a 2/), keď nevidel a ani strany netvrdili dôvod pre aplikáciu ust. .

13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( ) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( ) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. ( ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/. ( ) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. ( ) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( ) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( ) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. ( ) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa . ( ) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. ( ) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( ) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. ( ) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. ( ) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. ( )

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. ( ) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. ( ) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )