Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 223/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou Miškolci

Legal, advokátska kancelária s. r. o., Tajovského 37, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Marián Miškolci, vo veci namietaného porušenia na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je jedným zo žalobcov

v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 12. júna 2013 tak, že žalobcov

(teda aj sťažovateľa, pozn.) určil za vlastníkov sporných nehnuteľností. V odôvodnení

svojho rozsudku na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcami a kupujúcou na základe zistenia,

že kupujúca kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísala. Proti označenému rozsudku súdu

prvej inštancie podali odvolanie žalovaní, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2016 tak, že potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie. Proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podali

žalovaní dovolanie, ktorého prípustnosť založili na dôvode podľa § 420 písm. f) a § 421

ods. 1 písm. b) a c) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd o dovolaní žalovaných rozhodol napadnutým

uznesením, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho napadnutého uznesenia

najvyšší súd dospel k záveru o dôvodnosti podaného dovolania z dôvodu podľa § 420

písm. f) , keď konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces, ako aj nesprávne

právne posúdenie veci z dôvodu, že vo veci konajúce súdy fakticky nesprávne aplikovali

príslušné právne normy, opomenuli ústavné princípy, ktoré na vec dopadali, a preto zároveň

konštatoval aj nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na zisťovaný skutkový stav

veci. Ako ďalší dôvod zmätočnosti konania a nezákonnosti rozsudku najvyšší súd uviedol

skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola predmetom exekučnej dražby (18. februára 2016)

a pre vydražiteľa predmetu sporu – bytu nie je rozsudok vo veci v zmysle § 228 ods. 1 a 2

záväzný.

3. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, a tvrdí, že najvyšší súd nesprávne a nespravodlivo vec posúdil.

Argumentuje tým, že najvyšší súd nerešpektoval zásadu nemo plus iuris ad alium transfere

potest, quam ipse habet, nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že sa má v takýchto

prípadoch prednostne poskytnúť ochrana dobromyseľnému nadobúdateľovi. Sťažovateľ

tvrdí, že prelomenie tejto zásady je možné len vo výnimočných prípadoch, avšak v jeho veci

súd mal prihliadať komplexne na celkový priebeh prevodu. Ďalej argumentuje v neprospech

prelomenia uvedenej zásady (nemo plus iuris, pozn.) ako pravidla, že vytvára stav právnej

neistoty, uvádza prípady, keď prelomenie tejto zásady je nespravodlivé (napr. prevod

na základe sfalšovaného dokladu totožnosti).

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 06. 2019, sp. zn.

, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 06. 2019, sp. zn.

sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia v sume

346,26 EUR...“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

8. Podľa a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ).

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv,

z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

13. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predovšetkým

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu

sťažovateľa možno zhrnúť do jedinej vznesenej námietky, ktorou je arbitrárnosť a právna

neudržateľnosť záverov najvyššieho súdu v súvislosti s právnym posúdením veci

(prelomením zásady nemo plus iuris, pozn.).

14. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade upozorniť na povahu

napadnutého uznesenia. Ide o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým sa konanie

nekončí, pretože vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd štandardne vo svojich rozhodnutiach v obdobných prípadoch kasácie uvádza,

že ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov podľa (v súčasnosti Civilného

sporového poriadku), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným

súdom (napr. ), pretože základné právo na súdnu ochranu,

ako aj spravodlivý proces „sú výsledkové“, to znamená, musia im zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr.

, ), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

[(ďalej len „ESĽP“); napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002],

vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok

bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

15. Napriek už uvedenému ústavný súd dodáva, že aj kasačné rozhodnutie

všeobecného súdu môže byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka

konania. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať

za súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši

s konečnou platnosťou otázku, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší

priebeh konania alebo jeho výsledok, prípadne ním konanie v istej časti končí a náprava

eventuálneho pochybenia by mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu

po skončení konania pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo účelné

(m. m. ).

16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, berúc do úvahy charakter napadnutého uznesenia

a tam uvedený právny záver, ktorý by bolo možné považovať za záväzný pre ďalší postup

okresného súdu, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná.

17. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nedospel k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci bol jednoznačne formulovaný

právny záver, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že vo veci konajúce súdy

budú viazané určitým záväzným právnym názorom, resp. nezistil existenciu

inej výnimočnej okolnosti, ktorá by ústavný súd oprávnila vstúpiť do prebiehajúceho

konania využitím svojich právomocí. Inými slovami, ústavný súd v súvislosti s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu odkazuje na svoju už citovanú judikatúru v bode

14 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vychádza zo zdržanlivosti ústavného súdu

nezasahovať do prebiehajúceho konania.

18. Pokiaľ ide o úvahy najvyššieho súdu, týkajúce sa otázky nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka, ústavný súd k nim aj vzhľadom na to,

že vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, nepovažuje za potrebné zaujať konečné

stanovisko. Napriek uvedenému, k záveru najvyššieho súdu, že sa presadil ním

prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ústavný súd konzistentne judikuje, ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd ako príklady takejto konštantnej judikatúry ústavného súdu

uviedol len rozhodnutia jedného senátu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry

ústavného súdu bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov,

preto nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv.

nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si ústavný súd uvedomuje, že život je pestrý

a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania

spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú

problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý

prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne

na pôde pléna. V posudzovanom prípade (kasačné rozhodnutie v živej veci, pozn.)

však ústavný súd nemohol pristúpiť k takémuto postupu.

19. Najvyšší súd zrušil rozsudky krajského súdu a okresného súdu z dôvodov

zmätočnosti, keď konštatoval predovšetkým porušenie práva dovolateľov na spravodlivý

proces, ktoré vzhliadol v porušení princípu kontradiktórnosti a prejednacieho princípu

(okolnosti nariadenia znaleckého dokazovania o pravosti podpisu prvej kupujúcej),

nekritické hodnotenie znaleckého posudku a absenciu komplexného posúdenia skutkového

stavu veci, právneho záujmu žalobcov na žalobe a samotnej existencie porušenia

subjektívneho práva žalobcov. Závery najvyššieho súdu v okolnostiach prípadu nemožno

považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

20. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Sťažovateľkou prezentované argumenty podľa názoru

ústavného súdu relevantne nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov

najvyšším súdom.

21. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa podľa odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu