Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)II. ÚS 223/2020
PDF · 191.24 KB
No categories available
II. ÚS 223/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou Miškolci
Legal, advokátska kancelária s. r. o., Tajovského 37, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Marián Miškolci, vo veci namietaného porušenia na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 102/2017 z 27. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 102/2017 z 27. júna 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je jedným zo žalobcov
v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
15 C 273/2002, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 12. júna 2013 tak, že žalobcov
(teda aj sťažovateľa, pozn.) určil za vlastníkov sporných nehnuteľností. V odôvodnení
svojho rozsudku na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcami a kupujúcou na základe zistenia,
že kupujúca kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísala. Proti označenému rozsudku súdu
prvej inštancie podali odvolanie žalovaní, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 662/2013 z 26. apríla 2016 tak, že potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie. Proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podali
žalovaní dovolanie, ktorého prípustnosť založili na dôvode podľa § 420 písm. f) a § 421
ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd o dovolaní žalovaných rozhodol napadnutým
uznesením, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho napadnutého uznesenia
najvyšší súd dospel k záveru o dôvodnosti podaného dovolania z dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP, keď konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces, ako aj nesprávne
právne posúdenie veci z dôvodu, že vo veci konajúce súdy fakticky nesprávne aplikovali
príslušné právne normy, opomenuli ústavné princípy, ktoré na vec dopadali, a preto zároveň
konštatoval aj nesprávne právne posúdenie veci s poukazom na zisťovaný skutkový stav
veci. Ako ďalší dôvod zmätočnosti konania a nezákonnosti rozsudku najvyšší súd uviedol
skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola predmetom exekučnej dražby (18. februára 2016)
a pre vydražiteľa predmetu sporu – bytu nie je rozsudok vo veci v zmysle § 228 ods. 1 a 2
CSP záväzný.
3. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, a tvrdí, že najvyšší súd nesprávne a nespravodlivo vec posúdil.
Argumentuje tým, že najvyšší súd nerešpektoval zásadu nemo plus iuris ad alium transfere
potest, quam ipse habet, nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, že sa má v takýchto
prípadoch prednostne poskytnúť ochrana dobromyseľnému nadobúdateľovi. Sťažovateľ
tvrdí, že prelomenie tejto zásady je možné len vo výnimočných prípadoch, avšak v jeho veci
súd mal prihliadať komplexne na celkový priebeh prevodu. Ďalej argumentuje v neprospech
prelomenia uvedenej zásady (nemo plus iuris, pozn.) ako pravidla, že vytvára stav právnej
neistoty, uvádza prípady, keď prelomenie tejto zásady je nespravodlivé (napr. prevod
na základe sfalšovaného dokladu totožnosti).
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 06. 2019, sp. zn.
4 Cdo/102/2017, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 06. 2019, sp. zn.
4 Cdo/102/2017 sa zrušuje.
3. Sťažovateľovi sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia v sume
346,26 EUR...“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv,
z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
III.
Samotné posúdenie veci ústavným súdom
13. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu predovšetkým
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu
sťažovateľa možno zhrnúť do jedinej vznesenej námietky, ktorou je arbitrárnosť a právna
neudržateľnosť záverov najvyššieho súdu v súvislosti s právnym posúdením veci
(prelomením zásady nemo plus iuris, pozn.).
14. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade upozorniť na povahu
napadnutého uznesenia. Ide o kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým sa konanie
nekončí, pretože vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd štandardne vo svojich rozhodnutiach v obdobných prípadoch kasácie uvádza,
že ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti Civilného
sporového poriadku), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným
súdom (napr. II. ÚS 211/2016), pretože základné právo na súdnu ochranu,
ako aj spravodlivý proces „sú výsledkové“, to znamená, musia im zodpovedať proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr.
I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
[(ďalej len „ESĽP“); napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002],
vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok
bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Napriek už uvedenému ústavný súd dodáva, že aj kasačné rozhodnutie
všeobecného súdu môže byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka
konania. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať
za súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši
s konečnou platnosťou otázku, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší
priebeh konania alebo jeho výsledok, prípadne ním konanie v istej časti končí a náprava
eventuálneho pochybenia by mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu
po skončení konania pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo účelné
(m. m. II. ÚS 344/2019).
16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, berúc do úvahy charakter napadnutého uznesenia
a tam uvedený právny záver, ktorý by bolo možné považovať za záväzný pre ďalší postup
okresného súdu, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná.
17. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nedospel k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci bol jednoznačne formulovaný
právny záver, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že vo veci konajúce súdy
budú viazané určitým záväzným právnym názorom, resp. nezistil existenciu
inej výnimočnej okolnosti, ktorá by ústavný súd oprávnila vstúpiť do prebiehajúceho
konania využitím svojich právomocí. Inými slovami, ústavný súd v súvislosti s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odkazuje na svoju už citovanú judikatúru v bode
14 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vychádza zo zdržanlivosti ústavného súdu
nezasahovať do prebiehajúceho konania.
18. Pokiaľ ide o úvahy najvyššieho súdu, týkajúce sa otázky nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka, ústavný súd k nim aj vzhľadom na to,
že vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, nepovažuje za potrebné zaujať konečné
stanovisko. Napriek uvedenému, k záveru najvyššieho súdu, že sa presadil ním
prezentovaný názor, ktorý v takýchto prípadoch ústavný súd konzistentne judikuje, ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd ako príklady takejto konštantnej judikatúry ústavného súdu
uviedol len rozhodnutia jedného senátu, ktorý sa odchýlil od predchádzajúcej judikatúry
ústavného súdu bez toho, aby vec predložil plénu na zjednotenie odchylných názorov,
preto nezdieľa názor, že ide o konštantnú judikatúru, ktorou bola prelomená zásada tzv.
nemo plus iuris vo všeobecnosti. Zároveň si ústavný súd uvedomuje, že život je pestrý
a prináša aj prípady, keď nie je možné v záujme zachovania, resp. nachádzania
spravodlivosti uplatňovať a aplikovať zásady mechanicky, preto je vôbec otázne, či na danú
problematiku bude možné formulovať jednoznačné stanovisko aplikovateľné na každý
prípad, pretože každý prípad má svoje špecifiká. Každopádne by k tomuto malo dôjsť riadne
na pôde pléna. V posudzovanom prípade (kasačné rozhodnutie v živej veci, pozn.)
však ústavný súd nemohol pristúpiť k takémuto postupu.
19. Najvyšší súd zrušil rozsudky krajského súdu a okresného súdu z dôvodov
zmätočnosti, keď konštatoval predovšetkým porušenie práva dovolateľov na spravodlivý
proces, ktoré vzhliadol v porušení princípu kontradiktórnosti a prejednacieho princípu
(okolnosti nariadenia znaleckého dokazovania o pravosti podpisu prvej kupujúcej),
nekritické hodnotenie znaleckého posudku a absenciu komplexného posúdenia skutkového
stavu veci, právneho záujmu žalobcov na žalobe a samotnej existencie porušenia
subjektívneho práva žalobcov. Závery najvyššieho súdu v okolnostiach prípadu nemožno
považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
20. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem. Sťažovateľkou prezentované argumenty podľa názoru
ústavného súdu relevantne nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov
najvyšším súdom.
21. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej
spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu