Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 344/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra

2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti IMA INVEST s. r. o.,

Hviezdoslavova 41, Zlaté Moravce, IČO 36 520 349, právne zastúpenej advokátskou

kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s. r. o., Štefánikova trieda 49, Nitra, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. René Hudzovič, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. decembra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti IMA INVEST s. r. o. o d m i e t a pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti IMA INVEST s. r. o.,

Hviezdoslavova 41, Zlaté Moravce, IČO 36 520 349 (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená

písomným podaním doručeným 17. apríla 2019, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Vec napadla ústavnému súdu 19. marca 2019 a nebola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi, a tak v zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu práce prerozdelená a náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi

Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce prejednaná a rozhodnutá v druhom

senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár

a Ľuboš Szigeti.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v konaní

o vypratanie nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde Nitra

(ďalej len „okresný súd“). Okresný súd v označenej veci rozhodol rozsudkom z 3. decembra

2015 tak, že návrh zamietol. Žalobca nespokojný s označeným rozsudkom súdu prvej

inštancie podal proti nemu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 27. júla 2017 (ďalej len „rozsudok

odvolacieho súdu“) tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Žalobca nespokojný s rozsudkom

odvolacieho súdu podal proti nemu dovolanie. Prípustnosť svojho dovolania výslovne oprel

o Civilný súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“). O dovolaní žalobcu rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením tak, že rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti ústavnému súdu podrobne opisuje

skutkové okolnosti prípadu a všetky svoje námietky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu a tvrdí, že „dovolacie uznesenie je výslovne arbitrárne, pretože dôvodom

vydania zrušujúceho dovolacieho uznesenia mala byť vada konania podľa § 420 písm. f)

...“, ktorú žalobca v dovolaní nikdy nenamietal. Na základe uvedeného je toho názoru,

že „ide o hrubé prekročenie právomoci dovolacieho súdu“. Ďalej tvrdí, že vada, na základe

ktorej najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, je

nepreskúmateľnosť odôvodnenia oboch týchto rozhodnutí, ktorá však štandardne nezakladá

dôvodnosť dovolania podľa , len vo výnimočných prípadoch, čo

podľa názoru sťažovateľky v okolnostiach danej veci nebolo splnené. Poukazuje

na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 2/2016 (ďalej len „stanovisko č. 2/2016“), v zmysle ktorého

„nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

.“. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd nesprávne

aplikoval závery stanoviska č. 2/2016, pretože „nevysvetlil aké úvahy ho viedli k záveru

o výnimočnom excese vo vzťahu k odôvodneniu predmetných rozsudkov, v dôsledku čoho sa

bez existencie relevantných dôvodov a akéhokoľvek akceptovateľného vysvetlenia odchýlil

od vlastnej judikatúry“. V rámci sťažnostnej argumentácie sťažovateľka tiež vysvetľuje

a skutkovo argumentuje v neprospech dôvodov, ktoré najvyšší súd uviedol v odôvodnení

svojho napadnutého uznesenia na obhajobu právneho názoru, že v danom prípade rozsudok

súdu prvej inštancie nie je nepreskúmateľný do tej miery, aby zakladal dôvod prípustnosti

dovolania podľa . Sťažovateľka, vychádzajúc z uvedeného, považuje

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za vecne nesprávne, nepreskúmateľné

a formalistické, porušujúce jej označené práva.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa IMA INVEST s. r. o., so sídlom 953 01 Zlaté

Moravce, Hviezdoslavova 41, IČO: 36520349, na súdnu a inú právnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 , ako aj na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 6. decembra 2018 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

6. decembra 2018 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrh, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

13. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právnych

predpisov s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a analogického práva podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ide o kasačné

rozhodnutie, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu

prvej inštancie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

15. V tejto súvislosti už ústavný súd viackrát judikoval, že ak pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 132

ods. 2 ; ďalej porov. aj mutatis mutandis ,

, , , ). Za situácie, ak právny

poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov podľa (v súčasnosti Civilného sporového

poriadku), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr.

).

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

17. Napriek už uvedenému ústavný súd konštatuje, že aj kasačné rozhodnutie

všeobecného súdu môže byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka

konania. Aj vydanie procesného rozhodnutia všeobecným súdom je potrebné považovať

za súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši

nejakú otázku s konečnou platnosťou, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť

ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok, prípadne ním konanie v istej časti končí

a náprava eventuálneho pochybenia by mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu

po skončení konania pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo

účelné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Sťažovateľka porušenie svojich označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu videla v dvoch rovinách, v tom, že najvyšší súd prekročil právomoc, keď

dovolaniu vyhovel z dôvodu, ktorý namietaný nebol a z dôvodu, že nesprávne aplikoval

svoju judikatúru, keď dospel k záveru, že nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie

v jej veci zakladá dovolací dôvod podľa .

19. Ako už bolo uvedené, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je kasačným

rozhodnutím. Vychádzajúc z povahy kasačného rozhodnutia a už uvedených východísk,

ústavný súd sa zameral na jeho ústavnú udržateľnosť najmä z hľadiska, či sťažovateľka

bude môcť v ďalšom konaní účinne predniesť svoje výhrady a námietky, prípadne ide o také

kasačného rozhodnutie, ktorým bola konečným spôsobom riešená nejaká zásadná právna

otázka v neprospech sťažovateľky, ktorú už nebude možné v ďalšom konaní otvoriť

z dôvodu záväznosti právneho názoru nadriadeného súdu.

20. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že dôvody, ktoré

sťažovateľku viedli k záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sú neopodstatnené a zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosť

sťažovateľky pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

21. K tomuto záveru ústavný súd dospel na základe zistenia, že predmetným

uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky už

len z toho dôvodu, že v dôsledku kasačného rozhodnutia nebola obmedzená možnosť

sťažovateľky predostrieť svoje argumenty v ďalšom konaní a nejde ani o prípad, že

všeobecný súd vyriešil nejakú právnu otázku s konečnou platnosťou, ktorá zásadným

spôsobom ovplyvňuje ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok v neprospech

sťažovateľky. K uvedenému ústavný súd len dodáva, že za zásadné ovplyvnenie priebehu

konania alebo jeho výsledku nemožno považovať skutočnosť, že súdy nižších inštancií

nedostatočne zistili skutkový stav pre ustálenie rozhodných skutočností.

22. Vychádzajúc z povahy napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (kasačné, pozn.)

a absencie parametrov (pozri bod 16, pozn.), ktoré by ho posunuli na ústavnoprávnu úroveň,

ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti sťažovateľky,

a preto ju podľa v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti odmietol z tohto dôvodu.

23. Napriek záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie

sťažnosti ako takej ústavný súd z dôvodu presvedčivosti svojho rozhodnutia k námietkam

sťažovateľky po preskúmaní veci uvádza nasledujúce:

24. Ako už bolo uvedené, porušenie označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sťažovateľka videla v dvoch rovinách v tom, že najvyšší súd prekročil

právomoc, keď dovolaniu vyhovel z dôvodu, ktorý namietaný nebol a z dôvodu, že

nesprávne aplikoval svoju judikatúru, keď dospel k záveru, že nepreskúmateľnosť rozsudku

súdu prvej inštancie v jej veci zakladá dovolací dôvod podľa .

25. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že prípustnosť

dovolania bola založená aj na dôvode podľa (sťažovateľovi boli odňaté

procesné práva v takej miere, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, pozn.) ako

aj na dôvode podľa . Pokiaľ ide o označený dôvod prípustnosti

dovolania podľa sťažovateľka v sťažnosti v tomto smere najvyššiemu

súdu vytýkala, že žalobca ako dovolateľ ho vo svojom dovolaní neuviedol, že dovolanie

výslovne založil len na dôvode podľa . Ústavný súd v súvislosti

s touto námietkou poukazuje na kópiu dovolania žalobcu, ktorá tvorí jednu z príloh

sťažnosti, kde v bode II.1.4.4 dovolateľ uviedol: „Dovolateľ má za to, že v dôsledku

svojvôle súdu pri rozhodovaní v danej otázke ako aj v dôsledku interpretácie, ktorá je

v rozpore s princípmi spravodlivosti, došlo k zásahu do základných práv a slobôd žalobcu

ako dovolateľa a výsledkom rozhodovania odvolacieho súdu je rozhodnutie, ktoré sa javí

ako arbitrárne.“ Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

k ustáleniu dovolacích dôvodov v bode 3 uviedol:

„Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého

prípustnosť aj dôvodnosť podľa obsahu vyvodzovala z ustanovenia

a Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa javí ako vnútorne

rozporuplné, celkom nepresvedčivé a nedostatočné, čím bolo zasiahnuté do jej. práva na

spravodlivý súdny proces a boli porušené zásady civilného sporového konania. V dovolaní

uviedla, že súdy oboch inštancií vec nesprávne právne posúdili, keď dospeli k názoru, podľa

ktorého právo žalobkyne na odstúpenie od nájomnej zmluvy z dôvodu, že žalovaný nesplnil

povinnosť uzatvoriť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete

nájmu a predložiť fotokópie tejto zmluvy prenajímateľovi, bolo v čase kedy žalobca od

nájomnej zmluvy odstúpil premlčané a taktiež vec nesprávne právne posúdili, keď dospeli

k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným bola relevantná.“

26. Ústavný súd, vychádzajúc z citovanej časti dovolania a citovanej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, dospel k záveru, že v okolnostiach

posudzovanej veci nemožno najvyššiemu súdu z ústavnoprávneho hľadiska vyčítať, že

postupoval tak, že dovolacie dôvody interpretoval a vyhodnotil po obsahovej stránke tak,

ako to uviedol aj v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia. Najvyšší súd vychádzal

z obsahu dovolania a ústavný súd po preskúmaní obsahu dovolania konštatuje, že dovolateľ

skutočne zároveň namietal aj arbitrárnosť rozhodnutia, keďže z obsahu dovolania možno

abstrahovať, že rozporoval viaceré právne závery vo veci konajúcich súdov, pričom

ich považoval za nepreskúmateľné, preto ústavný súd dospel k záveru, že táto námietka

sťažovateľky je nedôvodná.

27. Druhou a závažnou námietkou sťažovateľky bolo, že najvyšší súd sa neriadil

svojím stanoviskom č. 2/2016, resp. ho nesprávne aplikoval vo veci sťažovateľky. Ako už

bolo uvedené v bode 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia, predpokladom ustálenia prítomnosti

vady podľa je zistenie, že rozhodnutie ktoré je dovolaním napadnuté je

nepreskúmateľné do tej miery, že neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu. Len za splnenia tohto predpokladu môže dovolací súd dospieť

k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho prípadne aj rozhodnutie súdu

prvej inštancie je postihnuté označenou vadou podľa . Dovolací súd musí

pritom riadne odôvodniť svoje úvahy, na základe ktorých dospel k takémuto záveru

o absencii vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, pretože v opačnom

prípade sám by svoje rozhodnutie zaťažil arbitrárnosťou.

28. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia

k dôvodom zakladajúcim vadu podľa uviedol:

„18. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa názoru dovolacieho súdu nespĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie- rozhodnutí v zmysle a preto ho

nemožno považovať za preskúmateľný. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci v rozsudku toto

(podľa názoru dovolacieho súdu) nezodpovedá Závery vyslovené

súdom prvej inštancie sú v odôvodní rozsudku formulované protirečivo a vyznievajú

zmätočne, čím sa nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania, tým, že súd na jednej strane

vyslovil, že žalovaný neuzavrel zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na

predmete nájmu, následne vyslovil, že žalovaný mal uzavretú poistnú zmluvu na poistenie

zodpovednosti za škodu a spornú otázku povinnosti žalovaného uzavrieť zmluvu o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu uzavrel tým, že žalobkyňa nemala

záujem skutočne žiadať od žalovaného uzatvorenie poistnej zmluvy na predmet nájmu.

Tento záver odporuje zistenému skutkovému stavu, keď žalovanému táto povinnosť

vyplývala z nájomnej zmluvy. Súd je tak vo svojej rozhodnej právnej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení zjavne, nekoherentný, zmätočný, jeho rozhodnutie preto nie je

konzistentné a jeho argumenty nepodporujú presvedčivo definitívny (rozhodný) právny

záver. Je tomu tak preto, že žalobkyňa odstúpila od nájomnej zmluvy práve z dôvodu

porušenia čl. V bod 15 nájomnej zmluvy, ktorý žalovanému ukladal povinnosť uzavrieť

zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu a súd prvej

inštancie v rozpore s písomne uzavretou nájomnou zmluvou dospel k záveru, že žalobkyňa

od žalovaného uzavretie tejto zmluvy nežiadala. Zároveň opomenul, že práve nesplnenie

tejto povinnosti bolo dôvodom, pre ktorý žalobkyňa odstúpila od nájomnej zmluvy.

18.1 Súd prvej inštancie žalobu zamietol i z dôvodu uplynutia trojročnej premlčacej

doby, keď vyvodil záver, že dôvod na odstúpenie od zmluvy mohla žalobkyňa uplatniť

prvýkrát 30. augusta 2009 a tento uplatnila až 12. júla 2013. Z odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvého stupňa však nie je zrejmé, akými úvahami sa súd riadil a na základe akých

skutkových zistení dospel k záveru, že premlčacia doba začala plynúť 30. augusta 2009.

Z obsahu spisu vyplýva, že nájomná zmluva bola uzavretá 1. júna 2009 a podľa čl. V bod 15

nájomnej zmluvy bol žalovaný ako nájomca povinný uzavrieť zmluvu o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu najneskôr do 90 dní od

protokolárneho prebratia predmetu nájmu. Z obsahu spisu však vyplýva, že protokol

o prebratí predmetu nájmu nebol doposiaľ stranami sporu predložený a preto nie je možné

zistiť, kedy došlo k protokolárnemu prebratiu predmetu nájmu. Dovolací súd uvádza, že až

po predložení protokolu o prebratí predmetu nájmu bude možné ustáliť, kedy začala plynúť

premlčacia doba a až potom posúdiť, či odstúpenie od zmluvy bolo uskutočnené v trojročnej

premlčacej dobe. Absencia argumentácie súdu prvej inštancie v tomto smere robí jeho

rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktoré nemôže z pohľadu presvedčivosti, ale ani vecnej správnosti rozhodnutia

obstáť, v takom prípade zakladá vadu konania v zmysle , ktorú si

odvolací súd všimol (vo svojom rozhodnutí sám konštatoval, že odôvodnenie rozsudku súdu

prvej inštancie obsahuje čiastočne nesúrodé odôvodnenie, kde sa podstata stráca

v nepodstatnom) ale nedošlo k jej odstráneniu, pokiaľ postupoval podľa

Dôsledkom vady zmätočnosti konania je vždy (bez ďalšieho) nie len zrušenie rozhodnutia,

ktoré ňou trpí, ale v danom prípade aj ďalších nadväzujúcich rozhodnutí, pretože takto

vydané rozhodnutia nemožno považovať za správne.“

29. Ústavný súd tak konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozhodnutia

vo veci konajúcich súdov zrušiť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať

za arbitrárne ani svojvoľné. Najvyšší súd dostatočne identifikoval závažné rozpory

v odôvodnení rozsudku okresného súdu, ktoré neboli odstránené ani vysvetlené

v potvrdzujúcom rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ku ktorým súd prvej

inštancie dospel, sú v rozpore s jeho skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení

svojho rozsudku. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že rozsudok súdu prvej

inštancie nedáva konzistentné odpovede na rozhodujúce otázky, potrebné pre posúdenie

veci. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavne konformný záver najvyššieho súdu, že rozsudok

okresného súdu je nepreskúmateľný a zakladá vadu podľa v zmysle

stanoviska najvyššieho súdu č. 2/2016. Keďže táto vada rozsudku súdu prvej inštancie

nebola odstránená ani v odvolacom konaní, ktorý potvrdil vecnú správnosť rozsudku súdu

prvej inštancie, ani rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za preskúmateľný.

Ústavný súd preto konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu

logicky, argumentačne konzistentné a podopreté konkrétnymi nedostatkami, a zároveň

nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem týkajúcich sa dovolania, a preto ich možno

za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne konformné.

30. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že najvyšší súd primeraným spôsobom

aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil

svoje napadnuté uznesenie, ústavný súd konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

označeným základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na druhej strane z dôvodov uvádzaných

v sťažnosti. Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť mohol odmietnuť aj podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

31. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi uvedenými v petite jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu