Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 270/2026
PDF · 361.02 KB
No categories available
III. ÚS 270/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., Bočná 10, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2025 z 22. januára 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2025 z 22. januára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2025 z 22. januára 2026 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a tieto zaplatiť jej advokátovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením veľkého senátu najvyššieho súdu o dovolaní v civilnom spore.
II.
2. V spore spotrebiteľov proti sťažovateľke o zaplatenie 1 669 eur bola rozhodujúca a v dovolacej rozhodovacej praxi rozdielne rozhodovaná právna otázka, či zmluva o spotrebiteľskom úvere (ďalej
len „zmluva o SÚ“) podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší zákon o SÚ“) musí obsahovať rozpis každej anuitnej splátky úveru na časti, ktoré pripadajú na istinu, úrok a poplatky. Dovolanie spotrebiteľov proti rozsudku krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že rozpis splátok nie je potrebný, senát, stotožňujúc sa s názorom krajského súdu, preto predložil na rozhodnutie veľkému senátu. Veľký senát rozsudkom dovolanie spotrebiteľov zamietol a konštatoval, že nie je potrebné, aby zmluva o SÚ podľa skoršieho zákona o SÚ obsahovala rozpis splátok na istinu, úrok a poplatky.
3. Veľký senát zrekapituloval vývoj vnútroštátnych a úniových právnych noriem. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) skoršieho zákona o SÚ „zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ (ďalej len „sporné ustanovenie“), ktorým bol transponovaný čl. 4 ods. 2 písm. c) smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (ďalej len „skoršia smernica“), podľa ktorého „zmluva zahŕňa údaje o výške, počte a frekvencii alebo dátumoch platieb, ktoré musí spotrebiteľ zrealizovať s cieľom splácania úveru, ako aj úrokových platieb a iných poplatkov; podľa možnosti sa uvedie aj celková čiastka týchto platieb“. Skoršia smernica vychádzala z minimálnej harmonizácie a členským štátom umožňovala prijímanie prísnejších ustanovení o ochrane spotrebiteľov.
4. Podľa § 9 ods. 2 písm. l), resp. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „neskorší zákon o SÚ“) „zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“ (ďalej len „ustanovenie neskoršieho zákona o SÚ“). Týmto ustanovením bol transponovaný čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „neskoršia smernica“), podľa ktorého „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“. Najvyšší súd konštatoval, že tento článok neskoršej smernice bol podrobený prieskumu Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), ktorý v rozhodnutí C-42/15 z 9. novembra 2016 uviedol, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok. Ustanovenie neskoršieho zákona o SÚ bolo v máji 2018 novelizované tak, že „zmluva musí obsahovať výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
5. Veľký senát konštatoval, že skoršia smernica stanovovala minimálny kvalitatívny štandard obsahu zmlúv o SÚ, ktorá bola zrušená a nahradená neskoršou smernicou stanovujúcou maximálny možný rozsah transpozície jej obsahu, čo bráni excesívnej interpretácii noriem prevzatých do vnútroštátnych právnych poriadkov. Keďže znenia sporného ustanovenia a ustanovenia neskoršieho zákona o SÚ sú identické a neskoršia smernica stanovujúca maximálnu harmonizáciu nevyžaduje špecifikáciu splátky (podporené rozhodnutím SD EÚ), tak treba dospieť k záveru, že ani skoršia smernica umožňujúca len minimálnu harmonizáciu nevyžadovala špecifikáciu
splátky. Veľký senát konštatoval, že zo znenia sporného ustanovenia nemožno vyvodiť záver o potrebe rozpisu splátok na istinu, úrok a poplatky.
6. Veľký senát sa nestotožnil so stanoviskom právnickej fakulty o potrebe rozpisu splátok na istinu, úrok a poplatky, keďže toto stanovisko vychádza výlučne z jazykového výkladu a názoru, že zmena zákonov a smerníc smerujúca k tomu, že splátka nemusí byť špecifikovaná, by nebola potrebná, ak by skorší zákon o SÚ a skoršia smernica nestanovovali opak. K tomu uviedol, že neskoršia smernica odstraňovala negatívne dopady skoršej smernice, precizovala úpravu náležitostí zmlúv o SÚ na účely harmonizácie vnútroštátnych úprav, pričom však obsah oboch smerníc v rozsahu náležitostí splátky bol zachovaný. Z cieľa neskoršej smernice a odlišného spôsobu harmonizácie smerníc vyvodil záver len o potrebe spresnenia obsahu prechádzajúcej úpravy smerom k zavedeniu jasných pravidiel náležitostí zmlúv, a nie záver o zmene obsahu skoršej smernice a naň nadväzujúceho sporného ustanovenia.
7. Rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu zrušil ústavný súd nálezom (II. ÚS 481/2024). Najvyššiemu súdu vytkol nepredloženie veci SD EÚ s tým, že strany sporu neboli povinné formulovať prejudiciálnu otázku, keďže potreba predložiť vec SD EÚ vzišla z potreby zjednotenia odchylných právnych názorov vzhľadom na argumentáciu najvyššieho súdu eurokonformným výkladom sporného ustanovenia. Ústavný súd konštatoval, že článok skoršej smernice transponovaný sporným ustanovením ako minimálny štandard harmonizácie je nejasný v tom, či vyžaduje, aby v zmluve o úvere boli údaje o splátkach, resp. platbách diferencovane rozpísané na istinu, úrok a poplatky. Teda nejde o jednoznačný výklad pravidla vyžadovaného skoršou smernicou, ktorý by najvyššiemu súdu umožňoval vykonať eurokonformný výklad sporného ustanovenia. Ústavný súd konštatoval, že sporné nebolo, že SD EÚ neposkytol výklad k článku skoršej smernice, ani relevancia otázky (či výklad transponovaného článku skoršej smernice bráni na vnútroštátnej úrovni prijať normu, ktorá stanovuje, že splátku nie je potrebné rozpisovať na istinu, úroky a poplatky). Keďže najvyšší súd uskutočnil výklad článku skoršej smernice za pomoci argumentu o záväznom výklade takmer identického článku neskoršej smernice tak, ako ho poskytol SD EÚ, prisvojil si právo interpretovať právo Únie.
8. Ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením veľký senát najvyššieho súdu zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže dospel k záveru o potrebe rozpisu každej anuitnej splátky na istinu, úroky a poplatky. Prioritne riešil, či má povinnosť predložiť vec SD EÚ, a dospel záveru, že túto povinnosť nemá. To preto, lebo vnútroštátna právna úprava zaviedla prísnejšie pravidlá ochrany spotrebiteľa ako touto úpravou transponovaná smernica, ktorá vychádzala z minimálnej harmonizácie, a tak umožňovala členským štátom prijímať prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľa. K záveru o prísnejšej vnútroštátnej právnej úprave uviedol, že z toho, že znenie neskoršieho zákona o SÚ účinné od mája 2018, ktoré nevyžaduje špecifikáciu splátky, sa líši od sporného ustanovenia práve pre potrebu opravy transpozície neskoršej smernice, treba vyvodiť záver, že pred úpravou jeho znenia bola povinnosť špecifikácie splátky daná. Inak by nebola potrebná zmena právnej úpravy obsiahnutej v neskoršom zákone o SÚ na účely opravy transpozície neskoršej smernice.
9. Veľký senát konštatoval, že zo znenia sporného ustanovenia možno vyvodiť záver o potrebe špecifikácie anuitnej splátky. K tomu uviedol, že v neskoršom zákone o SÚ sa uplatňuje významný informačný inštitút, tzv. amortizačná tabuľka. Neskorší zákon o SÚ stanovuje, že ak zmluva o SÚ obsahuje dohodu o amortizácii istiny, je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi amortizačnú
tabuľku, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy. Hlavnou úlohou tejto tabuľky je uviesť splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov a prípadne i dodatočné náklady. Poučenie o práve spotrebiteľa vyžiadať si amortizačnú tabuľku je povinnou náležitosťou zmluvy o SÚ.
10. Krajský súd rozsudkom vydaným pred podaním ústavnej sťažnosti, o ktorom sťažovateľka v čase podania sťažnosti nevedela, potvrdil povinnosť sťažovateľky zaplatiť spotrebiteľom 1 669 eur. Krajský súd viazaný právnym názorom veľkého senátu rozhodol tak, že zmluva o SÚ neobsahovala špecifikáciu anuitných splátok, hoci je to povinnou náležitosťou zmluvy, a preto je sťažovateľkou poskytnutý úver spotrebiteľom bezúročný a bezpoplatkový.
11. Proti tomu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom ešte nie je rozhodnuté. Prípustnosť dovolania vyvodila z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Namietla, že krajský súd jej neoznámil termín verejného vyhlásenia nového rozsudku, hoci o to požiadala, čo je podľa ustálenej dovolacej praxe bez ďalšieho dôvod na zrušenie rozsudku. Namietla, že krajský súd sa nevysporiadal s jej odvolacími námietkami proti výške žalobného nároku. Namietla postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu ústavnou sťažnosťou namietaného uznesenia. Tomuto postupu vytkla prekvapivosť a porušenie legitímnych očakávaní tým, že najvyšší súd nerešpektoval záväzný pokyn ústavného súdu podať SD EÚ prejudiciálnu otázku. Namietla aj nedostatočné odôvodnenie ústavnou sťažnosťou namietaného uznesenia a nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s jej argumentmi proti právnym názorom, ktoré v tomto uznesení najvyšší súd prijal.
III.
12. Sťažovateľka namieta postup najvyššieho súdu, ktorého výsledkom je ústavnou sťažnosťou namietané uznesenie. Tomuto postupu vytýka prekvapivosť a porušenie princípu legitímnych očakávaní. Veľký senát právnym názorom v druhom rozhodnutí poprel právny názor v prvom rozhodnutí, a to bez skutočnosti odôvodňujúcej takúto protichodnú zmenu názoru. Uznáva, že súd nie je viazaný vlastným právnym názorom, no jeho zmena by mala byť vyvolaná kvalifikovanou okolnosťou, ktorá v jej veci neexistovala. Hoci prvé rozhodnutie veľkého senátu ústavný súd zrušil pre nepredloženie veci SD EÚ, najvyšší súd nepodal SD EÚ návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke. Namiesto toho nečakane zmenil názor. Veľký senát nerešpektoval záväzný pokyn ústavného súdu, keď nepodal SD EÚ prejudiciálnu otázku, čo nebolo v súlade s očakávaním vyvolaným nálezom ústavného súdu.
13. Sťažovateľka namieta nedostatok odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sa nevysporiadalo s jej v dovolacom konaní uvedenými argumentmi polemizujúcimi s názormi, ktoré prijal najvyšší súd. Poukazuje na jednotlivé argumenty polemizujúce s názormi, že naša vnútroštátna právna úprava prijala prísnejšie pravidlá ako touto úpravou transponovaná smernica a že špecifikácia anuitnej splátky je podľa skoršieho zákona o SÚ povinnou náležitosťou zmluvy o SÚ.
14. Najvyšší súd navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť pre neprípustnosť, keďže sťažovateľka môže svoje práva realizovať dovolaním proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol vydaný po namietanom uznesení. Poukazuje na to, že vo výroku uznesenia nesformuloval zovšeobecňujúcu právnu vetu a právny názor vyslovil len v odôvodnení. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu
vytvoril priestor na to, aby odvolací súd vychádzal z odôvodnenia zrušujúceho nálezu ústavného súdu, a predpoklad, aby strany doplnili právnu argumentáciu. Podanie prejudiciálnej otázky na SD EÚ je naďalej otvorené v novom dovolacom konaní.
15. K tomu sťažovateľka uviedla, že nový odvolací rozsudok ako dôsledok zrušujúceho dovolacieho uznesenia nie je prekážkou ústavného prieskumu dovolacieho uznesenia a jeho zrušenia (II. ÚS 261/2019).
16. Zúčastnené osoby (spotrebitelia) sa napriek výzve nevyjadrili k ústavnej sťažnosti.
IV.
17. Aj zrušujúce rozhodnutia všeobecného súdu môžu byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo strany konania. Aj takéto rozhodnutie tvorí súčasť poskytovania súdnej ochrany. Ide najmä o prípady, ak všeobecný súd vyrieši nejakú otázku s konečnou platnosťou, ktorá je spôsobilá zásadným spôsobom ovplyvniť ďalší priebeh konania alebo jeho výsledok (III. ÚS 76/2025, III. ÚS 140/2026). Ak súd zruší rozhodnutie nižšieho stupňa z ústavne neakceptovateľných dôvodov alebo zrušenie rozhodnutia nižšieho stupňa je výsledkom ústavne neakceptovateľného postupu, ktoré nevyhnutne vedú k porušeniu základného práva, je daný dôvod na okamžitý zásah ústavného súdu (II. ÚS 277/2021, II. ÚS 104/2023). Náprava eventuálneho pochybenia by mohla byť dosiahnutá len zásahom ústavného súdu po skončení konania pri posudzovaní spravodlivosti konania ako celku, čo by nebolo účelné (II. ÚS 344/2019, II. ÚS 292/2020, II. ÚS 104/2023).
18. Tak je to aj vo veci sťažovateľky. Veľký senát najvyššieho súdu s konečnou platnosťou vyriešil spornú otázku so záverom, že zmluva o SÚ podľa skoršieho zákona o SÚ musí obsahovať rozpis anuitných splátok na istinu, úroky a poplatky. Tento právny názor krajský súd v novom rozsudku rešpektoval. Potrebu preskúmať zrušujúce uznesenie v ešte neskončenom konaní umocňuje to, že v tej istej veci ide už o druhé rozhodnutie veľkého senátu, ktoré bolo vydané v dôsledku zrušenia prvého rozhodnutia veľkého senátu ústavným súdom. Tiež to, že právny názor v ňom vyjadrený je záväzný nielen pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, ale aj pre ostatné senáty najvyššieho súdu. Ani nový rozsudok ako dôsledok zrušujúceho ústavnou sťažnosťou namietaného uznesenia nie je prekážkou ústavného prieskumu zrušujúceho uznesenia a jeho zrušenia (II. ÚS 261/2019, III. ÚS 140/2026).
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti formuluje dve námietky. Prvá námietka sa týka postupu najvyššieho súdu po náleze ústavného súdu, ktorým zrušil prvé rozhodnutie veľkého senátu. Sťažovateľka postupu najvyššieho súdu vytýka prekvapivosť, porušenie princípov legitímnych očakávaní a právnej istoty tým, že veľký senát nerešpektoval právny názor ústavného súdu a nepoložil SD EÚ prejudiciálnu otázku. Druhou námietkou je nedostatočné odôvodnenie právnych záverov veľkého senátu (o prísnejšej vnútroštátnej právnej úprave oproti transponovanej smernici a povinnosti špecifikácie anuitnej splátky v úverovej zmluve) a nevysporiadanie sa veľkého senátu s argumentmi sťažovateľky spochybňujúcimi správnosť týchto záverov.
20. Totožné námietky ako dovolací dôvod zmätočnosti sťažovateľka uplatnila v dovolaní proti novému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý je dôsledkom ústavnou sťažnosťou namietaného zrušujúceho uznesenia. Napriek tomu, že najvyšší súd ešte nerozhodol o dovolaní, obsahom ktorého sú aj tieto námietky, sú tieto námietky proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu už teraz prípustné v konaní o ústavnej sťažnosti. Je tomu tak preto, že tieto námietky
nie sú prípustným dovolacím dôvodom. Najvyšší súd námietky týkajúce sa svojho postupu a odôvodnenia svojho skoršieho rozhodnutia v tom istom konaní nie je oprávnený preskúmať, a to ani na základe ďalšieho dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu, ktoré je ich výsledkom. Dovolacím dôvodom zmätočnosti možno namietať len pochybenia odvolacieho a prvoinštančného súdu, nie dovolacieho. Dovolací súd nie je funkčne príslušný na prieskum svojich vlastných predchádzajúcich postupov a rozhodnutí vydaných v tej istej veci. Námietky sťažovateľky proti postupu dovolacieho súdu a odôvodneniu dovolacieho rozhodnutia, hoc uplatnené v ďalšom dovolaní, je oprávnený preskúmať len ústavný súd.
21. Netreba ani čakať na rozhodnutie najvyššieho súdu o námietkach sťažovateľky, ktoré súbežne so sťažnostnými námietkami uplatnila v dovolaní proti novému rozsudku krajského súdu (neoznámenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku a nevysporiadanie sa s námietkami proti výške žalovanej sumy). To preto, lebo tieto námietky smerujú proti novému rozsudku krajského súdu, ktorého neústavnosť sťažovateľka touto ústavnou sťažnosťou nenamieta. Tiež preto, že ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu (tretie), ani prípadné ďalšie rozhodnutie krajského súdu (štvrté, ak by najvyšší súd námietkam súbežne uplatneným so sťažnostnými námietkami vyhovel a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu) nie sú spôsobilé napraviť prípadnú opodstatnenosť sťažnostných námietok proti uzneseniu najvyššieho súdu.
22. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd nerešpektoval pokyn ústavného súdu zo skoršieho nálezu a nepodal SD EÚ prejudiciálnu otázku. K tomu treba uviesť, že nerešpektovanie inštančne záväzného právneho názoru ústavného súdu najvyšším súdom je samo osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu a opätovné zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu (II. ÚS 346/08). Hoci pokyn ústavného súdu neprejudikoval rozhodnutie veľkého senátu o spornej otázke a týkal sa procesného postupu najvyššieho súdu, možno ho považovať za záväzný právny názor, ktorým bol najvyšší súd podľa § 134 druhej vety zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) viazaný. To preto, lebo tento pokyn vychádzal z ústavnou sťažnosťou nenamietaného právneho názoru ústavného súdu o tom, že podľa úniového práva boli splnené podmienky zakladajúce povinnosť najvyššieho súdu obrátiť sa na SD EÚ.
23. Najvyšší súd nepoloženie prejudiciálnej otázky (či skoršia smernica, ktorá zabezpečovala minimálny štandard harmonizácie, zakazuje takú vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej nie je povinnou náležitosťou zmluvy o SÚ rozpis každej anuitnej splátky na istinu, úroky a poplatky) odôvodnil právnym názorom, že naša právna úprava je prísnejšia ako touto úpravou transponovaná smernica. Teda, že ak by aj smernica takúto vnútroštátnu úpravu nezakazovala, tak podľa našej právnej úpravy bola špecifikácia anuitnej splátky povinnou náležitosťou zmluvy. Nerešpektovanie pokynu ústavného súdu najvyšším súdom tak treba posudzovať v spojitosti so sťažnostnou námietkou nedostatočného odôvodnenia právneho záveru najvyššieho súdu o prísnejšej vnútroštátnej úprave. Práve preto, že záverom o prísnejšej vnútroštátnej právnej úprave najvyšší súd odôvodnil nerešpektovanie príkazu ústavného súdu, bolo žiaduce, aby bol tento právny názor vyčerpávajúco odôvodnený, a to aj v nadväznosti na argumenty sťažovateľky, ktorými spochybňovala správnosť tohto právneho názoru.
24. K tomu treba uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, no musí sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s argumentom,
ktorý je vecný, významný a konkrétny. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť, ak súd vôbec nevysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo nevýznamné. Čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť aj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.
25. Najvyšší súd právny záver o prísnejšej vnútroštátnej právnej úprave odôvodnil len tým, že zmena neskoršieho zákona o SÚ smerujúca k tomu, že splátka nemusí byť špecifikovaná, by nebola potrebná, ak by už aj pred touto zmenou (novelou účinnou od mája 2018) určoval, že postačí len frekvencia splátok. To vyvodil z toho, že znenie ustanovenia neskoršieho zákona o SÚ účinné od mája 2018, ktoré výslovne vyžaduje len frekvenciu splátok, sa líši od sporného ustanovenia práve pre opravu transpozície neskoršej smernice. Sťažovateľka v dovolacom konaní (vo vyjadreniach k dovolaniu a stanovisku právnickej fakulty ) predniesla konkrétne argumenty, ktoré súviseli s otázkou, či bola naša právna úprava prísnejšia ako touto úpravou transponovaná smernica, a ktoré boli spôsobilé mať význam pre zodpovedanie tejto otázky. Napriek tomu sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia k týmto argumentom nijako nevyjadril. Najmä nezdôvodnil, prečo ich považuje za nesprávne alebo aspoň za neschopné spochybniť ním prijatý záver.
26. Sťažovateľka uviedla protiargument k jedinému argumentu, z ktorého najvyšší súd vyvodil záver o prísnejšej vnútroštátnej úprave. Neskorší zákon o SÚ v pôvodnom znení (pred novelou účinnou od roku 2018) definoval povinnú náležitosť úverovej zmluvy rovnako ako sporné ustanovenie skoršieho zákona o SÚ. Keďže bol neskorší zákon o SÚ transpozíciou neskoršej smernice s maximálnou harmonizáciou (ktorá už od začiatku stanovovala len frekvenciu anuitných splátok, nie aj ich špecifikáciu), musel by ju chcieť zákonodarca úmyselne pri jej transponovaní porušiť zavedením prísnejšieho pravidla, ako stanovala táto smernica. To tým, že by do neskoršieho zákona o SÚ prevzal znenie sporného ustanovenia zo skoršieho zákona o SÚ, ktoré podľa najvyššieho súdu stanovovalo povinnosť rozpisu anuitnej splátky, napriek tomu, že neskorším zákonom o SÚ transponovaná smernica takýto rozpis nevyžaduje. Preto sťažovateľka za racionálnejšie označila, že zákonodarca nemal nikdy v úmysle so znením sporného ustanovenia spojiť povinnosť rozpisu anuitnej splátky.
27. Sťažovateľka uviedla, že ani z dôvodovej správy, ani z dokumentov legislatívneho procesu ku skoršiemu zákonu o SÚ nevyplýva úmysel zákona zaviesť prísnejšiu úpravu, ako stanovovala touto úpravou transponovaná smernica. Práve naopak z nich vyplýva, že zákon deklaroval plnú kompatibilitu skoršieho zákona o SÚ so smernicou, ktorú transponoval. Sťažovateľka uviedla, že podľa skoršieho zákona o SÚ musel byť spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami podľa ustanovenia upravujúceho povinné náležitosti zmluvy. Vzor tohto predzmluvného formulára a vysvetlivky k jeho používaniu boli štandardizované vyhláškou ministerstva financií (č. 620/2007 Z. z.) účinnou od januára 2008. Ani z tohto formulára nemožno vyvodiť, že by bola vnútroštátna úprava prísnejšia ako ňou transponovaná smernica. Vizuálna podoba formulára zjavne nepredpokladala zahrnutie rozsiahlej špecifikácie jednotlivých splátok. Vo vysvetlivke k vyplneniu kolónky splácanie spotrebiteľského úveru zákonodarca uviedol, že sa uvádza výška, počet a termín splátok úveru, teda že táto informácia sa týka výlučne splátky úveru bez vnútornej špecifikácie. Ak mal formulár slúžiť na predzmluvné oboznámenie spotrebiteľa s rovnakými podmienkami ako zmluva a postačovalo v ňom uviesť údaje výlučne
o splátke, tak niet dôvodu, aby sa zmluvná náležitosť, ktorou sa už len finalizuje kontraktačný proces, vykladala prísnejšie a omnoho detailnejšie ako predzmluvný dokument.
28. Dôsledkom záveru najvyššieho súdu o prísnejšej vnútroštátnej úprave je záver, že sporné ustanovenie treba vykladať tak, že podľa skoršieho zákona o SÚ musí byť anuitná splátka v zmluve o SÚ rozpísaná na istinu, úroky a poplatky. Najvyšší súd tento záver odôvodnil len tým, že v neskoršom zákone o SÚ sa uplatňuje významný informačný inštitút, tzv. amortizačná tabuľka. Neskorší zákon o SÚ stanovuje, že ak zmluva o SÚ obsahuje dohodu o amortizácii istiny, je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi amortizačnú tabuľku, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy. Hlavnou úlohou tejto tabuľky je uviesť splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov a prípadne i dodatočné náklady. Poučenie o práve spotrebiteľa vyžiadať si amortizačnú tabuľku je povinnou náležitosťou zmluvy o SÚ.
29. Sťažovateľka v dovolacom konaní (vo vyjadreniach k dovolaniu a stanovisku právnickej fakulty
predniesla konkrétne argumenty, ktoré súviseli s otázkou výkladu sporného ustanovenia
(argumenty pre taký výklad, že anuitná splátka nemusí byť v zmluve o SÚ špecifikovaná) a ktoré boli spôsobilé mať význam pre zodpovedanie tejto otázky. Napriek tomu sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia k týmto argumentom nijako nevyjadril. Najmä nezdôvodnil, prečo ich považuje za nesprávne alebo aspoň za neschopné spochybniť ním prijatý záver.
30. Sťažovateľka uviedla, že skorší zákon o SÚ nerozlišoval úvery, ktoré boli splácané anuitnými splátkami, a úvery, v ktorých bola istina, úroky a poplatky splácané osobitne. Znenie sporného ustanovenia „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ tak malo význam pri tých úveroch, v ktorých boli úroky a poplatky splácané nezávisle od istiny. Sťažovateľka uviedla, že zo znenia tohto sporného ustanovenia nemožno vytrhnúť len slovo výšku a neprihliadnuť na slová termíny a počet. Ak by každá anuitná splátka mala obsahovať výšku jej zložiek (istiny, úrokov a poplatkov), to isté by malo platiť aj vo vzťahu k termínom týchto zložiek. Pri každej zložke splátky by tak musel byť uvedený aj termín jej platenia, hoci by bol pri každej zložke rovnaký. Hoci by mal spotrebiteľ v mesiaci zrealizovať len jednu platbu (splátku), tak v zmluve by bol pri termíne jej platenia trikrát uvedený ten istý termín. To isté by malo platiť aj vo vzťahu k slovu počet. Počet splátok by tak musel byť uvedený nie podľa toho, koľko ich má spotrebiteľ zaplatiť, ale podľa toho, koľko zložiek má každá splátka. V jednom mesiaci by tak spotrebiteľ mal namiesto jednej splátky zaplatiť tri splátky (splátku istiny, splátku úrokov a splátku poplatkov). To by bolo v rozpore s požiadavkou zrozumiteľnosti zmluvných podmienok pre spotrebiteľa.
31. Sťažovateľka uviedla, že hoci neskoršia smernica sprísnila podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, je podľa nej amortizačná tabuľka len mimozmluvným dokumentom. Sťažovateľka uviedla, že špecifikácia anuitnej splátky vyjadruje len vývoj úverového záväzku v čase. Jej absencia tak nemá žiadny negatívny dopad na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Celková výška anuitnej splátky a ročná percentuálna miera nákladov sú pre spotrebiteľa najzásadnejšie a najužitočnejšie informácie pre porovnanie konkurenčných ponúk a posúdenie dopadov úveru na jeho situáciu.
32. Zo štruktúry odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd sa primárne sústredil na zdôvodnenie, prečo nie je potrebné položiť SD EÚ prejudiciálnu otázku. To však
nebolo otázkou, pre ktorú sa vec dostala až pred veľký senát, zodpovedaniu ktorej sa najvyšší súd v namietanom uznesení venoval len okrajovo. Veľký senát sa zameral predovšetkým na to, prečo v zmysle pokynu ústavného súdu už nemusí SD EÚ položiť prejudiciálnu otázku, čo malo za následok nesústredenie sa na otázku, pred vyriešením ktorej stál. Najvyšší súd vyriešenie spornej otázky, teda svoj záver o tom, že sporné ustanovenie treba vykladať tak, že zmluva o SÚ podľa skoršieho zákona o SÚ vyžadovala rozpis anuitnej splátky, odôvodnil jediným argumentom (podľa neskoršieho zákona o SÚ o povinnosti spotrebiteľovi na jeho žiadosť poskytnúť amortizačnú tabuľku), a to bez toho, aby sa akokoľvek vysporiadal s protiargumentmi sťažovateľky.
33. Postup veľkého senátu pri riešení spornej otázky bol prekvapivý. Hoci najvyšší súd nebol viazaný svojím právnym názorom z rozhodnutia zrušeného ústavným súdom, k zmene vlastného právneho názoru by ho mala viesť kvalifikovaná okolnosť, objektívne spôsobilá túto zmenu právneho názoru odôvodniť. Touto okolnosťou nie je skorší nález ústavného súdu, keďže v ňom ústavný súd neposudzoval ústavnú konformitu právnych záverov o tom, že skorší zákon o SÚ nie je prísnejší ako skoršia smernica a o nevyžadovaní špecifikácie splátky v zmluve o SÚ. Javí sa, že jedinou okolnosťou pre zmenu právneho názoru veľkého senátu bola jeho nevôľa položiť SD EÚ prejudiciálnu otázku.
34. Najvyšší súd nerešpektovaním záväzného právneho názoru ústavného súdu zo skoršieho nálezu a nedostatočným odôvodnením uznesenia, ktoré bolo výsledkom nerešpektovania tohto názoru, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené a namietané uznesenie najvyššieho súdu zrušené s tým, že vec sa mu vracia na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný, rovnako ako ústavný súd v tomto konaní (kvôli viazanosti sťažnostnými námietkami), právnym názorom ústavného súdu zo skoršieho nálezu o povinnosti najvyššieho súdu položiť SD EÚ prejudiciálnu otázku. Najvyšší súd by mohol tento pokyn nerešpektovať len vtedy, ak by pravidlo, ktoré ústavný súd v skoršom náleze označil za nejasné, SD EÚ medzičasom judikatúrou objasnil. Už v skoršom náleze ústavný súd uviedol, že najvyšší súd nie je viazaný stranami navrhnutými formuláciami otázok, ale má si túto otázku (prípadne otázky) sformulovať sám. Nič mu nebráni v tom, aby o svojom úmysle obrátiť sa na SD EÚ informoval strany sporu a umožnil im sa k tomu vyjadriť.
35. Zrušením uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby, sa obnovujú účinky tohto rozsudku krajského súdu. To má za následok, že v tej istej veci existujú dva právoplatné rozsudky krajského súdu, ktoré si svojimi výrokmi odporujú. Týmto nálezom obnovený rozsudok o zamietnutí žaloby a nový rozsudok o vyhovení žalobe ako dôsledok týmto nálezom zrušeného uznesenia najvyššieho súdu. S týmto nežiaducim stavom právnej neistoty sa bude musieť vysporiadať najvyšší súd (IV. ÚS 36/2023). Proti novému rozsudku krajského súdu o vyhovení žalobe sťažovateľka podala dovolanie a vec po predložení okresným súdom bude opätovne v štádiu dovolacieho konania na najvyššom súde. Za tejto situácie nezostáva najvyššiemu súdu nič iné, než tento nový rozsudok krajského súdu zrušiť. Tým, že týmto nálezom bolo zrušené uznesenie najvyššieho súdu, na základe ktorého bol nový rozsudok krajského súdu vydaný, stratil tento rozsudok krajského súdu podklad. Vec sa tým znovu dostane do štádia dovolacieho konania o dovolaní proti rozsudku krajského súdu o zamietnutí
žaloby, v ktorom je najvyšší súd viazaný právnym názorom uvedeným v tomto náleze (III. ÚS 140/2026).
36. Nemožno sa nevyjadriť k vyjadreniu najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti, pri ktorom mu nebol známy obsah dovolania sťažovateľky proti novému odvolaciemu rozsudku. K bližšie nezdôvodnenému poukazu najvyššieho súdu na to, že vo výroku namietaného uznesenia nevyjadril právnu vetu, treba uviesť, že aj bez toho je rozhodnutie veľkého senátu právne záväzné. Záväznosť rozhodnutia nevyplýva z právnej vety vo výroku, ale z argumentácie obsiahnutej v odôvodnení. Najvyšší súd namiesto toho, aby rešpektoval pokyn ústavného súdu, vrátil vec krajskému súdu, dúfajúc, že on sa obráti na SD EÚ. Tiež nie je zrejmé, akú ďalšiu argumentáciu by strany mohli doplniť k otázke týkajúcej sa šestnásť rokov neúčinného zákona, ktorú súdy riešia od začiatku konania. Dĺžka sporu (desať rokov) s počtom rozhodnutí (tri odvolacieho súdu, dve veľkého senátu najvyššieho súdu a jedno ústavného súdu) naznačuje, že všetky argumenty prednesené už boli. V dovolacom konaní proti novému rozsudku krajského súdu nie je možné položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, keďže sťažovateľka dovolaním nenamieta právne posúdenie krajského súdu, ktorý iba rešpektoval inštančne záväzný právny názor dovolacieho súdu. No aj keby sťažovateľka nesprávnosť právneho posúdenia krajského súdu namietla, nebolo by položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ otvorené tak ľahko, ako tvrdí najvyšší súd. Dovolací senát by sa musel chcieť odchýliť od názoru veľkého senátu o prísnejšej vnútroštátnej úprave oproti smernici a vec predložiť veľkému senátu. Veľký senát by musel dospieť k opačnému záveru ako v ústavnou sťažnosťou namietanom uznesení (teda, že naša právna úprava nie je prísnejšia ako ňou transponovaná smernica) a až následne by mohol podať prejudiciálnu otázku SD EÚ. To je naivné očakávať po trištvrte roku a bez akejkoľvek zmeny okolností.
37. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľky odôvodňuje, aby jej najvyšší súd podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde nahradil trovy konania, ktoré jej vznikli zastúpením advokátom. Ich výška bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti 2 x 396,50 eur) s náhradou podľa § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (2 x 15,86 eur) a daňou z pridanej hodnoty.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2026
Robert Šorl
predseda senátu