Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/144/2010

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a členiek senátu JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci žalobcu J. T., bývajúceho v H., proti žalovaným 1/ D. S., bývajúcemu v G.,

2/ A. P., bývajúcemu v M., 3/ L. D., bývajúcemu v D., 4/ I. D., bývajúcej v D., 5/ V., a.s.

so sídlom v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Galanta

pod sp. zn. , o dovolaní žalovaných 3/ a 4/ zastúpených JUDr. E. Z., advokátkou

so sídlom v G., proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 17. marca 2010 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. mája 2007 č.k. -185 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom

území D. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako rodinný dom

súpisné č. X. postavený na parcele č. X., ďalej parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X.

22 2

m, parcela č. X. – záhrada vo výmere X. ma parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m(ďalej

len „nehnuteľnosti“). Žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Dokazovaním vykonaným

výsluchmi svedkov a účastníkov konania, listinnými dôkazmi, spisovým materiálom

katastrálneho úradu a vyšetrovacím spisom zistil, že 19. januára 2000 bola uzavretá kúpna

zmluva, ktorou žalobca predal nehnuteľnosti žalovanému 1/ za 110 000 Sk; vklad do katastra

podľa tejto zmluvy povolil katastrálny úrad 17. februára 2000 (pod č. V.). Žalovaný 1/

následne kúpnou zmluvou z 21. februára 2000 predal nehnuteľnosti žalovanému 2/ za kúpnu

cenu 120 000 Sk; vklad do katastra podľa nej povolil katastrálny úrad 24. februára 2000 (pod

č. V.). Žalovaný 2/ potom kúpnou zmluvou zo 6. septembra 2003 predal nehnuteľnosti

žalovaným 3/ a 4/ za kúpnu cenu 387 000 Sk, ktorá bola uhradená z prostriedkov obstaraných

hypotekárnym úverom poskytnutým žalovanou 5/; vklad do katastra nehnuteľností povolil

katastrálny úrad 28. októbra 2003 (pod č. V.). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozhodnutia akcentoval, že žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 vedel,

o aký právny úkon ide a aké sú jeho právne dôsledky; zmluvu uzavrel v predpísanej písomnej

forme, slobodne a bez nátlaku, prejav jeho vôle je určitý a zrozumiteľný; pri uzatváraní

zmluvy nekonal v omyle. Prevádzané nehnuteľnosti sú v tejto zmluve dostatočne presne

označené údajmi katastra a kúpna cena za ne bola v súlade so zákonom určená dohodou

účastníkov. Zo zistených skutkových okolností nevyplýva, že by malo ísť o zabezpečovací

prevod práva k nehnuteľnostiam. Žalobu z týchto dôvodov zamietol ako neopodstatnenú.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30. apríla 2008 sp. zn. napadnutý

rozsudok vo veci samej potvrdil vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 5/ a zmenil vo vzťahu

k žalovaným 3/ a 4/ tak, že určil žalobcu za vlastníka nehnuteľností. Napadnutý rozsudok

potvrdil tiež v časti o náhrade trov prvostupňového konania. Žalovaným nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. Na dovolanie žalovaných 3/ a 4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením zo 14. mája 2009 sp. zn. dovolaním napadnutý rozsudok zrušil

z procesných dôvodov a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 17. marca 2010 sp. zn.

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil vo vzťahu

k žalovaným 1/, 2/ a 5/ a zmenil vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ tak, že určil žalobcu za

vlastníka nehnuteľností. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ náhradu trov

konania. Žalovaným 1/, 2/ a 5/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení

uviedol, že po vrátení veci na ďalšie konanie dovolacím súdom zopakoval a doplnil

dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného 1/ a listinnými dôkazmi. Dospel k záveru, že

žalobca preukázal naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení (§ 80 písm. c/

), lebo bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté – na liste vlastníctva č. X. pre

katastrálne územie D. sú totiž ako vlastníci sporných nehnuteľností zapísaní žalovaní 3/ a 4/.

Žaloba bola voči žalovaným 1/, 2/ a 5/ správne zamietnutá pre nedostatok ich pasívnej vecnej

legitimácie. Vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ odvolací súd poukázal na potrebu prejudiciálneho

vyriešenia otázky platnosti zmlúv, ktorými malo dôjsť k postupnému prevodu nehnuteľností.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným 1/ došlo preto, lebo žalobca chcel finančne vypomôcť svojmu známemu B. H.,

ktorý nemal dostatok finančných prostriedkov na opravu havarovaného auta. Za tým účelom

žalovaný 1/ poskytol žalobcovi pôžičku 110 000 Sk s tým, že na jej zabezpečenie mali ako

záloh slúžiť nehnuteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu im išlo len o túto pôžičku a jej

zabezpečenie, nie o predaj nehnuteľností. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na zmluvu

o pôžičke z 19. januára 2000 založenú vo vyšetrovacom spise OÚV PZ Galanta č. ČVS-

287/2000. Medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke nebolo sporné, že v prípade nesplatenia

pôžičky v dohodnutej dobe žalobca „príde o dom“. Ešte pred splatnosťou pôžičky bol na

katastrálny úrad podaný návrh na vklad podľa kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 a katastrálny

úrad vklad povolil. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nezohľadnil dôsledne

všetky uvedené okolnosti a nezaoberal sa otázkou, či pri uzavretí kúpnej zmluvy z 19. januára

2000 bola žalobcova vôľa v zhode s jej prejavom a či kúpna zmluva bola uzavretá vážne. Na

základe dokazovania dospel k záveru, že nehnuteľnosti mali slúžiť ako záloh zabezpečujúci

splnenie záväzku žalobcu zo zmluvy o pôžičke. Žalobca si chcel požičať peniaze, a nie predať

nehnuteľnosti; obdobne žalovaný 1/ mu chcel peniaze požičať, a nie kúpiť od neho dom.

Zmluvu teda obaja neuzavreli vážne. Dôsledkom toho je jej absolútna neplatnosť (§ 39

). Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že „konanie in fraudem legis

predstavuje postup, keď sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok

právnou normou nepredvídaný a nežiaduci“. I keď zákonu neodporovalo samo uzavretie

kúpnej zmluvy, predsa len išlo o rozpor s ním, lebo účastníkmi bol v danom prípade

dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva (odvolací

súd poukázal na R 20/2006). Dodal, že k obdobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozhodnutí sp. zn. publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 61/2009). Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je – bez ohľadu na jej označenie –

dojednanie tzv. prepadného zálohu (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že mu

pripadne záloh do vlastníctva), je v rozpore s účelom záložného práva a v dôsledku toho

neplatná pre rozpor so zákonom ( ). Už prvý nadobúdateľ

(žalovaný 1/) sa preto nestal vlastníkom nehnuteľností. Vychádzajúc zo zásady, že nikto

nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, dospel odvolací súd k názoru o neplatnosti

aj všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv, ktorými mali nehnuteľnosti nadobudnúť žalovaný

2/ a po ňom žalovaní 3/ a 4/. Len tým, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ konali v dobrej viere v správnosť

zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, sa nemohli stať vlastníkmi nehnuteľností.

Z výsledku takéhoto vyriešenia uvedenej predbežnej otázky (platnosti kúpnych zmlúv)

vyplynul pre odvolací súd záver, že nedošlo k platnému prevodu vlastníctva zo žalobcu na

žalovaného 1/ (ani následne na žalovaných 2/, 3/ a 4/). Žalobcu treba preto naďalej považovať

za vlastníka nehnuteľností. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ zmenil ( ) tak, že žalobe vyhovel

a určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

poukazom na , , a

Proti zmeňujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie

žalovaní 3/ a 4/. Uviedli, že napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Spochybnili

predovšetkým správnosť skutkového záveru odvolacieho súdu, v zmysle ktorého žalobca

a žalovaný 1/ v skutočnosti nechceli uzavrieť kúpnu zmluvu a na jej základe dosiahnuť

prevod vlastníctva nehnuteľností. Odvolací súd tiež dospel k nesprávnemu názoru

o nedostatku vážnosti vôle zakladajúcom neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Vo vzťahu k adresátovi právneho úkonu neurobeného vážne je totiž úkon v celom

rozsahu platný a dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť prejavenej vôle, zaťažuje toho, kto

konal bez atribútu vážnosti. Ak nevážnosť prejavu vôle zrejmá nebola, bolo potrebné – so

zreteľom na individuálne okolnosti prípadu – v záujme ochrany dobrej viery druhej osoby

považovať právny úkon za platný a pochybnosti o nevážnosti prejavu vôle pripísať na ťarchu

toho, kto pochybnosti vyvolal. V konaní pritom nebolo sporné, že obaja účastníci kúpnej

zmluvy majú plnú spôsobilosť na právne úkony a vlastnými podpismi potvrdili, že sa

oboznámili s obsahom kúpnej zmluvy a že ju uzatvárajú slobodne, vážne, určite

a zrozumiteľne. Záver odvolacieho súdu, že v danom prípade bolo skutočnou vôľou

účastníkov kúpnej zmluvy dohodnúť tzv. prepadný záloh, nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní. Odvolací súd na odôvodnenie opodstatnenosti tohto záveru aplikoval právne

závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo skutkovo a právne diametrálne odlišných

vecí. Odvolací súd na jednej strane pripustil, že žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedome

nekonal vážne, na druhej strane z protiprávneho konania žalobcu mu priznal (vlastnícke)

právo. V danom prípade je záver odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so

zákonom v zmysle formalistický a prehliada osobitné okolnosti

preskúmavanej veci. Absolútna neplatnosť právneho úkonu prichádza do úvahy len ak je

odôvodnená účelom, ktorý sleduje zákon. Účel treba vnímať vo

väzbe na princípy spravodlivosti a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. Podľa názoru

dovolateľov nie je sankcia absolútnej neplatnosti právneho úkonu namieste vtedy, ak sa jej

dopad prieči tomu, čo sa ňou sleduje. Je potrebné skúmať, na ochranu koho je sankcia

absolútnej neplatnosti zakotvená a následne určiť, či daný rozpor so zákonom skutočne

spôsobuje neplatnosť úkonu. Pri rešpektovaní zásady ochrany dobrej viery a zásady ochrany

slobodnej vôle treba vychádzať z predpokladu, že právne úkony sú platné. Odvolací súd

svojím formalistickým chápaním rozporu kúpnej zmluvy so zákonom zásadným spôsobom

porušil práva a oprávnené záujmy žalovaných 3/ a 4/ ako dobromyseľných nadobúdateľov

a vlastníkov nehnuteľností. Pochybil tiež nezohľadnením toho, že výkon práv nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi ( ); v danom prípade sa

ochrany práva domáha ten, kto vedome konal v rozpore s právom (podľa názoru samotného

odvolacieho súdu tiež ľahkovážne a bez obvyklej miery opatrnosti potrebnej pri nakladaní

s nehnuteľnosťami). Dovolatelia v závere dovolania namietali, že odvolací súd dospel

k nesprávnemu právnemu záveru o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení v zmysle a vôbec sa nezaoberal tým, aký dosah bude mať (nevážne

alebo ľahkovážne) konanie žalobcu na právne pomery žalovaných 3/ a 4/, ktorí za účelom

obstarania finančných prostriedkov na zakúpenie nehnuteľností uzavreli so žalovanou 5/

zmluvu o hypotekárnom úvere, úver splácajú, nehnuteľnosti významne zhodnotili

investíciami a teraz sa z neho majú vysťahovať aj s dvomi maloletými deťmi. Z uvedených

dôvodov označili napadnutý rozsudok za krajne nespravodlivý a žiadali, aby ho Najvyšší súd

Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobca, žalovaný 1/ a žalovaná 5/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

Žalovaný 2/ sa v plnom rozsahu stotožnil s dovolaním a právnymi názormi

dovolateľov, ktoré v ňom zaujali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), ktorí sú zastúpení advokátkou

( ), proti zmeňujúcemu výroku rozhodnutia, ktorý možno napadnúť

dovolaním ( ), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) dovolaním napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd sa obligatórne ( ) zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci; procesné vady tejto povahy neboli namietané a v dovolacom

konaní ani nevyšli najavo.

Dovolatelia namietajú, že nimi napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

1. Žalovaní 3/ a 4/ namietajú, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na

požadovanom určení jeho vlastníctva k nehnuteľnostiam ( ).

Vzhľadom na to, že nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný

a prvoradý dôvod, pre ktorý žaloba na určenie práva nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez

ďalšieho vedie k zamietnutiu takejto žaloby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ), skúmal dovolací súd prednostne opodstatnenosť tejto

námietky žalovaných 3/ a 4/.

V zmysle návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu

manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony,

o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu

alebo z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na

tom naliehavý právny záujem.

Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle

, musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho

záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný

nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či

snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)

súdne konanie alebo konania. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je

prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri

nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného

a právneho stavu. Tento právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad

v rozhodnutí sp. zn. publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004,

v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej

nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že predmetná námietka

dovolateľov je neopodstatnená.

2. Dovolatelia spochybňujú správnosť právneho záveru odvolacieho súdu o neplatnosti

kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli 19. januára 2000 žalobca a žalovaný 1/.

Na to, že v skutkovom rámci, danom individuálnymi okolnosťami preskúmavanej

veci, majú osobitný význam právne úkony žalobcu a žalovaného 1/ z 19. januára 2000,

poukázali už nielen súdy nižších stupňov, ale tiež dovolací súd v predchádzajúcom

dovolacom konaní. Otázku platnosti kúpnej zmluvy z uvedeného dňa bolo aj podľa názoru

dovolacieho súdu potrebné riešiť ako prejudiciálnu.

2.1. Dovolatelia spochybňujú správnosť záveru odvolacieho súdu o nedostatku

vážnosti vôle účastníkov kúpnej zmluvy z 19. januára 2000.

Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37

ods. 1 , podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,

určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo

prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to

ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou

výhradou a simulované právne úkony.

Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to

zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá

). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym

úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny

úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu

nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí

zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli

subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám

zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39

).

V danom prípade bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že účastníci

zmluvy označenej ako „kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože

v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovaného 1/ zo zmluvy o pôžičke, ktorú

uzatvoril so žalobcom. Keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon

nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle – vážnosť), je takáto simulovaná

zmluva podľa absolútne neplatná. Ich disimulovaný právny

úkon by mohol byť platný, iba ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu (o tento prípad

ale v danej veci nešlo – viď. 2.2. a 2.3.).

Žalovaní 3/ a 4/ v dovolaní správne uvádzajú, že v prípade, ak adresát nevážneho

právneho úkonu nemohol predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu, je právny úkon

vo vzťahu k nemu platný a dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto

konal bez atribútu vážnosti. V danom prípade ale obe zmluvné strany (žalobca a žalovaný 1/)

19. januára 2000 vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich

robia. Správny je preto záver odvolacieho súdu o tomto dôvode neplatnosti kúpnej zmluvy.

Na tom nemôže nič zmeniť ani text kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého majú jej účastníci plnú

spôsobilosť na právne úkony a ani skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy vlastnými

podpismi potvrdili, že sa oboznámili s obsahom kúpnej zmluvy a že ju uzatvárajú slobodne,

vážne, určite a zrozumiteľne.

2.2. Dovolatelia tvrdia, že odvolací súd na základe súdom prvého stupňa vykonaného

a ním doplneného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že žalobca

a žalovaný 1/ nechceli 19. januára 2000 uzavrieť kúpnu zmluvu a na jej základe dosiahnuť

prevod vlastníctva nehnuteľností a že ich skutočnou vôľou bolo formou tzv. prepadného

zálohu dosiahnuť zabezpečenie pohľadávky žalovaného 1/ voči žalobcovi z pôžičky, ktorú mu

poskytol.

Dôvod, pre ktorý vznikol občianskoprávny vzťah žalobcu a žalovaného 1/ založený

ich úkonmi z 19. januára 2000, vyvodzoval odvolací súd zo zhodných výpovedí žalobcu

a žalovaného 1/, z vyjadrení ich právnych zástupcov, svedkov a listinných dôkazov. Na

základe takto zadovážených výsledkov dokazovania mal preukázané, že žalovaný 1/ ako

majiteľ záložne poskytoval záujemcom pôžičky, ktoré zabezpečoval založením vecí.

O prípade žalobcu sa žalovaný 1/ vyjadril, že „oni prišli za mnou, že chcú požičať peniaze,

a ak ich do dvoch týždňov nevrátia – dom je môj“ (č.l. 24 spisu). Na inom mieste spisu

uviedol, že „bola to taká kúpna zmluva, že keď mi peniaze nevráti, potom sa stanem

vlastníkom toho domu“ (č.l. 304 spisu). Aj žalobca vedel, že treba dať „barák do zálohy“

(č.l. 24 spisu). Tiež svedok B. H. potvrdil vedomosť o tom, že „dom prepadne“, ak sa peniaze

nevrátia (č.l. 178 spisu). Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že dôvodom uzavretia kúpnej

zmluvy v skutočnosti nebolo to, čo sa vo všeobecnosti sleduje takýmto právnym úkonom

(výmena veci za peniaze), ale zabezpečenie pohľadávky žalovaného 1/ voči žalobcovi formou

tzv. prepadného zálohu.

Uvedený záver odvolacieho súdu má podklad vo vykonanom dokazovaní a za správny

ho považuje tiež dovolací súd. Aj podľa jeho názoru sa uzavretím kúpnej zmluvy sledoval

cieľ zabezpečiť návratnosť požičanej sumy.

2.3. Žalovaní 3/ a 4/ spochybňujú správnosť odkazu odvolacieho súdu na niektoré

rozhodnutia.

Išlo o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

v ktorom bol zaujatý záver, že zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky

záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom

záložného práva ( v spojení s až Občianskeho

zákonníka) a je neplatná, lebo obchádza zákon ( ). Rovnako išlo

o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , v ktorej

bola posudzovaná platnosť darovacej zmluvy o prevode bytu uzavretej za účelom poskytnutia

plnenia uspokojujúceho pohľadávku obdarovaného voči darcovi.

Z pohľadu dovolacieho súdu neboli tieto odkazy (aj pri zohľadnení istých skutkových

a právnych odlišností) nepatričné; slúžia totiž na podporu a bližšie vysvetlenie aj dovolacím

súdom zastávaných právnych záverov.

Aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu je v preskúmavanej veci opodstatnený

záver, že disimulované zmluvné dojednanie žalobcu a žalovaného 1/, účelom ktorého bolo,

aby pohľadávka veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k veci

slúžiacej (podľa ich skutočnej vôle ako záloh) na zabezpečenie pohľadávky, predstavuje

dojednanie spôsobu realizácie záložného práva spôsobom, ktorý nie je zákonom dovolený

a prieči sa v spojení s až 151j .

Na predmetné konanie žalobcu a žalovaného 1/ preto aj podľa názoru dovolacieho

súdu dopadá .

2.4. Žalovaní 3/ a 4/ v dovolaní namietajú, že záver odvolacieho súdu o neplatnosti

kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle je formalistický

a prehliada osobitné okolnosti preskúmavanej veci. Podľa ich názoru absolútna neplatnosť

právneho úkonu prichádza do úvahy len ak je odôvodnená účelom, ktorý sleduje uvedené

ustanovenie zákona; tento účel je potrebné vnímať vo väzbe na princípy spravodlivosti

a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. Zastávajú názor, že sankcia absolútnej

neplatnosti právneho úkonu nie je namieste vtedy, ak sa jej dopad prieči týmto princípom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. (publikovanom

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu

(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa

hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný

právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne

rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už

v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone

práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná

alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu

neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej

povinnosti – ex officio).

Uvedená námietka dovolateľov nemá preto opodstatnenie.

2.5. Žalovaní 3/ a 4/ vychádzajú v dovolaní z názoru, že odvolací súd porušil ich práva

a oprávnené záujmy ako dobromyseľných nadobúdateľov.

K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných

nadobúdateľov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010

sp. zn. . Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium

transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.

Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od

ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy

nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej

svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad

zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je

vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí

nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny

úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného

právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí

v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto

ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva

a povinnosti oprávneného držiteľa ( a nasl. ). Dobrej viere ale

súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje

nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne

uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností

nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

Uvedené právne závery sú plne opodstatnené a akceptovateľné aj v preskúmavanej

veci.

Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci

je ním žalovaný 1/) vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí

v prospech ďalších nadobúdateľov (vrátane žalovaných 3/ a 4/) vlastnícke právo, ktoré by

malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.

Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu

vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc

i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť

požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa

ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

Predmetnú námietku dovolateľov považuje preto dovolací súd za nedôvodnú.

2.6. Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že sa nezaoberal tým, aký dosah bude

mať ľahkovážne konanie žalobcu na ich právne pomery k nehnuteľnosti, za účelom zakúpenia

ktorej so žalovanou 5/ uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere, úver splácajú, nehnuteľnosti

významne zhodnotili investíciami a teraz sa z neho majú vysťahovať aj s dvomi maloletými

deťmi.

Dovolací súd, i keď si uvedomuje šírku, časovú náročnosť a celkovú zložitosť riešenia

problémov vyvolaných neplatnosťou kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 a tiež negatívnych

dopadov na (nielen) právne pomery žalovaných 3/ a 4/, musí konštatovať, že predmetom

konania v danej veci bolo určenie vlastníckeho práva, a nie vyporiadanie vzájomných nárokov

účastníkov tohto konania. Na okolnosti uvádzané v tejto súvislosti dovolateľmi

(dobromyseľnosť, investície, hypotéka a pod.) by bolo možné prihliadnuť v konaní s iným

predmetom. Dovolateľom nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne

vysporiadali s ich právnym predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež

nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe

plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).

3. Naostatok dovolatelia namietajú, že odvolací súd pochybil, keď nevzal do úvahy

ustanovenie . Zastávajú názor, že pokiaľ odvolací súd na

jednej strane pripustil, že žalobca konal ľahkovážne, bez obvyklej miery opatrnosti

potrebnej pri dispozíciách s nehnuteľnosťami a vedome v rozpore s právnym poriadkom

(uzavrel kúpnu zmluvu, hoci mu nešlo o prevod nehnuteľností a jej uzavretím zakryl skutočný

zámer – zabezpečiť pohľadávku žalovaného 1/ zo zmluvy o pôžičke), na druhej strane z toho

nevyvodil rozpor takéhoto konania žalobcu s dobrými mravmi, nemôže byť jeho rozhodnutie

vecne správne; napadnutý rozsudok je nespravodlivý a ochranu poskytuje tomu, kto sám koná

v rozpore s právom.

V zmysle výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených

záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného

subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť

právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do

výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť

ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácie

a interpretácie iných ustanovení.

Argumentácia dovolateľov prehliada, čo bolo predmetnom konania – v preskúmavanej

veci sa ten, kto o sebe tvrdil, že je vlastníkom nehnuteľnosti, domáhal žalobou určenia svojho

vlastníckeho práva (nešlo mu v tomto konaní o vypratanie domu). Záujem vlastníka na

určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a na zosúladení

v katastri evidovaného stavu so stavom právnym) je záujem všeobecne akceptovateľný.

Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Dovolateľmi akcentovaná skutočnosť, že konanie žalobcu 19. januára 2000 pri

uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným 1/ nebolo v súlade so zákonom, viedla v danom

prípade k záveru o neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy ( ); táto

skutočnosť ale vzhľadom na vyššie uvedené nemohla viesť k záveru o potrebe zamietnuť

žalobu s odôvodnením, že sa výkon vlastníckeho práva žalobcu prieči dobrým mravom, alebo

dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku vlastníctva žalobcu konaním v rozpore s dobrými

mravmi ( ).

Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaní 3/ a 4/ neopodstatnene vytýkajú

odvolaciemu súdu, že nezohľadnil .

4. Vzhľadom na vyššie uvedené (viď 1. až 3.) dovolací súd dovolanie žalovaných 3/

a 4/ zamietol ( veta pred bodkočiarkou ) ako neopodstatnené.

Procesne úspešnému žalobcovi nepriznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5,

a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. marca 2011

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková