Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 446 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (474)003/362893.38d3bf.pdf
PDF · 149.02 KB
No categories available
3Cdo/144/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a členiek senátu JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci žalobcu J. T., bývajúceho v H., proti žalovaným 1/ D. S., bývajúcemu v G.,
2/ A. P., bývajúcemu v M., 3/ L. D., bývajúcemu v D., 4/ I. D., bývajúcej v D., 5/ V., a.s.
so sídlom v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 8 C 73/2002, o dovolaní žalovaných 3/ a 4/ zastúpených JUDr. E. Z., advokátkou
so sídlom v G., proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 17. marca 2010 sp. zn.
24 Co 221/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 10. mája 2007 č.k. 8 C 73/2002-185 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom
území D. zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako rodinný dom
súpisné č. X. postavený na parcele č. X., ďalej parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X.
22 2
m, parcela č. X. – záhrada vo výmere X. ma parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m(ďalej
len „nehnuteľnosti“). Žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Dokazovaním vykonaným
výsluchmi svedkov a účastníkov konania, listinnými dôkazmi, spisovým materiálom
katastrálneho úradu a vyšetrovacím spisom zistil, že 19. januára 2000 bola uzavretá kúpna
zmluva, ktorou žalobca predal nehnuteľnosti žalovanému 1/ za 110 000 Sk; vklad do katastra
podľa tejto zmluvy povolil katastrálny úrad 17. februára 2000 (pod č. V.). Žalovaný 1/
následne kúpnou zmluvou z 21. februára 2000 predal nehnuteľnosti žalovanému 2/ za kúpnu
cenu 120 000 Sk; vklad do katastra podľa nej povolil katastrálny úrad 24. februára 2000 (pod
č. V.). Žalovaný 2/ potom kúpnou zmluvou zo 6. septembra 2003 predal nehnuteľnosti
žalovaným 3/ a 4/ za kúpnu cenu 387 000 Sk, ktorá bola uhradená z prostriedkov obstaraných
hypotekárnym úverom poskytnutým žalovanou 5/; vklad do katastra nehnuteľností povolil
katastrálny úrad 28. októbra 2003 (pod č. V.). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia akcentoval, že žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 vedel,
o aký právny úkon ide a aké sú jeho právne dôsledky; zmluvu uzavrel v predpísanej písomnej
forme, slobodne a bez nátlaku, prejav jeho vôle je určitý a zrozumiteľný; pri uzatváraní
zmluvy nekonal v omyle. Prevádzané nehnuteľnosti sú v tejto zmluve dostatočne presne
označené údajmi katastra a kúpna cena za ne bola v súlade so zákonom určená dohodou
účastníkov. Zo zistených skutkových okolností nevyplýva, že by malo ísť o zabezpečovací
prevod práva k nehnuteľnostiam. Žalobu z týchto dôvodov zamietol ako neopodstatnenú.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30. apríla 2008 sp. zn. 11 Co 197/2007 napadnutý
rozsudok vo veci samej potvrdil vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ a 5/ a zmenil vo vzťahu
k žalovaným 3/ a 4/ tak, že určil žalobcu za vlastníka nehnuteľností. Napadnutý rozsudok
potvrdil tiež v časti o náhrade trov prvostupňového konania. Žalovaným nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania. Na dovolanie žalovaných 3/ a 4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo 14. mája 2009 sp. zn. 3 Cdo 216/2008 dovolaním napadnutý rozsudok zrušil
z procesných dôvodov a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 17. marca 2010 sp. zn. 24 Co 221/2009
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil vo vzťahu
k žalovaným 1/, 2/ a 5/ a zmenil vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ tak, že určil žalobcu za
vlastníka nehnuteľností. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 3/ a 4/ náhradu trov
konania. Žalovaným 1/, 2/ a 5/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
uviedol, že po vrátení veci na ďalšie konanie dovolacím súdom zopakoval a doplnil
dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného 1/ a listinnými dôkazmi. Dospel k záveru, že
žalobca preukázal naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení (§ 80 písm. c/
O.s.p.), lebo bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté – na liste vlastníctva č. X. pre
katastrálne územie D. sú totiž ako vlastníci sporných nehnuteľností zapísaní žalovaní 3/ a 4/.
Žaloba bola voči žalovaným 1/, 2/ a 5/ správne zamietnutá pre nedostatok ich pasívnej vecnej
legitimácie. Vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ odvolací súd poukázal na potrebu prejudiciálneho
vyriešenia otázky platnosti zmlúv, ktorými malo dôjsť k postupnému prevodu nehnuteľností.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom
a žalovaným 1/ došlo preto, lebo žalobca chcel finančne vypomôcť svojmu známemu B. H.,
ktorý nemal dostatok finančných prostriedkov na opravu havarovaného auta. Za tým účelom
žalovaný 1/ poskytol žalobcovi pôžičku 110 000 Sk s tým, že na jej zabezpečenie mali ako
záloh slúžiť nehnuteľnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu im išlo len o túto pôžičku a jej
zabezpečenie, nie o predaj nehnuteľností. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na zmluvu
o pôžičke z 19. januára 2000 založenú vo vyšetrovacom spise OÚV PZ Galanta č. ČVS-
287/2000. Medzi účastníkmi zmluvy o pôžičke nebolo sporné, že v prípade nesplatenia
pôžičky v dohodnutej dobe žalobca „príde o dom“. Ešte pred splatnosťou pôžičky bol na
katastrálny úrad podaný návrh na vklad podľa kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 a katastrálny
úrad vklad povolil. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nezohľadnil dôsledne
všetky uvedené okolnosti a nezaoberal sa otázkou, či pri uzavretí kúpnej zmluvy z 19. januára
2000 bola žalobcova vôľa v zhode s jej prejavom a či kúpna zmluva bola uzavretá vážne. Na
základe dokazovania dospel k záveru, že nehnuteľnosti mali slúžiť ako záloh zabezpečujúci
splnenie záväzku žalobcu zo zmluvy o pôžičke. Žalobca si chcel požičať peniaze, a nie predať
nehnuteľnosti; obdobne žalovaný 1/ mu chcel peniaze požičať, a nie kúpiť od neho dom.
Zmluvu teda obaja neuzavreli vážne. Dôsledkom toho je jej absolútna neplatnosť (§ 39
Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že „konanie in fraudem legis
predstavuje postup, keď sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok
právnou normou nepredvídaný a nežiaduci“. I keď zákonu neodporovalo samo uzavretie
kúpnej zmluvy, predsa len išlo o rozpor s ním, lebo účastníkmi bol v danom prípade
dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva (odvolací
súd poukázal na R 20/2006). Dodal, že k obdobnému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 61/2009). Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je – bez ohľadu na jej označenie –
dojednanie tzv. prepadného zálohu (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že mu
pripadne záloh do vlastníctva), je v rozpore s účelom záložného práva a v dôsledku toho
neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Už prvý nadobúdateľ
(žalovaný 1/) sa preto nestal vlastníkom nehnuteľností. Vychádzajúc zo zásady, že nikto
nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, dospel odvolací súd k názoru o neplatnosti
aj všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv, ktorými mali nehnuteľnosti nadobudnúť žalovaný
2/ a po ňom žalovaní 3/ a 4/. Len tým, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ konali v dobrej viere v správnosť
zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností, sa nemohli stať vlastníkmi nehnuteľností.
Z výsledku takéhoto vyriešenia uvedenej predbežnej otázky (platnosti kúpnych zmlúv)
vyplynul pre odvolací súd záver, že nedošlo k platnému prevodu vlastníctva zo žalobcu na
žalovaného 1/ (ani následne na žalovaných 2/, 3/ a 4/). Žalobcu treba preto naďalej považovať
za vlastníka nehnuteľností. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že žalobe vyhovel
a určil, že vlastníkom nehnuteľností je žalobca. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
poukazom na § 142 ods. 1, § 224 ods. 2, § 143 a § 150 O.s.p.
Proti zmeňujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie
žalovaní 3/ a 4/. Uviedli, že napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Spochybnili
predovšetkým správnosť skutkového záveru odvolacieho súdu, v zmysle ktorého žalobca
a žalovaný 1/ v skutočnosti nechceli uzavrieť kúpnu zmluvu a na jej základe dosiahnuť
prevod vlastníctva nehnuteľností. Odvolací súd tiež dospel k nesprávnemu názoru
o nedostatku vážnosti vôle zakladajúcom neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Vo vzťahu k adresátovi právneho úkonu neurobeného vážne je totiž úkon v celom
rozsahu platný a dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť prejavenej vôle, zaťažuje toho, kto
konal bez atribútu vážnosti. Ak nevážnosť prejavu vôle zrejmá nebola, bolo potrebné – so
zreteľom na individuálne okolnosti prípadu – v záujme ochrany dobrej viery druhej osoby
považovať právny úkon za platný a pochybnosti o nevážnosti prejavu vôle pripísať na ťarchu
toho, kto pochybnosti vyvolal. V konaní pritom nebolo sporné, že obaja účastníci kúpnej
zmluvy majú plnú spôsobilosť na právne úkony a vlastnými podpismi potvrdili, že sa
oboznámili s obsahom kúpnej zmluvy a že ju uzatvárajú slobodne, vážne, určite
a zrozumiteľne. Záver odvolacieho súdu, že v danom prípade bolo skutočnou vôľou
účastníkov kúpnej zmluvy dohodnúť tzv. prepadný záloh, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Odvolací súd na odôvodnenie opodstatnenosti tohto záveru aplikoval právne
závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo skutkovo a právne diametrálne odlišných
vecí. Odvolací súd na jednej strane pripustil, že žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedome
nekonal vážne, na druhej strane z protiprávneho konania žalobcu mu priznal (vlastnícke)
právo. V danom prípade je záver odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so
zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka formalistický a prehliada osobitné okolnosti
preskúmavanej veci. Absolútna neplatnosť právneho úkonu prichádza do úvahy len ak je
odôvodnená účelom, ktorý sleduje zákon. Účel § 39 Občianskeho zákonníka treba vnímať vo
väzbe na princípy spravodlivosti a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. Podľa názoru
dovolateľov nie je sankcia absolútnej neplatnosti právneho úkonu namieste vtedy, ak sa jej
dopad prieči tomu, čo sa ňou sleduje. Je potrebné skúmať, na ochranu koho je sankcia
absolútnej neplatnosti zakotvená a následne určiť, či daný rozpor so zákonom skutočne
spôsobuje neplatnosť úkonu. Pri rešpektovaní zásady ochrany dobrej viery a zásady ochrany
slobodnej vôle treba vychádzať z predpokladu, že právne úkony sú platné. Odvolací súd
svojím formalistickým chápaním rozporu kúpnej zmluvy so zákonom zásadným spôsobom
porušil práva a oprávnené záujmy žalovaných 3/ a 4/ ako dobromyseľných nadobúdateľov
a vlastníkov nehnuteľností. Pochybil tiež nezohľadnením toho, že výkon práv nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka); v danom prípade sa
ochrany práva domáha ten, kto vedome konal v rozpore s právom (podľa názoru samotného
odvolacieho súdu tiež ľahkovážne a bez obvyklej miery opatrnosti potrebnej pri nakladaní
s nehnuteľnosťami). Dovolatelia v závere dovolania namietali, že odvolací súd dospel
k nesprávnemu právnemu záveru o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a vôbec sa nezaoberal tým, aký dosah bude mať (nevážne
alebo ľahkovážne) konanie žalobcu na právne pomery žalovaných 3/ a 4/, ktorí za účelom
obstarania finančných prostriedkov na zakúpenie nehnuteľností uzavreli so žalovanou 5/
zmluvu o hypotekárnom úvere, úver splácajú, nehnuteľnosti významne zhodnotili
investíciami a teraz sa z neho majú vysťahovať aj s dvomi maloletými deťmi. Z uvedených
dôvodov označili napadnutý rozsudok za krajne nespravodlivý a žiadali, aby ho Najvyšší súd
Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalobca, žalovaný 1/ a žalovaná 5/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Žalovaný 2/ sa v plnom rozsahu stotožnil s dovolaním a právnymi názormi
dovolateľov, ktoré v ňom zaujali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátkou
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti zmeňujúcemu výroku rozhodnutia, ktorý možno napadnúť
dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) dovolaním napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; procesné vady tejto povahy neboli namietané a v dovolacom
konaní ani nevyšli najavo.
Dovolatelia namietajú, že nimi napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
1. Žalovaní 3/ a 4/ namietajú, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na
požadovanom určení jeho vlastníctva k nehnuteľnostiam (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný
a prvoradý dôvod, pre ktorý žaloba na určenie práva nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez
ďalšieho vedie k zamietnutiu takejto žaloby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006), skúmal dovolací súd prednostne opodstatnenosť tejto
námietky žalovaných 3/ a 4/.
V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu
manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony,
o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu
alebo z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na
tom naliehavý právny záujem.
Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle
§ 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný
nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či
snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)
súdne konanie alebo konania. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je
prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri
nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného
a právneho stavu. Tento právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad
v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 56/2003 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004,
v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej
nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že predmetná námietka
dovolateľov je neopodstatnená.
2. Dovolatelia spochybňujú správnosť právneho záveru odvolacieho súdu o neplatnosti
kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli 19. januára 2000 žalobca a žalovaný 1/.
Na to, že v skutkovom rámci, danom individuálnymi okolnosťami preskúmavanej
veci, majú osobitný význam právne úkony žalobcu a žalovaného 1/ z 19. januára 2000,
poukázali už nielen súdy nižších stupňov, ale tiež dovolací súd v predchádzajúcom
dovolacom konaní. Otázku platnosti kúpnej zmluvy z uvedeného dňa bolo aj podľa názoru
dovolacieho súdu potrebné riešiť ako prejudiciálnu.
2.1. Dovolatelia spochybňujú správnosť záveru odvolacieho súdu o nedostatku
vážnosti vôle účastníkov kúpnej zmluvy z 19. januára 2000.
Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo
prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to
ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou
výhradou a simulované právne úkony.
Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to
zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá
Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym
úkonom urobeným len „naoko“ (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny
úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu
nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí
zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli
subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám
zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39
V danom prípade bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že účastníci
zmluvy označenej ako „kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože
v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť pohľadávku žalovaného 1/ zo zmluvy o pôžičke, ktorú
uzatvoril so žalobcom. Keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon
nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle – vážnosť), je takáto simulovaná
zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Ich disimulovaný právny
úkon by mohol byť platný, iba ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu (o tento prípad
ale v danej veci nešlo – viď. 2.2. a 2.3.).
Žalovaní 3/ a 4/ v dovolaní správne uvádzajú, že v prípade, ak adresát nevážneho
právneho úkonu nemohol predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu, je právny úkon
vo vzťahu k nemu platný a dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto
konal bez atribútu vážnosti. V danom prípade ale obe zmluvné strany (žalobca a žalovaný 1/)
19. januára 2000 vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich
robia. Správny je preto záver odvolacieho súdu o tomto dôvode neplatnosti kúpnej zmluvy.
Na tom nemôže nič zmeniť ani text kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého majú jej účastníci plnú
spôsobilosť na právne úkony a ani skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy vlastnými
podpismi potvrdili, že sa oboznámili s obsahom kúpnej zmluvy a že ju uzatvárajú slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľne.
2.2. Dovolatelia tvrdia, že odvolací súd na základe súdom prvého stupňa vykonaného
a ním doplneného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že žalobca
a žalovaný 1/ nechceli 19. januára 2000 uzavrieť kúpnu zmluvu a na jej základe dosiahnuť
prevod vlastníctva nehnuteľností a že ich skutočnou vôľou bolo formou tzv. prepadného
zálohu dosiahnuť zabezpečenie pohľadávky žalovaného 1/ voči žalobcovi z pôžičky, ktorú mu
poskytol.
Dôvod, pre ktorý vznikol občianskoprávny vzťah žalobcu a žalovaného 1/ založený
ich úkonmi z 19. januára 2000, vyvodzoval odvolací súd zo zhodných výpovedí žalobcu
a žalovaného 1/, z vyjadrení ich právnych zástupcov, svedkov a listinných dôkazov. Na
základe takto zadovážených výsledkov dokazovania mal preukázané, že žalovaný 1/ ako
majiteľ záložne poskytoval záujemcom pôžičky, ktoré zabezpečoval založením vecí.
O prípade žalobcu sa žalovaný 1/ vyjadril, že „oni prišli za mnou, že chcú požičať peniaze,
a ak ich do dvoch týždňov nevrátia – dom je môj“ (č.l. 24 spisu). Na inom mieste spisu
uviedol, že „bola to taká kúpna zmluva, že keď mi peniaze nevráti, potom sa stanem
vlastníkom toho domu“ (č.l. 304 spisu). Aj žalobca vedel, že treba dať „barák do zálohy“
(č.l. 24 spisu). Tiež svedok B. H. potvrdil vedomosť o tom, že „dom prepadne“, ak sa peniaze
nevrátia (č.l. 178 spisu). Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že dôvodom uzavretia kúpnej
zmluvy v skutočnosti nebolo to, čo sa vo všeobecnosti sleduje takýmto právnym úkonom
(výmena veci za peniaze), ale zabezpečenie pohľadávky žalovaného 1/ voči žalobcovi formou
tzv. prepadného zálohu.
Uvedený záver odvolacieho súdu má podklad vo vykonanom dokazovaní a za správny
ho považuje tiež dovolací súd. Aj podľa jeho názoru sa uzavretím kúpnej zmluvy sledoval
cieľ zabezpečiť návratnosť požičanej sumy.
2.3. Žalovaní 3/ a 4/ spochybňujú správnosť odkazu odvolacieho súdu na niektoré
rozhodnutia.
Išlo o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006,
v ktorom bol zaujatý záver, že zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky
záložného veriteľa tým, že založená vec prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom
záložného práva (§ 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až § 151j Občianskeho
zákonníka) a je neplatná, lebo obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Rovnako išlo
o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Cdo 33/2005, v ktorej
bola posudzovaná platnosť darovacej zmluvy o prevode bytu uzavretej za účelom poskytnutia
plnenia uspokojujúceho pohľadávku obdarovaného voči darcovi.
Z pohľadu dovolacieho súdu neboli tieto odkazy (aj pri zohľadnení istých skutkových
a právnych odlišností) nepatričné; slúžia totiž na podporu a bližšie vysvetlenie aj dovolacím
súdom zastávaných právnych záverov.
Aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu je v preskúmavanej veci opodstatnený
záver, že disimulované zmluvné dojednanie žalobcu a žalovaného 1/, účelom ktorého bolo,
aby pohľadávka veriteľa bola uspokojená tak, že na neho prejde vlastnícke právo k veci
slúžiacej (podľa ich skutočnej vôle ako záloh) na zabezpečenie pohľadávky, predstavuje
dojednanie spôsobu realizácie záložného práva spôsobom, ktorý nie je zákonom dovolený
a prieči sa § 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až 151j Občianskeho zákonníka.
Na predmetné konanie žalobcu a žalovaného 1/ preto aj podľa názoru dovolacieho
súdu dopadá § 39 Občianskeho zákonníka.
2.4. Žalovaní 3/ a 4/ v dovolaní namietajú, že záver odvolacieho súdu o neplatnosti
kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je formalistický
a prehliada osobitné okolnosti preskúmavanej veci. Podľa ich názoru absolútna neplatnosť
právneho úkonu prichádza do úvahy len ak je odôvodnená účelom, ktorý sleduje uvedené
ustanovenie zákona; tento účel je potrebné vnímať vo väzbe na princípy spravodlivosti
a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. Zastávajú názor, že sankcia absolútnej
neplatnosti právneho úkonu nie je namieste vtedy, ak sa jej dopad prieči týmto princípom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu
(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa
hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný
právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne
rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už
v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone
práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná
alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu
neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej
povinnosti – ex officio).
Uvedená námietka dovolateľov nemá preto opodstatnenie.
2.5. Žalovaní 3/ a 4/ vychádzajú v dovolaní z názoru, že odvolací súd porušil ich práva
a oprávnené záujmy ako dobromyseľných nadobúdateľov.
K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných
nadobúdateľov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010
sp. zn. I. ÚS 50/10. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium
transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.
Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od
ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy
nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej
svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad
zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je
vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí
nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny
úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného
právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí
v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto
ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva
a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale
súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje
nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne
uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.
Uvedené právne závery sú plne opodstatnené a akceptovateľné aj v preskúmavanej
veci.
Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci (v preskúmavanej veci
je ním žalovaný 1/) vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí
v prospech ďalších nadobúdateľov (vrátane žalovaných 3/ a 4/) vlastnícke právo, ktoré by
malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.
Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu
vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc
i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa
ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.
Predmetnú námietku dovolateľov považuje preto dovolací súd za nedôvodnú.
2.6. Dovolatelia odvolaciemu súdu vytýkajú, že sa nezaoberal tým, aký dosah bude
mať ľahkovážne konanie žalobcu na ich právne pomery k nehnuteľnosti, za účelom zakúpenia
ktorej so žalovanou 5/ uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere, úver splácajú, nehnuteľnosti
významne zhodnotili investíciami a teraz sa z neho majú vysťahovať aj s dvomi maloletými
deťmi.
Dovolací súd, i keď si uvedomuje šírku, časovú náročnosť a celkovú zložitosť riešenia
problémov vyvolaných neplatnosťou kúpnej zmluvy z 19. januára 2000 a tiež negatívnych
dopadov na (nielen) právne pomery žalovaných 3/ a 4/, musí konštatovať, že predmetom
konania v danej veci bolo určenie vlastníckeho práva, a nie vyporiadanie vzájomných nárokov
účastníkov tohto konania. Na okolnosti uvádzané v tejto súvislosti dovolateľmi
(dobromyseľnosť, investície, hypotéka a pod.) by bolo možné prihliadnuť v konaní s iným
predmetom. Dovolateľom nič nebráni, aby si nároky z neplatného právneho úkonu vzájomne
vysporiadali s ich právnym predchodcom, ktorý si následne (prípadne súbežne) môže taktiež
nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe
plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil).
3. Naostatok dovolatelia namietajú, že odvolací súd pochybil, keď nevzal do úvahy
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zastávajú názor, že pokiaľ odvolací súd na
jednej strane pripustil, že žalobca konal ľahkovážne, bez obvyklej miery opatrnosti
potrebnej pri dispozíciách s nehnuteľnosťami a vedome v rozpore s právnym poriadkom
(uzavrel kúpnu zmluvu, hoci mu nešlo o prevod nehnuteľností a jej uzavretím zakryl skutočný
zámer – zabezpečiť pohľadávku žalovaného 1/ zo zmluvy o pôžičke), na druhej strane z toho
nevyvodil rozpor takéhoto konania žalobcu s dobrými mravmi, nemôže byť jeho rozhodnutie
vecne správne; napadnutý rozsudok je nespravodlivý a ochranu poskytuje tomu, kto sám koná
v rozpore s právom.
V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného
subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť
právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do
výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť
ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácie
a interpretácie iných ustanovení.
Argumentácia dovolateľov prehliada, čo bolo predmetnom konania – v preskúmavanej
veci sa ten, kto o sebe tvrdil, že je vlastníkom nehnuteľnosti, domáhal žalobou určenia svojho
vlastníckeho práva (nešlo mu v tomto konaní o vypratanie domu). Záujem vlastníka na
určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a na zosúladení
v katastri evidovaného stavu so stavom právnym) je záujem všeobecne akceptovateľný.
Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Dovolateľmi akcentovaná skutočnosť, že konanie žalobcu 19. januára 2000 pri
uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným 1/ nebolo v súlade so zákonom, viedla v danom
prípade k záveru o neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka); táto
skutočnosť ale vzhľadom na vyššie uvedené nemohla viesť k záveru o potrebe zamietnuť
žalobu s odôvodnením, že sa výkon vlastníckeho práva žalobcu prieči dobrým mravom, alebo
dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku vlastníctva žalobcu konaním v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaní 3/ a 4/ neopodstatnene vytýkajú
odvolaciemu súdu, že nezohľadnil § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
4. Vzhľadom na vyššie uvedené (viď 1. až 3.) dovolací súd dovolanie žalovaných 3/
a 4/ zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p.) ako neopodstatnené.
Procesne úspešnému žalobcovi nepriznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. marca 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková