Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 252/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. septembra 2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a , , zastúpených advokátom

JUDr. Františkom Vavračom, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a ,

čl. 1 a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 16. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , a ,

, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), čl. 1 a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa na Okresnom súde Brezno

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. domáhali určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území zapísaným v registri

2

katastra nehnuteľností pod parc. , zastavané plochy a nádvoria s výmerou 56 m

evidované na liste vlastníctva (ďalej len „nehnuteľnosť parc. “),

2

a pod parc. trvalé trávne porasty s výmerou 919 mevidované na liste vlastníctva

(ďalej len „nehnuteľnosť parc. “).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. marca 2018 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) určil, že nehnuteľnosť parc. č. patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva sťažovateľov, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol s tým, že zároveň

určil, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 %.

Sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu v jeho zamietavej časti,

ako aj časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Krajský súd napadnutým rozsudkom

o odvolaní sťažovateľov rozhodol tak, že výroky II a III rozsudku okresného súdu potvrdil

(teda potvrdil zamietnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. a výrok

o trovách konania).

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli: «... predmetom konania bol pozemok,

ktorý sa netýkal pôvodne zriadeného práva osobného užívania, ale súvisiaci pozemok,

ktorý sme odkúpili na základe ústnej zmluvy od manželov za 10.000,- Kčs

niekedy v 80. tych rokoch minulého storočia.

Žalovaní ako evidenční vlastníci boli zapísaní do katastra nehnuteľností na základe

zo dňa 07.12.2004, podľa „vyhlásenia o vydržaní v notárskej

zápisnici vo vzťahu ku kat. územie “.

4. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplynulo, že krajský súd dospel k záveru, že vlastnícke

právo sťažovatelia nemohli nadobudnúť vydržaním, keďže nesplnili podmienku

dobromyseľnosti. Sťažovatelia poukázali na tú časť napadnutého rozsudku, podľa ktorej

„... podmienkou vzniku oprávnenej držby nehnuteľnosti tak ako ju predpokladá § 129

ods. 1 Obč. zákonníka je len a jedine v súvislosti s § 130 ods. 1 písomná forma zmluvy

spojená s následnou registráciou, štátnym notárstvom alebo vkladom do katastra

nehnuteľností, a to preto, že ako držitelia sme nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľní o tom, že nám predmetný pozemok patrí, ak sme ho síce nadobudli odplatne

za 10.000,- Kčs, ale ústnou zmluvou.“.

5. Sťažovatelia porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv odôvodnili takto:

«Z hľadiska elementárneho princípu spravodlivosti v konkrétnej súvislosti ešte uvádzame,

že kúpnou zmluvou zo dňa 26.09.1963 medzi a ,

rod. ako predávajúcimi boli odpredané pozemky vo vložke č.

na ich mená vedené podľa geometrického plánu pozemok „ - lúka o výmere

24 a 0,6 m² prípadne - lúka o výmere za kúpnu cenu 2.406,- Čsk predmetné

nehnuteľnosti a manželke , rod.

ktorá zmluva bola 31.03.1964 pod registrovaná a objektívne vlastníckeho

právo prešlo na manželov .“ Od týchto si odvodzujeme ako sťažovatelia

oprávnenú držbu, ktorá prešla na manželov a následne na nás cez dva stupne

držobného vzťahu. Preto je „absurdné“, aby evidenční vlastníci, ktorí sú právni

nástupcovia a , rod. , mali cez vyhlásenie

o vydržaní evidované vlastnícke právo, hoci tento predmet tvrdeného vydržania

týmto vlastníckym odklonom v roku 1963 bol odňatý ich dispozícii riadnou registrovanou

zmluvou (prevod vlastníckeho práva). Teda majú z hľadiska spravodlivosti oveľa slabšie

právo (neexistujúce právo) ako ho máme mať my a to je podstata spravodlivosti, ktorej

sa domáhame.»

6. V závere ústavnej sťažnosti sťažovatelia predniesli požiadavku na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozsudku a závažnú ujmu odôvodnili návrhom na mimosúdne

vyrovnanie na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom, ktorý bol sťažovateľom doručený žalovaným 8. júla 2019.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Krajský súd rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica,

spis. zn. -294 zo dňa 16.04.2019 porušil základné právo sťažovateľov

... a ... vlastniť majetok a základné právo na ochranu

majetku podľa / SR a Listiny základných práv a slobôd, základné

právo na súdnu ochranu podľa SR a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica,

spis. zn. -294 zo dňa 16.04.2019, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa a obdobne podľa ods. listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom..

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

13. Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné

práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

17. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

III.

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľov proti právnemu posúdeniu

otázky dobromyseľnosti držby v rámci inštitútu vydržania zo strany krajského súdu

(podľa tvrdenia sťažovateľov vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržali na podklade ústnej

kúpnej zmluvy).

Akokoľvek ústavný súd chápe výhrady sťažovateľov prednesené v ústavnej

sťažnosti, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi, je potrebné ústavnú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti.

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou

podľa (, ).

21. Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť

intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu

neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis , ,

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (mutatis mutandis , ,

, ). V prípade, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti

nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov Civilného sporového

poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom

(m. m. ).

22. V posudzovanom prípade sťažovatelia nevyužili možnosť podať dovolanie,

čo odôvodnili tým, že nevzhliadli vo svojich tvrdeniach žiaden relevantný dovolací dôvod.

Sťažovatelia sa pomerne dôrazne odvolávajú na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. zo 14. novembra 2018 (ďalej len „rozhodnutie ústavného súdu“).

Vzhľadom na skutkovú podobnosť, ako aj podstatu prípadu (otázka právneho posúdenia

dobromyseľnosti vo vzťahu k splneniu podmienok nadobúdacej zmluvy – písomná forma

a registrácia) riešeného v rozhodnutí ústavného súdu s prejednávaným prípadom považuje

ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľov na zásadné rozdiely oboch

prípadov plynúce z procesnej situácie.

Je síce pravdou, že rozhodnutím ústavného súdu bolo vyslovené porušovanie práv

a rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vrátený, avšak vtedajší sťažovatelia podali

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietnuté (celkovo bolo v tomto konaní dvakrát

rozhodnuté krajským súdom a dvakrát najvyšším súdom, pozn. ). Vtedajší sťažovatelia

v petite svojej ústavnej sťažnosti napadli rozhodnutia odvolacieho súdu aj dovolacieho

súdu, i keď vo vzťahu k dovolaciemu súdu bola ústavná sťažnosť odmietnutá.

23. V aktuálne prejednávanom prípade, ako už bolo povedané, sťažovatelia možnosť

podať dovolanie nevyužili a v ústavnej sťažnosti uviedli: „... konštantnú judikatúru

dovolacieho súdu a jej prelomenie je možné len cez konanie o ústavnej sťažnosti podobne

ako to bolo v uvádzanom náleze Ústavného súdu SR -46 zo dňa 14.11.2018,

keď pre krátkosť času nám nie je známe dovolacie rozhodnutie, ktoré by bolo reakciou

na takýto nález, lebo predpokladáme, že v súlade s by o tejto otázke

mal rozhodovať Veľký senát Najvyššieho súdu SR, lebo ide o taký odklon od konštantnej

judikatúry, ktorý reprezentuje uvedený nález Ústavného súdu SR, ktorý sa ešte nestal

súčasťou rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“

24. Ústavný súd zdôrazňuje, že ani nepripúšťajú,

aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol

o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom.

Naopak, z a z zjavne vyplýva,

že pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy,

ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

25. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o súdoch“) je zverená najvyššiemu súdu. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov

je podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (, ). Nie je preto možné vnímať

postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (m. m. , , , ),

ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

). Navyše, od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty

judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 Civilného

sporového poriadku). Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný súd

oprávnenie zasahovať (m. m. , , ,

).

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť treba

odmietnuť z dôvodu neprípustnosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v ústavnej sťažnosti (odklad vykonateľnosti).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2019