Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 136/2019
PDF · 217.65 KB
No categories available
I. ÚS 136/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , , ,
, , a ,
, , zastúpených
advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Nová
Bystrica 850, pracovisko kancelárie Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 17 ods. 2
a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 10 Co 874/2014 z 26. augusta 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 46/2017 z 11. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2018 doručená ústavná sťažnosť , , ,
, , , ,
a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 Co 874/2014 z 26. augusta 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3
Cdo 46/2017 z 11. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom
konaní, v ktorom požadovali určiť, že vydržaním sa stali podielovými spoluvlastníkmi
presne označených nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Krásno
nad Kysucou.
3. Rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
11 C 151/2009 z 10. marca 2010 bolo žalobe vyhovené.
4. Rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 244/2011-142 zo 4. októbra 2012 bol
rozsudok okresného súdu zmenený a žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu.
5. Uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 453/2013-234 z 30. januára 2014 bol
rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, avšak iba
z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie účastníka konania v dôsledku jeho úmrtia.
6. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 874/2014-260 z 26. augusta 2015
bol rozsudok okresného súdu opätovne zmenený tak, že žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá.
7. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 46/2017 z 11. apríla 2017 bolo
dovolanie sťažovateľov zamietnuté.
8. Sťažovatelia sú presvedčení, že najvyšší súd, ako aj krajský súd nepostupovali
správne a spravodlivo a v súlade s ústavnými a zákonnými princípmi a normami, pričom
porušili zásadným a ústavne neudržateľným spôsobom vo viacerých ohľadoch ich právo na
súdnu ochranu a na spravodlivý proces.
9. Ide predovšetkým o to, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľov vôbec nevysporiadal
s dovolacím tvrdením o tom, že krajský súd v priamom rozpore s § 213 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku nečakane zmenil právny názor týkajúci sa výkladu právneho posúdenia
uplatneného nároku (vo vzťahu k požiadavkám na preukázanie zákonom ustanovených
podmienok vydržania), v dôsledku čoho sťažovatelia nemohli v odvolacom konaní
procesnými prostriedkami na tento nový právny názor reagovať vrátane prípadného
produkovania nových dôkazov. Tým bola sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom
a rozhodnutie súdu sa stalo nepredvídateľným a nepreskúmateľným. Podľa ich názoru bol
zároveň popretý princíp predvídateľnosti práva a právnej istoty. Podľa § 213 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Sťažovatelia považujú za najzásadnejšie popretie ich
práva na spravodlivý proces taký postup krajského súdu (zároveň aj najvyššieho súdu, ktorý
sa s tým nevysporiadal), ktorým založil svoje rozhodnutie na úplne novom, sťažovateľmi
nepredvídanom právnom názore a posúdení, o čom nemali možnosť vedieť, keďže sa to
dozvedeli až z vyhláseného a odôvodneného rozsudku. Krajský súd bol povinný vytvoriť
stranám (najmä sťažovateľom ako žalobcom) priestor na prezentovanie a preukázanie
tvrdení v súvislosti s odlišným právnym posúdením veci, čo sa však nestalo. Krajský súd
sám potom na základe iného skutkového stavu dospel k odlišnému názoru, a to bez toho,
že by tomu skutkové zistenia okresného súdu zodpovedali. Krajský súd pochybil,
keď dospel k názoru, že za domnelý právny titul dobromyseľnosti držby nemožno
považovať ústnu dohodu medzi vlastníkom a držiteľom. Ide o arbitrárny právny názor,
ktorým sa absolutizuje určitý názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozhodovacej
činnosti, ktorý je navyše v nesúlade s myšlienkou materiálneho právneho štátu, v ktorom
spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese sudcovskej interpretácie a aplikácie práva.
Logický výklad (ak by aj bol formálne správny) musí ustúpiť hodnotovému výkladu. Aj
keď sťažovatelia uzavreli neplatnú (ústnu) kúpnu zmluvu, v konaní preukázali dobrú vieru
v to, že kúpené nehnuteľnosti im patria, ako aj to, že sa aj vždy ako vlastníci správali (hneď
po nadobudnutí ich oplotili a dodnes ich nerušene a dobromyseľne užívajú). Podľa
právneho názoru najvyššieho súdu a krajského súdu by vlastne došlo k absolútnemu
popretiu možnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním v prípade
nepreukázania písomnej formy jej nadobudnutia.
10. Zdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľov vyznieva
ako nekoncepčné, nesystémové a nereagujúce na systémovú komplexnosť dovolacích
dôvodov. V konečnom dôsledku je odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v rozpore
so zákonom a s judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.
11. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov v rade 1. až 4. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 v spojení s čl. 17 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 46/2017 zo dňa 11.04.2017
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/874/2014 zo dňa 26.08.2015 porušené
boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 46/2017 zo dňa
11.04.2017 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/874/2014 zo dňa 26.08.2015
zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania
pred Ústavným súdom SR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,
advokát, spol. s r.o. so sídlom v Novej Bystrici 850, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
17. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie napadnutými rozsudkami krajského súdu
a najvyššieho súdu vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe
vydržania.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov napadnutým
rozsudkom krajského súdu
18. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu ústavný súd poukazuje na
princíp subsidiarity.
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
20. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho už meritórne
preskúmal na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m.
m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
22. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
23. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
24. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
25. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
26. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy tiež
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy,
ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac,
ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať
na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09, III. ÚS 465/2012).
27. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv zhrnul obsah
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu,
jej dôvody uvedené v dovolaní, ktoré smerovali k tomu, že jej bola v konaní pred krajským
súdom odňatá možnosť konať pred súdom a že krajský súd vec neprávne právne posúdil,
a potom v relevantnej časti svojho rozsudku v bodoch 13.4 až 28 na strane 7 až strane 11
podrobne opísal, z akého skutkového stavu vychádzal a na základe akých úvah a právnych
skutočností vo veci samej rozhodol.
28. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
(bez toho, aby podrobne citoval z jeho rozhodnutia, ktoré je sťažovateľom dobre známe),
pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone z dôvodov tvrdených v sťažnosti.
29. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené dostatočne
a presvedčivo, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.
Najvyšší súd svoje závery o kľúčovej otázke, že ústna kúpna zmluva o prevode
nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1982 nemôže byť považovaná za právny titul zakladajúci
dobromyseľnosť držby, náležite odôvodnil s poukazom aj na svoju predchádzajúcu
rozhodovaciu činnosť. Zároveň ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľov
odôvodňujúcu porušenie ich práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľov, ktoré by boli z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by
bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný
v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z hľadiska dôvodov sťažnosti
sťažovateľov nemožno právne posúdenie veci sťažovateľov zo strany najvyššieho súdu
vychádzajúce z jeho nateraz ustálenej judikatúry (R 74/2015, R 73/2015) považovať
za ústavne neakceptovateľné či majúce znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.
30. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie
majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
31. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom
rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
32. Na tom nemení nič ani záver ústavného súdu vyslovený v jeho náleze sp. zn.
II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, v ktorom sa ústavný súd priklonil k väčšej ústavnej
konformite skoršieho výkladu podmienok vydržania, ktorého podstata vyplýva z veci sp. zn.
3 Cdo 117/94. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon o súdoch“) je zverená najvyššiemu súdu. Zjednocovanie judikatúry všeobecných
súdov je podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Nie je preto možné
vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011). Navyše, od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty
rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu
(§ 48 Civilného sporového poriadku). Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá
ústavný súd oprávnenie zasahovať (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,
IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
33. Z hľadiska princípu právnej istoty (princípu predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí) a časovej pôsobnosti judikatúry vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu opierajúceho sa o jeho aktuálnu judikatúru ústavný súd v súlade
so súčasnými trendmi v kontinentálnom právnom prostredí uvádza, že v horizontálnych
právnych vzťahoch zostáva zásadnou incidenčná retrospektíva nových právnych názorov
vytvorených judikatúrou, podľa ktorej nový právny názor bude súdmi aplikovaný na všetky
prebiehajúce a dosiaľ neukončené spory (obdobne II. ÚS ČR 1955/15 bod 21,
II. ÚS ČR 3168/09). Sťažovatelia v sťažnosti nenaznačujú také špecifické okolnosti,
ktorými by odôvodňovali odchýlenie sa od uplatnenia incidenčnej retrospektívy, a teda že je
dôvod ochrany legitímnych očakávaní tej strany, ktorá v spore vychádzala z výkladu práva,
ktorý bol neskôr judikatúrou prekonaný.
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie nimi označených práv.
35. Na základe uvedených skutočností vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
36. Pokiaľ sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú aj porušenie základného práva
čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy, ústavný súd ich porušenie osobitne nevyhodnocoval, pretože
tieto články ústavy sa týkajú trestného stíhania, pozbavenia slobody, trestného činu
a uloženia trestu a do dôvodov sťažnosti sa ani nepremietli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019