Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 136/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , , ,

, , a ,

, , zastúpených

advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Nová

Bystrica 850, pracovisko kancelárie Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na súdnu ochranu podľa v spojení s

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 26. augusta 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2018 doručená ústavná sťažnosť , , ,

, , , ,

a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. augusta 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3

Cdo 46/2017 z 11. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom

konaní, v ktorom požadovali určiť, že vydržaním sa stali podielovými spoluvlastníkmi

presne označených nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Krásno

nad Kysucou.

3. Rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. marca 2010 bolo žalobe vyhovené.

4. Rozsudkom krajského súdu č. k. -142 zo 4. októbra 2012 bol

rozsudok okresného súdu zmenený a žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu.

5. Uznesením najvyššieho súdu č. k. -234 z 30. januára 2014 bol

rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, avšak iba

z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie účastníka konania v dôsledku jeho úmrtia.

6. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. -260 z 26. augusta 2015

bol rozsudok okresného súdu opätovne zmenený tak, že žaloba bola v celom rozsahu

zamietnutá.

7. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. apríla 2017 bolo

dovolanie sťažovateľov zamietnuté.

8. Sťažovatelia sú presvedčení, že najvyšší súd, ako aj krajský súd nepostupovali

správne a spravodlivo a v súlade s ústavnými a zákonnými princípmi a normami, pričom

porušili zásadným a ústavne neudržateľným spôsobom vo viacerých ohľadoch ich právo na

súdnu ochranu a na spravodlivý proces.

9. Ide predovšetkým o to, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľov vôbec nevysporiadal

s dovolacím tvrdením o tom, že krajský súd v priamom rozpore s § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku nečakane zmenil právny názor týkajúci sa výkladu právneho posúdenia

uplatneného nároku (vo vzťahu k požiadavkám na preukázanie zákonom ustanovených

podmienok vydržania), v dôsledku čoho sťažovatelia nemohli v odvolacom konaní

procesnými prostriedkami na tento nový právny názor reagovať vrátane prípadného

produkovania nových dôkazov. Tým bola sťažovateľom odňatá možnosť konať pred súdom

a rozhodnutie súdu sa stalo nepredvídateľným a nepreskúmateľným. Podľa ich názoru bol

zároveň popretý princíp predvídateľnosti práva a právnej istoty. Podľa § 213 ods. 2

ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Sťažovatelia považujú za najzásadnejšie popretie ich

práva na spravodlivý proces taký postup krajského súdu (zároveň aj najvyššieho súdu, ktorý

sa s tým nevysporiadal), ktorým založil svoje rozhodnutie na úplne novom, sťažovateľmi

nepredvídanom právnom názore a posúdení, o čom nemali možnosť vedieť, keďže sa to

dozvedeli až z vyhláseného a odôvodneného rozsudku. Krajský súd bol povinný vytvoriť

stranám (najmä sťažovateľom ako žalobcom) priestor na prezentovanie a preukázanie

tvrdení v súvislosti s odlišným právnym posúdením veci, čo sa však nestalo. Krajský súd

sám potom na základe iného skutkového stavu dospel k odlišnému názoru, a to bez toho,

že by tomu skutkové zistenia okresného súdu zodpovedali. Krajský súd pochybil,

keď dospel k názoru, že za domnelý právny titul dobromyseľnosti držby nemožno

považovať ústnu dohodu medzi vlastníkom a držiteľom. Ide o arbitrárny právny názor,

ktorým sa absolutizuje určitý názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozhodovacej

činnosti, ktorý je navyše v nesúlade s myšlienkou materiálneho právneho štátu, v ktorom

spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese sudcovskej interpretácie a aplikácie práva.

Logický výklad (ak by aj bol formálne správny) musí ustúpiť hodnotovému výkladu. Aj

keď sťažovatelia uzavreli neplatnú (ústnu) kúpnu zmluvu, v konaní preukázali dobrú vieru

v to, že kúpené nehnuteľnosti im patria, ako aj to, že sa aj vždy ako vlastníci správali (hneď

po nadobudnutí ich oplotili a dodnes ich nerušene a dobromyseľne užívajú). Podľa

právneho názoru najvyššieho súdu a krajského súdu by vlastne došlo k absolútnemu

popretiu možnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním v prípade

nepreukázania písomnej formy jej nadobudnutia.

10. Zdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľov vyznieva

ako nekoncepčné, nesystémové a nereagujúce na systémovú komplexnosť dovolacích

dôvodov. V konečnom dôsledku je odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v rozpore

so zákonom a s judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

11. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov v rade 1. až 4. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 v spojení s a a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11.04.2017

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.08.2015 porušené

boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11.04.2017 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.08.2015

zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania

pred Ústavným súdom SR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,

advokát, spol. s r.o. so sídlom v Novej Bystrici 850, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

17. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie napadnutými rozsudkami krajského súdu

a najvyššieho súdu vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe

vydržania.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov napadnutým

rozsudkom krajského súdu

18. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu ústavný súd poukazuje na

princíp subsidiarity.

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho už meritórne

preskúmal na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m.

m. , , ).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

22. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

23. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

24. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

25. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

26. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy tiež

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy,

ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac,

ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať

na voľnej úvahe (obdobne napr. , , ).

27. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv zhrnul obsah

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu,

jej dôvody uvedené v dovolaní, ktoré smerovali k tomu, že jej bola v konaní pred krajským

súdom odňatá možnosť konať pred súdom a že krajský súd vec neprávne právne posúdil,

a potom v relevantnej časti svojho rozsudku v bodoch 13.4 až 28 na strane 7 až strane 11

podrobne opísal, z akého skutkového stavu vychádzal a na základe akých úvah a právnych

skutočností vo veci samej rozhodol.

28. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

(bez toho, aby podrobne citoval z jeho rozhodnutia, ktoré je sťažovateľom dobre známe),

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone z dôvodov tvrdených v sťažnosti.

29. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené dostatočne

a presvedčivo, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.

Najvyšší súd svoje závery o kľúčovej otázke, že ústna kúpna zmluva o prevode

nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1982 nemôže byť považovaná za právny titul zakladajúci

dobromyseľnosť držby, náležite odôvodnil s poukazom aj na svoju predchádzajúcu

rozhodovaciu činnosť. Zároveň ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľov

odôvodňujúcu porušenie ich práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľov, ktoré by boli z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by

bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný

v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených práv

zaručených a dohovoru. Z hľadiska dôvodov sťažnosti

sťažovateľov nemožno právne posúdenie veci sťažovateľov zo strany najvyššieho súdu

vychádzajúce z jeho nateraz ustálenej judikatúry (R 74/2015, R 73/2015) považovať

za ústavne neakceptovateľné či majúce znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

30. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie

majúce požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru).

31. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,

s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom

rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

32. Na tom nemení nič ani záver ústavného súdu vyslovený v jeho náleze sp. zn.

zo 14. novembra 2018, v ktorom sa ústavný súd priklonil k väčšej ústavnej

konformite skoršieho výkladu podmienok vydržania, ktorého podstata vyplýva z veci sp. zn.

. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,zákon o súdoch“) je zverená najvyššiemu súdu. Zjednocovanie judikatúry všeobecných

súdov je podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ). Nie je preto možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ). Navyše, od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty

rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu

( ). Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá

ústavný súd oprávnenie zasahovať (m. m. , ,

, ).

33. Z hľadiska princípu právnej istoty (princípu predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí) a časovej pôsobnosti judikatúry vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu opierajúceho sa o jeho aktuálnu judikatúru ústavný súd v súlade

so súčasnými trendmi v kontinentálnom právnom prostredí uvádza, že v horizontálnych

právnych vzťahoch zostáva zásadnou incidenčná retrospektíva nových právnych názorov

vytvorených judikatúrou, podľa ktorej nový právny názor bude súdmi aplikovaný na všetky

prebiehajúce a dosiaľ neukončené spory (obdobne II. ÚS ČR 1955/15 bod 21,

II. ÚS ČR 3168/09). Sťažovatelia v sťažnosti nenaznačujú také špecifické okolnosti,

ktorými by odôvodňovali odchýlenie sa od uplatnenia incidenčnej retrospektívy, a teda že je

dôvod ochrany legitímnych očakávaní tej strany, ktorá v spore vychádzala z výkladu práva,

ktorý bol neskôr judikatúrou prekonaný.

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a tiež ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie nimi označených práv.

35. Na základe uvedených skutočností vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

36. Pokiaľ sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú aj porušenie základného práva

a , ústavný súd ich porušenie osobitne nevyhodnocoval, pretože

tieto články sa týkajú trestného stíhania, pozbavenia slobody, trestného činu

a uloženia trestu a do dôvodov sťažnosti sa ani nepremietli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019