Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 465/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C. a E. C., obaja bytom D., zastúpených advokátkou

JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. C. a E. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. V. C. a E. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa , a porušenie

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2012.

Sťažovatelia namietajú porušenie „ a “ rozsudkami

krajského súdu a najvyššieho súdu v ich právnej veci (o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti,

kde vystupovali ako odporcovia) a v prvej časti svojej sťažnosti podrobne opisujú skutkový

stav pre vydaním rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bolo rozhodnuté, že nie sú

vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, hoci „Vlastnícke právo nadobudli sťažovatelia

dobromyseľne, riadnou kúpnou zmluvou od vlastnícky vtedy vedenej v katastri

nehnuteľností na liste vlastníctva...

Žalobkyňa v súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Brezne č. k. a

to M. B., podala určovaciu žalobu dňa 10. 4. 2007, t. j. po 11-tich rokoch ako bol

sťažovateľom založený list vlastníctva na základe uvedenej perfektnej, platnej kúpnej

zmluvy, t. j. žalobkyňa podala žalobu zároveň po 12 tich rokoch od uzatvorenia platnej

kúpnej zmluvy V 975/96, ktorú uzatvorili sťažovatelia s predávajúcou P. B. dňa 14. 11.

1995...

Okresný súd Brezno žalobu M. B. zamietol. A to jednak rozsudkom č. k. 4 C 81/2007-

99 a po zrušovacom rozhodnutí odvolacieho súdu opätovne okresný súd žalobu zamietol

rozsudkom sp.zn.4 C 81/2007-184. Svoje rozhodnutia okresný súd oprel o judikáty R

44/1996, tiež NS SR sp. zn. , t. j. o právne vety, že aj keby zmluva, ktorou

sťažovatelia nadobudli nehnuteľnosť bola neplatná, tak neplatnosť právneho úkonu o

prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním...“.

Podľa sťažovateľov „Krajský súd nesprávne ustálil, že vstup do držby sťažovateľov

bolo notárske osvedčenie o vydržaní. Že omyl sťažovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy

nebol ospravedlniteľný. Pritom vstupom do dobromyseľnej držby, titulom vstupu do držby,

bola na strane sťažovateľov platná kúpna zmluva V 975/95 zo dňa 14. 11. 1995.

Predávajúcej aj sťažovatelia zaplatili dohodnutú kúpnu cenu...

Sťažovatelia podali voči rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie

prvostupňového súdu tak, že vyhovel žalobe M. B., dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej

republiky sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu a dovolanie sťažovateľov zamietol

svojim rozsudkom sp. zn. . V odôvodnení okrem iného NS SR uviedol, že

kúpna zmluva v časti týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti je neplatná, že predávajúca P. B.

nenadobudla k spornej nehnuteľnosti vlastnícke právo titulom vydržania. A absolútne

neplatný právny úkon nespôsobí právne následky. Že vstup do držby zo strany sťažovateľov

bol preto nedobromyseľný...

Sťažovatelia poukazujú, že tak Krajský súd ako aj Najvyšší súd SR nebral do úvahy

vyššie spomínanú judikatúru, t. j. právne vety, že aj keby zmluva ktorou sťažovatelia

nadobudli nehnuteľnosť bola neplatná, tak neplatnosť právneho úkonu o prevode

vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním.

Nedobromyseľnosť sťažovateľov nebola nijakým dôkazom preukázaná. Krajský súd a

Najvyšší súd teda nemohli ustáliť svoj právny názor na základe vykonaných dôkazov, keďže

žiadny dôkaz nepreukázal nedobromyseľnosť sťažovateľov. Závery Krajského ako aj

Najvyššieho súdu sú zjavne neodôvodnené.

Sťažovatelia majú za to, že ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného

konania pred uvedenými všeobecnými súdmi, keďže právne závery, na ktorých sú

rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými

zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení“.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „Takýmito rozhodnutiami všeobecných súdov

sťažovatelia prišli o svoje riadne, dobromyseľne nadobudnuté vlastníctvo. Rozhodnutiami

Krajského a Najvyššieho súdu v danej právnej veci bol narušený ústavný princíp právnej

istoty a ochrana nadobudnutých práv. Vlastníctvo nadobudnuté v dobrej viere požíva

ochranu v súlade s čl. 11 Listiny... a ústavný princíp právnej istoty a ochrany

nadobudnutých práv vyplývajúce z demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods.1

. Rozhodnutiami uvedených súdov došlo k takej interpretácii zákona a jeho výkladu,

ktorý je v rozpore s konštantnou judikatúrou.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia v závere žiadajú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľov podľa ... a právo podľa

ods. 1 Dohovoru..., základné právo vlastniť majetok podľa ...,

Rozsudkom KS v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 28. 4. 2010 a Rozsudkom

NS SR sp. zn. zo dňa 27. 6. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje Rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 28. 4. 2010

a Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27. 6. 2012 a vec vracia Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na

účet právnej zástupkyne sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v . Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o určenie

vlastníctva k nehnuteľnosti (odporcami) v konaní vedenom na Okresnom súde Brezno

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd posledným rozsudkom z 10. novembra 2009 žalobu navrhovateľky

zamietol, ale jeho rozsudok bol zmenený rozsudkom krajského súdu z 28. apríla 2010

sp. zn. tak, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom území obce D.

Sťažovatelia podali dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. tak, že dovolanie sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných a iných práv

v nesprávnych záveroch rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu v tom,

že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili (pri skúmaní právnych otázok spojených

s držbou nehnuteľnosti a splnením podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva na základe

vydržania) a tiež tým, že ako vlastníkom nehnuteľnosti riadne zapísanej do katastra

nehnuteľností bol narušený ich princíp právnej istoty. Sťažovatelia sú toho názoru,

že ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred uvedenými

všeobecnými súdmi, keďže ich právne závery výrazne nekorešpondujú so skutkovými

zisteniami, a tiež preto, že závery krajského súdu a najvyššieho súdu sú podľa nich zjavne

neodôvodnené a tiež arbitrárne.

1. K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2010

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného

súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia mali vo vzťahu k rozhodnutiu krajského

súdu k dispozícii opravný prostriedok, ktorý aj využili, keď podali proti zmeňujúcemu

rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Po preskúmaní

rozhodnutia krajského súdu v merite veci rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 27. júna 2012 tak, že ho zamietol. Z tohto dôvodu preto ústavný

súd podľa sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu základných práv a iných práv sťažovateľov

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2012

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy tiež vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa

zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle

všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe

(obdobne napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zaručené základné právo

na súdnu ochranu vyplývajúce z neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len

víťazstvo v takomto spore (, ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv zhrnul obsah odôvodnenia

dovolaním sťažovateľov napadnutého rozsudku krajského súdu, ich dôvody uvedené

v dovolaní, ktoré smerovali k tomu, že krajský súd vec neprávne právne posúdil, a potom

v relevantnej časti svojho rozsudku na strane 7 až strane 13 podrobne opísal, z akého

skutkového stavu vychádzal a na základe akých úvah a právnych skutočností vo veci samej

rozhodol.

Ústavný súd z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júna 2012 (bez toho, aby podrobne citoval z jeho rozhodnutia, ktoré je sťažovateľom

dobre známe) sa súčasne presvedčil, že naopak nejde o svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie,

ako to tvrdia sťažovatelia, a krajským súdom aplikované právne a skutkové závery, s

ktorými sa najvyšší súd stotožnil, nie sú v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré

by mohli prípadne zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku

najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2012 je

preto ústavne akceptovateľné a medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom

základného práva sťažovateľov podľa neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala, že by mohlo dôjsť prípadne k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

3. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia poukazujú na porušenie základného práva

podľa listiny a porušenie princípu právnej istoty podľa , ústavný súd

považuje iba za súčasť argumentácie, pretože tieto námietky sťažovatelia nepremietli

do petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný ( ).

Ústavný súd časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa , pretože sťažnosť vo

vzťahu k označeným právam, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, nie je vôbec vecne

odôvodnená.

Sťažovatelia v tejto súvislosti iba tvrdia, že všeobecné súdy v ich právnej veci

nedostatočne zistili skutkový stav a nevykonali v potrebnom rozsahu dokazovanie potrebné

na rozhodnutie.

Petit požadovaný sťažovateľmi teda nie je zhodný s tým, čo uvádzajú v úvode

a odôvodnení sťažnosti, a sťažovatelia argumentujú iba skutkovými okolnosťami, ktoré

nemá ústavný súd právomoc prehodnocovať, pretože nie je súdom skutkovým a pri

posudzovaní sťažností podľa nevykonáva žiadne dokazovanie, ako to

tvrdia sťažovatelia.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy,

ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené (obdobne napr.

, ), ako to bolo zistené v tomto prípade.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

opätovne uvádza, že sťažovatelia sú zastúpení advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát(ka)

je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto

chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby

ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby

také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí

pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným

súdom (obdobne ).

Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľov v tejto časti aj so zreteľom na ich kvalifikované právne zastúpenie pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

(obdobne napr. , , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012