Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 465/2012
PDF · 190.66 KB
No categories available
III. ÚS 465/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C. a E. C., obaja bytom D., zastúpených advokátkou
JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/336/2009 z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. C. a E. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012
doručená sťažnosť Ing. V. C. a E. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 14 Co/336/2009 z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012.
Sťažovatelia namietajú porušenie „čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy“ rozsudkami
krajského súdu a najvyššieho súdu v ich právnej veci (o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti,
kde vystupovali ako odporcovia) a v prvej časti svojej sťažnosti podrobne opisujú skutkový
stav pre vydaním rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými bolo rozhodnuté, že nie sú
vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, hoci „Vlastnícke právo nadobudli sťažovatelia
dobromyseľne, riadnou kúpnou zmluvou od vlastnícky vtedy vedenej v katastri
nehnuteľností na liste vlastníctva...
Žalobkyňa v súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Brezne č. k. 4 C 81/2007 a
to M. B., podala určovaciu žalobu dňa 10. 4. 2007, t. j. po 11-tich rokoch ako bol
sťažovateľom založený list vlastníctva na základe uvedenej perfektnej, platnej kúpnej
zmluvy, t. j. žalobkyňa podala žalobu zároveň po 12 tich rokoch od uzatvorenia platnej
kúpnej zmluvy V 975/96, ktorú uzatvorili sťažovatelia s predávajúcou P. B. dňa 14. 11.
1995...
Okresný súd Brezno žalobu M. B. zamietol. A to jednak rozsudkom č. k. 4 C 81/2007-
99 a po zrušovacom rozhodnutí odvolacieho súdu opätovne okresný súd žalobu zamietol
rozsudkom sp.zn.4 C 81/2007-184. Svoje rozhodnutia okresný súd oprel o judikáty R
44/1996, tiež NS SR sp. zn. 3 Cdo 117/94, t. j. o právne vety, že aj keby zmluva, ktorou
sťažovatelia nadobudli nehnuteľnosť bola neplatná, tak neplatnosť právneho úkonu o
prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním...“.
Podľa sťažovateľov „Krajský súd nesprávne ustálil, že vstup do držby sťažovateľov
bolo notárske osvedčenie o vydržaní. Že omyl sťažovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy
nebol ospravedlniteľný. Pritom vstupom do dobromyseľnej držby, titulom vstupu do držby,
bola na strane sťažovateľov platná kúpna zmluva V 975/95 zo dňa 14. 11. 1995.
Predávajúcej aj sťažovatelia zaplatili dohodnutú kúpnu cenu...
Sťažovatelia podali voči rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie
prvostupňového súdu tak, že vyhovel žalobe M. B., dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa stotožnil s právnym záverom krajského súdu a dovolanie sťažovateľov zamietol
svojim rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 159/2010. V odôvodnení okrem iného NS SR uviedol, že
kúpna zmluva v časti týkajúcej sa spornej nehnuteľnosti je neplatná, že predávajúca P. B.
nenadobudla k spornej nehnuteľnosti vlastnícke právo titulom vydržania. A absolútne
neplatný právny úkon nespôsobí právne následky. Že vstup do držby zo strany sťažovateľov
bol preto nedobromyseľný...
Sťažovatelia poukazujú, že tak Krajský súd ako aj Najvyšší súd SR nebral do úvahy
vyššie spomínanú judikatúru, t. j. právne vety, že aj keby zmluva ktorou sťažovatelia
nadobudli nehnuteľnosť bola neplatná, tak neplatnosť právneho úkonu o prevode
vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním.
Nedobromyseľnosť sťažovateľov nebola nijakým dôkazom preukázaná. Krajský súd a
Najvyšší súd teda nemohli ustáliť svoj právny názor na základe vykonaných dôkazov, keďže
žiadny dôkaz nepreukázal nedobromyseľnosť sťažovateľov. Závery Krajského ako aj
Najvyššieho súdu sú zjavne neodôvodnené.
Sťažovatelia majú za to, že ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného
konania pred uvedenými všeobecnými súdmi, keďže právne závery, na ktorých sú
rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými
zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení“.
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „Takýmito rozhodnutiami všeobecných súdov
sťažovatelia prišli o svoje riadne, dobromyseľne nadobudnuté vlastníctvo. Rozhodnutiami
Krajského a Najvyššieho súdu v danej právnej veci bol narušený ústavný princíp právnej
istoty a ochrana nadobudnutých práv. Vlastníctvo nadobudnuté v dobrej viere požíva
ochranu v súlade s čl. 11 Listiny... a ústavný princíp právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv vyplývajúce z demokratického právneho štátu v zmysle čl. 1 ods.1
Ústavy. Rozhodnutiami uvedených súdov došlo k takej interpretácii zákona a jeho výkladu,
ktorý je v rozpore s konštantnou judikatúrou.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia v závere žiadajú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že:
„1. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru..., základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...,
Rozsudkom KS v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/336/2009 zo dňa 28. 4. 2010 a Rozsudkom
NS SR sp. zn. 2 Cdo 159/2010 zo dňa 27. 6. 2012 porušené bolo.
2. Zrušuje Rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/336/2009 zo dňa 28. 4. 2010
a Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 159/2010 zo dňa 27. 6. 2012 a vec vracia Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na
účet právnej zástupkyne sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti (odporcami) v konaní vedenom na Okresnom súde Brezno
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 81/2007.
Okresný súd posledným rozsudkom z 10. novembra 2009 žalobu navrhovateľky
zamietol, ale jeho rozsudok bol zmenený rozsudkom krajského súdu z 28. apríla 2010
sp. zn. 14 Co/336/2009 tak, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území obce D.
Sťažovatelia podali dovolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 159/2010 tak, že dovolanie sťažovateľov zamietol.
Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných a iných práv
v nesprávnych záveroch rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu v tom,
že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili (pri skúmaní právnych otázok spojených
s držbou nehnuteľnosti a splnením podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva na základe
vydržania) a tiež tým, že ako vlastníkom nehnuteľnosti riadne zapísanej do katastra
nehnuteľností bol narušený ich princíp právnej istoty. Sťažovatelia sú toho názoru,
že ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred uvedenými
všeobecnými súdmi, keďže ich právne závery výrazne nekorešpondujú so skutkovými
zisteniami, a tiež preto, že závery krajského súdu a najvyššieho súdu sú podľa nich zjavne
neodôvodnené a tiež arbitrárne.
1. K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 14 Co/336/2009 z 28. apríla 2010
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného
súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia mali vo vzťahu k rozhodnutiu krajského
súdu k dispozícii opravný prostriedok, ktorý aj využili, keď podali proti zmeňujúcemu
rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Po preskúmaní
rozhodnutia krajského súdu v merite veci rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012 tak, že ho zamietol. Z tohto dôvodu preto ústavný
súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
2. K namietanému porušeniu základných práv a iných práv sťažovateľov
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy tiež vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa
zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle
všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe
(obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavou zaručené základné právo
na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len
víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv zhrnul obsah odôvodnenia
dovolaním sťažovateľov napadnutého rozsudku krajského súdu, ich dôvody uvedené
v dovolaní, ktoré smerovali k tomu, že krajský súd vec neprávne právne posúdil, a potom
v relevantnej časti svojho rozsudku na strane 7 až strane 13 podrobne opísal, z akého
skutkového stavu vychádzal a na základe akých úvah a právnych skutočností vo veci samej
rozhodol.
Ústavný súd z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 159/2010
z 27. júna 2012 (bez toho, aby podrobne citoval z jeho rozhodnutia, ktoré je sťažovateľom
dobre známe) sa súčasne presvedčil, že naopak nejde o svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie,
ako to tvrdia sťažovatelia, a krajským súdom aplikované právne a skutkové závery, s
ktorými sa najvyšší súd stotožnil, nie sú v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré
by mohli prípadne zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku
najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012 je
preto ústavne akceptovateľné a medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom
základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala, že by mohlo dôjsť prípadne k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia poukazujú na porušenie základného práva
podľa čl. 11 listiny a porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd
považuje iba za súčasť argumentácie, pretože tieto námietky sťažovatelia nepremietli
do petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd časť sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože sťažnosť vo
vzťahu k označeným právam, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, nie je vôbec vecne
odôvodnená.
Sťažovatelia v tejto súvislosti iba tvrdia, že všeobecné súdy v ich právnej veci
nedostatočne zistili skutkový stav a nevykonali v potrebnom rozsahu dokazovanie potrebné
na rozhodnutie.
Petit požadovaný sťažovateľmi teda nie je zhodný s tým, čo uvádzajú v úvode
a odôvodnení sťažnosti, a sťažovatelia argumentujú iba skutkovými okolnosťami, ktoré
nemá ústavný súd právomoc prehodnocovať, pretože nie je súdom skutkovým a pri
posudzovaní sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevykonáva žiadne dokazovanie, ako to
tvrdia sťažovatelia.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy,
ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené (obdobne napr.
III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09), ako to bolo zistené v tomto prípade.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
opätovne uvádza, že sťažovatelia sú zastúpení advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát(ka)
je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto
chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby
ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby
také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí
pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným
súdom (obdobne II. ÚS 117/05).
Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľov v tejto časti aj so zreteľom na ich kvalifikované právne zastúpenie pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne napr. III. ÚS 604/08, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 210/2010).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012