Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 142/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -71 z 27. apríla 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra

2011 faxom a 21. decembra 2011 poštou doručená sťažnosť T. B., K. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -71 z 27. apríla 2011 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6

z 24. augusta 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Správny orgán Obvodný úrad v P. konal v priestupkovej veci kde som bol obvinený

z priestupku. Správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom porušil moje právom

chránené záujmy ako aj mojich zákonných zástupcov (v čase konania som bol mladistvý).

Nebolo mi doručené Rozhodnutie správneho orgánu z mne neznámeho dôvodu ani mojim

zákonným zástupcom. Správny orgán uviedol adresáta Zákonný zástupca T. B., K. (v

prílohe). Správny orgán odmietol spísať návrhy a následne vykonať dôkazy pred

rozhodnutím vo veci.

Mal so za to, že konanie bude následne po ústnom pojednávaní ()

pokračovať, čo sa nestalo a správny orgán napriek tomu vo veci rozhodol. Rozhodnuté bolo

05/05/2009.

Nemal som právneho zástupcu (len zákonného) v správnom konaní, som toho názoru,

že správny orgán ma nepoučil o všetkých mojich právach a nebolo postupované v zmysle

§ 3 správneho poriadku.

Ústne pojednávanie vo veci bolo len za účasti mňa, otca a matky bez pracovníka

Úradu práce a sociálnych vecí v P. ako aj poškodeného a ďalších sedem svedkov, ktorým

som nemohol klásť otázky. Správny orgán nevykonal len procesné chyby ale aj nesprávne

vyhodnotil podklady pre rozhodnutie a nechcel spísať a následne vykonať mnou

požadované. Ja som skutok, z ktorého som bol neprávom obvinený nevykonal.

Bol som toho názoru, že nezákonnosť konania správneho orgánu sa odstráni

zrušením predmetného rozhodnutia prokuratúrou podaním protestu a v ďalšom konaní sa

odstráni nezákonný postup správneho orgánu vo veci.

Okresná prokuratúra v P. (ďalej OP) podala protest prokurátora proti rozhodnutiu

správneho orgánu, ktorému nebolo vyhovené prvostupňovým orgánom a vec bola postúpená

na Ministerstvo vnútra na rozhodnutie. MV taktiež nevyhovelo protestu prokurátora,

následne bol podaný rozklad a vo veci rozhodoval minister vnútra s rovnakým výsledkom.

OP využila zákonnú možnosť a podala žalobu na Krajský súd v Trenčíne. Súd začal

vo veci konať, vytýčil pojednávanie na 16/02/2011, no odročil pojednávanie na neurčito

z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky (5 dní na prípravu). Bez ďalšieho pojednávania

súd Uznesením z 27/04/2011 predmetnú vec zastavil s poučením o možnom odvolaní, čo

som využil ako aj žalovaný v III. rade a žalobca OP. Najvyšší súd 24/08/2011 Uznesenie

Krajského súdu potvrdil, ktoré sa stalo právoplatným 19/10/2011.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že jeho „právo na súdne konanie bolo

porušené“. Poukazuje pritom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011, na nález ústavného súdu sp. zn. , ako aj na stanovisko

správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 124/00; v tejto súvislosti poukazuje aj na

odôvodnenie označeného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom je uvedené:

„Aj keď v ustanovení nie je expressis verbis uvedené, že sa netýka

prokurátora (prokurátor nie je spomenutý ani v ), tento záver tiež

jednoznačne vyplýva z jeho systémového výkladu. V opačnom prípade, ak by sa prijal

výklad gramaticky a reštriktívny, by sa zmarila možnosť účinnej nápravy práve v tých

konaniach, v ktorých účastníci pôvodného správneho konania nevyužili možnosť podať

opravný prostriedok. Takýto postup by sa negatívne prejavil aj v materiálnom charaktere

právneho štátu, pretože by sa čiastočne odbúral funkčný mechanizmus nápravy pri tých

nezákonných rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré boli vydané v prospech účastníkov

konaní, resp. týmto vyhovujú.

Predpokladom podania protestu prokurátora (nevyhovenie ktorému je procesnou

podmienkou pre podanie žaloby prokurátora) je právoplatnosť rozhodnutia správneho

orgánu (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona o prokuratúre), pričom skutočnosť, či túto

právoplatnosť nadobudlo rozhodnutie na prvom alebo druhom stupni, nemôže mať

v prípade žaloby prokurátora právny význam. Je tomu tak aj preto, že v zmysle zhora

citovaného Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

Snj 124/00 predmetom konania v správnom súdnictve, ktoré bolo začaté na základe žaloby

prokurátora nie je rozhodnutie, ktorým správny orgán nevyhovel jeho protestu, ale

rozhodnutie, správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo,

menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. Ak by

správny súd na základe žaloby prokurátora preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu

o nevyhovení protestu prokurátora (ako je tomu v prípadoch žalôb účastníkov, keď protestu

prokurátora vyhovené bolo), problém vyplývajúci z ustanovenia by nebolo

potrebné riešiť.

Taktiež nemožno opomenúť, že častým príkladom nezákonnosti sú rozhodnutia, ktoré

vyhovujú všetkým účastníkom konania, takže zo strany účastníkov konania nemožno

podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ani očakávať.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje „zrušiť rozhodnutie Krajského súdu

v Trenčíne a zaviazať súd aby vec prejednal na nariadenom súdnom

pojednávaní“. Ďalej navrhuje odložiť aj vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia správneho orgánu Obvodného úradu v P. (ďalej len „obvodný úrad“) č. k.

-22 z 5. mája 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Napriek tomu, že sťažovateľ neoznačil v návrhu na rozhodnutie konkrétny článok

, z námietky, že jeho právo na súdne konanie bolo porušené, ústavný súd dospel

k záveru, že sťažovateľ de facto namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva označenými rozhodnutiami tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a aj najvyššieho

súdu z hľadiska, či ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa .

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného práva napadnutým

uznesením krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite

sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože

jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného práva napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu

sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov iba z hľadiska ich prípadnej svojvoľnosti, arbitrárnosti, resp.

nedostatočného odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

).

Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd) napadnutým

potvrdzujúcim uznesením porušiť jeho základné právo garantované v

tým, že sa „odmietol“ zaoberať žalobou Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná

prokuratúra“) v rámci správneho súdnictva v konaní podľa druhej hlavy piatej časti

(ďalej aj „OSP“) napriek tomu, že predpokladom postupu

podľa tejto hlavy je, aby išlo o rozhodovanie po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú. Ústavný súd pritom zistil, že v danom prípade

žalobou napadnuté rozhodnutie túto podmienku nespĺňalo, pretože sťažovateľ nevyužil

možnosť podať účinný opravný prostriedok, ktorý bol preň prípustný, a správne rozhodnutie

obvodného úradu č. k. -22 z 5. mája 2009 ako prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu sa stalo právoplatné.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu (vydaným

v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy ) je podľa

názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu.

Sťažovateľ s uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí; namieta, že

podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby

na takom rozhodnutí, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve

odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Krajský súd uznesením č. k. -71 z 27. apríla 2011 konanie o žalobe

okresnej prokuratúry zastavil z dôvodov, že neboli splnené podmienky konania. Svoje

rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa , prokurátor môže podať návrh na začatie konania,

ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa

nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa , pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom

konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po

vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť.

Podľa , prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti

uzneseniu je prípustné.

Pred začatím konania vo veci samej súd skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci (podmienky konania). V danom prípade žalobu podal prokurátor podľa

, v zmysle ktorého musia byť splnené zákonné podmienky, a to

prokurátor môže podať žalobu o preskúmame zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v prípade, ak sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v .

Splnená je podmienka nevyhovenia protestu prokurátora a súd skúmal splnenie podmienok

ustanovených podľa . V správnom súdnictve preskúmajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Žalobca

podal žalobu, o ktorej sa rozhoduje podľa druhej hlavy piatej časti . Predpokladom

postupu podľa tejto hlavy je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť ( ).

Z administratívnych spisov je preukázané, že žalobou je napadnuté prvostupňové

rozhodnutie, že žalovaní 2/ a 3/ nevyužili možnosť podať riadny opravný prostriedok, ktorý

bol preň prípustný a prvostupňové rozhodnutie zostalo právoplatné.

Krajský súd je toho názoru, že nejde o správne rozhodnutie, ktoré možno preskúmať

postupom podľa druhej hlavy, piatej časti . Žalobca podal žalobu o preskúmanie

zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, keď neboli využité riadne opravné prostriedky

a rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť až po ich využití. Táto zákonná podmienka

v zmysle ust. nebola splnená, napadnuté rozhodnutie nemožno

preskúmavať v správnom súdnictve, a preto krajský súd konanie podľa § 250d ods. 3 O. s.

p. zastavil.»

Proti tomuto uzneseniu podala okresná prokuratúra, sťažovateľ a aj otec sťažovateľa

odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca žalobou,

osobne podanou 8. 12. 2010 na Krajskom súde v Trenčíne, sa domáhal podľa § 35 ods. 1

písm. b/ v spojení s zrušenia rozhodnutia žalovaného 1/

č. -22 z 5. mája 2009, ktorým bol žalovaný v 2/ rade uznaný vinným z priestupku

proti majetku podľa o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa dopustil tým,

že v presne nezistenom čase, v nočných hodinách zo dňa 23. 3. 2008 na deň 24. 3. 2008,

odcudzil na diskotéke v kultúrnom dome v obci K., Z. B. mobilný telefón zn. Nokia 6300,

ktorý patril jej otcovi M. B., čím mu spôsobil majetkovú škodu vo výške 165 €, teda

úmyselne spôsobil škodu na cudzom majetku krádežou veci z takého majetku a za spáchanie

priestupku mu podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a podľa § 50 ods. 2 zákona o priestupkoch s

prihliadnutím na § 19 ods. 3 zákona o priestupkoch bola uložená pokuta vo výške 100 € s

povinnosťou zaplatiť túto, ako aj trovy konania v sume 16 € na účet žalovaného v 1/ rade do

15 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň mu bola uložená

povinnosť uhradiť poškodenému M. B., t. j. žalovanému v 4/ rade, majetkovú škodu vo výške

165 € v lehote do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu správneho orgánu je

zrejmé, že preskúmavané prvostupňové rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

nadobudlo právoplatnosť dňom 29. 5. 2009.

Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu žalobcu, ako aj z obsahu jeho odvolania,

úlohou krajského súdu v posudzovanej veci bolo vyriešenie právnej otázky týkajúcej sa

rozsahu oprávnenia prokurátora v konaní o jeho návrhu na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí správnych orgánov v zmysle ustanovenia , resp. či

prokurátor môže podať návrh na začatie konania aj v prípade, keď ide o prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu.

Podľa ustanovenia prokurátor môže podať návrh na

začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov

v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených

v tomto zákone.

Podľa ustanovenia § 250b ods. 5 prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že návrhové oprávnenie prokurátora

týkajúce sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, je limitované

nasledovnými zákonnými podmienkami:

1/ protestu prokurátora nebolo vyhovené,

2/ sú splnené podmienky stanovené ( a nasl.),

3/ návrh je podaný v lehote stanovenej v ustanovení .

Je nespornou skutočnosťou, že v posudzovanej veci žalobca podal návrh na začatie

konania vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, pričom svoje

návrhové oprávnenie realizoval v rámci dvojmesačnej zákonnej lehoty po tom, ako jeho

protestu nebolo vyhovené.

Odvolací súd ohľadne námietok žalobcu považuje za potrebné zdôrazniť, že pri

preskúmaní opodstatnenosti návrhu žalobcu bolo potrebné aplikovať ustanovenia piatej

časti ( a nasl.), upravujúce „Správne súdnictvo“.

Vzhľadom na obsah návrhu, keďže išlo o vec týkajúcu sa preskúmania zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu, súd prvého stupňa aj podľa názoru odvolacieho súdu

správne postupoval vo veci podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, keďže rozhodovanie o priestupkoch je dvojinštančné.

Podľa ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy

zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako

aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,

pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb

a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov je

upravené v druhej hlave piatej časti ( a nasl.).

Podľa ustanovenia pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného

v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,

ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť.

Podľa názoru odvolacieho súdu, nedáva ani

prokurátorovi možnosť domáhať sa hore uvedeným postupom preskúmania zákonnosti

právoplatného prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že Krajský súd v Trenčíne

postupoval skutkovo a právne správne, keď podľa ustanovenia

konanie zastavil, pretože návrh prokurátora smeroval proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom preskúmavania súdom.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

Krajského súdu v Trenčíne z 27. apríla 2011, č. k. -71, potvrdil podľa § 219

ods. 1, 2 v spojení s , veta prvá .

Z dôvodu, že v posudzovanej veci bolo konanie začaté na základe dispozičného

oprávnenia prokurátora, námietky žalovaných uvedené v rámci ich odvolaní, odvolací súd

považoval za právne irelevantné.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovení

a tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.»

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou

splnenia podmienok konania ako predpokladu konania podľa druhej hlavy piatej časti

. Aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, čo považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie a akými úvahami

sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v odôvodnení jeho uznesenia z 24. augusta 2011 v spojení s právnym názorom krajského

súdu v jeho uznesení z 27. apríla 2011 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený; zodpovedá pravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný

a zodpovedá zneniu a účelu príslušných ustanovení

a nepopiera ani základné pravidlá logiky. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 aj tým, že najvyšší súd v skutkovo podobných veciach v iných konaniach

rozhodol odlišne ako v jeho právnej veci.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje

práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. V danej veci však o takýto prípad

nešlo.

V tomto bode je však navyše potrebné upozorniť na to, že sťažnosťou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2011 je časovo skorším

uznesením ako sťažovateľom označený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2011. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn. nemohol

prihliadnuť na časovo neskorší rozsudok v konaní sp. zn. a nemohol sa podľa

názoru ústavného súdu ani argumentačne vysporiadať s prípadne v ňom uvedenými

odlišnými právnymi závermi.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa napriek uvedenému ústavný súd

poukazuje na to, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí

neoddeliteľne princíp právnej istoty [( ), napr. ], ktorého

neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného

princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. ,

a ), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej

stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Aj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus

zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne

využíva.

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky

a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od

konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich

skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie

mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, teda v zásade nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus

zabezpečujúci koherentnosť judikatúry, z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt

sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu s časovo neskorším rozsudkom

najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

uvedeným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným porušením základného

práva podľa , a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Odmietnutie sťažnosti ako celku malo za následok, že ústavný súd sa už ďalšími

požiadavkami na rozhodnutie (zrušenie napadnutých rozhodnutí, odloženie vykonateľnosti

rozhodnutie obvodného úradu) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012