Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)IV. ÚS 142/2012
PDF · 250.54 KB
No categories available
IV. ÚS 142/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť T. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S/107/2010-71 z 27. apríla 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/34/2011 z 24. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2011 faxom a 21. decembra 2011 poštou doručená sťažnosť T. B., K. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S/107/2010-71 z 27. apríla 2011 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6
Sžo/34/2011 z 24. augusta 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Správny orgán Obvodný úrad v P. konal v priestupkovej veci kde som bol obvinený
z priestupku. Správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom porušil moje právom
chránené záujmy ako aj mojich zákonných zástupcov (v čase konania som bol mladistvý).
Nebolo mi doručené Rozhodnutie správneho orgánu z mne neznámeho dôvodu ani mojim
zákonným zástupcom. Správny orgán uviedol adresáta Zákonný zástupca T. B., K. (v
prílohe). Správny orgán odmietol spísať návrhy a následne vykonať dôkazy pred
rozhodnutím vo veci.
Mal so za to, že konanie bude následne po ústnom pojednávaní (21/04/2009)
pokračovať, čo sa nestalo a správny orgán napriek tomu vo veci rozhodol. Rozhodnuté bolo
05/05/2009.
Nemal som právneho zástupcu (len zákonného) v správnom konaní, som toho názoru,
že správny orgán ma nepoučil o všetkých mojich právach a nebolo postupované v zmysle
§ 3 správneho poriadku.
Ústne pojednávanie vo veci bolo len za účasti mňa, otca a matky bez pracovníka
Úradu práce a sociálnych vecí v P. ako aj poškodeného a ďalších sedem svedkov, ktorým
som nemohol klásť otázky. Správny orgán nevykonal len procesné chyby ale aj nesprávne
vyhodnotil podklady pre rozhodnutie a nechcel spísať a následne vykonať mnou
požadované. Ja som skutok, z ktorého som bol neprávom obvinený nevykonal.
Bol som toho názoru, že nezákonnosť konania správneho orgánu sa odstráni
zrušením predmetného rozhodnutia prokuratúrou podaním protestu a v ďalšom konaní sa
odstráni nezákonný postup správneho orgánu vo veci.
Okresná prokuratúra v P. (ďalej OP) podala protest prokurátora proti rozhodnutiu
správneho orgánu, ktorému nebolo vyhovené prvostupňovým orgánom a vec bola postúpená
na Ministerstvo vnútra na rozhodnutie. MV taktiež nevyhovelo protestu prokurátora,
následne bol podaný rozklad a vo veci rozhodoval minister vnútra s rovnakým výsledkom.
OP využila zákonnú možnosť a podala žalobu na Krajský súd v Trenčíne. Súd začal
vo veci konať, vytýčil pojednávanie na 16/02/2011, no odročil pojednávanie na neurčito
z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky (5 dní na prípravu). Bez ďalšieho pojednávania
súd Uznesením z 27/04/2011 predmetnú vec zastavil s poučením o možnom odvolaní, čo
som využil ako aj žalovaný v III. rade a žalobca OP. Najvyšší súd 24/08/2011 Uznesenie
Krajského súdu potvrdil, ktoré sa stalo právoplatným 19/10/2011.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že jeho „právo na súdne konanie bolo
porušené“. Poukazuje pritom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo/15/2011
z 29. septembra 2011, na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 70/2010, ako aj na stanovisko
správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 124/00; v tejto súvislosti poukazuje aj na
odôvodnenie označeného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom je uvedené:
„Aj keď v ustanovení § 247 ods. 2 OSP nie je expressis verbis uvedené, že sa netýka
prokurátora (prokurátor nie je spomenutý ani v § 247 ods. 1 OSP), tento záver tiež
jednoznačne vyplýva z jeho systémového výkladu. V opačnom prípade, ak by sa prijal
výklad gramaticky a reštriktívny, by sa zmarila možnosť účinnej nápravy práve v tých
konaniach, v ktorých účastníci pôvodného správneho konania nevyužili možnosť podať
opravný prostriedok. Takýto postup by sa negatívne prejavil aj v materiálnom charaktere
právneho štátu, pretože by sa čiastočne odbúral funkčný mechanizmus nápravy pri tých
nezákonných rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré boli vydané v prospech účastníkov
konaní, resp. týmto vyhovujú.
Predpokladom podania protestu prokurátora (nevyhovenie ktorému je procesnou
podmienkou pre podanie žaloby prokurátora) je právoplatnosť rozhodnutia správneho
orgánu (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona o prokuratúre), pričom skutočnosť, či túto
právoplatnosť nadobudlo rozhodnutie na prvom alebo druhom stupni, nemôže mať
v prípade žaloby prokurátora právny význam. Je tomu tak aj preto, že v zmysle zhora
citovaného Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
Snj 124/00 predmetom konania v správnom súdnictve, ktoré bolo začaté na základe žaloby
prokurátora nie je rozhodnutie, ktorým správny orgán nevyhovel jeho protestu, ale
rozhodnutie, správneho orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo,
menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. Ak by
správny súd na základe žaloby prokurátora preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu
o nevyhovení protestu prokurátora (ako je tomu v prípadoch žalôb účastníkov, keď protestu
prokurátora vyhovené bolo), problém vyplývajúci z ustanovenia § 247 ods. 2 OSP by nebolo
potrebné riešiť.
Taktiež nemožno opomenúť, že častým príkladom nezákonnosti sú rozhodnutia, ktoré
vyhovujú všetkým účastníkom konania, takže zo strany účastníkov konania nemožno
podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ani očakávať.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje „zrušiť rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne 11S/107/2010 a zaviazať súd aby vec prejednal na nariadenom súdnom
pojednávaní“. Ďalej navrhuje odložiť aj vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu Obvodného úradu v P. (ďalej len „obvodný úrad“) č. k.
2009/00688-22 z 5. mája 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Napriek tomu, že sťažovateľ neoznačil v návrhu na rozhodnutie konkrétny článok
ústavy, z námietky, že jeho právo na súdne konanie bolo porušené, ústavný súd dospel
k záveru, že sťažovateľ de facto namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva označenými rozhodnutiami tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a aj najvyššieho
súdu z hľadiska, či ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného práva napadnutým
uznesením krajského súdu
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite
sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože
jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného práva napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu
sťažnosti na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov iba z hľadiska ich prípadnej svojvoľnosti, arbitrárnosti, resp.
nedostatočného odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 382/06,
Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd) napadnutým
potvrdzujúcim uznesením porušiť jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
tým, že sa „odmietol“ zaoberať žalobou Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná
prokuratúra“) v rámci správneho súdnictva v konaní podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) napriek tomu, že predpokladom postupu
podľa tejto hlavy je, aby išlo o rozhodovanie po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú. Ústavný súd pritom zistil, že v danom prípade
žalobou napadnuté rozhodnutie túto podmienku nespĺňalo, pretože sťažovateľ nevyužil
možnosť podať účinný opravný prostriedok, ktorý bol preň prípustný, a správne rozhodnutie
obvodného úradu č. k. 2009/00688-22 z 5. mája 2009 ako prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu sa stalo právoplatné.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu (vydaným
v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) je podľa
názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu.
Sťažovateľ s uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu nesúhlasí; namieta, že
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby
na takom rozhodnutí, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve
odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.
Krajský súd uznesením č. k. 11 S/107/2010-71 z 27. apríla 2011 konanie o žalobe
okresnej prokuratúry zastavil z dôvodov, že neboli splnené podmienky konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil takto:
«Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 35 ods. 1 písm. b) O. s. p., prokurátor môže podať návrh na začatie konania,
ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa
nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone.
Podľa § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ
im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).
Podľa § 247 ods. 2 O. s. p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po
vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť.
Podľa § 250b ods. 5 O. s. p., prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.
Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti
uzneseniu je prípustné.
Pred začatím konania vo veci samej súd skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania). V danom prípade žalobu podal prokurátor podľa
§ 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p., v zmysle ktorého musia byť splnené zákonné podmienky, a to
prokurátor môže podať žalobu o preskúmame zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
v prípade, ak sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v O. s. p..
Splnená je podmienka nevyhovenia protestu prokurátora a súd skúmal splnenie podmienok
ustanovených podľa O. s. p.. V správnom súdnictve preskúmajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Žalobca
podal žalobu, o ktorej sa rozhoduje podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p.. Predpokladom
postupu podľa tejto hlavy je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O. s. p.).
Z administratívnych spisov je preukázané, že žalobou je napadnuté prvostupňové
rozhodnutie, že žalovaní 2/ a 3/ nevyužili možnosť podať riadny opravný prostriedok, ktorý
bol preň prípustný a prvostupňové rozhodnutie zostalo právoplatné.
Krajský súd je toho názoru, že nejde o správne rozhodnutie, ktoré možno preskúmať
postupom podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p.. Žalobca podal žalobu o preskúmanie
zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, keď neboli využité riadne opravné prostriedky
a rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť až po ich využití. Táto zákonná podmienka
v zmysle ust. § 247 ods. 2 O. s. p. nebola splnená, napadnuté rozhodnutie nemožno
preskúmavať v správnom súdnictve, a preto krajský súd konanie podľa § 250d ods. 3 O. s.
p. zastavil.»
Proti tomuto uzneseniu podala okresná prokuratúra, sťažovateľ a aj otec sťažovateľa
odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca žalobou,
osobne podanou 8. 12. 2010 na Krajskom súde v Trenčíne, sa domáhal podľa § 35 ods. 1
písm. b/ O. s. p. v spojení s § 250b ods. 5 O. s. p. zrušenia rozhodnutia žalovaného 1/
č. 2009/00688-22 z 5. mája 2009, ktorým bol žalovaný v 2/ rade uznaný vinným z priestupku
proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zákon o priestupkoch“), ktorého sa dopustil tým,
že v presne nezistenom čase, v nočných hodinách zo dňa 23. 3. 2008 na deň 24. 3. 2008,
odcudzil na diskotéke v kultúrnom dome v obci K., Z. B. mobilný telefón zn. Nokia 6300,
ktorý patril jej otcovi M. B., čím mu spôsobil majetkovú škodu vo výške 165 €, teda
úmyselne spôsobil škodu na cudzom majetku krádežou veci z takého majetku a za spáchanie
priestupku mu podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a podľa § 50 ods. 2 zákona o priestupkoch s
prihliadnutím na § 19 ods. 3 zákona o priestupkoch bola uložená pokuta vo výške 100 € s
povinnosťou zaplatiť túto, ako aj trovy konania v sume 16 € na účet žalovaného v 1/ rade do
15 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň mu bola uložená
povinnosť uhradiť poškodenému M. B., t. j. žalovanému v 4/ rade, majetkovú škodu vo výške
165 € v lehote do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu správneho orgánu je
zrejmé, že preskúmavané prvostupňové rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
nadobudlo právoplatnosť dňom 29. 5. 2009.
Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu žalobcu, ako aj z obsahu jeho odvolania,
úlohou krajského súdu v posudzovanej veci bolo vyriešenie právnej otázky týkajúcej sa
rozsahu oprávnenia prokurátora v konaní o jeho návrhu na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí správnych orgánov v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p., resp. či
prokurátor môže podať návrh na začatie konania aj v prípade, keď ide o prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu.
Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prokurátor môže podať návrh na
začatie konania, ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov
v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených
v tomto zákone.
Podľa ustanovenia § 250b ods. 5 prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že návrhové oprávnenie prokurátora
týkajúce sa preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, je limitované
nasledovnými zákonnými podmienkami:
1/ protestu prokurátora nebolo vyhovené,
2/ sú splnené podmienky stanovené O. s. p. (§ 244 a nasl.),
3/ návrh je podaný v lehote stanovenej v ustanovení § 250b ods. 5 O. s. p..
Je nespornou skutočnosťou, že v posudzovanej veci žalobca podal návrh na začatie
konania vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, pričom svoje
návrhové oprávnenie realizoval v rámci dvojmesačnej zákonnej lehoty po tom, ako jeho
protestu nebolo vyhovené.
Odvolací súd ohľadne námietok žalobcu považuje za potrebné zdôrazniť, že pri
preskúmaní opodstatnenosti návrhu žalobcu bolo potrebné aplikovať ustanovenia piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 244 a nasl.), upravujúce „Správne súdnictvo“.
Vzhľadom na obsah návrhu, keďže išlo o vec týkajúcu sa preskúmania zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu, súd prvého stupňa aj podľa názoru odvolacieho súdu
správne postupoval vo veci podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, keďže rozhodovanie o priestupkoch je dvojinštančné.
Podľa ustanovenia § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako
aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,
pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov je
upravené v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl.).
Podľa ustanovenia § 247 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného
v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť.
Podľa názoru odvolacieho súdu, Občiansky súdny poriadok nedáva ani
prokurátorovi možnosť domáhať sa hore uvedeným postupom preskúmania zákonnosti
právoplatného prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že Krajský súd v Trenčíne
postupoval skutkovo a právne správne, keď podľa ustanovenia § 250d ods. 3 O. s. p.
konanie zastavil, pretože návrh prokurátora smeroval proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetom preskúmavania súdom.
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne z 27. apríla 2011, č. k. 11S/107/2010-71, potvrdil podľa § 219
ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p..
Z dôvodu, že v posudzovanej veci bolo konanie začaté na základe dispozičného
oprávnenia prokurátora, námietky žalovaných uvedené v rámci ich odvolaní, odvolací súd
považoval za právne irelevantné.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovení
§ 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.»
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou
splnenia podmienok konania ako predpokladu konania podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Aj z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, čo považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie a akými úvahami
sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vyjadrený
v odôvodnení jeho uznesenia z 24. augusta 2011 v spojení s právnym názorom krajského
súdu v jeho uznesení z 27. apríla 2011 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený; zodpovedá pravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný
a zodpovedá zneniu a účelu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a nepopiera ani základné pravidlá logiky. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
V súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy aj tým, že najvyšší súd v skutkovo podobných veciach v iných konaniach
rozhodol odlišne ako v jeho právnej veci.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje
práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. V danej veci však o takýto prípad
nešlo.
V tomto bode je však navyše potrebné upozorniť na to, že sťažnosťou napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/34/2011 z 24. augusta 2011 je časovo skorším
uznesením ako sťažovateľom označený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo/15/2011
z 29. septembra 2011. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn. 6 Sžo/34/2011 nemohol
prihliadnuť na časovo neskorší rozsudok v konaní sp. zn. 5 Sžo/15/2011 a nemohol sa podľa
názoru ústavného súdu ani argumentačne vysporiadať s prípadne v ňom uvedenými
odlišnými právnymi závermi.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa napriek uvedenému ústavný súd
poukazuje na to, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí
neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého
neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného
princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej
stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka korešponduje aj s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Aj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej
súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus
zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne
využíva.
Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky
a riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od
konkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich
skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie
mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.
V tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou
najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, teda v zásade nehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus
zabezpečujúci koherentnosť judikatúry, z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt
sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu s časovo neskorším rozsudkom
najvyššieho súdu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
uvedeným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Odmietnutie sťažnosti ako celku malo za následok, že ústavný súd sa už ďalšími
požiadavkami na rozhodnutie (zrušenie napadnutých rozhodnutí, odloženie vykonateľnosti
rozhodnutie obvodného úradu) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2012