Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť C., Írsko, podnikajúcej v Slovenskej republike pod názvom

C., B., zastúpenej S., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. P. V., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť C. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2009 doručená sťažnosť C. plc (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením

zo 14. júla 2009 sp. zn. zverejneným v Obchodnom vestníku, čiastka

, povolil reštrukturalizáciu dlžníka spoločnosti H., s. r. o., K. (ďalej len „dlžník“).

Sťažovateľ si ako „veriteľ dlžníka v zákonom stanovenej lehote riadne prihlásil svoje

pohľadávky evidované voči dlžníkovi do reštrukturalizácie“ v súlade s ustanovením § 120

a nasl. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“ alebo „zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 31. júla.2009 vo veci povolenej

reštrukturalizácie dlžníka „o návrhu žalobcu: JUDr. J. P., reštrukturalizačný správca

dlžníka, so sídlom kancelárie K.“ proti sťažovateľovi ako žalovanému nariadil predbežné

opatrenie, ktorým mu nariadil „zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k

výkonu akýchkoľvek zúčtovacích operácií bez predchádzajúceho písomného pokynu dlžníka,

a to na všetkých účtoch, ktoré sú žalovaným vedené v prospech dlžníka, znamenajúceho

jednostranné započítanie si akejkoľvek peňažnej pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi, a to

až do ukončenia reštrukturalizačného konania.

zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k výkonu záložného práva

vyplývajúceho mu z postavenia záložného veriteľa voči dlžníkovi a to až do ukončenia

reštrukturalizačného konania.

zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k výkonu záložného práva

vyplývajúceho mu z postavenia záložného veriteľa, voči dlžníkovi z titulu záložnej zmluvy

o zriadení záložného práva č. 210722/PAR21062007 zo dňa 21. 06. 2007, a to najmä zdržať

sa blokovania s nakladaním peňažných prostriedkov na účte dlžníka, o to aj spôsobom

ustanoveným v čl. 6.3. Zmluvy o zriadení záložného práva č. 210722/PAR21062007 zo dňa

21. 06. 2007, a to až do ukončenia reštrukturalizačného konania“.

Okrem toho okresný súd uložil sťažovateľovi „povinnosť vydať peňažné prostriedky

vo výške 210.695,48 eura k rukám správcu na účet dlžníka, a to ich bezhotovostným

prevodom v prospech účtu dlžníka... a umožniť dlžníkovi bez akýchkoľvek obmedzení

nakladať s týmito peňažnými prostriedkami“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podal

sťažovateľ 2. septembra 2009 odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. z

28. októbra 2009 zmenil uznesenie okresného súdu v časti, ktorým bola sťažovateľovi

uložená povinnosť vydať peňažné prostriedky tak, že návrh žalobcu zamietol a v ostatnej

časti potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu je nezákonné a týmto rozhodnutím mu

bol odňatý riadny prístup k súdu a boli porušené jeho označené práva podľa ,

dohovoru a dodatkového protokolu, ale i to, že žalobca nebol aktívne legitimovaný na

podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vydané predbežné opatrenie nemalo

zákonné náležitosti. Výrok uznesenia potvrdený v príslušnej časti odvolacím súdom je

neurčitý a okresný súd prvého stupňa rozhodnutím vydaným v predbežnom konaní zaviazal

sťažovateľa plniť povinnosti bez toho, „aby uložil žalobcovi iniciovať konanie vo veci

samej, čím sťažovateľovi odňal právo na spravodlivé súdne konanie“.

Krajský súd vo väčšej časti potvrdil výrok rozhodnutia okresného súdu a stotožnil sa

s jeho dôvodmi bez toho, aby sa akokoľvek vysporiadal so skutočnosťami namietanými

sťažovateľom v odvolaní. Ten sa tiež domnieva, že rozhodnutie krajského súdu je aj

arbitrárne.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «povinnosť uložená súdom prvého stupňa... je v rozpore so

zákonom, nakoľko bráni sťažovateľovi realizovať oprávnenia, ktoré sú inak zákonom

dovolené. V súlade s ustanovením § 120 ods. 2 ZoKR pohľadávky, ktoré vznikli voči

dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa

v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou, pričom ide prednostné pohľadávky, na ktoré

nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania. Prednostné pohľadávky možno

započítať. Výrok súdu prvého stupňa je obmedzujúci nad rámec zákonom stanoveného

rozsahu a to tak, že sťažovateľ nemôže realizovať ani zákonom aprobované jednostranné

započítanie akejkoľvek prednostnej pohľadávky, ktoré je umožnené každému veriteľovi v

súlade s ustanovením § 120 ZoKR.

Z rovnakého dôvodu postráda zákonný základ a opodstatnenie uznesenie v druhej

časti výroku...

Druhá a tretia časť výroku uznesenia navyše nemá oporu v zákone aj z dôvodu, že

ZoKR v ust. § 114 ods. 1 písm. c) nezakazuje veriteľovi vykonávať „akékoľvek konanie

smerujúce k výkonu záložného práva“ ale iba začať a pokračovať vo výkone

zabezpečovacieho práva a aj to nie globálne pre všetky pohľadávky ale len vo vzťahu k

zabezpečenej pohľadávke, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou.

Povinnosti uložené súdom prvého stupňa sťažovateľovi sú v rozpore s odôvodnením

súdu prvého stupňa, podľa ktorého uvedeným rozhodnutím súdu by sa malo zabezpečiť bez

vytvorenia nenávratného stavu, rovnaké postavenie všetkým veriteľom majúcim rovnaké

práva bez zvýhodnenia jedného veriteľa, v danom prípade žalovaného. (str. 8 uznesenia).

Uložením danej povinnosti súd prvého stupňa paradoxne naopak nastolil zjavne

nerovné postavenie medzi veriteľmi, keďže sťažovateľovi odňal možnosť vykonávať tie

práva, ktoré sú ostatným veriteľom zaručené podľa ustanovenia § 120 ZoKR».

Sťažovateľ je tiež toho názoru «že pri zachovaní práva na spravodlivý proces nie je

možné nastoliť stav, že súd v konaní, ktoré je svojou povahou predbežné, prijme výlučne

predbežné rozhodnutie bez toho, aby právne vynútiteľným spôsobom zabezpečil následné

konanie vo veci samej, v riadnom, právo nachádzajúcom konaní, v ktorom sa uplatňujú

všetky zásady civilného procesu. Predbežné opatrenie je tak neoddeliteľne späté s konaním

vo veci samej. Týmto dochádza k vyváženiu predbežnosti rozhodovania a rozhodnutia, v

ktorom sa nemôže uplatňovať celý rad účastníkom vo veci samej garantovaných procesných

práv.

Niet pochýb o tom, že predbežné opatrenie vydané podľa § 203 ZoKR je späté s

výlučne s reštrukturalizačným konaním a tento druh predbežného opatrenia nemôže byť

vydaný v spojitosti so žiadnym iným konaním vo veci samej.

Súd prvého stupňa prekvapujúco ustálil, že „žalobca sa v reštrukturalizačnom

konaní pri predbežnom opatrení nemusí zaoberať otázkou, čoho sa mieni domáhať návrhom

vo veci samej a jeho podanie mu súd ani nemusí uložiť“. Súd prvého stupňa teda vyslovil

názor, že nie je potrebné ani skúmať, ani ukladať povinnosť iniciovať konanie vo vecí, čo

fakticky znamená, že konanie vo veci samej ani neprebehne (nie je potrebné aby prebehlo).

Tento záver je prekvapujúci s ohľadom na dosiaľ publikované názory.

Považujeme potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, čo by bolo „vecou samou“,

alebo konaním vo veci samej, akú povahu by malo toto konanie a kto by bol aktívne

legitimovaný na uskutočnenie takéhoto podania. Súd prvého stupňa sa však týmito otázkami

nezaoberal, nakoľko konanie vo veci samej nepovažoval za dôležité. Práve tieto otázky- sú

však, podľa názoru sťažovateľa, podstatné pre posúdenie zákonnej možnosti vydania

predbežného opatrenia podľa ust. § 203 ZoKR»

Sťažovateľ v odvolaní namietal aj nedostatok „aktívnej vecnej legitimácie správcu

ako žalobcu... na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko sa ním

domáhal zabezpečenia majetku sťažovateľa, čo je v rozpore s jeho oprávneniami

priznanými na základe § 129 ods. 1 ZoKR, s jeho postavením, funkciou a účelom v

reštrukturalizačnom konaní.

Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 ZoKR, pri výkone dohľadu ZoKR správcovi

vyslovene a explicitne priznáva obdobné oprávnenia ako správcovi počas konkurzu v

rozsahu oprávnení podľa § 74 a 75 ZoKR, avšak výlučne iba pri zisťovaní (nie

zabezpečovaní) majetku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní. Žalobca sa napriek tomu

návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhal zabezpečenia (vydania) majetku,

hoci za dlžníka v tomto rozsahu nemôže nakladať s jeho majetkom. Žalobca nemôže ani

tvrdiť, že tak robil v rámci jeho oprávnení požadovať súčinnosť, nakoľko vydanie majetku

do dnešného dňa od žalovaného nežiadal, teda neuskutočnil voči žalovaného žiadnu

písomnú (ani ústnu) žiadosť na poskytnutie akejkoľvek súčinnosti, napriek tomu, že je to

hmotnoprávnou podmienkou vzniku súčinnostnej povinnosti sťažovateľa voči správcovi. Súd

prvého stupňa napriek tomu návrhu žalobcu vyhovel, čím v rozpore so zákonom priznal

žalobcovi oprávnenia nad rámec stanovený ZoKR...

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno mať za to, že súd prvého stupňa

vôbec neskúmal, či je daná aktívna legitimácia žalobcu. Danosť aktívnej vecnej legitimácie

správcu iba skonštatoval (str. 8 Uznesenia). Neskúmal preto ani, či môže v danom prípade

žalobca oprávnený podať návrh na zabezpečenie majetku, či majetok patrí, alebo nepatrí

dlžníkovi...

Súd prvého stupňa sa taktiež vôbec nezaoberal, či sa svojou povahou jedná o

reštrukturalizačné konanie, alebo o spor vyvolaný reštrukturalizáciou. Spor je konaním

vyvolaným, resp. súvisiacim s reštrukturalizáciou. Aktívne vecne legitimovaným preto

nemôže byť žalobca, ale dlžník, ktorý mal postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami

upravujúcimi inštitút predbežného opatrenia. Obdobný záver vyplýva z už

spomínaného uznesenia krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 09. 2008, spis. zn.

...

Súd prvého stupňa svojvoľne ustálil, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

nemusí obsahovať, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej, hoci sa

jedná o obligatórnu osobitnú náležitosť návrhu v súlade s ustanovením .

A to len preto, že predbežné opatrenie v zmysle § 203 ZoKR možno nariadiť aj bez návrhu.

Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu ústavného práva žalovaného na

spravodlivý proces...

Absenciou povinnosti podať návrh vo veci samej súd prvého stupňa založil

definitívnosť predbežného opatrenia, hoci sám uviedol, že predbežné opatrenie má dočasnú

povahu. Nariadením predbežného opatrenia tak suploval rozhodnutie vo veci samej, čoho

dôkazom je aj fakt, že ním uložil, okrem iného, aj povinnosť vydať peňažné prostriedky

dlžníkovi. Týmto súd prvého stupňa neprimerane zasiahol do majetkových práv sťažovateľ a

porušil tak aj jeho ústavné právo garantované v SR. Súd odoprel

sťažovateľovi konanie vo veci samej a teda právo riadne sa v ňom procesné brániť, čím si

prisvojil pôsobnosť riešiť konečné otázky na základe rozhodnutia predbežnej povahy...

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa sťažovateľovi odoprel konanie vo veci samej,

navodil namiesto dočasného nenávratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi

účastníkmi, čím konal v rozpore so zákonom“.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa s uvedenými „závažnými skutočnosťami

a odvolacími dôvodmi vôbec nevysporiadal“ a riadne ich neodôvodnil, a preto jeho

uznesenie považuje za nepreskúmateľné.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že krajský súd uznesením sp. zn. z 28. októbra 2009 porušil jeho základné

právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby zrušil uznesenie

krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Zároveň sa domáha

náhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. októbra 2009, ktorým bolo v časti potvrdené a v časti zmenené

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 31. júla.2009, pričom sťažovateľ tvrdí, že

i keď nepochybne mohli všeobecné súdy rozhodnúť o vydaní predbežného opatrenia podľa

§ 203 ZoKR, neskúmali dostatočne aktívnu legitimáciu žalobcu (reštrukturalizačný správca

dlžníka) na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pretože sa ním domáhal

zabezpečenia majetku sťažovateľa (ako veriteľa dlžníka), „čo je v rozpore s jeho

oprávneniami priznanými na základe § 129 ods. 1 ZoKR, s jeho postavením, funkciou a

účelom v reštrukturalizačnom konaní“.

Týmito rozhodnutiami (vydané predbežné opatrenie podľa neho nemalo zákonné

náležitosti) bol sťažovateľovi odňatý riadny prístup k súdu a boli porušené jeho označené

práva podľa , dohovoru a dodatkového protokolu a podľa neho všeobecné súdy

pochybili aj v tom, že mu uložili ako veriteľovi dlžníka plniť povinnosti bez toho, „aby

uložil žalobcovi iniciovať konanie vo veci samej“. Ich výroky obmedzujú sťažovateľa ako

veriteľa dlžníka tak, že „nemôže realizovať ani zákonom aprobované jednostranné

započítanie akejkoľvek prednostnej pohľadávky, ktoré je umožnené každému veriteľovi v

súlade s ustanovením § 120 ZoKR“.

Sťažovateľ vyslovuje tiež právny názor, že na podanie takejto žaloby nebol aktívne

legitimovaný žalobca, ale ním mal byť dlžník, „ktorý mal postupovať v súlade s príslušnými

ustanoveniami upravujúcimi inštitút predbežného opatrenia“.

Krajský súd (aj okresný súd) rozhodli zjavne neodôvodnene a arbitrárne, čím porušili

jeho základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

). Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosti, v ktorých sa namieta

porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane

ich rozhodnutí o predbežných opatreniach (napr. ).

Hoci rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom

konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto

porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa len vtedy, ak by

mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku

nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým

právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych

prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje,

domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu

na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru (m. m.

, , ).

Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ),

resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom

súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľ

(podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania, ale aj iného konania,

ktoré bolo uskutočnené podľa § 203 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) musí byť

pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným

opatrením.

Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu ani v danom prípade

nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta. Sťažovateľ bez toho, aby všeobecný súd uložil žalobcovi

iniciovať konanie vo veci samej, je ďalej oprávnený navrhnúť predovšetkým zrušenie

predbežného opatrenia, ak sa podľa neho pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho

nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [ (, I. ÚS

102/05)].

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal a ani netvrdil, že nemal možnosť

požadovať zrušenie predbežného opatrenia postupom podľa .

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy

práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným právnym

prostriedkom bol v danom prípade návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorý

sťažovateľ nevyužil (obdobne ).

Pretože podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa

možno považovať za právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva

na spravodlivé súdne konanie, sťažovateľ ho mal využiť, aj keď všeobecné súdy

rozhodovali o predbežnom opatrení v zmysle § 203 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Sám sťažovateľ totiž v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd mal na jeho prípad

primerane aplikovať aj ustanovenia o predbežných

opatreniach, čo je predpokladom na spomínaný iný postup v jeho veci pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu.

Nad rámec ústavný súd k tomu uvádza, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho

ohrozením alebo porušením poskytujú zásadne všeobecné súdy (napr. ), a keď

sa sťažovateľ domnieva, že rozhodnutím o predbežnom opatrení bolo porušené aj jeho

základné právo podľa a právo podľa dodatkového protokolu,

mohol podať tiež žalobu na príslušnom všeobecnom súde, a nie domáhať sa ochrany

vlastníckeho práva v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci upravenej v čl. 127 ods. 1

preto sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa zákona

o ústavnom súde (obdobne napr. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010