Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 70/2010
PDF · 197.82 KB
No categories available
III. ÚS 70/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť C., Írsko, podnikajúcej v Slovenskej republike pod názvom
C., B., zastúpenej S., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. P. V., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť C. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra
2009 doručená sťažnosť C. plc (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením
zo 14. júla 2009 sp. zn. 9 R/1/2009 zverejneným v Obchodnom vestníku, čiastka
137B/2009, povolil reštrukturalizáciu dlžníka spoločnosti H., s. r. o., K. (ďalej len „dlžník“).
Sťažovateľ si ako „veriteľ dlžníka v zákonom stanovenej lehote riadne prihlásil svoje
pohľadávky evidované voči dlžníkovi do reštrukturalizácie“ v súlade s ustanovením § 120
a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“ alebo „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 R/1/2009 z 31. júla.2009 vo veci povolenej
reštrukturalizácie dlžníka „o návrhu žalobcu: JUDr. J. P., reštrukturalizačný správca
dlžníka, so sídlom kancelárie K.“ proti sťažovateľovi ako žalovanému nariadil predbežné
opatrenie, ktorým mu nariadil „zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k
výkonu akýchkoľvek zúčtovacích operácií bez predchádzajúceho písomného pokynu dlžníka,
a to na všetkých účtoch, ktoré sú žalovaným vedené v prospech dlžníka, znamenajúceho
jednostranné započítanie si akejkoľvek peňažnej pohľadávky žalovaného voči dlžníkovi, a to
až do ukončenia reštrukturalizačného konania.
zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k výkonu záložného práva
vyplývajúceho mu z postavenia záložného veriteľa voči dlžníkovi a to až do ukončenia
reštrukturalizačného konania.
zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k výkonu záložného práva
vyplývajúceho mu z postavenia záložného veriteľa, voči dlžníkovi z titulu záložnej zmluvy
o zriadení záložného práva č. 210722/PAR21062007 zo dňa 21. 06. 2007, a to najmä zdržať
sa blokovania s nakladaním peňažných prostriedkov na účte dlžníka, o to aj spôsobom
ustanoveným v čl. 6.3. Zmluvy o zriadení záložného práva č. 210722/PAR21062007 zo dňa
21. 06. 2007, a to až do ukončenia reštrukturalizačného konania“.
Okrem toho okresný súd uložil sťažovateľovi „povinnosť vydať peňažné prostriedky
vo výške 210.695,48 eura k rukám správcu na účet dlžníka, a to ich bezhotovostným
prevodom v prospech účtu dlžníka... a umožniť dlžníkovi bez akýchkoľvek obmedzení
nakladať s týmito peňažnými prostriedkami“.
Proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podal
sťažovateľ 2. septembra 2009 odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z
28. októbra 2009 zmenil uznesenie okresného súdu v časti, ktorým bola sťažovateľovi
uložená povinnosť vydať peňažné prostriedky tak, že návrh žalobcu zamietol a v ostatnej
časti potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 R/1/2009 z 31. júla 2009.
Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu je nezákonné a týmto rozhodnutím mu
bol odňatý riadny prístup k súdu a boli porušené jeho označené práva podľa ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu, ale i to, že žalobca nebol aktívne legitimovaný na
podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vydané predbežné opatrenie nemalo
zákonné náležitosti. Výrok uznesenia potvrdený v príslušnej časti odvolacím súdom je
neurčitý a okresný súd prvého stupňa rozhodnutím vydaným v predbežnom konaní zaviazal
sťažovateľa plniť povinnosti bez toho, „aby uložil žalobcovi iniciovať konanie vo veci
samej, čím sťažovateľovi odňal právo na spravodlivé súdne konanie“.
Krajský súd vo väčšej časti potvrdil výrok rozhodnutia okresného súdu a stotožnil sa
s jeho dôvodmi bez toho, aby sa akokoľvek vysporiadal so skutočnosťami namietanými
sťažovateľom v odvolaní. Ten sa tiež domnieva, že rozhodnutie krajského súdu je aj
arbitrárne.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «povinnosť uložená súdom prvého stupňa... je v rozpore so
zákonom, nakoľko bráni sťažovateľovi realizovať oprávnenia, ktoré sú inak zákonom
dovolené. V súlade s ustanovením § 120 ods. 2 ZoKR pohľadávky, ktoré vznikli voči
dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa
v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou, pričom ide prednostné pohľadávky, na ktoré
nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania. Prednostné pohľadávky možno
započítať. Výrok súdu prvého stupňa je obmedzujúci nad rámec zákonom stanoveného
rozsahu a to tak, že sťažovateľ nemôže realizovať ani zákonom aprobované jednostranné
započítanie akejkoľvek prednostnej pohľadávky, ktoré je umožnené každému veriteľovi v
súlade s ustanovením § 120 ZoKR.
Z rovnakého dôvodu postráda zákonný základ a opodstatnenie uznesenie v druhej
časti výroku...
Druhá a tretia časť výroku uznesenia navyše nemá oporu v zákone aj z dôvodu, že
ZoKR v ust. § 114 ods. 1 písm. c) nezakazuje veriteľovi vykonávať „akékoľvek konanie
smerujúce k výkonu záložného práva“ ale iba začať a pokračovať vo výkone
zabezpečovacieho práva a aj to nie globálne pre všetky pohľadávky ale len vo vzťahu k
zabezpečenej pohľadávke, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou.
Povinnosti uložené súdom prvého stupňa sťažovateľovi sú v rozpore s odôvodnením
súdu prvého stupňa, podľa ktorého uvedeným rozhodnutím súdu by sa malo zabezpečiť bez
vytvorenia nenávratného stavu, rovnaké postavenie všetkým veriteľom majúcim rovnaké
práva bez zvýhodnenia jedného veriteľa, v danom prípade žalovaného. (str. 8 uznesenia).
Uložením danej povinnosti súd prvého stupňa paradoxne naopak nastolil zjavne
nerovné postavenie medzi veriteľmi, keďže sťažovateľovi odňal možnosť vykonávať tie
práva, ktoré sú ostatným veriteľom zaručené podľa ustanovenia § 120 ZoKR».
Sťažovateľ je tiež toho názoru «že pri zachovaní práva na spravodlivý proces nie je
možné nastoliť stav, že súd v konaní, ktoré je svojou povahou predbežné, prijme výlučne
predbežné rozhodnutie bez toho, aby právne vynútiteľným spôsobom zabezpečil následné
konanie vo veci samej, v riadnom, právo nachádzajúcom konaní, v ktorom sa uplatňujú
všetky zásady civilného procesu. Predbežné opatrenie je tak neoddeliteľne späté s konaním
vo veci samej. Týmto dochádza k vyváženiu predbežnosti rozhodovania a rozhodnutia, v
ktorom sa nemôže uplatňovať celý rad účastníkom vo veci samej garantovaných procesných
práv.
Niet pochýb o tom, že predbežné opatrenie vydané podľa § 203 ZoKR je späté s
výlučne s reštrukturalizačným konaním a tento druh predbežného opatrenia nemôže byť
vydaný v spojitosti so žiadnym iným konaním vo veci samej.
Súd prvého stupňa prekvapujúco ustálil, že „žalobca sa v reštrukturalizačnom
konaní pri predbežnom opatrení nemusí zaoberať otázkou, čoho sa mieni domáhať návrhom
vo veci samej a jeho podanie mu súd ani nemusí uložiť“. Súd prvého stupňa teda vyslovil
názor, že nie je potrebné ani skúmať, ani ukladať povinnosť iniciovať konanie vo vecí, čo
fakticky znamená, že konanie vo veci samej ani neprebehne (nie je potrebné aby prebehlo).
Tento záver je prekvapujúci s ohľadom na dosiaľ publikované názory.
Považujeme potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, čo by bolo „vecou samou“,
alebo konaním vo veci samej, akú povahu by malo toto konanie a kto by bol aktívne
legitimovaný na uskutočnenie takéhoto podania. Súd prvého stupňa sa však týmito otázkami
nezaoberal, nakoľko konanie vo veci samej nepovažoval za dôležité. Práve tieto otázky- sú
však, podľa názoru sťažovateľa, podstatné pre posúdenie zákonnej možnosti vydania
predbežného opatrenia podľa ust. § 203 ZoKR»
Sťažovateľ v odvolaní namietal aj nedostatok „aktívnej vecnej legitimácie správcu
ako žalobcu... na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko sa ním
domáhal zabezpečenia majetku sťažovateľa, čo je v rozpore s jeho oprávneniami
priznanými na základe § 129 ods. 1 ZoKR, s jeho postavením, funkciou a účelom v
reštrukturalizačnom konaní.
Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 ZoKR, pri výkone dohľadu ZoKR správcovi
vyslovene a explicitne priznáva obdobné oprávnenia ako správcovi počas konkurzu v
rozsahu oprávnení podľa § 74 a 75 ZoKR, avšak výlučne iba pri zisťovaní (nie
zabezpečovaní) majetku dlžníka v reštrukturalizačnom konaní. Žalobca sa napriek tomu
návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhal zabezpečenia (vydania) majetku,
hoci za dlžníka v tomto rozsahu nemôže nakladať s jeho majetkom. Žalobca nemôže ani
tvrdiť, že tak robil v rámci jeho oprávnení požadovať súčinnosť, nakoľko vydanie majetku
do dnešného dňa od žalovaného nežiadal, teda neuskutočnil voči žalovaného žiadnu
písomnú (ani ústnu) žiadosť na poskytnutie akejkoľvek súčinnosti, napriek tomu, že je to
hmotnoprávnou podmienkou vzniku súčinnostnej povinnosti sťažovateľa voči správcovi. Súd
prvého stupňa napriek tomu návrhu žalobcu vyhovel, čím v rozpore so zákonom priznal
žalobcovi oprávnenia nad rámec stanovený ZoKR...
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno mať za to, že súd prvého stupňa
vôbec neskúmal, či je daná aktívna legitimácia žalobcu. Danosť aktívnej vecnej legitimácie
správcu iba skonštatoval (str. 8 Uznesenia). Neskúmal preto ani, či môže v danom prípade
žalobca oprávnený podať návrh na zabezpečenie majetku, či majetok patrí, alebo nepatrí
dlžníkovi...
Súd prvého stupňa sa taktiež vôbec nezaoberal, či sa svojou povahou jedná o
reštrukturalizačné konanie, alebo o spor vyvolaný reštrukturalizáciou. Spor je konaním
vyvolaným, resp. súvisiacim s reštrukturalizáciou. Aktívne vecne legitimovaným preto
nemôže byť žalobca, ale dlžník, ktorý mal postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami
OSP upravujúcimi inštitút predbežného opatrenia. Obdobný záver vyplýva z už
spomínaného uznesenia krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 09. 2008, spis. zn.
Súd prvého stupňa svojvoľne ustálil, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia
nemusí obsahovať, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej, hoci sa
jedná o obligatórnu osobitnú náležitosť návrhu v súlade s ustanovením § 75 ods. 2 OSP.
A to len preto, že predbežné opatrenie v zmysle § 203 ZoKR možno nariadiť aj bez návrhu.
Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu ústavného práva žalovaného na
spravodlivý proces...
Absenciou povinnosti podať návrh vo veci samej súd prvého stupňa založil
definitívnosť predbežného opatrenia, hoci sám uviedol, že predbežné opatrenie má dočasnú
povahu. Nariadením predbežného opatrenia tak suploval rozhodnutie vo veci samej, čoho
dôkazom je aj fakt, že ním uložil, okrem iného, aj povinnosť vydať peňažné prostriedky
dlžníkovi. Týmto súd prvého stupňa neprimerane zasiahol do majetkových práv sťažovateľ a
porušil tak aj jeho ústavné právo garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Súd odoprel
sťažovateľovi konanie vo veci samej a teda právo riadne sa v ňom procesné brániť, čím si
prisvojil pôsobnosť riešiť konečné otázky na základe rozhodnutia predbežnej povahy...
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa sťažovateľovi odoprel konanie vo veci samej,
navodil namiesto dočasného nenávratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi
účastníkmi, čím konal v rozpore so zákonom“.
Podľa sťažovateľa krajský súd sa s uvedenými „závažnými skutočnosťami
a odvolacími dôvodmi vôbec nevysporiadal“ a riadne ich neodôvodnil, a preto jeho
uznesenie považuje za nepreskúmateľné.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009 porušil jeho základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby zrušil uznesenie
krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Zároveň sa domáha
náhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s uznesením krajského súdu sp. zn.
3 CoKR/6/2009 z 28. októbra 2009, ktorým bolo v časti potvrdené a v časti zmenené
uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 R/1/2009 z 31. júla.2009, pričom sťažovateľ tvrdí, že
i keď nepochybne mohli všeobecné súdy rozhodnúť o vydaní predbežného opatrenia podľa
§ 203 ZoKR, neskúmali dostatočne aktívnu legitimáciu žalobcu (reštrukturalizačný správca
dlžníka) na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pretože sa ním domáhal
zabezpečenia majetku sťažovateľa (ako veriteľa dlžníka), „čo je v rozpore s jeho
oprávneniami priznanými na základe § 129 ods. 1 ZoKR, s jeho postavením, funkciou a
účelom v reštrukturalizačnom konaní“.
Týmito rozhodnutiami (vydané predbežné opatrenie podľa neho nemalo zákonné
náležitosti) bol sťažovateľovi odňatý riadny prístup k súdu a boli porušené jeho označené
práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu a podľa neho všeobecné súdy
pochybili aj v tom, že mu uložili ako veriteľovi dlžníka plniť povinnosti bez toho, „aby
uložil žalobcovi iniciovať konanie vo veci samej“. Ich výroky obmedzujú sťažovateľa ako
veriteľa dlžníka tak, že „nemôže realizovať ani zákonom aprobované jednostranné
započítanie akejkoľvek prednostnej pohľadávky, ktoré je umožnené každému veriteľovi v
súlade s ustanovením § 120 ZoKR“.
Sťažovateľ vyslovuje tiež právny názor, že na podanie takejto žaloby nebol aktívne
legitimovaný žalobca, ale ním mal byť dlžník, „ktorý mal postupovať v súlade s príslušnými
ustanoveniami OSP upravujúcimi inštitút predbežného opatrenia“.
Krajský súd (aj okresný súd) rozhodli zjavne neodôvodnene a arbitrárne, čím porušili
jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
I. ÚS 103/02). Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosti, v ktorých sa namieta
porušenie základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane
ich rozhodnutí o predbežných opatreniach (napr. II. ÚS 159/09).
Hoci rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom
konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto
porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by
mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku
nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 102/05).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým
právnou povahou inštitútu predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, na koho sa takéto predbežné opatrenie vzťahuje,
domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu
na predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m.
II. ÚS 222/04, II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00).
Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku),
resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom
súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) v spojitosti s predbežnými opatreniami. Sťažovateľ
(podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania, ale aj iného konania,
ktoré bolo uskutočnené podľa § 203 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) musí byť
pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným
opatrením.
Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru ústavného súdu ani v danom prípade
nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, ktorých
porušenie sťažovateľ namieta. Sťažovateľ bez toho, aby všeobecný súd uložil žalobcovi
iniciovať konanie vo veci samej, je ďalej oprávnený navrhnúť predovšetkým zrušenie
predbežného opatrenia, ak sa podľa neho pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho
nariadenia. Táto možnosť vyplýva priamo zo zákona [§ 77 ods. 2 OSP (I. ÚS 148/03, I. ÚS
102/05)].
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal a ani netvrdil, že nemal možnosť
požadovať zrušenie predbežného opatrenia postupom podľa § 77 ods. 2 OSP.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme
všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na dosiahnutie nápravy
práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta. Týmto účinným právnym
prostriedkom bol v danom prípade návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorý
sťažovateľ nevyužil (obdobne II. ÚS 159/09).
Pretože podanie návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP
možno považovať za právny prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé súdne konanie, sťažovateľ ho mal využiť, aj keď všeobecné súdy
rozhodovali o predbežnom opatrení v zmysle § 203 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Sám sťažovateľ totiž v tejto súvislosti uvádza, že všeobecný súd mal na jeho prípad
primerane aplikovať aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o predbežných
opatreniach, čo je predpokladom na spomínaný iný postup v jeho veci pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu.
Nad rámec ústavný súd k tomu uvádza, že ochranu vlastníckemu právu pred jeho
ohrozením alebo porušením poskytujú zásadne všeobecné súdy (napr. II. ÚS 41/02), a keď
sa sťažovateľ domnieva, že rozhodnutím o predbežnom opatrení bolo porušené aj jeho
základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
mohol podať tiež žalobu na príslušnom všeobecnom súde, a nie domáhať sa ochrany
vlastníckeho práva v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci upravenej v čl. 127 ods. 1
ústavy preto sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (obdobne napr. II. ÚS 268/09).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2010