Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)911/375215.4d0067.pdf
PDF · 205.78 KB
No categories available
5Sžo/15/2011
Legal thesis Official
Najvyšší súd 5Sžo/15/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej, v právnej veci ţalobcu Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská
47, Bratislava, proti ţalovanému Slovenskému metrologickému inšpektorátu, so sídlom
Štefanovičova 3, Bratislava, za účasti Z. L., bytom M., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 20. januára 2011, č. k. 1S/199/2009-49, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 20. januára 2011, č. k. 1S/199/2009-49 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie
ţalovaného Slovenského metrologického inšpektorátu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Týmto rozhodnutím ţalovaný uloţil pokutu vo výške 25.000,- Sk (829,85 eura) podľa § 36
ods. 1 písm. c/ zákona č. 142/2000 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov kontrolovanej osobe Z. L., za porušenie ustanovenia §
19 ods. 1 a 2 písm. c/ citovaného zákona, na tom skutkovom základe, ţe dňa 16. januára 2007
kontrolovaná osoba pouţívala pri meraniach súvisiacich s platbami určené meradlo –
taxameter vozidla taxisluţby umiestnený vo vozidle taxisluţby továrenskej zn. M., striebornej
farby EČ: B. bez platného overenia. Kontrolovanej osobe bola uloţená povinnosť zaplatiť
pokutu do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutie spolu s úrokom z omeškania.
Krajský súd tak vyhovel ţalobe prokurátora podanej podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP,
keď rozhodnutím Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky
č. 209/300/006766/02435 zo dňa 02. októbra 2009 nebolo vyhovené protestu prokurátora,
ktorým rozhodnutie ţalovaného napadol.
Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 244 ods. 1 a 3 OSP,
§ 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 1 a § 36 ods. 1 písm. c/ zákona č. 142/2000 Z. z.
o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania
správneho rozhodnutia (ďalej len „zákon o metrológii“), majúc za preukázané, ţe ţalovaný
nezisťoval, kto je vlastníkom, či prevádzkovateľom vozidla a taktieţ nezistil v konaní
taxisluţbu, ktorej vozidlo patrí a rovnako sa nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky
uloţenej pokuty.
Podľa konštatovania krajského súdu ďalšie pochybenie správneho orgánu je moţné
vidieť v tom, ţe inšpektorát ako správny orgán uloţil predmetným rozhodnutím okrem pokuty
aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade, ţe pokuta nebude zaplatená do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Ide o nesprávne právne posúdenie veci, čo bolo jedným
z dôvodov, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil ţalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd poukázal na to, ţe v danom prípade medzi ţalovaným
a kontrolovanou osobou nešlo o občianskoprávny vzťah pre nesplnenie podmienok
vyţadovaných ustanovením § 1 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. v znení zmien a doplnkov. Tieţ
zo zákona o metrológii (v znení platnom v čase vydania rozhodnutia) nevyplýva oprávnenie
orgánu štátnej správy uloţiť kontrolovanej osobe povinnosť zaplatiť úroky z omeškania.
Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou ţalovaného, ţe ţalovaným v tomto prípade
by mal byť správny orgán rozhodujúci v druhom stupni, t. j. Úrad pre normalizáciu,
metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky a nie Slovenský metrologický inšpektorát,
ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. K tejto námietke krajský súd uviedol,
ţe nie je dôvodná, nakoľko z textu ustanovenia § 244 ods. 3 OSP vyplýva záver, ţe ţalobou
v správnom súdnictve moţno napadnúť len rozhodnutia správnych orgánov, ktoré zakladajú,
menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.
Takýmto rozhodnutím nie je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené protestu
prokurátora (druhostupňové rozhodnutie), lebo toto samo osebe nezakladá, nemení
ani nezrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Rozhodnutie
správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora, je rozhodnutím procesnej
povahy, a preto podľa § 248 ods. 2 písm. e/ OSP nepodlieha súdnemu preskúmavaniu.
Ak prokurátor podáva podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP návrh na začatie konania – návrh
na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v prípade, v ktorom sa nevyhovelo protestu
prokurátora, a ak to vyţaduje verejný záujem (verejný záujem sa vyžadoval len do 31.12.2001
– pozn. odvolacieho súdu), tento návrh je potrebné podať proti rozhodnutiu správneho orgánu
v poslednom stupni správneho konania, ktoré zaloţilo, menilo, alebo zrušovalo oprávnenia
a povinnosti fyzických a právnických osôb. V tomto prípade to je rozhodnutie Slovenského
metrologického inšpektorátu č. 1063/600/2007/R zo dňa 20. júla 2007. Podľa § 250 ods. 3
OSP prokurátor môţe podať ţalobu do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
nebolo vyhovené protestu prokurátora. Rozhodnutie o nevyhovení protestu prokurátora
nadobudlo právoplatnosť dňa 03. novembra 2009.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, keďţe trovy konania mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie,
nestotoţniac sa s jeho rozhodnutím. Namietal, ţe nie je pravdou, ţe nezisťoval všetky
skutočnosti, ktoré boli relevantné pre správne konanie. Poukazoval na skutočnosť,
ţe kontrolovaná osoba svojím konaním nielenţe dobrovoľne nevyuţila práva vyplývajúce
jej zo správneho poriadku, ale porušila svoje základné povinnosti účastníka správneho
konania, a to konkrétne § 4 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania
povinný spolupracovať so správnym orgánom počas celého konania, a § 34 ods. 3 správneho
poriadku, podľa ktorého je účastník povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy,
ktoré sú mu známe. Navyše má inšpektorát taktieţ podozrenie aj na porušenie iných právnych
predpisov zo strany kontrolovanej osoby, a to konkrétne § 49 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb.
o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého je podnikateľ povinný oznámiť príslušnému ţivnostenskému úradu všetky zmeny
a doplnky tykajúce sa údajov a dokladov ustanovených na ohlásenie ţivnosti a predloţiť
o nich doklady do 15 dni od vzniku týchto zmien a tieţ zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení
pobytu občanov Slovenskej republiky a Registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého majú občania povinnosť hlásiť trvalý aj prechodný
pobyt. Z uvedeného je podľa ţalovaného moţné konštatovať, ţe kontrolovaná osoba
sa vedome vyhýbala správnemu konaniu, aţ kým nezistila exekučné zablokovanie účtu, kedy
sa zrazu objavila „spravodlivo rozhorčená“ nad nezákonným postupom orgánu štátnej správy.
Ţalovaný je ďalej presvedčený, ţe nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
nemôţe nastať v dôsledku nevyuţitia práv účastníka konania priznaných správnych
poriadkom a v dôsledku porušovania povinností účastníkom konania vyplývajúcich
zo správneho poriadku a prípadne aj z iných právnych predpisov. Inšpektorát pri doručovaní
zásielok a vykonávaní ostatných úkonov v správnom konaní postupoval v súlade so správnym
poriadkom a zákonne. Výsledkom zákonného postupu nemôţe byť nezákonné rozhodnutie.
Podľa ţalovaného správny orgán urobil všetko potrebné pre náleţité zistenie skutkového
stavu veci a má za to, ţe zásadu zisťovania skutočného stavu veci nemoţno chápať
utopisticky ako zisťovanie absolútnej objektívnej pravdy, bez ohľadu na ďalšie okolnosti,
skutočnosti, základné zásady, práva a povinnosti v správnom konaní. Inšpektorát tieţ
napríklad poukazuje na skutočnosť, ţe ani súdy, ako orgány nezávislej súdnej moci v štáte,
ktorých činnosť je v oblasti ochrany zákonnosti a rozhodovania o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb postavená na najvyššiu úroveň, a pod ktorých dohľadom
je postavené celé rozhodovanie orgánov verejnej správy (prostredníctvom piatej časti
občianskeho súdneho poriadku), nemajú všeobecnú povinnosť zisťovať objektívnu pravdu,
ale spravidla rozhodujú na základe dôkazov predloţených účastníkmi konania. Nie je teda
moţné spätne konštatovať, ţe správny orgán postupoval nezákonne, keď nevykonal všetky
teoreticky do úvahy prichádzajúce dôkazy (napríklad šetrenie, kto je vlastníkom vozidla
ktorého výsledok mimochodom nie je v konaní podstatný), keď podľa § 34 ods. 4 a 5
správneho poriadku vykonávanie a hodnotenie dôkazov patrí správnemu orgánu.
S poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1, § 34 ods. 3 a 4, § 32 ods. 2 správneho
poriadku, § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. c/, a § 17 ods. 1 zákona o metrológii a § 13 ods. 1 písm. f/
vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 311/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva
zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov ako aj úradný záznam
mestskej polície povaţoval ţalovaný za jednoznačne preukázanú skutočnosť, ţe kontrolovaná
osoba pouţívala pri meraniach spojených s platbami určené meradlo – taxameter vozidla
taxisluţby umiestnený vo vozidle taxisluţby bez platného overenia a tieţ mal
zo ţivnostenského registra preukázané, ţe kontrolovaná osoba je podnikateľom.
Ţalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd zrušil ţalobou napadnuté
rozhodnutie aj z dôvodu, ţe výška uloţenej pokuty je údajne neprimeraná, pričom podľa
§ 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia. V preskúmavanej veci je teda zrejmé, ţe uloţená pokuta vo výške 25.000,- Sk
(829,85 eura) neprekročila medze a hľadiská ustanovené v § 36 ods. 1 zákona o metrológii.
Taktieţ ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe ochrana spotrebiteľa je spätá
s ochranou majetku, a teda je verejným záujmom. Inšpektorát poukazuje aj na sekundárne
právo Európskej únie, ktoré má okrem iného chrániť ako majetok, tak aj spotrebiteľa.
S poukazom na ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii ţalovaný namietal,
ţe uloţením povinnosti zaplatiť úrok z omeškania chcel len upozorniť kontrolovanú osobu,
ţe v prípade ak v určenej lehote kontrolovaná osoba nezaplatí výšku uloţenej pokuty, tak
sa môţe pristúpiť aj k vymáhaniu úrokov z omeškania dlţnej sumy. Ţalovaný v tomto bode
nadobúda dojem, akoby sa súd v tomto prípade úmyselne chytal právnej gramatiky, pričom
je zrejmé, ţe inšpektorát iba v dobrom úmysle upozorňoval kontrolovanú osobu na takúto
zákonnú moţnosť. Ţalovaný konštatoval, ţe existuje aj iné rozhodnutie iného senátu
krajského súdu, ktorý obdobný dôvod ţaloby zamietol.
Ţalovaný má za to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Taktieţ krajskému súdu vytýkal, ţe nebral do úvahy platné a účinné
zákonné ustanovenia Slovenskej republiky.
Na základe uvedeného ţalovaný ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe ţalobu zamietne, resp. aby rozsudok
zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajská prokuratúra ako ţalobca (ďalej len „ţalobca“) vo svojom písomnom vyjadrení
na odvolanie navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť povaţujúc ho za vecne
správny.
K jednotlivým bodom odvolania ţalobca uviedol, ţe kontrolovanej osobe nebola
rozhodnutím č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007 uloţená pokuta za porušenie povinnosti
podľa § 17 ods. 1 zákona o metrológii, ale za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1, ods. 2
písm. c/ tohto zákona. Kontrolovaná osoba (Z. L.) nebola vlastníkom osobného motorového
vozidla tov. zn. M., EVČ: B.. Z. L. len v čase skutku vykonával taxisluţbu na uvedenom
vozidle. Taxameter bol povinný predloţiť na metrologickú kontrolu vlastník vozidla
(prevádzkovateľ taxisluţby) a tento v konaní zisťovaný nebol.
Ţalobca má za to, ţe ţalovaný vedie určitú evidenciu vydaných overení, z ktorej podľa
čísla meradla by sa malo dať určiť, komu overenie bolo vydané. Vlastníka motorového
vozidla bolo moţné zistiť aj doţiadaním na príslušný dopravný inšpektorát. Ani toto však
v správnom konaní nebolo vykonané.
Na základe uvedeného ţalobca trvá na tom, ţe ţalovaný v konaní o uloţení pokuty
nezistil presne a úplne skutočný stav veci a z tohto dôvodu, tak ako to konštatoval aj krajský
súd v odôvodnení rozsudku, v konaní o uloţení pokuty boli porušené ustanovenia § 3 ods. 1,
ods. 4 a § 32 ods. 1 správneho poriadku.
K námietke ohľadom výšky pokuty ţalobca uviedol, ţe výrok o uloţení pokuty
v uvedenej výške je v rozhodnutí bez ďalšieho odôvodnený len tým, ţe výška pokuty
je primeraná vzhľadom na dĺţku, spôsob, následky a závaţnosť protiprávneho konania
a pokuta bola uloţená v zmysle § 36 ods. 1 zákona o metrológii, pretoţe inšpektorát
za uvedené porušenie ustanovení zákona o metrológii môţe uloţiť pokutu do výšky 200.000
Sk (6638,78 eura).
Takéto odôvodnenie určenia výšky uloţenej pokuty takmer doslovne zodpovedá
ustanoveniu § 36 ods. 3 zákona o metrológii, avšak bez toho, aby sa konajúci správny orgán
s jednotlivými okolnosťami rozhodnými pre určenie výšky pokuty akýmkoľvek spôsobom
vysporiadal. Odôvodnenie, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého
sa rozhodovalo, nie je moţné povaţovať za riadne. Nie je teda pravdou, ako to uvádza
ţalovaný v odvolaní, ţe krajský súd zrušil rozhodnutie ţalovaného preto, ţe výška uloţenej
pokuty je údajne neprimeraná. Námietky ţalovaného, uvedené v odvolaní, ţe súd prekročil
zákonom dovolený rozsah preskúmania rozhodnutia ţalovaného (ţe bola preskúmavaná
aj správna úvaha o výške uloţenej pokuty) ţalobca preto povaţuje za nepodstatné.
Ţalobca ďalej uviedol, ţe nespochybňuje skutočnosť, ţe ţalovaný môţe podľa § 36
ods. 8 zákona o metrológii vymáhať aj úroky z omeškania v zákonom určenej výške. Toto
oprávnenie sa však vzťahuje aţ na štádium konania, keď je vymáhaná dobrovoľne nesplnená
povinnosť zaplatiť pokutu (výkon rozhodnutí podľa § 71 a nasl. správneho poriadku).
Zákonnými predpokladmi pre výkon rozhodnutia je existencia vykonateľného rozhodnutia
ukladajúceho povinnosť a dobrovoľné nesplnenie uloţenej povinnosti. Aţ v tomto štádiu
ţalovaný môţe vymáhať aj úroky z omeškania.
Povinnosť zaplatiť úroky z omeškania nemôţe byť uloţená uţ v rozhodnutí o uloţení
pokuty.
Poukázal na to, ţe výrok je najdôleţitejšou časťou, jadrom celého rozhodnutia. Musí
byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho
konania.
Tým, ţe na konanie o uloţení pokuty podľa § 36 zákona o metrológii sa vzťahuje
správny poriadok, rozhodnutie o uloţení pokuty musí byť v súlade s § 46 a § 47 správneho
poriadku.
Pretoţe rozhodnutie o uloţení pokuty a rozhodnutie o vymáhaní úrokov z omeškania
nemajú spoločný predmet konania, ale na seba iba nadväzujú, tieto výroky nemoţno spájat
v jednom rozhodnutí.
Okrem toho, všetky výroky rozhodnutia musia byť odôvodnené v odôvodnení
rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). Skutočnosť, prečo je vo výroku rozhodnutia
ţalovaného č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007 citované aj ustanovenie § 36 ods. 8 zákona
o metrológii z odôvodnenia tohto rozhodnutia zrejmé nie je. Tvrdenie ţalovaného, ţe išlo iba
o upozomenie v dobrom úmysle na moţnosť vymáhať aj úroky z omeškania, neobstojí, keďţe
ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii je uvedené vo výroku rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta
prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
Ţalobu v správnom súdnictve môţe podať aj prokurátor, ak vyuţije svoje návrhové
oprávnenie podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP. Oprávnenie prokurátora podať ţalobu v správnom
súdnictve vyplýva aj z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), v zmysle ktorého pri plnení úloh
vyplývajúcich zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre je prokurátor oprávnený podať
ţalobu proti rozhodnutiu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov,
ak sa protestu, podanému proti tomuto rozhodnutiu, nevyhovelo.
Zákonnou podmienkou podania ţaloby prokurátorom teda je, ţe nebolo vyhovené jeho
protestu (§ 35 ods. 1 písm. b/, § 250b ods. 5 OSP). Ak ţalobu podáva prokurátor, náleţitosťou
ţaloby je aj tvrdenie, ţe práva nadobudnuté v dobrej viere, ak súvisia s napadnutým
rozhodnutím správneho orgánu, sú čo najmenej dotknuté (§ 249 ods. 3 OSP).
Ţaloba prokurátora podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP predstavuje v správnom súdnictve
osobitný prostriedok preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, najmä
z hľadiska toho, ak sám účastník sa necíti byť ukrátený na svojich právach a takúto ţalobu
nepodal.
Ak prokurátor podáva podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP ţalobu na začatie konania
na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v právnej veci, v ktorej sa nevyhovelo protestu
prokurátora, takýto návrh treba podať proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni
správneho konania, ktoré zakladalo, menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti
fyzických a právnických osôb (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. Snj 124/00 - 66/2005 ZSP). V danej veci týmto rozhodnutím bolo
rozhodnutie ţalovaného ako rozhodnutie vydané v jedinom a zároveň aj v poslednom stupni
správneho konania, ktoré zaloţilo povinnosť fyzickej osobe – účastníkovi konania Z. L. (hoci
tento sám odvolanie v správnom konaní nepodal, a tým nemohol podať ani ţalobu
v správnom súdnictve - § 247 ods. 2 OSP).
Vychádzajúc z uvedeného nebolo moţno ponechať bez povšimnutia uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sţo/180/2010 a 6Sţo/34/2011,
ktoré riešili prípustnosť podanej žaloby prokurátora z hľadiska splnenia podmienky konania
uvedenej v § 247 ods. 2 OSP, teda že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, lebo prokurátor
môže podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP, podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu
prokurátora, a za podmienok uvedených v tomto zákone, majúc za to, ţe vyuţitie riadnych
opravných prostriedkov v správnom konaní sa vzťahuje aj na ţalobu prokurátora (k tomu
pozri www.nsud.sk). Preto sa najvyšší súd pri rozhodovaní v danej veci musel zaoberať
aj zákonnými podmienkami ţaloby prokurátora podanej podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP
v súvislosti s ustanovením § 247 ods. 2 OSP, a to, či dvojinštančnosť správneho konania
je daná nielen vo vzťahu k účastníkovi konania (ţalobcovi) alebo aj vo vzťahu
k prokurátorovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2Sţo/180/2010
a 6Sţo/34/2011 zaloţil svoje rozhodnutia na názore, ţe i na ţalobu prokurátora sa viaţe
povinnosť vyplývajúca zo znenia § 247 ods. 2 OSP, teda ţe i prokurátor, ak sa nevyhovelo
jeho protestu, môţe podať ţalobu len proti tomu rozhodnutiu, ktoré v rámci príslušného
správneho (administratívneho) konania nadobudlo právoplatnosť, aţ po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov.
Vzhľadom k tomu, ţe protest prokurátora má povahu návrhu sui generis, na základe
ktorého môţe dôjsť k zrušeniu nezákonného rozhodnutia v rámci vertikálnej štruktúry
orgánov verejnej správy, a ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie, musí
z dôvodu efektívnosti systému prokurátorského dozoru existovať orgán, odlišný od orgánu
verejnej správy a prokurátora, ktorý by autoritatívne vzniknutý „spor“ o zákonnosť mohol
posúdiť a rozhodnúť.
Týmto orgánom je správny súd a prostriedkom, na základe ktorého sa iniciuje konanie
pred ním je správna ţaloba prokurátora podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP a § 250b ods. 5 OSP
s poukazom na § 249 ods. 3 OSP.
Podľa názoru najvyššieho súdu v danej veci, vychádzajúceho z jeho judikatúry
pred vydaním rozhodnutí vo veciach sp. zn. 2Sţo/180/2010 a 6Sţo/34/2011, medzi správnou
ţalobou účastníka správneho konania a prokurátora sú odlišnosti, ktoré vyplývajú z rozdielnej
povahy týchto ţalôb.
Správna ţaloba účastníka konania slúţi na ochranu jeho subjektívnych práv; preto
aj musí obsahovať tvrdenie o ich ukrátení v zmysle § 247 ods. 1 OSP.
Naproti tomu správna ţaloba prokurátora prioritne chráni objektívne právo. Ochrana
subjektívnych práv účastníka správneho konania je pri tejto ţalobe aţ sekundárna a môţe
prípadne aj úplne absentovať, ak zákon bol porušený v prospech účastníka.
Od uvedeného základného rozdielu sa potom odvíjajú aj ďalšie odlišnosti. Jednou
z nich je i vyčerpanie riadneho opravného prostriedku v zmysle § 247 ods. 2 OSP.
Zo systémového výkladu tohto vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva,
ţe stanovenie tejto podmienky zabezpečuje tzv. sukcesorickú povahu súdneho prieskumu,
t. j. jeho následnosť vo vzťahu k moţnosti dosiahnuť zákonný stav priamo správnymi
orgánmi v rámci ich inštančného postupu. Inak povedané účastník správneho konania sa musí
snaţiť ochrániť svoje práva najprv v správnom konaní a aţ po jeho skončení (prvostupňové
a odvolacie správne konanie tvoria jeden celok) má moţnosť podania správnej ţaloby podľa
druhej hlavy piatej časti OSP. Pri prokurátorovi je však sukcesia súdneho prieskumu
premietnutá do inej podmienky, a to nevyhovenia jeho protestu správnymi orgánmi
v dvojstupňovom správnom konaní (viď § 35 ods. 1 písm. b/, § 250b ods. 5 OSP).
Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe prokurátor nie je účastníkom správneho
(administratívneho) konania a nemôţe nijako ovplyvniť podanie riadneho opravného
prostriedku účastníkom v rámci tohto konania.
Zo znenia § 35 ods. 1 písm. b/ OSP síce jednoznačne vyplýva, ţe predmetná správna
ţaloba podľa druhej hlavy piatej časti OSP sa podáva „za podmienok uvedených v tomto
zákone“, avšak musí sa jednať o podmienky, ktorých splnenie môţe prokurátor ovplyvniť,
inak povedané, od prokurátora nemoţno poţadovať splnenie takých podmienok, ktoré
sú od neho nezávislé a vyţadovanie, ktorých by v podstate znamenalo negovanie,
resp. výrazné zúţenie rozsahu dozoru prokuratúry stanoveného zákonom o prokuratúre.
Aj keď v ustanovení § 247 ods. 2 OSP nie je expressis verbis uvedené, ţe sa netýka
prokurátora (prokurátor nie je spomenutý ani v § 247 ods. 1 OSP), tento záver tieţ
jednoznačne vyplýva z jeho systémového výkladu. V opačnom prípade, ak by sa prijal výklad
gramaticky a reštriktívny, by sa zmarila moţnosť účinnej nápravy práve v tých konaniach,
v ktorých účastníci pôvodného správneho konania nevyuţili moţnosť podať opravný
prostriedok. Takýto postup by sa negatívne prejavil aj v materiálnom charaktere právneho
štátu, pretoţe by sa čiastočne odbúral funkčný mechanizmus nápravy pri tých nezákonných
rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré boli vydané v prospech účastníkov konaní,
resp. týmto vyhovujú.
Predpokladom podania protestu prokurátora (nevyhovenie ktorému je procesnou
podmienkou pre podanie ţaloby prokurátora) je právoplatnosť rozhodnutia správneho
orgánu (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona o prokuratúre), pričom skutočnosť, či túto právoplatnosť
nadobudlo rozhodnutie na prvom alebo druhom stupni, nemôţe mať v prípade ţaloby
prokurátora právny význam. Je tomu tak aj preto, ţe v zmysle zhora citovaného Stanoviska
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00 predmetom
konania v správnom súdnictve, ktoré bolo začaté na základe ţaloby prokurátora
nie je rozhodnutie, ktorým správny orgán nevyhovel jeho protestu, ale rozhodnutie, správneho
orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo, menilo alebo zrušovalo
oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. Ak by správny súd na základe ţaloby
prokurátora preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu o nevyhovení protestu prokurátora
(ako je tomu v prípadoch ţalôb účastníkov, keď protestu prokurátora vyhovené bolo),
problém vyplývajúci z ustanovenia § 247 ods. 2 OSP by nebolo potrebné riešiť.
Taktieţ nemoţno opomenúť, ţe častým príkladom nezákonnosti sú rozhodnutia, ktoré
vyhovujú všetkým účastníkom konania, takţe zo strany účastníkov konania nemoţno podanie
odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ani očakávať.
V tejto súvislosti moţno poukázať aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 70/2010 zo dňa 01. novembra 2010, podľa ktorého
„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu
a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy
o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv
z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo
požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň
vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť
na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia
ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo
v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého
jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2
ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného
gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy
nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom
zákona“(pozri k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07
z 01. júla 2008 – www.concourt.sk).
Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom
na Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00
dospel v danej veci k záveru, ţe splnenie zákonnej podmienky vyjadrenej v ustanovení § 247
ods. 2 OSP nie je vo vzťahu k prípustnosti ţaloby prokurátora moţné poţadovať, a ţe danú
vec treba meritórne prejednať.
Slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, preto je ţiaduce,
aby správne orgány ako aj súdy a prokuratúra interpretovali základné zásady správneho
konania (§ 3 správneho poriadku) v súlade s princípmi dobrej správy.
Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj Rezolúcie
Rady Európy a Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej
správy a ochrany práv jednotlivca, a to i napriek tomu, ţe nie sú súčasťou nášho právneho
poriadku; ide predovšetkým o Rezolúciu Výboru ministrov č. (77) 31 o ochrane jednotlivca
v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, Odporúčanie Výboru ministrov č. (80) 2
o správnej úvahe a Odporúčanie Výboru ministrov č. (91) 1 vo veciach administratívnych
sankcií.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie
ich povinností.
Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy
príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným
osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu (§ 3 ods. 2 správneho
poriadku).
Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 správneho poriadku).
Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba
má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke.
Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť,
aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe správny
orgán v predmetnej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci
nezistil skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver.
Z uvedených dôvodov krajský súd postupoval v súlade so zákonom, ak rozhodnutie
ţalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotiac rozsah a dôvody odvolania
ţalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, oboznámiac
sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, t. j. s obsahom súdneho a administratívneho
spisu, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou
OSP nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré podľa najvyššieho súdu vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. V súlade so závermi krajského
súdu i najvyšší súd mal z predloţeného spisového materiálu za preukázané, ţe skutkový stav
nebol správnym orgánom náleţite zistený a v dôsledku toho nebol ani správne právne
posúdený. Preto sa s rozhodnutím krajského súdu stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc
právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval
pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,
najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na vysporiadanie sa s odvolacími
námietkami ţalovaného.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný
na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil
vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané
náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho
orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Povinnosťou súdu v preskúmavanom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie,
súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91) 1 o správnych
sankciách zo dňa 13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií
je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť
informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,
s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť
uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,
má dostať moţnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek
rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých
sa zakladá.
Ak teda ţalovaný namieta, ţe „rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pričom krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam“, táto námietka vzhľadom na vyššie uvedené
je neopodstatnená. Treba pripomenúť, ţe súdny prieskum nie je zaloţený na zisťovaní nového
skutkového stavu súdom, ale na prieskume zákonnosti, v rámci ktorej súd zisťuje správnosť
aplikácie zákona na daný skutkový stav a správnosť interpretácie zákonných pravidiel
ţalovaným z jeho právnej argumentácie a z odôvodnenia jeho rozhodnutia; správny súd
nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ani v prípadoch podľa § 250i ods. 2 OSP,
t. j. vo veciach s tzv. plnou jurisdikciou konanie a rozhodovanie súdu o ţalobe podanej proti
rozhodnutiu ţalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti
OSP, nie je pokračovaním administratívneho konania, a nie je preto úlohou súdu doplňovať
vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia ţalovaného.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplynulo, ţe by vo veci konajúci
a rozhodujúci správny orgán vykonal právne relevantné dôkazy v záujme náleţitého
ozrejmenia skutkového stavu veci, čo v danom prípade malo za následok nesprávne právne
posúdenie veci.
Obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, ţe správny orgán napriek
preukázanej skutočnosti, ţe účastník konania Z. L. nebol vlastníkom ani prevádzkovateľom
osobného motorového vozidla tov. zn. M., EVČ: B. a v tomto vozidle v čase skutku len
vykonával taxisluţbu, nezisťoval vlastníka uvedeného vozidla (prevádzkovateľa
taxisluţby), pričom tento jediný bol povinný predloţiť taxameter na metrologickú kontrolu.
Námietka ţalovaného, ţe účastník konania Z. L. je ţivnostníkom je z týchto dôvodov
celkom bez právneho významu.
Ani námietka ţalovaného, uvedená v odvolaní, ţe súd prekročil zákonom dovolený
rozsah preskúmania rozhodnutia ţalovaného (ţe bola preskúmavaná aj správna úvaha o výške
uloţenej pokuty) nie je dôvodná, nakoľko vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, tento vytýkal ţalovanému, ţe sa nevysporiadal s otázkou uloţenia primeranosti výšky
uloţenej pokuty. Aj podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúceho z jeho konštantnej
judikatúry (pozri k tomu napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sţ/71/01 – R 109/2002) rozhodnutie o uloţení pokuty odôvodnené
len konštatovaním, ţe „výška uloženej pokuty je primeraná vzhľadom na dĺžku, spôsob,
následky a závažnosť protiprávneho konania (ochrana spotrebiteľa – takéto meradlo
nezaručuje správne výsledky merania)“ a odkazom na zákonné ustanovenie je v tejto časti
nepreskúmateľné.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa uloţenia povinnosti účastníkovi konania zaplatiť
aj úrok z omeškania, najvyšší súd poukazuje na to, ţe krajský súd o tejto otázke rozhodol
v súlade s ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorej, „ak inšpektorát ako správny orgán uložil
rozhodnutím okrem pokuty aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade, že pokuta
nebude zaplatená do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ide o nesprávne právne posúdenie
veci, čo je dôvodom, aby správny súd rozhodnutie v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť
úroky z omeškania zrušil a v tejto časti vrátil vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie“ (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Sţ/159/2003 – R 97/2004).
V tejto súvislosti dáva najvyšší súd záverom do pozornosti, ţe v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve podľa piatej časti
OSP nie je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho
prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu ţalovaného
správneho orgánu s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie
súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe
zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré trpí vadami spôsobilými ovplyvniť jeho
zákonnosť a krajský súd svoje zistenia presvedčivo a s poukazom na procesné i hmotnoprávne
ustanovenia náleţite odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami
ţalovaného, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postupov správneho orgánu v správnom
konaní.
Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie
ţalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, a teda krajský súd rozhodol správne, ak toto
rozhodnutie na základe ţaloby prokurátora zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
Odvolanie ţalovaného neobsahuje námietky spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci inak,
neţ ako ju posúdil krajský súd (§ 220 a § 221 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací nezistil v konaní súdu prvého stupňa
vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ku ktorým by bol povinný
prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), a preto
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave potvrdil.
V ďalšom konaní správny orgán viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6
a § 250ja ods. 4 OSP) prejedá vec znova v naznačenom smere, pričom sa dôsledne vyporiada
aj s relevantnými námietkami ţalobcu a opätovne vo veci rozhodne, tak, aby jeho
rozhodnutie, zodpovedalo zákonu včítane náleţitého odôvodnenia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP
tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania
neúspešného odvolania ţalovaného nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková