Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/15/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej, v právnej veci ţalobcu Krajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská

47, Bratislava, proti ţalovanému Slovenskému metrologickému inšpektorátu, so sídlom

Štefanovičova 3, Bratislava, za účasti Z. L., bytom M., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 20. januára 2011, č. k. -49, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 20. januára 2011, č. k. -49 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie

ţalovaného Slovenského metrologického inšpektorátu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Týmto rozhodnutím ţalovaný uloţil pokutu vo výške 25.000,- Sk (829,85 eura) podľa § 36

ods. 1 písm. c/ o metrológii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov kontrolovanej osobe Z. L., za porušenie ustanovenia §

19 ods. 1 a 2 písm. c/ citovaného zákona, na tom skutkovom základe, ţe dňa 16. januára 2007

kontrolovaná osoba pouţívala pri meraniach súvisiacich s platbami určené meradlo –

taxameter vozidla taxisluţby umiestnený vo vozidle taxisluţby továrenskej zn. M., striebornej

farby EČ: B. bez platného overenia. Kontrolovanej osobe bola uloţená povinnosť zaplatiť

pokutu do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutie spolu s úrokom z omeškania.

Krajský súd tak vyhovel ţalobe prokurátora podanej podľa ,

keď rozhodnutím Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky

č. zo dňa 02. októbra 2009 nebolo vyhovené protestu prokurátora,

ktorým rozhodnutie ţalovaného napadol.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení a ,

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“), a

o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania

správneho rozhodnutia (ďalej len „zákon o metrológii“), majúc za preukázané, ţe ţalovaný

nezisťoval, kto je vlastníkom, či prevádzkovateľom vozidla a taktieţ nezistil v konaní

taxisluţbu, ktorej vozidlo patrí a rovnako sa nevysporiadal s otázkou primeranosti výšky

uloţenej pokuty.

Podľa konštatovania krajského súdu ďalšie pochybenie správneho orgánu je moţné

vidieť v tom, ţe inšpektorát ako správny orgán uloţil predmetným rozhodnutím okrem pokuty

aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade, ţe pokuta nebude zaplatená do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia. Ide o nesprávne právne posúdenie veci, čo bolo jedným

z dôvodov, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil ţalovanému správnemu

orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd poukázal na to, ţe v danom prípade medzi ţalovaným

a kontrolovanou osobou nešlo o občianskoprávny vzťah pre nesplnenie podmienok

vyţadovaných ustanovením v znení zmien a doplnkov. Tieţ

zo zákona o metrológii (v znení platnom v čase vydania rozhodnutia) nevyplýva oprávnenie

orgánu štátnej správy uloţiť kontrolovanej osobe povinnosť zaplatiť úroky z omeškania.

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou ţalovaného, ţe ţalovaným v tomto prípade

by mal byť správny orgán rozhodujúci v druhom stupni, t. j. Úrad pre normalizáciu,

metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky a nie Slovenský metrologický inšpektorát,

ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. K tejto námietke krajský súd uviedol,

ţe nie je dôvodná, nakoľko z textu ustanovenia vyplýva záver, ţe ţalobou

v správnom súdnictve moţno napadnúť len rozhodnutia správnych orgánov, ktoré zakladajú,

menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.

Takýmto rozhodnutím nie je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené protestu

prokurátora (druhostupňové rozhodnutie), lebo toto samo osebe nezakladá, nemení

ani nezrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb. Rozhodnutie

správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené protestu prokurátora, je rozhodnutím procesnej

povahy, a preto podľa nepodlieha súdnemu preskúmavaniu.

Ak prokurátor podáva podľa návrh na začatie konania – návrh

na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v prípade, v ktorom sa nevyhovelo protestu

prokurátora, a ak to vyţaduje verejný záujem (verejný záujem sa vyžadoval len do 31.12.2001

– pozn. odvolacieho súdu), tento návrh je potrebné podať proti rozhodnutiu správneho orgánu

v poslednom stupni správneho konania, ktoré zaloţilo, menilo, alebo zrušovalo oprávnenia

a povinnosti fyzických a právnických osôb. V tomto prípade to je rozhodnutie Slovenského

metrologického inšpektorátu č. 1063/600/2007/R zo dňa 20. júla 2007. Podľa § 250 ods. 3

prokurátor môţe podať ţalobu do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

nebolo vyhovené protestu prokurátora. Rozhodnutie o nevyhovení protestu prokurátora

nadobudlo právoplatnosť dňa 03. novembra 2009.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, keďţe trovy konania mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie,

nestotoţniac sa s jeho rozhodnutím. Namietal, ţe nie je pravdou, ţe nezisťoval všetky

skutočnosti, ktoré boli relevantné pre správne konanie. Poukazoval na skutočnosť,

ţe kontrolovaná osoba svojím konaním nielenţe dobrovoľne nevyuţila práva vyplývajúce

jej zo správneho poriadku, ale porušila svoje základné povinnosti účastníka správneho

konania, a to konkrétne § 4 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania

povinný spolupracovať so správnym orgánom počas celého konania, a § 34 ods. 3 správneho

poriadku, podľa ktorého je účastník povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy,

ktoré sú mu známe. Navyše má inšpektorát taktieţ podozrenie aj na porušenie iných právnych

predpisov zo strany kontrolovanej osoby, a to konkrétne

o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého je podnikateľ povinný oznámiť príslušnému ţivnostenskému úradu všetky zmeny

a doplnky tykajúce sa údajov a dokladov ustanovených na ohlásenie ţivnosti a predloţiť

o nich doklady do 15 dni od vzniku týchto zmien a tieţ o hlásení

pobytu občanov Slovenskej republiky a Registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého majú občania povinnosť hlásiť trvalý aj prechodný

pobyt. Z uvedeného je podľa ţalovaného moţné konštatovať, ţe kontrolovaná osoba

sa vedome vyhýbala správnemu konaniu, aţ kým nezistila exekučné zablokovanie účtu, kedy

sa zrazu objavila „spravodlivo rozhorčená“ nad nezákonným postupom orgánu štátnej správy.

Ţalovaný je ďalej presvedčený, ţe nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

nemôţe nastať v dôsledku nevyuţitia práv účastníka konania priznaných správnych

poriadkom a v dôsledku porušovania povinností účastníkom konania vyplývajúcich

zo správneho poriadku a prípadne aj z iných právnych predpisov. Inšpektorát pri doručovaní

zásielok a vykonávaní ostatných úkonov v správnom konaní postupoval v súlade so správnym

poriadkom a zákonne. Výsledkom zákonného postupu nemôţe byť nezákonné rozhodnutie.

Podľa ţalovaného správny orgán urobil všetko potrebné pre náleţité zistenie skutkového

stavu veci a má za to, ţe zásadu zisťovania skutočného stavu veci nemoţno chápať

utopisticky ako zisťovanie absolútnej objektívnej pravdy, bez ohľadu na ďalšie okolnosti,

skutočnosti, základné zásady, práva a povinnosti v správnom konaní. Inšpektorát tieţ

napríklad poukazuje na skutočnosť, ţe ani súdy, ako orgány nezávislej súdnej moci v štáte,

ktorých činnosť je v oblasti ochrany zákonnosti a rozhodovania o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb postavená na najvyššiu úroveň, a pod ktorých dohľadom

je postavené celé rozhodovanie orgánov verejnej správy (prostredníctvom piatej časti

), nemajú všeobecnú povinnosť zisťovať objektívnu pravdu,

ale spravidla rozhodujú na základe dôkazov predloţených účastníkmi konania. Nie je teda

moţné spätne konštatovať, ţe správny orgán postupoval nezákonne, keď nevykonal všetky

teoreticky do úvahy prichádzajúce dôkazy (napríklad šetrenie, kto je vlastníkom vozidla

ktorého výsledok mimochodom nie je v konaní podstatný), keď podľa § 34 ods. 4 a 5

správneho poriadku vykonávanie a hodnotenie dôkazov patrí správnemu orgánu.

S poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1, § 34 ods. 3 a 4, § 32 ods. 2 správneho

poriadku, § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. c/, a § 17 ods. 1 zákona o metrológii a § 13 ods. 1 písm. f/

vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. , ktorou sa vykonáva

o cestnej doprave v znení neskorších predpisov ako aj úradný záznam

mestskej polície povaţoval ţalovaný za jednoznačne preukázanú skutočnosť, ţe kontrolovaná

osoba pouţívala pri meraniach spojených s platbami určené meradlo – taxameter vozidla

taxisluţby umiestnený vo vozidle taxisluţby bez platného overenia a tieţ mal

zo ţivnostenského registra preukázané, ţe kontrolovaná osoba je podnikateľom.

Ţalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd zrušil ţalobou napadnuté

rozhodnutie aj z dôvodu, ţe výška uloţenej pokuty je údajne neprimeraná, pričom podľa

pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej

voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo

z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia. V preskúmavanej veci je teda zrejmé, ţe uloţená pokuta vo výške 25.000,- Sk

(829,85 eura) neprekročila medze a hľadiská ustanovené v § 36 ods. 1 zákona o metrológii.

Taktieţ ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe ochrana spotrebiteľa je spätá

s ochranou majetku, a teda je verejným záujmom. Inšpektorát poukazuje aj na sekundárne

právo Európskej únie, ktoré má okrem iného chrániť ako majetok, tak aj spotrebiteľa.

S poukazom na ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii ţalovaný namietal,

ţe uloţením povinnosti zaplatiť úrok z omeškania chcel len upozorniť kontrolovanú osobu,

ţe v prípade ak v určenej lehote kontrolovaná osoba nezaplatí výšku uloţenej pokuty, tak

sa môţe pristúpiť aj k vymáhaniu úrokov z omeškania dlţnej sumy. Ţalovaný v tomto bode

nadobúda dojem, akoby sa súd v tomto prípade úmyselne chytal právnej gramatiky, pričom

je zrejmé, ţe inšpektorát iba v dobrom úmysle upozorňoval kontrolovanú osobu na takúto

zákonnú moţnosť. Ţalovaný konštatoval, ţe existuje aj iné rozhodnutie iného senátu

krajského súdu, ktorý obdobný dôvod ţaloby zamietol.

Ţalovaný má za to, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pričom krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Taktieţ krajskému súdu vytýkal, ţe nebral do úvahy platné a účinné

zákonné ustanovenia Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného ţalovaný ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, ţe ţalobu zamietne, resp. aby rozsudok

zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajská prokuratúra ako ţalobca (ďalej len „ţalobca“) vo svojom písomnom vyjadrení

na odvolanie navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť povaţujúc ho za vecne

správny.

K jednotlivým bodom odvolania ţalobca uviedol, ţe kontrolovanej osobe nebola

rozhodnutím č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007 uloţená pokuta za porušenie povinnosti

podľa § 17 ods. 1 zákona o metrológii, ale za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1, ods. 2

písm. c/ tohto zákona. Kontrolovaná osoba (Z. L.) nebola vlastníkom osobného motorového

vozidla tov. zn. M., EVČ: B.. Z. L. len v čase skutku vykonával taxisluţbu na uvedenom

vozidle. Taxameter bol povinný predloţiť na metrologickú kontrolu vlastník vozidla

(prevádzkovateľ taxisluţby) a tento v konaní zisťovaný nebol.

Ţalobca má za to, ţe ţalovaný vedie určitú evidenciu vydaných overení, z ktorej podľa

čísla meradla by sa malo dať určiť, komu overenie bolo vydané. Vlastníka motorového

vozidla bolo moţné zistiť aj doţiadaním na príslušný dopravný inšpektorát. Ani toto však

v správnom konaní nebolo vykonané.

Na základe uvedeného ţalobca trvá na tom, ţe ţalovaný v konaní o uloţení pokuty

nezistil presne a úplne skutočný stav veci a z tohto dôvodu, tak ako to konštatoval aj krajský

súd v odôvodnení rozsudku, v konaní o uloţení pokuty boli porušené ustanovenia § 3 ods. 1,

ods. 4 a § 32 ods. 1 správneho poriadku.

K námietke ohľadom výšky pokuty ţalobca uviedol, ţe výrok o uloţení pokuty

v uvedenej výške je v rozhodnutí bez ďalšieho odôvodnený len tým, ţe výška pokuty

je primeraná vzhľadom na dĺţku, spôsob, následky a závaţnosť protiprávneho konania

a pokuta bola uloţená v zmysle § 36 ods. 1 zákona o metrológii, pretoţe inšpektorát

za uvedené porušenie ustanovení zákona o metrológii môţe uloţiť pokutu do výšky 200.000

Sk (6638,78 eura).

Takéto odôvodnenie určenia výšky uloţenej pokuty takmer doslovne zodpovedá

ustanoveniu § 36 ods. 3 zákona o metrológii, avšak bez toho, aby sa konajúci správny orgán

s jednotlivými okolnosťami rozhodnými pre určenie výšky pokuty akýmkoľvek spôsobom

vysporiadal. Odôvodnenie, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého

sa rozhodovalo, nie je moţné povaţovať za riadne. Nie je teda pravdou, ako to uvádza

ţalovaný v odvolaní, ţe krajský súd zrušil rozhodnutie ţalovaného preto, ţe výška uloţenej

pokuty je údajne neprimeraná. Námietky ţalovaného, uvedené v odvolaní, ţe súd prekročil

zákonom dovolený rozsah preskúmania rozhodnutia ţalovaného (ţe bola preskúmavaná

aj správna úvaha o výške uloţenej pokuty) ţalobca preto povaţuje za nepodstatné.

Ţalobca ďalej uviedol, ţe nespochybňuje skutočnosť, ţe ţalovaný môţe podľa § 36

ods. 8 zákona o metrológii vymáhať aj úroky z omeškania v zákonom určenej výške. Toto

oprávnenie sa však vzťahuje aţ na štádium konania, keď je vymáhaná dobrovoľne nesplnená

povinnosť zaplatiť pokutu (výkon rozhodnutí podľa § 71 a nasl. správneho poriadku).

Zákonnými predpokladmi pre výkon rozhodnutia je existencia vykonateľného rozhodnutia

ukladajúceho povinnosť a dobrovoľné nesplnenie uloţenej povinnosti. Aţ v tomto štádiu

ţalovaný môţe vymáhať aj úroky z omeškania.

Povinnosť zaplatiť úroky z omeškania nemôţe byť uloţená uţ v rozhodnutí o uloţení

pokuty.

Poukázal na to, ţe výrok je najdôleţitejšou časťou, jadrom celého rozhodnutia. Musí

byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho

konania.

Tým, ţe na konanie o uloţení pokuty podľa § 36 zákona o metrológii sa vzťahuje

správny poriadok, rozhodnutie o uloţení pokuty musí byť v súlade s § 46 a § 47 správneho

poriadku.

Pretoţe rozhodnutie o uloţení pokuty a rozhodnutie o vymáhaní úrokov z omeškania

nemajú spoločný predmet konania, ale na seba iba nadväzujú, tieto výroky nemoţno spájat

v jednom rozhodnutí.

Okrem toho, všetky výroky rozhodnutia musia byť odôvodnené v odôvodnení

rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). Skutočnosť, prečo je vo výroku rozhodnutia

ţalovaného č. 1063/600/2007/R z 20. júla 2007 citované aj ustanovenie § 36 ods. 8 zákona

o metrológii z odôvodnenia tohto rozhodnutia zrejmé nie je. Tvrdenie ţalovaného, ţe išlo iba

o upozomenie v dobrom úmysle na moţnosť vymáhať aj úroky z omeškania, neobstojí, keďţe

ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o metrológii je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a medziach podaného odvolania ( v spojení s veta

prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta

prvá ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy ( ).

Ţalobu v správnom súdnictve môţe podať aj prokurátor, ak vyuţije svoje návrhové

oprávnenie podľa . Oprávnenie prokurátora podať ţalobu v správnom

súdnictve vyplýva aj z ustanovenia o prokuratúre v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), v zmysle ktorého pri plnení úloh

vyplývajúcich zo o prokuratúre je prokurátor oprávnený podať

ţalobu proti rozhodnutiu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov,

ak sa protestu, podanému proti tomuto rozhodnutiu, nevyhovelo.

Zákonnou podmienkou podania ţaloby prokurátorom teda je, ţe nebolo vyhovené jeho

protestu (, ). Ak ţalobu podáva prokurátor, náleţitosťou

ţaloby je aj tvrdenie, ţe práva nadobudnuté v dobrej viere, ak súvisia s napadnutým

rozhodnutím správneho orgánu, sú čo najmenej dotknuté ( ).

Ţaloba prokurátora podľa predstavuje v správnom súdnictve

osobitný prostriedok preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, najmä

z hľadiska toho, ak sám účastník sa necíti byť ukrátený na svojich právach a takúto ţalobu

nepodal.

Ak prokurátor podáva podľa ţalobu na začatie konania

na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v právnej veci, v ktorej sa nevyhovelo protestu

prokurátora, takýto návrh treba podať proti rozhodnutiu správneho orgánu v poslednom stupni

správneho konania, ktoré zakladalo, menilo alebo zrušovalo oprávnenia a povinnosti

fyzických a právnických osôb (Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. Snj 124/00 - 66/2005 ZSP). V danej veci týmto rozhodnutím bolo

rozhodnutie ţalovaného ako rozhodnutie vydané v jedinom a zároveň aj v poslednom stupni

správneho konania, ktoré zaloţilo povinnosť fyzickej osobe – účastníkovi konania Z. L. (hoci

tento sám odvolanie v správnom konaní nepodal, a tým nemohol podať ani ţalobu

v správnom súdnictve - ).

Vychádzajúc z uvedeného nebolo moţno ponechať bez povšimnutia uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. a ,

ktoré riešili prípustnosť podanej žaloby prokurátora z hľadiska splnenia podmienky konania

uvedenej v , teda že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, lebo prokurátor

môže podľa , podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu

prokurátora, a za podmienok uvedených v tomto zákone, majúc za to, ţe vyuţitie riadnych

opravných prostriedkov v správnom konaní sa vzťahuje aj na ţalobu prokurátora (k tomu

pozri www.nsud.sk). Preto sa najvyšší súd pri rozhodovaní v danej veci musel zaoberať

aj zákonnými podmienkami ţaloby prokurátora podanej podľa

v súvislosti s ustanovením , a to, či dvojinštančnosť správneho konania

je daná nielen vo vzťahu k účastníkovi konania (ţalobcovi) alebo aj vo vzťahu

k prokurátorovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

a zaloţil svoje rozhodnutia na názore, ţe i na ţalobu prokurátora sa viaţe

povinnosť vyplývajúca zo znenia , teda ţe i prokurátor, ak sa nevyhovelo

jeho protestu, môţe podať ţalobu len proti tomu rozhodnutiu, ktoré v rámci príslušného

správneho (administratívneho) konania nadobudlo právoplatnosť, aţ po vyčerpaní riadnych

opravných prostriedkov.

Vzhľadom k tomu, ţe protest prokurátora má povahu návrhu sui generis, na základe

ktorého môţe dôjsť k zrušeniu nezákonného rozhodnutia v rámci vertikálnej štruktúry

orgánov verejnej správy, a ak orgán verejnej správy protestu prokurátora nevyhovie, musí

z dôvodu efektívnosti systému prokurátorského dozoru existovať orgán, odlišný od orgánu

verejnej správy a prokurátora, ktorý by autoritatívne vzniknutý „spor“ o zákonnosť mohol

posúdiť a rozhodnúť.

Týmto orgánom je správny súd a prostriedkom, na základe ktorého sa iniciuje konanie

pred ním je správna ţaloba prokurátora podľa a

s poukazom na .

Podľa názoru najvyššieho súdu v danej veci, vychádzajúceho z jeho judikatúry

pred vydaním rozhodnutí vo veciach sp. zn. a , medzi správnou

ţalobou účastníka správneho konania a prokurátora sú odlišnosti, ktoré vyplývajú z rozdielnej

povahy týchto ţalôb.

Správna ţaloba účastníka konania slúţi na ochranu jeho subjektívnych práv; preto

aj musí obsahovať tvrdenie o ich ukrátení v zmysle .

Naproti tomu správna ţaloba prokurátora prioritne chráni objektívne právo. Ochrana

subjektívnych práv účastníka správneho konania je pri tejto ţalobe aţ sekundárna a môţe

prípadne aj úplne absentovať, ak zákon bol porušený v prospech účastníka.

Od uvedeného základného rozdielu sa potom odvíjajú aj ďalšie odlišnosti. Jednou

z nich je i vyčerpanie riadneho opravného prostriedku v zmysle .

Zo systémového výkladu tohto vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva,

ţe stanovenie tejto podmienky zabezpečuje tzv. sukcesorickú povahu súdneho prieskumu,

t. j. jeho následnosť vo vzťahu k moţnosti dosiahnuť zákonný stav priamo správnymi

orgánmi v rámci ich inštančného postupu. Inak povedané účastník správneho konania sa musí

snaţiť ochrániť svoje práva najprv v správnom konaní a aţ po jeho skončení (prvostupňové

a odvolacie správne konanie tvoria jeden celok) má moţnosť podania správnej ţaloby podľa

druhej hlavy piatej časti . Pri prokurátorovi je však sukcesia súdneho prieskumu

premietnutá do inej podmienky, a to nevyhovenia jeho protestu správnymi orgánmi

v dvojstupňovom správnom konaní (viď , ).

Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe prokurátor nie je účastníkom správneho

(administratívneho) konania a nemôţe nijako ovplyvniť podanie riadneho opravného

prostriedku účastníkom v rámci tohto konania.

Zo znenia síce jednoznačne vyplýva, ţe predmetná správna

ţaloba podľa druhej hlavy piatej časti sa podáva „za podmienok uvedených v tomto

zákone“, avšak musí sa jednať o podmienky, ktorých splnenie môţe prokurátor ovplyvniť,

inak povedané, od prokurátora nemoţno poţadovať splnenie takých podmienok, ktoré

sú od neho nezávislé a vyţadovanie, ktorých by v podstate znamenalo negovanie,

resp. výrazné zúţenie rozsahu dozoru prokuratúry stanoveného zákonom o prokuratúre.

Aj keď v ustanovení nie je expressis verbis uvedené, ţe sa netýka

prokurátora (prokurátor nie je spomenutý ani v ), tento záver tieţ

jednoznačne vyplýva z jeho systémového výkladu. V opačnom prípade, ak by sa prijal výklad

gramaticky a reštriktívny, by sa zmarila moţnosť účinnej nápravy práve v tých konaniach,

v ktorých účastníci pôvodného správneho konania nevyuţili moţnosť podať opravný

prostriedok. Takýto postup by sa negatívne prejavil aj v materiálnom charaktere právneho

štátu, pretoţe by sa čiastočne odbúral funkčný mechanizmus nápravy pri tých nezákonných

rozhodnutiach správnych orgánov, ktoré boli vydané v prospech účastníkov konaní,

resp. týmto vyhovujú.

Predpokladom podania protestu prokurátora (nevyhovenie ktorému je procesnou

podmienkou pre podanie ţaloby prokurátora) je právoplatnosť rozhodnutia správneho

orgánu (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona o prokuratúre), pričom skutočnosť, či túto právoplatnosť

nadobudlo rozhodnutie na prvom alebo druhom stupni, nemôţe mať v prípade ţaloby

prokurátora právny význam. Je tomu tak aj preto, ţe v zmysle zhora citovaného Stanoviska

správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00 predmetom

konania v správnom súdnictve, ktoré bolo začaté na základe ţaloby prokurátora

nie je rozhodnutie, ktorým správny orgán nevyhovel jeho protestu, ale rozhodnutie, správneho

orgánu v poslednom stupni správneho konania, ktoré zakladalo, menilo alebo zrušovalo

oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb. Ak by správny súd na základe ţaloby

prokurátora preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu o nevyhovení protestu prokurátora

(ako je tomu v prípadoch ţalôb účastníkov, keď protestu prokurátora vyhovené bolo),

problém vyplývajúci z ustanovenia by nebolo potrebné riešiť.

Taktieţ nemoţno opomenúť, ţe častým príkladom nezákonnosti sú rozhodnutia, ktoré

vyhovujú všetkým účastníkom konania, takţe zo strany účastníkov konania nemoţno podanie

odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ani očakávať.

V tejto súvislosti moţno poukázať aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovený v jeho náleze sp. zn. zo dňa 01. novembra 2010, podľa ktorého

„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv

z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo

požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň

vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť

na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo

v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého

jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným

gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2

ods. 2 totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného

gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom

zákona“(pozri k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 01. júla 2008 – www.concourt.sk).

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom

na Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 124/00

dospel v danej veci k záveru, ţe splnenie zákonnej podmienky vyjadrenej v ustanovení § 247

ods. 2 nie je vo vzťahu k prípustnosti ţaloby prokurátora moţné poţadovať, a ţe danú

vec treba meritórne prejednať.

Slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, preto je ţiaduce,

aby správne orgány ako aj súdy a prokuratúra interpretovali základné zásady správneho

konania (§ 3 správneho poriadku) v súlade s princípmi dobrej správy.

Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj Rezolúcie

Rady Európy a Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej

správy a ochrany práv jednotlivca, a to i napriek tomu, ţe nie sú súčasťou nášho právneho

poriadku; ide predovšetkým o Rezolúciu Výboru ministrov č. (77) 31 o ochrane jednotlivca

v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, Odporúčanie Výboru ministrov č. (80) 2

o správnej úvahe a Odporúčanie Výboru ministrov č. (91) 1 vo veciach administratívnych

sankcií.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie

ich povinností.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi

konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy

príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným

osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,

aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu (§ 3 ods. 2 správneho

poriadku).

Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných

prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 správneho poriadku).

Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne

a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba

má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke.

Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť,

aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,

prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe správny

orgán v predmetnej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci

nezistil skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver.

Z uvedených dôvodov krajský súd postupoval v súlade so zákonom, ak rozhodnutie

ţalovaného podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotiac rozsah a dôvody odvolania

ţalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, oboznámiac

sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, t. j. s obsahom súdneho a administratívneho

spisu, s poukazom na ustanovenie v spojení s vetou prvou

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré podľa najvyššieho súdu vytvárajú dostatočné

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. V súlade so závermi krajského

súdu i najvyšší súd mal z predloţeného spisového materiálu za preukázané, ţe skutkový stav

nebol správnym orgánom náleţite zistený a v dôsledku toho nebol ani správne právne

posúdený. Preto sa s rozhodnutím krajského súdu stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc

právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval

pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,

najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na vysporiadanie sa s odvolacími

námietkami ţalovaného.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný

na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil

vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané

náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho

orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia ( ).

Povinnosťou súdu v preskúmavanom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie,

súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91) 1 o správnych

sankciách zo dňa 13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií

je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť

informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,

s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť

uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,

má dostať moţnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek

rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých

sa zakladá.

Ak teda ţalovaný namieta, ţe „rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, pričom krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam“, táto námietka vzhľadom na vyššie uvedené

je neopodstatnená. Treba pripomenúť, ţe súdny prieskum nie je zaloţený na zisťovaní nového

skutkového stavu súdom, ale na prieskume zákonnosti, v rámci ktorej súd zisťuje správnosť

aplikácie zákona na daný skutkový stav a správnosť interpretácie zákonných pravidiel

ţalovaným z jeho právnej argumentácie a z odôvodnenia jeho rozhodnutia; správny súd

nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ani v prípadoch podľa ,

t. j. vo veciach s tzv. plnou jurisdikciou konanie a rozhodovanie súdu o ţalobe podanej proti

rozhodnutiu ţalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti

, nie je pokračovaním administratívneho konania, a nie je preto úlohou súdu doplňovať

vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia ţalovaného.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplynulo, ţe by vo veci konajúci

a rozhodujúci správny orgán vykonal právne relevantné dôkazy v záujme náleţitého

ozrejmenia skutkového stavu veci, čo v danom prípade malo za následok nesprávne právne

posúdenie veci.

Obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, ţe správny orgán napriek

preukázanej skutočnosti, ţe účastník konania Z. L. nebol vlastníkom ani prevádzkovateľom

osobného motorového vozidla tov. zn. M., EVČ: B. a v tomto vozidle v čase skutku len

vykonával taxisluţbu, nezisťoval vlastníka uvedeného vozidla (prevádzkovateľa

taxisluţby), pričom tento jediný bol povinný predloţiť taxameter na metrologickú kontrolu.

Námietka ţalovaného, ţe účastník konania Z. L. je ţivnostníkom je z týchto dôvodov

celkom bez právneho významu.

Ani námietka ţalovaného, uvedená v odvolaní, ţe súd prekročil zákonom dovolený

rozsah preskúmania rozhodnutia ţalovaného (ţe bola preskúmavaná aj správna úvaha o výške

uloţenej pokuty) nie je dôvodná, nakoľko vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, tento vytýkal ţalovanému, ţe sa nevysporiadal s otázkou uloţenia primeranosti výšky

uloţenej pokuty. Aj podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúceho z jeho konštantnej

judikatúry (pozri k tomu napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. – R 109/2002) rozhodnutie o uloţení pokuty odôvodnené

len konštatovaním, ţe „výška uloženej pokuty je primeraná vzhľadom na dĺžku, spôsob,

následky a závažnosť protiprávneho konania (ochrana spotrebiteľa – takéto meradlo

nezaručuje správne výsledky merania)“ a odkazom na zákonné ustanovenie je v tejto časti

nepreskúmateľné.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa uloţenia povinnosti účastníkovi konania zaplatiť

aj úrok z omeškania, najvyšší súd poukazuje na to, ţe krajský súd o tejto otázke rozhodol

v súlade s ustálenou judikatúrou, v zmysle ktorej, „ak inšpektorát ako správny orgán uložil

rozhodnutím okrem pokuty aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v prípade, že pokuta

nebude zaplatená do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ide o nesprávne právne posúdenie

veci, čo je dôvodom, aby správny súd rozhodnutie v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť

úroky z omeškania zrušil a v tejto časti vrátil vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie

konanie“ (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. – R 97/2004).

V tejto súvislosti dáva najvyšší súd záverom do pozornosti, ţe v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve podľa piatej časti

nie je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho

prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu ţalovaného

správneho orgánu s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie

súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe

zistení krajského súdu bolo vydané v konaní, ktoré trpí vadami spôsobilými ovplyvniť jeho

zákonnosť a krajský súd svoje zistenia presvedčivo a s poukazom na procesné i hmotnoprávne

ustanovenia náleţite odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami

ţalovaného, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postupov správneho orgánu v správnom

konaní.

Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie

ţalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, a teda krajský súd rozhodol správne, ak toto

rozhodnutie na základe ţaloby prokurátora zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

Odvolanie ţalovaného neobsahuje námietky spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci inak,

neţ ako ju posúdil krajský súd ( a v spojení s veta prvá ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací nezistil v konaní súdu prvého stupňa

vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ku ktorým by bol povinný

prihliadať z úradnej moci ( v spojení s veta prvá ), a preto

podľa veta druhá a napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave potvrdil.

V ďalšom konaní správny orgán viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6

a ) prejedá vec znova v naznačenom smere, pričom sa dôsledne vyporiada

aj s relevantnými námietkami ţalobcu a opätovne vo veci rozhodne, tak, aby jeho

rozhodnutie, zodpovedalo zákonu včítane náleţitého odôvodnenia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s veta prvá a

tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal, pretoţe ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania

neúspešného odvolania ţalovaného nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková