Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/17/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E. F. E., právne zastúpený: Mgr. Pavol Trnka, advokát so sídlom ul. Novomeského 1322/16, 957 04 Bánovce nad Bebravou, IČO: 31 142 371, proti žalovanej: Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. -79 zo dňa 5. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 2.159,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z tejto sumy od 28.03.2024 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na vec aplikoval ust. , , , , /, , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V odôvodnení uviedol, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície Trenčín uznesením ČVS:KRP-83/1-VYS- TN-2017 zo dňa 07.11.2017 podľa začal trestné stíhanie žalobcu podľa pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa , písm. d) zák. Žalobca sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal. Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín podala na žalobcu pod sp. zn. -25 dňa 27.06.2018 obžalobu. Okresný súd Bánovce nad Bebravou sp. zn. -943 zo dňa 20.06.2022 žalobcu oslobodil podľa spod obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín, pričom proti tomuto rozsudku podala prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. -1052 zo dňa 12.12.2022 podľa odvolanie prokurátorky ako nedôvodné zamietol. Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. -943 zo dňa 20.6.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne uznesením sp. zn. -1052 zo dňa 12.12.2022 nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2022. V tomto trestnom konaní žalobca vyhľadal právnu službu, pričom si ako obvinený zvolil za obhajcu advokáta Pavla Trnku so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského 1322/16.

V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a následným nezákonným postupom žalobcovi vznikla škoda vo výške 2.159,30 eur, ktorá predstavuje vynaložené náklady na obhajobu advokátom Pavlom Trnkom vzniknuté v predmetnom trestnom konaní. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie vzniknutého nároku na náhradu škody, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, žiadosťou zo dňa 02.02.2024. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom VI/4 Gc 20/24/1000-4 zo dňa 26.03.2024 žalobcovi oznámila, že jeho nárok nebude ani čiastočne uspokojený, nakoľko neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie nároku na náhradu škody uplatneného v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa Poukázal na rozsudok veľkého senátu NS SR sp. zn. zo dňa 24.10.2022 a právny názor o neprijatí doslovného výkladu v prípadoch oslobodenia žalobcu spod obžaloby v trestnom konaní, keďže takýto výklad uprednostňuje formalizmus pred účelom a teologickým cieľom dotknutej regulácie. Dôvodom vynesenia oslobodzujúceho rozsudku bol v tejto trestnej veci nezákonný postup príslušníkov policajných hliadok pri zaistení omamnej látky, pri ktorom žalobca nebol prítomný, a o ktorom sa vzhľadom na následné zadržanie a v príčinnej súvislosti s ním vzniknutú objektívnu nemožnosť informovať sa na spôsob zásahu od spoluobvinených, ktorí pri zásahu prítomní boli, dozvedel až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že medzi stranami nebol sporný rozsah právnej služby – obhajoby, ani uplatnená výška za jednotlivé úkony právnej služby v rámci obhajoby v predmetnom trestnom konaní. Rovnako nebol sporný ani priebeh trestného stíhania žalobcu ako obvineného, resp. spoluobvineného. Súd prvej inštancie mal za to, že skutkový stav tak, ako ho opísal žalobca v žalobe, nebol počas konania žalovanou rozporovaný, preto, čo sa týka dokazovania, súd prvej inštancie vykonával dôkazy týkajúce sa nesporných podstatných skutkových okolností. Zistil, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bánovciach nad Bebravou uznesením ČVS: ORP-245/VYS-BN-2017 zo dňa 07.11.2017 podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) začal trestné stíhanie vo veci zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa , písm. d) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vyšetrovateľ Odboru kriminálnej polície, Krajského riaditeľstva PZ v Trenčíne uznesením pod ČVS: KRP-83/1- -VYS-TN-2017 zo dňa 07.11.2017 podľa začal trestné stíhanie a súčasne podľa vzniesol obvinenie žalobcovi v tom čase mladistvému pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa , písm. d) vo forme pomoci podľa . Žalobca ako obvinený a ani jeho ustanovený obhajca nepodali sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín dňa 27.06.2018 podala obžalobu na G. D., H. I., J. K., A. L. a žalobcu pre vyššie uvedený obzvlášť závažný zločin, konkrétne u žalobcu pre účastníctvo k tomuto obzvlášť závažnému zločinu vo forme pomoci. Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom sp. zn. zo dňa 20.06.2022 podľa oslobodil obžalovaných spod obžaloby prokurátorky, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní, vrátane žalobcu, stíhaní. Proti tomuto rozsudku bolo zo strany prokurátorky podané odvolanie v neprospech všetkých obžalovaných, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. zo dňa 12.12.2022 tak, že toto odvolanie zamietol ako nedôvodné. V rámci úkonov právnej služby – obhajoby žalobcu si obhajca vyúčtoval celkovú odmenu vrátane režijného paušálu, cestovného a náhrady za stratu času v sume 2.159,30 eur. Z tejto sumy bola časť vo výške 240 eur zaplatená bezhotovostne z bankového účtu patriaceho partnerke žalobcu, a to M. J. dňa 29.06.2022. Vo zvyšnej časti išlo o platby žalobcu v hotovosti. Žalovaná prostredníctvom svojho zástupcu v rámci predbežného prerokovania nároku listom zo dňa 26.03.2024 oznámila žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí v žiadnej časti, a to z dôvodu, na ktorom spočíva podstata procesnej argumentácie žalovanej aj v tomto spore. Vo vzťahu k úkonom právnej služby v rámci obhajoby žalobcu uviedla, že sú uplatnené v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Z výsluchu žalobcu bolo zistené, že M. J., ktorá je majiteľkou účtu, z ktorého bola uhradená časť trov obhajoby v sume 240 eur, je jeho partnerkou už 7 rokov. Platbu uskutočnila na jeho pokyn, pričom na jej účet sú zasielané aj peniaze od jeho obchodných partnerov v rámci jeho podnikania. Peniaze na účte M. J. slúžia aj na úhradu nákladov ich spoločnej domácnosti, na sporenie a pod.

3. Súd prvej inštancie skúmal, či si žalobca splnil povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si pred podaním žaloby splnil povinnosť a podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa Pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, v danom prípade musí byť splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia. Musí byť preukázaná existencia rozhodnutia, ktoré je nezákonné a ktoré rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že existencia nezákonného rozhodnutia nebola medzi stranami sporu sporná. Žalovaná namietala, že právo na náhradu škody spôsobenej týmto nezákonným rozhodnutím si žalobca nemôže uplatniť, pretože nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. s odôvodnením, že v danom prípade došlo k nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko žalobca bol v období od 07.11.2017 do 12.12.2022 trestne stíhaný, napriek tomu, že sa žiadnej trestnej činnosti nedopustil a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. 4. K obrane žalovanej týkajúcej sa uplatnenia súd prvej inštancie uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozsudku sp. zn. zo dňa 24.10.2022 , vydanom vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia (publikované aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2022 pod poradovým číslom 58), podľa ktorého: „ splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.“ Súd prvej inštancie mal za to, že ak žalovaná poukázala na iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, tak táto judikatúra bola neaktuálna, pretože boli vydané skôr ako vyššie citované rozhodnutie Veľkého senátu sp. zn. . A naviac, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. je „iba“ senátnym rozhodnutím, nepublikovaným v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že je objektívne zrejmé, že záverom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia, je potrebné prikladať väčšiu mieru faktickej záväznosti, ako iba senátnemu rozhodnutiu. Aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v uznesení sp. zn. zo dňa 24.01.2024 prijal rovnaký záver ako veľký senát v citovanom rozhodnutí. Poukázal na v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu podľa ods. 2, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

5. Námietka žalovanej, že žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, čím predĺžil celé trestné konanie a doviedol ho až do štádia súdneho procesu, preto nie je dôvodná. Orgány činné v trestnom konaní sú v každom štádiu trestného stíhania povinné hodnotiť dôvodnosť trestného stíhania obvinenej osoby. Nemožno tak súhlasiť s implicitným záverom žalovanej , že nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia by mohlo mať taký faktický následok, že by viedlo prokurátorku k podaniu obžaloby aj vtedy, ak by dôvodnosť trestného stíhania nebola daná. Uznesenie, ktorým bolo osobe vznesené obvinenie, ktoré sa následne v trestnom konaní nepotvrdilo odsúdením takejto osoby, je nezákonným rozhodnutím „sui generis“, teda osobitnej povahy. Preto nie je náležité (rozumné a spravodlivé) automaticky aplikovať zákonnú podmienku podľa , a to nutnosť využitia práva podať riadny opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu. Dodal , že sa častokrát v skutočnosti jedná o nepreukázanie dôvodného podozrenia o spáchaní trestného činu konkrétnou osobou v ďalšom štádiu trestného konania, a to niekedy až v súdnom konaní. V čase vznesenia obvinenia takéto podozrenie existovalo a tomu zodpovedalo aj „nezákonné rozhodnutie“. „Nezákonným“ je takýto typ uznesenia (teda zákonným spôsobom vznesené obvinenie osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, neskôr nepreukázané) iba podľa súdnej judikatúry, ku ktorému časom dospela. Osobitná povaha tohto uznesenia je zjavná a nemožno ju stotožňovať so situáciou, kedy je vydané takpovediac „jednorazové“ nezákonné rozhodnutie.

6. Ani ďalšia námietka žalovanej , že v prípade časti trov konania vo výške 240 eur, ktoré uhradila M. J. a žalobcovi tak v tomto rozsahu škoda nevznikla, súd prvej inštancie konštatoval, nie je dôvodná.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobca žil s M. J. v spoločnej domácnosti ako partneri. Základným znakom zákonného pojmu „domácnosť“ je, že ide o spotrebné spoločenstvo. O spotrebné spoločenstvo ide vtedy, keď určité osoby hospodária spoločne so svojimi príjmami, pričom sa nevyžaduje, aby tieto osoby boli v príbuzenskom či inom podobnom vzťahu. Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie prijal záver, že v období, kedy bola táto časť trov obhajoby obhajcovi vyplatená, tak príjem z podnikania žalobcu bol žalobcovi poukazovaný na účet M. J., s ktorou tvorili spotrebné (majetkové) spoločenstvo. Suma 240 eur tak predstavuje zmenšenie majetku žalobcu. Vysporiadanie tejto sumy peňazí medzi členmi spotrebného spoločenstva považoval súd prvej inštancie v danej veci za irelevantné.

7. Vo vzťahu k úroku z omeškania súd prvej inštancie s poukazom na uviedol, že listom zo dňa 26.03.2024 oznámila žalovaná žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí ani čiastočne, preto sa od tohto dňa dostala do omeškania s povinnosťou zaplatiť s priznanou pohľadávkou aj úrok z omeškania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 28.03.2024, pričom žalovaná v tejto časti uplatnený nárok nijak nerozporovala.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a pretože žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu súd prvej inštancie náhradu trov konania priznal proti žalovanej v plnom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku (výroku I. a II.) podala žalovaná v zákonnom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa , písm. d), písm. f) a písm. h) , pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie v predmetnej veci bez toho, aby skúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, priznal žalobcovi nárok na náhradu škody, aj keď nepodal opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu, t. j. nepodal sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa . Žalovaná mala za to, že nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je takou zákonnou prekážkou, ktorá „ex lege“ neumožňuje nárok na náhradu škody priznať zákonným spôsobom, čo podľa nej potvrdzuje najmä dikcia ustanovenia , ktoré jasne podmieňuje možnosť priznať nárok na náhradu škody, ak sa poškodená osoba bránila opravným prostriedkom. V prípravnom konaní sa žalobca žiadnym spôsobom nebránil, pričom jeho ľahkovážny prístup v trestnom konaní potvrdzuje aj jeho výpoveď na nariadenom pojednávaní, keď tento uviedol, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal a nepamätá si ani z akého dôvodu. Žalobca sťažnosť proti obvineniu v predmetnej veci nepodal aj napriek tomu, že bol v trestnom stíhaní zastúpený kvalifikovaným obhajcom, čo súd prvej inštancie nebral do úvahy, keďže neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli potenciálne opodstatniť nepodanie riadneho opravného prostriedku žalobcom na účely splnenia zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody. Žalobca ako obvinený sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal, predĺžil celé trestné konanie a toto pokračovalo až do štádia súdneho procesu. Ak by žalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, mohlo trestné konanie skončiť inak – bez toho, aby vznikla škoda. Podmienku nepodania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia možno odpustiť ako zákonnú podmienku iba v prípade existencie dôvodov osobitého zreteľa, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu neexistovali. Žalobca ako obvinený mal všetky možnosti obhajoby a obrany v prípravnom konaní, tieto však dobrovoľne nevyužil, a to za stavu, že bol v trestnom konaní zastúpený obhajcom. Zákonné znenie ustanovenia je jasné, zrozumiteľné a určité a nie je možné bez ďalšieho postupovať v otázke nepodania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa judikatúry súdov, keďže podľa SR súd postupuje podľa zákona a nie podľa judikatúry, ktorá je neurčitá, čo potvrdzuje aj ad hoc argumentácia súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu jeho povahou označuje ako nárok z nezákonného rozhodnutia „sui generis“, od čoho odvodzuje údajnú nenáležitosť aplikácie zákonnej podmienky podľa Žalovaná dodala, že je rozdiel medzi účinkom zrušenia rozhodnutia ako titulom vzniku nároku na náhradu škody a medzi zákonnými podmienkami priznania nároku na náhradu škody. K splneniu kumulatívnych zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcu v prejednávanej veci nedošlo a preto napadnutý rozsudok trpí

vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení a porušením práva na spravodlivý proces žalovanej, ktorá bola v súdnom konaní vystavená ad hoc (nepredvídateľnej) aplikácii práva. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne z dôvodu nejednoznačnej a neurčitej argumentácie súdu prvej inštancie, ktorý polemizoval s neurčitými, nedefinovanými a nevysvetlenými pojmami „jednorazové nezákonné rozhodnutie“ a „nezákonný typ uznesenia“. Danej arbitrárnosti a nezrozumiteľnosti odôvodenia napadnutého rozsudku predchádza aj konštatovanie súdu prvej inštancie, ktoré je v rozpore s obsahom pripojeného trestného spisu a predstavuje aj neprijateľné hodnotenie vedenia trestného stíhania civilným súdom, keď tento v závere odôvodnenia uviedol, že žalobca bol stíhaný, pričom sa však trestnej činnosti nedopustil a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Súd prvej inštancie jednostranne argumentoval vybranou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a osobitne rozhodnutím Veľkého senátu sp. zn. zo dňa 24.10.2022, pričom sa vôbec nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú poukazovala žalovaná a to s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.03.2023, proti ktorému smerujúca ústavná sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. -28 zo dňa 18.01.2024 odmietnutá. Podľa žalovanej predmetné súdne rozhodnutie prelamuje líniu jednoty rozhodovania judikovanú rozhodnutím Veľkého senátu sp. zn. zo dňa 24.10.2022, keďže senát Najvyššieho súdu SR nepodanie sťažnosti ako opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, titulom ktorého sa uplatňoval nárok na náhradu škody posúdil ako právnu prekážku podľa , pre ktorú nemožno priznať nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a to bez toho, aby vec s odlišným právnym názorom predložil Veľkému senátu Najvyššieho súdu SR. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.03.2023. Najvyšší súd SR nevzhliadol striktnú požiadavku na vyčerpaní opravného prostriedku-sťažnosti ako prepiaty formalizmus a popretie účelu a zmyslu nároku na náhradu škody pri trestnom stíhaní, ako to judikoval Veľký senát. Namietala, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to k nesprávnemu zisteniu o danosti podmienok pre vznik škody na strane žalobcu v rozsahu 240,- Eur, ktoré boli ako odmena obhajcovi uhradené inou osobou ako žalobcom. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že z výpovede žalobcu je nesporné, že žalobca danú sumu ako trovy obhajoby neuhradil, ale boli uhradené M. J. z jej osobného účtu, na ktorej účet majú byť uhrádzané aj faktúry z pracovnej činnosti žalobcu, avšak ku ktorému nemá žalobca žiaden právny vzťah, t. j. nie je jeho spoluvlastníkom ani disponentom. Preto mala žalovaná za to, že v danej časti trovy obhajoby neboli uhradené z majetku žalobcu, keďže tento s M. J. netvorí nijaké zákonné majetkové spoločenstvo, napriek čomu súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že škoda aj v tejto časti vznikla osobe žalobcu. Podľa žalovanej tento nesprávny skutkový stav súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, keďže považoval výdavok uhradený M. J. za úbytok majetku žalobcu s poukazom na spotrebné majetkové spoločenstvo a domácnosť uvedených osôb. Predmetné právne posúdenie je nesprávne , nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalobca s označenou osobou uhrádzali životné náklady spoločne a nerozdielne, a teda ide len o domnienku súdu prvej inštancie, ktorou sa nahrádza nedostatok záverov dokazovania, keďže sám žalobca nevedel uviesť, či došlo k nejakému majetkovému vyporiadaniu sumy uhradenej M. J. obhajcovi žalobcu so žalobcom. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle a písm. c) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % ev. navrhla, aby odvolací súd pre nesplnenie zákonných podmienok priznania nároku na náhradu škody napadnutý rozsudok podľa zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ako aj trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

10. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie nie je dôvodné. Z obsahu odvolania žalovanej nezistil, v čom žalovaná vidí dôvody odvolania aj podľa , písm. d) , keďže za reálne uplatnený odvolací dôvod považoval len dôvod podľa a vo vzťahu k argumentácii o nesprávnom priznaní sumy 240,- eur aj dôvod podľa . Nad rámec argumentácie súdu prvej inštancie žalobca poukázal na skutočnosť, že dôvodom jeho oslobodenia spod obžaloby v trestnom konaní bola tá skutočnosť, že prvotné úkony spočívajúce v kontrole posádky motorového vozidla a zabavení návykovej látky členmi dvoch na mieste prítomných policajných hliadok boli vykonané protizákonne a pri nich obstarané dôkazy nebolo preto možné v konaní použiť. Pri týchto prvotných úkonoch nebol prítomný a po jeho zadržaní, resp. počas celej doby na podanie sťažnosti nebol v kontakte s osobami, ktoré tvorili osádku vozidla a preto z objektívnych dôvodov ani nemohol vedieť o

skutočnostiach, ktoré by ho mohli k podaniu sťažnosti viesť a ktoré neskôr viedli k jeho oslobodeniu spod obžaloby. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení nezávislom na skutočnosti, či proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal alebo nepodal sťažnosť, nebol ani dôvod, aby sa s touto jeho námietkou pri rozhodovaní vyporiadal, ktorú možno podľa žalobcu považovať vo vzťahu k otázke nepodania sťažnosti v prípade odklonu od záverov prijatých na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.10.2022 za prípad existencie dôvodov osobitného zreteľa v zmysle Podľa žalobcu argumentácia žalovanej, že nepodaním sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zavinil prieťahy v konaní, úplne ignoruje obsah trestného spisu, pretože prokurátor napriek tomu, že už v rámci prípravného konania sa obvinení bránili nezákonnosťou zákroku príslušníkov Policajného zboru, tento nezastavil trestné stíhanie, ale podal obžalobu a proti vynesenému rozsudku podal odvolanie. Žalobca mal preto za to, že nepodanie sťažnosti na dĺžku trestného konania a rozsah poskytnutej právnej pomoci nemalo vôbec žiadny vplyv. Vo vzťahu k otázke oprávnenosti nároku na náhradu škody aj v časti sumy 240,- eur žalobca poukázal v celom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozsudku. S poukazom na uvedené preto žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa ako vecne správny a priznal mu proti žalovanej aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. Žalovaná v písomne podanej odvolacej replike uviedla, že poukazuje na odvolanie proti napadnutému rozsudku, na ktorom v plnom rozsahu zotrváva a z ktorého plynie danosť odvolacích dôvodov. Ďalej uviedla, že vyjadrenie žalobcu k odvolaniu vo všeobecnosti potvrdzuje dôvodnosť úvah a právnych záverov žalovanej o uplatnení ustanovenia na prejednávanú vec. V konkrétnostiach tvrdenia žalobcu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa vo veci jeho nároku nemožno podľa žalovanej uznať a primárne ani komplexne skutkovo a právne relevantne hodnotiť, keďže tieto z dôvodu danosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku neboli súdom prvej inštancie skúmané, zohľadňované a vo vzťahu k týmto nesmerovalo ani vykonávané dokazovanie zo strany súdu prvej inštancie. Vo všeobecnosti k týmto tvrdeniam žalobcu preto žalovaná uviedla, že samotná skutočnosť, že žalobca bol v čase po vznesení obvinenia a v čase plynutia lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zastúpený advokátom vylučuje, aby ním tvrdené skutočnosti zakladali dôvod hodný osobitného zreteľa opodstatňujúci netrvanie na splnení zákonnej podmienky podania opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, keďže žalobcu zastupoval v trestnom konaní advokát, ktorý mohol v rozhodnom čase získať prístup ku všetkým dôkazom rozhodujúcim pre posúdenie zákonnosti a dôvodnosti trestného stíhania žalobcu. Navrhla rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

12. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

13. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa a , bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa rdiť ako vecne správny, a to z nasledovných dôvodov:

14. Žalovaná namietala vecnú nesprávnosť rozhodnutia uplatňujúc výslovne dôvody na odvolanie uvedené v ust. kutkové a právne závery), ako aj ust. , keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. Odvolací dôvod podľa predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu ( ) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z

ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Pokiaľ žalovaná deklarovala v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa , odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.

18. V zmysle ust. , podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. . Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému ustanoveniu.

20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom podľa vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

22. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z precízne zisteného

skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje ( ), aby nadbytočne neopakoval pre strany sporu známe fakty posudzovanej veci spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie, pričom k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné:

23. Podľa štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

24. Podľa zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

25. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

26. Podľa právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

27. Podľa nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „“) s príslušným orgánom podľa a 11.

28. Podľa ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

29. Podľa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

30. Podľa náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

31. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody podľa sa považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie

pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý ().

32. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.10.2010 – R 37/2014).

33. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody voči žalovanej, ktorá mu vznikla titulom nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, na základe ktorého sa viedlo trestné stíhanie, ktoré sa skončilo jeho oslobodením z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný.

34. Žalovaná v podanom odvolaní namietala nesplnenie podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody, keď žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako riadny opravný prostriedok, čo vyžaduje ustanovenie A naviac, rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.10.2022 bolo prelomené neskorším uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.03.2023, v ktorom senát najvyššieho súdu nepodanie sťažnosti ako opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, titulom ktorého sa uplatňoval nárok na náhradu škody, posúdil ako právnu prekážku podľa , pre ktorú nemožno priznať nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku s uvedenými námietkami a predmetným uznesením najvyššieho súdu riadne nevysporiadal.

35. Uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Súd prvej inštancie sa veľmi rozsiahlo a dôsledne vysporiadal s posúdením predmetného nároku a dospel k správnym právnym záverom, keď uviedol judikatúru Najvyššieho súdu SR s právnymi závermi, keď rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Na kľúčovú otázku dal jednoznačnú odpoveď vo svojom rozhodnutí Veľký senát Najvyššieho súdu SR, ktorým je súd prvej inštancie a rovnako i odvolací súd viazaný a od ktorého záverov nie je možné sa odkloniť. Veľký senát Najvyššieho súdu SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.10.2022 (R 58/2022) zjednotil, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby oslobodený, nakoľko je namieste vychádzať z extenzívneho výkladu ustanovenia vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia prostredníctvom extenzívneho výkladu. Veľký senát v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že: „podľa doslovného výkladu príslušných ustanovení zákona možno právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a súčasne náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Avšak sumarizujúc vyššie uvedené právne východiská, zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že výslovne neupravuje právo na náhradu škody v prípade trestného stíhania a so zreteľom na to, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania, niet pochýb o tom, že zmyslu a účelu ustanovenia v spojení s ods. 2 veta prvá

Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa ), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Týmto spôsobom dochádza k rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona, o ktorých jednoznačnosti na podklade doposiaľ uvedeného v okolnostiach konkrétnej veci niet pochybností, na základe čoho bolo plne opodstatnené, aby veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia veta prvá pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v tretej výrokovej vete rozsudku veľkého senátu, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“.

36. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, nebolo viac ich rozhodnutie spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Tento princíp je zdôraznený aj v základných princípov . Súdne rozhodnutie musí byť spoľahlivo predvídateľné a princíp právnej istoty v sebe implikuje požiadavku, aby súdy v rovnakých podmienkach aplikovali právnu normu rovnakým spôsobom. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný aj v praxi slovenských súdov, a to najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Najvyššou súdnou autoritou v každej krajine je nesporne najvyšší súd a ustálenosť judikatúry je definovaná cez prizmu inštitútu veľkého senátu. Veľký senát svojím obsahom predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v . Potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu sa ukázala ako kľúčová, s cieľom zabezpečiť jednotu rozhodovania v zmysle judikatúry a jej akceptovania súdmi nižších inštancií.

37. Pokiaľ teda Veľký senát prijal rozhodnutie, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený (čo je aj prípad tohto sporu), nakoľko je namieste vychádzať z extenzívneho výkladu ustanovenia , tak súd prvej inštancie nemal inú možnosť, než v súlade s princípom právnej istoty rozhodnúť v zmysle tohto rozhodnutia, ktoré je ustálenou rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority. Z tohto dôvodu preto nemožno prisvedčiť námietke žalovanej, že nebola splnená podmienka na priznanie nároku na náhradu škody spočívajúca v podaní riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, z ktorého ako nezákonného svoj nárok odvodzuje. Vzhľadom na viacero obdobných konaní, kedy bolo uvedené rozhodnutie aplikované, sa nemôže žalovaná úspešne dovolávať ani porušenia jej práva na spravodlivý proces z dôvodu, že by súd aplikoval právo nepredvídateľne a rozhodol prekvapivo. Súd prvej inštancie správne aplikoval na danú vec rozhodnutie Veľkého senátu, preto skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade, že žalobca sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal, pretože jej podanie sa nevyžaduje, je nadbytočné.

38. Hoci judikatúra Najvyššieho súdu SR nie je formálne záväzná, ipso iure má normatívnu silu a aj Ústavný súd SR v mnohých svojich rozhodnutiach priznal normatívne pôsobenie judikatúry s odôvodnením, že bezdôvodné opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia najvyššieho súdu či opomenutie ustálenej judikatúry alebo doterajšej judikatúry má spravidla za následok nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje za protiústavné. Ustálenú judikatúru najvyššieho súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu tak treba považovať za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy.

39. Pokiaľ žalovaná argumentovala uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.03.2023 s odôvodnením, že došlo k prelomeniu rozhodovacej línie obsiahnutej vo vyššie uvedenom rozhodnutí veľkého senátu, odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR v uznesení so sp. zn. zo dňa 30.03.2023 posudzoval vo vzťahu k prípady hodné osobitného zreteľa s poukazom na to, že v každej konkrétnej veci je na posúdení orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vyloženie pojmu „prípady

hodné osobitného zreteľa“; hoci dovolací súd v tomto uznesení uviedol, že po preskúmaní spisu a s prihliadnutím na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť nezistil žiadne prípady hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali žalobcov postup nepodania opravného prostriedku, žiadnym spôsobom sa nevyjadril k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený Veľkým senátom Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, že by najvyšší súd vo veci sp. zn. postupoval v zmysle . Zároveň odvolací súd uvádza, že mu podobne ako súdu prvej inštancie nie je známe iné rozhodnutie s iným právnym názorom veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ako rozhodnutie vo veci sp. zn. . Súd prvej inštancie správne , pri právnom posúdení veci aplikoval právny názor vyjadrený v uvedenom rozhodnutí Veľkého senátu, ktoré rozhodnutie je nutné považovať za ustálenie rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, ktoré doposiaľ nebolo prekonané. Uvedenému nasvedčuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.01.2024, v ktorom bol v obdobnej veci prijatý rovnaký záver ako v predmetnom rozhodnutí Veľkého senátu tak, ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie. Odvolací súd na tomto mieste pripomína i rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 10.11.2011, v zmysle ktorého dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.

40. Odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že Najvyšší súd SR v uznesení so sp. zn. zo dňa 30.03.2023 posudzoval osobitné skutkové otázky, ktoré spočívali v tom, že žalobca bol stíhaný z dôvodu, že viedol motorové vozidlo, hoci rozhodnutím o priestupku mu bol uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 10 mesiacov. Vykonateľnosť rozhodnutia o priestupku bola na základe žiadosti samotného žalobcu odložená; žalobca vedel, že podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia by tak predstavovala efektívny opravný prostriedok. K uvedenému odvolací súd dodáva, že osobitosť je práve v tom, že žalobca sám aktívne podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia, mal vedomosť o odklade vykonateľnosti rozhodnutia a touto skutočnosťou sa riadnym opravným prostriedkom nebránil proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Ku konštatovaniu nezákonnosti vedenia trestného konania v dôsledku oslobodenia spod obžaloby došlo až právoplatným rozhodnutím o oslobodení spod obžaloby (na základe rozhodnutia odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania prokurátorky v danej veci), čomu predchádzalo množstvo procesných úkonov, vrátane vykonania dokazovania či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom. Pravidlo vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby poškodený riadne využil tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení, pričom poškodený (žalobca) nie je povinný využiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne (rozsudok ESĽP z 8. apríla 2004 vo veci ASSANIDZE proti Gruzínsku). Nezákonnosť trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza zvyčajne po rade procesných úkonov, vrátane dokazovania, preto nie je možné od poškodeného žalobcu rozumne požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania už na jeho začiatku (viď k tomu bod 14. rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 24.10.2022). Tak tomu bolo i v danom prípade, keďže žalobca bol v predmetnom trestnom stíhaní oslobodený spod obžaloby prokurátorky až na základe rozhodnutia súdu, ktorý konštatoval závažné pochybenia príslušníkov Policajného zboru v procesnom postupe pri zaisťovaní omamnej a psychotropnej látky, na ktorej zaistení bolo založené v podstate celé obvinenie voči žalobcovi a ktorá tvorila základ trestného konania. Záverom odvolací súd uvádza, že odvolateľka neuviedla, aké konkrétne skutkové okolnosti, ako v prejednávanom prípade, sú aplikovateľné na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v uznesení so sp. zn. zo dňa 30.03.2023.

41. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.03.2023 smerujúca ústavná sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. -28 zo dňa 18.01.2024 odmietnutá, odvolací súd má za to, že vo vzťahu k aplikácii záveru Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24.10.2022 táto skutočnosť nie je relevantná, keďže Ústavný súd SR sa v predmetnom rozhodnutí k danej problematike žiadnym spôsobom nevyjadril (ani ju nepotvrdil a ani ju nevyvrátil). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu a to až do právoplatného rozhodnutia súdu o správnej žalobe, čo viedlo k absurdným záverom okresného súdu v rozhodnutí, ktorým oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa / , ale aj ku konaniu prokurátorky, ktorá svoje odvolanie proti rozsudku vzala späť, čím fakticky zabránila jeho preskúmaniu súdom vyššej inštancie.

Zdôraznil, že krajský súd sa nevenoval samotnej existencii nezákonného rozhodnutia ako primárneho predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

42. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon zveruje zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov do právomoci najvyššieho súdu a nie ústavného súdu (k tomu viď o súdoch). Predmetnú skutočnosť vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje aj ústavný súd (rovnako aj , , a ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V novšej judikatúre ústavný súd zvýrazňuje aj tú skutočnosť, že od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (podľa ) s tým, že do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať (rovnako aj a ).

43. Žalovaná v odvolaní namietala priznanú sumu 240,- eur, ktorá bola uhradená advokátovi žalobcu z účtu M. J. a teda inou osobu ako žalobcom, čím nedošlo k vzniku škody na strane žalobcu v uvedenom rozsahu. Odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú, keď vykonaným dokazovaním na súde prvej inštancie bolo preukázané, že peňažné prostriedky na bankovom účte M. J. (dlhoročnej priateľky žalobcu) patrili žalobcovi, keďže išlo o príjem z jeho podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho suma 240,- eur predstavuje zmenšenie majetku žalobcu. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne posúdil aj túto časť nároku žalobcu.

44. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody súd posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Podľa zodpovedá štát za splnenia zákonných podmienok za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody alebo rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe. Zákonom je daná absolútna objektívna zodpovednosť, pričom daný princíp je nevyhnutný, keďže je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti sa neskúma zavinenie, zodpovedá sa za vzniknutý protiprávny stav. Spôsob a rozsah náhrady škody sú upravené v a Uhrádza sa nielen skutočná škoda, ale aj ušlý zisk, s výnimkou prípadov, ak osobitný právny predpis (vo vzťahu špeciality) ustanovuje inak ( ). Náhrada škody pritom zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie ( ). Trovy konania zahŕňajú trovy právneho zastúpenia, s výnimkou nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody. Vo všeobecnosti možno trovami konania rozumieť náklady resp. finančné výdavky subjektov, ktoré sa na konaní zúčastňujú a ktoré sú vynaložené na úkony súvisiace s konaním. Trovami konania môžu byť výdavky na poštovné, odmenu znalca, prekladateľa, svedočné a pod. Trovy konania upravujú procesné predpisy povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy. Obvinený znáša trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom ( ). V súvislosti s touto náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil, pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady na

obhajobu vynaložené účelne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.04.2016 (R 17/2018): ,,Aj v prípade, ak nárok na náhradu škody vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov“.

45. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako aj súvisiaci výrok o trovách konania (určenie správneho právneho posúdenia pomerného procesného úspechu strán sporu), podľa ako vecne správny potvrdil.

46. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. Zmyslom a účelom náhrady trov v konaní pred všeobecným súdom, je poskytnúť úspešnému účastníkovi, alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu takéto konanie pred všeobecným súdom či už nebolo vôbec, alebo netrvalo dlhší čas. Inštitút náhrady trov konania teda plní v zásade reparačno-satisfakčnú funkciu.

47. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

49. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie ( ).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).