Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 366/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, Poľská republika, ,

Poľská republika a , , Poľská

republika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,

ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

, a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -52

zo 16. apríla 2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. januára 2018 doručená sťažnosť ,

, Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ I“), ,

, Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ II“), a ,

, Poľská republika (ďalej aj „sťažovateľ III“, spolu aj „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, ktorou

namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40,

a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj porušenie rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -52 zo 16. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že «žalobou zo dňa 14.02.2014

sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde v Prešove preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutia orgánu verejnej správy, a to konkrétne postupu a rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredie, 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava (ďalej len „Sociálna

poisťovňa, ústredie“) č. 14586-2/2014-BA zo dňa 21.01.2014. Žalobou zo dňa 14.02.2014

sa sťažovateľ I domáhal na Krajskom súde v Prešove preskúmania zákonnosti postupu

a rozhodnutia orgánu verejnej správy, a to konkrétne postupu a rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredie č. 14542-2/2012-BA zo dňa 08.01.2014. Sťažovateľ I v žalobách

namietal porušenie subjektívnych práv jeho a jeho zamestnancov v správnom konaní,

predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany orgánu

verejnej správy, porušenia zásady dvojinštančnosti administratívneho konania,

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania

rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to

s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti. Uznesením Krajského

súdu v Prešove č. k. zo dňa 16.10.2014 došlo k spojeniu súdnych konaní,

vedených pod č. k. a do jedného súdneho konania, vedeného ďalej

pod č. k. . Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa

25.11.2014 boli do konania pribratí sťažovatelia II a III. Krajský súd v Prešove vo veci

samej rozhodol rozsudkom č. k. zo dňa 16.04.2015 tak. že žaloby sťažovateľa I

zamietol a vo vzťahu k sťažovateľom II a III rozhodol o zrušení žalobou napadnutých

rozhodnutí a o vrátení veci Sociálnej poisťovni, ústredie.

V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal najmä na to, že podľa

jeho právneho názoru sťažovateľ I namietal v žalobách porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Vo vzťahu k sťažovateľom II

a III vyslovil Krajský súd v Prešove záver o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci

v administratívnom konaní. Okrem toho sa Krajský súd v Prešove vyjadril k jednotlivým

námietkam a tvrdeniam sťažovateľa I a k týmto zaujal príslušné právne názory, s ktorými sa

sťažovatelia nestotožňujú. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia v zákonnej lehote

odvolanie zo dňa 29.05.2015, v ktorom namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne

právne posúdenie veci zo strany Krajského súdu v Prešove vo vzťahu k sťažovateľovi I, a to

opätovne s poukazom na konkrétne skutočnosti. O odvolaní sťažovateľov rozhodol Najvyšší

súd SR rozsudkom č. k zo dňa 26.09.2017, ktorý bol sťažovateľom doručený

dňa 15.11.2017. Týmto rozsudkom došlo o. i. k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu

v Prešove vo vzťahu k sťažovateľovi I a k zmene rozsudku Krajského súdu v Prešove

vo vzťahu k sťažovateľom II a III v podobe zastavenia konania vo vzťahu k týmto

sťažovateľom.».

3. Sťažovatelia namietajú, že Sociálna poisťovňa nemala právomoc rozhodnúť

o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom. Z tohto dôvodu krajský

súd a najvyšší súd mali pristúpiť k zrušeniu rozhodnutí Sociálnej poisťovne. Sťažovatelia

namietajú aj rozdielnu rozhodovaciu činnosť krajského súdu a najvyššieho súdu

v obdobných veciach. Podľa ich názoru došlo aj k prejudikovaniu rozhodnutia zo strany

orgánu verejnej správy, k retroaktivite, k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie

v administratívnom konaní, k nezákonnosti vykonanej kontroly zo strany orgánu verejnej

správy, k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania a k rozhodnutiu na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. V dôsledku toho napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu malo dôjsť podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru, ako aj k porušeniu .

4. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1. čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1. čl. 40, čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod

č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 16.04.2015 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.09.2017 porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.09.2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 16.04.2015 a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi III sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000

Eur (slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2,

080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2,

080 01 Prešov.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi III trovy konania vo výške

171,92 Eur (slovom stosedemdesiat eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2,

080 01 Prešov.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

III.1 K sťažnosti sťažovateľa I vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv podľa , , , , a 2 , práva

podľa dohovoru, ako aj napadnutým rozhodnutím

krajského súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ().

9. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu mohol sťažovateľ I podať

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa I v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K sťažnosti sťažovateľa I vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

10. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov mohol predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo

na súd“, pričom právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) je len

jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

14. V ďalšom ústavný súd poukazuje na špecifiká, ktorými sa riadi súdny prieskum

uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti (ako

právneho predpisu, podľa ktorého aj najvyšší súd rozhodol), v zmysle ktorých je úlohou

(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu

verejnej správy, resp. správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia zadovážil

dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti

s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi. Úlohou správneho súdnictva teda nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov týchto orgánov

a preskúmať to, či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (porovnaj ). Na druhej strane ak účastník konania splní

predpoklady ustanovené na poskytnutie ochrany v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti , všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom preukáže existenciu dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany ().

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (, , ). Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa

konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

17. Sťažovateľ I argumentuje predovšetkým tým, že napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu mu nebola poskytnutá právna ochrana, pretože najvyšší súd nezohľadnil

ním vytýkané pochybenia správnych orgánov (nedostatočne zistený skutkový stav,

neoprávnený presun dôkazného bremena na účastníkov, porušenie povinnosti rovnakého

zaobchádzania, postup správnych orgánov v rozpore s právnymi predpismi), ktoré podľa

názoru sťažovateľa I vyvolali potrebu zrušenia rozhodnutí správnych orgánov

preskúmavaných v správnom súdnictve.

18. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2017

v podstatnom vyplýva:

„... V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať

s otázkou, či vydaním napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu subjektívnych práv

žalobcu v 1. rade a či je žalobca v 1. rade aktívne procesné legitimovaný na podanie žaloby

na preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí týkajúce sa zániku resp. nevzniku

príslušných poistení jeho zamestnancov podľa slovenskej legislatívy. Týmito otázkami sa

správne zaoberal aj krajský súd...

Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca v 1. rade svoje odvolanie

oprel o odvolacie dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho

právneho posúdenia, avšak tieto naznačujú iba porušenie subjektívnych práv jeho

zamestnancov (žalobcov v 2. a 3. rade). Námietky o nezákonnosti kontroly vykonanej

žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania, nepreukázaní registrovaného

miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami nie sú preto

vo vzťahu k porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné.

Podľa aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto

súdnom prieskume nie sú naplnené, nie je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby

v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby. So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1

je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie osoby

v pozícii žalobcu o tom, že bola ukrátená na svojich právach nezákonným rozhodnutím

správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho

predpisu. Len tak môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie takejto osoby...

Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne

vyplýva, že žalobca v 1. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale

porušenie práv zamestnancov...

Odvolací súd preto v zmysle veta druhá v spojení s

potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti o zamietnutí žalôb žalobcu v 1. rade...“

19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa (obdobne tak aj podľa ), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z judikatúry

ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (, ,

, ).

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa I riadne zaoberal, príslušné právne

normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami

sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným

spôsobom odôvodnil a na všetky pre posúdenie veci kľúčové argumenty sťažovateľa I

poskytol náležitú odpoveď. Ústavný súd považuje najvyšším súdom vyslovený kľúčový

právny názor o tom, že sťažovateľ I nemohol byť rozhodnutiami správnych orgánov

ukrátený na subjektívnych právach, a preto nebol aktívne procesne legitimovaný na podanie

správnej žaloby, ktorá bola z tohto dôvodu zamietnutá, za ústavne akceptovateľný bez

známok procesného excesu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu

ochranu podľa (a ani právo podľa dohovoru), ak koná

vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (, , ), čo primerane platí aj pre správne súdnictvo.

Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa I . V dôsledku tohto

svojho záveru ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom I

označenými základnými právami podľa a 2 a právom podľa

dohovoru a ním namietaným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, v dôsledku čoho

odmieta sťažovateľom I podanú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Ústavný súd zároveň predostiera, že k rovnakému právnemu posúdeniu nosných

námietok sťažovateľa I dospel aj vo svojich predošlých rozhodnutiach, a to nielen v rámci

IV. senátu ústavného súdu (pozri uznesenie ústavného súdu č. k. -15

zo 17. januára 2018), ale aj ďalších senátov ústavného súdu (pozri uznesenia ústavného

súdu č. k. -19 z 5. decembra 2017, č. k. -15

z 5. decembra 2017 a č. k. -15 z 28. novembra 2017).

22. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa I vzťahujúcim sa k rôznorodej rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu v rovnakých/podobných veciach ústavný súd považuje za vhodné

uviesť, že z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Inými

slovami, ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám,

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Navyše nie je možné vnímať

postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (, , , ), ako aj

rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, , ).

III.3 K sťažnosti sťažovateľa I vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv podľa , , a a k namietanému

porušeniu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

23. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ I namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , a v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených a 2 a

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných

práv zaručených a 2 ani práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv

sťažovateľa I podľa , , a . Vzhľadom na

uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade

s (rovnako tak napr. ).

24. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ I namieta aj porušenie čl. 52

ods. 2 . Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že

má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý

sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ,

a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o sťažnostiach podľa (). Keďže

predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

možno v tomto konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení žiadneho zo sťažovateľom I označených práv garantovaných

, resp. dohovorom nemohol dospieť ani k záveru o porušení ,

a preto sťažnosť sťažovateľa I aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú (rovnako tak napr. ).

IV.

K sťažnosti sťažovateľa II a sťažovateľa III

25. V zmysle sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V nadväznosti na dikciu § 53 ods. 1

ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

26. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra 2017

v podstatnom vyplýva:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 2. a 3. rade. Najvyšší súd ako súd odvolací,

dospel k záveru, že ich odvolanie, resp. iba odvolacie dôvody je potrebné odmietnuť.

Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli podané len

žalobcom a nie zamestnancami. Aj keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len

žalobcom z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti, nič to nemení na procesnom postavení

zamestnancov ako pribratých účastníkov v konaní, hoci ich krajský súd nesprávne pribral

na stranu žalobcov a následne ich procesné označoval ako žalobcov v 2. a 3 rade.

Pribratím účastníkov do konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej

legitimácie žalobcu. Žalobcovia v 2. a 3. rade, aj keď ich krajský súd za žalobcov označil

(viď aj argumentácia v bode č. 58), žaloby nikdy nepodali. Do konania boli pribratí

uznesením krajského súdu, a preto je potrebné na nich ako na pribratých účastníkov

nahliadať. Len z dôvodu zachovania kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia sa odvolací súd

rozhodol nemeniť ich označenie na pribratých účastníkov, čo však nemení ich procesné

postavenie v konaní...

Nakoľko tak žalobca v 2. rade ako aj v 3. rade majú len postavenie pribratého

účastníka konania a nie žalobcov, tak nie sú osobami oprávnenými na podanie odvolania,

a preto musel odvolací súd v zmysle v spojení s

odvolanie obidvoch zamestnancov ako neprípustné odmietnuť a bližšie sa ním nezaoberať.“

27. Z uvedeného vyplýva, že konanie bolo proti sťažovateľovi II a sťažovateľovi III

zastavené z dôvodu, že sťažovatelia II a III nemali postavenie žalobcov, ale pribratých

účastníkov konania.

28. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje, že sťažovatelia II a III

nevyčerpali všetky im dostupné právne prostriedky v záujme ochrany ich subjektívnych

práv v rámci správneho súdnictva, keďže nepodali žalobu o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu vo svojom mene, ktorou by vôbec tvrdili porušenie svojich subjektívnych

práv, a v konaní pred správnym súdom vystupovali len ako pribrané osoby, na práva

ktorých by prípadné zrušenie preskúmavaného rozhodnutia mohlo mať vplyv.

29. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

dospel k záveru, že sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľa II a sťažovateľa III nie je

prípustná, a preto ju z tohto dôvodu podľa ako

neprípustnú odmietol.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018