Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)IV. ÚS 14/2012
PDF · 245.22 KB
No categories available
IV. ÚS 14/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. H., Ž., zastúpenej JUDr. A. H., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006 a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010
doručená sťažnosť A. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. A. H., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16.
augusta 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10
Co/406/2010 z 26. mája 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
„Sťažovateľka (ako navrhovateľka v rade 2/) sa na Okresnom súde v Žiline návrhom
podaným dňa 07. 04. 2003 a následne zmeneným podaním zo dňa 02. 05. 2003, proti
odporcom v rade 1/ až 8/, ktorých nacionálie vyplývajú zo samotných rozsudkov, domáhala
aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi, neb. J. K., zomrelom dňa... patria pozemky
parc. č. KN-C 582/1- orná pôda o výmere 1091 m2 a parc. č. KN - C 582/2- orná pôda o
výmere 224 m2, nach. sa v k. ú. S., zap. na LV Katastrálneho úradu v Ž., Správa katastra Ž.,
a teda tieto sú v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa neb. J. K. a jeho manželky Ľ. K.,
rod. R.
Svoj návrh odôvodnila tým, že vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobudli jej rodičia,
neb. J. K. a manželka Ľ. K., na základe kúpnej zmluvy v písomnej forme zo dňa 29. 07. 1971
od J. H., nar... za prítomnosti svedkov, ktorí sú uvedení v samotnej zmluve. Od uzavretia
kúpnopredajnej zmluvy užívali predmetné nehnuteľnosti vyššie uvedení kupujúci ako svoje
vlastné, nakoľko nemali pochýb o platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy, a až následne pri
dedičskom konaní po neb. J. K. zistili, vzhľadom na nižšie uvedené, že mali predmetné
nehnuteľnosti neb. J. K. so svojou manželkou len v dobromyseľnej a nerušenej držbe. Po
smrti J. K. mali v držbe a užívali tieto pozemky navrhovatelia v rade 1/ až 4/, toho času, po
smrti Ľ. K., už len navrhovatelia v rade 2/ až 4/. V súvislosti s dedičským konaním po
nebohom J. K. navrhovatelia zistili, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zapísané v katastri
nehnuteľnosti na neb. J. K. s manželkou. Z tohto dôvodu a s poukázaním, že nehnuteľnosti
nadobudli J. K. s manželkou vydržaním v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, má navrhovateľka právny záujem na určení vlastníckeho práva k pozemkom.
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 2C 84/ 2003-150 zo dňa 10. 08. 2004 návrh
navrhovateľov na určenie, že pozemok patrí do dedičstva po neb. J. K. zomrelom dňa...,
zamietol a navrhovateľov zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia. ...
Sťažovateľka podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku Okresného súdu
v Žiline sp. zn. 2C 84/ 2003-150 zo dňa 10. 08. 2004 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukazovala predovšetkým na to, že súd
I. stupňa neúplné zistil skutkový stav, keď nevykonal všetky potrebné dôkazy, zároveň
zo skutkových zistení nevyvodil správny právny záver a taktiež rozhodnutie ako celok je
nepreskúmateľné.
Krajsky súd v Žiline, ako súd odvolací, vyhovel odvolaniu sťažovateľky, napadnutý
rozsudok Okresného súdu v Žiline zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uznesením zo dňa
16. 11. 2005 spis. zn. 8 Co 103/05. ...
Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 16. 08. 2006 č. k. 2C 84/2003-79 návrh
navrhovateľov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov právneho zastúpenia. ...
Sťažovateľka podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku Okresného súdu
v Žiline sp. zn. 2C 84/ 2003-79 zo dňa 10. 08. 2004 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho
zmeny, tak že v návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. ...
Krajsky súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline
č. k. 2C 84/2003-79 rozsudkom spis. zn. 10Co/34/2007 zo dňa 12. 02. 2009 zmenil a to tak,
že pozemky KN parc. č. 582/1 a KN 582/2, boli ku dňu smrti J. K. v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov Ľ. K. a J. K. ...
Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/34/2007 zo dňa 12. 02. 2009
podali odporcovia dovolanie a žiadali rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, svojím uznesením spis. zn.
4 Cdo 283/2009 zo dňa 27. 10. 2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 12. 02. 2009 spis.
zn. 10 Co/34/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie
zdôvodnil tým, že pokiaľ sa v preskúmavanej veci poručiteľ J. K. a jeho manželka ujali v
roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom
vlastníctve presvedčení. Na druhej strane však NS SR v odôvodnení pripúšťa možnosť
vydržania v prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri
zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a
nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, svojím rozsudkom spis. zn. 10 Co/406/2010
zo dňa 26. 05. 2011 s ohľadom na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu, rozsudok
okresného súdu vo veci samej, ktorý návrh navrhovateľov zamietol, potvrdil.“
Podľa názoru sťažovateľky „neb. J. K. spoločne s neb. Ľ. K., boli držitelia oprávnení,
nakoľko boli dobromyseľní v tom, že im predmetné nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy
(zápisnica zo dňa 29. 07. 1971) patria a tieto od roku 1971 mali v oprávnenej a nikým
nerušenej držbe. Samotná držba a užívanie nehnuteľností menovanými vyplývala aj z
evidenčného listu dane z nehnuteľností, ktorý je v obecnej evidencii obce S.
Dobromyseľnosť K. možno odvodiť práve z nimi prejavenej vôle, keď predmetné pozemky
sami zahrnuli aj do daňového priznania podaného v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 317/1992
Zb. a daň za ne odvádzali každý rok, čím si plnili zo zákona im vyplývajúcu povinnosť
vlastníkov. Nešlo teda o platenie dane na základe rozhodnutia príslušného štátneho úradu,
ale na základe prejavu vôle domnelých vlastníkov predmetných nehnuteľností, ktorí sami
predmetné pozemky uviedli ako svoje výlučné vlastníctvo pre účely vyrubenia dane z
nehnuteľností.
Máme za to, že KS ZA svojím arbitrárnym rozsudkom spis. zn. 10 Co/406/2010
zo dňa 26. 05. 2011, poprel význam vyššie uvedeného ustanovenia § 130 ods. 1 OZ, keď
odmietol žalobu sťažovateľky z dôvodu, že pokiaľ sa v preskúmavanej veci poručiteľ J. K. a
jeho manželka ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá
nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi. Výkladom
argumentum a contrario možno vyvodiť, že KS ZA vyžaduje ako podmienku
dobromyseľnosti registráciu zmluvy o prevode nehnuteľností na bývalom štátnom notárstve
a teda keby táto bola registrovaná, boli by účastníci dobromyseľní. Uvedeným, ktoré
požadoval KS Žilina, sa však stráca zmysel inštitútu vydržania, nakoľko keby k samotnej
registrácii došlo, titulom nadobudnutia vlastníctva by predsa nebolo vydržanie, ale samotný
prevod tohto práva zmluvou.“.
Sťažovateľka konštatuje, že „Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že rozhodnutie
KS ZA, založené na záväznom právnom názore NS SR sa podstatne prieči účelu vydržania
a stavia dobrú vieru oprávneného držiteľa do roviny preukazovania vlastníctva a teda aj
platného a účinného titulu nadobudnutia. Je však nad rámec ust. § 134 OZ, aby oprávnený
držiteľ preukazoval platnosť a účinnosť nadobúdacieho titulu. Ak náš právny poriadok
a súdy svojou rozhodovacou činnosťou budú uvedené požadovať ako podmienku
dobromyseľnosti držiteľa, samotné ustanovenie upravujúce vydržanie, by sa stalo
obsolentné. Je samozrejmé, že ústna kúpna zmluva, či kúpna zmluva bez registrácie
na štátnom notárstve nemôže byť základom pre prevod nehnuteľností do vlastníctva
nadobúdateľa, avšak môže byť okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti držiteľa veci.
S ohľadom na už spomínané odôvodnenie predmetného rozsudku KS ZA, sa potom aj
viaceré osvedčenia o vydržaní vo forme notárskej zápisnice môžu javiť ako protichodné,
keď sa v nich osvedčuje vydržanie, ktorého podporným dôkazom je práve zmluva, ktorá
nikdy nebola zaregistrovaná ba dokonca sa vydržanie opiera často krát i o ústnu zmluvu.
Skutočnosť, že platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva pri vydržaní netreba
preukazovať, ale môže byť len okolnosťou svedčiacou o poctivosti nadobudnutia, potvrdzuje
i konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka - zák. č.
509/1991 Zb. (napr. rozsudok Okresného súdu v B. sp. zn. 9 C 49/81, rozsudok Okresného
súdu v T. sp. zn. 5 C 1055/80, rozsudok Okresného súdu v P. sp. zn. 12 C 935/81- Sborník
Nejvyššího soudů ČSSR IV, vydal Nejvyšší soud ČSSR, 1986, str. 161).“.
Sťažovateľka je toho názoru, že „rozhodnutie vyššie citovaného rozsudku KS ZA
v spojení s tiež vyššie uvedeným rozsudkom OS ZA nemá oporu v zákone, nakoľko ním
popiera samotný inštitút vydržania a odníma dobromyseľným držiteľom vlastnícke právo,
keď od nich požaduje platný a účinný právny titul - zmluvu, čím stiera rozdiel medzi
originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, medzi ktoré patrí aj vydržanie,
a derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva, medzi ktoré patrí nadobudnutie
vlastníckeho práva zmluvou. Zároveň zakladá hrubý nesúlad medzi zisteným skutkovým
stavom a právnym stavom.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľky A. H., nar..., trvale bytom Ž., na vlastníctvo podľa čl.
20 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. 2C 84/2003-79
z 16. 08. 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/406/2010 z 26. 05. 2011
porušené boli.
Rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. 2C 84/2003-79 z 16. 08. 2006 a rozsudok
Krajského súdu v Žiline spis. zn. 10Co/406/2010 z 26. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia
Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania, ktoré jej sú Krajský súd Žilina
a Okresný súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet jej právneho zástupcu,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája
2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa
čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 a rozsudkom
okresného súdu č. k. 2 C 84/2003-79 zo 16. augusta 2006 o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam v Ž.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (z obsahu sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Rovnako nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani
medzi obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom
okresného súdu č. k. 2 C/84/2003-79 zo 16. augusta 2006
V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 16. augusta 2006 ústavný
súd poukazuje na už spomínaný princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd
na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej v sťažnosti označených základných práv.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napadnutého rozsudku okresného súdu zo 16. augusta 2006 využitím riadneho opravného
prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využila.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresnému súdu)
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 10 Co/406/2010 z 26. mája 2011
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného
porušenia práv sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu posudzoval, či
napadnutý rozsudok krajského súdu možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.
a) k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu
v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane
obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom
vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných
súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych
názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí
takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel
a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade, ak
sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval túto časť sťažnosti sťažovateľky.
Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu musel zobrať
do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú
v § 243d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Svoj právny názor Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako
súd dovolací odôvodnil takto:
„Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby
pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom,
hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve
presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci
bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2
(v znení platnom do 31. 12. 1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia
štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (v zmysle § 242
ods. 2 písm. c/ O. s. p. vo vzťahu ku všetkým žalovaným) a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 1 O. s. p. a contrario). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho súdu
záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.).“
V nadväznosti na toto rozhodnutie najvyššieho súdu krajský súd rozsudkom sp. zn.
10 Co/406/2010 z 26. mája 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 84/2003-79
zo 16. augusta 2006 s tým, že návrh navrhovateľov vrátane sťažovateľky zamietol.
Svoj rozsudok krajský súd odôvodnil takto:
„V zmysle § 243b ods. 1 veta druhá O. s. p. je právny názor dovolacieho súdu pre
súd odvolací záväzný. Z vyššie označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR jednoznačne
vyplýva (str. 6 druhý odsek), že pokiaľ sa poručiteľ a pôvodná navrhovateľka v rade 1/ ujali
držby sporných pozemkov v roku 1971 na základe zmluvy, ktorá nebola registrovaná
(bývalým) štátnym notárstvom, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že sú ich (spolu)vlastníkmi. Vo vzťahu k právnym predchodcom (aktuálnych) navrhovateľov
tak chýba jeden z obligatórnych predpokladov (dobromyseľnosť) na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1, 2 Obč. zák. (citovaný aj v dotknutom
uznesení dovolacieho súdu), čo nadväzne vylučuje možnosť úspechu navrhovateľov
v prebiehajúcom konaní, v ktorom tvrdený vlastnícky nárok opierali práve o inštitút
vydržania. Z daného titulu odvolací súd musel potvrdiť rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorým
bol návrh na určenie, že sporné pozemky patria/patrili do vlastníctva právnych
predchodcov navrhovateľa, zamietnutý.
Zamietnutie návrhu v celom rozsahu predstavuje plný procesný úspech odporcov,
ktorí v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. majú proti neúspešným navrhovateľom právo na
náhradu účelne vynaložených trov konania v súvislosti s bránením ich (hmotného) práva.
Z odporcov si náhradu trov konania uplatnili len odporcovia v rade 1/ a 2/. Ostatní
odporcovia si tento procesný nárok neuplatňovali, z ktorého titulu im odvolací súd náhradu
trov konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“
Krajský súd rešpektujúc zákonom ustanovenú viazanosť právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, postupujúc v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa
názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom nemohol porušiť sťažovateľkou namietané
porušenie jej základných práv, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Takýto postup je aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej
otázka posúdenia podmienok nariadenia obnovy konania je zásadne otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných práv
(IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 348/2010), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom
a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Ak sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným
v uznesení sp. zn. 4 Cdo 283/2009 z 27. októbra 2010, ktorým najvyšší súd rozhodol o jej
dovolaní, mala možnosť podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti označenému
rozhodnutiu najvyššieho súdu, čo však neurobila. Ústavný súd nemal preto dôvod
preskúmavať a zaujímať stanovisko k právnemu názoru najvyššieho súdu.
b) k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy
a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského
súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti
rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012