Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 14/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. H., Ž., zastúpenej JUDr. A. H., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a , ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -79 zo 16. augusta 2006 a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010

doručená sťažnosť A. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. A. H., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -79 zo 16.

augusta 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10

Co/406/2010 z 26. mája 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„Sťažovateľka (ako navrhovateľka v rade 2/) sa na Okresnom súde v Žiline návrhom

podaným dňa 07. 04. 2003 a následne zmeneným podaním zo dňa 02. 05. 2003, proti

odporcom v rade 1/ až 8/, ktorých nacionálie vyplývajú zo samotných rozsudkov, domáhala

aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi, neb. J. K., zomrelom dňa... patria pozemky

parc. č. KN-C 582/1- orná pôda o výmere 1091 m2 a parc. č. KN - C 582/2- orná pôda o

výmere 224 m2, nach. sa v k. ú. S., zap. na LV Katastrálneho úradu v Ž., Správa katastra Ž.,

a teda tieto sú v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa neb. J. K. a jeho manželky Ľ. K.,

rod. R.

Svoj návrh odôvodnila tým, že vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobudli jej rodičia,

neb. J. K. a manželka Ľ. K., na základe kúpnej zmluvy v písomnej forme zo dňa 29. 07. 1971

od J. H., nar... za prítomnosti svedkov, ktorí sú uvedení v samotnej zmluve. Od uzavretia

kúpnopredajnej zmluvy užívali predmetné nehnuteľnosti vyššie uvedení kupujúci ako svoje

vlastné, nakoľko nemali pochýb o platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy, a až následne pri

dedičskom konaní po neb. J. K. zistili, vzhľadom na nižšie uvedené, že mali predmetné

nehnuteľnosti neb. J. K. so svojou manželkou len v dobromyseľnej a nerušenej držbe. Po

smrti J. K. mali v držbe a užívali tieto pozemky navrhovatelia v rade 1/ až 4/, toho času, po

smrti Ľ. K., už len navrhovatelia v rade 2/ až 4/. V súvislosti s dedičským konaním po

nebohom J. K. navrhovatelia zistili, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zapísané v katastri

nehnuteľnosti na neb. J. K. s manželkou. Z tohto dôvodu a s poukázaním, že nehnuteľnosti

nadobudli J. K. s manželkou vydržaním v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, má navrhovateľka právny záujem na určení vlastníckeho práva k pozemkom.

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. -150 zo dňa 10. 08. 2004 návrh

navrhovateľov na určenie, že pozemok patrí do dedičstva po neb. J. K. zomrelom dňa...,

zamietol a navrhovateľov zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia. ...

Sťažovateľka podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku Okresného súdu

v Žiline sp. zn. -150 zo dňa 10. 08. 2004 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho

zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukazovala predovšetkým na to, že súd

I. stupňa neúplné zistil skutkový stav, keď nevykonal všetky potrebné dôkazy, zároveň

zo skutkových zistení nevyvodil správny právny záver a taktiež rozhodnutie ako celok je

nepreskúmateľné.

Krajsky súd v Žiline, ako súd odvolací, vyhovel odvolaniu sťažovateľky, napadnutý

rozsudok Okresného súdu v Žiline zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uznesením zo dňa

16. 11. 2005 spis. zn. . ...

Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 16. 08. 2006 č. k. -79 návrh

navrhovateľov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov právneho zastúpenia. ...

Sťažovateľka podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku Okresného súdu

v Žiline sp. zn. -79 zo dňa 10. 08. 2004 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho

zmeny, tak že v návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. ...

Krajsky súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline

č. k. -79 rozsudkom spis. zn. zo dňa 12. 02. 2009 zmenil a to tak,

že pozemky KN parc. č. 582/1 a KN 582/2, boli ku dňu smrti J. K. v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov Ľ. K. a J. K. ...

Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. zo dňa 12. 02. 2009

podali odporcovia dovolanie a žiadali rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, svojím uznesením spis. zn.

zo dňa 27. 10. 2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 12. 02. 2009 spis.

zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie

zdôvodnil tým, že pokiaľ sa v preskúmavanej veci poručiteľ J. K. a jeho manželka ujali v

roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná

štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na

všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom

vlastníctve presvedčení. Na druhej strane však NS SR v odôvodnení pripúšťa možnosť

vydržania v prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri

zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a

nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, svojím rozsudkom spis. zn.

zo dňa 26. 05. 2011 s ohľadom na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu, rozsudok

okresného súdu vo veci samej, ktorý návrh navrhovateľov zamietol, potvrdil.“

Podľa názoru sťažovateľky „neb. J. K. spoločne s neb. Ľ. K., boli držitelia oprávnení,

nakoľko boli dobromyseľní v tom, že im predmetné nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy

(zápisnica zo dňa 29. 07. 1971) patria a tieto od roku 1971 mali v oprávnenej a nikým

nerušenej držbe. Samotná držba a užívanie nehnuteľností menovanými vyplývala aj z

evidenčného listu dane z nehnuteľností, ktorý je v obecnej evidencii obce S.

Dobromyseľnosť K. možno odvodiť práve z nimi prejavenej vôle, keď predmetné pozemky

sami zahrnuli aj do daňového priznania podaného v zmysle

Zb. a daň za ne odvádzali každý rok, čím si plnili zo zákona im vyplývajúcu povinnosť

vlastníkov. Nešlo teda o platenie dane na základe rozhodnutia príslušného štátneho úradu,

ale na základe prejavu vôle domnelých vlastníkov predmetných nehnuteľností, ktorí sami

predmetné pozemky uviedli ako svoje výlučné vlastníctvo pre účely vyrubenia dane z

nehnuteľností.

Máme za to, že KS ZA svojím arbitrárnym rozsudkom spis. zn.

zo dňa 26. 05. 2011, poprel význam vyššie uvedeného ustanovenia , keď

odmietol žalobu sťažovateľky z dôvodu, že pokiaľ sa v preskúmavanej veci poručiteľ J. K. a

jeho manželka ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá

nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli

byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi. Výkladom

argumentum a contrario možno vyvodiť, že KS ZA vyžaduje ako podmienku

dobromyseľnosti registráciu zmluvy o prevode nehnuteľností na bývalom štátnom notárstve

a teda keby táto bola registrovaná, boli by účastníci dobromyseľní. Uvedeným, ktoré

požadoval KS Žilina, sa však stráca zmysel inštitútu vydržania, nakoľko keby k samotnej

registrácii došlo, titulom nadobudnutia vlastníctva by predsa nebolo vydržanie, ale samotný

prevod tohto práva zmluvou.“.

Sťažovateľka konštatuje, že „Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že rozhodnutie

KS ZA, založené na záväznom právnom názore NS SR sa podstatne prieči účelu vydržania

a stavia dobrú vieru oprávneného držiteľa do roviny preukazovania vlastníctva a teda aj

platného a účinného titulu nadobudnutia. Je však nad rámec ust. , aby oprávnený

držiteľ preukazoval platnosť a účinnosť nadobúdacieho titulu. Ak náš právny poriadok

a súdy svojou rozhodovacou činnosťou budú uvedené požadovať ako podmienku

dobromyseľnosti držiteľa, samotné ustanovenie upravujúce vydržanie, by sa stalo

obsolentné. Je samozrejmé, že ústna kúpna zmluva, či kúpna zmluva bez registrácie

na štátnom notárstve nemôže byť základom pre prevod nehnuteľností do vlastníctva

nadobúdateľa, avšak môže byť okolnosťou svedčiacou o dobromyseľnosti držiteľa veci.

S ohľadom na už spomínané odôvodnenie predmetného rozsudku KS ZA, sa potom aj

viaceré osvedčenia o vydržaní vo forme notárskej zápisnice môžu javiť ako protichodné,

keď sa v nich osvedčuje vydržanie, ktorého podporným dôkazom je práve zmluva, ktorá

nikdy nebola zaregistrovaná ba dokonca sa vydržanie opiera často krát i o ústnu zmluvu.

Skutočnosť, že platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva pri vydržaní netreba

preukazovať, ale môže byť len okolnosťou svedčiacou o poctivosti nadobudnutia, potvrdzuje

i konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely - zák. č.

(napr. rozsudok Okresného súdu v B. sp. zn. , rozsudok Okresného

súdu v T. sp. zn. , rozsudok Okresného súdu v P. sp. zn. 12 C 935/81- Sborník

Nejvyššího soudů ČSSR IV, vydal Nejvyšší soud ČSSR, 1986, str. 161).“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „rozhodnutie vyššie citovaného rozsudku KS ZA

v spojení s tiež vyššie uvedeným rozsudkom OS ZA nemá oporu v zákone, nakoľko ním

popiera samotný inštitút vydržania a odníma dobromyseľným držiteľom vlastnícke právo,

keď od nich požaduje platný a účinný právny titul - zmluvu, čím stiera rozdiel medzi

originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, medzi ktoré patrí aj vydržanie,

a derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva, medzi ktoré patrí nadobudnutie

vlastníckeho práva zmluvou. Zároveň zakladá hrubý nesúlad medzi zisteným skutkovým

stavom a právnym stavom.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky A. H., nar..., trvale bytom Ž., na vlastníctvo podľa čl.

20 a podľa dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. -79

z 16. 08. 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn. z 26. 05. 2011

porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu v Žiline č. k. -79 z 16. 08. 2006 a rozsudok

Krajského súdu v Žiline spis. zn. z 26. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania, ktoré jej sú Krajský súd Žilina

a Okresný súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet jej právneho zástupcu,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. mája

2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -79 zo 16. augusta 2006.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , ,

).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa

a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2011 a rozsudkom

okresného súdu č. k. -79 zo 16. augusta 2006 o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam v Ž.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Rovnako nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani

medzi obsahom základného práva podľa a dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu č. k. -79 zo 16. augusta 2006

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu zo 16. augusta 2006 ústavný

súd poukazuje na už spomínaný princíp subsidiarity ( ), z ktorého

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu

sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd

na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej v sťažnosti označených základných práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napadnutého rozsudku okresného súdu zo 16. augusta 2006 využitím riadneho opravného

prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využila.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresnému súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného

porušenia práv sťažovateľky označeným rozsudkom krajského súdu posudzoval, či

napadnutý rozsudok krajského súdu možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

a) k namietanému porušeniu a dohovoru

Z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu

v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane

obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych

názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením

v konaní o sťažnosti podľa ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel

a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade, ak

sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval túto časť sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu musel zobrať

do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú

v (ďalej len „OSP“).

Svoj právny názor Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

súd dovolací odôvodnil takto:

„Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby

pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom,

hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti

v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve

presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci

bola v jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení

(v znení platnom do 31. 12. 1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy,

nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia

štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (v zmysle § 242

ods. 2 písm. c/ vo vzťahu ku všetkým žalovaným) a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( a contrario). V ďalšom konaní je právny názor dovolacieho súdu

záväzný ( veta druhá ).“

V nadväznosti na toto rozhodnutie najvyššieho súdu krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 26. mája 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -79

zo 16. augusta 2006 s tým, že návrh navrhovateľov vrátane sťažovateľky zamietol.

Svoj rozsudok krajský súd odôvodnil takto:

„V zmysle veta druhá je právny názor dovolacieho súdu pre

súd odvolací záväzný. Z vyššie označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR jednoznačne

vyplýva (str. 6 druhý odsek), že pokiaľ sa poručiteľ a pôvodná navrhovateľka v rade 1/ ujali

držby sporných pozemkov v roku 1971 na základe zmluvy, ktorá nebola registrovaná

(bývalým) štátnym notárstvom, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,

že sú ich (spolu)vlastníkmi. Vo vzťahu k právnym predchodcom (aktuálnych) navrhovateľov

tak chýba jeden z obligatórnych predpokladov (dobromyseľnosť) na nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1, 2 Obč. zák. (citovaný aj v dotknutom

uznesení dovolacieho súdu), čo nadväzne vylučuje možnosť úspechu navrhovateľov

v prebiehajúcom konaní, v ktorom tvrdený vlastnícky nárok opierali práve o inštitút

vydržania. Z daného titulu odvolací súd musel potvrdiť rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorým

bol návrh na určenie, že sporné pozemky patria/patrili do vlastníctva právnych

predchodcov navrhovateľa, zamietnutý.

Zamietnutie návrhu v celom rozsahu predstavuje plný procesný úspech odporcov,

ktorí v zmysle majú proti neúspešným navrhovateľom právo na

náhradu účelne vynaložených trov konania v súvislosti s bránením ich (hmotného) práva.

Z odporcov si náhradu trov konania uplatnili len odporcovia v rade 1/ a 2/. Ostatní

odporcovia si tento procesný nárok neuplatňovali, z ktorého titulu im odvolací súd náhradu

trov konania nepriznal ( ).“

Krajský súd rešpektujúc zákonom ustanovenú viazanosť právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, postupujúc v súlade s , podľa

názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom nemohol porušiť sťažovateľkou namietané

porušenie jej základných práv, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľky

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Takýto postup je aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej

otázka posúdenia podmienok nariadenia obnovy konania je zásadne otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných práv

(, ), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom

a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Ak sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v uznesení sp. zn. z 27. októbra 2010, ktorým najvyšší súd rozhodol o jej

dovolaní, mala možnosť podať sťažnosť podľa proti označenému

rozhodnutiu najvyššieho súdu, čo však neurobila. Ústavný súd nemal preto dôvod

preskúmavať a zaujímať stanovisko k právnemu názoru najvyššieho súdu.

b) k namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z

a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského

súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením

().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a obsahom základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

rozhodol podľa o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012