Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 601/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , ,

, , ,

, a

, zastúpených advokátom , ,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,

, , a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. júna 2015 v spojení s opravným uznesením z 8. marca 2016 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

, a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. mája 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ 1“), (ďalej len „sťažovateľka 2“),

(ďalej len „sťažovateľ 3“), (ďalej len

„sťažovateľ 4“) a (ďalej len „sťažovateľ 5“, spolu len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39

ods. 1, , a 2 a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. júna 2015 v spojení

s opravným uznesením z 8. marca 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. januára 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobami zo 17. februára 2017 sa sťažovateľ 1 domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej ‒Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len

„ústredie“) č. 50427-2/2013-BA, č. 54630-2/2013-BA, č. 15678-2/2014-BA a č. 14970-

2/2014-BA. Týmito rozhodnutiami ústredie zamietlo odvolanie sťažovateľa 1 ako

zamestnávateľa a potvrdilo rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice (ďalej len

„pobočka“) o tom, že zamestnancom sťažovateľa 1, t. j. sťažovateľke 2, sťažovateľovi 3,

sťažovateľovi 4 a sťažovateľovi 5 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Sťažovateľ 1 v žalobách

namietal porušenie svojich práv, ako aj práv svojich zamestnancov v správnom konaní

predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany orgánu

verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti administratívneho konania,

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania

rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia. Sťažovateľ žiadal, aby krajský súd

zrušil rozhodnutia ústredia v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami pobočky

a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Uzneseniami krajského súdu sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. z 9. apríla 2015 boli

do konania pribratí sťažovateľka 2, sťažovateľ 3, sťažovateľ 4 a sťažovateľ 5. Krajský súd

následne spojil pôvodne osobitne vedené súdne konania na základe jednotlivých žalôb

do jedného konania vedeného ďalej pod sp. zn. .

3. Vo veci samej rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 18. júna 2015, ktorým žalobu sťažovateľa 1 zamietol a účastníkom konania nepriznal

náhradu trov konania. Z dôvody opravy záhlavia rozsudku z 18. júna 2015 vydal krajský

súd opravné uznesenie sp. zn. z 8. marca 2016.

4. Proti rozsudku krajského súd podal sťažovateľ 1 odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2017 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením potvrdil a účastníkom

konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

5. Sťažovatelia na preukázanie porušenia označených práv poukazujú na viaceré

skutočnosti. Prioritne poukazujú na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej, avšak obdobnej

veci, podľa ktorého pobočka a ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.

uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom. Ďalej sťažovatelia argumentujú, že

podľa iného rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť

vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok

zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry

samo osebe preukazuje porušenie označených práv.

6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia poukazujú na nedostatky v rozsudku

krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu. V tejto

súvislosti poukazujú na to, že príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej

republike určila, že uplatniteľnou legislatívou v daných veciach je v zmysle európskeho

práva (čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo

vydaním príslušného formulára, preto sa na sťažovateľku 2 a sťažovateľov 3 až 5 hľadelo

ako na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej

republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo svojim organizačným zložkám

(pobočkám) preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľky 2 a sťažovateľov 3 až 5

na Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského poistenia,

povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa

slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to podľa sťažovateľov

v rozpore so zákonom a so skutočnosťou. Podľa platnej právnej úpravy bolo základnou

povinnosťou Sociálnej poisťovne ako príslušného správneho orgánu vykonávať

dokazovanie v administratívnom konaní, ktoré však v prípade sťažovateľov nebolo

vykonané dostatočne. Krajský súd a následne najvyšší súd rozsudkami takýto stav

akceptoval a odobril. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú, že je neakceptovateľné

a nespravodlivé, aby boli nad rámec súčinnosti povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať

namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, kde

sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom

konaní. Pokiaľ z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá

na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľka 2 spolu so sťažovateľmi 3 až 5 tu reálne

nevykonávajú žiadnu činnosť, podľa sťažovateľov ide o závery prijaté bez náležitého

zistenia skutočného stavu veci. Sťažovatelia poukázali na obsahovú náplň zamestnania

sťažovateľky 2 a sťažovateľov 3 až 5, ktorými je roznos letákov, ktoré si preberajú

v externej obchodnej spoločnosti. Tieto distribuuje do tejto spoločnosti sťažovateľ 1

od svojich obchodných partnerov. Na základe podmienok jednotlivých zákaziek sťažovateľ

1 kontaktuje sťažovateľov 2 až 5 pre účely roznášania letákov vo vybraných lokalitách

na Slovensku. Sťažovatelia namietajú, že orgán verejnej správy nepristúpil k doplneniu

dokazovania, nevyžiadal si ďalšie potrebné doklady, ale ani k inému spôsobu preverenia

výkonu činnosti sťažovateľov ako zamestnancov sťažovateľa 1 na území Slovenska. Tieto

skutočnosti odôvodňujú záver o nedostatočnom zistení skutkového stavu, preto bolo

potrebné, aby krajský súd, resp. najvyšší súd rozhodnutia ústredia, ako aj pobočky zrušil.

7. Sťažovatelia tiež namietajú, že konajúce súdy nezohľadnili ani skutočnosť, že

žalovaná ešte pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1 vedela, že rozhodnutia pobočky

potvrdí, pretože už v liste z 25. júla 2013 oznámila poľskému orgánu sociálneho

zabezpečenia obchodné mená zamestnávateľov, u ktorých podľa nej ide o tzv. schránkové

firmy. Medzi inými v oznámení uviedla žalovaná aj sťažovateľa 1. Teda, žalovaná už v roku

2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránková firma, pritom rozhodnutia

vydala až v roku 2014. Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že pobočka a ústredie nedodržali

zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa a

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)

a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky

a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy

nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie

rozhodnutí ústredia a pobočky.

8. Z pohľadu sťažovateľov za nezákonné treba považovať samotné vykonanie

kontroly na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože

toto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba

príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky. V tejto súvislosti

poukázali sťažovatelia na rozhodnutie žalovanej v inej veci, v ktorom sa výslovne

konštatuje, že ústredie a ani organizačné zložky Sociálnej poisťovne nie sú oprávnené

vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti príslušných subjektov je

oprávnený kontrolovať iba inšpektorát práce.

9. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého

zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov Poľskej

republiky, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka

nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu

k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu

k sťažovateľka 2 a sťažovateľom 3 až 5.

10. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj

konaním, ktoré im predchádzalo, boli porušené ich označené základné práva podľa

a právo podľa dohovoru, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal každému

zo sťažovateľov primerané zadosťučinenie po 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

11. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia

namietajú porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,

poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia disponuje

ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou

právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného

súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi

poskytnúť všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto

sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci ().

15. Ústavný súd vzhľadom na svoj uvedený princíp subsidiárnej právomoci

nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie

mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom, a to na základe riadneho

opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti vo

vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na

jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania

sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

16. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v skutkovo obdobných veciach už zaujal

právny názor prvý senát (napr. ), ako aj druhý senát ()

ústavného súdu, ktorý sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci, resp. pre zjavnú

neopodstatnenosť. Keďže prvý senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní danej

veci nedospel k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové

odlišnosti, vychádzal z uvedených rozhodnutí.

17. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu

a konštatoval správnosť dôvodov, na základe ktorých bolo rozhodnuté. Krajský súd sa

v rozhodujúcej miere zameral v odôvodnení rozsudku na objasnenie skutočnosti, že

subjektívne práva sťažovateľa 1 ako žalobcu rozhodnutiami Sociálnej poisťovne porušené

neboli, pretože v podaných žalobách sťažovateľ 1 namietal porušenie práv svojich

zamestnancov. Napriek tomu sa však najvyšší súd, ktorý rozhodoval o odvolaní proti

rozsudku krajského súdu, jasne a úplne konformne zaoberal aj podstatou rozhodnutí

Sociálnej poisťovne. V konaniach, ktoré predchádzali napadnutým rozhodnutiam ústredia,

totiž nebol preukázaný reálny výkon zamestnancov (t. j. sťažovateľky 2 a sťažovateľov 3 až

5) sťažovateľa 1 na území Slovenskej republiky a ani splnenie podmienok na určenie miesta

podnikania sťažovateľa 1. Preto sťažovateľke 2 a sťažovateľom 3 až 5 ako zamestnancom

sťažovateľa 1 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a ani povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Právne názory

najvyššieho súdu v tomto smere konzistentne doplnili odôvodnenie rozsudku krajského

súdu. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoj ustálený názor, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Najvyšší súd v záujme presvedčivosti objasnil kritériá pre určenie registrového sídla alebo

miesta podnikania a pri ich vyhodnotení dospel k rovnakému záveru ako krajský súd a pred

ním ústredie o tom, že zamestnancom sťažovateľa 1 nevznikli príslušné poistenia podľa

zákona o sociálnom poistení. Skutočnosť, že sťažovatelia s týmto názorom najvyššieho súdu

nesúhlasia, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou

riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie

tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.

19. Ústavný súd neakceptoval ani námietku údajnej retroaktivity či nezákonnosti

kontroly zo strany orgánov verejnej správy, ktoré nie sú spôsobilé zmeniť záver ústavného

súdu o ústavne konformnom výklade najvyššieho súdu, ktorý je obsiahnutý v odôvodnení

napadnutého rozsudku. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných

konaniach v obdobných veciach, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia takúto požiadavku

v podaných žalobách ani v odvolaní neuplatnili, a preto z materiálneho hľadiska treba

konštatovať, že nevyužitie tohto práva by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby

bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať.

20. Napokon, z podanej sťažnosti sa javí, že pri vydávaní rozhodnutia ústredia nebola

dodržaná procesná lehota, avšak ani toto potenciálne procesné pochybenie nemá vplyv

na zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podľa § 250i ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku účinného v tom čase pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho

orgánu súd prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť

rozhodnutia, preto sa ústavný súd touto námietkou bližšie nezaoberal.

21. Ako už bolo uvedené, podľa môže ústavný súd

odmietnuť aj taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného

súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

). Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom

najvyššieho súdu a ani jeho napadnutým rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu ich

označených práv a slobôd podľa a dohovoru, sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom

prerokovaní podľa vo vzťahu k rozsudku najvyššieho

súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp.

pre jej zjavnú neopodstatnenosť, bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov, pretože tie sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017