Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 601/2017
PDF · 181.82 KB
No categories available
I. ÚS 601/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , ,
, , ,
, a
, zastúpených advokátom , ,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1,
čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 20/2014 a jeho rozsudkom
z 18. júna 2015 v spojení s opravným uznesením z 8. marca 2016 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 25/2016 a jeho
rozsudkom z 25. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
, a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. mája 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ 1“), (ďalej len „sťažovateľka 2“),
(ďalej len „sťažovateľ 3“), (ďalej len
„sťažovateľ 4“) a (ďalej len „sťažovateľ 5“, spolu len „sťažovatelia“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 20/2014 a jeho rozsudkom z 18. júna 2015 v spojení
s opravným uznesením z 8. marca 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 25/2016 a jeho rozsudkom
z 25. januára 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobami zo 17. februára 2017 sa sťažovateľ 1 domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej ‒Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len
„ústredie“) č. 50427-2/2013-BA, č. 54630-2/2013-BA, č. 15678-2/2014-BA a č. 14970-
2/2014-BA. Týmito rozhodnutiami ústredie zamietlo odvolanie sťažovateľa 1 ako
zamestnávateľa a potvrdilo rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice (ďalej len
„pobočka“) o tom, že zamestnancom sťažovateľa 1, t. j. sťažovateľke 2, sťažovateľovi 3,
sťažovateľovi 4 a sťažovateľovi 5 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Sťažovateľ 1 v žalobách
namietal porušenie svojich práv, ako aj práv svojich zamestnancov v správnom konaní
predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany orgánu
verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti administratívneho konania,
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania
rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia. Sťažovateľ žiadal, aby krajský súd
zrušil rozhodnutia ústredia v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami pobočky
a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Uzneseniami krajského súdu sp. zn. 6 S 20/2014,
sp. zn. 6 S 21/2014, sp. zn. 6 S 23/2014 a sp. zn. 6 S 24/2014 z 9. apríla 2015 boli
do konania pribratí sťažovateľka 2, sťažovateľ 3, sťažovateľ 4 a sťažovateľ 5. Krajský súd
následne spojil pôvodne osobitne vedené súdne konania na základe jednotlivých žalôb
do jedného konania vedeného ďalej pod sp. zn. 6 S 20/2014.
3. Vo veci samej rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 20/2014
z 18. júna 2015, ktorým žalobu sťažovateľa 1 zamietol a účastníkom konania nepriznal
náhradu trov konania. Z dôvody opravy záhlavia rozsudku z 18. júna 2015 vydal krajský
súd opravné uznesenie sp. zn. 6 S 20/2014 z 8. marca 2016.
4. Proti rozsudku krajského súd podal sťažovateľ 1 odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 25/2016 z 25. januára 2017 tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením potvrdil a účastníkom
konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
5. Sťažovatelia na preukázanie porušenia označených práv poukazujú na viaceré
skutočnosti. Prioritne poukazujú na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej, avšak obdobnej
veci, podľa ktorého pobočka a ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.
uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom. Ďalej sťažovatelia argumentujú, že
podľa iného rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť
vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok
zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry
samo osebe preukazuje porušenie označených práv.
6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia poukazujú na nedostatky v rozsudku
krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu. V tejto
súvislosti poukazujú na to, že príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej
republike určila, že uplatniteľnou legislatívou v daných veciach je v zmysle európskeho
práva (čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo
vydaním príslušného formulára, preto sa na sťažovateľku 2 a sťažovateľov 3 až 5 hľadelo
ako na zamestnancov vykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej
republiky. V neskoršom období ústredie nariadilo svojim organizačným zložkám
(pobočkám) preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľky 2 a sťažovateľov 3 až 5
na Slovensku a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného nemocenského poistenia,
povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa
slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo, a to podľa sťažovateľov
v rozpore so zákonom a so skutočnosťou. Podľa platnej právnej úpravy bolo základnou
povinnosťou Sociálnej poisťovne ako príslušného správneho orgánu vykonávať
dokazovanie v administratívnom konaní, ktoré však v prípade sťažovateľov nebolo
vykonané dostatočne. Krajský súd a následne najvyšší súd rozsudkami takýto stav
akceptoval a odobril. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú, že je neakceptovateľné
a nespravodlivé, aby boli nad rámec súčinnosti povinní čokoľvek preukazovať a dokazovať
namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci správneho súdnictva, kde
sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného v administratívnom
konaní. Pokiaľ z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá
na Slovensku registrované sídlo a sťažovateľka 2 spolu so sťažovateľmi 3 až 5 tu reálne
nevykonávajú žiadnu činnosť, podľa sťažovateľov ide o závery prijaté bez náležitého
zistenia skutočného stavu veci. Sťažovatelia poukázali na obsahovú náplň zamestnania
sťažovateľky 2 a sťažovateľov 3 až 5, ktorými je roznos letákov, ktoré si preberajú
v externej obchodnej spoločnosti. Tieto distribuuje do tejto spoločnosti sťažovateľ 1
od svojich obchodných partnerov. Na základe podmienok jednotlivých zákaziek sťažovateľ
1 kontaktuje sťažovateľov 2 až 5 pre účely roznášania letákov vo vybraných lokalitách
na Slovensku. Sťažovatelia namietajú, že orgán verejnej správy nepristúpil k doplneniu
dokazovania, nevyžiadal si ďalšie potrebné doklady, ale ani k inému spôsobu preverenia
výkonu činnosti sťažovateľov ako zamestnancov sťažovateľa 1 na území Slovenska. Tieto
skutočnosti odôvodňujú záver o nedostatočnom zistení skutkového stavu, preto bolo
potrebné, aby krajský súd, resp. najvyšší súd rozhodnutia ústredia, ako aj pobočky zrušil.
7. Sťažovatelia tiež namietajú, že konajúce súdy nezohľadnili ani skutočnosť, že
žalovaná ešte pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1 vedela, že rozhodnutia pobočky
potvrdí, pretože už v liste z 25. júla 2013 oznámila poľskému orgánu sociálneho
zabezpečenia obchodné mená zamestnávateľov, u ktorých podľa nej ide o tzv. schránkové
firmy. Medzi inými v oznámení uviedla žalovaná aj sťažovateľa 1. Teda, žalovaná už v roku
2013 prijala záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránková firma, pritom rozhodnutia
vydala až v roku 2014. Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že pobočka a ústredie nedodržali
zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
a nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky
a ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy
nevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie
rozhodnutí ústredia a pobočky.
8. Z pohľadu sťažovateľov za nezákonné treba považovať samotné vykonanie
kontroly na zistenie skutočnosti, či sťažovatelia vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože
toto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba
príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky. V tejto súvislosti
poukázali sťažovatelia na rozhodnutie žalovanej v inej veci, v ktorom sa výslovne
konštatuje, že ústredie a ani organizačné zložky Sociálnej poisťovne nie sú oprávnené
vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti príslušných subjektov je
oprávnený kontrolovať iba inšpektorát práce.
9. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – občanov Poľskej
republiky, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka
nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu
k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu
k sťažovateľka 2 a sťažovateľom 3 až 5.
10. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj
konaním, ktoré im predchádzalo, boli porušené ich označené základné práva podľa ústavy
a právo podľa dohovoru, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, priznal každému
zo sťažovateľov primerané zadosťučinenie po 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
11. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia
namietajú porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom krajského súdu,
poukazuje na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia § 127 ods. 1 ústavy disponuje
ústavný súd pri ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou
právomocou. Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného
súdu nastupuje až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi
poskytnúť všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto
sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).
15. Ústavný súd vzhľadom na svoj uvedený princíp subsidiárnej právomoci
nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie
mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané najvyšší súdom, a to na základe riadneho
opravného prostriedku (odvolania). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti vo
vzťahu k rozsudku krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na
jej prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania
sťažnosti venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
16. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že v skutkovo obdobných veciach už zaujal
právny názor prvý senát (napr. I. ÚS 150/2017), ako aj druhý senát (II. ÚS 466/2017)
ústavného súdu, ktorý sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci, resp. pre zjavnú
neopodstatnenosť. Keďže prvý senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní danej
veci nedospel k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové
odlišnosti, vychádzal z uvedených rozhodnutí.
17. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu
a konštatoval správnosť dôvodov, na základe ktorých bolo rozhodnuté. Krajský súd sa
v rozhodujúcej miere zameral v odôvodnení rozsudku na objasnenie skutočnosti, že
subjektívne práva sťažovateľa 1 ako žalobcu rozhodnutiami Sociálnej poisťovne porušené
neboli, pretože v podaných žalobách sťažovateľ 1 namietal porušenie práv svojich
zamestnancov. Napriek tomu sa však najvyšší súd, ktorý rozhodoval o odvolaní proti
rozsudku krajského súdu, jasne a úplne konformne zaoberal aj podstatou rozhodnutí
Sociálnej poisťovne. V konaniach, ktoré predchádzali napadnutým rozhodnutiam ústredia,
totiž nebol preukázaný reálny výkon zamestnancov (t. j. sťažovateľky 2 a sťažovateľov 3 až
5) sťažovateľa 1 na území Slovenskej republiky a ani splnenie podmienok na určenie miesta
podnikania sťažovateľa 1. Preto sťažovateľke 2 a sťažovateľom 3 až 5 ako zamestnancom
sťažovateľa 1 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a ani povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Právne názory
najvyššieho súdu v tomto smere konzistentne doplnili odôvodnenie rozsudku krajského
súdu. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoj ustálený názor, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Najvyšší súd v záujme presvedčivosti objasnil kritériá pre určenie registrového sídla alebo
miesta podnikania a pri ich vyhodnotení dospel k rovnakému záveru ako krajský súd a pred
ním ústredie o tom, že zamestnancom sťažovateľa 1 nevznikli príslušné poistenia podľa
zákona o sociálnom poistení. Skutočnosť, že sťažovatelia s týmto názorom najvyššieho súdu
nesúhlasia, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa danou vecou
riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie
tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.
19. Ústavný súd neakceptoval ani námietku údajnej retroaktivity či nezákonnosti
kontroly zo strany orgánov verejnej správy, ktoré nie sú spôsobilé zmeniť záver ústavného
súdu o ústavne konformnom výklade najvyššieho súdu, ktorý je obsiahnutý v odôvodnení
napadnutého rozsudku. V súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných
konaniach v obdobných veciach, ústavný súd uvádza, že sťažovatelia takúto požiadavku
v podaných žalobách ani v odvolaní neuplatnili, a preto z materiálneho hľadiska treba
konštatovať, že nevyužitie tohto práva by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, keby
bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať.
20. Napokon, z podanej sťažnosti sa javí, že pri vydávaní rozhodnutia ústredia nebola
dodržaná procesná lehota, avšak ani toto potenciálne procesné pochybenie nemá vplyv
na zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Podľa § 250i ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku účinného v tom čase pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho
orgánu súd prihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
rozhodnutia, preto sa ústavný súd touto námietkou bližšie nezaoberal.
21. Ako už bolo uvedené, podľa zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
odmietnuť aj taký návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V zmysle judikatúry ústavného
súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia vo svojej sťažnosti, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 229/07). Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom
najvyššieho súdu a ani jeho napadnutým rozsudkom nemohlo dôjsť k porušeniu ich
označených práv a slobôd podľa ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k rozsudku najvyššieho
súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci, resp.
pre jej zjavnú neopodstatnenosť, bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľov, pretože tie sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2017