Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 343/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

– , , a ,

, Poľská republika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom,

Masarykova 2, Prešov, ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, , , a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. -39 z 20. marca 2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. septembra 2017 a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť – a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2018 doručená sťažnosť – (ďalej aj

„sťažovateľ I“) a (ďalej aj „sťažovateľ II“, spolu aj „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,

, a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj porušenie rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -39 z 20. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. septembra aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ I sa žalobou

domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredia, 29. augusta č. 8 – 10, Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa,

ústredie“), č. 54629-2/2013-BA z 18. decembra 2013. Z vyjadrenia sťažovateľa I vyplýva,

že v podanej žalobe „... namietal porušenie svojich subjektívnych práv v správnom konaní,

predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany orgánu

verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti administratívneho konania,

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania

rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, prejudikovania rozhodnutia orgánom verejnej správy, a to

s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.“. Krajský súd svojím

uznesením sp. zn. z 3. februára 2015 pribral do konania sťažovateľa II a svojím

ďalším uznesením sp. zn. z 20. marca 2015 rozhodol o spojení súdnych konaní

vedených pod sp. zn. a sp. zn. do jedného súdneho konania

vedeného ďalej pod sp. zn. . Krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom

č. k. -39 z 20. marca 2015 v spojení s opravným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 1. októbra 2015 tak, že žalobu sťažovateľa I zamietol

a vo vzťahu k sťažovateľovi II rozhodol o zrušení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia

č. 54629-2/2013-BA z 18. decembra 2013. Najvyšší súd svojím rozsudkom

sp. zn. z 27. septembra 2017 v časti týkajúcej sa sťažovateľa I rozsudok

krajského súdu č. k. -39 z 20. marca 2015 potvrdil a v časti týkajúcej sa

sťažovateľa II predmetný rozsudok zmenil tak, že konanie zastavil.

3. Následne podali sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu a v podanej sťažnosti

rozvrhli svoju argumentáciu do viacerých rovín.

3.1 S poukazom na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu v identických veciach

konštatovali:

„Sťažovatelia prioritne poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 14.12.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v zmysle

ktorého pobočka Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú sťažovatelia... Práve v tomto vidia sťažovatelia najzávažnejšie

pochybenie zo strany Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Prešove, pretože ak pobočka

Sociálnej poisťovne ani Sociálna poisťovňa, ústredie jednoducho nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k sťažovateľom, mali

bezodkladne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutia

Sociálnej poisťovne ústredie v danej veci sťažovateľov. Najvyšší súd SR a Krajský súd v

Prešove v tejto súvislosti podľa dokonca

neboli viazaní ani samotnými dôvodmi žaloby sťažovateľov a mali ex lege zrušiť napadnuté

rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a Sociálnej poisťovne, ústredie, nakoľko ide

o rozhodnutia vydané orgánmi, ktoré na to neboli podľa zákona oprávnené.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 27.04.2016 v skutkovo obdobnej a právne totožnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR

vyslovil svoj názor o tom, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne a rozhodnutie

Sociálnej poisťovne, ústredie sú predčasné, a to pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov. Konkrétne tieto rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového

stavu na posúdenie skutočnosti, či osoby (v rovnakom postavení ako sťažovatelia v danej

veci), vykonávajú alebo nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, resp. či tu

majú registrované sídlo.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že Najvyšší súd SR v danej veci nezohľadnil ani

rozhodnutie zo dňa 24.08.2016, v ktorom došlo k vysloveniu záveru o tom,

že rozhodnutie súdu musí byť vo vzťahu k sťažovateľom rovnaké, pretože sa týka ich

spoločných práv.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 26.04.2017 došlo

v skutkovo a právne takmer identickom prípade (v porovnaní s prejednávaným prípadom)

k tomu, že žalobou napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo zrušené a vec bola

vrátená žalovanej Sociálnej poisťovni, Ústredie na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

3.2 Sťažovatelia ďalej namietajú nedostatočne zistený skutkový stav veci

a neoprávnené presúvanie dôkazného bremena na účastníkov administratívneho konania,

a to touto argumentáciou: «Z rozsudku Krajského súdu v Prešove a z rozsudku Najvyššieho

súdu SR je pritom zrejmé, že došlo k akceptovaniu a k „odobreniu“ zjavne nedostatočne

zisteného skutočného stavu veci zo strany orgánov verejnej správy (pobočky Sociálnej

poisťovne a Sociálna poisťovňa, ústredie).

Z napadnutých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR

vyplývajú výhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného

stavu veci v administratívnom konaní „málo činní“ a tak v administratívnom konaní,

ako aj v konaní pred súdom nepredložili dôkazy, potrebné na preukázanie ich

argumentácie. Všeobecné súdy teda v rozpore s právnou úpravou preniesli na sťažovateľov

ako účastníkov administratívneho konania dôkaznú povinnosť na preukazovanie okolností,

ktoré sú pre správny orgán dôležité pre meritórne a náležité rozhodnutie vo veci samej.

Navyše aj na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania pred prvostupňovým

správnym orgánom...

Podľa sťažovateľov je neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec

„súčinnosti“ povinní v administratívnom konaní čokoľvek preukazovať a dokazovať

namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní pred súdom v správnom

súdnictve, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci zisteného

v administratívnom konaní...

V tejto súvislosti je nevyhnutné zamerať sa predovšetkým na samotnú obsahovú

náplň zamestnania sťažovateľa II. Sťažovateľ II totiž vykonáva roznos letákov, ktoré si

sťažovateľ I preberá v externej obchodnej spoločnosti. Do tejto obchodnej spoločnosti

letáky distribuuje sťažovateľ I po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov.

Sťažovateľ I zároveň obstaráva obchodné zákazky v Poľskej republike...

Sťažovateľ I tieto skutočnosti orgánu verejnej správy riadne oznámil, napriek tomu

však orgán verejnej správy v rámci výkonu kontroly nepristúpil k doplneniu dokazovania,

nevyžiadal si od sťažovateľa I ďalšie potrebné doklady, nepristúpil k výsluchu sťažovateľa

II ani k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľa II na území Slovenskej

republiky.

Určujúcim z hľadiska preverenia výkonu činnosti sťažovateľa II na území Slovenskej

republiky by bolo tiež vyžiadanie si stanoviska príslušného daňového úradu, nakoľko

sťažovateľ I je registrovaným platiteľom DPH a pravidelne daňovému úradu odovzdáva

príslušné súhrnné výkazy a každoročne podáva daňové priznanie pre daň z príjmu. Z toho

vyplývala nielen skutočnosť, že zamestnanci sťažovateľa I reálne vykonávajú činnosť na

území Slovenskej republiky, ale aj rozsah a obsah tejto činnosti. Z tohto pohľadu je rovnako

nemysliteľné, aby sťažovateľ I na území Slovenskej republiky platil dane z dosahovaných

ziskov a nevykonával tu žiadnu činnosť.»

3.3 Sťažovatelia tiež namietajú prejudikovanie rozhodnutia orgánu verejnej správy

a retroaktivitu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia, a to z týchto dôvodov:

«Osobitne sťažovatelia uvádzajú, že Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR pri

svojom rozhodovaní nezohľadnili ani to, že Sociálna poisťovňa, ústredie už vopred (pred

vykonaním kontroly u sťažovateľa I) vedela o tom, že pristúpi k vydaniu rozhodnutia,

ktorým potvrdí rozhodnutie svojej pobočky, nakoľko už v liste zo dňa 25.07.2013 oznámila

poľskému orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS) obchodné mená, resp. mená a priezviská

zamestnávateľov (medzi nimi sa nachádzal aj sťažovateľ I), u ktorých sa podľa názoru

Sociálnej poisťovne, ústredie jedná o tzv. schránkové firmy.

Z toho vyplýva, že Sociálna poisťovňa, ústredie už v roku 2013 prijala záver o tom,

že sťažovateľ I je tzv. schránkovou firmou a pristúpila k vydaniu svojho rozhodnutia až

v roku 2014. čím výrazne prehĺbila dôsledky porušenia základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia majú ďalej za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo taktiež k „akceptovaniu“ nezákonného

retroaktívneho rozhodovania zo strany orgánu verejnej správy.

Sociálna poisťovňa, ústredie je orgánom verejnej správy, ktorý môže konať iba

v medziach zákona. Z tohto dôvodu je neprípustné, aby Sociálna poisťovňa, ústredie, resp.

pobočka Sociálnej poisťovne vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach

účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu než je dátum jeho vydania.»

3.4 V argumentácii sťažovateľov je prítomná aj námietka týkajúca sa nedodržania

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, nezákonnosti kontroly vykonanej správnym

orgánom a napokon aj námietka týkajúca sa porušenia princípu rovnakého zaobchádzania.

Svoje stanoviská k týmto svojim námietkam predostreli z nasledujúcich dôvodov:

„Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie v administratívnom

konaní poukazujú sťažovatelia na to, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne bolo

vydané v rozpore s ustanovením , , nakoľko nebolo

vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, resp.

registračného listu zo strany sťažovateľov.

Za predpokladu, že by došlo (v rozpore so zákonom) k posunutiu okamihu začatia

administratívneho konania na deň ukončenia kontroly, ktorú u sťažovateľa I vykonal orgán

verejnej správy v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom práce, bolo by rozhodnutie orgánu

verejnej správy rovnako vydané po zákonnej lehote.

Pobočka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr

do 60 dní od začatia konania. Predmetnú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu

mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní. k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani

k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa

Z pohľadu týchto skutočností majú sťažovatelia za to, že rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredie a pobočky Sociálnej poisťovne sú nezákonné už pre samotné

nedodržanie zákonnej lehoty, avšak zo strany Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu

SR táto argumentácia sťažovateľov nebola vyhodnotená ako dôvodná, resp. ako

postačujúca pre zrušenie príslušných rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Pokiaľ ide o samotné vykonanie kontroly zo strany orgánu verejnej správy na

zistenie skutočnosti, či sťažovateľ II vykonáva na území Slovenskej republiky činnosť, podľa

sťažovateľov nepatrí do právomoci tohto orgánu verejnej správy (Sociálnej poisťovne).

Sociálna poisťovňa je totiž oprávnená podľa ustanovenia § 242 ods. 1

vykonávať kontrolnú činnosť iba na preverenie plnenia povinností

ustanovených a nie na preverenie výkonu podnikateľskej či

zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Kontrolu na preverenie reálneho

výkonu činnosti môže uskutočniť iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý u sťažovateľa

nezistil žiadne nedostatky.

Na preukázanie tejto argumentácie, ktorú ani Krajský súd v Prešove ani Najvyšší súd

SR nevzhliadli ako opodstatnenú, sťažovatelia bezprostredne poukazujú na rozhodnutie

žalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa 29.01.2014 (zamestnávateľ , zamestnanec

), v ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie výslovne konštatuje, že Sociálna poisťovňa,

ústredie ani jej organizačné zložky nie sú oprávnené vstupovať do pracovno-právnych

vzťahov a výkon činnosti príslušných subjektov je oprávnený kontrolovať iba inšpektorát

práce.

V ďalšom poukazujú sťažovatelia na to, že vydaním príslušných rozhodnutí orgánov

verejnej správy došlo tiež k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Sťažovateľ I totiž

zamestnáva viacero zamestnancov - občanov Poľskej republiky, vo vzťahu ku ktorým pri

existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka Sociálnej poisťovne nerozhodla o tom,

že nepodliehajú slovenskej legislatíve, a to len z dôvodu vydania formulára PD A1 (doklad

preukazujúci skutočnosť, že zamestnanec podlieha slovenskej legislatíve) týmto ostatným

zamestnancom. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom sťažovateľa I

uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi II ako občanovi Poľskej republiky,

hoci aj u nich nebol podľa Sociálnej poisťovne, ústredie preukázaný reálny výkon práce.

Porušenie princípu rovnakého zaobchádzania sťažovatelia vidia aj v tom, že na

území Slovenskej republiky pôsobí množstvo zamestnávateľov, ktorých výkon činnosti

nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné

predpokladať, že Sociálna poisťovňa doposiaľ u žiadneho iného zamestnávateľa, s

výnimkou poľských zamestnávateľov, nevykonala v súčinnosti s príslušným Inšpektorátom

práce kontrolu reálneho výkonu činnosti. Voči takýmto zamestnávateľom (napr. subjekty

uskutočňujúce medzinárodnú prepravu) žalovaná postupuje rozdielnym spôsobom

a nerozhoduje o zániku sociálneho poistenia ich zamestnancov.“

4. Na základe sťažnostnej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,

a SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

pod č. k. a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 20.03.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. zo dňa 01.10.2015

a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. a rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27.09.2017 porušené boli.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27.09.2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 20.03.2015

v spojení s opravným uznesením č. k. zo dňa 01.10.2015 a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Sťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur

(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

III.1 K sťažnosti sťažovateľa I vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv podľa , , , , a 2 , práva

podľa dohovoru a namietanému porušeniu napadnutým

rozsudkom krajského súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

8. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ().

9. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu mohol sťažovateľ I podať

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa I v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K sťažnosti sťažovateľa I vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv podľa a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

10. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo

na súd“ a právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) je len jedným

z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21.2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na

spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

14. V ďalšom ústavný súd poukazuje na špecifiká, ktorými sa riadi súdny prieskum

uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti (ako

právneho predpisu, podľa ktorého aj najvyšší súd rozhodol), v zmysle ktorých je úlohou

(správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu

verejnej správy, resp. správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia zadovážil

dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti

s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi. Úlohou správneho súdnictva teda nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov týchto orgánov

a preskúmať to, či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (porovnaj ). Na druhej strane ak účastník konania splní

predpoklady ustanovené na poskytnutie ochrany v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti , všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom preukáže existenciu dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany ().

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (, , ). Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa

konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

17. Sťažovateľ I argumentuje predovšetkým tým, že napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu mu nebola poskytnutá právna ochrana, pretože najvyšší súd nezohľadnil

ním vytýkané pochybenia správnych orgánov (nedostatočne zistený skutkový stav,

neoprávnený presun dôkazného bremena na účastníkov, porušenie povinnosti rovnakého

zaobchádzania, postup správnych orgánov v rozpore s právnymi predpismi), ktoré podľa

názoru sťažovateľa I vyvolali potrebu zrušenia rozhodnutí správnych orgánov

preskúmavaných v správnom súdnictve.

18. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017

v podstatnom vyplýva:

«Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť Správny súdny

poriadok (ďalej len „S. s. p.“). V zmysle § 492 ods. 2 S. s. p. odvolacie konania podľa piatej

časti začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez

návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva

a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa aktívne legitimovanou na

podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická

osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho

orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt nie je

aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech inej osoby. So zreteľom na

ustanovenie § 247 ods. 1 treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu

o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,

pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd

posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

Ako vyplýva aj z judikatúry, žalobu podľa a nasl. môže podať len ten,

kto bol správnym rozhodnutím ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme.

V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov

súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým právam.

Odvolací súd sa plne stotožnil s tvrdením krajského súdu, že rozhodnutiami Sociálnej

poisťovne, pobočky nebolo zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu a tiež, že z obsahu

žaloby je jednoznačné, že žalobca v I. rade nenamietal porušenie svojich subjektívnych

práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil.

Odvolací súd považoval za správne tvrdenie krajského súdu, že nedodržanie procesných

lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou

osobou sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol správne, pretože žalobca v 1. rade

nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale práv žalobcov v 2. a 3. rade - jeho

zamestnancov. Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219

ods. 1 potvrdil rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej prvostupňový súd žalobu

zamietol.»

19. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa (obdobne aj podľa ), ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je pritom vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria

A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z judikatúry

ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (, ,

, ).

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd sa vecou sťažovateľa I riadne zaoberal, príslušné právne

normy interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami

sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje rozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným

spôsobom odôvodnil a na všetky pre posúdenie veci kľúčové argumenty sťažovateľa I

poskytol náležitú odpoveď. Ústavný súd považuje najvyšším súdom vyslovený kľúčový

právny názor o tom, že sťažovateľ I nemohol byť rozhodnutiami správnych orgánov

ukrátený na subjektívnych právach, a preto nebol hmotnoprávne aktívne legitimovaný na

podanie správnej žaloby, ktorá bola z tohto dôvodu zamietnutá, za ústavne akceptovateľný

bez známok procesného excesu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné

právo na súdnu ochranu podľa (a ani právo podľa

dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (, , ). Takýmto predpisom vo

veci sťažovateľa I bol . V dôsledku tohto svojho záveru ústavný

súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom I označenými základnými

právami podľa a 2 a právom podľa dohovoru a ním

namietaným napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, v dôsledku čoho odmieta

sťažovateľom I podanú sťažnosť v tejto jej časti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Ústavný súd zároveň predostiera, že k rovnakému právnemu posúdeniu nosných

námietok sťažovateľa I dospel aj vo svojich predošlých rozhodnutiach, a to nielen v rámci

IV. senátu ústavného súdu (pozri uznesenie ústavného súdu č. k. -15

zo 17. januára 2018), ale aj ďalších senátov ústavného súdu (pozri uznesenia ústavného

súdu č. k. -19 z 5. decembra 2017, č. k. -15

z 5. decembra 2017 a č. k. -15 z 28. novembra 2017).

22. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa I vzťahujúcim sa na rôznorodú

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu v rovnakých/podobných veciach (bod 3.1) ústavný súd

považuje za vhodné uviesť, že z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach. Inými slovami, ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho

plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Navyše nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu,

ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu (,

, , ), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných

súdov (, , ).

III.3 K sťažnosti sťažovateľa I vo vzťahu k namietanému porušeniu základných

práv podľa , , a a k namietanému

porušeniu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

23. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ I namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , a v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením práv zaručených a 2 a

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných

práv zaručených a 2 ani práva zaručeného dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv

sťažovateľa I podľa , , a . Vzhľadom na

uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade

s (rovnako tak napr. ).

24. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ I namieta aj porušenie čl. 52

ods. 2 . Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že

má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktorý

sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ,

a preto je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o sťažnostiach podľa (). Keďže

predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

možno v tomto konaní uvažovať o porušení len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení žiadneho zo sťažovateľom I označených práv garantovaných

, resp. dohovorom, nemohol dospieť ani k záveru o porušení ,

a preto sťažnosť sťažovateľa I aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú (rovnako tak napr. ).

IV.

K sťažnosti sťažovateľa II

25. V zmysle sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V nadväznosti na dikciu § 53 ods. 1

ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

26. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017

v podstatnom vyplýva:

„Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov v 2. a 3. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je potrebné zmeniť

tak, že konanie zastaví.

V zmysle sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Žaloby boli

podané – , teda len žalobcom v 1. rade.

, aj keď ho krajský súd označil ako žalobcu v 2. rade, a

, označený ako žalobca v 3. rade (ktoré označenie však odvolací súd

predovšetkým s ohľadom na zachovanie kontinuity a prehľadnosti rozhodnutia nemenil),

žalobu nepodali - do konania boli len pribratí uznesením krajského súdu a preto je potrebné

na nich ako na pribratých účastníkov konania nahliadať. Účastník, pribratý podľa § 250

ods. 1 veta druhá , nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata

časť obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov

do konania, ustanovenie nie je na správne súdnictvo aplikovateľné.

Vplyv na postavenie takého účastníka v konaní, nemá ani nesprávny postup krajského súdu,

ktorý v uznesení o pribratí účastníka konania nesprávne odkázal na .

Ustanovenie je vo vzťahu k pribranému účastníkovi konania

potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takého účastníka byť

informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená

prípadným zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

a boli do konania pribratí z dôvodu, že by ako zamestnanci a ako

účastníci správneho konania mohli byť dotknutí prípadným zrušením napadnutých

rozhodnutí žalovanej. Pokiaľ krajský súd preskúmaval rozhodnutie odporkyne aj vo vzťahu

k pánom a , ktorí žalobu na preskúmanie

rozhodnutia odporkyne ani nepodali, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku

konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Z uvedeného dôvodu

odvolací súd musel rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa zrušenia rozhodnutia

žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie zmeniť a konanie zastaviť, lebo

a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepodali.“

27. Z uvedeného vyplýva, že keďže konanie bolo proti žalobcom v 2. rade

(sťažovateľ II, pozn.) a 3. rade (ktorý nepodal sťažnosť ústavnému súdu, pozn.) zastavené,

postupoval odvolací súd podľa tak, že

rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.

28. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené konštatuje, že sťažovateľ II nevyčerpal

všetky jemu dostupné opravné prostriedky v záujme ochrany svojich subjektívnych práv

v konaniach pred správnymi orgánmi a ani všeobecnými súdmi, keďže a) nepodal odvolanie

proti rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne, b) nepodal žalobu o preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu vo svojom mene, ktorou by vôbec tvrdil porušenie svojich

subjektívnych práv a v konaní pred správnym súdom vystupoval len ako pribraná osoba,

na práva ktorej by prípadné zrušenie preskúmavaného rozhodnutia mohlo mať vplyv.

29. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

dospel k záveru, že sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľa II nie je prípustná, a preto ju

podľa ako neprípustnú odmietol.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018